Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 1To/43/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8311010595 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Pirkovská ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8311010595.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Evy Pirkovskej a sudcov JUDr. Evy Rešatkovej a JUDr. Vladimíra Monoka na verejnom zasadnutí konanom dňa 26.9.2012, v trestnej veci proti obžalovanému B. D. a spol. pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.1 Tr. zákona a iné, o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 3T 103/2011 zo dňa 16.5.2012 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu. Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku obžalovaným: 1/ B. D. - nar. X.X.XXXX v D., trvale bytom A. č. XX, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVV G. 2/ C. K. - nar. XX.X.XXXX v D., trvale bytom A. č. XXX, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody ÚVV a ÚVTOS T. za prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, pre ktoré boli uznaní vinnými rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 3T/103/2011 zo dňa 25.10.2011 v časti, ktorá nebola uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1To/6/2012 zo dňa 31.1.2012 dotknutá, u k l a d á 1/ obž. B. D. Podľa § 194 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 42 ods.1 Tr. zákona, § 38 ods.3 Tr. zákona, § 36 písm. d/, l/ Tr. zákona, § 37 písm. h/ Tr. zákona, § 41 ods. 2 Tr. zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov a 9 (mesiacov) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona ho na výkon trestu odňatia slobody z a r a ď u j e do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona z r u š u j e výrok o treste v právoplatnom trestnom rozkaze Okresného súdu Humenné sp. zn. 3T 52/11 zo dňa 9.6.2011, doručenom obžalovanému 24.6.2011, ktorým bol obž. B. D. za pokračujúci zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, 3 písm. a/ Tr. zákona a iné uložený úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad. 2/ obž. C. K. Podľa § 194 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 42 ods.1 Tr. zákona, § 41 ods. 2 Tr. zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zákona ho na výkon trestu odňatia slobody z a r a ď u j e do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona z r u š u j e výrok o treste v právoplatnom trestnom rozkaze Okresného súdu Humenné sp. zn. 3T 52/11 zo dňa 9.6.2011, doručenom obžalovanému 22.6.2011, ktorým bol obž. C. K. za zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.1, 3 písm. a/ Tr. zákona a iné uložený úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaných B. D. a C. K. vinnými z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu so spolupáchateľstvom prečinu krádeže podľa § 20 k § 212 ods.2 písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že - v úmysle odcudziť druhotné suroviny - medené elektrické káble, v čase okolo 14.00 hod. dňa 29.05.2011 neoprávnene vnikli cez neuzamknutú vchodovú bránku na dvor riadne oploteného pozemku rodinného domu č. XXX v obci A. okres D., majiteľa T. V. z A., kde cez neuzamknuté dvere prístavby hospodárskej budovy vyšplhali sa po stene zadnej časti rodinného domu na povalu a z povaly cez neuzamknuté drevené dvere zišli do chodby a miestností rodinného domu, miestnosti prehľadali, z ktorých odcudzili elektrické káble, hliníkový sud na kapustu a televízor zn. SONY, tieto si zhromaždili v miestnosti chodby, pričom na mieste boli pristihnutí hliadkou Oddelenie hraničnej kontroly Ulič, čím majiteľovi T. V. z A. krádežou spôsobili škodu vo výške 92,80 eur. Podľa § 44 Tr. zák. u obžalovaných B. D. a C. K. upustil od uloženia súhrnného trestu v zmysle § 42 ods.1 Tr. zák., lebo mal za to, že tresty odňatia slobody u každého z nich v trvaní 3 rokov nepodmienečne, ktoré im boli uložené v trestnom rozkaze Okresného súdu Humenné sp. zn. 3T 52/11 zo dňa 09.06.2011, právoplatného 25.10.2011, sú dostatočné. Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku, ktorým súd upustil od uloženia súhrnných trestov u oboch obžalovaných podal v zákonom stanovenej lehote okresný prokurátor odvolanie. V dôvodoch odvolania uvádza, že upustenie od uloženia súhrnného trestu, v prípade ktorého by mal súd aplikovať asperačnú zásadu považuje za v rozpore so zásadami ukladania trestov. Obž. C. K. bol do vydania rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 3T 52/11 päťkrát súdne trestaný, pričom pri posledných troch odsúdeniach mu boli podmienečné tresty resp. podmienečné prepustenia z výkonu trestu stále premieňané na nepodmienečné tresty a posledný trest vo výmere 1 roka a 3 mesiacov vykonal 28.6.2008. Všetky trestné činy boli toho istého charakteru ako trestný čin, za ktorý bol uznaný vinným napadnutým rozsudkom. Napriek týmto trestom sa znova dopustil a to opakovane tej istej majetkovej trestnej činnosti. Má za to, že uloženie trestu odňatia slobody v trvaní troch rokov nie je u C. K. dostatočným. Ďalej poukazuje na to, že obaja obžalovaní boli v prípravnom konaní v trestnej veci, ktorá bola ukončená trestným rozkazom 3T 52/11 vypočúvaní v dňoch 24. a 25.3.2011, kde svoje konanie oľutovali, avšak o dva mesiace sa znova dopustili tej istej trestnej činnosti, ktorá je predmetom tohto trestného konania. Vzhľadom na uvedené, prihliadnuc na ochranu spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, individuálnu a generálnu prevenciu, ako aj na represívnu stránku trestu, je podľa jeho názoru potrebné uložiť obžalovaným súhrnné tresty odňatia slobody za použitia asperačnej zásady a zrušenia výroku o treste v trestnom rozkaze Okresného súdu Humenné sp. zn. 3T 52/2011 z 9.6.2011 a to na dolnej hranici upravenej trestnej sadzby s tým, aby súd obž. B. D. zaradil na výkon trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia a obž. C. K. do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Navrhol preto, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil výroku o upustení od uloženia súhrnných trestov a sám zmenil rozsudok v neprospech obžalovaných. Na základe podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ust. § 317 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods.1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods.3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.1 a dospel k záveru, že odvolanie okresného prokurátora je potrebné považovať za dôvodné, naviac však zistil odvolaním nevytýkané pochybenie, ktoré bolo nevyhnutné napraviť. V prvom je totiž potrebné uviesť, že v tejto trestnej veci už raz krajský súd konal, pričom na podklade odvolanie prokurátora smerujúceho proti výroku o treste, svojim uznesením sp. zn. 1To 6/2012 zo dňa 31.1.2012 v rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 3T 103/2011 zo dňa 25.10.2011 zrušil podľa § 321 ods.1 písm. b/, c/, ods. 2 Tr. por. len výrok o treste u oboch obžalovaných a vec podľa § 322 ods.1 Tr. por. vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. Výrok o vine v rozsudku zo dňa 25.10.2011 teda zostal nedotknutý. Pokiaľ okresný súd napadnutým rozsudkom, teda rozsudkom zo dňa 16.5. 2012, znova uznal vinu obžalovaných, rozhodol v rozpore so zákonom a obžalovaných vlastne dostal do pozície, keď ich uznal pre ten istý skutok vinnými dvakrát. Už len z uvedeného dôvodu bolo nevyhnutné zrušiť napadnutý rozsudok v celom rozsahu s tým, že o vine obžalovaných už v tomto štádiu konania nie je možné ďalej konať a rozhodovať. Vo vzťahu k napadnutému výroku rozsudku, teda vo vzťahu k výroku o treste u oboch obžalovaných, je okresnému súdu potrebné v prvom rade vytknúť fakt, že nebolo dôsledne vykonané dokazovanie vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré sú pre rozhodnutie o druhu a výmere trestu nevyhnutné a to napriek tomu, že takýto pokyn bol okresnému súdu v predošlom zrušujúcom uznesení daný. Krajský súd v dôvodoch svojho predchádzajúceho uznesenia uvádzal, že v novom konaní bude musieť prvostupňový súd bezpodmienečne zabezpečiť a vykonať dôkaz spisom sp. zn. 3T 52/11 (uvedený spis bol síce pripojený, avšak zo zápisnice o hlavnom pojednávaní nebolo zrejmé, že by bol ako dôkaz obsah tohto spisu vykonaný), ďalej, že bude potrebné, aby si pripojil a oboznámil aj ďalšie spisy o predchádzajúcich odsúdeniach obžalovaných a to nielen z hľadiska splnenia podmienok spojených s otázkami zaradenia vo výkone trestu, ale aj z hľadiska posudzovania osôb, páchateľových náchylností na páchanie trestnej činnosti, skúmanie charakteru tejto trestnej činnosti, prípadne posudzovania otázky, ako často, v akej časovej postupnosti trestnú činnosť spáchali, pretože spoliehať sa v tomto smere len na údaje uvedené v odpise z registra trestov rozhodne nemôže postačovať. Napriek tomuto pokynu okresný súd však vykonal dôkaz len spisom okresného súdu sp. zn. 3T 52/2011, ďalšie spisy o predošlých odsúdeniach obžalovaných si nepripojil, dôkazy v tomto smere nevykonal a aj v dôvodoch rozhodnutia poukazuje len na údaje z odpisov registra trestov. Krajský súd preto na verejnom zasadnutí musel dokazovanie v tomto smere dopĺňať, vyžiadať si a na verejnom zasadnutí oboznámiť spisy Okresného súdu Humenné sp. zn. 1T 106/2007, 1T 173/2007, 2T 60/05 a 3T 125/2004. Po takto doplnenom dokazovaní aj krajský súd, v zhode so záverom súdu prvého stupňa, konštatuje, že v danom prípade u oboch obžalovaných prichádza do úvahy uloženie súhrnného trestu odňatia slobody. Skutok, pre ktorý boli uznaní vinnými v prejednávanej trestnej veci totiž obaja spáchali skôr, než nastali účinky vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku v inej ich trestnej veci. Vo veci vedenej na Okresnom súde Humenné sp. zn. 3T 52/2011 bol totiž dňa 9.6.2011 vydaný trestný rozkaz, ktorý bol obž. B. D. doručený 24.6.2011 a obž. C. K. 22.6.2011, pričom tento trestný rozkaz sa vo vzťahu k obom stal právoplatným dňa 25.10.2011. Uvedeným trestným rozkazom bol každý z nich uznaný za vinného z pokračujúceho zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.1, 3 písm. a/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom krádeže podľa § 212 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zák. spáchaného u obž. C. K. formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. a u obž. B. D. čiastočne formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., pričom obom im boli podľa § 194 ods.3 Tr. zák. uložené tresty odňatia slobody vo výmere 3 rokov nepodmienečne, s tým, že obž. B. D. bol na výkon uloženého trestu zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a obž. C. K. do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Z vyššie uvedeného je teda nepochybné, že v danom prípade prichádza do úvahy aplikácia ust. § 42 ods.1 Tr. zák., podľa ktorého, ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest podľa zásad na uloženie úhrnného trestu. Súhrnný trest sa rovnako ako úhrnný trest teda ukladá za súbeh trestných činov a jeho použitie nastupuje, na rozdiel od úhrnného trestu, v prípade, ak sa o trestných činoch určitej osoby nerozhoduje v spoločnom konaní (v takomto prípade by totiž súd ukladal úhrnný trest), ale v prípade, ak už o jednom zo zbiehajúcich sa trestných činov bolo rozhodnuté. Pre ukladanie súhrnného trestu teda platia rovnaké kritéria a zásady ako je to pri ukladaní trestu úhrnného, čo napokon priamo z ust. § 42 ods.1 Tr. zák. aj vyplýva. V danom prípade teda bolo potrebné obžalovaným ukladať trest za trestné činy, pre ktoré boli uznaní vinnými trestným rozkazom Okresného súdu Humenné sp. zn. 3T 52/2011 a trestné činy, pre ktoré boli uznaní vinnými v prejednávanej trestnej veci. Bolo potrebné im teda ukladať tresty za viac úmyselných trestných činov spáchaných minimálne dvoma skutkami. Keďže jeden z uvedených trestných činov, a to konkrétne trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.1, 3 písm. a/ Tr. zák., pre ktorý boli uznaní vinnými spomínaným trestným rozkazom je zločinom, bolo nevyhnutné ukladať trest s použitím zásad uvedených v ust. § 41 ods.2 Tr. zák. Podľa § 41 ods.2 Tr. zák. ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Úprava trestnej sadzby v zmysle ust. § 41 ods.2 Tr. zák. však nie je jedinou úpravou, ktorá prichádza do úvahy, pretože bolo potrebné skúmať aj fakt, či vzhľadom na závažnosť a pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností neprichádza do úvahy aj úprava trestnej sadzby v zmysle niektorého z ust. § 38 Tr. zák. Okresný súd podľa dôvodov napadnutého rozsudku u obž. B. D. zistil prevahu poľahčujúcich okolností, keďže ako poľahčujúcu okolnosť posudzoval to, že sa k trestnému činu priznal a úprimne ho oľutoval (teda poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. l/ Tr. zák.) i to, že mal napomáhať pri jeho objasňovaní (poľahčujúca okolnosť uvedená v § 36 písm. n/ Tr. zák.) a ako priťažujúcu okolnosť posúdil okolnosť, že spáchal viac trestných činov (teda okolnosť uvedenú v § 37 písm. h/ Tr. zák.). U obž. C. K. zistil rovnaký pomer poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností, keď ako poľahčujúce okolnosti rovnako ako u obž. D. priznal okolnosti uvedené v § 36 písm. l/ a § 36 písm. n/ Tr. zák. a ako priťažujúce okolnosti posúdil okolnosť, že spáchal viac trestných činov, teda okolnosť uvedenú v § 37 písm. h/ Tr. zák. a okolnosť, že už bol za trestný čin odsúdený, teda okolnosť uvedenú v § 37 písm. m/ Tr. zák. Po uvedenom konštatovaní prvostupňový súd dospieva k záveru, že vzhľadom na pomery obžalovaných i závažnosť trestného činu by u oboch uloženie trestu v rámci trestnej sadzby upravenej v zmysle zásady uvedenej v § 41 ods.2 Tr. zák. (teda použitím tzv. asperačnej zásady) a u obž. B. D. aj po úprave v zmysle § 38 (správne mal uviesť aj odsek 3) Tr. zák. by bolo neprimerane prísnym a vzhľadom na tento fakt dospel k záveru, že na nápravu obžalovaných je dostatočným trest vo výmere 3 rokov, ktorým im bol uložený trestným rozkazom sp. zn. 3T 52/2011 zo dňa 9.6.2011, a preto v zmysle § 44 od uloženia súhrnného trestu u oboch obžalovaných upustil. S takýmto záverom súdu prvého stupňa však nie je možné sa stotožniť. Tak, ako to napokon správne konštatuje okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia, upustiť od uloženia súhrnného trestu je možné len v tom prípade, ak sú splnené podmienky uvedené v § 44 Tr. zák. Podľa § 44 Tr. zák. súd upustí od uloženia súhrnného trestu podľa § 42 alebo od uloženia ďalšieho trestu podľa § 43, ak pokladá trest uložený skorším rozsudkom na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa za dostatočný. Tou základnou otázkou, ktorú je v tomto kontexte potrebné riešiť je teda skúmanie, či trest, ktorý bol uložený skorším rozsudkom spĺňa všetky kritéria, ktoré zákon na rozhodnutie o druhu a výmere trestu kladie z pohľadu trestnej činnosti, za ktorú bol trest uložený v pôvodnom konaní, ako aj trestnej činnosti, o ktorej sa rozhoduje neskôr. V prípade skúmania, či sú splnené podmienky na upustenie od uloženia súhrnného trestu, teda skúmania, či trest uložený skorším rozsudkom je dostatočný na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa, je potrebné vychádzať predovšetkým z toho aký trest, akého druhu a v akej výmere by bol mohol byť páchateľovi uložený v prípade, ak by sa o zbiehajúcich sa trestných činoch rozhodovalo v jednom spoločnom konaní. Ako už bolo vyššie uvedené, vzhľadom na to, že v tomto prípade sa má trest ukladať za viac úmyselných trestných činov, z ktorých jeden je zločinom, spáchaných viacerými samostatnými skutkami, prichádza do úvahy použitie ust. § 41 ods.2 Tr. zák., ktoré už bolo tiež vyššie citované. Pred aplikáciou uvedeného ustanovenia je však potrebné skúmať, či nie je poprípade nutná úprava trestnej sadzby v zmysle niektorého z ust. § 38 Tr. zák. V tomto smere vo vzťahu k pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností nie je možné sa celkom so závermi súdu prvého stupňa stotožniť. U oboch obžalovaných je potrebné súhlasiť s priznaním poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písm. l/ Tr. zák., teda, že priznali spáchanie trestnej činnosti a túto trestnú činnosť oľutovali. Podľa názoru krajského súdu im však nemožno ako poľahčujúcu okolnosť priznať okolnosť uvedenú v § 36 písm. n/ Tr. zák., teda, že napomáhali objasňovaniu trestnej činnosti. Pre to, aby mohla byť uvedená poľahčujúca okolnosť priznaná, totiž nepostačuje len číre priznanie sa obžalovaného k jej spáchaniu, ale vyžaduje sa určitá aktivita zo strany páchateľa tým, že označením dôkazov alebo iných skutočností napomôže buď rýchlejšie alebo ľahšie objasniť skutkové okolnosti trestnej činnosti alebo trestnú činnosť samotnú. Obaja obžalovaní však boli na mieste samom prichytení, dokonca ich policajti museli vytiahnuť spoza skrine, kde sa skrývali, takže o napomáhaní v objasňovaní trestnej činnosti tu rozhodne hovoriť nemožno, a teda nemožno im uvedenú poľahčujúcu okolnosť ani priznať. Na rozdiel od súdu prvého stupňa však krajský súd obž. B. D. priznal poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. d/ Tr. zák., teda, že spáchal trestný čin vo veku blízkom veku mladistvých. Ako priťažujúcu okolnosť mu v zhode s konštatovaním súdu prvého stupňa uznal okolnosť uvedenú v § 37 písm. h/ Tr. zák., teda, že spáchal viac trestných činov a rovnaká okolnosť priťažovala aj obž. C. K., ktorému naviac priťažovalo aj to, že bol už pre trestný čin odsúdený, teda okolnosť uvedená v § 37 písm. m/ Tr. zák. U obž. B. D. teda prevažujú poľahčujúce okolnosti nad priťažujúcimi a u obž. C. K. je to naopak. Znamená to, že v zmysle ust. § 38 ods.3 Tr. zák. u obž. B. D. je potrebné znížiť hornú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu a naopak u obž. C. K. by bolo potrebné zvýšiť dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. Keďže však u obž. C. K. súčasne prichádza do úvahy uloženie súhrnného trestu podľa zásady uvedenej v § 41 ods.2 Tr. zák., nie je v jeho prípade nevyhnutné aplikovať ust. § 38 ods.4 Tr. zák. o zvýšení dolnej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu a to vzhľadom na ust. § 38 ods.7 Tr. zák., podľa ktorého sa ustanovenie odseku 4 nepoužije, ak sa súčasne ukladá zvýšený úhrnný alebo súhrnný trest, ak by súčasné použitie týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne. Takže v zmysle vyššie uvedeného by bolo v spoločnom konaní o zbiehajúcich sa trestných činoch potrebné u obž. B. D. upraviť základnú trestnú sadzbu u trestného činu podľa § 194 ods.3 Tr. zák. (keďže trest sa pri zbiehajúcich sa trestných činoch ukladá podľa trestnej sadzby stanovenej u najprísnejšie trestného trestného činu) a to tak, že v zmysle § 38 ods.3 Tr. zák. by postupom uvedeným v § 38 ods.8 Tr. zák. bolo potrebné znížiť hornú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu, teda na 6 rokov a 4 mesiace. Z takto upravenej trestnej sadzby, teda sadzby 3 roky až 6 rokov a 4 mesiace by bolo potom potrebné zvyšovať hornú hranicu o jednu tretinu a trest ukladať nad polovicou takto určenej trestnej sadzby, čo znamená, že u obž. B. D. by bolo možné ukladať trest v rozpätí nad 5 rokov 8 mesiacov a 20 dní až do 8 rokov 5 mesiacov a 10 dní. U obžalovaného C. K. pri postupe podľa § 41 ods.2 Tr. zák. teda, ak by sa nepristúpilo k zvýšeniu dolnej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu vzhľadom na ust. § 38 ods.7 Tr. zák., by bolo možné ukladať trest odňatia slobody v rozpätí nad 6 rokov a 10 mesiacov až 10 rokov a 8 mesiacov. Porovnaním výmery trestných sadzieb, v rámci ktorých by bolo možné trest ukladať, s výmerou trestu, ktorý bol obžalovaným uložený v pôvodnom konaní, potom rozhodne nie je možné dospieť k takému záveru k akému dospel súd prvého stupňa, teda, že tresty uložené obžalovaným v pôvodnom konaní možno považovať za tresty dostatočné pre splnenie účelu trestu a naviac by v spoločnom konaní nemohli byť považované ani za tresty zákonné (samozrejme ak by neboli splnené podmienky pre mimoriadne zníženie trestu v zmysle ust. § 39 ods.1 Tr. zák., o čom však v danom prípade rozhodne hovoriť nemožno). Berúc do úvahy všetky vyššie uvedené kritéria, aj rozpätie trestných sadzieb, v rámci ktorých je možné obžalovaným tresty ukladať, potom krajský súd rozhodoval o ukladaní trestov obžalovaným (po predošlom zrušení aj výroku o vine) sám, pričom mimo uvedeného pri rozhodovaní o výmere trestu, keďže druh trestu je vzhľadom na vypočítanú upravenú trestnú sadzbu nepochybný, prihliadal aj na ostatné okolnosti vyžadované ust. § 34 Tr. zák., konkrétne ust. § 34 ods.4 Tr. zák., teda na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie obžalovaných, ich pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, osoby páchateľov, ich pomery a možnosti nápravy a z ust. § 34 ods.5 písm. a/ Tr. zák. samozrejme aj na to akou mierou konanie každého z nich prispelo k spáchaniu trestného činu. Najmä pokiaľ ide o osoby obžalovaných je potrebné zvýrazniť fakt, že ani u jedného z nich nejde o páchateľa, ktorý by sa v danom prípade, resp. vo veci, ku ktorej je potrebné súhrnný trest ukladať, dostal do rozporu so zákonom po prvýkrát. Obž. C. K. bol pre majetkovú trestnú činnosť súdený už od roku 2001. Vtedy bolo od jeho potrestania upustené, takže toto odsúdenie má zahladené, rovnako tak ako odsúdenie z roku 2002, kedy bol takisto uznaný za vinného pre trestný čin krádeže, pričom sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia osvedčil. V roku 2004 však bol rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 3T 125/04 zo dňa 30.9.2004 uznaný vinným takisto pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods.2 písm. a/ Tr. zák., za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 1 roka, výkon ktorého mu bol pôvodne podmienečne odložený na skúšobnú dobu 30 mesiacov, avšak vzhľadom na to, že sa v skúšobnej neosvedčil a spáchal ďalší úmyselný trestný čin, bol dňa 4.3.2008 výkon trestu nariadený. Skutky, pre ktoré bol vtedy odsúdený, spáchal v dňoch 5.4.2004 a 9.4.2004. Výkon premeneného trestu odňatia slobody nastúpil potom po výkone predošlých trestov dňa 18.3.2009 a tento trest vykonal 18.3.2010. Dňa 21.3.2005 bol trestný rozkazom Okresného súdu Humenné sp. zn. 2T 60/2005 uznaný za vinného pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods.2 písm. a/, ods.3 písm. a/ Tr. zák. a porušovania domovej slobody podľa § 238 ods.1, 2 Tr. zák. pre skutky, ktoré spáchal 6. a 7.12.2004, pričom mu s použitím ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov, pre výkon ktorého bol zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny a z výkonu uvedeného trestu bol dňa 8.8.2006 podmienečne prepustený. Keďže sa v skúšobnej dobe dopustil úmyselného trestného činu, 31.1.2008 bol nariadený výkon zvyšku trestu odňatia slobody a ten vykonal 18.3.2009, po tom čo trest nastúpil po vykonaní ďalšieho trestu odňatia slobody. Rozsudkom zo dňa 5.12.2007 sp. zn. 1T 173/2007 bol uznaný za vinného takisto pre trestný čin krádeže podľa § 212 ods.2 písm. a/ Tr. zák. a porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.1 Tr. zák. za skutky spáchané v priebehu januára a februára 2007 a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 15 mesiacov, ktorý vykonal 28.6.2008. Vzhľadom na to, že obžalovaný sústavne pácha trestnú činnosť rovnakej povahy a od jej páchania ho neodrádzajú ani ukladané a vykonané tresty odňatia slobody, rozhodne ani pri zohľadnení tých skutočností, na ktoré poukazoval okresný súd a ktoré svedčia v jeho prospech, nie je možné ukladať obžalovanému trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Vzhľadom na to krajský súd obž. C. K. uložil trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov ako trest súhrnný v zmysle vyššie rozpísaných zásad, pričom pre výkon tohto trestu ho podľa § 48 ods.2 písm. b/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, keďže už v posledných desiatich rokoch bol výkone trestu odňatia slobody uloženého mu za úmyselný trestný čin. Ani obž. B. D. nie je páchateľom, ktorý by sa do rozporu so zákonom v tomto prípade dostal po prvýkrát. V roku 2007 bol uznaný za vinného pre trestný čin krádeže podľa § 212 ods.2 písm. a/ Tr. zák., od jeho potrestania bolo upustené, takže sa na neho hľadí ako keby odsúdený v tomto prípade nebol. Rovnako to platí aj pri veci vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 1T 106/2007, keď bol rozsudkom zo dňa 24.10.2007 uznaný za vinného pre trestný čin krádeže podľa § 212 ods.2 písm. a/ Tr. zák. a porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.1, 2 písm. c/ Tr. zák., pre skutky ktoré spáchal v priebehu decembra 2006 až februára 2007, za ktoré mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 1 roka, pričom bolo rozhodnuté, že sa v skúšobnej dobe osvedčil. Obž. B. D. preto ukladal krajský súd trest tesne nad dolnou hranicou upravenej trestnej sadzby vo výmere 5 rokov a 9 mesiacov, pre výkon ktorého ho vzhľadom na to, že doposiaľ vo výkone trestu odňatia slobody nebol, zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Keďže obom obžalovaným boli ukladané súhrnné tresty odňatia slobody, samozrejme že u oboch v zmysle ust. § 42 ods.2 Tr. zák. zrušil výrok o treste v právoplatnom trestnom rozkaze Okresného súdu Humenné sp. zn. 3T 52/2011 zo dňa 9.6.2011, ktorým im pre zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.1, 3 písm. a/ Tr. zák. a iné boli uložené tresty odňatia slobody v trvaní troch rokov, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad. jednohlasne Poučenie: Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.