Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 5CoP/31/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8314207648 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8314207648.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove v právnej veci mal. D. P., nar. XX.XX.XXXX, zastúpenej kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné, pracovisko Snina, za účasti rodičov maloletej K. P. a L. P., obaja bytom Q. I. XXX, B. V., obaja zastúpení PhDr. S. O., bytom K. XX, P. - L., za účasti okresného prokurátora v Humennom, o návrhu navrhovateľov v 1. rade Ing. D. X. a v 2. rade Ing. J. X., obaja bytom Q. XXX, T., oboch zastúpených JUDr. Bronislavou Pavelkovou, PhD., advokátkou, Dobrovičova 6, Bratislava, o zverenie do predosvojiteľskej starostlivosti, o odvolaní navrhovateľov v 1.a 2.rade Ing. D. X. a Ing. J. X. proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 19P/184/2014-111 zo dňa 20.08.2014 takto jednohlasne r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1.stupňa. Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol. Vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie právne súd prvého stupňa odôvodnil ust.§ 101 ods.1, § 103 ods.1,2, 4 Zákona o rodine a ust.§ 33 ods.1, 9, § 34 ods.12, § 39 ods.4 zákona č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrany detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia. Ak nie sú schopní náležitým spôsobom zabezpečiť výchovu dieťaťa, prichádza do úvahy náhradná starostlivosť, ktorej sprostredkovanie pre dieťa patrí do kompetencie orgánu sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately. Náhradná starostlivosť, na základe ktorej vznikajú vzťahy medzi maloletým dieťaťom a inou osobou, môže vzniknúť výlučne rozhodnutím súdu a jej obsah tvoria práva a povinnosti vymedzené zákonom alebo súdnym rozhodnutím. V tomto prípade rodičia odovzdali mal. D. navrhovateľom na 4. deň po pôrode bez akéhokoľvek súdneho rozhodnutia za účelom jej osvojenia. Proti uzneseniu Okresného súdu Humenné sp.zn. 19P/203/2014 zo dňa 11.07.2014, ktorým bol návrh navrhovateľov na predbežné zverenie mal. D. do ich náhradnej osobnej starostlivosti zamietnutý, odvolanie nepodali, preto nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť. Mal. D. je teda v ich starostlivosti bez akéhokoľvek právneho základu. Právne účinky osvojenia majú rozsiahly charakter, sú dlhodobé a znamenajú závažný zásah do právneho postavenia rodičov osvojenca a osvojiteľov. V zmysle § 97 ods. 1 zák. o rodine osvojením zanikajú vzájomné práva a povinnosti medzi dieťaťom a jeho biologickou rodinou, a medzi osvojencom a osvojiteľmi vzniká rovnaký vzťah, aký je medzi biologickými rodičmi a deťmi a medzi osvojencom a príbuznými osvojiteľov, vzťah príbuzenský. Osvojením zaniká biologickým rodičom aj právo stretávať sa s dieťaťom, dieťa získa priezvisko osvojiteľov a osvojitelia sú zapísaní do jeho rodného listu namiesto jeho vlastných rodičov. Zmyslom osvojenia je teda vytvoriť príbuzenský vzťah, aby dieťa vyrastalo v úplnom stabilnom rodinnom prostredí, bolo úplne začlenené do rodiny osvojiteľov, starostlivosť prebiehala bez akýchkoľvek zásahov a rušivých momentov biologických rodičov, aby dieťa nemalo pocit, že nie je vlastným dieťaťom osvojiteľov. Inak by malo zmätok v tom, koho oslovovať mama a koho otec. Zákon o rodine pri osvojení vychádza z princípu zachovania anonymity v celom osvojovacom procese, čo znamená, že aj z tohto hľadiska neobstojí tvrdenie navrhovateľov a rodičov, že postup, ktorý v tomto prípade zvolili, je v súlade s platným právnym poriadkom. Súhlas rodičov k osvojeniu nemožno viazať na splnenie žiadnych podmienok. Dieťa nemôže patriť osvojiteľom aj biologickým rodičom tak, ako si to rodičia predstavujú a ktorí k dieťaťu majú zachované citové väzby, keďže prezentujú, že ak si mal. D. nebudú môcť osvojiť navrhovatelia, tak sa o ňu chcú starať oni. Ak súhlasia s osvojením len s podmienkou, že si ju osvoja manželia X. a inak si ju zoberú späť domov, tak nie sú pevne rozhodnutí pre osvojenie mal. D. a potom takýto súhlas nemožno pokladať za privolenie k osvojeniu. Platný zákon o rodine a slovenský právny poriadok nepozná dohodu o adopcii medzi budúcimi osvojiteľmi a rodičmi a neumožňuje takúto priamu adopciu v záujme ochrany maloletých detí pred možným zneužívaním a obchodovaním s nimi. Pre spoločnosť je nežiaduce, aby bez dohľadu, regulovania a rozhodnutia príslušnej štátnej inštitúcie bolo možné odovzdať dieťa do moci inej osoby za účelom adopcie aj vzhľadom na možné trestnoprávne následky v zmysle trestného zákona. Preto zák. č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele upravuje postup príslušných štátnych orgánov a ich poradenskú pomocnú a sprostredkovateľskú činnosť súvisiacu s osvojením maloletých detí a zveruje týmto orgánom kontrolu nad adopciami, aby sa zabránilo prípadným nelegálnym praktikám pri osvojení maloletých detí. Pri zápise do zoznamu osvojiteľov boli navrhovatelia poučení, ako majú postupovať pri osvojení a hoci si boli vedomí následkov, neriadili sa týmto odporúčaním, čím porušili ustanovenia uvedeného právneho predpisu a hrozí im v súčasnosti vyradenie zo zoznamu žiadateľov o osvojenie. Platný právny poriadok nemá takú úpravu osvojenia, na základe ktorej by rodičia mohli bez účasti príslušného štátneho orgánu sami odovzdať dieťa inej osobe za účelom adopcie na základe adopčnej dohody vo vzťahu k určitým osvojiteľom s možnosťou vychovávať dieťa tak, že má biologických a právnych rodičov, ba dokonca je to v rozpore s princípmi osvojenia vyplývajúcimi zo znenia zákona o rodine, preto súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti návrh navrhovateľov ako nedôvodný zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa ust. § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. Proti tomuto rozsudku včas podali odvolanie navrhovatelia v 1.a 2.rade Ing. D. X. a Ing. J. X. prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Navrhli po preskúmaní rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové prejednanie veci, rozhodnutie a doplnenie riadneho odôvodnenia v súlade s ústavným právom účastníkov konania. Namietali, že napadnutým rozsudkom boli 1/ vážne porušené procesné predpisy, keď súd mal vydať uznesenie a vydal rozsudok, 2/ boli nerešpektované hmotnoprávne predpisy relevantné pre vec a to Zákon o rodine a jeho ustanovenia, 3/ bolo porušené právo účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia tak, ako ho vyžaduje dodržanie práva na spravodlivý súdny proces. Konajúci súd vysloví vážny právny záver, že priamy súhlas na osvojenie rodičmi dieťaťa nie je možný, potom je právom účastníka konania, aby dostali presnú odpoveď na otázku prečo to súd skonštatoval a o ktoré právne predpisy svoj záver oprel. Absencia týchto argumentov a zároveň absencia odpovede na argumentácie účastníkov je v zmysle Nálezov Ústavného súdu porušením práva na spravodlivý súdny proces. Ak k nej dôjde, potom sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu voči ktorému chce využiť opravný prostriedok (napríklad III. US 209/04, III ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, III. ÚS 153/07), 4/ bola spochybnená dôveryhodnosť súdu a jeho nezaujatosť, keď sudkyňa evidentne disponovala informáciami, ktoré nemala odkiaľ vedieť a o ktorých sa v konaní nehovorilo ani neuvažovalo (dôvod začatia konania o vyškrtnutie zo zoznamu záujemcov o osvojenie). Buď teda tieto informácie získala inak, ako legálnou cestou (inak by o nich vedeli aj účastníci konania) alebo ich nevedela a potom je otázne, prečo ich v rozsudku uviedla v ich neprospech a vyvodila tak úplne nesprávny záver. Navrhovatelia namietali okrem procesnej zmätočnosti rozhodnutia tiež rozpor s Nálezmi Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva. Počas ústneho pojednávania veci právna zástupkyňa navrhovateľov podrobne sa venovala otázke priamej adopcie (súhlas rodičov dieťaťa na osvojenie konkrétnym osvojiteľom), keď vysvetlila právnu úpravu, celú jej konštrukciu, dôvodovú správu k pôvodnému Zákonu o rodine, z ktorého bola táto právna úprava prebratá. Uvedené právna zástupkyňa navrhovateľov vysvetľuje aj v Komentári k Zákonu o rodine (C. H. Beck - 1. aj 2. vydanie), ktorý konajúca sudkyňa na pojednávaní pomerne dehonestujúco ohodnotila slovami, že si to napísala právna zástupkyňa sama. Táto má za to, že z hľadiska právnej argumentácie a logiky je úplne jedno, či komentár k zákonu sama napísala, alebo cituje názor autora. Je predsa podstatné, či je výklad právnej zástupkyne navrhovateľov v súlade so zákonom alebo v rozpore so zákonom. Nevie si vôbec vysvetliť, ako môže sudca slovenského súdu vysloviť v odôvodnení rozhodnutia tak závažný právny názor, ako to urobila konajúca sudkyňa na strane 7 rozsudku, keď citovala, že platný Zákon o rodine nepozná dohodu o adopcii medzi budúcimi osvojiteľmi a rodičmi a neumožňuje takúto priamu adopciu v záujme ochrany maloletých detí pred možným zneužívaním a obchodovaním s nimi. Nikde nie sú v rozsudku citované ustanovenia zákona, ktoré by tento názor konajúceho súdu odobrili. Vôbec sa konajúca sudkyňa nevenovala vyvráteniu právnej argumentácie právnej zástupkyne navrhovateľov a vôbec sa neusilovala zistiť, či nemá skutočne pravdu a nie je právna úprava taká, ako hovorí právna zástupkyňa navrhovateľov. Odkaz na komentár právnej zástupkyne navrhovateľov opierajúci sa o výklad zákona a pôvodnú dôvodovú správu z času, keď právna úprava vznikala sudkyňa odmietla so slovami, že si ich právna zástupkyňa sama napísala. Lenže prvýkrát v roku 2010, keď maloletá D. nebola ani v pláne, nieto na svete. Sudkyňa vôbec nevysvetľuje, prečo má zato, že táto argumentácia neobstojí a v čom vidí jej neprimeranosť. Takýto postup je v príkrom rozpore s mnohými prameňmi práva. Následne navrhovatelia uviedli citáciu z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Cdo/211/2010 s tým, že ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Ako jediné právne predpisy na podporu svojich argumentov súd uvádza zákon o sociálnoprávnej ochrane detí, ktorý však určuje kompetencie úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vo vzťahu k sprostredkovaniu osvojenia. Tento predpis je záväzný pre štátny orgán, ktorému je určený. Nemôže zasiahnuť do súkromnoprávnych vzťahov tým, že určí obmedzenia dvom osobám, konajúcim bez vzťahu k tomuto štátnemu orgánu. Pre nich je záväzná Ústava a súkromnoprávne predpisy, ktoré boli riadne dodržané. Ak zákon o rodine umožňuje biologickým rodičom dať súhlas na osvojenie konkrétnym osvojiteľom (ba priamo to uprednostňuje pred generálnym (blanketovým) súhlasom, ktorý sa považuje za degradáciu rodičovského vzťahu až tak, že je rodič vyautovaný z účastníctva v konaní o osvojenie a z práva dať súhlas konkrétnej osobe), potom nemôže predpis verejného práva, určujúci kompetencie štátneho orgánu splnomocniť tento štátny orgán nad rámec základných ľudských práv človeka. Už pôvodný zákon o rodine považoval za ľudské právo každého rodiča vybrať pre svoje dieťa vhodného osvojiteľa, osobu, ktorej chce nechať dieťa osvojiť. V podstate sa toto osvojenie mohlo realizovať aj tak, že by K. a L. P. odmietali súhlas každému úradom ponúknutému záujemcovi o osvojenie, kým by neprišli na rad navrhovatelia. Tento postup by úrad obmedziť nemohol. Nie je teda vôbec logické, prečo by nemohli oni sami ako dvaja rodiča povedať, že si prajú, aby toto ich dieťa vychovávali navrhovatelia, ktorí boli riadne zapísaní do zoznamu žiadateľov o osvojenie. Nevybrali si na ulici osobu mimo zoznamu, ktorej svoje dieťa zverili. Práve naopak našli osoby, ktoré úrad preveril, vyškolil, vybral, zapísal. Už len ako paradox v celej situácii vyznieva skutočnosť, že pri zapisovaní manželov X. to bol práve tento úrad (ktorý má bdieť na tým, aby sa neobchodovalo s deťmi), ktorý nesplnil svoju povinnosť, nežiadal si odpis z registra trestov budúcich osvojiteľov a týchto bez splnenia zákonných podmienok zapísal. Ako teda môžu mať rodičia maloletej D. dôveru v túto štátnu inštitúciu, keď v takej jednoduchej veci urobí základnú a neospravedlniteľnú chybu? Že priame osvojenie nie je žiadnou novinkou, možno zistiť napríklad z komentárov k starému zákonu o rodine. Poznajú ho všetky právne poriadky. V českom Občianskom zákonníku sa to možno explicitne dočítať. Počíta s ním európska judikatúra a výslovne odsudzuje práve negovanie rodičov pri výbere osvojiteľov a ich vylučovanie z procesu osvojenia. Preto je rozsudok súdu prvého stupňa nesprávny. Vôbec nereflektuje právo, právne tradície, naše záväzky voči Európskemu súdu pre ľudské práva. Hodnotí a vyvodzuje závery, ktoré nemajú žiadnu oporu v zákone, ani nikdy nemali. Vymýšľa inštitúty, ktoré nikto nepoužil (adopčná dohoda), ktoré nikto nepozná a nikto sa na ne neodvolával. Za úplne najhoršiu časť považujú navrhovatelia poslednú vetu odôvodnenia rozsudku, kde je napísané,: ..že možnosť vychovávať dieťa tak, že má biologických a právnych rodičov, je dokonca v rozpore s princípmi osvojenia, vyplývajúcimi zo znenia zákona o rodine". Podľa dohovoru o právach dieťaťa má dieťa právo poznať svojich biologických rodičov a právo poznať svoj pôvod. Keďže sa do nášho znenia aktuálneho zákona o rodine dostalo toto právo dieťaťa len veľmi vágne (ako právo osvojiteľov informovať dieťa o tom, že je osvojené a kto sú jeho biologickí rodičia), sme veľmi kritizovaní. Európske trendy sú úplne opačné, dieťa má svoje jednoznačné právo poznať biologický pôvod, má právo na svoje väzby a rodinnú anamnézu. Väčšina štátov ukladá povinnosť najneskôr do plnoletosti oznámiť dieťaťu, kto sú jeho biologickí rodičia a umožniť mu kontakt. Navrhovatelia sa pozastavili nad tým, že ako je možné, že sudca slovenského súdu vydá takýto rozsudok a položili otázku ako bude obhájený pred Európskym súdom pre ľudské práva. Nakoniec navrhovatelia v napadnutom rozsudku považujú za ďalšiu veľmi vážnu právnu vadu tiež skutočnosť, že obsahuje také výroky, ktoré nie sú nijakým dokazovaním podložené a ich existenciu a dôvodnosť nemožno vyvodiť ani zo spisu. Na mysli majú vyjadrenie zákonnej sudkyne, že navrhovateľom hrozí vyradenie zo zoznamu žiadateľov o osvojenie na str. 8 rozsudku. Toto však nikde v konaní nebolo povedané, ani to nemožno z nijakého dôkazu vyvodiť. Bolo síce navrhovateľom doručené začatie konania o vyradenie zo zoznamu, ale z úplne iného dôvodu (neexistencia odpisu z registra trestov). Preto navrhovatelia majú za to, že vážnosť a dôvera v spravodlivé súdne konanie je týmto narušená. K odvolaniu navrhovateľov v 1.a 2.rade sa vyjadril kolízny opatrovník Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné, pracovisko Snina. Považoval rozhodnutie súdu za správne s tým, že je toho názoru, že je potrebné naďalej sledovať stabilitu rodinného prostredia a podporovať rodinu k rozvoju vzťahu s mal. D. s cieľom jej návratu do biologickej rodiny. Výchova dieťaťa je predovšetkým úlohou rodičov, rozhodnutie rodičov zveriť maloletú do moci iného na účel adopcie považuje kolízny opatrovník za nesprávne. Súhlas rodičov na osvojenie nebol v súlade s ust.§ 102 Zákona o rodine z dôvodu, že nebol uskutočnený pred súdom alebo pred orgánom sociálnoprávnej ochrany alebo pred povereným zamestnancom orgánu sociálnoprávnej ochrany v zdravotníckom zariadení, kde sa dieťa narodilo bez vzťahu k osobe budúceho osvojiteľa. Kolízny opatrovník poukázal na ust.§ 42 a § 43 zákona č. 305/2005 Z.z., kde upravený postup pri sprostredkovaní náhradnej rodinnej starostlivosti dieťaťa, ktoré je v kompetencií určených úradov. Určený orgán v procese sprostredkovania nadviazania osobného vzťahu s dieťaťom dbá na to, aby bolo zachované poradie žiadateľov zapísaných do zoznamu žiadateľov, ktoré v tomto prípade nebolo dodržané. V zmysle § 34 nebola maloletá zapísaná do prehľadu detí, ktorým treba sprostredkovať náhradnú rodinnú starostlivosť a ktorý vedie určený orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Tento postup je potrebné dodržiavať hlavne z dôvodu, aby nedochádzalo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu podľa § 180 Trestného zákona. Zároveň kolízny opatrovník poukázal na znenie článku 41 ods.4 Ústavy SR s tým, že starostlivosť o detí a ich výchovu je právom rodičov a detí majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Zverenie maloletého dieťaťa do výchovy iného občana než rodiča je výnimkou zo zásady a musí byť vždy opreté o starostlivé a spoľahlivé objasnenie okolností, ktoré svedčia o závere, že ani jeden z rodičov nie je schopný náležitým spôsobom zabezpečiť riadnu výchovu dieťaťa. Toto preukázané na strane rodičov nebolo. Následne kolízny opatrovník doručil do spisu informáciu zo dňa 22.10.2014 s tým, že dňa 22.10.2014 obdržal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov oznámenie, že dňa 08.09.2014 bola doručená žiadosť manželov X. o vyradenie zo zoznamu žiadateľov o NRS. Na základe tejto skutočnosti boli manželia X. vyradení zo zoznamu žiadateľov O NRS v Prešovskom kraji dňom 08.09.2014. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.§ 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust.§ 214 ods.2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 10.12.2014 a zistil, že odvolanie navrhovateľov Ing. D. X. a Ing. J. X. nie je dôvodné. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovatelia (odvolatelia) Ing. D. X. a Ing. J. X. podali dňa 18.06.2014 na súd návrh na zverenie dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti, ktorým navrhli, aby im súd zveril mal. D. P., nar. XX.XX.XXXX do predosvojiteľskej starostlivosti a vymedzil im práva a povinnosti tak, že sú oprávnení a povinní sa o mal. D. osobne starať, rozhodovať o nej a zastupovať ju v bežných veciach, spravovať jej majetok v bežných veciach a prijímať za ňu bežné plnenia. Svoj návrh odôvodnili tým, že sú zapísaní v zozname žiadateľov o osvojenie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov podľa rozhodnutia zo dňa 20.02.2013 č. Po1/SPO/2013/462-4,5. Sú manželmi, vlastné deti nemajú. Žijú v usporiadanom manželstve, ich sociálna a finančná situácia je dobrá, obaja sú riadne zamestnaní. Dňa 13.06.2014 sa narodila rodičom K. P. a L. P. dcéra D., ktorá je ich desiatym dieťaťom. Sociálne pomery v rodine ich primäli zvážiť, či si ďalšieho novorodenca ponechajú vo svojej osobnej starostlivosti, nakoľko doteraz najmladšie dieťa má len 1 rok veku a najstaršie 11. Otec rodiny stratil prácu a matka pre množstvo materských povinností nemá priestor pracovať. Na základe týchto skutočností sa rozhodli dať mal. D. na osvojenie. Priamy súhlas na osvojenie udelili predbežne aj písomne dňa 14.06.2014 pred Matričným úradom Obce P.. Zároveň udelili aj priamy písomný súhlas so zverením mal. D. do predosvojiteľskej starostlivosti konkrétnym budúcim osvojiteľom, teda im ako navrhovateľom 1 a 2. Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že rodičia mal. D. P., nar. XX.XX.XXXX dňa 14.06.2014 podpísali súhlas so zverením dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti, s osvojením dieťaťa a poverenie na dočasnú osobnú starostlivosť iných osôb o dieťa, na základe čoho dali písomný súhlas k zvereniu mal. D. do predosvojiteľskej starostlivosti a k osvojeniu mal. D. s tým, že tento súhlas platí iba pre budúcich osvojiteľov Ing. D. X. a Ing. J. X. a poverili týchto manželov dočasnou osobnou starostlivosťou o mal. D.. Mal. D. sa narodila v pôrodnici v K., kde v deň jej narodenia prišla navrhovateľka Ing. D. X. a starala sa tam o dieťa až kým bola maloletá prepustená z pôrodnice, teda do 17.06.2014, biologickému otcovi, ktorý dieťa navrhovateľke odovzdal. V ten deň maloletú zobrala domov a odvtedy je mal. D. v starostlivosti navrhovateľov. Navrhovatelia uzavreli manželstvo dňa XX.XX.XXXX. Ich manželstvo je bezdetné. Bývajú v rodinnom dome, kde majú vytvorené vhodné podmienky pre výchovu dieťaťa a starostlivosť. Obaja sú zamestnaní. Podľa lekárskych správ sú spôsobilí k osvojeniu dieťaťa. Podľa vyjadrenia psychologičky z psychologického hľadiska nie sú žiadne výhrady voči zvereniu mal. D. P. do predosvojiteľskej starostlivosti navrhovateľom. Na základe rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov zo dňa 20.02.2013 sp.zn. Po1/SPO/2013/462-4,5 sú navrhovatelia zapísaní do zoznamu žiadateľov o osvojenie, resp. pestúnsku starostlivosť dňom 20.02.2013. V tomto rozhodnutí sa uvádza, že všetky rozhodujúce skutočnosti na sprostredkovanie nadviazania osobného vzťahu s dieťaťom a na sprostredkovanie osvojenia alebo pestúnskej starostlivosti sú žiadatelia povinní oznámiť Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov do 15 dní od ich vzniku v zmysle § 39 ods. 5 zák. č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa výpisu z registra trestov od Okresnej prokuratúry Humenné zo dňa 19.06.2014 navrhovatelia nemajú záznam v registri trestov Generálnej prokuratúry SR. Zo správy od OO PZ v Snine zo dňa 08.07.2014 vyplýva, že navrhovateľ J. X. bol v minulosti riešený pre trestný čin a to pod č. ČVS: OUV-534/ VV-1995, 01.12.1995 vznesené obvinenie - trestný čin podľa § 221/1 TZ § 9/2, trestný čin podľa § 202/1 TZ § 9/2, dňa 29.02.1996 ukončenie - § 166/3 TP - NPO. Podľa ust. § 103 ods. 1 Zákona o rodine pred rozhodnutím súdu o osvojení musí byť maloleté dieťa najmenej po dobu deviatich mesiacov v starostlivosti budúceho osvojiteľa. Podľa ust. § 103 ods. 2 Zákona o rodine o zverení maloletého dieťaťa do starostlivosti budúcich osvojiteľov podľa odseku 1 rozhodne na návrh budúceho osvojiteľa súd; ustanovenia § 101 a 102 sa použijú primerane. Podľa ust. § 103 ods. 4 Zákona o rodine v rozhodnutí o zverení maloletého dieťaťa do starostlivosti budúcich osvojiteľov súd vymedzí rozsah ich práv a povinností k maloletému dieťaťu. Podľa ust. § 101 ods. 1 Zákona o rodine na osvojenie je potrebný súhlas rodičov osvojovaného maloletého dieťaťa, ak tento zákon neustanovuje inak. Rovnako potrebný na osvojenie je súhlas maloletého rodiča maloletého dieťaťa, ak tento zákon neustanovuje inak. Odvolať súhlas možno len do času, kým nie je maloleté dieťa umiestnené na základe rozhodnutia súdu do starostlivosti budúcich osvojiteľov. Podľa ust. § 33 ods. 1 zák. č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť osobnú starostlivosť o dieťa a nie je možné dieťa zveriť do osobnej starostlivosti inej fyzickej osoby než rodiča podľa osobitného predpisu, orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sprostredkuje dieťaťu pestúnsku starostlivosť alebo osvojenie. Podľa ust.§ 98 Zákona o rodine, osvojiteľom sa môže stať len fyzická osoba, ktorá má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, osobné predpoklady, najmä zdravotné, osobnostné a morálne, je zapísaná do zoznamu žiadateľov o osvojenie podľa osobitného predpisu a spôsobom svojho života a života osôb, ktoré s ňou žijú v domácnosti zaručuje, že osvojenie bude v záujme maloletého dieťaťa. Táto podmienka sa nevzťahuje na ust.§ 100 ods.3. Z uvedeného ustanovenia, i z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu zákona vyplýva, že podmienka zápisu do zoznamu žiadateľov o osvojenie má za cieľ zrovnoprávnenie všetkých záujemcov o osvojenie a elimináciu rizík „dohodnutých v osvojení v prípadoch súhlasu daného vopred osobám, ktoré nemusia absolvovať potrebnú prípravu“. Príprava záujemcov o osvojenie sa vykonáva v rozsahu najmenej 26 hodín a po jej skončení sa vypracúva záverečná správa o príprave. Ďalším krokom je zaradenie žiadateľa do procesu sprostredkovania nadviazania osobného vzťahu s dieťaťom, ktorému treba sprostredkovať náhradnú rodinnú starostlivosť, pričom sa berie do úvahy poradie žiadateľov zapísaných do zoznamu žiadateľov. Toto poradie môže orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately zmeniť, ak je to v záujme dieťaťa. Zmenu poradia musí odôvodniť. Všetko má však v konečnom dôsledku smerovať k tomu, aby osvojenie bolo v záujme dieťaťa. Pojem záujem dieťaťa nie je v zákone definovaný. Možno ho však vyvodiť z jednotlivých ustanovení Zákona o rodine a z teórie rodinného práva. Záujem dieťaťa je, aby sa dostalo do výchovného prostredia zabezpečujúceho z citovaného a hmotného hľadiska jeho všestranný nerušený a priaznivý vývoj. Z platnej právnej úpravy teda nevyplýva, aby mohlo osvojenie vzniknúť aj na základe dohody, tak ako to bolo možné na základe starej právnej úpravy z rakúskeho práva platného na našom území do roku 1949. Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne rozhodol. Na dôvody uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa odkazuje i odvolací súd. Rodičia mal. D. skutočne odovzdali navrhovateľom v 1.a 2.rade na štvrtý deň po pôrode bez akéhokoľvek súdneho rozhodnutia za účelom jej osvojenia. Zákon o rodine skutočne pri osvojení vychádza z princípu zachovania anonymity v celom osvojovacom procese, preto sa javí, že postup, ktorý navrhovatelia v 1.a 2.rade zvolili za pomoci rodičov mal. D. nie je v súlade s platným právnym poriadkom. Súhlas rodičov k osvojeniu skutočne nemožno viazať na splnenie žiadnych podmienok. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 379/2010, z ktorého jednoznačne vyplýva, že podmienený súhlas nemožno považovať za súhlas na osvojenie. Preto možno prisvedčiť súdu prvého stupňa, že ak biologickí rodičia mal. D. súhlasia s osvojením len s podmienkou, že si ju osvoja manželia X. a inak si ju zoberú späť, tak takýto súhlas nemožno pokladať za privolenie k osvojeniu. Odvolací súd súhlasí i s názorom súdu prvého stupňa, že slovenský právny poriadok nepozná dohodu o adopciu medzi budúcimi osvojiteľmi a rodičmi a neumožňuje priamu adopciu v záujme ochrany maloletých detí pred možným zneužívaním a obchodovaním s deťmi. Zákon č. 305/2005 Z.z., ktorý bol citovaný vyššie, o sociálnej ochrany detí a sociálnej kuratele skutočne upravuje postup príslušných štátnych orgánov a ich poradenskú, pomocnú a sprostredkovateľskú činnosť súvisiacu s osvojením maloletých detí, zveruje týmto orgánom kontrolu nad adopciami, aby sa zabránilo nelegálnym praktikám pri osvojení maloletých detí. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že reálne neexistuje možnosť cituje ustanovenie zákon, ktorý by priamu adopciu výslovne vylučovalo. Tak ako súd prvého stupňa, i odvolací súd nesúhlasí s vysvetlením v komentári k Zákonu o rodine (C.H.Beck - 1., 2.vydanie) i s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti. Odvolací súd má za to, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zodpovedá kritériám uvedeným v ust.§ 157 ods.2 Občianskeho súdneho poriadku, teda že dáva jasne a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom odôvodnenie je zrozumiteľné, nie je zmätočné a podľa názoru odvolacieho súdu i presvedčivé. Prisvedčiť však možno odvolateľom v otázke formy rozhodnutia. Skutočne v zmysle ust.§ 176 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku je taxatívne vymenované konanie, v ktorých pri starostlivosti o maloletých rozhoduje súd rozsudkom. O zverenie dieťaťa do predadopčnej starostlivosti, ako je to v tomto prípade sa skutočne rozhoduje uznesením. Neide však o chybu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Preto odvolací súd na uvedenú odvolaciu námietku neprihliadol. Odvolací súd však rozhodol o odvolaní proti rozsudku uznesením tak ako to zákon vyžaduje. K poznámke súdu prvého stupňa, tak ako to namietajú odvolatelia čo do hrozby vyradenia žiadateľov o osvojenie, odvolací súd uvádza, že toto konštatovanie súdu prvého stupňa je predčasné a skutočne nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Neide však o takú vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Preto ani na túto odvolaciu námietku odvolací súd neprihliadol. V tejto súvislosti k odvolacej námietke navrhovateľov v 1.a 2.rade, že súd z tejto informácie v neprospech navrhovateľov vyvodil úplne nesprávne závery, odvolací súd uvádza, že išlo o konštatovanie súdu prvého stupňa a z dôvodov rozsudku nevyplýva, že by z uvedenej skutočnosti vyvodzoval súd prvého stupňa právne závery. Teda zo skutočnosti, ktorá nebola v konaní preukázané, že hrozí navrhovateľom v 1.a 2.rade vyradenie zo zoznamu žiadateľov o osvojenie. Na záver odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že súhlasí s právnym záverom súdu prvého stupňa, že platný právny poriadok nemá takú úpravu osvojenia, na základe ktorej by rodičia mohli bez účasti príslušného štátneho orgánu samy odovzdať dieťa inej osobe za účelom adopcie na základe dohody vo vzťahu k určitým osvojiteľom s možnosťou vychovávať ho tak, že má biologických a právnych rodičov. Skutočne sa javí, že ide o rozpor s princípmi osvojenia vyplývajúcich zo znenia Zákona o rodine. To bolo aj dôvodom zamietnutia návrhu súdom prvého stupňa. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na článok 41 ods.1 a 4 Ústavy SR, že rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona; starostlivosť o deti a ich výchova sú právom rodičov. Rozhodnutie súdu o zverení mal. D. do predadopčnej starostlivosti navrhovateľov v 1.a 2.rade by podľa názoru odvolacieho súdu predstavovalo odklon vo vzťahu k článku 41 ods.1a 4 Ústavy SR a to bez ohľadu na kvalitu starostlivosti o mal. D. realizovanú navrhovateľmi v 1.a 2.rade. Odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pini a Bertani and Manera a Atripoldi proti Rumunsku, z ktorého jednoznačne vyplýva význam uprednostnenia záujmu dieťaťa pred záujmami rodičov, ktorý narastá v prípade, ak ide o vzťah založený osvojením, keďže osvojenie znamená „dať rodinu dieťaťu a nie dieťa rodine“. Súd prvého stupňa sa otázkou splnenia podmienok na zverenie mal. D. do predadopčnej starostlivosti dôsledne zaoberal. Aj keď vo forme rozhodnutia pochybil a nad rámec dokazovania uviedol svoj názor o hrozbe vyradenia navrhovateľov v 1.a 2.rade zo zoznamu žiadateľov o osvojenie, rozhodol vecne správne, svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil tak, že odôvodnenie zodpovedá kritériám uvedeným v ust.§ 157 ods.2 O.s.p. Zároveň vec i správne právne posúdil, teda aplikoval riadne právne predpisy, ktoré sa predmetu sporu týkajú. Riadne aplikoval aj princípy osvojenia vyplývajúce zo znenia Zákona o rodine. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust.§ 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust.§ 224 ods.1 O.s.p. v spojení s ust.§ 146 ods.1 písm.a/ O.s.p., z dôvodu, že ide o konanie týkajúce sa maloletých detí, ktoré možno začať i bez návrhu. Preto odvolací súd vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.