Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 2Co/26/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8709208161 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska ECLI: ECLI:SK:KSPO:2011:8709208161.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Márie Kupkovej a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobkyne D. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom S., T. XXXX/XX, zast. Mgr. Stanislavom Fekete, advokátom so sídlom v Poprade, Námestie sv. Egídia 42/97 proti žalovanému K., s.r.o. so sídlom S., S. XXXX, zast. JUDr. Milanom Sivým, advokátom so sídlom v Poprade, Námestie sv. Egídia 1116, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného Poprad zo dňa 15.6.2010 č. k. 20C 134/2009-159 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru s tým, že ide v tomto smere o jednostranný právny úkon zamestnávateľa, ktorý smeruje k ukončeniu pracovného pomeru so zamestnancom okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia zamestnancovi. Povinnosťou zamestnanca je dodržiavať pracovnú disciplínu. Uvedené patrí medzi základné povinnosti a na okamžité skončenie sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca hoci aj z nedbanlivosti, ktoré musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Za porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom sa považuje opakovaná neospravedlnená neprítomnosť v práci. Uviedol, že v danom prípade je riadne preukázané naplnenie pojmového znaku porušenia pracovnej disciplíny závažným spôsobom. Podľa prvostupňového súdu okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 23.6.2009, ktorým žalovaný skončil pracovný pomer so žalobkyňou doručením tohto podania dňa 25.6.2009 je platné. Bolo zistené, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to neospravedlnená neúčasť žalobkyne v práci v dňoch 1.6.2009 od 9.00 hod. do 23.6.2009, existoval. Žalobkyňa nevysvetlila relevantným spôsobom dôvody absencie. Tvrdenia o nedôstojnom zaobchádzaní nedoložila žiadnym spôsobom, a teda v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno. Preto súd prvého stupňa návrh na určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné zamietol. Z tohto dôvodu zároveň zamietol aj žalobu o zaplatenie náhrady mzdy. Uviedol, že nedošlo k neplatnému rozviazaniu pracovného pomeru, a preto v tomto smere žaloba obstáť nemôže. Prvostupňový súd podľa § 15 ods. 3 O.s.p. určil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá ho navrhla zmeniť tak, aby jej žalobe v celom rozsahu bolo vyhovené. Má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uvádza, že súd v odôvodnení konštatuje, že oznámila žalovanému ukončenie svojej práceneschopnosti dňa 1.6.2009. Žalobkyňa však tvrdila, že o tejto skutočnosti informovala svojho zamestnávateľa už skôr, a to 14.5.2009, o čom predložila aj listinné dôkazy- emailovú komunikáciu so žalovaným a výpisy telefónnych hovorov. Súd prvého stupňa pri hodnotení výsluchu svedka U. uviedol, že zistil, že svedok počul vyjadrenie štatutárneho zástupcu žalovaného o tom, že ju príjme, keď bude mať čas, a keď to uzná za vhodné. Súd prvého stupňa neuviedol to, že svedkovi sa konanie štatutárneho zástupcu voči žalobkyni javilo arogantné. Týmto dôkazom sa v rozsudku vôbec nezaoberal, a to ani vo vzťahu k preukázaniu tvrdeniu žalobkyne, že voči nej sa štatutárny zástupca žalovaného dopustil obťažovania podľa § 2a ods. 4 Antidiskriminačného zákona. Z výsluchu svedkyne Vastuškovej mal súd za preukázané, že žalovaný mal v úmysle žalobkyňu ďalej zamestnávať po skončení PN. Neprihliadol však na to, že svedkyňa v úvode svoje výpovede uviedla, že pravdepodobne jej úlohou bude obhájiť oprávnenosť výpovede. Sama tým potvrdila svoju zaujatosť v predmetnom spore. Súd konštatoval, že zo smernice predsedu predstavenstva spoločnosti L., a.s. zistil podmienky povolenia vstupu do areálu spoločnosti, v ktorom sa nachádza pôvodné pracovisko žalobkyne, a kde je vstup do prevádzky podmienený vydaním preukazu. Opomenul však ďalšie dôkazy, z ktorých vyplýva, že pre vybavenie povolenia vstupu na pracovisko žalobkyne nebolo potrebná jej osobná účasť, ako aj že toto povolenie bolo možné vybaviť na počkanie. V čase jej nástupu do práce bolo stále platné, a preto nebolo potrebné absolvovať nové školenie tak, ako to tvrdil žalovaný. Žalobkyňa tvrdí, že žalovaný nemal skutočný záujem ju ďalej zamestnávať, čo vyplýva najmä z toho, že krátko po nástupe žalobkyne na PN si objednal inzerát v novinách na pracovnú pozíciu, ktorú vykonávala na základe platnej pracovnej zmluvy. Dňa 1.3.2009 zamestnal na jej pracovnú pozícii zamestnanca A., ktorého pracovná činnosť sa v podstatných bodoch zhodovala s pracovnou náplňou žalobkyne podľa jej platnej pracovnej zmluvy. Preto pri posudzovaní otázky, či zamestnanec A. vykonával tú istú pracovnú činnosť, nie je možné porovnávať popis pracovnej činnosti zamestnanca A. s listinami na č. l. 63-68, ale len s pôvodnou pracovnou zmluvou žalobkyne. Zdôraznila, že zamestnanec A. mal uzavretú pracovnú zmluvu na dobu neurčitú. Z jeho zmluvy nevyplýva, že ide o dočasné pridelenie alebo preradenie na prácu do času, kedy sa žalobkyňa vráti z PN na svoju pracovnú pozíciu. Zamestnanec A. nedostal ani žiadne pokyny v súvislosti s odovzdávaním pracovnej agendy žalobkyne, a to ani po 1.6.2009, kedy nastúpila do práce. Taktiež podľa jej názoru neobstojí tvrdenie žalovaného, že vybavenie vstupu pre žalobkyňu musel osobitne prejednať so zamestnancom Kaprálom, vrátane vybavenia školenia o bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Zamestnanec Kaprál nebol podľa pracovnej zmluvy priamym nadriadeným žalobkyne, ako to tvrdil žalovaný, a preto sa konateľ žalovaného, a preto sa konateľ žalovaného s ním nemusel radiť o pridelení práci pre žalobkyňu. Žalovaný tiež nevysvetlil, prečo dňa 1.6.2009 a ani ďalšie dni nemohol u žalobkyne prideliť prácu, keď bol z jej strany vopred informovaný, že v tento deň nastúpi do práce. Žalobkyňa má za to, že preukázala svoje tvrdenia o nedôstojnom zaobchádzaní voči nej zo strany žalovaného. Poukázala v tomto smere na výpoveď svedka U., pričom svedok potvrdil, že konateľ žalovaného nepovedal, že má čakať na chodbe kým jej pridelí prácu tak, ako to tvrdil konateľ žalovaného. Žalobkyňa ďalej uviedla, že pred jej nástupom do práce ju žalovaný nútil k tomu, aby sama dala výpoveď. Žalovaný vo vzťahu k preukázaniu toho, že sa nedopustil diskriminačného správania nenavrhol vykonať žiadne dôkazy, hoci tak bol povinný urobiť podľa § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona. Žalobkyňa pritom v konaní zdôrazňovala, že dôvodom jej absencie bolo šikanózne správanie žalovaného, ktorým dával jasne najavo, že ju nemal ďalej záujem zamestnávať. Žalobkyňa využila všetky dostupné právne prostriedky na domáhanie sa svojho nároku na pridelenie práce, a to cestou inšpektorátu práce aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý zasielal žalovanému dve výzvy a navrhoval mu mimosúdne riešenie vo veci. K takému postupu žalobkyňa bola nútená vzhľadom na nedôstojné správanie sa konateľa žalovaného, ktoré napĺňalo znaky obťažovania podľa § 2a ods. 4 Antidiskriminačného zákona, a na základe ktorého sa mohla oprávnene domnievať, že bez kvalifikovanej právnej pomoci zamestnávateľ jej nárokom nevyhovie. Bolo by nespravodlivé od žalobkyne požadovať, aby postupovala každý deň ponižujúce správanie zo strany konateľa žalovaného len preto, aby mohla formálne vykázať, že sa dostavila na pracovisko a žiadala prácu prideliť. Právo na ochranu ľudskej dôstojnosti zamestnanca je v hierarchii práv vyššie ako právo zamestnávateľa na to, aby zamestnanec rešpektoval jeho pokyny a zotrval na pracovisku. Zamestnávateľ nemôže spravodlivo požadovať od svojho zamestnanca, aby strpel šikanózne správanie z jeho strany a rešpektoval zároveň jeho pokyny, ktoré znižujú jeho ľudskú dôstojnosť. Preto všetky úkony, ktoré žalovaný urobil vo vzťahu k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou, počnú evidovaním absencie, formálnou výzvou na dostavenie sa na pracovisko a končiac okamžitým skončením pracovného pomeru nemôžu požívať právnu ochranu, ak by aj formálne spĺňali zákonné požiadavky. V zmysle týchto dôvodov navrhla podanému odvolaniu vyhovieť. Žalovaný navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Má za to, že súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav, vykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností na základe čoho dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne rozhodol. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysel zásad vyjadrených v § 212 ods. 1, 2 O.s.p. spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a zisti, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Podľa § 68 ods. 1 písm. b/ zákona č. 311/2001 Zb. v znení platnom k 23.6.2009, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. Podľa § 68 ods. 2 cit. zákona, zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ust. § 62 ods. 3 a 4. Podľa § 81 cit. zákona zamestnanec je povinný najmä: a/ pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi; nariadeným je aj predstavený podľa osobitného predpisu, b/ byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času, c/ dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu k ním vykonávanú, ak bol s nimi riadne oboznámený, d/ v období, v ktorom má podľa osobitného predpisu nárok na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom, e/ hospodáriť riadne s prostriedkami, ktoré mu zveril zamestnávateľ a chrániť jeho majetok pred poškodením, stratou, zničením a zneužitím a nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa, f/ zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone zamestnania, a ktoré v záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným osobám. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, listom zo dňa 23.6.2009 žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobkyňou poukazujúc na ust. § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaný vymedzil takým spôsobom, že od 13.8.2008 sa stala žalobkyňa práceneschopnou až do 1.6.2009. Dňa 1.6.2009 doručila zamestnávateľovi potvrdenie o ukončení dočasnej pracovnej neschopnosti. Toho dňa nastúpila riadne do zamestnania o 7.00 hod. O 9.00 toho istého dňa pracovisko svojvoľne opustila, a to aj napriek výzve výkonného riaditeľa o zotrvaní na pracovisku a bez povolenia, vedomia a súhlasu priameho nadriadeného. Žalovaný ďalej uvádzal, že žalobkyňa sa v tento deň už nevrátila do zamestnania, a taktiež neprišla do zamestnania ani nasledujúce pracovné dni 2.6., 3.6., 4.6., 5.6., 8.6., 9.6., 10.6., 11.6., 12.6., 15.6., 16.6., 17.6., 18.6., 19.6. a 22.6.2009. Taktiež voči zamestnávateľovi nesplnila oznamovaciu povinnosť a neoznámila prekážky, ktoré by jej bránili nastúpiť do zamestnania a riadne pracovať. Žalovaný v tomto písomnom podaní uviedol, že neprítomnosť žalobkyne v zamestnaní od 1.6.2009 od 9.00 hod. klasifikuje ako dlhotrvajúcu neospravedlnenú absenciu, v dôsledku čoho uplatňuje postup podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce s tým, že na porušovanie pracovnej disciplíny z dôvodu dlhotrvajúcej neospravedlnenej absencie na pracovisku bola upozornená výzvou z 9.6.2009, ktorú prevzala dňa 11.6.2009. Žalobkyni bolo okamžité skončenie pracovného pomeru doručené dňa 25.6.2009 a jej žalobný návrh bol podaný na príslušnom súde v lehote predpokladanej ust. § 77 Zákonníka práce. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí medzi základné povinnosti zamestnanca (§ 47 ods. 1 písm. b/, § 81 Zákonníka práce). Na okamžité skončenie pracovného pomeru sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti a zároveň musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Intenzita porušenia pracovnej disciplíny je jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny. Dôvody, ktoré oprávňujú zamestnávateľa okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom sa musia uplatniť do dvoch mesiacov odo dňa, keď sa zamestnávateľ o dôvode dozvedel najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. Žalobkyňa pracovala u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 8.2.2008 v pracovnom zaradení vedúcej expedície a skladu s miestom výkonu práce v Poprade. Od 13.8.2008 do 31.5.2009 bola žalobkyňa práceneschopná a dňa 1.6.2009 o 7.00 hod. nastúpila do práce. Vykonané dokazovanie preukazuje, že zamestnávateľ ju v daný deň vyzval, aby počkala do ukončenia pracovnej porady, na ktorej malo byť okrem iného riešené aj jej ďalšie pracovné zaradenie, avšak o 9.00 hod. žalobkyňa pracovisko opustila argumentujúc tým, že zamestnávateľ jej neumožnil vykonávať prácu podľa uzatvorenej pracovnej zmluvy po nedôstojnom čakaní pred kanceláriou štatutárneho zástupcu žalovaného. V ďalšie dni žalobkyňa do zamestnania nenastúpila, v dôsledku čoho jej žalovaný listom z 9.6.2009 oznámil, že eviduje jej absenciu na pracovisku od 1.6.2009 od 9.00 hod. Vyzval ju, aby ospravedlnila svoju neprítomnosť na pracovisku, oznámila dôvody, pre ktoré nebola prítomná v zamestnaní od tohto obdobia, a aby sa v lehote do 12.6.2009 dostavila na pracovisko. Žalobkyňa bola zároveň upozornená, že neospravedlnená neprítomnosť na pracovisku môže byť dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Žalobkyňa svoju neprítomnosť v práci písomne listom z 10.6.2009 zdôvodňovala tým, že 1.6.2009 jej zamestnávateľ odmietol prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy pričom má za to, že sa s ňou mal dohodnúť na preradení na inú pracovnú pozíciu, alebo na ukončení pracovného pomeru. Žalobkyňa taktiež v konaní poukazovala na to, že pre prístup štatutárneho zástupcu žalovaného dňa 1.6.2009 opustila pracovisko a v ďalších dňoch sa do práce nedostavila, keďže predpokladala rovnaký priebeh komunikácie so žalovaným. Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že nebolo preukázané, že by žalovaný oznámil žalobkyni dňa 1.6.2009, že ju ďalej nechce zamestnávať, a že sama má ukončiť pracovný pomer v spoločnosti žalovaného výpoveďou. Tento záver nevyplýva ani z predloženej elektronickej komunikácie účastníkov a nepotvrdil ho žiaden zo svedkov v konaní vypočutých. Je zrejmé, že výkon pracovnej činnosti po dobu neprítomnosti žalobkyne zabezpečoval iný zamestnanec žalovaného, svedok Z. A.. Skutočnosť, že by však žalovaný od 1.6.2009 odmietol žalobkyni prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy preukázaná nebola, keďže žalobkyňa v daný deň predčasne po dvoch hodinách opustila pracovisko a do práce sa nedostavila ani v nasledujúcich dňoch, aj keď ju k tomu žalovaný písomne vyzýval. Len subjektívne presvedčenie žalobkyne o tom, že by jej žalovaný neumožnil vykonávať prácu ani v nasledujúcich dňoch v tomto smere neobstojí. Rovnako nebolo zistené namietané nedôstojné zaobchádzanie so žalobkyňou po nástupe do zamestnania spôsobom predpokladaným § 2a a nasl. zákona č. 365/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Uvedené nepochybne nemožno vyvodiť z výzvy zamestnávateľa, aby žalobkyňa počkala na svoje ďalšie pracovné zaradenie do ukončenia prebiehajúcej pracovnej porady. Ako už bolo spomínané, bolo povinnosťou žalobkyne v pracovných dňoch prísť na pracovisko a k tomuto postupu bola aj žalovaným vyzvaná. Súd prvého stupňa preto správne uzavrel, že neospravedlnená neprítomnosť žalobkyne v práci bola dôvodom pre ukončenie pracovného pomeru žalovaným postupom podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. So zreteľom na prezentované dôvody hodnotí odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne a preskúmavaný rozsudok tak bol potvrdený v súlade s § 219 O.s.p. Keďže súd prvého stupňa o náhrade trov účastníkov rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.), o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v súlade s ust. § 224 ods. 4 O.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.