Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 11Co/24/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8510200712 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8510200712.1
Uznesenie Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: Slovenská republika, Krajský úrad životného prostredia v Prešove, so sídlom Námestie mieru č. 2, Prešov, IČO: 37 937 944, proti žalovanému: C. W., nar. XX.XX.XXXX, bývajúci v C. č. XXX, zastúpený JUDr. Michalom Dicom, advokátom AK so sídlom 17. novembra č. 20, Stará Ľubovňa, o zaplatenie 7.926,11 eur, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 2C/86/2010-119 zo dňa 31.1.2012, jednomyseľne takto
r o z h o d o l :
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení konania a postúpení veci Obvodnému úradu životného prostredia v Starej Ľubovni.
M e n í uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania tak, že žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
Žalovanému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zastavil konanie s tým, že po právoplatnosti rozhodnutia vec postúpi Obvodnému úradu životného prostredia v Starej Ľubovni. Ďalej žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením.
V dôvodoch tohto rozhodnutia uviedol, že uznesením č. k. 2C/86/2010-75 zo dňa 10.1.2011 zastavil konanie o návrhu žalobcu, ktorým žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na náhradu 7.926,11 eur titulom náhrady škody - spoločenskej hodnoty drevín, ktorá mu vznikla vyrúbaním bez povolenia a súhlasu príslušného orgánu a po právoplatnosti rozhodnutia postúpil vec Obci Šambron. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 11Co/14/2011-109 zo dňa 23.6.2011 zrušil toto uznesenie a vec vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplynulo, že úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude ozrejmiť, aký nárok žalobca uplatňuje - či nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia § 27 ods. 1, 3 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí alebo nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia § 48 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny. Podľa toho bude treba návrh žalobcu postúpiť príslušnému orgánu štátnej správy, ako to uvádza ustanovenie § 27 ods. 2 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, alebo návrh žalobcu zamietnuť, keďže nárok v zmysle § 48 ods. 1 zák. č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny je nárokom obce a nie štátu. Žalobca na výzvu súdu špecifikoval, že si uplatňuje nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia § 27 ods. 1 a 3 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v súlade s § 95 ods. 3 písm. a/ zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, ktorý ustanovuje, že spoločenská hodnota sa uplatňuje pri vyčíslení takto vzniknutej ujmy. Súd prvého stupňa ďalej v napadnutom rozhodnutí citoval ust. § 226, ust. § 103, ust. § 7 ods. 1 - 3, ust. § 104 ods. 1 O.s.p., pričom konštatoval, že právomoc súdu na rozhodovanie o uplatnenom
právnom vzťahu závisí od obsahu daného právneho vzťahu, a nie od okolností, či právny predpis upravujúci tento vzťah je z legislatívneho hľadiska súčasťou príslušného súkromnoprávneho odvetvia práva. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zásadne je daná právomoc súdu na prejednanie a rozhodnutie tých vecí, ktoré vyplývajú zo súkromnoprávnych vzťahov taxatívne vymenovaných v § 7 ods. 1 O.s.p.. Spory vyplývajúce z týchto vzťahov výnimočne neprejednávajú a o nich nerozhodujú súdy len vtedy, ak osobitný zákon ustanoví, že tieto veci sú oprávnené riešiť iné orgány než súdy. Okrem toho môžu súdy priamo prejednávať a rozhodovať iné veci, než vyplývajúce zo súkromnoprávnych vzťahov, avšak len za predpokladu, že tak ustanovuje zákon. V prejednávanej veci nejde o vzťah podliehajúci pod právomoc súdu, nakoľko zákon č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí neustanovuje, že o nárokoch vyplývajúcich z tohto predpisu rozhodujú občianskoprávne súdy, naopak § 27 ods. 2 citovaného zákona ustanovuje, že o uložení povinnosti podľa odseku 1 (nahradiť ekologickú ujmu) rozhoduje príslušný orgán štátnej správy. Právomoc občianskoprávnych súdov rozhodovať v prejednávanej veci nevyplýva ani zo zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, naviac z ustanovenia § 81 ods. 1 citovaného zákona vyplýva, že na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného zákona však nevyplýva, aby sa na konanie o náhrade ekologickej ujmy - spoločenskej hodnoty drevín - predmetu tohto súdneho konania vzťahoval iný právny predpis. Občiansky súdny poriadok vymedzuje právomoc súdov, t. j. zákonom vymedzený rozsah otázok, ktorý je oprávnený riešiť v ustanovení § 7. Danosť súdnej právomoci je jednou z procesných podmienok, ktorej splnenie súd musí vždy skúmať ex offo, v každom štádiu konania a na každom stupni rozhodovania. Nedostatok právomoci je neodstrániteľnou podmienkou konania. Ak súd zistí, že nie je daná jeho právomoc na prejednanie a rozhodnutie veci, uznesením konanie zastaví a po právoplatnosti vec postúpi príslušnému orgánu. Z právneho názoru odvolacie súdu, ktorý vyslovil v zrušujúcom uznesení a ktorým je súd prvého stupňa viazaný jednoznačne vyplýva, že v prípade ak si žalobca uplatňuje nárok vyplývajúci z ustanovenia § 27 ods. 1, 3 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí bude treba návrh žalobcu postúpiť príslušnému orgánu štátnej správy. Z uvedeného vyplýva, že rozhodovanie o spoločenskej hodnote drevín - ekologickej ujme spôsobenej vyrúbaním drevín bez povolenia a súhlasu príslušného orgánu nie je rozhodovaním vo veciach, vyplývajúcich z občianskoprávnych, pracovných, rodinných obchodných a hospodárskych vzťahov, preto na rozhodovanie o nich nie je daná právomoc súdu v zmysle § 7 ods. 1 O.s.p., a táto nie je daná ani podľa odseku 3 tohto ustanovenia, pretože to neustanovuje žiaden zákon. Keďže nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou prekážkou podmienky konania, súd konanie v zmysle citovaných zákonných ustanovení zastavil. Príslušným orgánom na prejednanie predmetnej veci je v zmysle § 27 ods. 2 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí príslušný orgán štátnej správy. Tento zákon bližší orgán neupravuje. Ktoré orgány konajú na úseku ochrany životného prostredia upravuje zákon č. 525/2003 Z.z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie v znení neskorších predpisov, kde je upravená len základná úprava a odkaz na právomoci orgánov podľa osobitných predpisov, medzi inými aj na zákon č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov. Podľa § 68 písm. a/ citovaného zákona Obvodný úrad životného prostredia vykonáva v prvom stupni štátnu správu vo veciach ochrany prírody a krajiny. Z uvedeného vyplýva, že príslušným orgánom na prejednanie predmetnej veci v prvom stupni je Obvodný úrad životného prostredia v Starej Ľubovni. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami preto súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 151 ods. 7 O.s.p..
Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol toto zmeniť a návrhu vyhovieť. Svoje odvolanie zdôvodnil ust. § 221 ods. 1 písm. f/ a ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.. Citoval ustanovenia § 124 ods. 1, 3, ust. § 126 ods. 2 zák. č. 300/2005 Z.z., ust. § 95 ods. 1, 3 písm. a/ zák. č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, ust. § 27 ods. 3 zák. č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí s tým, že poukázal na skutočnosť, podľa ktorej bol žalobca ako poškodený rozsudkom v trestnej veci č. k. 7T/69/2009-119 odkázaný na občianske súdne konanie, pričom ten istý súd skonštatoval, že nemá právomoc o nároku na náhradu škody rozhodnúť a konanie zastavil. Týmto postupom súd prvého stupňa odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Súčasne podľa jeho názoru súd prvého stupňa vec aj nesprávne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, keďže v ust. § 68 písm. a/ zák. č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov sa uvádza, že Obvodný úrad životného prostredia vykonáva v prvom stupni štátnu správu vo veciach ochrany prírody a krajiny v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Teda znenie tohto ustanovenia nie je také ako uvádza súd prvého stupňa, pretože Obvodný úrad životného prostredia vykonáva v prvom stupni štátnu správu
vo veciach ochrany prírody a krajiny v rozsahu ustanovenom zákonom. Zákon o ochrane prírody a krajiny nezveril kompetenciu vo veci uloženia povinnosti nahradiť ekologickú ujmu vzniknutú trestnou činnosťou žiadnemu orgánu štátnej správy. Na to, aby bolo možné už začaté konanie na súde v zmysle § 103 v spojení s § 104 ods. 1 O.s.p. zastaviť a vec postúpiť Obvodnému úradu životného prostredia v Starej Ľubovni, muselo by byť v zákone ustanovené, že Obvodný úrad životného prostredia rozhoduje o nárokoch na náhradu škody - ekologickej ujmy vzniknutej trestnou činnosťou. Takéto ustanovenie sa však v zákone nenachádza. V súvislosti s ust. § 27 ods. 1, 2 zákona o životnom prostredí, v ktorom sa uvádza, že o uložení povinnosti podľa odseku 1 rozhodne príslušný orgán štátnej správy, žalobca uviedol, že doteraz nebol vydaný osobitný predpis, ktorý by upravoval problematiku uplatňovania zodpovednosti za ekologickú ujmu. Z uvedeného dôvodu znenie § 27 ods. 2 zákona o životnom prostredí, podľa ktorého by bolo možné poškodeného odkázať s jeho nárokom na náhradu ekologickej ujmy na orgán štátnej správy je v prípadoch týkajúcich sa trestných činov súvisiacich s výrubom drevín, obsolentné. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/102/01, podľa ktorého pokiaľ súd zistí nedostatok svojej právomoci, musí tu byť iný štátny orgán, ktorému je súd povinný vec postúpiť a ak súd žiaden takýto orgán nezistí, vec patrí do právomoci súdov. Súčasne nesúhlasil žalobca ani s tým, že by bol zavinil zastavenie konania a teda nesúhlasil s náhradou trov konania.
Žalovaný sa na odvolanie žalobcu nevyjadril.
Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O.s.p. prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa v súlade so zrušujúcim uznesením Krajského súdu v Prešove rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje na správne dôvody napadnutého uznesenia a na ne sa aj vo svojom rozhodnutí odvoláva s tým, že na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť nasledovné:
Je nepochybné, že podľa rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 7T/69/2009-119 bol žalovaný uznaný vinným, že dňa 30.9.2008 v presne nezistenom čase na pozemkoch č. KNC 452/2 a KNC 453 v katastrálnom území H., okres Stará Ľubovňa, ktoré nie sú lesnými pozemkami a nie sú zaradené do lesného hospodárskeho celku, bez povolenia a súhlasu príslušného orgánu v rozpore s ust. § 47 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov vyrúbal 42 ks listnatých drevín rôzneho druhu v celkovom množstve 8,55 m3, konkrétne 26 ks drevín s obvodom nad 40 cm a to 12 ks buka lesného, 5 ks vŕby rakytovej, 2 ks topoľa osikového, 2 ks javora horského, 4 ks jelše sivej, 1 ks jaseňa štíhleho, čo predstavuje trhovú hodnotu vo výške 100, 91 eur a spoločenskú hodnotu drevín vo výške 7.926,11 eur ku škode Obvodného úradu životného prostredia v Starej Ľubovni. Teda v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi na ochranu prírody a krajiny vo väčšom rozsahu vyrúbal stromy, čím spáchal prečin porušovania ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona. Za to mu bol uložený trest a súčasne poškodený bol so svojim nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdneho konanie. Z ust. § 27 ods. 1, 3 zák. č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí vyplýva, že každý kto poškodzovaním životného prostredia alebo iným protiprávnym konaním spôsobil ekologickú ujmu, je povinný obnoviť prirodzené funkcie narušeného ekosystému alebo jeho časti, ak to nie je možné alebo z vážnych dôvodov účelné, je povinný ekologickú ujmu nahradiť iným spôsobom; ak to nie je možné, je povinný nahradiť túto ujmu v peniazoch. Súbeh týchto náhrad sa nevylučuje. Spôsob výpočtu ekologickej ujmy a ďalšie podrobnosti ustanoví osobitný predpis. O uložení povinnosti podľa ods. 1 rozhodne príslušný orgán štátnej správy, pričom oprávneným zo spôsobenej ekologickej ujmy je štát. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že pokiaľ štát uplatňuje nároky zo spôsobenej ekologickej ujmy, o uloženie povinnosti podľa § 27 ods. 1 zákona o životnom prostredí rozhoduje príslušný orgán štátnej správy. Teda zákon jasne vymedzuje, ktorý štátny orgán rozhoduje o náhrade ekologickej ujmy. Je ním nepochybne príslušný orgán štátnej správy a teda nie súd. Je zrejmé, že žalobca uplatnil náhradu ekologickej ujmy a teda o takomto nároku musí podľa § 27 ods. 1 zákona o životnom prostredí rozhodnúť príslušný orgán štátnej správy. To, že nie je zákonom vymedzené presne, ktorým príslušným orgánom štátnej správy je ten-ktorý štátny orgán, ešte neznamená, že o tomto nároku
nemá rozhodovať orgán štátnej správy a že o ňom má rozhodnúť súd. Je úlohou príslušného úseku štátnej správy, aby určil ktorý príslušný orgán štátnej správy má rozhodovať v zmysle § 27 ods. 1 zákona o životnom prostredí.
Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení konania a postúpení veci príslušnému orgánu štátnej správy potvrdil.
Odvolací súd však zmenil výrok o trovách konania vzhľadom na to, že v priebehu celého konania sa žalovaný spôsobom, akým súd prvého stupňa rozhodol, nebránil, teda nepoužil argumentáciu, ktorá je základom rozhodnutia súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu, a preto z tohto hľadiska všetky trovy, ktoré boli vynaložené v konaní nemožno považovať za účelne vynaložené v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p..
To isté platí aj pre odvolacie konanie, a preto ani v odvolacom konaní nebolo možné žalovanému náhradu trov odvolacieho konania priznať.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.