Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 1S/137/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8010200914 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská ECLI: ECLI:SK:KSPO:2011:8010200914.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a sudkýň JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej, v právnej veci žalobcu Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, so sídlom v Tulčíku č. 27, 082 13 okr. Prešov, IČO: 31303862, právne zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Štúrova č. 20, proti žalovanému Krajskému úradu životného prostredia v Prešove, Námestie mieru č. 2, Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 07. októbra 2010 č. 1/2010/01398-003/KM na základe žaloby takto
r o z h o d o l :
Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Krajského úradu životného prostredia v Prešove, odboru kvality životného prostredia sp.zn. 1/2010/01398-003/KM zo dňa 07. októbra 2010 v spojení s rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia v Poprade sp.zn. 2010/00446/10-HE zo dňa 07. septembra 2010 podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vracia vec žalovanému na ďalšie konanie.
Z a v ä z u j e žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 153,- Eur. ktoré je povinný zaplatiť právnej zástupkyni žalobcu JUDr. Ivete Rajtákovej do 10 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
o d ô v o d n e n i e :
Obvodný úrad životného prostredia v Poprade rozhodnutím zo dňa 07.09.2010 č.j. 2010/00446/10-HE rozhodol, že Lesoochranárske zoskupenie VLK, Tulčík 27, 082 13 Tulčík (ďalej len ,,LZ VLK“) nie je účastníkom konania v konaní vedenom na Obvodnom úrade životného prostredia v Poprade po číslom 2010/00446 vo veci žiadosti spoločnosti Lom DPP s.r.o., Hlavná 111, 080 01 Prešov (ďalej len ,,žiadateľ“) zo dňa 23.06.2010 o vydanie súhlasu na zásah do biotopov európskeho významu a biotopov národného významu, ktorým môže dôjsť k ich poškodeniu alebo zničeniu v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona v súvislosti s realizáciou ťažby kameniva z povrchového lomu nachádzajúcom sa v katastrálnom území B. okres Y. a výstavby prístupovej cesty k nemu.
O odvolaní proti tomu rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím zo dňa 07.10.2010 č.j. 1/2010/01398-003/KM tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie obvodného úradu č.j. 2010/00446/10-HE zo dňa 07.09.2010 potvrdil.
Žalobca sa žalobou zo dňa 10.12.2010 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 07.10.2010 č. 1/2010/01398-003/KM v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím zo dňa 07.09.2010 č. 2010/00446/10-HE a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.
Žalobu odôvodnil tým, že rozhodnutia správnych orgánov sú nezákonné pre nesprávne právne posúdenie a pre ich nepreskúmateľnosť a nedostatok dôvodov. Zdôraznil, že ich nesprávnosť spočíva predovšetkým v tom, že rozhodnutie prvostupňového orgánu je v rozpore s medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ktorá podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a tým, že žalovaný a prvostupňový správny orgán postupovali v rozpore s touto zmluvou, čím odňali žalobcovi právo zakotvené v čl. 9 ods. 3 Dohovoru EHK OSN o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a v prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a právo zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na prístup k spravodlivosti pred iným orgánom Slovenskej republiky. Poukázal na to, že Lesoochranárske zoskupenie VLK je občianske združenie podľa osobitného zákona (zákon č. 83/1990 Zb.). Podľa ustanovenia čl. 2 Aarhuského dohovoru (ďalej len ,,Dohovor“) „verejnosť“ znamená jednu alebo viac fyzických osôb alebo právnických osôb a v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou ich združenia, organizácie alebo skupiny. Podľa ods. 5 tohto článku „zainteresovanou verejnosťou“ sú mimovládne organizácie podporujúce ochranu životného prostredia a spĺňajúce všetky požiadavky vnútroštátneho práva. Podľa čl. 9 ods. 3 dohovoru každá strana dohovoru zabezpečí, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov alebo opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Z ustanovenia 4 preambuly stanov žalobcu vyplýva, že ,,Lesoochranárske zoskupenie VLK vzniklo ako iniciatíva na záchranu prirodzeného lesa na Zemi ako základnej povinnosti našej generácie voči generáciám nasledujúcim.“ Podľa stanov Lesoochranárskeho zoskupenia VLK čl. 2 ods. 5 ,, poslaním LZ VLK je realizovať v praxi myšlienky uvedené v preambule, a to najmä:
a/ priamymi akciami zabraňujúcimi ničeniu predovšetkým prirodzených lesov
b/ zastupovaním právom chránených záujmov svojich členov v konaniach, ktoré sa dotýkajú poslania LZ VLK
c/ vystupovaním do rozhodovacích procesov ovplyvňujúcich lesohospodársku činnosť, predovšetkým do tvorby lesných hospodárskych plánov
d/ kupovaním alebo prenájmom lesných pozemkov a iniciovaním vyhlasovania týchto pozemkov za súkromné prírodné rezervácie
e/ osvetovou činnosťou, vydávaním knižných publikácií, letákov a iných informačných materiálov zoznamujúcich laickú i odbornú verejnosť s nenahraditeľnou funkciou prirodzených lesov v krajine
f/ ochranou lesného fondu, sústavným a plánovitým zveľaďovaním lesa, snahou o presadenie racionálneho lesného hospodárenia, ktoré je v súlade so zásadami pokrokovej biológie, techniky a ekonomiky
g/ pomocou pri vypracovaní podkladov na určenie dlhodobých cieľov a úloh lesného hospodárenia prispieť k zlepšeniu funkcií lesov
h/ odhaľovaním a primeraným zásahom v prípadoch, keď hrozí škoda na zdraví, majetku, na prírode a životnom prostredí.“
Žalobca je združením, ktoré podporuje ochranu životného prostredia. Ďalej poukázal na čl. 152 ods. 4 , čl. 7 ods. 5 Ústavy SR a v tej súvislosti na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 1840 zo dňa 23.09.2005, ktorým pristúpila Slovenská republika k Dohovoru EHK OSN o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor). Vo vzťahu k Slovenskej republike dohovor nadobudol platnosť 05.03.2006. Argumentoval tým, že z citovaného čl. 152 ods. 4 a čl. 7 ods. 5 Ústavy SR vyplýva v ich vzájomnej súvislosti, že ustanovenia právnych predpisov musia orgány vykladať tak, aby boli v súlade s ustanoveniami Ústavy SR. V prípade, že medzinárodné zmluvy ustanovené v čl. 7 ods. 5 Ústavy SR zabezpečujú väčší rozsah práv ako zákony SR, je potrebné dodržiavať ustanovenia týchto medzinárodných zmlúv, aj keď zákony SR práva v nich zakotvené explicitne nevyjadrujú. Preto aj ustanovenia právnych predpisov SR je potrebné v každom konkrétnom prípade, na ktorý sa vzťahuje zmluva podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR vykladať tak, aby práva a dohody týmito zmluvami priznané mohli byť skutočne uplatňované a aplikované. Je nevyhnutné považovať ich za práva konkrétne a nie za práva
akademické a abstraktné, ktorých nie je možné sa domôcť pred orgánmi Slovenskej republiky. Podľa čl. 9 ods. 3 dohovoru žalobca ako člen verejnosti má právo napadnúť v správnom alebo v súdnom konaní akékoľvek konanie alebo opomenutie súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Ani z uznesenia NR SR č. 1840 z 23.09.2005 nevyplýva, že by sa v tomto prípade jednalo o medzinárodnú zmluvu, na vykonanie ktorej je potrebný zákon, ako sa to konštatuje v rozhodnutí žalovaného. K tvrdeniu žalovaného, že v prípade Aarhuského dohovoru nejde o zmluvu, ktorá priamo zakladá práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ale ide o zmluvu, na vykonanie ktorej je potrebný zákon a že Aarhuský dohovor nemôže mať prednosť pred zákonmi SR, poukázal na čl. 86 písm. d) Ústavy SR, z ktorého vyplýva, že je to Národná rada SR a nie žalovaný, ktorý rozhoduje o tom, či má medzinárodná zmluva prednosť pred zákonmi SR. Považuje za nesporné, že v prípade Aarhuského dohovoru ide o medzinárodnú zmluvu o ľudských právach. Zaradenie medzinárodných zmlúv o ľudských právach medzi zmluvy, ktoré majú prednosť pred zákonmi SR nemôže v skutočnosti znamenať, že pokiaľ zákony SR práva zaručené dohovorom neumožňujú realizovať, subjekty, ktorým sú tieto práva dohovorom zaručené, ich nemajú právo uplatňovať. Pri takejto interpretácii by ustanovenie čl. 7 ods. 5 Ústavy SR o zaradení medzinárodných zmlúv o ľudských právach medzi zmluvy, ktoré majú prednosť pred zákonom, nemalo žiaden prakticky význam. Zdôraznil, že prednosť medzinárodných zmlúv vymenovaných v čl. 7 ods. 5 Ústavy SR v súlade s ustáleným výkladom tohto ustanovenia ústavy znamená, že každý na koho sa tieto medzinárodné zmluvy o ľudských právach a zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, vzťahujú, sa môže dovolávať práv v týchto zmluvách zakotvených, aj keď tieto práva nie sú zakotvené v zákonoch SR. Tieto však majú byť vykladané tak, aby práva mohli byť aj realizované. Žalobca neodvodzuje svoje právo byť účastníkom konania z ustanovenia čl. 9 ods. 2 dohovoru ako dôvodí žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ale z ustanovenia čl. 9 ods. 3 dohovoru, podľa ktorého každá strana dohovoru zabezpečí, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov alebo opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Realizáciu tohto práva zabezpečuje v správnom konaní len postavenie účastníka konania, keďže len toto postavenie umožňuje využívať také právne prostriedky, ktoré sú spôsobilé dosiahnuť preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu vydané v správnom konaní, teda podrobiť preskúmaniu konanie alebo opomenutie orgánov verejnej moci rozhodujúceho o udelení výnimky. Z ustanovení Správneho poriadku vyplýva rozdiel medzi postavením zúčastnenej osoby a účastníkom konania. Podľa § 15a Správneho poriadku zúčastnená osoba nemá v porovnaní s účastníkom konania prinajmenšom tieto práva: právo na doručovanie rozhodnutí v správnom konaní, právo podávať proti rozhodnutiu správneho orgánu opravný prostriedok. Podľa § 250 O.s.p. len účastník konania a nie zúčastnená osoba môžu podať proti rozhodnutiu správneho orgánu žalobu na súde. Ustanovenie čl. 9 ods. 3 dohovoru však hovorí vyslovene o tom, že každá zmluvná strana má zabezpečiť, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Čl. 1 Dohovoru stanovuje, že každá strana zaručí práva na prístup k informáciám účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru s cieľom prispieť k ochrane práva každého človeka, príslušníka tejto i budúcich generácií žiť v životnom prostredí, ktoré je primerané pre zachovanie ich zdravia a dosiahnutie blahobytu. Je nesporné, že konanie podľa Zákona o ochrane prírody a krajiny je konaním, ktoré sa týka životného prostredia vzhľadom na definíciu životného prostredia obsiahnutú v § 2 zákona č. 17/1992 Zb. Zúčastnená osoba nie je oprávnená podať proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci ani odvolanie, ani žalobu proti jeho nezákonnosti na súde. Namietal, že obidva správne orgány postupovali v rozpore s čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, ustanovením § 3 ods. 3 zákona č. 1/1993 Z.z., ako aj s ustanovením čl. 9 ods. 3 Dohovoru. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 8Sa/1/2004, ktorý síce rozhodoval vo veci z iného odvetvia práva, avšak jeho právny názor je nesporne inšpirujúci a aplikovateľný aj v tomto konaní. Ďalej poukázal aj na názor Najvyššieho súd SR v rozsudku 3Sž/39/2003 a č. 1So/98/2004. Z týchto rozhodnutí jednoznačne vyplýva viazanosť správnych orgánov medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR a ich povinnosť ustanovenia týchto zmlúv aplikovať na právne vzťahy, ktoré sú v ich kompetencii, a v ktorých majú právomoc rozhodovať. Ak je teda právom žalobcu mať prístup ku konaniu umožňujúcemu napadnúť úkony alebo opomenutia orgánov verejnej moci, potom jediným v právnom poriadku SR zakotveným spôsobom prístupu ku konaniu, ktoré takéto napadnutie umožňuje, je postavenie účastníka správneho konania, ktoré umožňuje napadnúť prvostupňové rozhodnutie v odvolacom štádiu správneho konania a umožňuje napadnúť rozhodnutie druhostupňového orgánu využitím práva účastníka podať žalobu proti takémuto rozhodnutiu
na súde. Prístup k správnemu a súdnemu konaniu zaručuje jednoznačne možnosť žalobcu byť spôsobilý svojim vlastným úkonom spôsobiť začatie takéhoto konania. Výraz napadnúť nezaručuje neurčité právne prostriedky, ale aktívnu účasť žalobcu v tomto konaní. Čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru výslovne dáva žalobcovi aktívnu legitimáciu na podávanie riadnych, aj mimoriadnych opravných prostriedkov v konaniach o otázkach životného prostredia. Z toho dôvodu žalovaný, aj prvostupňový správny orgán vec nesprávne právne posúdili. Aarhuský dohovor sa stal súčasťou komunitárneho práva Európskej únie dňom pristúpenia Európskych spoločenstiev k tomuto Dohovoru, preto aplikovateľnosť čl. 9 ods. 3 dohovoru vyplýva aj z Aarhuského dohovoru ako prameňa komunitárneho práva. Ďalej namietal, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a predovšetkým pre nedostatok dôvodov. Poukázal na ustanovenie § 250 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Podľa dôvodovej správy cieľom zmeny ustanovenia § 250 ods. 1 O.s.p. bolo umožniť plnohodnotne sa zúčastniť súdneho konania aj účastníkovi správneho konania, ktorý nie je žalobcom. Ako to vyplýva z dôvodovej správy právna úprava je reakciou na požiadavky Aarhuského dohovoru. Ak by však žalobca v správnom konaní mal postavenie len zúčastnenej osoby a nie účastníka správneho konania, súdy by ho nemohli pribrať do konania podľa § 250 ods. 1 O.s.p., a to napriek tomu, že novela predmetného ustanovenia bola uskutočnená práve z dôvodu reagovať na požiadavky Aarhuského dohovoru. Správne orgány pri rešpektovaní ustanovenia čl. 7 ods. 5 Ústavy SR mali priznať žalobcovi postavenie účastníka konania.
Žalobca zároveň navrhol prerušenie konania až do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci sp.zn. C-240/09 o predbežných otázkach predložených Súdnemu dvoru Európskej únie Najvyšším súdom Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžp 41/2009 zo dňa 22.06.2009.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že žalobca zakladá svoj nárok na účastníctvo v predmetnom konaní o vydanie súhlasu podľa § 6 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení zákona č. 145/2010 Z.z. na zásah do biotopov európskeho, resp. národného významu, ktorým môže dôjsť k poškodeniu alebo zničeniu týchto biotopov na základe ustanovenia čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Toto ustanovenie však od strany Dohovoru vyžaduje, aby vo svojom právnom poriadku zabezpečila garanciu možnosti uplatňovania Dohovorom požadovaného práva pre všetkých členov verejnosti, preto nie je potrebné skúmať poslanie a ciele občianskeho združenia XY a ich vzťah k spoločenskému záujmu na ochrane životného prostredia, resp. na ochrane prírody a krajiny. Poukázal na ustanovenie § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, podľa ktorého účastníkom konania je aj fyzická osoba, ktorej toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím správneho orgánu priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa nepreukáže opak. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon takéto postavenie priznáva. Žalobca sa domáhal priznania postavenia účastníka podľa § 14 ods. 2, podľa ktorého účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa nepreukáže opak. Vždy teda pôjde o situáciu, keď rozhodovanie správneho orgánu môže ovplyvniť právnu pozíciu tejto osoby, t. j. jej hmotnoprávne postavenie bude po vydaní rozhodnutia iné ako pred jeho vydaním. V právnej praxi teda nebude stačiť, ak sa vydané rozhodnutie dotkne konkrétnej osoby len nepriamo, napr. ekonomicky, nie však právne. V správnom konaní podľa zákona i keď sú vždy zasiahnuté záujmy ochrany životného prostredia, práva a právom chránené záujmy združenia ako takého priamo dotknuté nie sú, keďže rozhodnutím, podľa zákona sa právne postavenie združenia nijakým spôsobom nezmení. Podľa čl. 2 bod 5 Aarhuského dohovoru je LZ VLK zainteresovaná verejnosť, ktorá sa zaujíma o rozhodovací proces, no nie je verejnosťou, ktorá je alebo by mohla byť ovplyvnená rozhodovacím procesom týkajúcim sa životného prostredia. Krajský úrad preskúmal, či konanie Obvodného úradu životného prostredia v Poprade o vydanie súhlasu na zásah do biotopov európskeho, resp. národného významu, ktorým môže dôjsť k poškodeniu alebo zničeniu týchto biotopov pre žiadateľa nebolo rozhodovaním podľa čl. 6 Aarhuského dohovoru a zistil, že nejde o navrhované činnosti uvedené v prílohe I Aarhuského dohovoru a po odbornom posúdení odbornou organizáciou ochrany prírody nejde ani o činnosti, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie, resp. v tomto prípade na územie sústavy chránených území (§
28 ods. 2 Zákona OPaK). Združenie LZ VLK nepredložilo žiadne dôkazy o tom, že navrhované činnosti môžu mať významný vplyv na životné prostredie. Vzhľadom na uvedené, krajský úrad konštatoval, že konanie Obvodného úradu životného prostredia v Poprade o vydanie súhlasu na zásah do biotopov európskeho, resp. národného významu, ktorým môže dôjsť k poškodeniu alebo zničeniu týchto biotopov nebolo rozhodovaním podľa čl. 6 Aarhuského dohovoru. Vo vzťahu k čl. 9 bod 3 Aarhuského dohovoru, a k pojmu členovia verejnosti podľa čl. 2 ods. 4 tohto Dohovoru uviedol, že právna úprava čl. 9 ods. 3 Dohovoru nezakladá pre žiadny subjekt automaticky právo byť účastníkom konania, a preto nie je možné z tohto ustanovenia priamo odvodzovať (a následne aj priznať) takéto postavenie nejakému subjektu. Z jeho znenia vyplýva oprávnenie zmluvnej strany upraviť si podmienky, za akých je možné realizovať právo členov verejnosti na prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu a z jeho znenia len vyplýva povinnosť zmluvným stranám dohovoru zabezpečiť členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, pričom je len špecifikované, že tento prístup má umožniť napadnutie úkonov alebo opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Vo vzťahu k prístupu k správnemu konania uviedol, že takúto možnosť majú aj zúčastnené osoby prostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov, napríklad podaním podnetu na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, podaním návrhu na podanie protestu prokurátora. To znamená, že SR ako zmluvná strana si splnila záväzok z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, keďže v ňom sa neuvádza, či tento prístup má byť ešte pred nadobudnutím právoplatnosti správneho rozhodnutia alebo po ňom. Je teda postačujúce, ak členovia verejnosti majú prístup k správnemu konaniu, ktorý umožňuje napadnutie úkonov alebo opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia - mimoriadne opravné prostriedky podľa Správneho poriadku túto podmienku spĺňajú. K prístupu k súdnemu konaniu poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora č. C-240/09 z 08.03.2011 a odôvodnenie rozsudku Európskeho súdneho dvora č. 115/09 z 12.05.2011, z ktorých vyplýva, že akákoľvek fyzická alebo právnická osoba (bez predchádzajúceho záujmu o správne konanie) a v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou ich združenia organizácie alebo skupiny (v zmysle definície verejnosti podľa Aarhuského dohovoru) sa môže domáhať v súdnom konaní napadnutia úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom členského štátu v oblasti životného prostredia. Právo na životné prostredie je konštituované ako základné ľudské právo cez súdne precedensy Európskeho súdu pre ľudské práva a ochranu životného prostredia (rozhodnutie C-303/1994). Táto skutočnosť sa odvíja od: práva na súkromie (čl. 8 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd) a práva na pokojné užívanie majetku (čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd) ako práva na ochranu životného prostredia, práva na slobodu prejavu (čl. 10 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd) ako práva na informovanosť o stave životného prostredia a práva na súdnu ochranu (čl. 6 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd) ako práva obrátiť sa na vnútroštátny súd so žalobou vo veci ochrany životného prostredia (rozhodnutie vo veci Balmer-Scharforthová a ostatní c. Švajčiarsko z 26.08.1997, rozhodnutie vo veci Zander c. Švédsko z roku 1993, rozhodnutie vo veci Athanassoglou a ostatní c. Švajčiarsko z roku 2000). Z rozhodovacej činnosti štrasburských orgánov ochrany práva vyplýva, že ochrana životného prostredia sa napriek absencii hmotnoprávnej úpravy dostala do obsahu súdnych precedensov. Jednotlivé prípady sa rozhodujú najmä pri zohľadnení voľnej úvahy štátu, a teda rešpektujú vnútroštátnu právnu úpravu, pričom dôraz kladú na konkrétnu aplikáciu tejto právnej úvahy. Túto aplikáciu posudzujú najmä z pohľadu práva na súkromie, ktoré vykladajú extenzívnym spôsobom, a to im umožňuje chrániť životné prostredie ako súčasť práva na súkromie konkrétnych fyzických alebo právnických osôb. Vzhľadom na uvedené, má žalovaný za to, že prístup k súdnemu konaniu je možný aj bez postavenia účastníctva v správnom konaní ako to požaduje LZ VLK. Zákon č. 24/2006 Z.z. o posudzovaných vplyvoch na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon EIA“), je osobitným predpisom, z ktorého vyplýva postavenie účastníka konania. Tento zákon nadobudol účinnosť dňom 01.05.2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov ... Podľa čl. V predkladacej správy k zákonu č. 145/2010 Z.z., ktorým bol nepriamo novelizovaný zákon, pridaním tretej vety § 82 ods. 3 zákona, došlo k zosúladeniu právnej úpravy postavenia verejnosti v konaniach podľa zákona v znení neskorších predpisov s Aarhuským dohovorom a príslušnými smernicami Európskej únie, ktoré boli upravené podľa zásad tohto Dohovoru a tým bol stanovený legislatívny rámec pre uplatňovanie práv a právom chránených záujmov vychádzajúcich z Aarhuského dohovoru pri konaniach podľa zákona. Vzhľadom na uvedené, krajský úrad životného prostredia zastáva názor, že uplatňovanie práv a právom chránených záujmov, vychádzajúcich z Aarhuského dohovoru pri konaniach podľa zákona, možno uplatňovať v postavení účastníka konania podľa § 82 ods. 3 zákona, len ak združenie LZ VLK predloží
žalovanému doklad o tom, že sa na neho vzťahuje postavenie účastníka konania vyplývajúce z § 24 až § 27 zákona EIA. Zúčastnená osoba je inštitút v Správnom poriadku, ktorý umožňuje inej osobe v správnom konaní, ktorá nespĺňa podmienky byť účastníkom konania, vystupovať na obhajobu zákonom chráneného záujmu. Združeniu LZ VLK v postavení zúčastnenej osoby, ktoré mu určuje zákon v súlade s vymedzením podľa Správneho poriadku, nie je teda upierané právo obhajovať zákonom chránený záujem. Poukázal na čl. 51 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a zdôraznil, že zákon v ustanovení § 82 ods. 3 ustanovuje jasný mechanizmus nadobúdania postavenia účastníka v konaní alebo zúčastnenej osoby v konaní, konania vo veci, vydania súhlasov na zásah do biotopov európskeho, resp. národného významu, ktorým môže dôjsť k poškodeniu alebo zničeniu týchto biotopov pre žiadateľa, preto nesúhlasí s právnym názorom žalobcu, že napadnuté prvostupňové rozhodnutie Obvodného úradu životného prostredia v Poprade a druhostupňové rozhodnutie sú v rozpore s medzinárodnou zmluvou - Aarhuským dohovorom, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonom; s názorom o priamych účinkoch čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vo vzťahu k posudzovaniu otázky o účastníctve žalobcu v konaniach orgánov ochrany prírody a krajiny podľa zákona o ochrane prírody a s tvrdením žalobcu, že správne orgány odňali žalobcovi právo zakotvené v čl. 9 ods. 3 Dohovoru, a to z dôvodu absencie priameho účinku tohto článku Dohovoru vo vnútroštátnom právnom poriadku. Oba konajúce správne orgány postupovali v súlade so zákonom účinným od 01.05.2010, keď mu nepriznali postavenie účastníka konania. Skutočnosť neexistencie právnej normy, ktorá by priznávala združeniam s právnou subjektivitou postavenie účastníka konania v správnych konaniach na úseku ochrany prírody a krajiny (absencia procesnej legitimácie), znemožňuje domáhanie sa takéhoto postavenia týmto subjektom (Aarhuský dohovor takouto normou nie je). Odôvodnenia prvostupňového ako aj druhostupňového rozhodnutia vykazujú súlad medzi právnymi názormi správnych orgánov a ich skutkovými zisteniami, na základe čoho sú teda obe rozhodnutia preskúmateľné. Nie je možné sa stotožniť s tvrdením žalobcu, že sa žalovaný ako druhostupňový orgán vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ale sa plne stotožnil s podrobnou a dostatočnou argumentáciou Obvodného úradu životného prostredia v Poprade uvedenou v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia, ako to aj uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
Krajský súd podľa § 244 a nasledujúcich ustanovení O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 250j ods. 1 O.s.p.), oboznámil sa s obsahom administratívnych spisov a ostatným spisovým materiálom a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
Podľa § 249 ods. 1, 2 O.s.p. konanie sa začína na návrh, ktoré sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.
Správnym konaním sa nazýva postup správnych orgánov, účastníkov konania a ďalších osôb pri vydávaní rozhodnutí, ktoré upravuje právny predpis. Zmyslom všetkých právnych predpisov je zabezpečiť realizáciu hmotných noriem vo forme rozhodnutia o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb za takého postupu, aby vo veci bol zistený skutkový stav čo najúplnejšie prostriedkami, ktoré objasňujú okolnosti rozhodné pre posúdenie veci a aby účastníkovi, o ktorého vec, práva a povinnosti ide, bola poskytnutá možnosť predkladať dôkazy, návrhy a obhajovať svoje práva.
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.
Krajský súd v intenciách ustanovení § 244 ods. 1 O.s.p., § 247 ods. 1 O.s.p. (druhej hlavy piatej časti O.s.p.) musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc ustanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je tak správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonávať úkony a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia vo veci, ktoré má predpísané náležitosti.
Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že Obvodný úrad životného prostredia v Poprade listom zo dňa 02.07.2010 č.j. 2010/00446/04-HE oznámil začatie konania vo veci vydania súhlasu na zasahovanie do biotopov európskeho alebo národného významu, ktorým sa môže biotop poškodiť alebo zničiť v katastrálnom území B.. Toto oznámenie doručil aj žalobcovi. Listom zo dňa 14.07.2010 žalobca oznámil OÚŽP v Poprade svoju účasť v správnom konaní č. 2010/00446/04-HE a požiadal o zaslanie podkladov k rozhodnutiu so žiadosťou o stanovenie lehoty na vyjadrenie. OÚŽP v Poprade zaslal žalobcovi podklady k rozhodnutiu. Žalobca listom zo dňa 18.08.2010 oznámil OÚŽP v Poprade, že nesúhlasí s vydaním súhlasu na zásah do prirodzených biotopov európskeho, národného významu v súvislosti s ťažbou granorioditu pre žiadateľov Lom DPP, s.r.o. Prešov. Zároveň požiadal o priznanie postavenie účastníka konania z dôvodu, že konaním budú priamo dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy vychádzajúce z Dohovoru o prístupe k informáciám účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 43/2006 (ďalej len ,,Aarhuský dohovor“). OÚŽP v Poprade listom zo dňa 20.08.2010 oznámil žalobcovi, že podľa zákona č. 454/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.12.2007, podľa § 82 ods. 3 združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej 1 rok je ochrana prírody a krajiny, a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do 7 dní od upovedomenia podľa ods. 7 je zúčastnenou osobou. Z uvedeného dôvodu je LZ VLK zúčastnenou osobou. Žalobca listom zo dňa 30.08.2010 oznámil OÚŽP v Poprade, že trvá na svojej požiadavke postavenia účastníka konania v konaní č. 2010/00446/08-HE.
Rozhodnutím zo dňa 07.09.2010 č.j. 2010/00446/10-HE Obvodný úrad životného prostredia v Poprade rozhodol, že Lesoochranárske zoskupenie VLK, Tulčík 27, 082 13 Tulčík (ďalej len ,,LZ VLK“) nie je účastníkom konania v konaní vedenom na Obvodnom úrade životného prostredia v Poprade pod číslom 2010/00446 vo veci žiadosti spoločnosti Lom DPP s.r.o., Hlavná 111, 080 01 Prešov (ďalej len ,,žiadateľ“) zo dňa 23.06.2010 o vydanie súhlasu na zásah do biotopov európskeho významu a biotopov národného významu, ktorým môže dôjsť k ich poškodeniu alebo zničeniu v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona v súvislosti s realizáciou ťažby kameniva z povrchového lomu nachádzajúcom sa v katastrálnom území B. okres Y. a výstavby prístupovej cesty k nemu.
Výrok rozhodnutia odôvodnil tým, že vzhľadom na definíciu ustanovenia § 14 Správneho poriadku priznávajúcu postavenie účastníka konania aj tomu, koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté, je nevyhnutné, aby konanie vo veci tretej osoby sa následky rozhodnutia prejavili na právnom postavení inej fyzickej alebo právnickej osoby. Účelom správneho konania obvodného úradu životného prostredia vo veci povolenia výnimiek pre žiadateľa nie je abstraktné rozhodovanie, ale rozhodnutie o konkrétnych právnych pomeroch žiadateľa, a preto je účastníkom konania predovšetkým ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať. V danom prípade vydaním súhlasu pre žiadateľa na zásah do biotopov európskeho významu a biotopov národného významu, ktorým môže dôjsť k poškodeniu alebo zničeniu týchto biotopov v súvislosti s realizáciou ťažby kameniva z povrchového lomu nachádzajúcom sa v katastrálnom území B. okres Y. a výstavby prístupovej cesty k nemu nebude LZ VLK bude priamo dotknuté vo svojom právnom postavení. V takejto pozícií by mohli byť vlastníci dotknutých pozemkov, na ktorých sa budú činnosti súvisiace s predmetom žiadosti žiadateľa priamo realizovať a to z hľadiska ochrany ich hmotných práv, ale nie samotné občianske združenie, ktoré v konaní má možnosť obhajovať verejný záujem na priaznivé životné prostredie. Rozhodnutím vo veci povolenia výnimiek pre žiadateľa priamo dotknutý môže byť len ten. ktorého právne postavenie bude po vydaní rozhodnutia iné, než pred jeho vydaním. Je zrejmé, že k takejto situácií u LZ VLK nedôjde. V konaní vo veci vydania súhlasu pre žiadateľa sa nekoná a ani nemá konať o právach a právom chránených záujmoch alebo povinnostiach LZ VLK a nemožno ani predpokladať, že jeho práva alebo právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Svoje požiadavky mohlo LZ VLK v procese tohto konania vzniesť a aj vznieslo ako zúčastnená osoba, ktorej postavenie mu priznáva ustanovenie § 82 ods. 3 zákona, ak sa prihlásilo v zákonom stanovenej lehote (čo sa v tomto prípade uskutočnilo). Prednosť medzinárodných zmlúv pred zákonmi (čl. 7 ods. 4 a 5 Ústavy SR) neznamená, že medzinárodné zmluvy môžu byť v rozpore s ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na ustanovenie čl. 51 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorých právo na priaznivé životné prostredie sa ústavou zaručuje len v rozsahu, ktorý vymedzí zákon. Predpokladom reálneho presadenia ústavného práva
na priaznivé životné prostredie v právnej praxi je nielen existencia adekvátnej hmotnoprávnej úpravy, ale aj procesnoprávnej úpravy tohto mechanizmu v konkrétnom právnom predpise. Zúčastnená osoba podľa § 15a Správneho poriadku je inštitút, ktorý umožňuje inej osobe v správnom konaní, v ktorom sa nerozhoduje o jej právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach vystupovať na obhajobu zákonom chráneného záujmu - ústavného verejného práva na priaznivé životné prostredie. Obvodný úrad životného prostredia v priebehu konania vedeného na základe žiadosti žiadateľa vo veci vydania súhlasu pre žiadateľa nezistil také skutočnosti, ktoré by vytvárali základ na vznik postavenia pre LZ VLK ako účastníka konania.
O odvolaní proti tomuto rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím zo dňa 07.10.2010 č.j. 1/2010/01398-003/KM tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie obvodného úradu č.j. 2010/00446/10-HE zo dňa 07.09.2010 potvrdil.
V odôvodnení tohto rozhodnutia poukázal na Aarhuský dohovor, ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť dňa 04.2.2006 po vyslovení súhlasu Národnej rady SR s dohovorom uznesením č. 1840 z 23.09.2005 a rozhodnutí, že dohovor je medzinárodná zmluva podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, ktorá má prednosť pred zákonmi. V doložke prednosti je uvedené upresnenie, že ide o medzinárodnú zmluvu o ľudských právach a základných slobodách (ochrana životného prostredia a zdravia ľudí), súčasne v tej istej doložke sa v bode 5 uvádza, že ide o medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný zákon, čo korešponduje s čl. 3 ods. 1 Dohovoru a v bode 4 sa uvádza, že Dohovor neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo právnických osôb. Citoval čl. 9 ods. 1, 2, 3, čl. 6 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1 písm. b) Dohovoru. Vo vzťahu k ustanoveniu čl. 9 ods. 3 uviedol, že jeho právna úprava nezakladá pre žiadny subjekt automaticky právo byť účastníkom konania, a preto nie je možné z tohto ustanovenia priamo odvodzovať (a následne aj priznať) takéto postavenie nejakému subjektu. Z jeho znenia vyplýva oprávnenie zmluvnej strany upraviť si podmienky, za akých je možné realizovať právo členov verejnosti na prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, z jeho znenia len vyplýva povinnosť zmluvným stranám Dohovoru zabezpečiť členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, pričom je len špecifikované, že tento prístup má umožniť napadnutie úkonov alebo opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.
K prístupu k správnemu konaniu uviedol, že podľa súčasnej právnej úpravy majú takú možnosť aj zúčastnené osoby prostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov, napr. podaním podnetu na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, podaním návrhu na podanie protestu prokurátora. To znamená, že SR ako zmluvná strana si splnila záväzok z čl. 9 ods. 3 Dohovoru, keďže v ňom sa neuvádza, či tento prístup má byť ešte pred nadobudnutím právoplatnosti správneho rozhodnutia alebo po ňom. Je teda postačujúce, ak členovia verejnosti majú prístup k správnemu konaniu, ktoré umožňuje napadnutie úkonov alebo opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia - horecitované mimoriadne opravné prostriedky podľa Správneho poriadku túto podmienku spĺňajú.
K prístupu k súdnemu konaniu uviedol, že je pravdou, že zo súčasného znenia § 250 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,O.s.p.“) má len účastník konania právo podať proti rozhodnutiu správneho orgánu žalobu na súde, avšak nie je predmetom prebiehajúceho správneho konania posudzovať otázku, či je potrebná novelizácia O.s.p. v tom smere, aby takúto žalobu mohli podať aj iné subjekty ako účastník konania.
Akcentoval, že v čl. 9 ods. 3 Dohovoru je uvedený prístup k správnemu a súdnemu konaniu ako alternatíva (vyjadruje to spojka ,,alebo“ v tomto slovnom spojení), to znamená, že zmluvná strana Dohovoru si záväzok vyplývajúci z tohto článku splní, ak zabezpečí prístup k jednému konaniu - správnemu alebo súdnemu, t.j. nevyžaduje sa umožnenie prístupu k obom konaniam súčasne, a preto SR v nadväznosti na skutočnosti uvedené v písm. c) bod 1 je v súlade s Dohovorom v otázke prístupu k spravodlivosti podľa tohto článku Dohovoru. Ďalej dôvodil tým, že podľa implementačného sprievodcu k Dohovoru, nemá tento vplyv na právo zmluvných strán. Podľa implementačného sprievodcu k Dohovoru nemá Dohovor vplyv na právo zmluvných strán (strán Dohovoru) ustanoviť kritériá, na základe ktorých môžu mať členovia verejnosti prístup ku konaniam o vymáhanie práva životného prostredia. To vyplýva priamo aj z textu čl. 9 ods. 3 Dohovoru, podľa ktorého ,,každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké...“ Posúdenie otázky, či je naša
vnútroštátna právna úprava v súlade s Dohovorom, nemôže byť predmetom tohto správneho konania. Ak sa niekto domnieva, že nie je, má právo iniciovať konanie na Ústavnom súde SR o rozpore konkrétneho právneho predpisu s medzinárodným dohovorom. Zákonom č. 454/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Zákon OPaK, ktorý nadobudol účinnosť 01.12.2007 nastala zmena procesného postavenia občianskych združení a mimovládnych organizácií. Táto zmena spočíva v tom, že občianske združenie a mimovládne organizácie v konaniach podľa uvedeného zákona sa z pozície účastníka konania dostali do pozície zúčastnenej osoby. Preto uplatňovanie práv a právom chránených záujmov vychádzajúcich z Dohovoru pri konaniach podľa Zákona OPaK možno uplatňovať postavenie účastníka konania podľa § 82 ods. 3 Zákona OPaK, ak združenie LZ VLK predloží krajskému úradu životného prostredia doklad o tom, že sa na neho vzťahuje postavenie účastníka konania vyplývajúce z § 24 až 27 zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Na základe právnej úpravy § 14 Správneho poriadku dospel žalovaný k záveru, že nie sú splnené podmienky na to, aby odvolateľovi bolo v konaní krajského úradu životného prostredia priznané postavenie účastníka konania a zároveň takéto postavenie nie je možné vyvodiť ani zo Zákona o ochrane prírody a krajiny, ani z Dohovoru. Odvolateľ môže mať v danom konaní len postavenie zúčastnenej osoby v súlade s § 82 ods. 3 štvrtej vety Zákona OPaK.
Uznesením zo dňa 13.05.2011 č.k. 1S/137/2010-58 Krajský súd v Prešove prerušil konania vo veci do rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci sp.zn. C-240/09 o predbežných otázkach predložených Súdnemu dvoru Európskej únie Najvyšším súdom Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžp 41/2009 zo dňa 22.06.2009.
Právna zástupkyňa listom zo dňa 16.05.2011 oznámila krajskému súdu, že Súdny dvor Európskej únie vyniesol dňa 08.03.2011 rozsudok vo veci vedenej pod sp.zn. C-240/09 o prejudiciálnych otázkach, o ktorých rozhodnutie požiadal Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp.zn. 5Sžp 41/2009.
Z rozsudku súdneho dvora zo dňa 08.03.2011 ,,Životné prostredie - Aarhuský dohovor - účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v oblasti životného prostredia - priamy účinok“ vyplýva, že Súdny dvor (Veľká komora) rozhodol takto:
Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17.02.2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto Dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.
Podstatnou otázkou, ktorú je v tomto konaní potrebné vyriešiť je, či je žalobca ako občianske združenia zamerané na ochranu životného prostredia v správnom konaní vzhľadom na predmet uvedeného konania (ochrana biotopov Európskeho a národného významu, a to nielen živočíchov, ale aj rastlín, mikroskopických organizmov a väzieb medzi nimi, ktoré sú základom stability a fungovania celého systému) v postavení účastníka konania, s ktorým sa spája aj právo na súdnu ochranu alebo je postačujúca ochrana poskytovaná predpismi správneho práva. Posudzovanie tejto otázky je späté s procesným postavením žalobcu v správnom konaní.
Správny poriadok v ustanovení § 14 ods. 1 upravuje, že účastníkom konania je:
- ten, o koho právach a právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo
- koho práva a právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté;
- účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.
V ods. 2 upravuje, že účastníkom konania je aj ten, komu osobitý zákon takéto postavenie priznáva.
Podľa § 15a ods. 1 Správneho poriadku osobitný zákon môže ustanoviť, za akých podmienok sa na konaniach alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník konania (ďalej len ,,zúčastnená osoba“).
Podľa § 15a ods. 2 Správneho poriadku zúčastnená osoba má právo byť upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.
Podľa § 250 ods. 1 O.s.p. účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.
Podľa § 250 ods. 2 O.s.p. žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.
Podľa § 82 ods. 7 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon“) orgán ochrany prírody je povinný písomne upovedomiť združenie s právnou subjektivitou (prihlásené v súlade s § 82 ods. 3 a 6 zákona) o začatých správnych konaniach, v ktorých môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny chránené týmto zákonom, a to najneskôr do siedmich dní odo dňa začatia konania alebo odo dňa doručenia žiadosti, ak sa konanie už začalo.
Podľa § 82 ods. 3 tretej vety zákona je zúčastnenou osobou aj združenie s právnou subjektivitou, ktorého cieľom podľa stanov alebo ich zmien platných jeden rok je ochrana prírody a krajiny, a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmych dní od upovedomenia v súlade s § 82 ods. 7 zákona.
Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č.k. II.ÚS 197/2010-52 z 13.01.2011 vyslovil, že ,,Bolo povinnosťou krajského súdu vykladať ustanovenie § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, aby sťažovateľka nebola vylúčená z konania a aby sa neprimeraným spôsobom nezasahovalo do podstaty jej práva na súdnu ochranu. Skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok výslovne neoznačuje niekoho za účastníka konania, neznamená, že s ním konajúci súd nemôže v prípade potreby konať, ak sa účinky jeho postupu alebo jeho rozhodnutia týkajú základných práv, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo v medzinárodnej zmluve (I.ÚS 23/01). Z pohľadu ústavného súdu pre posúdenie otázky, či v namietanom konaní došlo k porušeniu práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je rozhodujúca otázka charakteru procesného postavenia sťažovateľky v súdnom prieskume (vedľajší účastník na strane žalovaného správneho orgánu, ako s ňou konal krajský súd alebo účastník v zmysle § 250 ods. 1 druhej vety O.s.p., ako s ňou konal najvyšší súd),...“
Podľa čl. 9 Aarhuského dohovoru platí, že navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v ods. 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.
Ciele Aarhuského dohovoru sú definované v jeho preambule, v ktorej sa uvádza, že strany tohto Dohovoru okrem iného
- zdôrazňujúc potreby chrániť, zachovávať a zlepšovať stav životného prostredia a zabezpečovať trvalo udržateľný a z hľadiska životného prostredia bezproblémový rozvoj,
- uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu a súčasne je povinnosťou každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech súčasných i budúcich generácií,
- uznávajúc, že zlepšený prístup k informáciám a účasť verejnosti na rozhodovacom procese v otázkach životného prostredia posilňujú kvalitu a následné uplatňovanie rozhodnutí, prispievajú k enviromentálnemu povedomia obyvateľstva, dávajú verejnosti možnosť verejnosť vyjadriť svoje záujmy a umožňujú orgánom verejnej moci náležite tieto záujmy zohľadniť.
- s cieľom podporiť zodpovednosť a transparentnosť rozhodovania a posilniť verejnú podporu rozhodnutí týkajúcich sa životného prostredia
- zohľadňujúc to, že pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy,..... sa dohodli.....
Podľa čl. 1 Aarhuského dohovoru každá strana zaručí práva na prístup k informáciám, účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru s cieľom prispieť k ochrane práva každého človeka, príslušného tejto i budúcich generácií, žiť v životnom prostredí, ktoré je primerané pre zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu.
Ústava SR v čl. 44 ods. 1 upravuje, že má každý právo na priaznivé životné prostredie.
V čl. 44 ods. 2 Ústava SR upravuje, že každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie (a kultúrne dedičstvo).
V čl. 44 ods. 5 Ústava SR upravuje, že podrobnosti o právach a povinnostiach podľa ods. 1 až 4 ustanoví zákon.
Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov a ostatných všeobecne závažných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon v časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú interpretáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
Je nesporné, že Lesoochranárske zoskupenie VLK je združením, ktoré podporuje ochranu životného prostredia.
Na základe uvedeného krajský súd dospel k záveru, že by bolo v rozpore s čl. 44 ods. 2 Ústavy SR brániť žalobcovi v jeho snahe, aby prostredníctvom legálne dostupných mechanizmov vnútroštátnej právnej ochrany, medzi ktoré nepochybne patrí aj súdny prieskum, napadnúť rozhodnutie správnych orgánov týkajúce sa životného prostredia.
Aj keď žalobca od 01.12.2007 na základe zákona č. 454/2007 Z.z., ktorým sa novelizovalo ustanovenie § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z., stratil postavenie účastníka správneho konania, vzhľadom na uvedené vnútroštátne a medzinárodné právne pramene, je potrebné procesné predpisy o účastníctve v prejednávanej veci vykladať s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného právom na priaznivé životné prostredie. Slovenská republika prevzala na seba medzinárodný záväzok zabezpečiť podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru prístup verejnosti k správnym alebo súdnym konaniam. Pokiaľ zákonodarná alebo výkonná moc nevykonala príslušné normotvorné kroky k vytvoreniu vhodných podmienok na implementáciu tohto práva v slovenskom právnom poriadku, potom je povinnosťou súdu s prihliadnutím na ústavné kritéria prednosti právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie v súlade s čl. 7 ods. 2 Ústavy SR priznať žalobcovi v tejto individuálnej a prejednávanej veci na právo prístupu verejnosti k správnym a súdnym konaniam toto právo, a teda aj postavenie účastníka správneho konania a účastníka, ktorý sa môže domáhať súdneho prieskumu.
Vzhľadom na uvedené krajský súd rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného prijať taký výklad procesného práva týkajúce sa podmienok pre posúdenie žalobcu ako účastníka správneho konania, aby v čo najväčšej možnej miere bolo možné aplikovať čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ako aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných úniovým právom za účelom, aby žalobca ako organizácia životného prostredia mohla v súdnom prieskume napadnúť rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie v oblasti životného prostredia.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania, ktoré mu vznikli s trovami právneho zastúpenia podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z., a to za 2 úkony právnej pomoci podľa § 11, ods. 3 (prevzatie a príprava zastupovania, žaloba) po 57,- Eur a spolu 114 Eur, 2-krát režijný paušál po 7,21 Eur = 14, 42 Eur + 20 % DPH zo sumy 179,13 Eur vo výške 25, 68 Eur. Spolu trovy priameho zastúpenia vo výške 153 Eur. Súd nepriznal žalobcovi náhradu nedôvodne vyčíslených trov právneho zastúpenia (50% úkonu).
Senát krajského súdu vo veci rozhodol jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.