Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 15Co/99/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8505201899 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8505201899.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Evy Šofrankovej v právnej veci žalobcov 1. G. B., nar. XX. X. XXXX, bytom Y. L. č. XX a 2. A. B., rod. G., nar. XX. X. XXXX, bytom Y. L. č. XX, právne zastúpených Mgr. Pavlom Dlugolinským, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v Starej Ľubovni, Nám. gen. Štefánika 5, proti žalovanej R. E., nar. X. XX. XXXX, bytom Y. L. č. XXX, právne zastúpenej JUDr. Vladimírom Komanom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v Starej Ľubovni, 17. novembra 31, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa, č. k. 2 C 78/2005-270 zo dňa 15. 4. 2011 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Náhradu trov odvolacieho konania žalobcom n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že žalobcovia G. B. a A. B. sú bezpodielovými spoluvlastníkmi o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/1 parcely reg. C č. 1804/177-ostatné plochy o výmere 397 m2, nachádzajúcej sa v kat. území Y. L. a vytvorenej geometrickým plánom geodeta P. E. č. 4/2005 zo dňa 4. 2. 2005, autorizačne overeným dňa 7. 2. 2005 a úradne overeným dňa 14. 2. 2005. Žalovanej zároveň uložil povinnosť uhradiť žalobcom v 1. a 2 rade spoločne a nerozdielne k rukám ich právneho zástupcu trovy konania vo výške 1716,38 Eur. Vyslovil, že o náhrade trov štátu rozhodne po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, že predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k parcele KN C č. 1804/177-ostatné plochy o výmere 397 m2, nachádzajúcej sa v kat. úz. Nová Ľubovňa, vytvorenej geometrickým plánom geodeta P. E. č. 4/2005 zo dňa 4. 2. 2005, úradne overeným dňa 14. 2. 2005. Táto nehnuteľnosť bola vytvorená z parcely KN C č. 1804/62-ostatné plochy o výmere 701 m2, evidovanej t.č. na LV č. XXXX kat. úz. Y. L., ku ktorej je ako výlučná vlastníčka vedená žalovaná. Parcela KN C 1804/62 bola vytvorená geometrickým plánom G. S. č. 14313898-141-1997 z pozemno-knižných parciel mpč. 456/a/2 v rozsahu 332 m2 a mpč. 456/a/4 v rozsahu 369 m2, ktoré boli zapísané pôvodne v pozemno-knižnej zápisnici č. 359 kat. úz. Y. L.. Ako spoluvlastník pôvodných pozemno-knižných parciel bol evidovaný aj K. J.. Žalobcovia dňa 17. 3. 1986 za účelom výstavby rodinného domu v kat. úz. Y. L. odkúpili od K. J. v prírode reálne vyčlenenú, oplotenú a ním užívanú parcelu, predstavujúcu časť pozemno-knižných parciel evidovaných v zápisnici č. 359 kat. úz. Y. L. za sumu 19 000,- Kčs, o čom bolo vystavené potvrdenie o zaplatení. Týmto dňom vstúpili žalobcovia do držby a užívania uvedenej nehnuteľnosti, pričom ju zároveň ohradili v mieste pôvodného oplotenia. Po odkúpení parcely od K. J. bol žalobcom bývalým ONV - finančným odborom Stará Ľubovňa rozhodnutím č. Fin. OÚ 2103/1987 máj-185/87 zo dňa 3. 4. 1987 pridelený do osobného užívania pozemok č. 605 o výmere 553 m2, ktorému v súčasnosti zodpovedá parcela KN C č. 605-zastavané plochy o výmere 550 m2. Po tomto pridelení bývalý Miestny národný výbor v Novej Ľubovni uzavrel so žalobcami dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku č. 605, ktorá bola evidovaná pod. R II 183/87. Číslo parcely 605 následne na potvrdenku o zaplatení dopísal žalobca v 1. rade. Podľa identifikácie parciel vyhotovenej Správou katastra Stará Ľubovňa zo dňa 28. 1. 2009 zodpovedá parcela KN C č. 605 z časti parcele č. 3016/2 o výmere 376 m2, vytvorenej z mpč. 456/a/2, evidovanej v zápisnici č. 359 kat. úz. Y. L. a taktiež časti parcely KN C č. 597/8. Ďalej konštatoval, že aj žalovaná bola v minulosti evidovaná ako podielová spoluvlastníčka pozemno-knižných parciel mpč. 456/a/2 a 456/a/4, pričom tento podiel nadobudla v dedičských konaniach D 126/68 a D 35/69. Notárskou zápisnicou N 302/97, NZ 289/97 zo dňa 2 9. 1997 jej bolo osvedčené vlastnícke právo z titulu vydržania k parcele KN C 1804/62-ostatné plochy o výmere 701 m2, čo je v súčasnosti evidované na LV č. XXXX kat. úz. Y. L.. Držbu nehnuteľností KN C 1804/62 žalovanou nepovažoval súd prvého stupňa za preukázanú a to aj s poukazom na rozpornosť jej tvrdení, ako aj spochybnenie svojho vlastníckeho práva vyjadrením na pojednávaní dňa 15. 4. 2011, kde uviedla, že jediný svedok pani B. povedala pravdu. V súvislosti s výpoveďou tejto svedkyne prvostupňový súd poukázal na to, že vypočutá svedkyňa potvrdila jednoznačne skutočnosti uvádzané žalobcami. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd poukázal aj na viaceré rozporné tvrdenia žalovanej. Vychádzal z dôkazov vykonaných v konaní vedenom na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. 2 C 137/2004, v ktorom boli vypočutí svedkovia G. R. a K. G.. Tieto uviedli, že pri podávaní čestných vyhlásení za účelom spísania notárskej zápisnice, na základe ktorej bolo osvedčené vlastnícke právo žalovanej k parc. KN C 1804/62, nevedeli, že sa jedná o pozemok užívaný žalobcami a pokiaľ by o tejto skutočnosti vedeli, tak by čestné vyhlásenie nedali. Na druhej strane mal preukázané vlastníctvo žalobcov titulom vydržania, a to aj svedeckými výpoveďami Ing. K. B. - dcéry nebohého K. J. a výpoveďou K. R. - suseda žalobcov a syna J. Kmeča, od ktorého žalobcovia ešte v roku 1995 dokupovali časť pozemku. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že parcelu KN C č. 1804/177 nadobudli neformálnou kúpnou zmluvou zo dňa 17. 3. 1986 žalobcovia od K. J., ktorý sa stal podielovým spoluvlastníkom titulom dedenia v konaní D 297/83. Tento odpredal žalobcom v prírode oplotený a ním reálne užívaný pozemok. Žalobcovia na parcele KN C 605 postavili rodinný dom, celý pozemok upravili a ako vlastný užívali a užívajú doposiaľ. Zdôraznil, že K. J. bol nepochybne považovaný za vlastníka uvedenej nehnuteľnosti, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že v tom čase predseda MNV v Novej Ľubovni im odporučil najprv odkúpiť nehnuteľnosť od K. J. s tým, že následne im bude pridelený pozemok do osobného užívania na výstavbu rodinného domu, čo bolo aj realizované. Vypočutí svedkovia potvrdili užívanie spornej parcely K. J. v reálne vyčlenenom rozsahu pred predajom žalobcom, pričom v konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti spochybňujúce jeho oprávnenú držbu. Držbu spornej parcely K. J. preto považoval za oprávnenú a dobromyseľnú s tým, že do tejto vstúpil najneskôr právoplatnosťou rozhodnutia v dedičskom konaní po jeho otcovi A. J., sp. zn. D 297/83, teda dňom 5. 10. 1983. Mal za to, že dobu držby K. J. možno započítať do doby držby spornej parcely žalobcami. Odkúpenie reálne vyčleneného pozemku žalobcami od K. J. bolo podľa záverov prvostupňového súdu skutočnosťou, ktorá u nich založila dobromyseľnosť o tom, že im sporná vec patrí. Oprávnený vstup do držby datoval dňom 17. 3. 1986, v dôsledku čoho aj bez započítania doby držby právneho predchodcu konštatoval držbu nehnuteľnosti po zákonom požadovaný čas žalobcami. Nebolo preukázané, aby žalovaná prerušila beh vydržacej lehoty sporom týkajúcim sa predmetnej parcely už v roku 1995. V tomto roku sa totižto žalovaná voči žalobcom nedomáhala svojho vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, hoci v tomto roku bolo žalobcom oznámené samosprávnym orgánom, že na túto časť nehnuteľnosti si uplatňuje nárok žalovaná. Za skutočný zásah do držby spornej parcely považoval súd prvého stupňa až spísanie notárskej zápisnice dňa 2. 9. 1997 a následný záznam vlastníckeho práva žalovanej do katastra, čím k zásahu došlo až po uplynutí desaťročnej vydržacej doby samotnými žalobcami. Časť spornej nehnuteľnosti predstavuje aj časť odkúpená žalobcami v roku 1995 neformálnou zmluvou od J. R., ktorej držbu však žalovaná v celom konaní nenamietala, čím žalobcovia splnili podmienky vydržania aj v tejto časti. V závere súd prvého stupňa poukázal na to, že neprihliadal na svedecké výpovede svedkov A. R. a X. R. v prospech žalovanej z dôvodu, že títo potvrdili záujem o odkúpenie parcely KN C 1806/62 od žalovanej, čím sa ich výpovede stali nie hodnovernými. Keďže nemal preukázané užívanie spornej parcely v minulosti žalovanou, ale naopak, bolo preukázané jej užívanie K. J. ako právnym predchodcom žalobcov a žalobcami, vyhovel žalobe v celom rozsahu. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanovením § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku ako aj ustanoveniami § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1,3 a § 868 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešným žalobcom priznal trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia a súdneho poplatku. V zákonom stanovenej lehote podala proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie žalovaná. Uviedla, že stále sa cíti byť vlastníčkou spornej nehnuteľnosti, keďže túto jej rodina užívala počas dlhých rokov. Zdôraznila, že nehnuteľnosť bola pôvodne v podielovom spoluvlastníctve, ktoré nebolo papierovo vyporiadané, preto pristúpila k osvedčeniu o vydržaní. Trvala na tom, že jej právni predchodcovia nehnuteľnosť užívali ako reálne odčlenenú v rozsahu, v akom si ju dala osvedčiť. Vyslovila pochybnosť o existencii titulu, na základe ktorého mal nehnuteľnosť nadobudnúť pán J., keďže pred ním bol pozemok užívaný jej rodinou až do doby, kým to neznemožnila povodeň. Spochybnila dobromyseľnosť žalobcov tým, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudli na základe formálnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva a tiež tým, že v priebehu držby mali vedomosť, že si robí nároky k nehnuteľnosti a že otázka vlastníctva je prinajmenšom sporná. Zdôraznila, že doklad, ktorý predložili žalobcovia ( potvrdenka zo dňa 17. 3. 1986 ) neobsahuje špecifikáciu nehnuteľnosti, ktorá mala byť prevedená a že údaj o parcele dopísal sám žalobca po pridelení stavebného pozemku. V čase vypísania potvrdenky preto nebolo zrejmé, čo je predmetom prevodu. Žalobcom pritom muselo byť známe, že pán J. je len podielovým spoluvlastníkom pôvodnej parcely, preto nemohli byť z objektívneho hľadiska dobromyseľní v tom, že im sporná parcela patrí. O tom, že im nehnuteľnosť patrí mali len subjektívnu predstavu, ktorá však nemala oporu v objektívnych skutočnostiach. Žalobcovia tak v priebehu konania nepreukázali, že došlo k splneniu zákonných podmienok vydržania. Žalovaná nesúhlasila ani s priznaním trov konania. Poukázala na to, že je dôchodkyňa vo veku 89 rokov a jej jediným príjmom je dôchodok. V predmetnom konaní sa bránila proti žalobe, ktorá smerovala proti jej vlastníckemu právu, ktoré nadobudla zákonom stanoveným spôsobom a pred súdom postupovala spôsobom, ktorý jej dovoľoval zdravotný stav a jej vyjadrovacie schopnosti. Preto súd prvého stupňa mal postupovať v súlade s ustanovením § 150 Občianskeho súdneho poriadku, keďže tu existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre to, aby náhrada trov konania nebola priznaná. Navrhla rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a žalobu zamietnuť, prípadne tento zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V prípade, že by rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej bol potvrdený, navrhla zmeniť výrok o trovách konania v zmysle § 150 Občianskeho súdneho poriadku. K odvolaniu žalovanej sa žalobcovia nevyjadrili. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 Zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 212 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. O odvolaní bolo rozhodnuté postupom podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., pričom miesto a čas vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní pred vyhlásením. Súd prvého stupňa vykonal v predmetnej veci rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na výstižné a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovanej je potrebné uviesť, že užívanie spornej nehnuteľnosti právnym predchodcom žalobcov K. J. bolo preukázané výpoveďami svedkov, ktorí k potvrdeniu užívacieho stavu mali najbližšie (dcéra K. J. Ing. K. B., K. R. - sused žalobcov), ako aj oboznámením dôkazov vykonaných vo veci Okresného súdu Stará Ľubovňa, sp. zn. 2 C 137/2004. Žalovaná vo svojom odvolaní správne uvádza, že nehnuteľnosť bola pôvodne v podielovom spoluvlastníctve, ktoré nebolo papierovo vyporiadané. Potvrdila, že pred K. J. užívali spornú nehnuteľnosť jej právni predchodcovia, resp. ona sama. Týmto tvrdením priamo uznala, že K. J. spornú nehnuteľnosť užíval, hoci presné obdobie začiatku užívania v konaní nebolo preukázané. Nespochybniteľná bola skutočnosť, že nehnuteľnosť, ktorá je predmetom konania, bola vytvorená z pôvodných pozemno-knižných parciel, ktoré boli v podielovom spoluvlastníctve viacerých spoluvlastníkov vrátane predchodcov nebohého K. J.. Zánik formálneho ( papierového ) spoluvlastníctva v minulosti potvrdila samotná odvolateľka. Práve reálna deľba nehnuteľností medzi pôvodnými spoluvlastníkmi vykonaná za účinnosti uhorského obyčajového práva ( do 1.1.1951 ) je titulom pre nadobudnutie vlastníctva. Zo zápisu z pozemkovej knihy záp. č. 359 kat. úz. Y. L. pod poradovým číslom B 1481 je možné usúdiť, že k reálnej deľbe došlo v roku 1930. Od tohto obdobia sa totižto začali objavovať zápisy o skutočnej držbe, hoci k celkovému formálnemu vyporiadaniu spoluvlastníctva nedošlo. O tejto skutočnosti žalovaná má vedomosť. Odvolací súd vyslovuje presvedčenie, že pokiaľ by žil K. J., tak by potvrdil zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva pozemno-knižných spoluvlastníkov reálnym rozdelením. Dôkazom toho je aj obsah jeho prednesov v konaní Okresného súdu Stará Ľubovňa 4C 135/87. K reálnemu rozdeleniu nehnuteľností medzi pôvodnými pozemno-knižnými spoluvlastníkmi s vlastníckymi účinkami došlo v minulosti bez zápisu v pozemkovej knihe, čím sa pôvodní spoluvlastníci stali výlučnými vlastníkmi rozdelených častí nehnuteľností. V konaní bolo nepochybne preukázané, že parcela, ktorej vlastníckeho práva sa žalobcovia domáhajú, bola užívaná v minulosti K. J. nerušene, tento sa choval k nehnuteľnosti ako vlastník a mal právo ňou disponovať. Žalobcovia preto v roku 1986 kupovali neformálne parcelu v prírode reálne vyčlenenú, čím nadobudli nielen subjektívny dojem, že sa stávajú vlastníkmi. Táto subjektívna stránka bola vyvolaná objektívnymi skutočnosťami spočívajúcimi v skutočnom užívaní nehnuteľnosti predávajúcim K. J., o čom sa presvedčili kupujúci na mieste samom a v uznávaní K. J. ako výlučného vlastníka širokým okolím, vrátane oficiálnych inštitúcií. Žalobcovia tak splnili všetky zákonné podmienky vydržania, teda tak oprávnenosť, ako aj dobromyseľnosť držby a správne preto rozhodol prvostupňový súd, ak ich žalobe vyhovel. Žalovaná namietala aj priznanie trov konania úspešným žalobcom s tým, že dôvodné bolo použitie ustanovenia § 150 O.s.p. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považovala svoj vek, zdravotný stav ako aj skutočnosť, že proti žalobe sa bránila, keďže táto smerovala proti jej vlastníckemu právu. Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. V predmetnom konaní sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva na základe skutočnosti, ktoré tvrdili a preukazovali v celom konaní. Žalovaná však tieto skutočnosti popierala v priebehu celého konania. To, že jediným príjmom žalovanej je dôchodok, nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktorý by bolo dôvodné použitie ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. Žalovaná okrem svojho príjmu je vlastníčkou aj viacerých nehnuteľností, z ktorých príjem nie je vylúčený. Preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak úspešným žalobcom priznal náhradu trov konania v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. Odvolacie námietky žalovanej považoval za nedôvodné. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., keďže úspešní žalobcovia si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili a tieto im ani nevznikli. Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.