Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 8To/34/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8710010458 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Mozner ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8710010458.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Františka Moznera a sudcov JUDr. Jaroslava Bugeľa a JUDr. Petra Farkaša na verejnom zasadnutí konanom 18.decembra 2012 v Prešove takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. d), e), ods. 3 Tr. poriadku na podklade odvolania obž. H. W. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Poprad z 24. októbra 2012 sp. zn. 6T/112/2010 vo výrokoch o treste a o ochrannom liečení. Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku obž. H. W., nar. XX. U. XXXX v F., trvale bytom D. č. XX, F., prechodne bytom F. XXXX/XX, t. č. od 26. januára 2012 vo väzbe ukladá podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 42 ods. 1 Tr. zákona v spojení s § 41 ods. 2 Tr. zákona a za použitia § 39 ods. 1 Tr. zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyroch) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona zaraďuje obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona zrušuje výrok o treste v trestnom rozkaze Okresného súdu Kežmarok z 24. februára 2010 sp. zn. 7T/31/2010, ktorým mu bol za prečiny sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona a zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov, výkon ktorého bol podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona v spojení s § 50 ods. 1 Tr. zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu 36 (tridsaťšesť) mesiacov, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 73 ods. 2 písm. c) Tr. zákona v spojení s § 74 ods. 1 veta prvá Trestného zákona ukladá obžalovanému ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Poprad rozsudkom z 24. októbra 2012 sp. zn. 6T/112/2012 uznal obž. H. W. vinným zo zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že 18. februára 2010 asi o 18:40 hod. v garáži pod obytným domom na ulici W. XXXX/XX v F. po predchádzajúcej hádke a požití alkoholických nápojov, ktoré u neho zvýšili hladinu alkoholu v krvi na 3,23 až 4,11 ‰, napadol pošk. U. M. tak, že ho nožom o dĺžke čepele asi 110 mm dvakrát pichol do ľavej strany hrudníka, čím mu spôsobil zranenie a to dvojnásobné prenikajúce bodné poranenie ľavej strany hrudníka, poúrazové krvácanie do dutiny hrudnej vľavo a poúrazovú prítomnosť vzduchu v ľavej dutine hrudnej, čo si vyžiadalo hospitalizáciu do 26. februára 2010 a liečenie od 18. februára 2010 po dobu od dvoch do troch mesiacov. Za to mu okresný súd uložil podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 42 ods. 1, § 41 ods. 2 Tr. zákona a § 38 ods. 7 Tr. zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere osem rokov a osem mesiacov, pre výkon ktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Súčasne podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona zrušil výrok o treste trestného rozkazu Okresného súdu Kežmarok 7T/31/2010 z 24. apríla 2010, ako aj ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Zároveň obžalovanému uložil podľa § 73 ods. 2 písm. a), písm. c) Tr. zákona ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou. Napokon obžalovanému podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku uložil povinnosť nahradiť pošk. U. M. škodu vo výške 1.500,- eur a podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku pošk. Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a. s. odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Ihneď po vyhlásení tohto rozsudku podal proti nemu obž. H. W. odvolanie, rozsah ktorého vymedzil tak, že toto smeruje proti všetkým jeho výrokom. V dodatočne, prostredníctvom obhajkyne, predložených dôvodoch namieta predovšetkým to, že okresný súd posúdil jeho skutok ako úmyselné konanie. Pripustil síce, že poškodeného pichol, poukázal však na to, že v tom momente bol v stave ťažkej opitosti a po vytriezvení si na to nepamätal. Osobitne pritom upriamil pozornosť na to, že nôž nedoniesol on, ale sám poškodený, ktorý ho tesne predtým fyzicky napadol, v dôsledku čoho bol v strese, a keď sa k nemu poškodený priblížil s nožom v ruke, vzbudil v ňom obavu, že bude v útoku na jeho osobu pokračovať ešte intenzívnejšie ako dovtedy. Preto sa mu snažil nôž zobrať, čo sa aj stalo, a z obavy, strachu a preľaknutia, bez toho, aby si to uvedomil, poškodeného zrejme pichol. Je tak presvedčený, že konal v silnom rozrušení spôsobenom predchádzajúcim útokom a jeho konanie bolo navyše ovplyvnené množstvom požitého alkoholu, ktorý mu privodil stav ťažkej opitosti. V tejto súvislosti poukázal na znalecký posudok a výpovede znalcov z odvetvia psychiatrie, zvlášť na výpoveď MUDr. H., ktorá podľa neho nevylúčila, že stres mohol mať vplyv na jeho ovládaciu schopnosť a ak konal v strese, mohla byť jeho ovládacia zložka vymiznutá. Odvolateľ ďalej upozornil na rozpory vo výpovediach poškodeného, jeho matky, svedka E. a znalca z odboru zdravotníctvo, s ktorými sa okresný súd podľa neho nevysporiadal. V neposlednom rade rozhodne poprel, aby sa vyjadril, že keby mal nôž, tak poškodeného pichne. Na verejnom zasadnutí krajského súdu zotrval obž. H. W. na vyššie uvedených dôvodoch odvolania a nad ich rámec poukázal na doposiaľ nepublikované rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúce sa asperačnej zásady a navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec okresnému súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie, alebo verejné zasadnutie odročiť. K odvolaniu obžalovaného sa písomne vyjadrila prokurátorka príslušnej okresnej prokuratúry, ktorá považuje napadnutý rozsudok za zákonný a správny, a preto navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Prokurátor krajskej prokuratúry tento návrh na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu čiastočne zmenil. Vychádzal pritom z toho, že pri ukladaní súhrnného trestu je trest ukladaný za všetky zbiehajúce sa trestné činy. Považuje preto za chybu, keď okresný súd pri rozhodovaní o treste neprihliadol na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zákona a to v súvislosti s trestným rozkazom, výrok o treste ktorého v rámci ukladania súhrnného trestu zrušil. V podstate z týchto dôvodov navrhol čiastočne vyhovieť odvolaniu obžalovaného a zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku o treste a za použitia tých istých ustanovení ako okresný súd (okrem ustanovenia § 38 ods. 7 Tr. zákona) pri súčasnom použití ustanovení § 39 ods. 1 (vzhľadom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky o tzv. asperačnej zásade), § 36 písm. j) a § 37 písm. a) Tr. zákona uložiť obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere štyri roky so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na podklade uvedeného, riadne, včas a oprávnenou osobou podaného odvolania, preskúmal v súlade s § 317 ods. 1 Tr. poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Po takto vykonanom prieskume, nezistiac pritom chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania, dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je sčasti dôvodné, pretože výrokom o ochrannom liečení bolo porušené ustanovenie Trestného zákona a uložený trest je neprimeraný [§ 321 ods. 1 písm. d), e) Tr. poriadku]. Úvodom treba k veci uviesť, že konanie predchádzajúce napadnutému rozsudku netrpí takými podstatnými chybami, ktoré by bez ďalšieho odôvodňovali jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. V rámci takto riadne vedeného prvostupňového konania pritom boli vykonané dôkazy v rozsahu potrebnom pre vyvodenie spoľahlivého skutkového záveru, že obž. H. W. v stave ťažkej opitosti s hladinou alkoholu v krvi až 4,11 ‰ napadol po predchádzajúcej hádke pošk. U. M. tak, že ho dvakrát bodol nožom s dĺžkou čepele 110 mm do ľavej strany hrudníka, čím mu spôsobil vyššie popísané zranenia, ktoré si vyžiadali hospitalizáciu a následné liečenie poškodeného po dobu najmenej dvoch mesiacov. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zároveň dostatočne vyložil, ktoré skutočnosti vzal v tomto smere za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného, ktorá zároveň tvorí základ jeho odvolania. Odvolací súd sa s logickými a presvedčivými dôvodmi napadnutého rozsudku, ktoré viedli okresný súd k vyššie uvedenému skutkovému záveru v celom rozsahu stotožnil, v podrobnostiach na ne odkazuje a nad ich rámec aj so zreteľom na podstatu námietok odvolateľa dodáva: Predovšetkým nemožno súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že okresný súd sa nevysporiadal s rozpormi medzi jeho výpoveďou a výpoveďami poškodeného a svedkov B. E. a E. M.. Práve naopak, prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku na - pre rozhodnutie vo veci podstatné - vzájomné rozpory medzi výpoveďami týchto osôb podrobne poukázal a zároveň dostatočne vysvetlil, prečo sa pri ustálení svojich skutkových záverov oprel o výpovede pošk. U. M. a svedka B. E., hoci títo popísali priebeh skutku sčasti rozdielne (pozri najmä str. 7 a 8 rozsudku okresného súdu). V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd osobitne na to, že všetky osoby, ktoré boli svedkami predmetného incidentu (nie v trestno-procesnom, ale materiálnom zmysle), boli v stave ťažkej opitosti, čo nepochybne viedlo aj k tomu, že dianie okolo seba vnímali odlišne. Táto okolnosť potom vysvetľuje, prečo poškodený a svedok B. E. popísali útok obžalovaného sčasti inak. Zároveň však treba uviesť, že na rozdiel od obžalovaného, ktorý popisoval priebeh útoku počas trestného konania rôzne (pozri str. 3 napadnutého rozsudku), vypovedali títo svedkovia o okolnostiach, ktoré vnímali, v podstate vždy rovnako. Pri hodnotení jednotlivých výpovedí nemožno ďalej prehliadnuť ani to, že zisteniu znalca z odvetvia traumatológie o priamom horizontálnom vedení noža proti telu poškodeného, najlepšie zodpovedá práve výpoveď poškodeného a nie tvrdenie obžalovaného, že poškodeného bodol pohybom zhora nadol. Pravdivosť poslednej verzie skutkového deja prednesenej odvolateľom, konkrétne to, že s poškodeným, ktorý mal v ruke nôž, oň najprv zápasil, mysliac si, že ho poškodený ide napadnúť, spochybňuje tiež absencia akýchkoľvek zranení na rukách obžalovaného, ktoré sú pre takýto zápas typické (obzvlášť ak boli obaja v stave ťažkej opitosti, v dôsledku čoho bola koordinácia ich pohybov značne sťažená). So zreteľom na uvedené dospel aj krajský súd k záveru, že z pohľadu ustálenia skutkových záverov, tak ako boli konštatované vyššie, včítane zistenia, že v čase keď obž. H. W. nožom napadol pošk. U. M., fyzický útok poškodeného voči nemu už netrval a ani priamo nehrozil, sú rozhodujúce výpovede poškodeného a svedka B. E. a to v spojení s ďalšími podpornými dôkazmi, na ktoré v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal okresný súd, a ktoré nepovažuje odvolací súd za potrebné a účelné na tomto mieste opakovať. Pokiaľ ide o námietky odvolateľa, že v dôsledku predchádzajúceho fyzického útoku poškodeného proti nemu, ktorý u neho vyvolal obavu, strach a preľaknutie, konal v silnom rozrušení, poukazuje krajský súd hlavne na výpoveď svedka B. E.. Ten totiž popísal správanie sa obžalovaného bezprostredne predchádzajúce útoku v podstate tak, že po druhej bitke zo strany poškodeného obžalovaný ako keby vytriezvel, videl na ňom, že je riadne nahnevaný, akoby to v ňom vrelo, a v takom stave poškodenému povedal, že ak by mal v ruke nôž, tak ho pichne. Zároveň uviedol, že obžalovaný je dosť prchký, zvlášť keď ho niekto vyprovokuje. Výpoveď tohto svedka, ktorý je v bližšom vzťahu k obžalovanému, než k poškodenému, pritom plne zodpovedá zisteniam znalkyne z odvetvia klinickej psychológie dospelých, podľa ktorých je osobnosť obžalovaného impulzívna, zvýšene iritabilná (dráždivá), s nízkou frustračnou toleranciou, pričom i menej závažný impulz vedie u neho k výraznej reakcii, osobitne ak je racionálna kontrola jeho správania a impulzov podstatne oslabená vplyvom alkoholu. Uvedené dovoľuje vyvodiť spoľahlivý záver, že konanie obžalovaného kladené mu za vinu, bolo pomstou za predchádzajúci - už ukončený - útok poškodeného voči nemu, čo jednak vylučuje, aby z jeho strany šlo o nutnú obranu, a súčasne preukazuje zavinenie vo forme priameho úmyslu. V tomto smere pritom nie je podstatné, či si obžalovaný šiel po nôž sám (ako tvrdí poškodený), alebo mu ho na jeho výzvu podal poškodený (ako tvrdí svedok B. E.), ale to, že útok zo strany poškodeného v čase skutku netrval a ani priamo nehrozil a vzhľadom na vyššie uvedené sa obžalovaný ani nemal dôvod mylne domnievať, že útok poškodeného stále hrozí. Napokon vo vzťahu k námietkam odvolateľa spochybňujúcim jeho príčetnosť v čase činu, poukazujúc najmä na výpoveď znalkyne z odvetvia psychiatrie MUDr. Y. H., krajský súd uvádza, že v odvolaní uplatnená argumentácia nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. Táto znalkyňa na hlavnom pojednávaní síce vo všeobecnosti uviedla, že stres alebo afekt, môžu mať tiež vplyv na schopnosť ovládať konanie, avšak v súlade so závermi, ku ktorým dospela spoločne aj s druhým znalcom z tohto odvetvia, zotrvala na tom, že schopnosť obžalovaného rozpoznať protiprávnosť jeho činu bola iba ľahko - nepodstatne znížená a jeho schopnosť ovládať svoje konanie počas afektu, ktorý znalci zhodne zistili a ktorý zodpovedá svedkom B. E. popisovanému hnevu, bola znížená podstatne a to v dôsledku opitosti ťažkého stupňa. Zároveň, vzhľadom na to, že konanie obžalovaného nejavilo psychotické znaky, nebol zistený nesúlad medzi konaním a jeho motiváciou, v čase činu nešlo o hrubé skreslenie vnímania, resp. halucinácie, nebola zaznamenaná kvalitatívna porucha vedomia a ani vierohodná amnézia s následným spánkom, znalci u obžalovaného súhlasne vylúčili patickú opitosť. Okrem toho, poukazujúc na vysokú toleranciu obžalovaného na alkohol, ako aj na to, že si čin (bodnutie poškodeného) pamätá a dokázal ho aj vysvetliť, dospeli súčasne k záveru, že psychická činnosť obžalovaného v čase činu nebola natoľko utlmená, aby mohli považovať jeho ovládacie schopnosti za úplne vymiznuté (zohľadnili pritom aj závery znalca z odvetvia alkohológie). So zreteľom na uvedené dospel aj odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, k záveru, že obž. H. W. nebol v čase spáchania trestného činu nepríčetný, ale tohto sa dopustil v stave zmenšenej príčetnosti, ktorá nevylučuje jeho trestnú zodpovednosť. Vychádzajúc z uvedeného nepovažuje krajský súd námietky odvolateľa smerujúce proti výroku o vine za dôvodné. Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu konania obž. H. W., okresný súd toto správne posúdil ako zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona, keďže obžalovaný ním poškodenému spôsobil dlhší čas (najmenej dva mesiace) trvajúcu poruchu zdravia [§ 123 ods. 3 písm. i), ods. 4 Tr. zákona]. Okresný súd však nepostupoval správne, keď obžalovanému uložil ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou aj podľa § 73 ods. 2 písm. a) Tr. zákona. Pravdepodobne uniklo jeho pozornosti, že pre uloženie ochranného liečenia podľa tohto zákonného ustanovenia nestačí zistenie, že obžalovaný spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti, ale súčasne musí byť preukázané, že jeho pobyt na slobode je nebezpečný. Práve táto druhá zákonná podmienka, nie je v posudzovanej veci splnená. Odhliadnuc od toho, že už znalci z odvetvia psychiatrie zhodne konštatovali, že pobyt obžalovaného na slobode nie je z ich pohľadu nebezpečný, existenciu takéhoto nebezpečenstva (nielen z psychiatrického hľadiska, ale i z pohľadu ochrany spoločnosti všeobecne) výrazne spochybňuje (až vylučuje) skutočnosť, že napriek vyššie zmienenej osobnostnej výbave obžalovaného a jeho závislosti na alkohole, ide u neho o prvý násilný trestný čin (okrem toho bol odsúdený iba raz pre druhovo úplne iné trestné činy). Z tohto dôvodu krajský súd zrušil napadnutý výrok o ochrannom liečení a sám rozhodol tak, že obžalovanému, ktorý trestný čin spáchal preukázateľne pod vplyvom návykovej látky - alkoholu, uložil ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou iba podľa § 73 ods. 2 písm. c) Tr. zákona v spojení s § 74 ods. 1 veta prvá Trestného zákona. Pokiaľ ide o výrok o treste, treba uviesť, že hoci v čase verejného zasadnutia odvolacieho súdu ešte nebol v Zbierke zákonov uverejnený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012 sp. zn. PL. ÚS 106/2011, ktorým bolo vyslovené, že v § 41 ods. 2 zák. č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest odňatia slobody nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nebolo možné jeho existenciu ignorovať. Krajský súd preto napriek tomu, že v čase jeho rozhodovania uvedené zákonné ustanovenie ešte nestratilo účinnosť (a teda ho pri ukladaní trestu musel použiť), prihliadol na Ústavným súdom Slovenskej republiky vyslovenú protiústavnosť tohto ustanovenia ako na okolnosť prípadu odôvodňujúcu mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona. To ho potom viedlo k tomu, že napadnutý rozsudok zrušil aj vo výroku o treste a sám vo veci rozhodol tak, že obžalovanému podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 42 ods. 1 Tr. zákona v spojení s § 41 ods. 2 Tr. zákona a za použitia § 39 ods. 1 Tr. zákona uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere štyroch rokov, za súčasného zrušenia výroku o treste v trestnom rozkaze, ktorým bol obžalovaný odsúdený za zbiehajúcu sa trestnú činnosť. Pri určovaní výmery trestu pritom neprihliadal na pomer priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, keďže bez ohľadu na ne ukladal trest pod dolnou hranicou v dôsledku tzv. asperačnej zásady zvýšenej trestnej sadzby. Za rozhodujúce v tomto smere ale považoval spoluzavinenie poškodeného, ktorý útok obžalovaného bezdôvodne vyprovokoval jeho opakovaným bitím a z tohto dôvodu odvolateľovi uložil trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby. Zároveň, vzhľadom na to, že obžalovaný doposiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody, na výkon uloženého trestu ho zaradil do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Napokon postupoval okresný súd správne, ak obž. H. W. uložil povinnosť nahradiť pošk. U. M. škodu vo výške 1.500,- eur. Z obsahu predloženého spisu totiž vyplýva, že tento poškodený ešte pred skončením vyšetrovania navrhol, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť mu škodu vo výške stanovenej znalcom, t. j. vo výške 2.530,50 eur, pričom na hlavnom pojednávaní, pred začatím dokazovania, tento návrh upravil tak, že si uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 1.500,- eur. Tieto dôvody viedli krajský súd k tomu, že na podklade odvolania obž. H. W. rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. jednohlasne Poučenie: Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.