Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 2To/51/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8710010515 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Mozner ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8710010515.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Františka Moznera a sudcov JUDr. Jaroslava Bugeľa a JUDr. Petra Farkaša na verejnom zasadnutí konanom 7. júna 2012 v Prešove takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. poriadku na podklade odvolania obž. K. W. zrušuje rozsudok Okresného súd Poprad z 21. marca 2011 sp. zn. 5T/128/2010 vo výroku o treste. Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku obž. K. W., nar. XX. S. XXXX v J., trvale bytom J. č. XXX, okr. W., podnikateľovi ukladá podľa § 149 ods. 1 Tr. zákona v spojení s § 38 ods. 3 Tr. zákona prihliadajúc na § 36 písm. j) Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov, podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá, podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určuje skúšobnú dobu na 15 (pätnásť) mesiacov. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Poprad rozsudkom z 21. marca 2011 sp. zn. 5T/128/2010 uznal obž. K. W. vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že 4. januára 2009 asi o 17:05 hod. viedol motorové vozidlo továrenskej značky Opel Zafira, ev. č. RV 559 BA po ceste č. I/67, ulici SNP v obci H., okr. N. smerom na N., kde v km 77,20 pred rodinným domom č. XXX, v dôsledku neprispôsobenia rýchlosti situácii v cestnej premávke, aj napriek dopravnej značke „Deti“ nedbal na zvýšenú opatrnosť, čo malo za následok, že prednou časťou vozidla zrazil chodca mal. I. H., nar. XX. A. XXXX prebiehajúceho cez vozovku mimo priechodu pre chodcov z ľavej strany na pravú v smere jazdy vozidla, chodec pri zrážke utrpel ťažký opuch mozgu a krčnej miechy pri vnútrolebečnom krvácaní a pomliaždení obidvoch pľúc so zlyhaním činnosti centrálneho nervového systému, ktorým toho istého dňa v Nemocnici Poprad podľahol. Za to mu okresný súd podľa § 149 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona, § 36 písm. j) Tr. zákona uložil trest odňatia slobody v trvaní osem mesiacov, výkon ktorého podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu, ktorú podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určil na pätnásť mesiacov. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona obžalovanému zároveň uložil trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel po dobu osemnásť mesiacov. Napokon podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku pošk. I. H. odkázal s jeho nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Proti tomuto rozsudku, ktorý bol stranám trestného konania oprávneným podať proti nemu odvolanie oznámený 21. marca 2011 vyhlásením v ich prítomnosti, podal obž. K. W. 28. marca 2011 odvolanie, z dôvodov ktorého vyplýva, že toto smeruje proti výrokom o vine a treste. Odvolateľ prostredníctvom svojho obhajcu predovšetkým namieta, že si nie je vedomý takých skutočností, ktoré by odôvodňovali záver, že by sa bol dopustil pri vedení svojho motorového vozidla akéhokoľvek nedbanlivostného konania. Okresný súd podľa neho dostatočne nezohľadnil skutočnosti vyplývajúce z dokazovania - predovšetkým výpovede svedkov F. a H., ktorí v prípravnom konaní potvrdili, že v protismere jazdy obžalovaného šlo motorové vozidlo, spoza ktorého videli vybehnúť na cestu do smeru jeho jazdy maloletého chodca. Aj keby mal súd v tomto smere pochybnosť, jednoznačne bolo preukázané, že v protismere jeho jazdy bolo odstavené dodávkové vozidlo, spoza ktorého maloletý vybehol, ktorého on nemohol vidieť, keďže ten vbehol z vedľajšej zastavanej ulice. Tým, že okresný súd tieto skutočnosti nezhodnotil, nedospel k správnemu záveru, že maloletý chodec mu pri prebiehaní cez cestu vytvoril náhlu a nepredvídateľnú prekážku. Poukázal tiež na to, že zo znaleckých posudkov z odboru cestnej dopravy vyplýva, že zrážke mohol zabrániť iba ak by sa pohyboval rýchlosťou okolo 20 km/h, čo je podstatne nižšia, než v obci povolená rýchlosť. Preto i keď išiel vyššou, než dovolenou rýchlosťou, táto skutočnosť nie je podľa neho v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou a jej následkami. V doplnení dôvodov podaného odvolania uviedol, že podľa jeho názoru bolo potrebné skúmať aj verziu, že k dopravnej nehode došlo tak, že pred križovatkou zo smeru od Vernára stála biela zaparkovaná dodávka a súčasne oproti šlo ďalšie nestotožnené vozidlo, keďže tieto dve verzie (jednak svedkov F. a H. a jednak jeho a svedkyne O.) sa nevylučujú. V tejto súvislosti namieta, že nebola vykonaná rekonštrukcia, ktorá by podľa neho nepochybne prispela k lepšej orientácii a zároveň by nedošlo k tomu, že nikto nepostrehol, že v mieste dopravnej nehody už bolo po účinnosti zvislej dopravnej značky A 15, keďže medzi ňou a miestom dopravnej nehody sú dve križovatky, ktoré jej účinnosť rušia. Druhou križovatkou je tá, tesne za ktorou došlo k dopravnej nehode (z pohľadu v smere jeho jazdy až za jej vzdialenejšou hranicou). Preto nie je podľa odvolateľa na mieste úvaha, že neprispôsobil rýchlosť situácii v cestnej premávke aj napriek dopravnej značke deti. Ďalej tvrdí, že napriek značke A 15 sa ako vodič mohol právom domnievať, že vo večerných hodinách v zime za tmy sa už deti zdržiavajú doma, nepohybujú sa na takých miestach a teda rozhodne nie je možné očakávať ich zvýšený pohyb. Pozornosti okresného súdu podľa obžalovaného taktiež ušlo, že za dopravnou značkou A 15 bolo ďalšia zvislá dopravná značka C 15 s nápisom choďte vľavo, ktorá vodičovi dáva informáciu, že chodci sa budú zdržiavať len v ľavej strane vozovky a nie na tej, po ktorej premáva on. Popiera, aby v kritickom čase prekročil maximálne povolenú rýchlosť, v čase dopravnej nehody jazdil rýchlosťou 50 km/h a pokiaľ znalci dospeli k iným výsledkom buď sa podľa neho pomýlili alebo nemali korektné vstupné údaje. Navyše uviedol, že tak nepatrné prekročenie rýchlosti ako zistili 55 - 58 km/h, nie je podľa neho ani zistiteľné tachometrom a vyslovil presvedčenie, že nebola daná žiadna okolnosť, ktorá by odôvodňovala zníženie rýchlosti pod maximálne povolenú a tá preto bola rýchlosťou primeranou. Odvolávajúc sa na znalecké posudky z odvetvia dopravy zároveň zdôraznil, že aj keby premával rýchlosťou 50 km/h (čo aj tak bolo) dopravnej nehode by zrejme nemohol zabrániť. Poukazuje pritom na to, že podľa znalcov z odvetvia súdneho lekárstva aj v prípade kolízie nebohého s autom jazdiacim nižšou rýchlosťou, je možné predpokladať rovnaký rozsah poranenia hlavy a mozgu. Okrem toho orgány činné v trestnom konaní pochybili, pretože podľa odvolateľa neboli vykonané všetky dôkazy slúžiace v jeho prospech, konkrétne nebolo vyhlásené pátranie po bielej dodávke ani po protiidúcom motorovom vozidle. K procesnej chybe v ich postupe došlo podľa neho tiež preto, že podľa jeho informácií mu bolo vznesené obvinenie na pokyn prokurátora, ktorý zároveň rozhodoval aj o jeho sťažnosti proti predmetnému uzneseniu. Napokon namieta, že prvotný znalecký posudok Ing. U. je neúčinným dôkazom, keďže bol vypracovaný pred vznesením obvinenia a navyše trpí chybami spočívajúcimi v tom, že znalec nezohľadnil na mieste dopravnej nehody stojacu bielu dodávku, protiidúce motorové vozidlo a vychádzal z toho, že verejné osvetlenie bolo funkčné, pričom táto skutočnosť s fotodokumentácie a protokolu nevyplýva. Za procesnú chybu považuje odvolateľ aj to, že znalca Ing. J. vzal okresný súd do sľubu, hoci ten v tom čase bol znalcom. V neposlednom rade namieta, že okresný súd ignoroval závery oboch znaleckých posudkov z odboru cestnej dopravy bez toho, aby tento postup presvedčivo odôvodnil, čo považuje za porušenie jeho práva na obhajobu a na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1, 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ ide o výrok o treste, tvrdí, že okresný súd žiadnym spôsobom nezohľadnil minimálne spoluzavinenie maloletého a jeho rodičov. V posudzovanej veci podľa neho nič neindikovalo uloženie trestu odňatia slobody, hoci aj podmienečného, ale mal mu byť uložený peňažný trest na dolnej hranici a to bez uloženia trestu zákazu činnosti, keďže ten je pre neho vzhľadom na jeho povolanie, pri ktorom bez vozidla nemôže existovať, v regióne s najvyššou nezamestnanosťou v Slovenskej republike likvidačný. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie. Na verejnom zasadnutí krajského súdu prostredníctvom obhajcu alternatívne navrhol, aby bol spod obžaloby oslobodený. Prokurátor príslušnej krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za zákonný, keďže je založený na dôkazoch získaných zákonným spôsobom, ktoré boli aj náležite vyhodnotené. Zdôraznil, že tak z vyšetrovacieho spisu ako aj dozorového spisu prokurátora vyplýva, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo vydané na pokyn prokurátora. navrhol preto odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na podklade uvedených, riadne, včas a oprávnenou osobou podaného odvolania, preskúmal v súlade s § 317 ods. 1 Tr. poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a po doplnení konania dôkazmi nevyhnutnými na to, aby mohol o odvolaní rozhodnúť, nezistiac pritom také odvolateľom nevytýkané chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania, dospel k záveru, že odvolanie obž. K. W. je sčasti dôvodné. V prvom rade treba k veci uviesť, že konanie predchádzajúce napadnutému rozsudku netrpí takými podstatnými chybami, ktoré by bez ďalšieho odôvodňovali jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Pokiaľ ide o obžalovaným namietané chyby konania, krajský súd považuje za potrebné už na tomto mieste uviesť, že nezodpovedá obsahu predloženého spisu jeho tvrdenie, že o jeho sťažnosti proti vzneseniu obvinenia rozhodol prokurátor, ktorý dal na vydanie takéhoto rozhodnutia pokyn. Vo vzťahu k výroku o vine odvolací súd aj so zreteľom na námietky obžalovaného najprv vo všeobecnej rovine pripomína, že pri posudzovaní, či účastník cestnej premávky spáchal pri dopravnej nehode prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zákona, je nutné predovšetkým skúmať, či boli alebo neboli dodržané pravidlá cestnej premávky stanovené právnym predpisom, pokiaľ nie, v čom ich porušenie spočívalo, a či toto je v príčinnej súvislosti so spôsobeným smrteľným následkom. Pritom platí, že príčinou trestnoprávne významného následku je každé konanie, bez ktorého by konkrétny následok nenastal a určitá činnosť, resp. okolnosť nestráca svoj charakter príčiny len preto, že mimo nej viedli k následku aj ďalšie príčiny, podmienky, okolnosti a pod. Z tohto pohľadu sa potom príčinná súvislosť medzi konaním páchateľa a následkom neprerušuje, ak ku konaniu páchateľa pristúpi ďalšia skutočnosť, ktorá spolupôsobí pri vzniku následku, avšak konanie páchateľa zostáva takou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nedošlo (primerane napr. rozhodnutie uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu pod č. 37/1975). Konanie páchateľa, i keď je len jedným článkom reťazca príčin, ktoré spôsobili následok, pritom zostáva jeho príčinou i vtedy, ak by následok bez ďalšieho konania tretej osoby nenastal (primerane napr. rozhodnutie uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu pod č. 72/1971 Zb.). Príčinou je totiž každý jav, bez ktorého by iný jav nenastal, resp. nenastal by spôsobom akým nastal, napr. pokiaľ ide o rozsah poruchy, resp. ohrozenia a pod. Zároveň ale treba vždy zohľadniť aj tzv. zásadu gradácie príčinnej súvislosti, podľa ktorej nie každé konanie, bez ktorého by následok nenastal, je rovnako dôležitou príčinou tohto následku. Z tohto pohľadu je potom podstatné, aby konanie obvineného bolo pre spôsobenie následku, resp. jeho rozsah, dostatočne významnou príčinou. Vychádzajúc z uvedeného považuje odvolací súd v posudzovanej veci za rozhodujúce, že rýchlosť jazdy motorového vozidla vedeného obžalovaným bola určená spätnou analýzou priebehu nehodového deja na základe dĺžky brzdných stôp, ktoré boli pri obhliadke miesta dopravnej nehody objektívne zistené. Pritom bol zohľadnený reakčný čas vodiča od 0,79 do 1,89 s, čas nábehu účinku brzdového systému vozidla, ako aj skutočnosť, že počas nábehu plného brzdného účinku bolo spomalenie polovičné oproti spomaleniu počas plného brzdného účinku a brzdenie so spomalením od 7 do 8m/ s2. Tieto vstupné údaje nemožno v žiadnom prípade považovať za nekorektné a na ich základe znalec z odboru cestná doprava, ktorý bol do konania pribratý vyšetrovateľom, ustálil, že pri zohľadnení pre obžalovaného najpriaznivejších vstupných údajov, šiel rýchlosťou cca 60 km/h, na situáciu začal reagovať vo vzdialenosti najmenej 33m pred objektívne zdokumentovaným miestom zastavenia, t. j. minimálne 3 s pred zastavením a plné brzdné spomalenie prebiehalo na dráhe 16,3m, ktorá zodpovedá dĺžke šmykových stôp, počas 2,1 s. Tento znalec vychádzajúc z toho, že maloletý bežal cez cestu šikmo k miestu zrážky, keďže na jeho tele absentovali zlomeniny dolných končatín, čo nasvedčuje tomu, že v čase zrážky sa žiadna z nich nenachádzala na spevnenom povrchu vozovky, dospel k záveru, že k zrážke došlo v čase nábehu brzdného účinku. Za takejto situácie by obžalovaný podľa neho priestorovo zabránil dopravnej nehode, ak by šiel rýchlosťou 38,8 km/h. Pokiaľ by šiel rýchlosťou 50 km/h a ostatné parametre, z ktorých vychádzal, by boli zachované, došlo by k časovému zabráneniu dopravnej nehody a teda chodec by stihol opustiť koridor pohybu vozidla (samozrejme len pokiaľ by sa počas prebiehania cesty nezastavil). Pri doplnení posudku tento znalec uvažoval aj možnosti kolmého pohybu chodca a vzhľadom na novo určené miesta zrážky v závislosti od trajektórie jeho pohybu stanovil minimálnu rýchlosť prejazdu vozidla na 55 km/h poukazujúc pritom na to, že pri nižšej rýchlosti by nedošlo k dosiahnutiu konečnej polohy chodca tak, ako bola zadokumentovaná. Zároveň uviedol, že obžalovaný by priestorovo zabránil dopravnej nehode, ak by pri kolmom pohybe chodca šiel rýchlosťou najmenej 26,5 km/h a pri jeho šikmom pohybe rýchlosťou najmenej 41,5 km/h. V rámci doplnenia posudku znalec zohľadnil aj to, že na okraji vozovky stála dodávka (na mieste, ktoré v nákrese označil svedok K. H.) a oproti obžalovanému šlo motorového vozidlo. Z jeho záverov pritom vyplýva, že v čase reakcie obžalovaného, ktorá je určená spätnou analýzou podľa brzdných stôp, mu už vo výhľade nebránilo ani protiidúce motorové vozidlo a ani odstavená dodávka. Podľa znalca totiž, ak by na kraji vozovky stála dodávka, mohol by na chodca reagovať už 21,8 m pred východiskovým bodom merania a ak by aj súčasne šlo oproti nemu motorové vozidlo, mohol poškodeného, pri jeho kolmom pohybe, prvýkrát vidieť 18,5 m pred východiskovým bodom merania, teda v oboch prípadoch skôr, než podľa pre neho najpriaznivejších vstupných údajov v skutočnosti reagoval, t. j. 16,6m pred miestom zrážky, ktoré sa podľa pôvodného znaleckého posudku nachádzalo z jeho pohľadu až za východiskovým bodom merania. Za takejto dôkaznej situácie, by podľa názoru krajského súdu ani vykonanie rekonštrukcie a ani stotožnenie motorových vozidiel, ktoré sa v čase činu mali na jeho mieste nachádzať, nemali žiaden vplyv na skutkové a právne závery, ku ktorým dospel okresný súd a v tomto smere sú námietky odvolateľa nedôvodné. Ďalej považuje krajský súd za potrebné poukázať na to, že pokiaľ ide o rýchlosť prejazdu motorového vozidla vedeného obžalovaným a rýchlosti, pri ktorých by bol schopný dopravnej nehode priestorovo a časovo zabrániť, sú závery znalca, ktorý bol do konania pribratý vyšetrovateľom, takmer totožné so závermi znaleckého posudku, ktorý si v priebehu konania zabezpečil obžalovaný. Aj ten totižto dospel k záveru, že východisková rýchlosť motorového vozidla vedeného obžalovaným bola 58 km/h, čo podľa neho zároveň dobre korešponduje so vzdialenosťou odhodenia maloletého, ktorý ak prebehoval cez cestu kolmo, ku zrážke došlo počas reakčnej doby vodiča a ak bežal šikmo, tak počas nábehu brzdného účinku. Zároveň konštatoval, že pri kolmom prebiehaní by došlo k časovému zabráneniu dopravnej nehody, ak by rýchlosť obžalovaného bola najviac 40 km/h a pri šikmom prebiehaní, ak by jeho rýchlosť bola najviac 46 km/h. K priestorovému zabráneniu by v prvom prípade došlo pri rýchlosti 23 km/h a v druhom prípade pri rýchlosti 33 km/h. Vo vzťahu k námietkam odvolateľa spochybňujúcim procesnú použiteľnosť vyššie uvedených znaleckých posudkov, krajský súd uvádza, že hoci bol znalec pribratý do konania vyšetrovateľom ešte pred vznesením obvinenia, obžalovaný mal ešte v priebehu vyšetrovania, aj so zreteľom na následné spracovanie písomného doplnku posudku, o ktorom bol vopred informovaný, dostatočný priestor namietať tohto znalca, či už pre jeho osobu alebo pre vecné dôvody, čo však neurobil. Podľa názoru krajského súdu tak bolo právo obžalovaného na obhajobu v jeho materiálnom ponímaní plne zachované. Za podstatnú chybu konania majúcu za následok nepoužiteľnosť dôkazov získaných znaleckým posudkom nemožno považovať ani to, že okresný súd znalca, ktorý spracoval posudok zabezpečený obžalovaným, nadbytočne prijal do sľubu. Vychádzajúc z vyššie uvedených dôkazov krajský súd skutkovo uzatvára, že obžalovaný prechádzal cez obec, kde došlo k dopravnej nehode, rýchlosťou najmenej 55 km/h, teda vyššou než maximálne povolenou. Z pohľadu vyvodenia trestnej zodpovednosti voči nemu však bolo nutné posúdiť tiež to, či rýchlosť jeho jazdy nebola neprimeraná aj iným okolnostiam, ktoré mohol a mal ako vodič predvídať (§ 15 ods. 1 veta prvá zákona o pozemných komunikáciách). V tomto smere považuje aj krajský súd za rozhodujúce, že vo vzdialenosti cca 150 m od východiskového bodu merania bola osadená zvislá dopravná značka A 15 „Deti“, ktorá obžalovaného upozorňovala na to, že na danom úseku cesty je zvýšený pohyb detí a dá sa predpokladať zvýšené riziko ich neočakávaného vstupu do vozovky, v dôsledku čoho bolo jeho povinnosťou dbať na zvýšenú opatrnosť a aj vzhľadom na viditeľnosť obmedzenú tmou tomuto riziku prispôsobiť rýchlosť jazdy (§ 5 ods. 2 a príl. č. 1 vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 9/2009 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Krajský súd pritom poukazuje na to, že lokalizácia zranení poškodeného, ktorá je zrejmá i z fotodokumentácie z pitvy, ako aj miesto, ku ktorému poškodený smeroval (obchod) nasvedčujú tomu, že poškodený sa pohyboval cez vozovku šikmo, a teda podľa záverov znaleckých posudkov z odboru doprava cestná, ktoré sú pre obžalovaného najpriaznivejšie, stačilo, aby rýchlosť prejazdu obcou v porovnaní s maximálne povolenou rýchlosťou iba nepatrne znížil (na 46 km/h) a dopravnej nehode by tak časovo zabránil. Práve v tom, že obžalovaný napriek zvýšenému nebezpečenstvu neočakávaného vstupu detí do vozovky, na ktoré bol upozornený, a obmedzenej viditeľnosti, týmto okolnostiam nielenže neprispôsobil rýchlosť svojej jazdy, ale šiel rýchlosťou vyššou, než bola na danom mieste maximálne povolená, je nutné vidieť také porušenie pravidiel cestnej premávky stanovené právnym predpisom, ktoré je v príčinnej súvislosti so spôsobeným smrteľným následkom. K námietka odvolateľa krajský súd dodáva, že z výstražnej zvislej dopravnej značky A15 nevyplýva žiaden zákaz, obmedzenie alebo príkaz, ale táto účastníka cestnej premávky iba upozorňuje na miesta, kde mu môže hroziť nebezpečenstvo a kde musí dbať na zvýšenú opatrnosť. Platnosť tejto dopravnej značky preto automaticky nekončí na vzdialenejšej hranici najbližšej križovatky (§ 5 ods. 13 vyššie zmienenej vyhlášky), ale táto sa vzťahuje na celý úsek cesty, na ktorom možno zvýšené riziko predpokladať. V posudzovanej veci bola týmto úsekom celá cesta prebiehajúca intravilánom obce Hranovnica, keďže na tejto nebol vyznačený prechod pre chodcov, v jej okolí sa nenachádzali chodníky a chodci sa pohybovali po okrajoch komunikácie. Vzhľadom na tieto podmienky, o ktorých obžalovaný vedel, keďže cez túto obec podľa jeho vlastných slov pravidelne prechádzal, zároveň nemohol, napriek dopravnej značke choďte vľavo, dôvodne očakávať, že chodci nebudú prechádzať cez cestu, ale budú sa pohybovať iba v ľavej časti vozovky. Napokon za nedôvodnú považuje krajský súd aj námietku odvolateľa, že pohyb detí po ceste nemal, vzhľadom na čas dopravnej nehody, dôvod predpokladať, keďže k nej došlo o 17:00 hod. Vychádzajúc z uvedeného krajský súd uzatvára, že okresný súd rozhodol o vine obžalovaného správne a v súlade so zákonom a jeho odvolanie nie je v tejto časti dôvodné. Pokiaľ ide o výrok o treste považuje krajský súd za kľúčové to, že je povinnosťou všetkých účastníkov cestnej premávky (nielen vodičov) dodržiavať jej pravidlá ustanovené zákonom, pričom títo sú okrem iného povinní správať sa disciplinovane a ohľaduplne, aby neohrozili bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky [§ 3 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o premávke na pozemných komunikáciách]. Niet preto sporu o tom, že dopravnú nehodu, ktorá je predmetom konania, významnou mierou spoluzavinil aj poškodený, ktorý napriek tomu, že z jeho pozície bolo prechádzajúce motorové vozidlo dobre viditeľné, vstúpil do jeho jazdného koridoru. Predovšetkým so zreteľom na túto okolnosť, ako aj na to, že možnosť viesť motorové vozidlo je pre obžalovaného nevyhnutnou podmienkou pre to, aby si udržal príjem, považuje odvolací súd uloženie trestu zákazu činnosti za neprimerane prísne, postihujúce aj rodinu, resp. blízke osoby obžalovaného. Z týchto dôvodov krajský súd na podklade odvolania obžalovaného zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a obžalovanému uložil iba trest odňatia slobody vo výmere osem mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní pätnásť mesiacov, ktorý považuje pre dosiahnutie jeho účelu za dostatočný. jednohlasne Poučenie: Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.