Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 1S/85/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8010200544 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8010200544.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Moniky Tobiašovej v právnej veci žalobcu H. U. B+B, IČO: 17 114 667, DIČ: 1030 925676, s miestom podnikania T. XX/X, XXX XX W. T., ako fyzická osoba - podnikateľ, právne zastúpeného Mgr. Marošom Ježíkom advokátom so sídlom v Poprade, Mnoheľova č. 17, 058 01 Poprad, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Vazovova 2, 815 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 09. apríla 2010 pod č. I/225/3523-44112/2010/990813-r na základe žaloby takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného uvedeného v úvodnej časti rozsudku v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Svit zo dňa 13. októbra 2009 č. 719/230/18838/09/Hoz, ktoré žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania. Žalobca v žalobe poukázal na prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Svit, ktorým vyrubil správca dane žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2007 v sume 2 033,59 Eur a rozhodnutie žalovaného, ktorý konštatoval, že správca dane dospel k záveru, že tvrdenia žalobcu sú nepravdivé a rozhodnutie správcu dane vyhodnotil ako správne a logicky zdôvodnené. Žalobca tvrdil, že rozhodnutie žalovaného je nesprávne pokiaľ ide o neuznanie žalobcom uvedených daňových výdavkov. Nesúhlasil s týmto záverom a má za to, že v rámci daňového konania správcovi dane zdokladoval a zdôvodnil v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb., že všetky výdavky, ktoré si uplatnil v roku 2007, pričom ide o výdavky súvisiace s dosiahnutím zdaniteľného príjmu a sú to výdavky slúžiace na dodávku tovarov a služieb, z ktorých plynie zdaniteľný príjem. Argumentoval tým, že pokiaľ ide o neuznanie výdavku v sume 2 465,20 Sk za nákup nábytku od dodávateľa X. E. do prenajatého bytu z dôvodu, že predmetný byt neslúžil na podnikateľské účely a žiaden obchodný partner v tomto byte ubytovaný nebol, toto podľa žalobcu neobstojí, pretože predmetný byt využíval na ubytovanie školiteľov a iných osôb v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti, čoho dôkazom je ubytovanie JUDr. T. v predmetnom byte dňa 25. februára 2008. Poukázal na to, že riadne prenajatý služobný byt - kancelária, ktorého využitie malo byť pre účely ubytovania lektorov, učiteľov, právnych expertov a prednášateľov s súvislosti s predmetom živnosti v oblasti rastlinnej a živočíšnej výroby, v náplni kurzov a školení, v poradenskej a konzultačnej činnosti pre čerpanie grantov z fondov EU a ich spracovaním a ich spracovaním a školiacej činnosti v oblasti manažérskych systémov. Dôvodil tým, že priložená kópia zmluvy o nájme bytových priestorov a zámerov bola minimalizácia výdavkov v súvislosti s ubytovaním vyššie uvedených odborníkov a spolupracovníkov. Ďalej žalobca uviedol, že v roku 2008 bolo využitie bytu na kancelárske účely a ubytovanie právneho poradcu pre spoluprácu a zámer spoločnosti v období okolo 25. februára 2008. Konštatoval, že nakoľko došlo k značnej podnikateľskej zmene v zámere spoločnosti, nebolo viac využití na ubytovanie., Podľa žalobcu správca dane neuznal výdavky na zariadenie prenajatého bytu ako daňové výdavky z dôvodu porušenia § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. tým, že uvedené výdavky ako aj samotný byt boli použité na osobnú spotrebu daňovníka. S týmito tvrdeniami kategoricky nesúhlasí žalobca, pretože byt č. XX/ E nachádzajúci sa na Z.. poschodí bytového domu T. v R., S. XXX/XX bol vo vlastníctve spoločnosti SIGNUM, a.s., Hviezdoslavova, Poprad a tento byt bol predmetom prenájmu medzi vlastníkom a žalobcom, pričom žalobca poukázal na obsah predloženej zmluvy. Žalobca namietal, že miesto jeho trvalého pobytu je W. T. vzdialená iba 18 km od R., kam denne dochádzal. Žiaden nakúpený tovar, resp. zariadenie domov nezobral, ani ho nepoužil na osobnú spotrebu, výdavky boli použité výlučne na vopred vymedzený účel a týmto bolo obstaranie zariadenia do riadne prenajatého bytu, ktorý prenajal v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou, a ktorého využitie bolo určené na ubytovanie lektorov, právnych poradcov atď. Nakoľko uvedený byt nebol prispôsobený a vybavený na daný účel, bolo potrebné do neho obstarať vybavenie a zariadenie, k čomu žalobca mal vypracovanú Internú smernicu č. 3 z 28. decembra 2007, na ktorú poukázal. Žalobca argumentoval tým, že rozhodnutie žalovaného podpísala nie oprávnená osoba Ing. M. K., námestníčka generálneho riaditeľa pre správu daní, ale rozhodnutie je podpísané inou osobou, je tam iné meno. Zároveň citoval v žalobe ustanovenia § 2 ods. 1,3, § 29 ods. 2,4 a § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 zb. o správe daní a poplatkov. K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný podaním zo dňa 04. októbra 2010, v ktorom opätovne poukázal na dôvody uvádzané v rozhodnutí žalovaného a navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Krajský súd v predmetnej veci v súlade s účinnosťou zákona č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, predmetom ktorého je aj postavenie, organizácia, právomoc a pôsobnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky ( § 1 ods. 1 písm. b) ) pokračoval v predmetnom konaní pôvodne začatom proti Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky s Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky ( podľa § 10 ods. 1 vety prvej citovaného zákona ). Z administratívneho spisu predloženého žalovaným bolo preukázané, že Daňový úrad Svit ako prvostupňový správny orgán podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vyrubil platiteľovi dane z pridanej hodnoty H. U., fyzickej osobe podnikajúcej s prideleným DIČ: 1030925676 a prideleným IČO: 17 114 667, W. T., T. XX/X, XXX XX T. rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2007 v sume 2 033,59 Eur. Výrok rozhodnutia odôvodnil prvostupňový správny orgán tým, že na základe výsledkov zistených daňovou kontrolou vyrubil platiteľovi dane z pridanej hodnoty ako príslušný správca dane daň v sume 126 663,- Sk Dodatočným platobným výmerom zo dňa 13. októbra 2009 pod č. 719/230/18838/09/ Hoz podľa § 44 ods. 6 Zákona o správe daní a poplatkov. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu, o výsledku ktorej bol vyhotovený Protokol č. 719/320/3761/2009/Kap zo dňa 13. augusta 2009 a s platiteľom dane z pridanej hodnoty prerokovaný dňa 09. októbra 2009. Dňa 13. novembra 2008 zamestnanci správcu dane vykonali obhliadku podnikateľských priestorov bytu umiestneného v nájomnom dome T. v R. daňového subjektu H. U.. Pri obhliadke bolo zistené, že podnikateľské priestory žalobcu tvorí plne zariadený byt, v ktorom sa nachádzajú osobné veci žalobcu a že uvedený byt neslúži na dosiahnutie a udržanie príjmu ale na súkromné účely. Pri obhliadke bol žalobca ústne vyzvaný, aby zdokladoval využitie predmetného bytu na podnikateľské účely. Zároveň bol vyzvaný na doloženie dôkazov preukazujúcich využitie bytu č. 13 v prenajatých priestoroch nachádzajúceho sa na II. poschodí bytového domu T., R. na podnikateľské účely v roku 2007,2008,2009. Na uvedenú výzvu žalobca doložil vyjadrenie, v ktorom doslovne uviedol, že: „riadne prenajatý služobný byt - kancelária, ktorého využitie malo byť pre účely ubytovania lektorov, učiteľov, právnych expertov, prednášateľov v súvislosti s predmetom živnosti v oblasti rastlinnej a živočíšnej výroby, v náplní kurzov a školení, poradenskej a konzultačnej činnosti pre čerpanie grantov z fondov EÚ a ich spracovaním a školiacej činnosti v oblasti manažérskych systémov. Bola priložená kópia zmluvy o nájme bytových priestorov. Záverom bola minimalizácia výdavkov v súvislosti s ubytovaním vyššie uvedených odborníkov a spolupracovníkov a byt bol v roku 2007 využitý len 3 dni na konca roka pre účel uskladnenia zakúpeného zariadenia a nábytku v roku 2007. Rok 2008 bolo jeho využitie na kancelárske účely a ubytovanie právneho poradcu pre spoluprácu a zámer spoločnosti v období okolo 25. februára 2008. Nakoľko došlo k značnej podnikateľskej zmene v zámere spoločnosti, nebol viac využitý na ubytovanie. Rok 2009 bol v obdobnej situácii a v marci 2009 ukončil nájom služobného bytu - kancelárie. Ďalej žalobca doložil príjmový pokladničný doklad z 25. februára 2008 za ubytovanie od JUDr. T. a Zmluvu o poskytovaní právnych služieb uzatvorenú s JUDr. N. T. - Roves, M. XX, U.. Predmetná zmluva nebola zo strany JUDr. T. podpísaná a správcovi dane pri ústnom pojednávaní žalobca na otázku, prečo zmluva nebola podpísaná uviedol, že to bol iba písomný návrh a nedošlo k realizácii zámeru, tým pádom bola zmluva bezpredmetná. Na ďalšiu otázku, či bol niekto ubytovaný v predmetnom byte, žalobca uviedol, že nikto nebol ubytovaný, účel služobného bytu - kancelárie mal v zmysle podnikateľského zámeru slúžiť na ubytovanie obchodných partnerov, lektorov atď. Ďalej v rozhodnutí správcu dane je presne uvedený druh nábytok, ktorý bol zakúpený v čase od 15. decembra 2007 do 31. decembra 2007 v celkovej výške 61. 264,- Sk, ktoré si žalobca v zmysle ustanovenia § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. uplatnil ako odpočítateľnú položku DPH. Na základe odvolania žalobcu, ktoré obsahovalo identické dôvody ako sú uvedené v žalobe, žalovaný rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Dodatočný platobný výmer zo dňa 13. októbra 2009 pod č. 719/230/18838/09/Hoz potvrdil podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. V odôvodnení rozhodnutia poukázal odvolací správny orgán na to, že podľa § 48 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. preskúmal prvostupňové rozhodnutie, z ktorého vyplýva, že správca dane vykonal u žalobcu kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. a IV. štvrťroka 2007, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 719/320/3761/20009/Kap zo dňa 18. marca 2009 v znení jeho Dodatku zo dňa 09. októbra 2009, ktorý bol prerokovaný so žalobcom 09. októbra 2009. Na základe uvedenej kontroly vydal správca dane rozhodnutie, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 Zákona o správe daní vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2007 v sume 2 033,59 Eur z dôvodu, že žalobcom došlo k porušeniu § 49 ods. 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov tým, že tovar uvedený v predmetných dokladov nepoužil na dodávku tovarov a služieb, ale na súkromné účely. Ďalej žalovaný uviedol, že v rámci výkonu daňovej kontroly správca dane zistil, že v podnikateľských priestoroch kontrolovaného daňového subjektu v hoteli SATEL Poprad sa uvedený tovar z predmetných dokladov nenachádza, pričom žalobca uviedol, že tento tovar je umiestnený v byte na S. ulici č. XXX/ XX, blok T. v R.. V predmetnom byte vykonali zamestnanci správcu dane ohliadku dňa 13. novembra 2008, pričom zistili, že v uvedenom byte sa nadchádzajú osobné veci žalobcu, v skrinkách sa nachádzali jeho osobné veci, v kuchyni používaný riad, čerstvé pečivo, v kúpeľni použité uteráky a hygienické potreby dennej potreby. Z predmetnej ohliadky bol vyhotovený úradný záznam zo dňa 13. novembra 2008 a na základe uvedeného správca dane vyzval žalobcu na predloženie dokladov preukazujúcich využitie bytu č. XX bytového domu T. v R. na podnikateľské účely v roku 2007, 2008 a 2009. Na túto výzvu reagoval žalobca písomným podaním zo dňa 24. augusta 2009, v ktorom uviedol, že ide o riadne prenajatý služobný byt - kanceláriu, ktorého využitie malo byť pre účely ubytovania lektorov, učiteľov, právnych expertov, atď., v rámci oblasti manažérskych systémov a predložil zároveň kópiu zmluvy o nájme bytových priestorov. Byt bol podľa žalobcu v roku 2007 využitý len 3 dni, koncom roku pre účel uskladnenia zakúpeného zariadenia a nábytku v roku 2007. V roku 2008 bolo jeho využitie na kancelárske účely a ubytovanie právneho poradcu pre spoluprácu a to 25. februára 2008, pričom v marci 2009 skončil nájom služobného bytu - kancelárie. Žalobca predložil k písomnému vyjadreniu príjmový pokladničný doklad zo dňa 25. februára 2008 za ubytovanie JUDr. N. T. a Zmluvu o poskytovaní právnych služieb zo dňa 29. februára 2008 uzatvorenú s JUDr. N. T., ktorá však zo strany JUDr. T. nebola podpísaná. Do zápisnice o ústnom pojednávaní žalobca uviedol, že išlo iba o písomný návrh, nedošlo k realizácii zámeru, zmluva bola preto bezpredmetná. Okrem JUDr. T. nebol ubytovaný v predmetnom byte žiadny iný subjekt. Na základe takto zisteného skutkového stavu správca dane dospel k záveru, že žalobca si uplatnil odpočítanie dane z predmetných zdaniteľných obchodov neoprávnene, v rozpore s ustanovením § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia citoval ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. ako aj ustanovenia § 2 ods. 1, 3, 6 a § 14 ods. 7, § 15 ods. 1, ods. 6 písm. d), § 29 ods. 2,4,8 a § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Ako odvolací orgán pri preskúmaní napadnutého dodatočného platobného výmeru vychádzal z uvedených ustanovení zákona a zistil, že správca dane preveroval u kontrolovaného daňového subjektu skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane v zdaňovacom období IV. štvrťrok 2007, konkrétne oprávnenosť uplatnenia odpočítania dane vo výške 61 264,- Sk na základe dokladov predložených žalobcom daňovej kontrole. Išlo o príslušné faktúry vystavené s dátumom 15. decembra 2007 až 31. decembra 2007. Ďalej žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že všetky takto nakúpené tovary použil žalobca na vybavenie prenajatého bytu, ktorý podľa jeho vyjadrenia slúžil na účely ubytovania lektorov, učiteľov, právnych expertov atď ..., avšak z dôvodu že došlo k značnej zmene podnikateľského zámeru, bol tento byt využitý len posledné 3 dní v roku 2007 a to pre účel uskladnenia nábytku a v roku 2008 vo februári na ubytovanie právneho poradcu JUDr. T.. Predloženú zmluvu o poskytnutí právnych služieb, ktorá nebola podpísaná zo strany JUDr. T., pretože nedošlo k realizácii považoval aj žalovaný za bezpredmetnú. Na základe uvedených skutočností, ako aj s poukazom na to, že na výzvu správcu dane nepredložil žalobca žiadne dôkazy, ktorými by používanie bytu ako aj zariadenia v ňom preukázal, že slúžili na podnikateľské účely a zároveň pri obhliadke bytu bolo zistené, že byt slúži na bývanie, keďže sa v ňom nachádzali osobné veci žalobcu, čo žalobca nevyvrátil. K námietke žalobcu o porušení ustanovenia § 14 ods. 7 Zákona o správe daní nevyhotovením zápisnice o miestnom zisťovaní žalovaný uviedol, že správca dane pri daňovej kontrole vykonávanej v podnikateľských priestoroch žalobcu v hoteli SATEL zistil, že nakúpený nábytok sa v týchto priestoroch nenachádzal. Podľa žalobcu bol umiestnený v byte na S. ulici v R. a z dôvodu preverenia tohto tvrdenia správca dane okamžite vykonal obhliadku bytu, aby zabránil žalobcovi byt upratať. O tejto ohliadke bol preto spísaný úradný záznam zo dňa 13. novembra 2008, pretože správca dane pri preverovaní nemal k dispozícii zápisnicu. O výsledku obhliadky bol žalobca informovaný a nevyhotovenie zápisnice podľa žalovaného nie je nedostatkom, ktorý by mal vplyv na zistený skutkový stav. K námietke neuznania odpočítania dane vo výške 2 465,20 Sk za nákup nábytku od dodávateľa X. E. žalovaný dôvodil ďalej tým, že podľa zistenia správcu dane sa tento nábytok nenachádzal v kancelárskych priestoroch žalobcu a nebol uvedený ani v inventúrnom súpise majetku. Z uvedeného dôvodu tvrdenie žalobcu, že išlo o výdavky na opravu hmotného majetku, kedy bola nevyhnutná výmena dverí a zárubní, ako aj jeho tvrdenie, že pochybením jeho zamestnanca nebol tento nábytok uvedený v evidencii drobného hmotného majetku, nemožno považovať pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnenia odpočítania dane, uvedené skutočnosti pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnenia odpočítania za relevantné. K ďalším námietkam žalobcu ohľadom porušenia správcom dane ustanovení § 2 ods. 3 a 6, ako aj § 29 ods. 2 Zákona o správe daní žalovaný uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie aj v rozsahu týchto námietok žalobcu, avšak nezistil, aby zo strany správcu dane boli tieto ustanovenia zákona porušené. Žalovaný zdôraznil, že pre možnosť uplatnenie odpočítania dane ustanovil Zákon o dani z pridanej hodnoty prísne pravidlá a podmienky, ktoré musia byť platiteľom dane splnené a ich splnenie musí byť platiteľ jednoznačne a bezpochybne preukázať. Preto sa stotožnil s tým, že tieto pravidlá ustanovené na posudzovanie opodstatnenosti uplatnenia odpočítania dane z pridanej hodnoty so zákonnými možnosťami uplatňovania daňových výdavkov pri dani z príjmov nie je v každom prípade možné uplatiť. Pri preskúmavaní žalovaný, ako odvolací orgán preskúmal napadnutý dodatočný platobný výmer v rozsahu uvedenom v odvolaní a nemohol príjimať závery na základe porovnania s inými rozhodnutiami správcu dane. V závere rozhodnutia žalovaný uviedol, že správca dane preukázal, že tovar uvedený na predmetných dokladoch žalobca nepoužil na účely svojho podnikania ako platiteľ a tieto zistenia správcu dane sú podložené jednoznačnými dôkazmi, ktoré správca dane správne a logicky vyhodnotil. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca sa domáha preskúmania právoplatného rozhodnutia žalovaného v spojení s vydaným dodatočným platobným výmerom prvostupňového správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy ( ďalej len „rozhodnutia a postup správneho orgánu“ ). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť ( § 244 ods.2,3, O.s.p. ). Podľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia O.s.p., pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Pri preskúmavaní rozhodnutia je preto pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia ( § 250i ods. 1 O.s.p. ). Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi vyplýva žalobcovi z ustanovenia § 249 ods. 2 O.s.p. uviesť, okrem všeobecných náležitostí žaloby ( § 42 ods. 3 a § 72 ods. 1 O.s.p. ) aj označenie rozsahu, v ktorom je rozhodnutie napadnuté, v čom vidí nezákonnosť rozhodnutia a aký konečný návrh robí. V predmetnej žalobe sa žalobca domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, pretože ho považuje za nesprávne z dôvodu, že on zdokladoval a zdôvodnil v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov všetky daňové výdavky v roku 2007. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len "členský štát"), d) dovoz tovaru do tuzemska. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) citovaného zákona, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Podľa § 2 ods. 3 citovaného zákona, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa § 2 ods. 6 citovaného zákona, pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Podľa § 12 citovaného zákona, úradný záznam zachytáva rôzne ústne podania, oznámenia, poznámky, obsah telefonických hovorov, odkazy na iné spisové materiály, výpisy z vlastných alebo cudzích záznamov a ďalšie skutočnosti vzťahujúce sa na vec a zistené správcom dane. Úradný záznam podpíše zamestnanec správcu dane, ktorý ho vyhotovil. V úradnom zázname tiež odkáže na zdroj informácie uvedenej v zázname. Na ďalšie náležitosti úradného záznamu sa vzťahuje primerane § 11. Podľa § 14 ods. 7 citovaného zákona, o miestnom zisťovaní spíše zamestnanec správcu dane zápisnicu. Rovnopis zápisnice alebo kópiu zápisnice zamestnanec správcu dane odovzdá daňovému subjektu alebo zamestnancovi daňového subjektu, za účasti ktorého sa vykonávalo miestne zisťovanie. Ak sa miestneho zisťovania nezúčastní daňový subjekt alebo jeho zamestnanec, spíše zamestnanec správcu dane úradný záznam. Ak správca dane pri miestnom zisťovaní zabezpečí veci podľa § 14a, odovzdá rovnopis zápisnice alebo kópiu zápisnice osobe, ktorej veci zabezpečil. Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti Podľa § 15 ods. 6 písm. d) citovaného zákona, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústné alebo písomné vysvetlenia. Podľa § 29 ods. 2 citovaného zákona, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 29 ods. 4 citovaného zákona, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 29 ods. 8 citovaného zákona, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa § 30 ods. 3 citovaného zákona, rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Z výroku rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ako aj jeho odôvodnenia jednoznačne a nepochybne vyplýva, že postup, ktorý predchádzal vydaniu dodatočného platobného výmeru, ktorým bol žalobcovi vyrúbený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťroka 2007 v sume 2 033, 59 Eur bol zákonný a správne sú aj právne závery prijaté správcom dane v predmetnom rozhodnutí, ako aj následne v rozhodnutí žalovaného, ktorý prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil, pričom na závery uvedené v dodatočnom výmere v plnom rozsahu poukázal. Súd v súlade s obsahom administratívneho spisu a listinných dôkazov obsiahnutých v ňom sa s týmito závermi správnych orgánov stotožnil. Z predloženého administratívneho spisu je nepochybné, že správca dane neuznal odpočítanie dane, ktoré si uplatnil žalobca na základe dodávateľských faktúr pod č. DF 070034 až DF 070039, ako aj v zmysle výdavkových pokladničných dokladov pod č. V - 00071, V - 00120, V - 00130, V - 00135, V - 00137, V - 00148, V - 00149, V - 00153, dodávateľské faktúry č. DF 070052, ako aj výdavkového pokladničného dokladu pod č. V - 00127, uplatnil odpočítanie dane za nakúpený tovar s poukazom na ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o dani z pridanej hodnoty v spojení s ustanovením § 49 ods. 2 písm. a) citovaného zákona, ktorý tovar mal slúžiť na podnikateľskú činnosť žalobcu spojenú s predmetom živnosti v oblasti rastlinnej a živočíšnej výroby, v náplni kurzov a školení, v poradenskej a konzultačnej činnosti pre čerpanie grantov z fondov EÚ a ich spracovaním a v školiacej činnosti v oblasti manažérskych systémov. Z rozhodnutí správcu dane a následne aj žalovaného však nepochybne vyplýva, že vo vzťahu k výdavkom na nákup nábytku do prenajatého bytu na ulici S. XX, R., ktoré výdavky správca dane neuznal ako daňové výdavky, nepreukázal žalobca, že súviseli s jeho podnikateľskou činnosťou a to aj napriek tomu, že tieto výdavky žalobca ako daňovník účtoval a vo vzťahu k nákladom tieto premietol ako dodávateľské faktúry za nábytok a zariadenie bytu na účely podnikania. Rovnako ako žalovaný, ani súd nepovažoval za vierohodný dôkaz, ktorý predložil žalobca, a to nájomnú zmluvu označenú ako Zmluva o nájme bytu č. E2 medzi prenajímateľom Signum, a.s. Poprad a nájomcom žalobcom, ktorá bola uzatvorená dňa 28. decembra 2007. Ako vyplýva z čl. 1 predmetom a účelom nájmu bytu nachádzajúceho sa na II.poschodí bytového domu T. R. na S. ulici je uvedený ako účel nájmu užívanie na dojednanú dobu a to od 01. januára 2008 do 31. decembra 2009. Obhliadkou predmetného bytu zo dňa 13. augusta 2009 však tento účel nebol preukázaný. Pritom súd zdôrazňuje, že sa jedná o zdaňovacie obdobie IV. štvrťroka 2007, ktoré je predmetom tohto konania. Tvrdené skutočnosti žalobcom, že uvedený byt využíval na podnikateľské účely nepotvrdil ani dôkaz, ktorý predložil žalobca a to Zmluva o poskytovaní právnych služieb uzatvorená medzi žalobcom a poskytovateľom JUDr. N. T. - ROVES, ktorá je datovaná 29. februára 2008, avšak chýba podpis poskytovateľa, t.j. JUDr. T.. Napokon ako vyplýva zo samotného vyjadrenia žalobcu, táto zmluva bola iba návrhom, nikdy nebola realizované a jediné ubytovanie, ktoré žalobca JUDr. T. poskytol, bolo ubytovanie dňa 25. februára 2008 ako vyplýva z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 25. februára 2008 č. P-00005. Z administratívneho spisu zároveň vyplýva, že správca dane v priebehu kontroly zistil, že v priestoroch prenajatého bytu, čo potvrdil aj svojím vyjadrením žalobca, uskladňoval zakúpené zariadenie len počas troch dní roku 2007 a čo sa týka predloženej zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ako už súd zdôraznil žalobca uviedol, že išlo o písomný návrh a k realizácii podnikateľského zámeru nikdy nedošlo. V predmetnom byte ako vyplýva z vykonaného dokazovania neboli nikdy ubytovaní žiadni obchodní partneri, ani lektori či učitelia. Žiadne z týchto skutočností, ktoré žalobca tvrdil v odvolaní a ktoré sa snažil tvrdiť počas konania pred správcom dane však nevedel následne preukázať. Pre zmenu zámeru spoločnosti dokonca nájom bytu so spoločnosťou SIGNUM ukončil v roku 2009. Z vykonaného dokazovania správcom dane bolo preukázané, že byt nebol využívaný na kancelárske účely, žalobca nevedel preukázať ani povolenie na zmenu využitia bytových priestorov na nebytové účely, na ktoré správca dane s poukazom na obsah ustanovenia § 85 Stavebného zákona. Podľa tohto ustanovenia, stavbu možno užívať len na určený účel v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne v stavebnom povolení. Zmeny účelu využívania stavby, ktoré spočívajú v zmene spôsobu užívania si vyžadujú rozhodnutie stavebného úradu o zmene užívania stavby. Uvedená stavba - byt č. XX je v zmysle stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia užívaný ako bytový dom. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca mal kancelárske priestory prenajaté v hoteli SATEL v Poprade, v ktorom sa však ani jeden kus zakúpeného nábytku na základe predložených dodávateľských faktúr a príjmových pokladničných dokladov, ktoré už súd vyššie citoval nenachádzal. Súd konštatoval, že všetky uvádzané skutočnosti v konečnom dôsledku svedčia o tom, že správca dane v daňovom konaní preukázal, že žalobca podmienky na uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty nesplnil z dôvodu, že nepreukázal použitie tovaru uvedeného v písomných dokladoch, na faktúrach, ktoré boli predložené ako dodávateľské faktúry a príjmové pokladničné doklady na účel svojho podnikania ako platiteľ. Z obsahu administratívneho spisu, vydaného Dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Svit, ako aj rozhodnutia žalovaného podľa názoru súdu nevyplývajú porušenia, ktoré namieta žalobca vo vzťahu k základnými zásadám daňového konania upravených zákonom č. 511/1992 Zb., konkrétne v ustanovení § 2 ods. 1 a ods. 3. Práve naopak správca dane a následne aj žalovaný podľa názoru súdu postupovali v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, dbali na zachovanie práv a právom chránených záujmov žalobcu, postupovali v konaní v úzkej súčinnosti so žalobcom ako daňovým subjektom, a dôkazy ktoré žalobca predložil hodnotili podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a prihliadali na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa názoru súdu vykonané dôkazy neboli získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt neuniesol aj podľa názoru súdu dôkazné bremeno s poukazom na ustanovenie § 29 ods. 8 Zákona o správe daní a poplatkov, v zmysle ktorého daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií vedených daňovým subjektom. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že tak správca dane, ako aj žalovaný sa dôsledne vysporiadali s každým jedným dôkazom, ktorý predložil žalobca v daňovom konaní a na ktoré vyššie súd poukázal. Z postupu správcu dane, aj žalovaného podľa názoru súdu nevyplývajú ani porušenia ustanovenia § 29 ods. 2 a 4 Zákona o správe daní a poplatkov, pretože správca dane sa pred vydaním dodatočného platobného výmeru s poukazom na obsah týchto ustanovení riadil v daňovom konaní tak, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a pritom nebol viazaný iba návrhmi žalobcu, pričom použil na objasnenie a zistenie skutočností všetky dostupné prostriedky. Zároveň súd konštatoval, že tento postup pri získavaní dôkazov a následne vyhodnotení všetkých dôkazov nebol v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi a čo sa týka samotnej námietky žalobcu, že pri obhliadke bytu na S. ulici XXX/XX nebola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní ale bol spracovaný iba úradný záznam, podľa názoru súdu, táto skutočnosť nemala vplyv na zistený skutkový stav, aj keď aj podľa názoru súdu mala byť o tomto úkone spísaná zápisnica v zmysle ustanovenia § 11 zákona č. 511/1992 Zb., nejde však o takú procesnú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, tak ako to vyplýva z ustanovenia § 250i ods. 3 O.s.p., preto ani súd na toto pochybenie prvostupňového správneho orgánu v tomto konaní neprihliadal. Argumentácia žalobcu uvádzaná v žalobe s poukazom na to, že jeho miesto trvalého bydliska je W. T. vzdialená iba 18 km od R., kde denne žalobca dochádza, nemala vplyv na samotné závery správcu dane čo sa týka uznania výdavkov za nakúpený nábytok, ktorý mal slúžiť ako zariadenie do prenajatého bytu, ktorý žalobca mal prenajatý v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou, a ktorého využitie malo byť určené na ubytovanie lektorov, právnych poradcov atď v súvislosti s jeho predmetom podnikania, ako aj obsahom náplní kurzov a konzultačnej činnosti, ktorá bola uvádzaná žalobcom ako dôvod predmetnej argumentácie. Čo sa týka námietky žalobcu ohľadom obsahu rozhodnutia s poukazom na ustanovenie § 30 ods. 3 Zákona o správe daní a poplatkov súd je toho názoru, že ide o námietku formálnych náležitostí rozhodnutia, ktorá je neúčinná a rozhodnutie aj podľa názoru súdu zodpovedá obsahu ustanovenia § 30 ods. 2 písm. f) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov. Pokiaľ žalobca namieta v žalobe, že rozhodnutie žalovaného je nesprávne a nesúhlasí s ním, pretože mu neboli uznané daňové výdavky z dôvodu, že tieto zdokladoval a zdôvodnil v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb., a že všetky výdavky, ktoré si uplatnil v roku 2007 sú výdavky súvisiace s dosiahnutím zdaniteľného príjmu a sú to výdavky slúžiace na dodávku tovarov a služieb, z ktorých plynie zdaniteľný príjem, súd argumentuje poukazom na rozsiahle dokazovanie správcu dane, z ktorého vyplýva, že práve žalobca poukázal na skutočné využitie prenajatého bytu a to tak pri samotnej obhliadke bytu, ako aj neskôr v písomnom vyjadrení na výzvu správcu dane, ktorého súčasťou bolo predloženie vnútornej smernice, štruktúry podnikateľského zámeru, projektu na prípravu zamestnancov na získanie nových vedomostí a odborných zručností, ako aj ponuky programov vzdelávania a prípravy pre trh práce vypracovaných žalobcom, ako aj interného usmernenia č. 1 zo dňa 21. marca 2007 a napokon aj Zmluvy o poskytovaní právnych služieb a Zmluvy o nájme bytu. Súd je preto toho názoru, že žalobca nepreukázal týmito písomnými dôkazmi opodstatnenosť uplatnených výdavkov, ako to vyplýva z dôvodov dodatočného platobného výmeru, ako aj z rozhodnutia žalovaného. Súd zdôraznil, že žalovaný ako odvolací orgán vo veci postupoval v súlade s ustanovením § 48 ods. 2 zákona č. 511/1995 Z.z. o správe daní a poplatkov, pretože skúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní, pričom výrok rozhodnutia náležite a presvedčivo odôvodnil vychádzajúc z vykonaného rozsiahleho dokazovania správcom dane a v odôvodnení rozhodnutia sa podľa názoru súdu dôkladne vyporiadal so všetkými námietkami uvádzanými žalobcom v odvolaní. Krajský súd preskúmal rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. v rozsahu a z dôvodu uvedených v žalobe a dospel k názoru, že žaloba nie je dôvodná, preto žalobu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca v konaní nebol úspešný a žalovaný aj pri úspechu v konaní zo zákona nemá právo na náhradu trov konania. Senát krajského súdu rozhodol o výroku rozsudku jednohlasne podľa § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v pomere 3:0 hlasom. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.