Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 3S/27/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8013200316 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8013200316.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej v právnej veci žalobkyne X. R., rod. N., bytom K. XX, Y. W., proti žalovanej Sociálnej poisťovni ústredie, ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 5. decembra 2012 číslo: 46072-2/2012-BA na základe žaloby jednohlasne takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 5. decembra 2012 číslo: 46072-2/2012-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Stará Ľubovňa zo dňa 24. septembra 2012 číslo: 2836/2012- SL-DvN podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p. a v r a c i a vec žalovanej na ďalšie konanie. Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 05.12.2012 žalovaná ako príslušný odvolací orgán o odvolaní žalobkyne proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočky Stará Ľubovňa zo dňa 24.09.2012 číslo: 2836/2012-SL-DvN (ďalej len „rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu“) rozhodla tak, že podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon“) odvolanie zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uviedla, že prvostupňový správny orgán rozhodol, že žalobkyňa nemá podľa § 104 ods. 1 zákona a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia nárok na dávku v nezamestnanosti. Proti tomuto rozhodnutiu podala včas odvolanie žalobkyňa s tým, že žalovaná odvolacie námietky presne konkretizovala. Ďalej v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia citovala § 104 ods. 1 zákona, podľa ktorého má poistenec nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak. Rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti (§ 104 ods. 7 zákona). Podľa článku 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktorákoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. V zmysle článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. Podľa článku 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroj ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Stará Ľubovňa č.k.: HD/2012/08605 zo dňa 24.05.2012 bola pani X.G. zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 02.05.2012. Predložením citovaného rozhodnutia si uplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti v Sociálnej poisťovni, pobočka Stará Ľubovňa dňa 26.06.2012. V období posledných troch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 02.05.2009 do 01.05.2012 X. R. nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 104 ods. 1 zákona na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní. Ďalej žalovaná uviedla, že žalobkyňa pracovala v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie - vo T. U.. Na preukázanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v rámci členského štátu Európskej únie bolo preto potrebné predložiť príslušnej pobočke formulár osvedčujúci obdobia, počas ktorých bola dotknutá osoba poistená v nezamestnanosti na území členského štátu Európskej únie, potvrdený príslušnou zahraničnou inštitúciou. Za tým účelom prvostupňový správny orgán predĺžil lehotu na rozhodnutie vo veci nároku na dávku v nezamestnanosti a konanie prerušil. Dňa 11.09.2012 bol prvostupňovému správnemu orgánu doručený príslušný formulár U002 z ktorého vyplýva, že žalobkyňa bola v posudzovanom období (od 02.05.2009 do 01.05.2012) poistená v nezamestnanosti na území T. U. od 02.05.2009 do 27.04.2012. Nakoľko v prvostupňovom konaní žalobkyňa preukázala v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, bol prvostupňový správny orgán povinný posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t.j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území T. U. do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. V prvostupňovom konaní Sociálna poisťovňa, pobočka Stará Ľubovňa na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií posúdila, či je možné väzby žalobkyne na území Slovenskej republiky považovať za zachované počas vykonávania zamestnania na území T. U.. Skutočnosti známe z rozhodovacieho procesu a údaje ktoré osvedčila žalobkyňa vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska zo dňa 19.06.2012, ako napr. dĺžka a trvalosť prítomnosti na území T. U. (2005-2012), stabilita zamestnania na území T. U., periodicita návštev žalobkyne na území Slovenskej republiky (jedenkrát ročne), spolu s jej rodinnou situáciou, poukazujú na existenciu väzieb primárne so štátom zamestnania. So zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko žalobkyne počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že žalobkyňa nebola bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území T. U. zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Ďalej žalovaná uviedla, že centrum záujmov dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov (dlhodobo na území T. U. od roku 2005 do roka 2012), b) situáciu žalobkyne vrátane: - povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy (menovaná, podľa údajov v žiadosti o dávku v nezamestnanosti časť E - priebeh dôb poistení, bola zamestnaná v troch pracovných pomeroch u dvoch zamestnávateľov, uvedené možno hodnotiť ako stabilnú pracovnú situáciu), - jej rodinného stavu a rodinných väzieb (žalobkyňa bola v čase vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie slobodná, na Slovensku má rodičov, ku ktorým sa vracala raz ročne), - jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná (žalobkyňa na území Slovenska vlastní nehnuteľnosť, ktorú nadobudla na základe darovacej zmluvy V 11/2011 zo dňa 26.01.2011, vo T. U. bývala v podnájme), - členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely (žalobkyňa bola zamestnaná na území T. U., takže daňové povinnosti si plnila na tomto území z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t.j. T. U.). V zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“. V zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Na základe všetkých dostupných informácií, na účely nároku na dávku v nezamestnanosti nie je možno považovať bydlisko žalobkyne počas jej zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov žalovaná odvolanie žalobkyne zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. V žalobe stručne opísala skutkový stav, zdôraznila, že nesúhlasí s rozhodnutím žalovanej, pretože nepostupovala v súlade s ustanoveniami zákona o sociálnom poistení, s ustanoveniami Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Poukázala, že rozhodnutie žalovanej aj prvostupňového právneho orgánu vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Argumentovala, že v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia je potrebné pri rozdielnosti názorov v stanoviskách inštitúcii dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, posúdiť skutočnosti uvedené v tomto článku. Je pravdou, že v období od februára 2005 do apríla 2012 sa zdržiavala v G., kde pracovala ako zamestnanec a kde žila. Mala tam relatívne stabilné zamestnanie a dane takisto platila vo T. U.. Žalovaná, ako aj prvostupňový správny orgán však podľa jej názoru však nezohľadnili ďalšie skutočnosti, ktoré preukazujú jej väzby so Slovenskou republikou a to, že do odchodu do T. U. pracovala na Slovensku, resp. v Českej republike, pričom daňové povinnosti si plnila na Slovensku. Bola evidovaná na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Starej Ľubovni a bola k dispozícií slovenským orgánom od roku 2000 do februára 2005. Ďalej poukázala, že jej rodičia bývali počas posudzovaného obdobia na Slovensku, väzby s nimi udržiavala hlavne telefonicky, pretože sa to vzhľadom na vzdialenosť medzi Slovenskom a G. a vzhľadom aj na výmeru dovolenky (3 týždne), ktorá jej nedovoľovala navštevovať Slovensko viac ako jedenkrát, maximálne dvakrát v roku. Uviedla, že od 06.10.2012 je vydatá a počas minimálne polovice posudzovaného obdobia sa vo T. U. zdržiaval aj jej priateľ, v súčasnosti už jej manžel R. R., ktorého bydlisko bolo na území Slovenskej republiky, a ktorého po jeho odchode z G. na Slovensko nasledovala od 01.05.2012. Zdôraznila, že pobyt vo T. U. uskutočnila z nedostatku pracovných príležitosti v mieste bydliska a za účelom nasporenia si určitých finančných prostriedkov. Po zabezpečení si nehnuteľnosti sa na Slovensko vrátila a aj do budúcna plánuje so svojou rodinou žiť na Slovensku. V roku 2011 jej rodičia darovali rodinný dom na území Slovenska. Nikdy si nezmenila trvalý pobyt, stále bol vedený v Slovenskej republike a to dokazuje, že jej väzby so Slovenskou republikou zostali zachované a stále ju považuje za štát svojho bydliska, aj keď sa prechodne zdržiavala v zahraničí z pracovných dôvodov. V závere žaloby skonštatovala, že za štát jej bydliska je potrebné považovať Slovenskú republiku a v takom prípade sa na ňu vzťahuje ustanovenie čl. 65 ods. 2 a 5 písm. a) základného nariadenia, a teda dávku v nezamestnanosti jej má poskytnúť žalovaná a nie príslušný orgán vo T. U., pričom je potrebné započítať doby poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia a tieto považovať za doby dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov (t.j. § 104 zákona). Z uvedených dôvodov žiadala, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe aj na pojednávaní konanom dňa 16.10.2014 zotrvala na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v rozhodnutí a navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Krajský súd podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, vypočul účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a jednohlasne dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, lebo zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutia sú pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť nepreskúmateľné. Predmetom preskúmania je rozhodnutie vydané podľa § 104 ods. 1 zákona a čl. 61 základného nariadenia, ktorým správny orgán rozhodol , že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Na základe odvolania žalobkyne, žalovaná odvolanie zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. Rozsah preskúmavacieho konania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§ 247 a nasl. O.s.p.) bol daný rozsahom žalobných námietok, ktorými žalobkyňa namietala nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. V konaní nebolo sporné, že počas doby evidencie (od 02.05.2009 do 01.05.2012) žalobkyňa nedosiahla doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Žalobkyňa však preukázala v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti v trvaní od 02.05.2009 do 27.04.2012 dosiahnutú na území T. U., teda na území iného členského štátu Európskej únie. Úlohou správnych orgánov bolo preto posúdiť, či je možné túto dobu zohľadniť ako dobu dosiahnutú podľa slovenských právnych predpisov. Podľa § 104 ods. 1 zákona poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak bol v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná je inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktorákoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. Podľa § 61 ods. 2 základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t.j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území Členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. Podľa článku 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroj ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného mieste bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby tak, ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Podľa základného pravidla, obsiahnutého v článku 61 ods. 1, 2 základného nariadenia, sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v inom členskom štáte Európskej únie, konkrétne na území T. U. môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktoré predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávku v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachoval bydlisko. Podľa § 195 ods. 1 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podľa § 195 ods. 2 zákona podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Podľa § 195 ods. 3 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. Podľa § 196 ods. 1 zákona dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení bolo úlohou správnych orgánov zistiť presne a úplne skutočný stav veci a na ten účel si obstarať potrebné podklady. Predovšetkým bolo ich úlohou zistiť skutočný stav veci tak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, či žalobkyňa mala zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a pevné väzby (v zmysle článku 1 písm. j) základného nariadenia a článku 11 vykonávacieho nariadenia) a v tomto smere mali vykonať potrebné dokazovanie a to výsluchom žalobkyne, prípadne aj rodičov, manžela alebo iných osôb kompetentných sa k tomu vyjadriť. Z obsahu žaloby aj z výpovede žalobkyne na pojednávaní konanom dňa 16.10.2014 vyplýva, že do T. U. vycestovala len za prácou, keďže sa jej v mieste bydliska nepodarilo nájsť adekvátne zamestnanie. Nikdy nechcela žiť inde ako na Slovensku, aj počas doby práce vo T. U. udržiavala rodinné kontakty a väzby so svojimi rodičmi. Jediným cieľom jej pôsobenia vo T. U. bolo vyriešenie finančnej situácie, aby sa osamostatnila a založila si rodinu. Krajský súd sa nestotožnil so závermi správnych orgánov, že bydlisko žalobkyne počas jej zamestnania v členskom štáte Európskej únie nie je možné považovať za zachované na území Slovenskej republiky, lebo posúdenie tejto otázky, ako aj otázky zachovania väzieb žalobkyne na území Slovenskej republiky vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že správny orgán okrem vypísaného tlačiva „Vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia bydliska v zmysle čl. 65 ods. 2, 3 a 5 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia v platnom znení“ (ďalej len tlačivo), ktoré žalobkyňa vypísala nemôže v žiadnom prípade postačovať na presné a úplné zistenie skutočného stavu veci a žiadne iné dokazovanie správny orgán nevykonal. Najmä otázku rodinných väzieb nebolo možné preukázať len na základe formalizovaného tlačiva, v ktorom žalobkyňa vyplnila len požadované údaje, a to bez posúdenia vzájomných súvislostí. Úplnosť zistenia podkladov znamená, že boli vykonané všetky šetrenia a dôkazy, ktoré majú pre danú vec rozhodujúci význam. Správny orgán pritom musí v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre jeho rozhodnutie. Presnosť zistenie znamená, že skutkové zistenia vyvodené z vykonaného šetrenia (dokazovania) zodpovedajú skutočnému stavu a nie sú nepresne interpretované, ani skreslené či už vedome alebo nevedome. Nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov spôsobuje aj ich nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť. Podľa § 209 ods. 1, 2, 4 zákona rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní alebo o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu. V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Nezrozumiteľnosťou sa rozumie nie len jazyková ale aj logická nezrozumiteľnosť. Patria sem aj prípady, keď z rozhodnutia nie je zrejmé, či a aké dôkazy boli vykonané a ďalej prípady, kedy dôkazy sú v zjavnom rozpore s výrokom a odôvodnením rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia má predovšetkým presvedčiť účastníkov o správnosti postupu správneho orgánu a zákonnosti rozhodnutia s tým, že reaguje na dva okruhy problémov; na skutkové okolnosti a na právne posúdenie veci. Za skutkové okolnosti treba považovať najmä skutočnosti, ktoré boli nepochybne zistené a ich právny význam. Ďalej treba uviesť aké dôkazy boli vykonané, ako ich hodnotí správny orgán, prečo neboli vykonané niektoré navrhované dôkazy a tiež ako sa správny orgán vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov. Právne posúdenie veci znamená, že správny orgán subsumuje zistený skutkový stav pod príslušné ustanovenia hmotnoprávneho predpisu. Medzi právnym posúdením a skutkovými zisteniami musí byť logický vzťah. Právne posúdenie musí obsahovať konkrétny odkaz na príslušnú právnu normu, z ktorého správny orgán vo výrokovej časti rozhodnutia vychádzal, a z ktorého vyvodzuje svoje právne posúdenie. Nestačí len citácia príslušného predpisu ale je žiaduce, aby sa vysvetlil obsah právnej normy, aby účastník konania pochopil vzťah medzi skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci. Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí len opísala skutkový stav, citovala právne predpisy bez náležitého a logického vysvetlenia, prečo nemožno považovať bydlisko žalobkyne počas jej zamestnania v členkom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. preskúmavané rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zrušil a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie. Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude presne a úplne zistiť skutočný stav veci a rozhodnutie náležite odôvodniť tak, ako to naznačil krajský súd v tomto rozsudku. Správne orgány sú viazané právnym názorom súdu (§ 250j ods. 7 O.s.p.). O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Úspešná žalobkyňa si náhradu trov konania neuplatnila, žalovaná nemá zo zákona právo na náhradu trov konania, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.