Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 21CoE/47/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8711209764 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8711209764.2 Uznesenie Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného APSTON CAPITAL Ltd., IČO: 408579, Hanover Building, Windmill Lane, Dublin 2, Írsko, právne zastúpeného Mgr. Martinom Strakom, advokátom so sídlom Hviezdoslavova 9, Bardejov, adresa na doručovanie: Londýnska 674/55, Praha 2, Česká republika, proti povinnému G. J., J. XX, Y., Slovenská republika, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Petrom Molnárom, PhD., Exekútorský úrad Košice, so sídlom Kupeckého 29, Košice, pod číslom EX 0264/11, o vymoženie 29.999,39 Kč s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k. 21Er/557/2011-28 zo dňa 05.12.2011 jednomyseľne takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvého stupňa“) “) napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského nálezu českého rozhodcu. Rozhodnutie odôvodnil tým, že sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy a rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorú si spotrebiteľ osobitne nevyjednal. Oprávnený v odvolaní navrhol uznesenie zrušiť z dôvodu, že rozhodcovská doložka je v súlade s aplikovateľnými právnymi predpismi a nie je ju možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd bez akýchkoľvek pochybnosti považuje za exekučné tituly aj rozhodcovské (arbitrážne) rozhodnutia (nálezy) vrátane tých, ktoré boli vydané cudzozemskými rozhodcovskými súdmi (,,Cudzí rozhodcovský rozsudok je uznaný tým, že súd, ktorý je príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu, naň prihliadne,, ako keby išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok“, § 49 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní; ďalej len ,,Zákon o rozhodcovskom konaní“ príp. ,,ZRK“). Odvolací súd podrobil súdnej kontrole predovšetkým rozhodcovskú doložku. Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že exekúcia sa má vykonať podľa exekučných procesných predpisov Slovenskej republiky. Tým je predovšetkým Exekučný poriadok (zákon č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších právnych predpisov; ďalej len ,,EP“). Dôležitou normou je aj Zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý tzv. nepriamou novelizáciou Exekučného poriadku explicitne upravil aj prelomenie materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní (§ 45). Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 najvyšší súd judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Obdobne porov. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011. Podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. (ďalej aj ,,ZRK) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. (ods.2) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok. Súdny dvor Európskej únie zdôrazňuje význam princípu právnej istoty, ktorý vyplýva z právoplatného rozhodnutia súdu (rozsudky z 30. septembra 2003, Köbler, C-224/01, Recueil, s. I-10239, bod 38; z 16. marca 2006, Kapferer, C-234/04, Sb. rozh. s. I-2585, bod 20, a z 3. septembra 2009, Fallimento Olimpiclub, C-2/08, doposiaľ nezverejnený v Zbierke rozhodnutí, bod 22). Na druhej strane však súdny dvor za rovnako dôležité považuje postarať sa, aby nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa nezaväzovali. Súdny dvor v rozsudku ASTURCOM judikoval, že „Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musí byť vysvetlená v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právomocného rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave i bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné uskutočniť také posúdenie v rámci obdobných procesov na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný“. Je zrejmé, že ak slovenské právne predpisy umožňujú prelomenie materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozhodnutia, takýto postup je v súlade s právom EÚ. V pripomienkach Európskej komisie k prípadu POHOTOVOSŤ/Korčkovská C-76/10 Komisia naviac správnu voľbu slovenského zákonodarcu zvrátiť účinky arbitrážneho nálezu v exekučnom konaní v ust. § 45 nijako nespochybnila. cit. ,,Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci sa nezdá, že by bolo problematické uplatnenie zásady res iudicata, keďže povinnosť vnútroštátnych súdov zastaviť nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu zakotvuje už vnútroštátne právo. Riešenie, ktoré si vnútroštátny zákonodarca zvolil v rámci procesnej autonómie členských štátov, sa zdá byť v súlade s cieľom smernice 93/13/EHS zabezpečiť, aby nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov“. Podľa čl. 6 smernice ,,Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok“. Príčiny eminentného záujmu EÚ pri ochrane spotrebiteľov pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami je možné vyvodiť aj zo snahy garantovať spotrebiteľom vyššiu kvalitu života bežných ľudí (por. čl. 51 ASTURCOM). Spotreba participuje na HDP viac ako 50% a je preto dôležitá. Spotrebiteľ však nedokáže poukázať na nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách a ktoré by ho mohli odradiť od kúpy tovaru alebo prijímania služieb. Súdny dvor k ex offo ochrane spotrebiteľa judikoval v rozsudku MOSTAZA CLARO: 25) Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25). 26) Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27). V uznesení C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská. Súdny dvor zdôrazňuje, že ,,vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 52“). Ako je zrejmé, súdny dvor kladie čl. 6 smernice a ochranu spotrebiteľa pred nečestnými zmluvnými podmienkami na úroveň pravidiel, na ktorých musí štát bezvýhradne trvať (porov. § 36 z. č. 97/1963 Z.z.). Aj v judikatúre pre zmenu Európskeho súdu pre ľudské práva nie je zásada res iudicatae bezvýhradná. V rozsudku ZEHENTNER/Rakúsko súd rovnako nepoprel mimoriadny význam právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného rozhodnutia súdu, no na druhej strane z podstatných dôvodov netrvanie na tejto zásade nemusí pri podstatných dôvodoch byť v rozpore s čl. 6 Dohovoru (§ 64). V súvislosti s ratifikáciou Lisabonskej zmluvy a tým aj integrovaním Dohovoru o základných právach a slobodách do práva EÚ možno očakávať aj približovanie sa judikatúry obidvoch európskych súdov v oblasti základných práv. Do Charty základných práv Európskej únie bol premietnutý aj vysoký záujem na ochrane spotrebiteľa (čl. 38 Charty ,,politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa“). Odvolací súd nemá pochybnosti, že za podstatné dôvody na prelomenie materiálnej právoplatnosti rozhodnutia arbitra treba považovať práve okolnosti týkajúce sa pravidiel, na ktorých štát musí bezvýhradne trvať, najmä ak explicitne naviac slovenské exekučné predpisy umožňujú v rozhodcovských veciach dosiahnuť stav, aby spotrebiteľ nebol nekalou zmluvnou podmienkou viazaný (§ 45 ZRK). Občiansky zákonník pritom v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) jednoznačne stanovuje, že ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní sú neprijateľnými podmienkami, ktoré sú podľa § 53 ods. 4 občianskeho zákonníka neplatné. Prvostupňový súd správne zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky. Predmetná rozhodcovská doložka, tak ako to vyplýva z čl. XIII/1 úverových podmienok pre fyzické osoby nepodnikateľov, upravuje riešenie sporov výlučne v rozhodcovskom konaní. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora európskej únie C-243/08 Pannon). Povinný ako spotrebiteľ finančnej služby teda prijal v rámci zmluvných podmienok aj rozhodcovskú doložku, pričom podľa odvolacieho súdu nejde o ignorovanie zásady ,,vigilantibus iura“, pretože práve štandardné formulárové zmluvy sú typické tým, že buď spotrebiteľ prijme službu alebo neprijme. Prijatím sa pri štandardných formulárových zmluvách rozumie stav, že sa služba prijíma aj so všeobecnými obchodnými podmienkami a spravidla niet priestoru na úpravu všeobecných obchodných podmienok, alebo predstava o možnosti zmeny týchto podmienok je len iluzórna. Podľa rozhodcovskej doložky sa spotrebiteľ musí podrobiť rozhodcovskému konaniu. Pre povinného to znamená podrobiť sa konaniu nielen vzdialenostne neprijateľnému, ale dokonca v cudzine pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve, na ktorej výbere spotrebiteľ nemal žiadnu účasť, ktorá má z takejto aktivity oprávneného majetkový prospech. Vzdialenostný problém sa okrem iného spomína aj v rozsudkoch OCÉANO, PANNON. Tunajší súd už judikoval (5CoE 52/2010) a odvolací súd sa stotožňuje, že sa zdá , že podľa oprávneného je všetko v poriadku a že povinný podľa neho mal byť bdelejší. Isteže hodnotové kritéria môže mať každý rôzne, no keď sú pravidla správania také, že odporujú fundamentálnemu hodnotovému poriadku v spoločnosti, súd na to prihliadne a ochráni osobu, ktorá by mala byť poškodená takýmito pravidlami. Pre porovnanie hodnotového poriadku rakúskeho právneho prostredia najväčší odborníci z oblasti arbitráže a viacerí rakúski univerzitní profesori práva skonštatovali, že pracovné a spotrebiteľské veci sú tak objektívne, ako aj subjektívne nearbitrabilné, a teda arbitráž nie je vhodná pre chránené skupiny osôb (viď odôvodnenie k § 617 rakúskeho procesného kódexu, spolkový zákonník I č. 7/2006, publikácia Dr. Paula Oberhammera ,,Entwurf eines neuen Schiedsverfahrensrecht). Rakúsko má zakázanú rozhodcovskú doložku a bez jej osobitného vyjednania je neakceptovateľné, aby regulovala vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom (§ 6 ods. 2 bod 7 spolk. zák. č. 140/1979). V prípade rozhodcovského procesu nejde o výkon verejnej moci. Tak ako skonštatoval Ústavný súd ČR vo veci IV. ÚS 174/02 rozhodcovský súd ,,není orgánem veřejné moci, a tudíž ani jeho rozhodčí nálezy nemohou být rozhodnutím orgánu veřejné moci... Jeho moc tedy není delegovaná svrchovanou mocí státu, ale pochází od soukromé vlastní moci stran určovat si svůj osud“. Odvolací súd zastáva názor, že oprávnený mal tiež rešpektovať zásadu ,,vigilantibus iura“ a počítať s tým, že na Slovensku je súd povinný prelomiť materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, ak sa ním má vymôcť plnenie inter alia odporujúce dobrým mravom alebo plnenia právom nedovolené (§ 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní). Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Odvolací súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie týchto inštitútov súkromného práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové metódy. Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi“ (uznesenie ústavného súdu SR z 24.2.2011, IV. ÚS 55/201-19). Odvolací súd je oprávnený rozhodnúť o tom, že zmluvná podmienka je neprijateľná (por. uznesenie súdneho dvora C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská) a vyvodiť z toho dôsledky aj v rámci exekúcie. Z týchto dôvodov nie je možné povoliť exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku, ktorý odporuje zákonu a za taký považuje odvolací súd aj rozhodcovský nález rozhodcu v tomto prípade, ktorý neobstal v rámci povinnej súdnej kontroly. Podľa § 44 ods. 2 EP súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku zaniká aj prekážka právoplatne rozhodnutej veci a časový úsek konania pred rozhodcom sa do premlčacej doby nepočíta, pretože oprávnený hoci nezdarne ale predsa len do rozhodnutia odvolacieho súdu uplatňoval svoje práva spôsobom, ktorý právny poriadok za normálnych okolnosti dovoľuje. Oprávnený tak nemá prekážku uplatniť vec na všeobecnom súde rešpektujúc nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Ak by odvolací súd rozhodol inak, nielen že by excesoval z hodnotových kritérií, ale aj z pomerne rozsiahlej judikatúry slovenských súdov (porov. napr. stránke ministerstva spravodlivosti SR http:// www.justice.gov.sk/wfn.aspx?pg=h4c&htm=h4/rssrspotr.htm Odklon od judikatúry by mohol viesť v konečnom dôsledku ku kolízii s ústavnými princípmi (nález III. ÚS 192/06 z 3. novembra 2006) a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Beian v. Rumunsko). Svoje rozhodnutie považuje odvolací súd za konformné aj s hore uvedenou judikatúrou súdneho dvora (ASTURCOM,OCÉANO, POHOTOVOSŤ, MOSTAZA CLARO a iné). Z odbornej literatúry pre porovnanie k prelomeniu materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku do pozornosti aj príspevok JUDr. Jany Bajánkovej v záverečnej štúdii o Vymožiteľnosť práva v SR, vydavateľ Justičná akadémia SR, 2010. Vo vzťahu k odvolacej námietka oprávneného týkajúcej sa toho, že banka pripravuje a kalkuluje produkt pre dve skupiny spotrebiteľov - riadne splácajúcich a nesplácajúcich úver, pričom sa snaží dosiahnuť minimalizáciu nesplácajúcich spotrebiteľov, keďže sama potrebuje dosahovať zisk a nie spoliehať sa na priebeh sporov, odvolací súd poznamenáva, že nie je vecou súdu zasahovať do toho, akú stratégiu v rámci poskytovania úverov si banka zvolí. Je ale povinnosťou banky (ako dodávateľa) v prípade poskytovania spotrebiteľských úverov rešpektovať práva spotrebiteľov. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998- I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne vrátane osvojenia si dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Ani odvolací súd nie je presvedčený, že by sa mal vykonať predložený rozhodcovský rozsudok. Práva oprávneného nie sú týmto rozhodnutím v súvislosti s prelomením zásady res iudicatae nijako dotknuté. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.