Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 16CoPr/10/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8309200499 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8309200499.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a z členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v právnej veci navrhovateľa: U. M., bytom N., O. XX, právne zastúpeného: JUDr. Dušan Sitarčík, advokát, Advokátska kancelária so sídlom v Humennom, Staničná 11 proti odporcovi: EUROSPEDA s. r. o. (pôvodne LEIF SORENSEN TANKTRANSPORT-EUROSPEDA s. r. o.) Brestovská 2931/125, Humenné, právne zastúpeného: JUDr. Oľga Šompľaková, advokátska, Advokátska kancelária v Humennom, Námestie slobody 19, o zaplatenie 2 482,30 Eur s prísl., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 14. 05. 2012, č. k. 15C 40/2009-227 takto jednohlasne r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok Mení rozsudok vo výroku o trovách prvostupňového konania tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi trovy konania vo výške 1 737,06 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, na účet JUDr. Oľgy Šompľakovej, advokátky. Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 108,88 Eur na účet JUDr. Oľgy Šompľakovej, advokátky, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh o zaplatenie 2 482,30 Eur zamietol a navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 2 070,06 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 15 Zákonníka práce, § 118 ods. 1, 2 Zákonníka práce v platnom znení a tiež aj ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ust. § 101 ods. 1 a § 10 ods. 1 O. s. p.. Poukázal, že v prejednávanej veci navrhovateľ uplatňoval doplatok mzdy, ktorá bola dohodnutá v mzdových dojednaniach k pracovnej zmluve z dôvodu, že odporca mu mzdu ako bola dohodnutá v sporných mesiacoch december 2005, január 2006 a február 2006 nevyplatil. Uviedol, že pokiaľ ide o vyplatenie cestovných náhrad v súlade so zákonom, tieto mu boli vyplácané a nároky sa týkajúce týchto pracovných náhrad si neuplatňuje. Preto bolo potrebné z výsluchu účastníkov a listinných dôkazov ustáliť, aký prejav vôle dohodnutý medzi účastníkmi týkajúci sa mzdových dojednaní, uvedených v prílohe č. 2 mzdového dojednania, bol na strane navrhovateľa a odporcu aj s prihliadnutím k tomu, že navrhovateľ si toto svoje právo začal uplatňovať až 16 mesiacov po skončení pracovného pomeru u odporcu. Podľa výpovede navrhovateľa, mzda bola dojednaná tak, že mzdu tvorí počet ubehnutých kilometrov x suma, ktorá bola určená v jednotlivých mzdových dojednaniach za to-ktoré obdobie. Podľa odporcu mzda bola dohodnutá pevnou čiastkou, teda táto mzda + cestovné náhrady podľa osobitných predpisov boli vyplácané navrhovateľovi presne a v súlade s týmto mzdovým dojednaním, s tým, že kilometrovné bol iba vzorec rámca príjmu, ktorý odporca mal pre výpočet motivačného a týkalo sa to najmä vodičov, ktorí jazdili po Slovensku, alebo po krajinách, kde boli nižšie cestovného náhrady, pričom tento spôsob prepočtu zabezpečoval spravodlivé odmeňovanie každého vodiča zamestnaného u odporcu, s čím vodiči boli zrozumení, súhlasili s tým a ani jeden z nich, okrem navrhovateľa, nemal výhrady voči takémuto spôsobu odmeňovania. Na základe vykonaného dokazovania mal za to, že mzda ako si ju dohodli účastníci konania, bola hrubá mzda mesačná, ktorú odporca navrhovateľovi každý mesiac za uplatnené obdobie vyplatil podľa dodatku k prílohe č. 2 k pracovnej zmluve zo dňa 01. 07. 2005, pričom túto okolnosť sám navrhovateľ aj potvrdil. V mesiaci december 2005 to bolo 6 900 Sk, v januári a februári 2006 po 8 280 Sk. Za mzdu nepovažoval kilometrovné, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že toto si účastníci dohodli ako spôsob alebo vzorec výpočtu celkového príjmu, vrátane cestovných náhrad. Takýto postup bol dôležitý pre výpočet motivačných súm, ktoré odporca vyplácal vodičom a v záujme toho, aby tí vodiči, ktorí jazdia menej alebo len na menej lukratívne miesta mali motiváciu pracovať aj v prípade, ak by niektorý mesiac neboli toľko vyťažení a nešli do zahraničia po celú dobu v mesiaci. Odporca potvrdil, že každý s tým súhlasil, čomu zodpovedá aj skutkový stav a že ani jeden zo 44 zamestnaných sa nikdy nedomáhal takýchto nárokov ako navrhovateľ. K takémuto záveru napomáha aj tá okolnosť, že navrhovateľ si ani po skončení druhého pracovného pomeru neuplatnil v roku 2007 voči odporcovi nárok na doplatenie mzdy, hoci v žalobnom návrhu to tak bolo uvedené, ale uplatňoval si len náhradu cestovných nákladov, na ktoré mal nárok a ktoré mu aj odporca vyplatil. Až začiatkom roka 2009, teda s odstupom 1,5 roka si začal uplatňovať nárok voči odporcovi na doplatenie mzdy za jednotlivé obdobia, aj to nesúvisle, čo odôvodňoval tým, že nemal finančné prostriedky na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh, resp., že niektoré nároky boli premlčané. Súd prvého stupňa konštatoval, že mzda medzi účastníkmi konania bola dohodnutá pevnou sumou zodpovedajúca hrubej mzde uvedenej v mzdových dojednaniach. Náhrady cestovných nákladov boli účtované a vyplácané tiež správne podľa osobitných predpisov, avšak tieto nenamietal. Mzdové dojednanie v časti, kde sa uvádza kilometrovné nepovažoval s ohľadom na vyššie uvedené okolnosti za dohodnutú mzdu. Dohoda o mzde je pre výklad tohto mzdového dojednania prvoradá a túto dohodu zákon prenecháva na vôli zmluvných strán. Vôľu oboch účastníkov konania preukazuje to, že navrhovateľ bol s týmto vyplácaním mzdy spokojný, za tých istých podmienok sa opätovne vrátil pracovať k odporcovi a v konaní ničím nepreukázal, aby sa rovnakých nárokov domáhal skôr než podal tento návrh. Podľa názoru súdu to, že jeho prejav vôle bol totožný s prejavenou vôľou odporcu, je preukázané aj skutočnosťou, že po celú dobu trvania pracovného pomeru u odporcu nevyužil možnosť okamžite skončiť pracovný pomer pre nevyplatenie mzdy. V konaní nepreukázal ani to, žeby počas trvania pracovnoprávneho vzťahu u odporcu akýmkoľvek spôsobom prejavil nespokojnosť so svojím príjmom. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie oprel o ust. § 119 ods. 3 Zákonníka práce posledná veta, podľa ktorej základnou zložkou mzdy je zložka poskytovaná podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu. Z tohto ustanovenia vyplýva, že pracovný výkon zamestnanca v prejednávanej veci počet ubehnutých kilometrov je zahrnutý v základnej zložky mzdy, teda v hrubej mzde. Prípadné vyplatenie kilometrovného by bolo preplatením práce zamestnanca, resp. duplicitným zaplatením jeho výkonu. Preto návrh zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p., ktoré pozostávali zo súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia, na ktoré zaviazal neúspešného navrhovateľa. Celkovo trovy konania predstavovali sumu 2 070,06 Eur. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Poukázal, že súd prvého stupňa, na rozdiel od rozsudku, ktorý vyhlásil 23. 03. 2010, tento návrh zamietol, čo v podstate odôvodnil tým, že mzdové dojednanie v časti, kde sa uvádza kilometrovné nepovažoval za dohodnutú mzdu, pretože si to účastníci dohodli ako vzorec výpočtu celkového príjmu, vrátane cestovných náhrad. V predchádzajúcom rozsudku súd správne posúdil vec z hľadiska ust. § 119 ods. 3 Zákonníka práce, keď konštatoval, že základnou zložkou mzdy je dosiahnutý výkon. V tomto rozsudku však nesprávne hodnotí vec podľa citovaného ustanovenia. Vzhľadom na charakter vykonávanej práce, základnou zložkou mzdy môže byť iba dosiahnutý výkon, t. j. kilometrovné, ktoré nemohlo byť zahrnuté v hrubej mzde navrhovateľa. Nebolo odmeňované podľa pracovného času. Mzda, na ktorú mu vznikol nárok za 3 mesiace nie je preplatením jeho práce. Je logické, že chápal mzdové dojednanie tak, ako to vysvetlil na pojednávaní. Minimálnu mzdu mal obdŕžať, ak by nejazdil. Správnej mzdy sa domáhal u konateľa odporcu osobne. Aj z písomnej výzvy zo dňa 06. 11. 2007 vyplýva, že nebol spokojný a bolo tam omylom uvedené, že v ňom boli vyplácané cestovného náhrady. On totiž dostal vždy iba toľko peňazí, koľko zodpovedalo ubehnutým kilometrom x dohodnutá sadzba. To, že si začal uplatňovať nárok až po 16 mesiacov po skončení pracovného pomeru, bolo na jeho vôli, avšak výzvou dal odporcovi najavo svoju nespokojnosť. Pre právne posúdenie veci je podstatné, že ju treba riešiť podľa pracovného práva, ktoré obmedzuje zmluvnú voľnosť účastníkov pracovnoprávnych vzťahov a obsahuje kogentné normy, ktoré musia byť dodržané, vrátane výkladu prejavu vôle účastníkov pri hodnotení a právnych úkonoch. To, že celková mzda je regulovaná prepočtom ceny za kilometer jazdy, tzv. kilometrovné, ktoré nemalo byť formou odmeňovania, ale akýsi spôsob či rámec pre výpočet motivačných benefitov pre vodičov, ktorí jazdili na menej lukratívne miesta, je absurdné. Do výkladu rámca nezapadá ustanovenie prílohy k pracovnej zmluve č. 2, kde celková mzda závisí od toho, či jeho zamestnanec jazdí sám alebo vo dvojici. Text obidve zložky výplaty, na ktoré poukazoval odporca je jednoznačný. Ide o cestovné náhrady a čistú mzdu vypočítaného z celkovej mzdy, ktoré sa uvádzajú v prílohe nad týmto textom. Poukázal, že bol úspešný v podobnom spore pod sp. zn. 21C 93/2009, ktorú potvrdil aj odvolací súd rozsudkom sp. zn. 8Co 195/2009. Pokúsil sa aj o mimoriadne dovolanie, ale podnet prokurátora bol odložený ako nedôvodný. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a zaviazal odporcu zaplatiť mu žalovanú sumu + trovy konania. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril odporca. Poukázal na ust. § 1 ods. 2 Zákonníka práce v znení platnom ku dňu podpísania pracovnej zmluvy medzi účastníkmi konania, t. j. k 01. 07. 2005, v zmysle ktorého, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník. Tiež dal do pozornosti aj právny názor odvolacieho súdu z predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia zo dňa 21. 10. 2010, v zmysle ktorého bolo nevyhnutné zistenie výkladu prejavenej vôle účastníkov dohodnutého zmluvného dojednania. Úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Uvedené ustanovenie predpokladá, že z obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť a pre takýto prípad formuluje výkladové pravidlo, ktoré ukladá súdu, aby tieto pochybnosti odstránil výkladom. Z doslovného gramatického výkladu je zrejmé, že úmyslom obidvoch zmluvných strán bola dohodnutá mzda ako jedna zložka výplaty, ktorá bola presne stanovená ako minimálna mzda a kilometrovné, vrátane cestovných náhrad ako druhá zložka výplaty. Cestovné náhrady nie sú mzdou a ani kilometrovné, ktoré je súčasťou cestovných náhrad v zmysle mzdových dojednaní a nie sú súčasťou mzdy. Pripustil, že v mzdových dohodách bolo uvedené nesprávne slovné spojenie „celková mzda je regulovaná“, správne malo byť uvedené: „celkový príjem, resp. celková výplata“, čomu svedčí aj posledná veta mzdových dojednaní „obidve zložky výplaty“. Uviedol, že pracovná zmluva je dvojstranný právny úkon a v nej navrhovateľ svojím podpisom potvrdil, že pred uzavretím zmluvy bol riadne oboznámený s právami a povinnosťami, ktoré pre neho vyplývajú z pracovnej zmluvy, najmä s pracovnými a mzdovými podmienkami, za ktorých má prácu vykonať. Nikdy nespochybnil a neprejavil nespokojnosť s vyplácaním mzdy, čo potvrdzuje totožnosť vôle obidvoch účastníkov s výškou mzdy, ktorá mu bola vyplácaná a ktorej prevzatie každý mesiac potvrdzoval svojím podpisom na výplatných páskach. Jeho nárok je nepochopiteľný aj z dôvodu, že so zreteľom na druh vykonávanej práce boli mzdové dojednanie dohodnuté v jeho prospech. Ich výhodnosť spočívala v tom, že ak vykonával prácu na území SR dostával kilometrovné, ktoré bolo vždy na území SR vyššie ako cestovné náhrady, ktoré by dostal v zmysle zákona o cestovných náhradách. Nikdy nedostal menej ako mu patrilo. Výšku takto vyplácaných cestovných náhrad nikdy nespochybňoval. V prípadoch, keď by pri zahraničných pracovných cestách bolo kilometrovné vyššie ako cestovné náhrady, rozdiel bol žalobcovi vyplácaný vo forme prémií, ako to napr. v mesiaci január 2006, čo vyplýva z výplatnej pásky. Navrhovateľ nikdy nespochybnil počas trvania pracovného pomeru, resp. dvoch pracovných pomerov toto vyplácanie. Prvý pracovný pomer bol uzatvorený 01. 05. 2004 a trval do 31. 12. 2004. Vyplácanie mzdy akceptoval, nedomáhal sa žiadneho doplatenia kilometrovného a druhý pracovný pomer bol uzatvorený 01. 07. 2005 a trval do 25. 09. 2005 a tiež jeho súčasťou boli obsahom totožné mzdové dohody. Rozdiel bol iba vo výške minimálnej mzdy, ktorá sa menila z dôvodu jej zákonom stanovenej výšky. Ak navrhovateľ tvrdí, že mu odporca nevyplácal mzdu za súčasť, ktorej považuje kilometrovné, prečo neukončil prvý pracovný pomer pre nevyplatenie mzdy, ale o 6 mesiacov mal navrhovateľ záujem o uzatvorenie druhého pracovného pomeru, a to za tých istých mzdových podmienok, ktorého kilometrovné je súčasťou cestovných náhrad. Odporca poukazoval tiež na súdne konanie na Okresnom súde v Humennom pod č. k. 11C 31/2007, kde sa domáha navrhovateľ doplatenia mzdy za september 2007. V tomto konaní zobral žalobu späť z dôvodu, že mu mzda za uvedený mesiac bola vyplatená. Vyjadrenie navrhovateľa v tomto konaní svedčí o totožnosti prejavenej vôli účastníkov tohto konania vo vzťahu k mzdovým dojednaniam. Tiež pokiaľ navrhovateľ poukazuje na spis Okresného súdu Humenné č. k. 21C 95/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8Co 195/2009, tak úspešnosť navrhovateľa v tomto konaní súd odôvodnil okrem iného tým, že gramatickým výkladom sporných ustanovení je možné vyvodiť, že zamestnanec má nárok za žalované mesiace jazdy v zahraničí na minimálnu mzdu + na tzv. kilometrovné. V tomto konaní však súd neskúmal skutočnú vôľu účastníkov konania a nebola vypočutá ani svedkyňa Straková. V súvislosti s tým, preto odporca poukázal na rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 5C 175/2010 zo dňa 14. 02. 2012, ktorým bola žaloba navrhovateľa v identickej právnej veci a aj za iné časové obdobie, zamietnutá. Rozsudok nie je doposiaľ právoplatný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznala trovy odvolacieho konania vo výške 108,88 Eur. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle ust. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, správne vo veci rozhodol a prijal správny právny záver, na ktorých sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania. V danej veci odvolací súd už vyslovil právny názor v rozhodnutí zo dňa 21. 10. 2010 (16Co 91/2010), v ktorom naznačil pokyny súdu prvého stupňa, následne po tom čo vec zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Podľa ust. § 15 Zákonníka práce v platnom znení, prejav vôle treba vykladať tak, ako so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom. Podľa ust. § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Podľa ust. § 118 ods. 1, 2 Zákonník práce v platnom znení, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. Mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje plnenie poskytované v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení tohto zákona, lebo podľa osobitných predpisov, najmä náhrady mzdy , odstupné, odchodné, cestovné náhrady.... atď.Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení. Navrhovateľ uplatňoval doplatok mzdy k pracovnej zmluve z dôvodu, že mu odporca mzdu tak ako bola dohodnutá v mesiacoch december 2005, január a február 2006 mzdu nevyplatil. Bolo úlohou súdu prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov ustáliť, aký prejav vôle dohodnutý medzi účastníkmi týkajúcich sa mzdových dojednaní uvedených v prílohe č. 2 mzdového dojednania bol na strane navrhovateľa aj odporcu. Je zrejmé, že súčasťou mzdového dojednania medzi navrhovateľom a odporcom bola nielen mzda, ale aj cestovného náhrady, pričom odporca celý čas tvrdil a zopakoval to aj v odvolaní pred súdom prvého stupňa, že ďalšia zložka mzdy závisela od toho, či cestovné náhrady v tom ktorom mesiaci prevýšia sumu ubehnutú za kilometer alebo nie. Pretože ak cestovné náhrady prevýšia sumu dohodnutú za kilometer, tak túto náhradu nedostane, ale ak cestovné náhrady nedosiahnu túto sumu, vtedy musí dostať doplatok mzdy. Keďže v predchádzajúcom konaní súd prvého stupňa tento prejav vôle vykladal a vysvetľoval bez výsluchu samotného dotknutého, teda navrhovateľa, úlohou súdu prvého stupňa bolo vypočuť navrhovateľa k týmto zmluvným dojedaniam a jeho prejavu vôle. Po doplnenom dokazovaní, výsluchu navrhovateľa, ale aj svedkyne Ing. Q. O., prijal záver, že za mzdu nepovažoval kilometrovné. Z dokazovania vyplynulo, že toto kilometrovné si účastníci dohodli iba ako spôsob alebo vzorec výpočtu celkového príjmu vrátane cestovných náhrad, že takýto postup bol dôležitý pre výpočet motivačných súm, ktoré odporca vyplácal vodičom v záujme toho, aby vodiči, ktorý jazdia menej alebo len na menej lukratívne miesta, mali motiváciu pracovať aj v prípade, ak by niektorí mesiac neboli toľko vyťažení a nešli do zahraničia. Bolo zistené, že súhlasili s tým všetci zamestnanci, až na navrhovateľa. Zároveň však súd konštatoval, že navrhovateľ ani po skončení druhého pracovného pomeru si takýto nárok v roku 2007 voči odporcovi neuplatňoval. Odvolací súd je tiež názoru, že vôľu oboch účastníkov konania preukazovalo to, že navrhovateľ bol s vyplácaním mzdy spokojný a za tých istých podmienok sa vrátil k odporcovi pracovať . V konaní ničím nepreukázal, aby sa rovnakých nárokov domáhal skôr. Jeho prejav vôle bol totožný s vôľou odporcu, pretože žiadnym spôsobom neprejavil svoju nespokojnosť s príjmom. Bol názoru, že podľa ust. § 119 ods.3 Zákonníka práce posledná veta, pracovný výkon zamestnanca v prejednávanej veci (t. j. počet ubehnutých kilometrov) je zahrnutý v základnej zložke mzdy, teda v hrubej mzde a tzv. kilometrovné by bolo iba preplatením zamestnanca. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, aby ním tvrdené kilometrovné bolo dohodnutou mzdou alebo patrilo do základnej zložky mzdy. Z prejavenej vôle medzi účastníkmi, teda navrhovateľom a odporcom vyplynulo, že ich vôľa bola totožná a kilometrovné malo byť zahrnuté len do celkovej výplaty alebo celkového príjmu iba v tom prípade, ak by išlo o vodičov, ktorí jazdia menej alebo len na menej lukratívne miesta, napr. v rámci SR, ktorí odjazdia menej kilometrov. V tomto prípade by toto kilometrovné bolo preplácané len takýmto vodičom. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú odvolaciu námietku navrhovateľa, pokiaľ poukázal na predchádzajúce rozhodnutie súdu, kedy súd jeho návrhu vyhovel. Iný bol priebeh konania v konaní pred súdom v podobnej veci a iný v tomto konaní, pričom v tomto konaní súd skúmal skutočnú vôľu účastníkov mzdového dojednania. Odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí tohto konania prijal jasné právne závery a pokyny, na ktorých sa nič nezmenilo a na základe ktorých aj súd prvého stupňa vo veci postupoval. Doplnil dokazovanie a na základe zisteného stavu, prijal aj právne závery. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že nemožno považovať za mzdu kilometrovné, pretože si to účastníci dohodli ako vzorec výpočtu celkového príjmu, vrátane cestovných náhrad a motivačných súm, ktoré mal odporca vyplácať vodičom, aby tí vodiči, ktorí jazdia menej a nešli do zahraničia mali motiváciu pracovať. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvého stupňa mzdové dojednanie v časti, kde sa uvádza kilometrovné, nepovažoval za dohodnutú mzdu. Dohoda o mzde je pre výklad mzdového dojednania prvoradá a túto dohodu zákon prenecháva na vôli zmluvných strán. Bolo na navrhovateľovi preukázať takúto vôľu, o ktorej tvrdil, že súčasťou mzdy a mzdového dojednania medzi ním a odporcom bolo aj kilometrovné. Vôľu oboch účastníkov bola preukázaná aj tým, že navrhovateľ bol s vyplácaním mzdy spokojný a nepreukázal v konaní nikdy nespokojnosť s vyplácaním takejto mzdy. Preto odvolací súd mal za to, že závery súdu prvého stupňa bezpečne zodpovedajú zistenému skutkovému stavu, ktorý doplnil aj o výpoveď svedkyne Ing. Q. O., mzdovej účtovníčky odporcu, ktorá jednoznačne potvrdila, že mesačná mzda predstavovala mzdu za odpracované dni a v odstavci, kde je uvedená celková mzda, mal byť uvedený celkový príjem, pričom navrhovateľovi sa vyplácal celkový príjem, ktorý pozostával zo mzdy a cestovných náhrad a pokiaľ tento súčet nedosahoval základný rámec, doplácalo sa vo forme prémií do výšky rámca. To tvorilo celkový príjem. V súvislosti s týmto zistením a závermi súdu prvého stupňa, preto odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým návrh zamietol v zmysle ust. § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Rozhodnutie o trovách konania a o trovách právneho zastúpenia bolo potrebné zmeniť v zmysle § 220 O. s. p., vzhľadom na to, že z obsahu spisu vyplýva, že odporca zaplatil súdny poplatok za odpor vo výške 148,50 Eur a nie 297 Eur ako si ho vyúčtoval odporca. Rovnako súdny poplatok za podané odvolanie bol zaviazaný zaplatil odporca vo výške 112,50 Eur a vo vyúčtovaní uviedol sumu 297 Eur. Teda trovy konania pozostávajú zo zaplatených súdnych poplatkov (148,50 + 112,50 Eur) a trov právneho zastúpenia vo výške 1476,06 Eur. Spolu 1 737,06 Eur. O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle ust. § 224 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, preto odvolací súd priznal odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 108,88 Eur, a to za 1 úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu) vo výške 101,25 Eur a 1x režijný paušál vo výške 7,63 Eur. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.