Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 8Co/83/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712209048 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8712209048.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr. Branislava Brezu a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu: Dr. Ing. U. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. XXX/XX, O. Y., zastúpeného JUDr. Jánom Garajom, advokátom, Floriánova 2, Prešov, proti žalovanému: Prešovský samosprávny kraj, Námestie mieru 2, Prešov, IČO: 37 870 475, o náhradu za zriadenie vecného bremena, o odvolaní žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Poprad, č. k. 17C/126/2012-136 zo dňa 06. 02. 2013 takto jednohlasne r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok vo výroku o dôvodnosti žaloby. O trovách odvolacieho konania sa rozhodne v konečnom rozhodnutí. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou Okresnému súdu Poprad dňa 02. 07. 2012 sa žalobca domáhal náhrady za zriadené vecné bremeno. O tomto návrhu rozhodol Okresný súd Poprad medzitýmnym rozsudkom zo dňa 06. 02. 2013 a rozhodol tak, že žaloba na zaplatenie náhrady za zriadené vecné bremeno viaznuce na nehnuteľnostiach v prospech žalovaného, a to za parc KNE 2732 - trvalé trávne porasty o celkovej výmere 2 598 m2 zapísané na LV č. XXXX na Správe katastra Poprad nachádzajúce sa v k. ú. X., žalobcovi žalovaným za obdobie od 01. 07. 2009 do 06. 02. 2013 je dôvodná. Ďalej rozhodol, že žaloba na zaplatenie náhrady za zriadené vecné bremeno za obdobie od 07. 02. 2013 do vykonania pozemkových úprav nie je dôvodná. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní nebolo sporné, že žalobca je podielový spoluvlastník parcely KNE 2732 - trvalé trávnaté porasty o výmere 2 598 m2 zapísané na LV č. XXXX, k. ú. X.. Vlastnícke právo k pozemku nadobudol kúpnou zmluvou uzatvorenou 29. 09. 2006. V čase uzatvárania kúpnej zmluvy mal vedomosť o tom, že na časti predmetného pozemku sa nachádza cesta II/534 a časť pozemku tvorí zatrávnený kruhový ostrovček. Je nesporné, že vlastnícke právo žalobcu je obmedzené existenciou a využívaním pozemku ako cesty II.triedy vo vlastníctve žalovaného. Otázku usporiadania vlastníckych práv pod stavbami vo vlastníctve vyššieho územného celku podľa zákona č. 135/1961 Zb. upravuje zákon č. 66/2009 Z. z. formou náhrady, a to poskytnutia náhradného pozemku. Žalobca preukázal, že v návrhu na usporiadanie vlastníctva k spornému pozemku uplatnil podaním zo dňa 18. 08. 2011. Usporiadanie vlastníckeho práva k spornému pozemku nebolo realizované. Od roku 2002 prebiehajú v danom katastrálnom území pozemkové úpravy, ktoré boli nariadené rozhodnutím zo dňa 13. 09. 2002. Do dňa vyhlásenia rozhodnutia súdu prvého stupňa pozemkové úpravy neboli vykonané. Súd prvého stupňa citoval čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, z ktorého vyplýva, že nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu. Pokiaľ od roku 2006, odkedy žalobca nadobudol vlastnícke právo k pozemku, ktoré má ex lege obmedzený výkon vlastníckeho práva, neboli ukončené pozemkové úpravy a žalobcovi nebola poskytnutá náhrada v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z., je v súlade so zásadou ochrany vlastníckych práv náležite poskytnutie žalobcovi náhrady za ex lege zriadené vecné bremeno. Pokiaľ v danom prípade ide o konkurenciu dvoch rovnocenných vlastníckych práv, a to práva k stavbe a práva k pozemku a vzájomný vzťah vlastníckeho práva nebol vysporiadaný ex lege, je spravodlivé daný prípad riešiť podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Za dôvodný považoval súd prvého stupňa nárok za obdobie od 01. 07. 2009, odkedy žalobca nárok uplatnil, do 06. 02. 2013, kedy bol vyhlásený rozsudok. Proti tomuto medzitýmnemu rozsudku podal odvolanie žalovaný, a to len proti výroku, ktorým bola určená dôvodnosť nároku za obdobie od 01. 07. 2009 do 06. 02. 2013. Odvolanie podal z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že pozemok je v súčasnosti zastavaný stavbou č. II/534 - P. - X. Z.. Pozemná komunikácia bola postavená na základe platných právnych predpisov v roku 1975 so súhlasom všetkých vtedajších vlastníkov pozemkov, kedy žalobca ešte nebol vlastníkom pozemku. Žalovaný má za to, že žalobca špekulatívnou kúpou nehnuteľnosti pozemku pod cestnou komunikáciou porušil dobré mravy. Rozpor s dobrými mravmi je potrebné vidieť v širších súvislostiach, teda aj v okolnostiach, za akých došlo k získaniu vlastníctva žalobcom. V konaní bolo preukázané, že žalobca už v čase kúpy mal vedomosť o skutočnosti, že ide o pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba - pozemná komunikácia. Žalovaný nijakým spôsobom neobmedzil vlastnícke právo žalobcu na dotknutej parcele. Žalobca s takýmto obmedzením vlastníckeho práva k pozemku už tento pozemok do svojho vlastníctva nadobudol. Žalobca kúpou pozemku, na ktorých bola postavená cesta od vlastníka, ktorý bol obmedzený vo svojich vlastníckych právach, mohol v zmysle zásady Nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet nadobudnúť len pozemok s daným obmedzením. Žalobca nemá záujem na majetkovoprávnom vysporiadaní pozemku, ale od počiatku bolo jeho zámerom dosiahnutie finančného zisku. Uviedol, že sudca v odôvodnení rozhodnutia sa odvoláva predovšetkým na zákonné ustanovenia upravujúce bezdôvodné obohatenie, avšak aplikácia občianskoprávnych ustanovení o bezdôvodnom obohatení má svoje limity spočívajúce predovšetkým v subsidiarite týchto ustanovení vo vzťahu k iným občianskoprávnym inštitútom, a teda použitie ustanovenia o bezdôvodnom obohatení prichádza do úvahy iba v prípade, ak ho nie je možné požadovať preniesť z iného titulu ako z titulu bezdôvodného obohatenia a z povahy bezdôvodného obohatenia ako súkromnoprávneho inštitútu, ustanovenia o bezdôvodnom obohatení sa nemôžu aplikovať na právnych vzťah, ktorý nemá súkromnoprávny charakter. Samosprávny kraj má postavenie verejnoprávnej korporácie a má vlastný majetok, má vlastné príjmy a hospodári za podmienok stanovených zákonom podľa vlastného rozpočtu. Samosprávny kraj v oblasti správy pozemných komunikácií a cestnej dopravy vykonáva prenesenú pôsobnosť. V oblasti prenesenej pôsobnosti sa uplatňujú princípy verejného práva regulujúce výkon verejnej správy. Vzhľadom na súkromnoprávnu povahu inštitútu bezdôvodného obohatenia sa ho preto nie je možné domáhať pri plneniach verejnoprávnej povahy. Poukázal na ustanovenia zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku, konkrétne na ust. § 111a (úprava náhrady za zrušenie obmedzenie alebo zriadenie práv zodpovedajúcich vecným bremenám) a § 111d (spôsob náhrady). Ďalej poukázal, že osobitným zákonom, na ktorý odkazuje ust. § 111b Stavebného zákona je zákon č. 66/2009 Z. z., podľa ktorého s účinnosťou od 01. 07. 2009 vzniklo k predmetným nehnuteľnostiam ex lége vecné bremeno. Zákon č. 66/2009 Z. z. neurčuje odplatu v peniazoch za zriadenie vecného bremena. Ak by zákonodarca mal v úmysle zriadiť vecné bremeno za peňažnú úplatu, upravil by ju v zákone. Tak ako to urobil napr. v zákone č. 654/2004 Z. z. o energetike. Dôvodil, že zákon č. 66/2009 Z. z. upravuje formy náhrad za zriadenie a tieto nie je možné meniť, ani dopĺňať. Zákon č. 66/2009 Z. z. v ust. § 2 a 3 upravuje nasledovné náhrady za zriadenie vecného bremena: a) náhradný pozemok a b) konanie o nariadenie pozemkových úprav. Uviedol, že Prešovský samosprávny kraj v zmysle ust. § 2 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. vykonal zisťovanie, či sa v jeho vlastníctve nachádza vhodný náhradný pozemok a zistil, že Prešovský samosprávny kraj nemal takýto náhradný pozemok k dispozícií. Zo zákona č. 66/2009 Z. z. vyplýva, že ak sa neuplatní postup uzavretia zámennej zmluvy, usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná v konaní o nariadení pozemkových úprav. O riešenie prostredníctvom pozemkových úprav bol žalobca informovaný. Napriek tomu nesúhlasil s vysporiadaním svojho pozemku formou pozemkových úprav a požaduje vysporiadanie finančným odškodnením. Pozemkové úpravy v k. ú. P. - X. boli nariadené rozhodnutím zo dňa 13. 09. 2002. Tento proces je však náročný tak odborne, časovo, ako aj finančne, preto jeho príprava, ako aj samotná realizácia si vyžaduje časový priestor. Prešovský samosprávny kraj tak nijakým spôsobom neporušuje zákon, ale naopak koná tak ako mu zákon ukladá. K požiadavke na majetkovoprávne vysporiadanie v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z. z. má žalovaný za to, že Prešovský samosprávny kraj nie je v danej veci pasívne vecne legitimovaný. Tento názor vyplýva zo systematického výkladu § 3 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z. z., ako aj s rozhodnutia Krajského súdu v Prešove vedené pod sp. zn. 3S/60/2011 zo dňa 29. 12. 2011. Žalovaný ďalej uviedol, že súd prvého stupňa nedostatočne odôvodnil, na základe akej právnej skutočnosti mal vzniknúť nárok žalobcu na finančnú náhradu za zriadenie vecného bremena. Súd sa vo svojom odôvodnení odvoláva predovšetkým na zákonné ustanovenia upravujúce bezdôvodné obohatenie, a to bez dostatočného a jasného odôvodnenia nároku a formy náhrady za zriadenie vecného bremena. Žalovaný počas celého konania nepopieral nárok žalobcu na náhradu za zriadenie vecného bremena, avšak odvolával sa na úpravu uvedenú v ust. § 2, 3 zákona č. 66/2009 Z. z., ktorá upravuje jednotlivé formy náhrad. Uviedol, že rozsudok považuje za nepreskúmateľný, pretože právne závery súdu nevyplývajú zo skutkových zistení. Poukázal na to, že súd prvého stupňa priznal viac ako žalobca žiadal - žalobca vo svojom žalobnom návrhu žiadal priznať nárok na náhradu za zriadenie vecného bremena, súd rozhodol, že žaloba na zaplatenie náhrady za zriadenie vecného bremena je dôvodná. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správne. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvého stupňa. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom parcely KNE 2732 - trvalé trávnaté porasty o výmere 2 598 m2 zapísaného na LV č. XXXX, k. ú. X.. Taktiež je nepochybné, že časť tohto pozemku je zastavaná cestou II/534 a časť pozemku tvorí zatrávnený kruhový ostrovček, ktoré sú vo vlastníctve žalovaného. Z citovaného a súdom aplikovaného ust. § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vyplýva, že dňom účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. (1.7.2009) vzniklo k zastavenej časti pozemku v prospech vlastníka komunikácie (žalovaného) právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba, užívanie pozemku pod stavbou, vrátane uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, aj keď ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Z citovaného ust. § 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd vyplýva, že nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu. V danom prípade je vlastnícke právo žalobcu nepochybne obmedzené zriadeným vecným bremenom, ktoré vzniklo na základe zákona č. 66/2009 Z.z. Aj keď tento zákon neupravuje náhradu, ktorá vlastníkovi za obmedzenie vlastníckeho práva patrí, výkladom Ústavy SR ako základného právneho predpisu, je nutné dospieť len k záveru, že žalobca má právo na náhradu za zriadené vecné bremeno. Obmedzenie vlastníckeho práva je možné vždy len za náhradu. Konanie o pozemkových úpravách, ktoré by tiež mohli vysporiadať obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu, a to poskytnutím náhradného pozemku, zatiaľ len prebieha a nebolo ukončené. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné s priznaním náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva čakať až do ukončenia pozemkových úprav, ktoré môžu trvať neurčitú (aj významne dlhú) dobu. Zásade spravodlivého odškodnenia za vzniknuté vecné bremeno zodpovedá taký výklad zákona, ktorý priznáva žalobcovi právo na náhradu za zriadené vecné bremeno aj pred ukončením pozemkových úprav, a preto je medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa správny. Tiež bude zodpovedať zásade spravodlivosti, aby priznaná náhrada bola zohľadnená (započítaná) pri konečnom rozhodnutí o náhrade za vecné bremeno. Je pravda, že súd prvého stupňa odôvodňoval medzitýmny rozsudok aj aplikáciou inštitútu bezdôvodného obohatenia. V danom prípade sa však o bezdôvodné obohatenia nejedná, pretože vlastnícke právo žalobcu bolo obmedzené dôvodne - vecným bremenom vzniknutým na základe zákona. Súd prvého stupňa uviedol aj to, že je v súlade so zásadou ochrany vlastníckych práv náležité poskytnúť žalobcovi náhradu za zákonom zriadené vecné bremeno. Ďalej uviedol, že je spravodlivé riešiť daný prípad podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení, avšak toto právne hodnotenie nijakým spôsobom bližšie nešpecifikoval. Odvolací súd má za to, že aj z právneho hodnotenia súdu prvého stupňa vyplýva, že žalobcov nárok kvalifikuje ako náhradu za zriadené vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a tomuto zodpovedá aj výrok rozsudku. Aplikácia inštitútu bezdôvodného obohatenia neprichádza v tejto veci do úvahy. K ďalším odvolacím námietkam odvolací súd uvádza: Aj keď bola pozemná komunikácia, ktorá je teraz situovaná na pozemku žalobcu postavená už v roku 1975 so súhlasom všetkých vlastníkov pozemku, nie je zrejmé, či vlastníci pozemkov súhlasili s bezplatným užívaním ich pozemkov, resp. s bezplatným umiestnením a užívaním pozemnej komunikácie. Súhlas, ktorý títo vlastníci udelili v stavebnom konaní, je právnym úkonom, ktorý smeroval k tomu, aby stavba bola v súlade so správnymi predpismi povolená. Nejde však o občianskoprávny úkon, ktorým by vlastníci pozemku dávali súhlas s časovo neobmedzeným bezplatným užívaním svojich pozemkov. Naviac od účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. sa situácia zmenila tým, že žalovanému vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Z Ústavy SR vyplýva, že každé obmedzenie vlastníckeho práva je len za náhradu. Aj keď zákon č. 66/2009 Z. z. náhradu neupravuje, právo vlastníka možno odôvodniť aj odkazom na ustanovenia Ústavy SR. Nebolo teda dokázané, že žalobca nadobudol pozemok s obmedzením spočívajúcim v práve bezplatného časovo neobmedzeného užívania. Námietka, že nie je možné použiť ustanovenia upravujúce bezdôvodné obohatenie v oblasti verejného práva, súd uvádza, že nárok žalobcu, ako už bolo uvedené vyššie, nie je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale nárokom vyplývajúcim zo zákona a Ústavy SR, a to nárokom na zaplatenie náhrady za vzniknuté vecné bremeno. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že v danom prípade, resp. že pri vzniku vecného bremena zákonom musí zákon zakotviť odplatu v peniazoch, inak finančnú odplatu nie je nevyhnutné zaplatiť. Takýto výklad by bol v rozpore s ustanoveniami Ústavy SR. Z ustanovenia zákona č. 66/2009 Z. z. vyplýva, že náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva je možné poskytnúť aj v peniazoch. V čase, kedy sa o konkrétnej forme náhrady ešte len rozhoduje, nie je možné umožniť, aby obmedzené vlastnícke právo žalobcu nebolo kompenzované žiadnou náhradou. Takýmto výkladom by bola ochrana vlastníckeho práva žalobcu vyplývajúca z Ústavy SR len iluzórnou. Ani odvolací súd nemôže prejudikovať výsledok konania o pozemkových úpravách a dopredu povedať či budú alebo nebudú splnené všetky podmienky § 3 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z. z. Ako už bolo uvedené vyššie, nie je možné oddiaľovať kompenzáciu za obmedzené vlastnícke právo žalobcu do neurčitého obdobia ukončenia pozemkových úprav. Je potrebné odlišovať priznanie finančnej náhrady vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z. z. a priznanie náhrady za zriadené vecné bremeno vyplývajúce z Ústavy SR (o čom súd rozhoduje v tomto konaní). Odvolací súd nepovažuje rozsudok súdu prvého stupňa za nepreskúmateľný. Ustanovenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať tak, že je nevyhnutné, aby súd prvého stupňa uviedol, z akých jednotlivých dôkazov vyvodil tie - ktoré skutkové zistenia. Takýto postup je namieste vtedy, ak sú dôkazy ku konkrétnej skutočnosti protirečivé. K otázke aplikácie inštitútu bezdôvodného obohatenia sa odvolací súd vyjadril vyššie. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s odvolacou námietkou, že súd prvého stupňa rozhodol ultra petitum. Zo žaloby vyplýva, že žalobca sa domáha najskôr určenia, že žalobcovi patrí právo na vydanie náhrady za zriadené vecné bremeno, ako to vyplýva z petitu návrhu (č.l. 3 spisu), pričom žalobca ďalej navrhuje, aby súd po vynesení medzitýmneho rozsudku pokračoval v konaní ustanovením znalca a zaviazal odporcu na vydanie náhrady určenej znaleckým dokazovaním. Je teda nepochybné, že žalobca sa domáha nielen určenia, že mu patrí právo na vydanie náhrady, ale aj tejto náhrady. Pokiaľ súd prvého stupňa v medzitýmnom rozsudku rozhodol o tom, že na zaplatenie náhrady za zriadené vecné bremeno je za určité obdobie dôvodná, neprekročil podaný návrh. V konaní nebolo preukázané, že žaloba koná v rozpore s dobrými mravmi. Jeho právo nadobúdať nehnuteľnosti nie je obmedzené a žalobca môže nadobúdať aj nehnuteľnosti, na ktorých sú postavené komunikácie. Za rozpor s dobrými mravmi nie je možné považovať uplatňovanie práv vlastníka na ochranu vlastníckeho práva (v tomto prípade uplatňovanie práva na zaplatenie náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno). Úmysel dosiahnuť finančné odškodnenie za vzniknuté vecné bremeno nemožno považovať za rozporný s dobrými mravmi, pretože aj ustanovenia zákona č. 66/2009 Z.z. s vysporiadaním komunikácií postavených na cudzích pozemkoch počítajú, vrátane poskytnutia finančného vyrovnania. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil postupom podľa § 219 ods. 1 OSP. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 4 OSP.. Súd prvého stupňa o trovách konania nerozhodoval, pretože vydával medzitýmny rozsudok, teda nie konečné rozhodnutie. Preto o trovách konania, vrátane trov odvolacieho konania, bude rozhodnuté až postupom podľa ust. § 151 a nasl. OSP. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.