Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 20Co/21/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8705201736 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8705201736.2 Uznesenie Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľa: SR - Slovenský pozemkový fond, so sídlom Bratislava, Búdkova 36, IČO: 17 335 345, proti odporcom: 1) H.. X. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom S., S. XXXX/XX, 2) H.. V. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom K. J. XXX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti s prísl., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 20C 29/2005-302 zo dňa 6.11.2012 jednohlasne takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozsudok a vec sa v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvého stupňa“) návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie odôvodnil cit.: „naliehavý právny záujem navrhovateľa na požadovanom určení nepochybne daný nie je, lebo napriek tomu, že navrhovateľ by bol v spore úspešný, jeho právne postavenie by sa vzhľadom na súčasný postoj reštituenta - Rímsko - katolíckej cirkvi nezmenil. Pokiaľ by bol navrhovateľ v spore úspešný, predmet sporu by bol povinný vydať cirkvi, ktorá sama by ju opätovne previedla do vlastníctva odporcov. Tým by sa právne postavenie navrhovateľa nezmenilo, a to aj za predpokladu, že by k prevodu vlastníctva k parcele z cirkvi na odporcov nedošlo. Neistota navrhovateľa vo vlastníckych vzťahoch k predmetu sporu nemôže byť odstránená konštatovaním, že osvedčenie je neplatné, t.j. určením, či tu právo odporcu na vyhlásenie o vydržaní je alebo nie je. Nadobudnutie vlastníctva vydržaním je osobitným originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona (ex lege) pri splnení zákonom požadovaných predpokladov. Od 01.04.1964 nadobudol účinnosť zákon č. 40/1964 Zb. (ďalej len Občiansky zákonník), v ktorom inštitút vydržania bol zavedený zákonom č. 131/1982 Zb. Jedným z predpokladov vydržania ako osobitného spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona je, že držba musí byť oprávnená. Vo všeobecnosti pod oprávnenou držbou treba rozumieť faktické ovládanie veci spojené s vôľou nakladať s ňou ako so svojou v dobrej viere, že držiteľovi táto vec patrí. Pri oprávnenej držbe musí byť teda splnená aj podmienka dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí. Skutočnosť, či držiteľ veci je alebo nie je dobromyseľný, treba vždy hodnotiť objektívne a to nielen z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa veci. Dobrú vieru treba totiž chápať ako presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Možno o nej usudzovať len z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, musí byť preto podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo, a to nielen pri jeho vstupe do držby, ale po celú vydržaciu dobu, dôvodné. Vo všeobecnosti platí, že strata dobrej viery držiteľa veci nastane okamihom, keď sa mu stali známe skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec či právo patrí. Súd mal za preukázané, že minimálne od roku 1982 nikto právnu predchodkyňu odporcov v užívaní a držbe predmetu sporu neobmedzoval. Právna predchodkyňa odporcov si osvedčila vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti, čo znamená, že sa cítila byť vlastníkom z titulu vydržania. Cítila sa byť oprávneným a nepretržitým držiteľom spornej nehnuteľnosti. Doposiaľ v konaní nebolo preukázané, že by právna predchodkyňa odporcov bola v držbe rušená konkrétnym správaním sa navrhovateľa či inou osobou, teda že by sa niekto domáhal voči nej vydania nehnuteľnosti alebo iných nárokov. Za situácie, že takéto konanie dôkazmi navrhnutými nebolo preukázané, je možné prijať záver o vzdaní sa vlastníctva vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, ktoré podmienky vydržania nemala právna predchodkyňa odporcov splniť, teda či navrhovateľ spochybňuje samotnú držbu, jej oprávnenosť a nepretržitosť. Súd konštatuje, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v zmysle ust. § 101 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu, a to ani len vo vzťahu k podmienke preukázania naliehavého právneho záujmu. S ohľadom na postoj oprávneného Rímsko - katolíckej cirkvi v súčasnosti možno zotrvávanie navrhovateľa na návrhu považovať za šikanózny výkon práva, ktorému nemožno priznať právnu ochranu.“ Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ uvádzajúc, že podaným návrhom si vyporiadava vlastnícke právo k spornej parcele a ako sa ďalej s parcelou naloží (pokiaľ bude v spore úspešný), ako sa vysporiada s reštitučným nárokom cirkvi je až vecou ďalšieho postupu, ktorý na účely posúdenia naliehavého právneho záujmu nie je rozhodujúci. Naviac podotkol, že reštitučným nárokom je dotknutá iba časť parcely. V rozsahu ďalšieho dôvodu zamietnutia žaloby považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za nepreskúmateľné a v rozpore s obsahom s vykonanými dôkazmi. To, že využívali „osvedčené“ parcely, vrátane spornej parcely ako prístup k svojím prideleným parcelám (ku ktorým mali zriadené právo osobného užívania), žalovaných neoprávňovalo „prisvojiť“ si cudziu parcelu, v danom prípade štátnu, bez majetkoprávneho vyporiadania. V notárskej zápisnici č. N XXX/XX zo dňa XX.X.XXXX sa uvádza, že vlastnícke právo k spornému pozemku si právna predchodkyňa odporcov odvodzuje z titulu prídelu a reálnej deľby. V konaní však bolo jednoznačne preukázané, že sporná parcela nebola pridelená právnej predchodkyni odporcov, nebola preukázaná žiadna reálna deľba, ani iný nadobúdací titul, na základe ktorej by nadobudla spornú parcelu. Právna predchodkyňa odporcov vedela, že ide o štátnu parcelu, ktorá jej nebola pridelená. Súd prvého stupňa sa nevyporiadal s námietkami navrhovateľa vo vzťahu k nesplneniu podmienok vydržania. Zo strany odporcov išlo len o užívanie cudzej veci. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie alternatívneho ho zmenil a žalobe vyhovel. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadrili odporcovia, ktorí navrhli odvolaciemu súdu, aby odvolanie zamietol, teda napadnutý rozsudok potvrdil. Odvolací súd v zmysle zásad vyjadrených v ust. § 212 zákon č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) preskúmal rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok je potrebné zrušiť. V prvom rade odvolací súd poukazuje na nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k nedostatku naliehavého právneho záujmu na podanej určovacej žalobe. Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porov. R 17/1972). Určovacia žaloba je spravidla vždy prípustná vo vzťahu k nehnuteľnostiam z dôvodu, že rozsudok vyhovujúci žalobe môže byť jedným z predpokladov na vykonanie obnovy vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Ak je žalovaný odporca zapísaný v katastri nehnuteľnosti ako vlastník nehnuteľnosti, má navrhovateľ naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, lebo také rozhodnutie súdu môže byť aj podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností (porov. ZSP 4/2003 str. 103.) Súd prvého stupňa s poukazom na konštantnú judikatúru nesprávne posúdil otázku neexistencie naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe. Vykonaním dokazovaním mal súd prvého stupňa za to, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, ktoré podmienky vydržania právna predchodkyňa odporcov nemala splniť, preto navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno. Navrhovateľ v priebehu konania tvrdil, že právna predchodkyňa odporcov nesplnila podmienky vydržania poukazujúc na to, že svedkovia potvrdili, že k osvedčeniu pozemkov za domami pristúpili preto, že sa tak dohodli na spoločnom stretnutí v roku 1994 občania z ich ulice a geodet zameral tak, ako to každý ukázal v teréne, pričom sa vychádzalo z užívacieho stavu. Teda išlo o užívanie cudzej veci (čl. 204-207). S tvrdením navrhovateľa o nesplnení podmienok vydržania zo strany právnej predchodkyne odporcov sa súd prvého stupňa nevyporiadal, a to so žiadnym argumentom ním vzneseným konštatujúc, že neuniesol dôkazné bremeno. Námietky navrhovateľa ostali v tomto smere bez právnej argumentácie zo strany súdu prvého stupňa, napriek tomu, že z obsahu spisu je namietanie podmienok vydržania nepochybné a odôvodnené. Na túto skutočnosť nepreskúmateľnosti rozhodnutia rozsudku navrhovateľ vo svojom odvolaní poukázal a odvolací súd považoval túto odvolaciu námietku za dôvodnú. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou rozhodnutia. Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Súd prvého stupňa uvedené nerešpektoval, pretože sa nevyporiadal s argumentmi navrhovateľa, v ktorých vzhliadol nesplnenie podmienok vydržania zo strany právnej predchodkyne odporcov. Rozhodnutie o súd prvého stupňa odôvodnil tým, že mal za preukázané, že minimálne od roku 1982 nikto právnu predchodkyňu odporcov v užívaní a držbe predmetu sporu neobmedzoval. Z obsahu spisu, a to z výpovede svedkyne Q. Z., právnej predchodkyne odporcov vyplynulo, že vedela, že predmet sporu nebol predmetom kúpy MNV s tým, že po čase užívania sa viaceré zišli a prebrali možnosť osvedčiť vlastnícke právo, nakoľko parcely dlhodobo užívali (čl. 197). Súd prvého stupňa sa s uvedeným nevyporiadal a svoje úvahy v odôvodnení rozsudku nepopísal tak, ako to vyžaduje ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Zákon pritom súdu ukladá v zmysle ust. § 132 O.s.p. dôkazy hodnotiť podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, popr. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci 21 Cdo 65/2000). S poukazom na vyššie uvedené je nepochybné, že súd prvého stupňa opomenul vyporiadať sa s rozhodnými skutočnosťami, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané. Vzniknutú procesnú situáciu možno preto uzavrieť konštatovaním, že súd prvého stupňa odňal účastníkom možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., a to vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia. Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesný rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu tak, ako vyplývajú z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s ustanovením § 1 a nasl. O.s.p. Jedným z týchto princípov, predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a zároveň vylučujúci ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť a to tam ustanoveným spôsobom. Povinnosť súdu riadne odôvodňovať rozhodnutia je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu. Porušením tohto práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Len takéto rozhodnutie možno označiť za preskúmateľné. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu. Odvolací súd preto v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. rozsudok zrušil a v súlade s ustanovením § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvého stupňa bude v novom konaní v prvom rade sa vyporiadať s uplatneným nárokom i obranou voči nemu. Vykonané dôkazy vyhodnotí v súlade s ust. § 132 O.s.p. Následne vo veci opätovne rozhodne, pričom vezme na zreteľ všetky argumenty navrhovateľa, ale aj odporcov, ktoré sú pre rozhodnutie rozhodujúce. Odôvodnenie súdu prvého stupňa musí spĺňať požiadavky vyjadrené v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.