Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 3Co/72/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8107220091 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8107220091.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: Ing. M. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. XX, A., zastúpený JUDr. Tomášom Husovským, advokátom v Košiciach, Hlavná 71, proti žalovaným: 1. V. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. XX, A., zastúpený JUDr. Ivanom Jánošíkom, advokátom v Bratislave, Klincová 35, 2. M. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. XXX/X, H., o zaplatenie 11 680,64 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov z 14. 11. 2012 č. k. 14C 24/2007-257, o odvolaní Slovenskej republiky, zastúpenej Okresným súdom Prešov proti uzneseniu Okresného súdu Prešov z 10. 05. 2012 č. k. 14C 24/2007-203, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Prešov z 26. 09. 2012 č. k. 14C 24/2007-230, takto jednohlasne r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Z r u š u j e uznesenie z 10. 05. 2012 č. k. 14C 24/2007-203 a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Z r u š u j e uznesenie z 26. 09. 2012 č. k. 14C 24/2007-230. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania 352,38 Eur na účet JUDr. Tomáša Husovského do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Prešov (ďalej len prvostupňový súd) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne 11 680,94 Eur spolu s 8 % ročným úrokom z omeškania od 01. 01. 2005 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy konania 3 687,91 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že o trovách štátu bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie vo veci samej súd prvého stupňa odôvodnil zistením, že žalovaní v 1. a 2. rade požiadali v roku 2003 žalobcu a jeho manželku o poskytnutie pôžičky, keďže boli navzájom veľmi dobrí známi, dôveryhodné osoby, pričom žalovaní v tom čase úspešne podnikali a boli to aj bývalí žiaci manželky žalobcu z vysokej školy. Účastníci konania podpísali zmluvu o pôžičke dňa 01. 01. 2004, na základe ktorej žalobca požičal žalovaným sumu 581 900,- Sk so splatnosťou do 31. 12. 2004. Žalovaní z tejto pôžičky vrátili žalobcovi iba sumu 230 000,- Sk, pričom výsledkami vykonaného dokazovania nepreukázali vrátenie zostatku pôžičky. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že požičaná suma bola dlžníkmi prevzatá. V rámci vykonaného dokazovania žalovaná v 2. rade potvrdila, že má vedomosť o požičaní nejakej sumy, podľa nej však nižšej a v skoršom dátume, ku konkrétnej sume, resp. k dátumu uzavretia zmluvy o pôžičke sa vyjadriť nevedela. Obrana žalovaného v 1. rade spočívala v tom, že zmluva o pôžičke nemohla byť podpísaná 01. 01. 2004, keďže v tom čase bol u svojej svokry v C., o čom predložil čestné prehlásenia Ing. M. G. (švagrinej žalovaného v 1. rade), O. G. (svokry žalovaného v 1. rade) a M. U., ktorý na žiadosť žalovaného v 1. rade mal byť na návšteve v dome svokry žalovaného v 1. rade. V tejto súvislosti vypočutý svedok N. N. uviedol, že na krátky čas dňa 01. 01. 2004 bol v popoludňajších hodinách na návšteve žalovaného v 1. rade v dome jeho svokry v C.. Uvedený svedok sa však vôbec nevedel vyjadriť ako vyzeral predmetný dom, kde sa nachádzal a uviedol, že v dome bola prítomná iba manželka žalovaného v 1. rade, jeho svokra, teda nespomínal napr. švagrinú žalovaného v 1. rade, ktorá tam podľa čestného prehlásenia mala byť tiež prítomná. Z čestného prehlásenia M. U., resp. výsluchu svedka N. N. nevyplynulo, že by sa žalovaný v 1. rade nemohol dňa 01. 01. 2004 nachádzať aj v A., aj keď mal byť v popoludňajších hodinách v C.. Skutočnosť, že žalovaný v 1. rade bol prítomný dňa 01. 01. 2004 v A. vyplynula aj z pripojeného spisu tamojšieho súdu sp. zn. 17C 255/2005 (č. l. 138), konkrétne z výsluchu žalobcu v tejto veci U. U.. Tento pred súdom potvrdil, že žalovaný v 1. rade s ním v uvedený deň (01. 01. 2004) ako dlžník uzavrel a podpísal zmluvu o pôžičke. Pretože túto okolnosť majú vylučovať iba čestné prehlásenia švagrinej žalovaného v 1. rade a jeho svokry, uvedené tvrdenia súd prvého stupňa považoval za účelové, vzhľadom aj na blízke príbuzenstvo týchto osôb k žalovanému v 1.rade. Spornou sa preto javila v konaní len skutočnosť, kedy skutočne došlo k podpísaniu zmluvy o pôžičke, resp. k odovzdaniu peňazí, čo vyplýva napr. aj z výsluchu žalovanej v 2. rade, ktorá potvrdila, že peniaze mohli byť požičané aj skôr. Tieto okolnosti však nič nemenia na závere o tom, že zmluvu o pôžičke podpísal žalovaný v 1. rade, ktorému peniaze, tak podľa vyjadrenia žalobcu, jeho syna JUDr. H. C., ako aj žalovanej v 2. rade, boli aj skutočne odovzdané žalovanému. V súvislosti s vyjadreniami žalovaného v 1. rade súd poukázal na skutočnosť, že tento sa na súde vyjadroval vyhýbavo. Prvotne sa vyjadril, že podpis na zmluve o pôžičke nie je jeho podpisom, následne sa vyjadril, že sa k tomu nevie vyjadriť, pričom aj z pripojeného spisu, resp. predložených listín podľa názoru súdu aj laicky je viditeľné, že podpis na zmluve o pôžičke je podpisom žalovaného v 1. rade, čo nakoniec potvrdilo aj súdom nariadené znalecké dokazovanie. Žalovaný v 1. rade sa viacnásobnými ospravedlneniami snažil predlžovať súdny spor, nikdy neuviedol žiadne relevantné dôkazy, z ktorých by vyplynulo, že žalovaní žalobcovi vrátili zostatok pôžičky, a preto ich súd zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi nesplatenú časť pôžičky spolu s príslušným zákonným úrokom z omeškania. Splatnosť pôžičky nastala dňom 31. 12. 2004 a žalovaní sa do omeškania dostali nasledujúcim dňom, t. j. od 01. 01. 2005. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a žalobcovi ktorý mal plný úspech priznal náhradu trov pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku 700,86 Eur, zo zaplateného preddavku na znalecké dokazovanie v sume 100,- Eur a z trov právneho zastúpenia v sume 2 887,05 Eur, celkom trovy konania 3 687,91 Eur. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný v 1. rade, a to z dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), b), d), f) O. s. p.. Podľa názoru odvolateľa súd postupoval v konaní v rozpore s existujúcou právnou úpravou v dôsledku čoho konanie súdu a samotné rozhodnutie trpí neopraviteľnými vadami. V prvom rade poukázal, že postupom súdu prvého stupňa došlo k znemožneniu uplatnenia procesných práv žalovaného v 1. rade, keď súd vo veci konal a meritórne rozhodol 14. 11. 2012, pričom vinou nepredvídaných okolností, ktoré žalovaný v 1. rade nemohol ovplyvniť, došlo k zhoršeniu jeho zdravotného stavu. Táto skutočnosť zapríčinila práceneschopnosť žalovaného v 1. rade s dobou práceneschopnosti od 12. 11. 2012. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v 1. rade si bol vedomý pojednávania v predmetnej veci vytýčeného na deň 14. 11. 2012, svoju neúčasť riadne ospravedlnil a ako prílohu ospravedlnenia predložil doklad o svojej práceneschopnosti. Rovnako ako on aj jeho právny zástupca predpokladali, že konajúci súd žiadosť o odročenie pojednávania kladne posúdi. Odvolateľ v odvolaní ďalej poukázal, že žaloba mala byť zamietnutá pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu. Keďže k údajnému poskytnutiu pôžičky malo dôjsť z „úspor“ manželov a po predchádzajúcom prejednaní žalobcu s manželkou, vzhľadom na skutkové okolnosti tvrdené žalobcom mali vstúpiť do zmluvného vzťahu so žalovanými manželia C. spoločne, keďže s údajnou žiadosťou o poskytnutie pôžičky boli oslovení spoločne. Ak by sa teda vrátenia finančných prostriedkov mali veritelia domáhať, vecne legitimovaným na podanie žaloby (pokiaľ by pohľadávka existovala) by nemal byť len žalobca, ale aj jeho manželka ako bezpodielová spoluvlastníčka finančných prostriedkov, ktoré mali byť žalovaným poskytnuté dňa 01. 01. 2004 (§ 145 Občianskeho zákonníka). K dôkaznej situácii konania žalovaný preukázal, že bol hospitalizovaný po závažnej dopravnej nehode zo dňa 04. 06. 2003 do 01. 08. 2003 a následne bol práceneschopný až do 31. 01. 2004. Z týchto dôvodov, vzhľadom na rozsah a povahu zranení, nebol schopný pohybu. Pri dopravnej nehode, kde utrpel vážne zranenia končatín, konkrétne panvy, ak by sa aj po liečbe niekam premiestňoval, bolo by to možné len dopravnými prostriedkami, resp. za pomoci tretej osoby. Vzhľadom na rozsah zdravotného poškodenia, nemohlo nikdy dôjsť k situácii, ktorú tvrdí žalobca, lebo žalovaný v 1. rade sa v inkriminovanom čase nemohol svojpomocne dopraviť k žalobcovi. Ide o stav objektívny a nespochybniteľný. Navyše vierohodnosť skutočnosti, že dňa 01. 01. 2004 bol v C. bola z neznámych dôvodov súdom spochybnená. Vzhľadom na blízke príbuzenstvo osôb označil konajúci súd čestné prehlásenia svokry a švagrinej žalovaného v 1. rade za účelové a s vecou sa ďalej nezaoberal. Naopak súd uveril tvrdeniam syna žalobcu JUDr. H. C., ktorý v danom konaní vystupoval aj v pozícii svedka aj právneho zástupcu žalobcu, ktorý je navyše jeho otcom. Žalovanému v 1. rade sa javí ako nemožné, aby právny zástupca žalobcu, ktorého úlohou bolo chrániť a presadzovať práva a záujmy svojho klienta, sa svojej pozície na čas vzdal, vstúpil do pozície svedka a následne po poskytnutí výpovede v prospech tvrdení žalobcu, sa vrátil do pozície jeho právneho zástupcu. Žalovaný v 1. rade je toho názoru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázal skutočnosti zakladajúce zodpovednosť žalovaných zo zmluvy o pôžičke, či akékoľvek ďalšie okolnosti sporného stavu. Súd prvého stupňa síce vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ale na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobu zamietol, alternatívne žiadal rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Žalobca k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním mu predchádzajúcim a zistil, že odvolanie žalovaného v 1. rade nie je dôvodné. Treba ešte uviesť, že odvolací súd na prejednanie podaného odvolanie v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p. nenariaďoval pojednávanie. Nariadenie pojednávania si totiž nevyžiadalo zopakovanie, či doplnenie dokazovania ani dôležitý verejný záujem, ani to, že by súd rozhodoval vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Po takomto preskúmaní napadnutého rozhodnutia i konania, ktoré mu predchádzalo dospel odvolací súd k záveru, že žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nemôžu privodiť zmenu ani zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je zrejmé, že dôvodom vyhovenia žaloby bol právny záver súdu prvého stupňa o unesení dôkazného bremena žalobcom a o neunesení dôkazného bremena žalovaným v 1. rade. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ust. § 120 ods. 1 veta prvá O. s. p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Citované ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takéhoto rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záverov, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočnosti účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho, ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej povinnosti. Napríklad od žalobcu nemožno požadovať, aby preukázal, že mu žalovaný v 1.rade ešte nevrátil požičané peniaze. V takomto alebo podobnom prípade je na žalovanom, aby tvrdil a preukázal, že pôžičku už vrátil. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovanými uzavrel zmluvu o peňažnej pôžičke, že túto pôžičku aj reálne poskytol a že žalovaní mu časť z pôžičky nevrátili. Z tohto bremena tvrdenia mal žalobca dôkaznú povinnosť preukázať uzatvorenie zmluvy, teda existenciu právneho vzťahu z pôžičky a jej skutočné poskytnutie. Tieto skutočnosti žalobca v konaní preukázal. Žalovaný v 1.rade v priebehu konania tvrdil, že na písomne predloženej zmluve o pôžičke zo dňa 01. 01. 2004 nejde o jeho podpis. Žalovaná v 2.rade pravosť svojho podpisu na predmetnej zmluve o pôžičke potvrdila, pričom potvrdila aj tú skutočnosť, že na zmluve o pôžičke ide o vlastnoručný podpis žalovaného v 1.rade. Táto potvrdila aj to, že suma pôžičky bola žalovaným v 1.rade pri podpise zmluvy prevzatá, aj keď spochybnila výšku prevzatých peňazí. Znalecké dokazovanie nariadené v konaní potvrdilo, že podpis na zmluve o pôžičke zo dňa 01. 01. 2004 je pravým podpisom žalovaného v 1.rade. Žalovaní v 1. a 2.rade žiadnym spôsobom v konaní nepreukázali vrátenie zostatku pôžičky v sume 11 680,94 Eur žalobcovi. K tvrdeniam žalovaného v 1.rade, že k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke a k prevzatiu peňazí dňa 01. 01. 2004 nemohlo dôjsť, lebo žalovaný v uvedený deň bol na návšteve u svokry v C., odvolací súd zdôrazňuje, že ani jedno z písomných vyjadrení a ani výpovede svedkov navrhnutých žalovaným nepreukázali, žeby sa nemohol dňa 01. 01. 2004 nachádzať aj v A., resp. nepreukazujú, aby sa žalovaný celý deň zdržiaval v C.. Naviac, ako vyplýva z pripojeného spisu Okresného súdu Prešov, sp. zn. 17C 255/2005, v tomto konaní žalobca U. U. potvrdil, že sa so žalovaným v 1.rade stretol v A. dňa 01. 01. 2004 (viď č. l. 138 spisu sp. zn. 17C 255/2005). Žalovaná v 2.rade v konaní potvrdila prevzatie požičanej sumy žalovaným za účelom uzatvorenia zmluvy o pôžičke, v ktorej žalovaný vystupoval ako dlžník, s tým, že malo ísť o nižšiu sumu a že k prevzatiu nedošlo dňa 01. 01. 2004. Prevzatie nižšej sumy ako je uvedená v zmluve o pôžičke a prevzatie v iný deň však žalovaná v 2.rade v konaní nijako nepreukázala. Keďže žalobca v konaní preukázal uzatvorenie písomnej zmluvy o pôžičke, preukázal existenciu právneho vzťahu z pôžičky a jej skutočné poskytnutie, naopak žalovaní nepreukázali, aby zostávajúcu časť pôžičky v sume 11 680,94 Eur žalobcovi vrátili, správne postupoval súd prvého stupňa, ak zaviazal žalovaných v 1.a 2.rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi nesplatenú časť pôžičky spolu s príslušným zákonným úrokom z omeškania. K odvolacej námietke žalovaného v 1.rade o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie v konaní, odvolací súd uvádza, že ak za trvania manželstva a bezpodielového spoluvlastníctva manželov uzavrel ako veriteľ iba jeden z manželov zmluvu o pôžičke (v danom prípade žalobca) nie je potrebné, aby v konaní o vrátenie pôžičky vystupovali ako žalobcovia obidvaja manželia. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že aj keď zmluva o pôžičke bola uzatvorená len jedným z manželov bez súhlasu druhého manžela, je takýto právny úkon považovaný za platný, len do času, keď sa druhý manžel jeho neplatnosti dovolá (§ 40a Občianskeho zákonníka). V danom prípade manželka žalobcu sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu - zmluvy o pôžičke nedovolala, a preto je tento právny úkon platný, čím je daná aj aktívna legitimácia žalobcu ako veriteľa domáhať sa v konaní vrátenia pôžičky. K odvolacej námietke, že súd prvého stupňa neakceptoval návrh žalovaného v 1.rade na odročenie pojednávania a na nariadenom pojednávaní vo veci konal a rozhodol, odvolací súd preskúmal, či postupom súdu prvého stupňa bola žalovanému v 1.rade odňatá možnosť konať pred súdom a dospel k záveru, že súdom prvého stupňa v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nebola porušená zásada na spravodlivý súdny proces. Ako vyplýva z obsahu spisu, súd prvého stupňa pojednávanie nariadené na deň 05. 10. 2012 odročil z dôvodu, že právny zástupca žalovaného v 1.rade žiadal o odročenie pojednávania z dôvodu jeho práceneschopnosti (č. l. 237 - 238 spisu). Súd prvého stupňa ďalší termín pojednávania vytýčil na deň 14. 11. 2012. Žalovaný v 1.rade svoju neprítomnosť na uvedenom pojednávaní ospravedlnil spolu so žiadosťou o odročenie pojednávania z dôvodu jeho práceneschopností (č. l. 247 - 248 spisu). Právny zástupca žalovaného v 1.rade svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil z dôvodu „ochorenia klienta, ktoré mu bolo oznámené telefonicky“ (č. l. 250 spisu). Súd prvého stupňa správne dôvod ospravedlnenia žalovaného v 1.rade a jeho právneho zástupcu vyhodnotil ako nedostačujúci s poukazom na ust. § 119 ods. 3 O. s. p. a vo veci konal a na nariadenom pojednávaní vo veci aj rozhodol. Žalovaný v 1.rade svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní 14. 11. 2012 písomne ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti a ako kópiu ospravedlnenia pripojil len doklad o práceneschopnosti od 12. 11. 2012, ale s poukazom na ust. § 119 ods. 3 O. s. p. nepredložil súdu prvého stupňa, ani v odvolacom konaní nepredložil odvolaciemu súdu vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav žalovaného v 1.rade neumožňoval jeho účasť na pojednávaní dňa 14. 11. 2012. Z tohto dôvodu správne postupoval súd prvého stupňa, ak konal a vo veci rozhodol aj v neprítomnosti žalovaného v 1.rade a jeho právneho zástupcu. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, a to aj vo vzťahu k priznaným trovám konania (§ 219 ods. 1 O. s. p.). O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.. Žalobca bol úspešný aj v odvolacom konaní, preto mu patrí právo na náhradu trov konania. Odvolací súd priznal žalobcovi náhradu trov tohto konania vo výške zodpovedajúcej odmene advokáta za jeden úkon právnej služby (písomné vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 24. 01. 2013). Vychádzal z ust. § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania predstavujúce trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 352,38 Eur (287,14 Eur tarifná odmena, 7,81 Eur režijný paušál - § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky), 57,43 Eur - 20 % DPH). Uznesením zo dňa 10. 05. 2012, č. k. 14C 24/2007-203 súd prvého stupňa priznal znaleckej organizácii Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline za vypracovaný znalecký posudok č. 123/2012 odmenu a náhradu hotových výdavkov vo výške 1 111,06 Eur a upravil učtáreň tamojšieho súdu, aby znaleckej organizácii vyplatila sumu 100 Eur zo zálohy zloženej pod položkou registra Sp 240/10 a sumu 1 011,06 Eur zaplatila preddavkovane zo štátnych prostriedkov po právoplatnosti uznesenia. Súd prvého stupňa po preskúmaní povahy a rozsahu vykonaných úkonov a ich časovej primeranosti priznal znaleckej organizáciou ňou požadované znalečné v celkovej výške 1 111,06 Eur majúc za to, že takto priznané znalečné zodpovedá charakteru vykonaných úkonov a časovému fondu potrebnému na ich uskutočnenie a je v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 491/2004 Z. z.. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie Slovenská republika zastúpená Okresným súdom Prešov z dôvodu, že v danom prípade ide o nehospodárne nakladanie s prostriedkami štátneho rozpočtu, ktoré je okresný súd povinný chrániť. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním mu predchádzajúcim a zistil, že odvolanie je dôvodné. Súd prvého stupňa žiadnym spôsobom nezisťoval či odmena, ktorú si znalecký ústav vyúčtoval skutočne zodpovedá náročnosti a zložitosti znaleckého posudku, neskúmal, či čas vo vyúčtovaní uvedený bol skutočne vynaložený. Z týchto dôvodov je napadnuté uznesenie nepreskúmateľné, a preto ho odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 26. 09. 2012, č. k. 14C 24/2007-230, ktorým súd uložil povinnosť žalobcovi zložiť doplatok preddavku na trovy znaleckého dokazovania vo výške 1 011,06 Eur na účet Okresného súdu Prešov v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Podľa ust. § 141 ods. 1 O. s. p., súd môže uložiť účastníkovi, u ktorého nie sú podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov, aby zložil preddavok na trovy dôkazu, ktorý navrhol alebo nariadil súd o skutočnostiach ním uvedených alebo v jeho záujme. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia trovy dôkazov, ktoré nie sú kryté preddavkom, ako aj hotové výdavky ustanoveného zástupcu, ktorý nie je advokátom a trovy spojené s tým, že účastník koná vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumie, platí štát. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že súd môže uložiť účastníkovi zložiť preddavok na trovy dôkazu len pred vykonaním dôkazu a nie až po jeho vykonaní a už vôbec citované ustanovenie neumožňuje uložiť účastníkovi zloženie doplatku už zaplateného preddavku. Ak zákon hovorí len o zložení preddavku a nie o zložení „doplatku“, potom preddavok je platba vopred a nie platba realizovaná následne. Zákon teda neumožňuje žiadať od účastníka konania po vykonaní dôkazu zaplatiť preddavok na trovy dôkazu a ani doplatok preddavku na trovy dôkazu. Uložená povinnosť nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia. Uvedenému nasvedčuje ust. § 141 ods. 1 O. s. p., ktorý rieši situáciu, keď zaplatený preddavok nekryje plne trovy vykonaného dôkazu tak, že tieto trovy platí štát. V zmysle ust. § 148 ods. 1 O. s. p. má následne štát podľa výsledkov konania proti účastníkovi právo na náhradu trov konania, ktoré platí. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v zmysle uznesenia Okresného súdu Prešov zo dňa 10. 02. 2010, č. k. 14C 24/2007-88 zložil preddavok v sume 100 Eur dňa 26. 02. 2010 (viď č. l. 89 spisu). Preto nie je možné, aby súd uložil žalobcovi povinnosť zložiť doplatok už zaplateného preddavku vo výške 1 011,06 Eur. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd sa stotožňuje s názorom odvolateľa, že nie je možné uložiť žalobcovi povinnosť zložiť doplatok už zaplateného preddavku na trovy dôkazu, naviac ak uznesenie súdu o priznaní znalečného bolo pre nepreskúmateľnosť zrušené. Z vyššie uvedených dôvodov bolo napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušené postupom podľa ust. § 221 ods. 1 písm. i) O. s. p. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.