Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 23CoE/160/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8206204792 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Mruškovičová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8206204792.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35807598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti povinnému W. K., bytom N. č. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, Nám. legionárov 5, o vymoženie sumy 212,44 EUR s prísl., o odvolaní oprávneného a vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č. k. 5Er/297/2006 - 23 zo dňa 16. októbra 2012, jednohlasne takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení konania. Zrušuje výrok o nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka, Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, Nám. legionárov 5, do konania. Návrh na prerušenie konania z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, Nám. legionárov 5 do konania v pozícii vedľajšieho účastníka na strane povinného nepripustil. Rozhodnutie o trovách exekúcie vylúčil na rozhodnutie po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení konania. S odkazom na § 251 ods. 4, § 93 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.), § 37, § 57, § 58 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 25 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS, využijúc oprávnenie dané Exekučným poriadkom, preskúmal exekučný súd predložený exekučný titul a jeho súlad so zákonom. Súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a tá je v rozpore s § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ustanoveniami smernice Rady č. 93/13/ EHS. Preto je namieste postup podľa § 57 ods. 2 v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a zastavenie exekúcie vedenej JUDr. Ing. Karolom Mihalom, EX 1145/06 Zr/Te. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, účastníkovi konania svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom tým, že nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a následne vec nesprávne právne posúdil. Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodcovských rozsudkov a ich vecnú správnosť a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutia predkladané ako exekučný titul. Porušuje tým zásadu rovnocennosti a pripúšťa rozdielny postup súdov v prípadoch rôznych exekučných titulov. Účastník rozhodcovského konania má v zmysle príslušných ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní právo domáhať sa preskúmania rozhodcovského rozsudku na príslušnom súde a domáhať sa jeho zrušenia, preto by exekučný súd nemal nahrádzať možnosti dané účastníkovi v zmysle tohto zákona. Oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy uzavretej podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Je toho názoru, že súd porušil procesné práva oprávneného, keď mu nebola daná možnosť reagovať na postup súdu, ktorým došlo k opätovnej revízii exekučného titulu a následnému zastaveniu konania, čím mu bola odňatá možnosť konať, vyjadriť sa vo veci a predkladať dôkazy. Trval na tom, že uzavretá rozhodcovská doložka je platná, a teda právomoc rozhodcovského súdu bola bezpochyby daná, nakoľko vo veci už došlo k vydaniu poverenia, súd týmto overil platnosť exekučného titulu a jeho súlad so zákonom v zmysle postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom od vydania poverenia nedošlo k žiadnej zmene skutkového stavu, čo by mohlo mať za následok zmenu postoja súdu. Na zastavenie exekúcie preto nebol daný žiaden zákonný dôvod. Zároveň s podaným odvolaním oprávnený podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil tri prejudiciálne otázky. Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal odvolanie tiež vedľajší účastník, a to proti výroku, ktorým súd nepripustil vstup do konania Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, Nám. legionárov 5 (ďalej len „združenia“). Žiadal, aby odvolací súd zrušil uznesenie v napadnutej časti a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na to, že súd prvého stupňa rozhodol arbitrárne, bez zákonného opodstatnenia, keďže o prípustnosti vedľajšieho účastníka súd rozhoduje len vtedy, ak niekto z účastníkov namieta prípustnosť jeho vstupu do konania, pričom v danom prípade tomu tak nebolo. Pri aplikácii § 93 ods. 2 O.s.p. s ohľadom na účel zavedenia novej skupiny vedľajších účastníkov, ktorí vystupujú v súdnom konaní podľa ustanovení zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa je ich postavenie za účelom poskytnutia vyššej ochrany nielen spotrebiteľa, ale aj všeobecne vyšších sociálnych princípov nepochybné. Nesprávnou interpretáciou právnych predpisov súdmi a obdobným postupom súdov dochádza k odňatiu práv účastníka na prístup k súdu. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 O.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, odvolanie vedľajšieho účastníka dôvodné je. Exekučný súd je podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku o.i. povinný skúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súd teda neskúma vecnú správnosť vydaného rozhodcovského rozsudku, ale jeho súlad so zákonom. Pri existencii rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu v spotrebiteľských veciach skúma, či rozhodcovskému orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, bola daná právomoc vo veci konať. V prípade zistenia nedostatku v tomto smere, t.j. pri zistení neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky, je namieste konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu. Toto spolu s princípom dôslednej ochrany práv spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu dáva podklad pre taký postup exekučného súdu v konaní, ktorý mal za následok neudelenie poverenia resp. zastavenie konania. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejedať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (3Cdo 146/2011). Porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 143/2011, 6M Cdo 9/2012, 6Cdo 1/2012, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011, nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011. Odvolací súd poukazuje aj na spoločné stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008.“ Pre rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci má zásadný význam skutočnosť, že rozhodcovská doložka ako súčasť všeobecných podmienok poskytovania úverov pod bodom 17. zmluvy, ktoré tvoria prílohu zmluvy o úvere zo dňa 121.1.2006 uzavretej medzi oprávneným a povinným nebola platne uzavretá, a teda ako taká nebola spôsobilá založiť právomoc rozhodcovského súdu. V konaní takto nebola splnená základná podmienka na to, aby mohol byť súdom v rámci exekučného konania akceptovaný rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul. Platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky je základnou a nevyhnutnou skutočnosťou, bez ktorej nie je daná právomoc rozhodcovského súdu. Rozhodcovská zmluva, resp. doložka, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo konkrétna voľba znamená. Rozhodcovská doložka ako súčasť obchodných podmienok tzv. formulárovej zmluvy bez možnosti individuálneho dojednania či ovplyvnenia obsahu zo strany spotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Neprijateľná zmluvná podmienka znamená vo svojich dôsledkoch nulitný rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno vykonať. Podstatou všeobecných obchodných podmienok je, že sa pri uzatváraní zmluvného vzťahu nemenia, že sú všeobecné a buď záujemca o službu prijme tieto podmienky alebo ich odmietne a zmluva nevznikne. Predovšetkým v tom spočíva faktická nerovnosť zmluvných strán. Je zrejmé, že spotrebiteľ je tak čo do vyjednávacej pozície, ako aj čo do informovanosti v nevýhodnom postavení oproti dodávateľovi (Mostaza Claro bod 25-28, uznesenie POHOTOVOSŤ C-76/10 bod 37, a iné). Súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok v časti rozhodcovskej doložky je opodstatnená. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady ES 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-243/08 Pannon). Podľa smernice č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa čl. 3 ods. 1 zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná sa považuje za nekalú, ak v rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to v neprospech spotrebiteľa. Podľa čl. 3, ods. 2 je podmienka vždy považovaná za nedohodnutú individuálne, pokiaľ bola spísaná vopred a spotrebiteľ preto nemohol mať žiaden vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti s vopred spísanou štandardnou, formulárovou zmluvou. Na podporu argumentácie rozhodnutia súdu prvého stupňa a posúdenie či pri uzavretí rozhodcovskej doložky bola dodržaná písomná forma odvolací súd poukazuje na ustanovenia § 4 ods. 1 až 3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Podľa § 4 ods. 1 rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Podľa § 4 ods. 2 rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Podľa § 4 ods. 3 nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa § 3. Rozhodcovská doložka v tejto veci nebola uzavretá v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní, nakoľko nebola dodržaná jej písomná forma. Je teda neplatná. Podmienku písomnej formy nespĺňa, ak je rozhodcovská doložka zahrnutá iba vo všeobecných obchodných podmienkach, s ktorými netransparentne splynula, na osobitnom dokumente, a ten nie je osobitne podpísaný zmluvnými stranami. Písomná forma je zachovaná len v prípade, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami alebo vo vzájomných výmenných listoch, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Úprava formy rozhodcovskej zmluvy podľa § 4 je striktná, bez možnosti extenzívneho výkladu (porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010). Z formy zmluvy o úvere je nesporné, že táto nespĺňa zákonné náležitosti. Zmluva neobsahuje zmienku o výslovnej dohode strán o riešení prípadných sporov formou rozhodcovského konania a nedošlo ani k podpisu všeobecných obchodných podmienok zmluvnými stranami. Zo všeobecne formulovaného odkazu v zmluve o tom, že sa dlžník oboznámil a súhlasí so všeobecnými obchodnými podmienkami nemožno nijako vyvodiť, že týmto bola prejavená nepochybná vôľa účastníkov zmluvy uzavrieť rozhodcovskú zmluvu a podrobiť sa prípadnému rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka, ktorá bola predformulovaná dodávateľom a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, navyše na geograficky neprijateľnom mieste, je v rozpore s dobrými mravmi (IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011). Súdu tak nič nebráni judikovať neplatnosť rozhodcovskej doložky pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka, v zmysle generálnej klauzuly podľa § 53 ods. 1, ako aj pre rozpor s § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, v znení aktuálnom v čase uzavretia zmluvy, podľa ktorého neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. V zmysle uvedených skutočností je zrejmé, že pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Ak zohľadníme skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok v tejto veci vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodnúť, vydaný rozsudok nie je platný, nemá právne účinky, a takýto rozsudok nemôže byť považovaný za rozhodnutie, ktoré je spôsobilé byť podkladom pred nariadenie exekúcie. Na splnenie tejto podmienky musí exekučný súd prihliadať v každom štádiu exekučného konania. Práva oprávneného v tomto prípade, vzhľadom na prelomenie zásady res iudicatae, vo vzťahu k možnosti vymôcť pohľadávku voči povinnému, nie sú dotknuté. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď v súlade s § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku opätovne preskúmal exekučný titul a exekúciu následne zastavil. Na základe uvedeného odvolací súd podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekúcie ako vecne správne potvrdil. K otázke prípustnosti vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní odvolací súd uvádza: Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Podľa § 93 ods. 2 O.s.p. ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Podľa § 93 ods. 3 O.s.p. do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh. Zo znenia § 93 ods. 3 O.s.p. je zrejmé, že prípustnosťou vedľajšieho účastníctva v konaní sa súd zaoberá až po tom, keď účastník namietne neprípustnosť takéhoto postupu. Súd preto pri rozhodovaní o vstupe vedľajšieho účastníka do konania nepostupoval správne, keď o vedľajšom účastníkovi rozhodoval bez návrhu, resp. námietky jedného z účastníkov. Z obsahu spisu bolo zistené, že podaním zo dňa 24.8.2011 oznámilo združenie vstup do konania v pozícii vedľajšieho účastníka na strane povinného a zároveň podalo návrh na zastavenie exekúcie. Ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p. zaviedlo novú skupinu subjektov, ktorí môžu vystupovať ako vedľajší účastníci v konaní. Medzi nich patria aj právnické osoby, ktorých predmetom činnosti je o.i. ochrana spotrebiteľa. Zákonodarca v rámci novelizácie predmetného ustanovenia počítal práve so združeniami na ochranu spotrebiteľov, či napr. občianskymi združeniami, ktoré sa venujú ochrane pred rôznymi formami diskriminácie. Práve pri týchto subjektoch zameraných na ochranu práv spotrebiteľa je problematické preukazovať právny záujem na výsledku sporu ako dôvod na vstup do konania. Cieľom tejto právnej úpravy bolo umožniť širšiu ochranu nielen vo vzťahu ku konkrétnym osobám, u ktorých došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, ale aj vo vzťahu k ochrane vyššieho verejného záujmu. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS je takýmto subjektom poskytujúcim ochranu práv spotrebiteľovi, a preto jeho vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na základe zákona je možný. Niet preto rozumného dôvodu vylučovať z aplikácie v rámci exekučného konania práve ustanovenie § 93 ods. 2 v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p. Odvolací súd dáva do pozornosti záver písomných pripomienok Európskej komisie k prejudiciálnej otázke položenej Súdnemu dvoru Európskej únie vo veci C-470/12, POHOTOVOSŤ c/a Vašuta: „ Smernica č. 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby vnútroštátny súd pripustil vstup združenia na ochranu spotrebiteľov ako vedľajšieho účastníka v exekučnom súdnom konaní.“ Odvolací súd poukazuje tiež na to, že vedľajšia intervencia vo svetle § 93 ods. 2 O.s.p. je ďalším z nástrojom ochrany spotrebiteľa, ktorý síce explicitne odporúčaný v smernici Rady č. 93/13/EHS nie je, avšak členským štátom EÚ nič nebránilo nad rámec smernice upraviť mechanizmy, ktoré považujú za efektívne. Takáto možnosť vyplýva z článku 8 citovanej smernice, podľa ktorého „členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.“ Rovnako Európska komisia vo svojich pripomienkach v bode 21 vníma vedľajšiu intervenciu (§ 93 ods. 2 O.s.p.) ako úpravu založenú na článku 8 citovanej smernice. „Smernica č. 93/13/EHS nestanovuje, že združenia na ochranu spotrebiteľa musia mať právo vstupovať do sporov o individuálnych záujmoch spotrebiteľov ako vedľajší účastníci. Článok 7 ods. 2 uvedenej smernice priznáva takýmto združeniam procesné práva, pokiaľ ide o ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov. Smernica teda mlčí o prípadnej účasti združení na ochranu spotrebiteľa v individuálnych sporoch. Toto mlčanie sa však v žiadnom prípade nemá chápať ako zákaz takejto účasti: z článku 8 smernice 93/13/EHS jasne vyplýva, že členské štáty môžu zaviesť opatrenia, ktorú sú priaznivejšie pre spotrebiteľov ako tie, ktorú sú stanovené v smernici. Takýmto opatrením môže byť aj pripustenie vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní.“ S odkazom na vyššie uvedené, keďže nesprávnym postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť účastníkovi konať pred súdom a zároveň súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď nesprávne interpretoval ustanovenie § 93 ods. 2, 3 O.s.p., odvolací súd uznesenie v napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) ods. 2 O.s.p. zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Pri rozhodovaní o trovách exekúcie v súvislosti s nárokom vedľajšieho účastníka exekučný súd prihliadne na kvalifikovanosť a vecnosť jeho podaní vo vzťahu k priebehu konania. Vo vzťahu k návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a jeho zamietnutiu odvolacím súdom je potrebné poukázať predovšetkým na to, že je vecou výlučne vnútroštátneho súdu posúdiť, či je v danej veci dôvod na prerušenie konania a podanie prejudiciálnej otázky. Účastník môže také prerušenie navrhnúť, ale súd nie je povinný návrhu vyhovieť. Tento procesný postup závisí výlučne od úvahy súdu, či požiada Súdny dvor EÚ o vyriešenie predbežnej otázky, a preto nemôže byť automaticky vyvolaný podnetom, či návrhom účastníka. V tomto prípade má súd za to, že nie je namieste podávať prejudiciálne otázky, nakoľko oprávneným nastolená problematika už bola opakovane niekoľkokrát riešená vnútroštátnymi súdmi, aj európskymi inštitúciami, a návrh na prerušenie konania zamietol. V zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku zo dňa 19.2.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.6.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v samostatnom rozhodnutí, postupom podľa § 224 ods. 4 v spojení s § 151 ods. 3 O.s.p. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.