Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 18Co/228/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514200056 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8514200056.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Marianny Muránskej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO 36 864 421, proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 6C 7/2014-62 zo dňa 10.6.2014, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného Stará Ľubovňa č.k. 6C 7/2014-78 zo dňa 5.9.2014 jednohlasne takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Potvrdzuje uznesenie. Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a žalovanej náhradu trov konania . Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že úradný postup Okresného súdu Vranov nad Topľou v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 8Er 279/07, v ktorom konaní oprávnený žiadal o rozhodnutie o zmene exekútora, bolo uskutočnené oneskorene, viac ako 180 dní. Súd prvého stupňa zistil, že žalobca nedal v predmetnom konaní sťažnosť na prieťahy v konaní a je potrebné vždy v takýchto veciach skúmať konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä pokiaľ ide o tri základné kritéria, teda zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR. Ústavný súd posudzuje porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, kde sa v podstate skúmajú a vyhodnocujú práve tieto isté okolnosti a dôležité sú všetky tri kritéria. V danom prípade bola dĺžka konania ovplyvnená aj správaním súdneho exekútora, ktorý na výzvu súdu v danej lehote nereagoval. Čo sa týkalo druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, súd prvého stupňa sa stotožnil s argumentáciou žalovanej, že žalobca v konaní túto zodpovednosť nepreukázal. Pokiaľ išlo o samotnú vec pôvodný súdny exekútor mal zákonnú povinnosť vykonať úkony exekučného konania. Túto však nevykonal. Pokiaľ by sa aj zvažovalo, že je potrebné priznať žalobcovi škodu, je potrebné vznik tejto skutočnej škody a prípadného ušlého zisku aj preukázať. Žalobca v konaní nepredložil, neoznačil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval vznik majetkovej škody. Žalobca nepreukázal výšku uplatňovanej škody a to tak majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy. Súd prvého stupňa nevidí dôvod na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške vychádzajúcej z aplikácie Nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky o priznaní finančného zadosťučinenia za konštatované zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Taktiež mal súd prvého stupňa za to, že žalobca nepreukázal základ nároku, a to vznik škody. Napokon žalobca nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, keď nepreukázal existenciu atribútov: nesprávny úradný postup a vznik škody. Preto bolo potrebné žalobu zamietnuť. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca. Poukázal na to, že súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., pričom svojim rozhodnutím právne i fakticky aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami plne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe. Tento súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako nárast ekonomickej trestnej činnosti alebo rozsah nevybavenej súdnej agendy. Nedostatok opatrení v tomto smere zo strany štátu nemôže byť dávaný za vinu žalobcovi. Taktiež nie je pochopiteľné, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1,2 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu, aj keď nie je možné súhlasiť so všetkými právnymi závermi uvedenými súdom prvého stupňa v odôvodnení jeho rozhodnutia, čo však nič nemení na vecnej správnosti takéhoto rozhodnutia súdu prvého stupňa. Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo d/ nesprávnym úradným postupom. Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, 2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 86 písm. a/ a d/ Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu Vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 119 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky. Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a § 11. Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o znení a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok), oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. V predmetnej veci je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa sa predovšetkým správne vyporiadal s námietkou premlčania vznesenou žalovaným v tomto konaní. Z obsahu spisu je zrejmé, že žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nárokov uplatňovaných v tomto konaní bola podaná u žalovaného 23.04.2012 a v závislosti od toho by nároky, ktoré eventuálne vznikli žalobcovi v lehote 3 rokov pred touto žiadosťou o predbežné prerokovanie, mohli byť premlčané, to znamená, že by malo ísť o nároky vzniknuté pred 23.04.2009. Súd prvého stupňa v tomto smere správne zistil na základe obsahu spisu, že v predmetnej veci bola žiadosť o zmenu exekútora podaná až po dni 23.04.2009 (v danom prípade 15.10.2009), preto je námietka premlčania neaktuálna. Je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu spočívajúcou v tom, že aplikácia ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť na vznik nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, nie je možné aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou tohto zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.), pretože by išlo o retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu. Toto ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.z. bolo zavedené do tohto zákona zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2013, preto je toto zákonné ustanovenie priamo aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy upravené zákonom č. 514/2003 Z.z. len tie, ktoré vznikli od 01.01.2013. To však neznamená, že by súd prvého stupňa nemohol ako príklad (inšpiráciu, o ktorej hovorí aj žalobca vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa) uviesť právne významné okolnosti uvedené v tomto ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a to v kontexte skúmania, ktoré musí súd vykonať aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu (vrátane prieťahov v konaní) pohybuje v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré bolo účinné v čase, keď mal vzniknúť zodpovednostný právny vzťah medzi účastníkmi tohto konania v preskúmavaných exekučných konaniach uvedených v žalobách a v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v predmetnej veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Je pravdou, že ustanovenie § 44 ods. 8 Exekučného poriadku stanovuje lehotu 30 dní na rozhodnutie súdu o zmene exekútora. Súd prvého stupňa správne konštatuje, že pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora je potrebné vykonať viaceré procesné úkony, ktoré súvisia s rozhodovaním o zmene exekútora (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu, zaslanie spisu novému exekútorovi, rozhodnutie o doterajších trovách exekúcie) a je potrebné súhlasiť s názorom, že za týchto okolností nerozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora v zákonnej lehote nie je možné považovať za zbytočné prieťahy v konaní a z toho vyplývajúci nesprávny úradný postup súdu, pretože vyššie uvedené sprievodné procesné úkony je potrebné vykonať a na ich základe rozhodnúť o zmene exekútora. Taktiež je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody a v tejto súvislosti sú jeho námietky uvedené v odvolaní, týkajúce sa možného zabezpečenia znaleckého posudku právne irelevantné, pokiaľ takýto dôkaz nepredložil v konaní. Taktiež je potrebné súhlasiť s tým, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca ničím nepodložil a nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania. Taktiež je správny názor súdu prvého stupňa, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi postupom súdu prvého stupňa v predmetnej exekučnej veci (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie je možné považovať ani za prieťahy v konaní) a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy. Stav právnej neistoty, o ktorom hovorí žalobca vo svojom odvolaní, taktiež v konaní preukázaný nebol. Pokiaľ ide o polemiku súdu prvého stupňa týkajúcu sa vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, o ktorej taktiež hovorí žalobca vo svojom odvolaní, nejde v skutočnosti o polemizovanie alebo spochybňovanie zákona zo strany súdu prvého stupňa, ale vysvetlenie praktických sprievodných úkonov, ktoré sú nevyhnutné podľa toho istého zákona (Exekučného poriadku) v súvislosti s rozhodnutím o zmene exekútora. V rozhodnutí súdu prvého stupňa nie je uvedené presvedčenie súdu prvého stupňa o rozpore exekučného titulu so zákonom. Súd prvého stupňa sa zaoberal len okolnosťami týkajúcimi sa rozhodovania o zmene exekútora vo veci 7Er 19/2007 Okresného súdu Vranov n/Topľou. Preto je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne a ako také ho odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zaviazal žalobcu v lehote 10 dní od doručenia rozhodnutia zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20 eur podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že súdny poplatok je vyrubený z odvolania proti rozhodnutiu, ktorý je možné uhradiť v kolkoch, poštovou poukážkou a príkazom na úhradu na účet, resp. iným spôsobom podľa § 9 zákona č. 71/1992 Z.z.. Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý poukazuje na to, že neobsahuje toto rozhodnutie odôvodnenie. Poukázal na § 169 ods. 1 O.s.p.. Napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody skutkové a právne, ktoré by viedli súd prvého stupňa k jeho vydaniu a žalobca sa môže len domnievať tieto dôvody. Poukázal na to, že podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa za poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobnej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, tento podlieha len podaniam žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú úž ďalšie úkony vo veci samej, čo je aj odvolanie, dovolanie a pod.. Z dôvodovej správy k hlavného návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Zákon o správnych poplatkoch č. 145/1995 Z.z., žaloby sa budú spoplatňovať podľa položky č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. V nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia pri žalobách na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa navrhuje zaviesť paušálny súdny poplatok pre tieto žaloby vo výške 20 eur, čím sa jednak čiastočne zohľadňuje účel vládneho návrhu zákona a súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnymi návrhmi prístup k spravodlivosti v tých veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby položka 1, ale práve ako paušálny poplatok, ktorý je podstatne nižší. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku, nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne si rozširovať okruh úkonov. V prílohe zákona č. 71/1992 Zb., nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiam súdu o žalobe o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa názoru žalobu potom súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť v prípade, kde takáto neexistuje. Tiež je potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Takéto podmienky musí akceptovať každý, kto sa dovoláva práva na súdnu ochranu, v neposlednom rade aj štát. Vzhľadom na uvedené, ak je účastníkovi konania v rozpore so zákonom ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale rovnako tak aj porušenie čl. 12 ods. 1, no najme čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR , podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Súd pri výkone svojej rozhodovacej právomoci je viazaný čl. 2 ods. 2, a teda platí, že môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Za konania začaté do 30.9.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do tohto obdobia i keď sa stanú splatnými po 30.9.2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 1.10.2012, konania teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012, a preto je nutné v tejto súvislosti s podaním odvolania aplikovať právny stav pred 30.9.2012. Do tohto obdobia konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku bolo vecne oslobodené. Preto žiada, aby v celom rozsahu napadnuté uznesenie bolo zrušené a to bez ďalšieho postupu. Žalovaný sa k tomuto odvolaniu nevyjadril. Odvolací súd prejednal vec a rozhodnutie súdu v zmysle zásah uvedených v § 212 ods. 1, 2 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie nie je dôvodné. Súd prvého stupňa rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi a rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti, ktoré obsahovať má. Nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd poukazuje na uznesenie, ktoré vydal súd prvého stupňa štandardným rozhodnutím, o poplatkovej povinnosti toho účastníka konania. Odvolací súd k námietkam odvolateľa poukazuje na tú skutočnosť, že sa nestotožňuje s argumentáciou, že bolo potrebné postupovať vo vzťahu k posúdenia poplatkovej povinnosti žalobcu podľa platných predpisov do 30.9.2012 s poukazom na prechodné ustanovenia, keď § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. od 1.10.2012 uvádzal, že z úkonov navrhnutých alebo za konanie začaté do 30.9.2012 sa vyrubujú poplatky podľa predpisov účinných do 30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.9.2012. V danom prípade za konanie vo veci samej, keďže začalo pred týmto obdobím, súd prvého stupňa súdny poplatok nevyrubil. Iná situácia však nastala, ak poplatok bol vyrubený za úkon - odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré sa datovalo v období po 30.9.2012, konkrétne 5.9.2014. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na tú skutočnosť, že išlo o úkon, ktorý bol realizovaný v čase, kedy platná právna úprava v prílohe Sadzobníka súdnych poplatkov pod položkou 7a upravuje súdny poplatok z konania o žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom, čo v danom prípade bol predmet žaloby a v spoločnej poznámke pod týmito položkami 7 až 16 sa uvádza, že poplatok sa podľa rovnakej uplatní aj v odvolacom konaní. Preto sa odvolací súd nestotožnil s argumentáciou žalobcu v tom, že zákon neobsahuje povinnosť vyrubiť súdny poplatok za odvolanie v predmetom konaní, ale len za žalobu vo veci samej a rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p... O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého žalobca ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému žiadne preukázateľné trovy spojené s odvolacím konaním nevznikli, preto táto náhrada nebola priznaná žiadnemu z účastníkov konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.