Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 6Co/143/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109224924 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8109224924.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobkyne U. R., bytom X. XXX, zast. Ing. R. R., bytom M., G. X, proti žalovaným 1/ B. I., 2/ I. G., 3/ R. G., 4/ B. I., 5/ U. G., 6/ G. G., 7/ N. M., 8/ R. G., 9/ I. G., 10/ U. G., 11/ G. G., 12/ F. G., 13/ I. G., všetci na neznámom mieste, v konaní zastúpení opatrovníkom Slovenským pozemkovým fondom, Trenčianska 55, 821 09 Bratislava 2, právne zastúpeným JUDr. Renátou Bačárovou , LL.M advokátkou so sídlom Jarková 2, 080 01 Prešov, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 10C 207/2009 - 94 zo dňa 25.5.2011 jednohlasne takto r o z h o d o l : I. M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznáva. II. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Prešov ( ďalej len „prvostupňový súd“ ) návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovaným trovy konania vo výške 2 333,26 Eur na účet právneho zástupcu Slovenského pozemkového fondu v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie o trovách konania odôvodnil prvostupňový súd ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a to tým, že úspešným žalovaným priznal právo na náhradu trov konania. Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia vychádzajúc z hodnoty veci 11 295 Eur. V súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. Proti tomuto rozsudku a to proti výroku o trovách konania podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní uviedla, že je vdova, dôchodkyňa a podľa pripojeného výpisu Sociálnej poisťovne jej dôchodok činí mesačne 362,70 Eur. Nemá žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok a nemá ani žiadnu finančnú hotovosť, z ktorej by mohla požadovanú čiastku zaplatiť, preto žiada aby súd v zmysle § 150 O.s.p. z dôvodov hodných osobitného zreteľa, trovy konania zástupcovi žalovaných nepriznal. Krajský súd v Prešove ( ďalej len „odvolací súd“ ) preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti a to vo výroku o trovách konania spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených v ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne je možné vyhovieť. Rozsudok prvostupňového súdu je v napadnutom rozsahu arbitrárny. V prejednávanej právnej veci sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala určenia výlučného vlastníctva k parcele č. 1071/5 a spoluvlastníctva k parcele 1071/6 zapísaných na LV č. XXXX kat. úz. X. v súlade s priloženým geometrickým plánom. Prvostupňový súd žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobkyňa nepreukázala dôkaznými prostriedkami právny titul pre vznik vlastníckeho práva v jej prospech. Základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov civilného sporového procesu, je zásada úspechu vo veci vyjadrená v ust. § 142 ods. 1 O.s.p. V tejto zásade sa premieta myšlienka, že ten, kto dôvodne uplatňoval alebo bránil svoje subjektívne právo alebo právom chránený záujem, mal by mať právo na náhradu trov, ktoré pri tejto procesnej činnosti účelne vynaložil proti účastníkovi, ktorý do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahoval. S vedomím faktu, že zásada úspechu vo veci má hlbšiu súvislosť so štruktúrou a funkciou civilného sporového procesu, mal by súd vždy pristupovať k interpretácii a aplikácii § 150 O.s.p., ktorý túto zásadu umožňuje v konkrétnom výnimočnom prípade prelomiť. Túto požiadavku, podľa ktorej nepriznanie náhrady môže byť len výnimočné, môžu ospravedlniť iba dôvody hodné osobitného zreteľa (porov. napr. R 34/1982). Podľa ust. § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou súdneho rozhodnutia ako celku a je samo osebe spôsobilé zasiahnuť do práva účastníka podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) v rozhodnutí zo dňa 6. 2. 1954 vo veci Beer proti Rakúsku, resp. v rozhodnutí zo dňa 7. 10. 2004 vo veci Baumann proti Rakúsku (č. 30428/96, resp. 7689/01). Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia pri trovách konania poukázal iba na § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal úspešným žalovaným právo na náhradu trov konania. Odvolací súd preskúmal a zvážil všetky okolnosti prejednávaného prípadu a dospel k názoru, že rozhodnutie prvostupňového súdu o priznaní náhrady trov konania opatrovníkovi úspešných žalovaných nie je správne. Odvolací súd vytýka prvostupňovému súdu, že sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania nezaoberal otázkou, či na strane žalovaného ide skutočne o náklady potrebné k účelnému uplatneniu alebo bráneniu práva. Prvostupňový súd sa mal zaoberať touto otázkou z dôvodu, že opatrovník žalovaných si pre konanie zvolil právneho zástupcu z radov advokátov. V zásade nemožno účastníkovi konania odoprieť právo na zvolenie si právneho zástupcu (§ 24, 25 O.s.p.), keďže toto právo mu vyplýva aj z článku 47 ods. 2 Ústavy SR. V tomto smere prvostupňový súd nevyhodnotil otázku účelnosti vynaložených trov v súvislosti s tým, že opatrovník žalovaných v 1. - 12 rade je osobou, ktorá disponuje pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, čo vyplýva aj z udeleného plnomocenstva pre právnu zástupkyňu opatrovníka žalovaných v 1. - 12. rade, ktoré je podpísané vedúcou právneho odboru ( č.l. 14 ). Odvolací súd pripomína rozhodnutie Ústavného súdu SR č. II. ÚS 78/03, z ktorého vyplýva, že „všeobecný súd neporuší základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa č. l. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, ak navrhovateľovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ich nepovažuje za účelne vynaložené.“ Z organizačnej štruktúry opatrovníka žalovaných v 1. - 12. rade, že má zriadený právny odbor, ktorý pozostáva z oddelenia organizačného a vymáhania pohľadávok a z oddelenia sporovej agendy. Prvostupňový súd mal vychádzať z citovaného rozhodnutia ústavného súdu, posúdiť ho, porovnať ho so zisteným skutkovým a právnym základom v prejednávanej veci. Pretože „ak dôjde v súdnej rozhodovacej praxi pri riešení určitej matérie k judikatórnemu ustáleniu právneho názoru, je z povahy veci nevyhnutné, aby súdy nižších stupňov tento judikatórny posun vo svojej rozhodovacej praxi reflektovali a v prípade, že takýto právny názor nezdieľajú, ho starostlivo argumentačne zdôvodnili, konfrontovali a zdôvodnili, prečo, resp. z akých iných dôvodov nebolo možné vo veci s obdobným skutkovým, či právnym základom sa s predmetným judikátom stotožniť“ (rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 2811/2007 zo dňa 3. 12. 2009). „Princíp viazanosti doterajšou judikatúrou patrí k jedným z kľúčových princípov, ktorým sa musí pri výkone svojej rozhodovacej činnosti riadiť aj ústavný súd“ (uznesenie Ústavného súdu SR zo 17. 6. 2009 č. k. PL ÚS 11/09-16). V danom prípade odvolací súd poznamenáva, že ak sa súd nevyrovná s judikatúrou, môže ísť o porušenie práva na súdnu ochranu ( napr. BEIAN/Rumunsko pred ESĽP ). Tiež nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III ÚS 192/06 z 3.11.2006. Napokon povinnosť súdu rozhodovať v obdobných veciach rovnako a v prípade odklonu od judikatúry povinnosť uviesť dostatočné a presvedčivé dôvody pre tento odklon jednoznačne vyplýva aj z požiadaviek právnej teórie. Pravidlo, že kto sa chce odchýliť od súdneho precedensu alebo ustálenej judikatúry, musí pre odklon uviesť dostatočný dôvod ( a teda nesie bremeno argumentácie ), je považované za jedno zo základných pravidiel racionálnej právnej argumentácie ( napr. Alexi, R: A theory of legal argumentation. A theory of rational discourse as theory of legal justification. Oxford: Clarendon trest vs. 1989,s. 277 - 278, citovaný v článku autora Petra Wilflinga, vzájomne si odporujúca judikatúra je porušením dohovoru: BEIAN v. Rumunsko na www.otvorenepravo.sk <http:// www.otvorenepravo.sk> ). Odvolací súd preskúmal, či v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ustanovenia § 150 O.s.p. vzhľadom na tvrdenia uvádzané žalobkyňou vo svojom odvolaní. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobkyňa je vdova, starobná dôchodkyňa a jej jediným mesačným príjmom je starobný dôchodok vo výške 362,70 Eur. Nemá žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok a ani žiadnu finančnú hotovosť, z ktorej by mohla tak vysoké trovy súdneho konania zaplatiť. Po zhodnotení majetkových a osobných pomerov žalobkyne dospel odvolací súd k záveru, že dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie trov konania úspešným žalovaným spočíva v majetkových pomeroch žalobkyne. Je nutné prihliadať na jej sociálnu situáciu, na okolnosť, že je vdova, starobná dôchodkyňa a že jej jediným príjmom je starobný dôchodok. Odvolací súd preskúmal a zhodnotil aj pomery opatrovníka žalovaných. Ako už odvolací súd uviedol, opatrovník žalovaných je zastúpený advokátom. Odvolací súd zastáva názor, že v žiadnej právnej veci sa účastník nemôže spoliehať na to, že zmierňujúce ustanovenie § 150 O.s.p. sa ho nedotkne. Opatrovník je štátnym fondom, v ktorého záujme je rovnako riešiť nedoložené vzťahy. Má pritom možnosť vyjednať si odmenu s advokátom, ktorá by počítala aj s nepriznaním trov. Pre porovnanie ústavný súd v jednom zo svojich rozhodnutí (III. ÚS 351/07) konštatuje, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, kedy nebudú uspokojené všetky nároky pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. 11. 1983, séria A č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (v citovanom prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie ( tiež rozsudok Šafarik v. SR ). Prvostupňový súd sa nezaoberal dôsledne účelnosťou vynaložených trov, ktoré boli vynaložené na uplatňovanie, resp. bránenie svojho práva s prihliadnutím na charakter sporu a s prihliadnutím na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 78/03, kedy neakceptoval prvostupňový súd judikatúru Ústavného súdu, rozhodol v rozpore s touto judikatúrou a nevyrovnal sa s ňou ako aj s prihliadnutím na splnené predpoklady pre použitie zákonného ustanovenia § 150 O.s.p. Odvolací súd tak postupom podľa § 220 O.s.p. zmenil napadnuté rozhodnutie vo výroku o trovách konania ( § 220 O.s.p. ), pretože či už zo sociálnych dôvodov, z povahy opatrovníka alebo náplni jeho činnosti existovali dôvody na aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, keďže žalobkyni v odvolacom konaní žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalovaná v odvolacom konaní úspešní neboli. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.