Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 11Co/33/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8409200620 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8409200620.3 Uznesenie Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: J. H., nar. XX.X.XXXX, bývajúci v R. L., G. XXX/XX, proti žalovaným: 1/ U. H., nar. XX.X.XXXX, bývajúca v R. L., G. XXX/X a 2/ H. J., nar. XX.X.XXXX, bývajúca v R. L., X. XXX/XX, obe zastúpené JUDr. Pavlom Zavackým, advokátom so sídlom Hradné námestie 29, Kežmarok, o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 4C/28/2009-216 zo dňa 17.1.2012 a o odvolaní JUDr. Borisa Bednára, advokáta Advokátskej kancelárie so sídlom v Poprade, Štefánikova 96/63 proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok č. k. 4C/28/2009-155 zo dňa 23.9.2010, jednomyseľne takto r o z h o d o l : R u š í rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia mu vec v r a c i a na ďalšie konanie. P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu. Zaviazal tohto zaplatiť žalovaným v 1. a 2. rade trovy konania vo výške 625,91 eur na účet ich právneho zástupcu a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a ďalej vrátil žalobcovi súdny poplatok vo výške 16,50 eur a na jeho vrátenie upravil Daňový úrad Prešov. V dôvodoch tohto rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že žalobca sa domáhal proti žalovaným v 1. a 2. rade určenia, že kúpna zmluva uzavretá dňa 3.11.2008 medzi žalovanou v 1. rade ako predávajúcou a žalovanou v 2. rade ako kupujúcou, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva predávajúcej k bytu č. X nachádzajúceho sa na X. poschodí bytového domu súpisné č. XXX a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu vo výške 7128/41911 v pomere k celku zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX k. ú. R. L., ako aj k pozemku parcele č. 85 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 167 m2 vo výške 7128/41911 v pomere k celku zapísanému na liste vlastníctva č. XXXX k. ú. R. L., je v celosti neplatná pre rozpor s ust. § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V žalobe uviedol, že so žalovanou v 1. rade uzavrel manželstvo dňa 16.10.1993 a toto bolo rozvedené rozsudkom vydaným v konaní pod sp. zn. 4C/140/2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 26.1.2009. Predmetný trojizbový byt v R. L. spolu so spoluvlastníckym podielom na pozemku nadobudol so žalovanou v 1. rade kúpou v roku 1996. Keďže nehnuteľnosti boli nadobudnuté za trvania manželstva odplatným spôsobom, sú súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Toto doteraz nebolo vysporiadané. Aj napriek tomu žalovaná v 1. rade v roku 2008 napadnutou kúpnou zmluvou nehnuteľnosti bez jeho súhlasu odpredala žalovanej v 2. rade. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania zistil skutkový stav, podľa ktorého žalobca a žalovaná v 1. rade uzavreli manželstvo XX.XX.XXXX, čo vyplynulo zo sobášneho listu vedeného Matričným úradom v R. L. v knihe manželstiev vo zväzku X, ročník XXXX, na strane XXX, pod por. č. XX. Z rozsudku Okresného súdu Kežmarok zo dňa 2.12.2008 č. k. 4C/140/2008 - 15 súd prvého stupňa zistil, že týmto rozsudkom bolo manželstvo rozvedené a rozsudok nadobudol právoplatnosť 26.1.2009. Ďalej súd zistil, že v roku 1996 žalovaná v 1. rade uzavrela zmluvu ako kupujúca s predávajúcim E. S. a C. S., na základe ktorej sa predávajúci zaviazali previesť na kupujúcu vlastníctvo k všetkým nehnuteľnostiam tak, ako boli vyššie špecifikované ( k bytu, k spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu a k pozemku ) a žalovaná v 1. rade sa zaviazala zaplatiť predávajúcim kúpnu cenu vo výške 370.000,- Sk v hotovosti pri podpise zmluvy. Vklad vlastníckeho práva v prospech kupujúcej bol Správou katastra v Kežmarku povolený pod č. V 532/96. Na základe tejto kúpnej zmluvy bola ako vlastníčka nehnuteľnosti v katastri zapísaná výlučne žalovaná v 1. rade. Súd ďalej v rozhodnutí uviedol, že na základe vykonaných dôkazov považoval za skutkovo preukázané, že predmetné nehnuteľnosti nadobudla žalovaná v 1. rade počas trvania jej manželstva so žalobcom kúpnou zmluvou, teda spôsobom, ktorý v zmysle § 143 ods. 1 Občianskeho zákonníka nevylučoval nadobudnutie nehnuteľností do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Pojem nadobudnutie majetku niektorým z manželov do bezpodielového spoluvlastníctva v zmysle § 143 ods. 1 Občianskeho zákonníka je štandardnou judikatúrou vykladaný tak, že je nutné ho chápať nielen čisto právne, ale aj ekonomicky, čo znamená, že nadobudnutie majetku jedným z manželov počas trvania manželstva do bezpodielového spoluvlastníctva znamená nadobudnutie majetku z prostriedkov pripadajúcich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nejedná sa teda o nadobudnutie majetku do bezpodielového spoluvlastníctva jedným z manželov, ak k nemu dôjde síce za trvania manželstva spôsobom nevylučujúcim nadobudnutie do bezpodielového spoluvlastníctva, ale na jeho nadobudnutie (napr. zaplatenie kúpnej ceny) boli použité výhradne prostriedky z oddeleného majetku jedného z manželov. V takomto prípade vec nadobudne do výlučného vlastníctva len ten manžel, ktorý ju takto za svoje prostriedky získal. Súd sa preto nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že riešenie otázky pôvodu finančných prostriedkov použitých na zaplatenie kúpnej ceny v danej veci je bez právneho významu. Je však na žalovanej v 1. rade, ktorá v konaní argumentuje záverom, že v danej veci aj napriek nadobudnutiu nehnuteľnosti ňou za trvania manželstva kúpnou zmluvou nešlo o nadobudnutie majetku do bezpodielového spoluvlastníctva, tzn. že išlo o výnimku z ust. § 143 ods. 1 Občianskeho zákonníka, aby dôkazné bremeno ohľadne tvrdení odôvodňujúcich tento záver uniesla. Na druhej strane, aj v prípade použitia výlučných prostriedkov len jedného z manželov na zaplatenie kúpnej ceny môžu manželia za určitého predpokladu nadobudnúť kúpou nehnuteľnosť do bezpodielového spoluvlastníctva tak, ako to uviedol Najvyšší súd ČR v svojom rozhodnutí zo 19.4.2000 sp. zn. 22Cdo/1658/1998 a neskôr aj v rozhodnutí zo dňa 17.10.2001 sp. zn. 22Cdo/1659/2000: „v prípade, kedy kúpna cena nehnuteľnosti bola celkom zaplatená z výlučných prostriedkov jedného z manželov, ale kupujúcimi boli obaja manželia, ktorí obaja jasne prejavili vôľu nadobudnúť tieto nehnuteľnosti do bezpodielového spoluvlastníctva, je práve táto vôľa rozhodujúca z hľadiska určenia, či nehnuteľnosť patrí, alebo nepatrí do ich bezpodielového spoluvlastníctva“. V prípade použitia výlučných prostriedkov len jedného z manželov na zaplatenie kúpnej ceny môžu teda manželia nadobudnúť kúpou nehnuteľnosť do bezpodielového spoluvlastníctva vtedy, ak kúpnu zmluvu, ktorá v prípade prevodu nehnuteľností musí mať obligatórne písomnú formu, uzavrú obaja manželia. V prejednávanej veci kúpnu zmluvu ako kupujúca v roku 1996 uzavrela iba žalovaná v 1. rade. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy manželia po vzájomných nezhodách a odlúčení, kedy žalobca býval v byte v Kežmarku a žalovaná s dcérou u rodičov v R. L., uvažovali o obnovení spolužitia. Na jednaniach ohľadne kúpy predmetného bytu sa zúčastňovali obaja spolu s matkou žalobcu K. H. a jeho bratom Ing. Y. H.. Kúpnu zmluvu však nakoniec uzavrela len žalovaná v 1. rade tak, ako je vyššie uvedené. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaná v 1. rade trvala jednoznačne na tom, aby zmluvu uzavrela výlučne len ona. Tento záver vyplýva ako z jej výpovede, tak aj z výpovedí svedkov Ing. Y. H. a predávajúcej C. S.. Svedok Ing. Y. H. uviedol, že najprv sa hovorilo ako samozrejmosť, že na zmluve budú obaja manželia, potom, keď žalovaná v 1. rade prišla s tým, že peniaze na byt si požičajú od tety, mala podmienku, aby na zmluve bola uvedená len ona. Svedkyňa C. S. uviedla, že pôvodne vyhotovila návrh kúpnej zmluvy tak, že ako kupujúci boli uvedení obaja manželia a na žiadosť žalovanej v 1. rade vypracovala nový návrh s kupujúcou iba žalovanou v 1. rade. V čase uzatvárania kúpnej zmluvy teda vôľa žalovanej v 1. rade jednoznačne nebola uzavrieť kúpnu zmluvu tak, aby kupujúcim bol aj žalobca. Žalovaná v 1. rade vo svojej výpovedi uviedla, že je pravdou, že v tom čase rozprávali s manželom o tom, že by začali opäť bývať ako rodina. Čo sa týka však vybavovania bytu, predovšetkým chcela mať byt pre seba s dcérou. Žalobca uviedol, že vtedy sa nezamýšľal nad tým, že na zmluve je uvedená iba manželka. Z uvedených dôkazov je zrejmé, že v čase uzatvárania zmluvy nebola vôľa žalovanej, aby nehnuteľnosti manželia nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva ako kupujúci na základe kúpnej zmluvy. Žalobca podľa výsledkov dokazovania mal v tom čase síce záujem nadobudnúť byt tiež, je však nesporné, že svoju vôľu neprejavil jasne v zmluve a netrval na tom, aby rovnako ako žalobkyňa aj on bol účastníkom kúpnej zmluvy. Ak by tak bol urobil, nehnuteľnosti by na základe kúpnej zmluvy nadobudol spolu so žalovanou v 1. rade do bezpodielového spoluvlastníctva, a to bez ohľadu na charakter finančných prostriedkov použitých na zaplatenie kúpnej ceny. Keďže zmluvu uzavrela ako kupujúca len žalovaná v 1. rade, z hľadiska určenia, či nehnuteľnosti nadobudli manželia na základe tejto kúpy žalovanou v 1. rade do bezpodielového spoluvlastníctva bolo v danej veci rozhodujúce, aké finančné prostriedky boli na zaplatenie kúpnej ceny použité. Tvrdenia účastníkov ohľadne finančných prostriedkov použitých na zaplatenie kúpnej ceny za nehnuteľnosti boli rozdielne. Žalobca tvrdil, že na zaplatenie kúpnej ceny dohodnutej v kúpnej zmluve v celkovej výške 370.000,- Sk boli použité jednak finančné prostriedky, ktoré obom manželom požičala teta žalovanej v 1. rade p. O. H., ktoré predstavovali sumu 300.000,- Sk a ktoré jej splácali zo spoločných prostriedkov mesačnými splátkami po 5.000,- Sk v období rokov 1996 - 2001. Zvyšok finančných prostriedkov vo výške 70.000,- Sk predstavovali našetrené spoločné finančné prostriedky. Žalovaná v 1. rade tvrdila, že celá kúpna cena vo výške 370.000,- Sk bola zaplatená z finančných prostriedkov, ktoré výlučne jej darovala teta p. O. H.. Bolo teda na žalovanej v 1. rade, ktorá tvrdeniami o zaplatení kúpnej ceny z jej výlučných finančných prostriedkov argumentovala záver, že v danej veci aj napriek nadobudnutiu nehnuteľnosti ňou za trvania manželstva kúpnou zmluvou nešlo o nadobudnutie majetku do bezpodielového spoluvlastníctva, aby dôkazné bremeno ohľadne týchto svojich tvrdení uniesla. Z vykonaného dokazovania vyplýva a medzi účastníkmi nebolo sporné, že prevažná časť finančných prostriedkov použitých na zaplatenie kúpnej ceny bola získaná od príbuznej žalovanej v 1. rade p. O. H.. Z vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že žalobca v čase predaja navrhoval pôžičku peňazí od brata. Žalovaná v 1. rade však trvala na tom, aby peniaze boli len od p. H., s čím nakoniec súhlasil. Žalovaná v 1. rade predložila súdu listinu označenú ako „Prehlásenie“, v ktorej p. O. H. dňa 11.3.1998 vyhlásila, že žalovanej v 1. rade darovala na kúpu bytu 370.000,- Sk. Pravosť tejto súkromnej listiny, na ktorej sa nachádza osvedčenie Okresného úradu v Kežmarku zo dňa 13.3.1998, že podpis na listine urobila jej vystaviteľka, nebola v konaní žalobcom spochybnená. Žalobca v konaní poprel pravdivosť jej obsahu. Za tým účelom navrhol vykonanie výsluchov svedkov K. H., Ing. Y. H., Bc. J. H., H. H. a L. H.. Výsluch p. O. H. nebolo možné v konaní uskutočniť, nakoľko táto v čase konania už bola nebohá (zomrela 7.12.2001). Súd vykonal všetky dôkazy navrhované žalobcom a vyhodnotením týchto, vrátane dôkazu spornou listinou prijal záver, že dôkazmi vykonanými v konaní pravdivosť súkromnej listiny nebola vážnejšie spochybnená. Z výpisov z účtu žalovanej v 1. rade vo VÚB č. XXXXXXXXXX z rokov 1997 - 2001 a z oznámení VÚB vyplýva iba skutkový záver, že z účtu žalovanej v 1. rade vo VÚB bolo v týchto rokoch mesačne poukazovaných 5.000,- Sk na vkladnú knižku vedenú opäť na meno žalovanej v 1. rade číslo XXXX - XXXXXXXXXX. Zo žiadneho dôkazu nevyplynulo, žeby tieto finančné prostriedky boli použité na splátky pôžičky poskytnutej p. O. H. na zaplatenie kúpnej ceny nehnuteľností v celkovej výške 300.000,- Sk tak, ako to v konaní tvrdil žalobca. Takýto záver súd nemohol bez ďalšieho prijať ani na základe výpovedí svedkov K. H., Ing. Y. H., Bc. J. H., H. H. a L. H., ktorí zhodne uviedli, že v rodinách oboch manželov sa bežne hovorilo o splácaní pôžičky za byt manželmi, a to hlavne s prihliadnutím na všetky okolnosti, ktoré vyšli vo veci najavo. Najmä na skutočnosť, že manželia už v čase kúpy bytu žalovanou v 1. rade mali medzi sebou vážnejšie nezhody, o čom svedčia aj okolnosti samotnej kúpy bytu len žalovanou v 1. rade tak, ako ich súd vyššie opísal. Všetky tieto dôkazy bez ďalšieho nepostačovali pre prijatie záveru, že súkromná listina predložená žalovanou v 1. rade nie je pravdivá. Naviac, ani tvrdenie žalobcu o použití spoločných našetrených finančných prostriedkov vo výške 70.000,- Sk na zaplatenie zvyšku kúpnej ceny nepreukazuje žiadny z vykonaných dôkazov. Samotné popretie pravdivosti súkromnej listiny, bez ďalších dôkazov, nemá samo o sebe za následok vznik dôkazného bremena ohľadne pravdivosti popretia tomu účastníkovi, ktorý z existencie popretej súkromnej listiny vyvodzuje pre seba priaznivé následky. Súd prijal záver, že predmetné nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy uzavretej v roku 1996 nadobudla do vlastníctva výlučne žalovaná v 1. rade. Preto, pokiaľ táto vlastníctvo k nehnuteľnostiam následne napadnutou kúpnou zmluvou zo dňa 3.11.2008 previedla na žalovanú v 2. rade, nepotrebovala k prevodu súhlas žalobcu. Žalobca sa teda nedôvodne dovolával neplatnosti tejto kúpnej zmluvy z dôvodu, že ako manžel k prevodu nedal súhlas. Súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, pričom poznamenal, že aj keď žalobca neodôvodnil naliehavý právny záujem na podanej určovacej žalobe, súd mal za to, že na tejto mal naliehavý právny záujem. Aj keď vyslovením neplatnosti napadnutej kúpnej zmluvy by sa nevyjasnilo právne postavenie žalobcu vo vzťahu ku katastru nehnuteľnosti, kde ako vlastníčka je zapísaná žalovaná v 2. rade, tu súd mal za to, že rozhodnutie by medzi manželmi navodilo stav určitej právnej istoty, ktorý by umožnil predísť, prípadne mimosúdne vyriešiť ďalšie súdne spory súvisiace s týmito nehnuteľnosťami. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie alebo zmenil a návrhu v celom rozsahu vyhovel. Odvolanie podal z dôvodu uvedeného v § 205 ods. 2 písm. d/ - f/ O.s.p., teda, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca predovšetkým namietal skutkové zistenia súdu prvého stupňa a to, že žalovaná v 1. rade trvala len jednoznačne na tom, aby zmluvu uzavrela výlučne len ona, že vôľa žalovanej v 1. rade jednoznačne nebola uzavrieť kúpnu zmluvu tak, aby kupujúcim bol aj žalobca a nebola vôľa žalovanej, aby nehnuteľnosti manželia nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva, že dôkazmi vykonanými v konaní pravdivosť súkromnej listiny nebola vážnejšie spochybnená, že z listinných dôkazov a to z výpisov účtu žalovanej v 1. rade z rokov 1997-2001 a z oznámení VÚB vyplýva, že z účtu žalovanej v 1. rade bolo mesačne poukazované 5.000,- Sk na vkladnú knižku vedenú opäť na meno žalovanej v 1. rade; že zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že by tieto finančné prostriedky boli použité na splátky pôžičky poskytnutej p. O. H. a že tvrdenie žalobcu o použití spoločných našetrených finančných prostriedkov vo výške 70.000,- Sk na zaplatenie zvyšku kúpnej ceny nepreukazuje žiadny z vykonaných dôkazov, lebo tieto nesprávne skutkové zistenia viedli súd k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Vyššie uvedené závery sú aj vo vzájomnom rozpore s inými závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa a to najmä so záverom, že z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva a medzi účastníkmi nebolo ani sporným, že prevažná časť finančných prostriedkov použitých na zaplatenie kúpnej ceny bola získaná od príbuznej žalovanej v 1. rade p. O. H., ale aj v rozpore s vykonanými dôkazmi, najmä výsluchmi svedkov U. Z. - matky žalovanej v 1. rade, ktorá uviedla „ dcéra preto dala dokopy peniaze, ktoré mala a niečo jej dala teta, aby byt kúpila“, a V. J. - strýka žalovanej v 1. rade, ktorý na otázku súdu, koľko peňazí dala teta na byt uviedol: „vtedy som vedel od švagra to, že podstatnú časť“, pričom obaja svedkovia k otázke „dala“ uviedli: „dala jej ich s tým, že jej ich nemusí vracať“, resp. „no dala, keď nám niečo dala, tak nám to dala ako mama dieťaťu“, hoci súd mal za preukázané, že neboli prítomní pri odovzdávaní peňazí a darovanie nepotvrdil ani svedok E. Z., brat žalovanej v 1. rade, ktorý nevedel uviesť sumu peňazí, hoci túto so žalovanou v 1. rade prepočítaval a že sa hovorilo v tom zmysle, že teta pomôže sestre, že jej dá peniaze na byt a že teta vtedy neriešila vrátenie peňazí, pričom ide o svedkov žalovanej v 1. rade, a uvedení svedkovia potvrdili tvrdenia žalobcu, že na kúpu bytu boli použité jednak prostriedky v sume 300.000,- Sk od tety a v sume 70.000,- Sk zo spoločných finančných prostriedkov, ktoré sú aj v súlade s tvrdeniami ďalších svedkov a to Bc. J. H., ale aj s obdobím splácania pôžičky z jedného účtu žalovanej v 1. rade vo VÚB na iný účet žalovanej v tej istej banke, čo mal súd tiež za preukázané. Vykonaným dokazovaním nebolo jednoznačne preukázané, či finančné prostriedky boli požičané alebo darované a nebolo ani preukázané, že tieto boli poskytnuté na úhradu celej kúpnej ceny bytu. Okrem rozporných tvrdení žalobcu a žalovanej v 1. rade neexistuje žiadny objektívny dôkaz z obdobia pred uzavretím kúpnej zmluvy v roku 1996, ktorý by mal darovanie peňazí potvrdzovať. Záver súdu, že výpisy z účtu a oznámenie VÚB nepreukazuje, že by boli finančné prostriedky poskytnuté na splátky pôžičky, považuje žalobca za neobjektívny, lebo tento záver nevylučuje iný prípadný záver, že na tento účel boli pôvodne finančné prostriedky na vkladnú knižku žalovanej v 1. rade poukazované a určené. Vykonaným dokazovaním takýto opačný záver tiež vyvrátený nebol. Z vyššie uvedených dôkazov vyplýva aj iný záver, že na nadobudnutie bytu neboli použité výhradne prostriedky žalovanej v 1. rade, ale aj ich spoločné prostriedky a za takejto dôkaznej situácie byt nadobudli žalobca a žalovaná v 1. rade do BSM, čo je aj v súlade s doterajšou súdnou praxou. Podľa žalobcu súd v zmysle § 132 O.s.p. vôbec nevyhodnotil dôkazy uvedené vyššie (tvrdenie svedkov U. Z., V. J. a E. Z.). Žalobca mal za to, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil aj dôkaz a to „Prehlásenie“ pani O. H. zo dňa 11.3.1998, o pravdivosti ktorého nemal vážnejšie pochybnosti, a to z nasledovných dôvodov: Prehlásenie zo dňa 11.3.1998 o darovaní sumy 370.000,- Sk na kúpu bytu nie je dôkaz autentický, t.j. nepreukazuje skutočnú vôľu darkyne a obdarovanej v čase poskytnutia finančných prostriedkov, t. j. pred uzavretím kúpnej zmluvy v roku 1996, ale má preukazovať takúto vôľu ex post. K darovaniu sumy 370.000,- Sk sa jednoznačne nevyjadrili ani svedkovia U. B., V. J. a ani svedok E. Z.. Je rozpor medzi sumou uvedenou v Prehlásení 370.000,- Sk a tvrdením žalobcu, že od tety mali sumu 300.000,- Sk a práve toto tvrdenie žalobcu je preukázané výsluchmi svedkov, predovšetkým U. Z. a V. J.. Z tohto dôvodu obsah potvrdenia minimálne vo výške poskytnutej sumy nie je pravdivý, pričom súd musel mať z vykonaného dokazovania pochybnosti o zhode skutočnej vôle a jej prejavu zachytenej v Prehlásení, predovšetkým zo správania sa žalovanej v 1. rade, ktorá pred žalobcom tvrdila, že spláca pôžičku splátkami 5.000,- Sk mesačne, čo mal súd za preukázané listinnými dôkazmi z VÚB a obdobím mesačných splátok poukazovaných z jedného účtu žalovanej v 1. rade na iný účet žalovanej v 1. rade, ako aj z tvrdenia nestranných svedkov C. S., pred ktorou sa vyjadrovali, že si musia na kúpu bytu požičať a ďalších svedkov Bc. J. H., H. H. a L. H., pred ktorými sa obaja manželia vyjadrovali, že na kúpu bytu si požičali, že splácajú pôžičku a pôžičku splatili. Pochybnosti o zhode skutočnej vôle p. O. H. a jej prejavu v Prehlásení vyplývajú nielen z odstupu času vyhotovenia Prehlásenia od uzavretia kúpnej zmluvy, ale aj zo zdravotného stavu p. O. H. v čase jeho vyhotovenia v roku 1998, kedy mala byť liečená na psychiatrii a krátko na to zomrela 7.12.2001. S odstupom času z vyhotovenia Prehlásenia môže vyplývať aj iný záver o tom, že pôžička na kúpu bytu bola poskytnutá, no teta žalovanej v 1. rade dlh s odstupom času manželom odpustila, čo sa ale prejavilo v obsahu Prehlásenia ako simulovanie darovania finančných prostriedkov len žalovanej v 1. rade na kúpu bytu, pričom žalobca má pochybnosti o tom, že by teta žalovanej v 1. rade bola schopná obsah Prehlásenia naformulovať slovne tak, ako to z neho vyplýva a má za to, že autorom jeho obsahu bola práve žalovaná v 1. rade alebo jej otec a až vtedy nadobudla úmysel, aby byt nadobudla len pre seba a k podpísaniu Prehlásenia svoju tetu O. H. naviedla zo zištných dôvodov, čo je aj v zhode s tvrdením jej strýka V. J.. Súd nesprávne vyhodnotil aj obsah výpovede Ing. Y. H., pretože súd na základe nej dospel k nesprávnemu záveru, že vôľa žalovanej v 1. rade jednoznačne nebola uzavrieť kúpnu zmluvu tak, aby kupujúcim bol aj žalobca. Tento záver je vyvrátený aj ďalším vykonaným dokazovaním a to predovšetkým osobnou účasťou žalobcu v procese pred uzavretím samotnej kúpnej zmluvy, rokovaním o znížení kúpnej ceny, ako aj správaním sa žalobcu a žalovanej v 1. rade po uzavretí kúpnej zmluvy, keď prvotné úpravy bytu robil žalobca so svojim bratom Ing. Y. H. a do bytu sa následne ako manželia nasťahovali, tento byt spoločne užívali až do rozvratu manželstva v roku 2008, pričom v období rokov 1997 - 2001 žalovaná v 1. rade mala splácať pôžičku splátkami 5.000,- Sk mesačne, no ako vyplynulo z dokazovania splátky poukazovala na iný svoj účet, ktorý v roku 2001 zrušila, ako však naložila s usporenými peniazmi neodôvodnila a tieto skutočnosti pred žalobcom tajila, rovnako ako tajila existenciu Prehlásenia z roku 1998 a tieto skutočnosti vyšli najavo až v dokazovaní v tejto právnej veci. Pritom ekonomická situácia, tak ako bola popisovaná v konaní, nedovoľovala manželom sporiť ako to tvrdí žalovaná v 1. rade a žalobca sa môže zo správania žalovanej v 1. rade len domnievať a nie je vylúčený aj iný záver, že žalovaná v 1. rade ukladala splátky pôžičky na svoj osobitný iný účet s tým, že pôžička bude tete naraz vrátená, čo preukazuje začiatok poukazovania splátok na svoj iný účet bezprostredne po uzavretí kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený začiatkom roku 1997 a ukončením splátok v roku 2001, ktorý je zhodný s rokom úmrtia tety O. H., pričom splácanie pôžičky po Prehlásení zo dňa 11.3.1998 už len predstierala, lebo od toho času mala k dispozícii Prehlásenie o darovaní. Ukončenie splátok v roku 2001 má význam vo vzťahu k dvom skutočnostiam. Prvou skutočnosťou je smrť O. H. a bolo by nelogické, aby jej splácala pôžičku aj po jej smrti. Druhou skutočnosťou je uplynutie doby splácania, lebo za obdobie 5 rokov, t.j. za 60 mesiacov po 5.000,- Sk by mohla byť splatená celá suma 300.000,- Sk. Ak žalovaná v 1. rade tvrdí, že sporila práve v období od roku 1997 - 2001, tak žalobca nechápe, prečo nesporila aj v ďalšom období. Tvrdenie žalovanej v 1. rade o sporení a o tom, že nasporené peniaze boli následne použité, nie sú ničím preukázané a už vôbec nie sú preukázané výpismi z účtu žalovanej v 1. rade a ani oznámením VÚB. Záver súdu prvého stupňa o tom, že iba žalovaná mala vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu je okrem vyššie uvedeného v rozpore aj s iným záverom súdu prvého stupňa, že žalobca podľa výsledkov dokazovania mal v tom čase síce záujem nadobudnúť byt tiež, no svoju vôľu neprejavil jasne v zmluve a netrval na tom, aby bol účastníkom kúpnej zmluvy. Žalobca má za to, že pre nadobudnutie veci do BSM za trvania manželstva uzavretím kúpnej zmluvy len jedným z manželov, je úplne právne bezvýznamné, či aj druhý z manželov mal prejaviť svoju vôľu na kúpnej zmluve, resp. že mal trvať na tom, aby bol jej účastníkom. Opačný výklad by bol v rozpore so znením ust. § 143 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ďalej súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a okolnosti, ktoré vyšli v konaní najavo aj vo vzťahu k inému možnému nadobudnutiu bytu do BSM a to splnením podmienok vydržania vlastníckeho práva. Žalované v 1. a 2. rade navrhli potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O.s.p. prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že jeho odvolanie je dôvodné. Odvolací súd musel rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a to z dôvodu, že tento nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Súd prvého stupňa dospel k záveru, podľa ktorého žalovaná v 1. rade nadobudla kúpnou zmluvou uzavretou 26.10.1996 s predávajúcim E. S. a C. S. predmetný byt s príslušenstvom do svojho výlučného vlastníctva a to v podstate na tom základe, že predmetná nehnuteľnosť bola nadobudnutá výlučne z jej oddelených finančných prostriedkov, ktoré nadobudla darom od svojej tety O. H.. Ako dôkaz súd považoval za rozhodujúce J. p. O. H. z 11.3.1998 o tom, že táto darovala sumu 370.000,- Sk na kúpu bytu žalovanej v 1. rade. Odvolací súd má však za to, že z iných dôkazov takýto jednoznačný záver nevyplýva a nakoniec aj sám súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozsudku uvádza, že z dokazovania nepochybne vyplýva a medzi účastníkmi to ani nebolo sporné, že prevažná časť finančných prostriedkov použitých na zaplatenie kúpnej ceny bola získaná od príbuznej p. O. H. (viď str. 5 posledný odsek napadnutého rozsudku). Ak by z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynula táto tvrdená skutočnosť, potom by súd musel aplikovať judikatúru pod R 42/1972 (str. 123 ods. 4), podľa ktorého pri nadobudnutí veci pomocou prostriedkov, ktoré boli vzaté jednak z bezpodielového spoluvlastníctva manželov, jednak z osobného majetku niektorého z manželov stávajú sa veci takto nadobudnuté predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov bez ohľadu na rozsah použitých prostriedkov z bezpodielového spoluvlastníctva manželov. To znamená, ak by predmetné nehnuteľnosti boli nadobudnuté sčasti z darovaných peňazí a sčasti zo spoločných peňazí, potom tieto patria do bezpodielového spoluvlastníctva a to bez ohľadu, aký rozsah použitých prostriedkov z bezpodielového spoluvlastníctva manželov bol použitý na kúpu predmetného bytu. Aj z iných dôkazov takýto jednoznačný záver, k akému dospel súd prvého stupňa nevyplýva. Na pojednávaní dňa 17.12.2009 bola vypočutá U. Z., matka žalovanej v 1. rade, ktorá vo svojej výpovedi jednoznačne uviedla, že „dcéra preto dala dokopy peniaze, ktoré mala a niečo jej dala teta a byt kúpila“. Z tejto výpovede teda vyplýva, že na kúpu bytu boli použité nielen finančné prostriedky, ktoré žalovaná v 1. rade získala od svojej tety, ale aj iné finančné prostriedky, ktoré mohli patriť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Takisto strýko žalovanej v 1. rade V. J. na uvedenom pojednávaní uviedol, že podstatná časť na kúpu bytu bola získaná z peňazí od O. H.. Z čoho teda vyplýva, že cena nehnuteľnosti nebola zaplatená len z peňazí, ktoré žalovaná v 1. rade získala od svojej tety. Takisto svedkovia Ing. Y. H. tvrdil, že peniaze na kúpu bytu boli požičané od manželkinej tety, teda hovorí o inom spôsobe nadobudnutia peňazí, než je to uvedené v Prehlásení z 11.3.1998. Ak by sa táto skutočnosť preukázala, potom peniaze získané z pôžičky by neboli finančnými prostriedkami, ktoré tvoria oddelený majetok jedného z manželov. Ani svedok E. Z. nevypovedal presne tak, že by išlo o dar, pokiaľ ide o finančné prostriedky. Nakoniec svedkovia J. H., H. H. a L. H. vo svojich výpovediach uvádzajú, že žalobca a žalovaná v 1. rade pri návštevách spomínali, že si požičali peniaze na kúpu bytu. Z tohto hľadiska je treba konfrontovať týchto svedkov so žalovanou v 1. rade práve na tieto tvrdené skutočnosti. Úlohou súdu prvého stupňa bude uskutočniť konfrontáciu medzi žalovanou v 1. rade a svedkami J. H., H. H. a L. H., keďže pri výsluchu týchto svedkov žalovaná prítomná nebola a je treba, aby sa k skutočnostiam nimi tvrdenými táto vyjadrila a zase uvedení svedkovia, aby za jej prítomnosti potvrdili skutočnosti, ktoré na pojednávaní dňa 17.1.2012 uvádzali. Tiež bude potrebné sa zaoberať obdobím roku 1997 - 2001, kedy žalovaná v 1. rade poukazovala sumu 5.000,- Sk z jedného svojho účtu na iný účet, najmä z toho pohľadu, čo bolo zmyslom poukazovania týchto peňazí, ako sa tieto peniaze použili, čo spôsobilo to, že po roku 2001 tieto sumy poukazované ďalej neboli, pričom tieto okolnosti sú významné najmä z toho hľadiska, že išlo o obdobie kedy podľa žalobcu sa splácala pôžička 300.000,- Sk p. O. H. a k jej ďalšiemu splácaniu mohlo dôjsť práve v tomto období, prípadne ďalej sa nesplácalo práve z dôvodu úmrtia p. O. H.. Z tohto hľadiska je preto významné zistenie horeuvedených skutočností. Dôležitý je samozrejme dôkaz a to Prehlásenie p. O. H. z 11.3.1998, avšak tento je treba vyhodnotiť v súvislosti s inými vykonanými dôkazmi a najmä s vyhodnotením tejto listiny v tom zmysle, kto naformuloval text tohto Prehlásenia a či zdravotný stav p. O. H. v uvedenom období umožňoval takéto vyhlásenie urobiť. Ďalej je treba výsluchom žalobcu a žalovanej v 1. rade zistiť, či a kedy žalovaná v 1. rade oznámila žalobcovi, že p. O. H. takéto Prehlásenie urobila a kedy sa žalobca prvýkrát dozvedel o tomto Prehlásení z 11.3.1998. Teda najmä to, či sa o jeho existencii dozvedel ešte pred súdnym sporom alebo až v priebehu tohto súdneho sporu. Táto okolnosť bude tiež významná pre posúdenie významu tohto Prehlásenia O. H. z 11.3.1998 a to z hľadiska jeho dôkaznej sily. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa toho, že predmetné nehnuteľnosti mohol nadobudnúť vydržaním, táto nie je dôvodná z tohto hľadiska, že vydržanie predmetných nehnuteľností žalobcom by mohlo dôjsť len v tom prípade, keby boli splnené všetky podmienky vydržania, pričom jednou z nich je, aby držba bola oprávnená a dobromyseľná, čo vyžaduje, aby spravidla tu existoval titul držby a vedomie, že vec patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom podmienky vydržania by museli byť splnené u oboch manželov, aby takto vec bola nadobudnutá vydržaním do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nadobudnutie veci oboma manželmi do ich bezpodielového spoluvlastníctva vydržaním predpokladá dobrú vieru oboch, že im obom ako bezpodielovým spoluvlastníkom vec patrí a to po celú zákonom stanovenú dobu nepretržitej držby. Úlohou súdu prvého stupňa bude, aby vypočul žalovanú v 1. rade v tom zmysle, aby sa vyjadrila ku všetkým výpovediam svedkov, súčasne, aby bola konfrontovaná jej výpoveď s výpoveďami J. H., H. H. a L. H., ktorí tvrdili o existencii pôžičky na kúpu bytu. Súčasne je treba, aby žalovaná vysvetlila použitie peňazí, ktoré boli ukladané na jej účet v rokoch 1997 - 2001, ako aj dôvod prečo po roku 2001 prestala s týmto prevodom peňazí z jedného účtu na druhý účet. Súd prvého stupňa potom musí podľa § 132 O.s.p. dôkazy hodnotiť podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z doteraz vykonaného dokazovania totiž nevyplýva jednoznačne taký záver, k akému dospel súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, najmä, ak sám konštatuje, že z vykonaného dokazovania vyplýva nadobudnutie predmetných nehnuteľností z prevažnej časti finančných prostriedkov získaných od príbuznej žalovanej v 1. rade p. O. H.. Potom je treba zistiť, aké finančné prostriedky tvorili ďalšiu časť kúpnej ceny zaplatenej za predmetný byt s príslušenstvom. Zistenie týchto okolností je potom významné pre posúdenie relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanou v 1. a 2. rade. Ak by totiž predmetný byt s príslušenstvom patril do bezpodielového spoluvlastníctva, potom je zrejmé, že v zmysle § 145 ods. 1 by bol potrebný súhlas aj druhého manžela v prípade uzavretia uvedenej kúpnej zmluvy. V zmysle § 40a Občianskeho zákonníka by potom išlo o relatívnu neplatnosť takejto kúpnej zmluvy, ktorú práve žalobca namieta. Súd prvého stupňa v novom rozhodnutí v zmysle § 224 ods. 3 O.s.p. rozhodne aj o trovách odvolacieho konania. Súd prvého stupňa uznesením č. k. 4C/28/2009-155 zo dňa 23.9.2010 uložil právnemu zástupcovi žalobcu poriadkovú pokutu 150,- eur za neospravedlnenú neúčasť na pojednávaní, ktorú mal povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Kežmarok do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. V dôvodoch tohto uznesenia súd konštatoval, že dňa 23.9.2010 o 10.00 hod. sa na súde prvého stupňa konalo pojednávanie vo veci žalobcu proti žalovaným v 1. a 2. rade o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Na pojednávanie dňa 23.9.2010 bol včas a riadne predvolaný právny zástupca žalobcu. Z doručenky súd zistil, že za právneho zástupcu žalobcu prevzal splnomocnenec predvolanie dňa 30.7.2010. Podaním zo dňa 20.9.2010 právny zástupca žalobcu požiadal o odročenie pojednávania vytýčeného na 23.9.2010 o 10.00 hod. vzhľadom na skutočnosť, že jeho klient je naďalej práceneschopný a navrhol, aby ďalší termín pojednávania bol vytýčený až po ukončení tejto práceneschopnosti, o čom bude súd bezodkladne informovať. Súd prvého stupňa so zreteľom na ust. § 53 ods. 1 O.s.p. potom rozhodol o uložení poriadkovej pokuty s tým, že právny zástupca žalobcu ospravedlnil vážnymi okolnosťami neúčasť svojho klienta, ale neospravedlnil svoju neúčasť. Keďže bol právny zástupca žalobcu riadne a včas predvolaný a svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil vážnymi okolnosťami, súd mu uložil poriadkovú pokutu 150,- eur, pričom výšku pokuty určil s ohľadom na závažnosť porušenia povinnosti. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie zástupca žalobcu, ktorý navrhol toto zmeniť a uloženú pokutu zrušiť. Uviedol, že nie je pravdou, že by sa pojednávania nezúčastnil bez ospravedlnenia. Písomným podaním zo dňa 16.9.2010 Okresnému súdu Kežmarok oznámil, že jeho klient je stále práceneschopný, o čom priložil aj dôkaz a zároveň požiadal o odročenie vytýčeného pojednávania z uvedeného dôvodu. Nakoľko jeho klient je dlhodobo práceneschopný a neželal si, aby sa pojednávalo v neprítomnosti jeho zástupcu, nakoľko mali byť vypočutí svedkovia, ktorým chcel klásť otázky, požiadal ho, aby bolo odročené pojednávanie práve z dôvodu dlhotrvajúcej práceneschopnosti. Zároveň súdu oznámil, že navrhuje ďalší termín pojednávania vytýčiť až po ukončení klientovej práceneschopnosti, o čom súd bezodkladne bude informovať. Právny zástupca žalobcu v tejto súvislosti uviedol, že nijako nemaril uplatnenie zákonného práva iného účastníka konania, ani hrubo nesťažil postup konania tým, že sa na pojednávanie nedostavil, pretože išlo o objektívne dôvody, ktoré písomným podaním zo dňa 16.6.2010 riadne súdu preukázal, keď požiadal o odročenie pojednávania. I v prípade, že by sa bol na pojednávanie dostavil, súd by z dôvodu predloženej práceneschopnosti nebol mohol v tejto veci pojednávať a pojednávanie by musel odročiť, čiže by musel konať rovnako ako konal a teda nedošlo by k sťaženiu postupu súdu. K tomu by došlo iba v prípade, že by pojednávanie záviselo od jeho prítomnosti, čo v tomto prípade tak nebolo. Práve naopak svojim konaním dosiahol úsporu trov konania na strane neúspešného účastníka, nakoľko svojou neúčasťou nevznikli trovy na cestovnom a strate času. Teda jeho neúčasť nemožno považovať za zmarenie uplatnenia zákonného práva iného účastníka ako sa to uvádza. Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O.s.p. prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné. Súd prvého stupňa správne postupoval, ak uložil právnemu zástupcovi žalobcu poriadkovú pokutu pre jeho neúčasť na pojednávaní, pretože ak bol právny zástupca na toto predvolaný, mal sa buď na pojednávanie dostaviť alebo svoju neprítomnosť taktiež ospravedlniť. Tak nepostupoval, došlo v zmysle § 53 ods. 1 O.s.p. k hrubému sťaženiu postupu súdu v konaní práve preto, že sa právny zástupca na pojednávanie nedostavil, hoci naň bol riadne a včas predvolaný, pričom svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami. Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.