Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 6S/19/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200314 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200314.2 Rozhodnutie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej, v právnej veci žalobcov 1./ Y. A. Z. - I. - A., so sídlom I. XXX/X, S., IČO: XX XXX XXX, 2./ J. Z. D., bytom M. XXC, XX-XXX B., Z. republika, zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 17. januára 2014 číslo: 16217-2/2014-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Košice zo dňa 15. augusta 22013 číslo: 86134-1/2013-KEM, jednohlasne takto r o z h o d o l : Žalobu žalobcu v 1./ rade z a m i e t a. Konanie o žalobe žalobu v 2./ rade z a s t a v u j e. Konanie o návrhu na prerušenie konania z a s t a v u j e. Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 17.01.2014 rozhodla žalovaná ako odvolací orgán o odvolaniach žalobcov proti rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovni, pobočky Košice zo dňa 15.08.2013 č. 86134-1/2013-KEM tak, že podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len zákona) odvolania zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 15.08.2013 rozhodol podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 210 ods. 1 zákona tak, že žalobcovi v 2./ rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie, povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 30. septembra 2011 podľa slovenskej legislatívy. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaná citovala prvostupňové rozhodnutia správneho orgánu a jeho oprávnenie rozhodovať aj o vzniku, resp. zániku sociálneho poistenia (§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona). Poukázala na odvolania žalobcov, citovala § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c), § 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona a uviedla, že žalobca v 1./ rade vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení a že žalobca v 2./ rade ako zamestnanec žalobcu v 1./rade bol vedený v Registri poistencov Sociálnej poisťovne od 01.07.2011. Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (od 01.05.2004) sa uplatňujú koordinačné nariadenia ktoré citovala a uviedla, že ich úlohou ja zabezpečiť, aby sa na fyzické osoby nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. žiadneho členského štátu. Citovala článok 13 (1) písm. a), článok 13 (3) základného nariadenia a uviedla, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu. Ďalej uviedla, že orgány a inštitúty členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom a že v zmysle článku 76 základného nariadenia sú povinné navzájom spolupracovať a pochybnosti môžu riešiť len spôsobom určeným v článkoch 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu. Týmto spôsobom bola Sociálnej poisťovni doručená informácia Z. inštitúcie sociálneho zabezpečenia Y., podľa ktorej v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre Z. podnikateľov zamestnanie v iných členských štátoch, ktorých cieľom ale nie je výkon zamestnania, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie z podnikateľskej činnosti v Z. republike. V zmysle koordinačných nariadení a na základe požiadavky inštitúcie sociálneho zabezpečenia Y. K. bola Sociálna poisťovňa oprávnená a zároveň povinná preskúmať rozhodujúce skutočnosti a teda vykonať kontrolu reálneho výkonu práce zamestnancov na území Slovenskej republiky. Túto vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka Košice. Zdôraznila, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania, čo vyplýva z „Praktickej príručky - právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje na zamestnancov v rámci Európskej únie. Uviedla, že ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto podnikania, avšak v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach EÚ existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania. Ďalej uviedla, že Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe ktorých možno určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania, že takéto zisťovanie predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, z čoho vyplýva, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Ďalej žalovaná uviedla, že prvostupňový správny orgán v rámci kontroly vykonanej dňa 26.02.2013 zistil, že v registrovanom sídle zamestnávateľa, t.j. W. XX, XXX XX D. (podľa výpisu zo Živnostenského registra miesto podnikania XXX XX D. - S. A., W. XX, sa dňom 20.05.2013 mení na adresu XXX XX S., D. XXX/X), sa nenachádza kancelária, ani prevádzka zamestnávateľa. Do Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, sa dňa 06.03.2013 osobne dostavil U.. A. W. ako splnomocnený vedúci podniku zahraničnej osoby a poskytol zamestnancom vykonávajúcim kontrolu súčinnosť pri zisťovaní údajov o účastníkovi konania. O výsledku kontroly bol spísaný záznam zo stretnutia č. 53422-2/2013- KEM, zo 06.03.2013, ktorý všetci zúčastnení podpísali. Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, kontrolou zistila, že skutočná adresa zamestnávateľa je virtuálnou adresou. Spoločné stretnutia účastníka konania so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby U. sa konajú na adrese T. XXX, S., (G.). Na uvedenej adrese sa nachádza kancelária splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby U. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa uchovávajú na adrese splnomocnenca U.. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných partnerov. Žalobca v 1./ rade riadi spoločnosť z miesta svojho trvalého bydliska Z. republika. Práce boli prideľované zamestnancom ústnou formou, t.j. žalobca v 1./ rade oslovil potrebný počet zamestnancov a pridelil im prácu, určil im miesto a spôsob výkonu práce bez časového ohraničenia. Skutočné miesto výkonu zamestnancov nebolo možné jednoznačne určiť, pretože práca bola viazaná na objednávku, ktorá nebola vopred plánovaná. Z týchto zistení prvostupňový správny orgán vyvodil, že spoločnosť zamestnávateľa uvedená vo výpise z obchodného registra nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti. Ďalej vo vzťahu k žalobcovi v 2./ rade uviedla, že formulár PD A1, na základe ktorého sa na tohto zamestnanca vzťahuje slovenská legislatíva sa vystavuje na dobu určitú a bol vystavený v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy. Na základe zistení z kontroly bolo rozhodnuté o zániku sociálneho poistenia dňom skončenia platnosti formulára PD A1 30.09.2011. Žalovaná ďalej v rozhodnutiach uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitným konaním (§ 172 a nasl. zákona), je nedávkovým konaním, ktoré môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, poukázala na § 184 ods. 4 zákona a zdôraznila, že obstarávanie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, nie je viazaná len návrhmi účastníkmi konania, môže vykonávať dokazovanie z vlastnej iniciatívy a je povinná zistiť presne a úplne skutočný stav veci. Včas podanou žalobou sa žalobca v 1./ rade domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňových správnych orgánov. Citoval bod 8, 11, 15, 17, článok I.a, článok 11 bod 3 písm. a), článok 13 bod 3 základného nariadenia § 11 Zákonníka práce, § 4, § 210 ods. 1, 2 zákona. Namietal nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, nedodržanie princípu tzv. dobrej správy, princípu rovnosti, zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, právnej istoty, konania v primeranej lehote, spoluúčasti a transparentnosti. V konkrétnom prípade bola podľa žalobcu porušená zásada dvojinštančnosti správneho konania. Namietal, že rozhodnutie je nepreskúmateľné, arbitrárne. Žalovaná v rozhodnutí vychádzala zo skutočností, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a teda neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. O týchto sa žalobca dozvedel až z preskúmavaného rozhodnutia, žalobcovi boli odňaté jeho procesné práva brániť sa. Poukázal na list žalovanej - Oznámenie zo dňa 25.07.2013 v ktorom prejudikovala, že zamestnanci žalobcu a ďalších zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom, t.j. bez náležitého zistenia skutkového stavu zamestnávateľov zaškatuľkovala medzi schránkové firmy. Nezákonnosť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu aj žalovanej spočíva aj v nedodržaní zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a teda v porušení § 210 ods. 1, 2 zákona, keď nebol dodržaný ani postup podľa § 193 ods. 3 zákona (prerušenie konania). Bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania, lebo žalobca v 1./ rade zamestnáva aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým, aj napriek rovnakým podmienkam, bol uplatnený diametrálne odlišný postup ako v prípade žalobcov v 2./ a 3./ rade, občanov Z. republiky. Na nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov poukazuje aj rozhodnutie príslušného poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (Y.), ktorý vydal rozhodnutie, že zamestnanci žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej republiky (článok 13 bod 3 základného nariadenia). Ďalej namietal, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je nepreskúmateľné, lebo prvostupňový správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013 a výsledky tejto kontroly nemohli byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a zákonné rozhodnutie. Žalobca ďalej namietal, že kontrola vykonaná zo strany správneho orgánu bola vykonaná nezákonne, lebo do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý na podnet žalovanej kontrolu u zamestnávateľa vykonal, pričom nezistil pochybenie v tejto oblasti. Týmito zisteniami bol správny orgán viazaný a bol povinný ich rešpektovať. V priebehu kontroly vykonanej prvostupňovým správnym orgánom žalobca predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky zamestnancov, čo nepochybne preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu na území Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že v lete 2012 vykonal prvostupňový správny orgán u žalobcu kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky. O niekoľko mesiacov neskôr kontrola zistila závažné nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia zamestnancov. Ďalej uviedol, že žalovaná sa v napadnutých rozhodnutiach pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej legislatívy odvoláva na „Praktickú príručku - právne predpisy“, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Žalobca si v tejto súvislosti dovolil citovať podstatné časti tejto príručky: „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosť v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy. Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania: - miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, - dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, - počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, - miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, - sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, - miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, - miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká, - miesto náboru zamestnancov.“ Vychádzajúc z postupov uvedených v Praktickej príručke je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky, keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Keďže žalobca nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, poukázal na to, že spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov. V tomto ponímaní mal žalobca za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne zabezpečenie jeho zamestnancov, je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie. Vzhľadom na uvedené žalobca za účelom dosiahnutia spravodlivosti a s prihliadnutím na okolnosti, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a sú zjavne nezákonné žiadal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie. Z dôvodu skôr začatého konania prebiehajúceho na krajskom súde medzi žalobcom a žalovanou, so skutkovo a právne obdobným predmetom konania, žalobca v záujme hospodárnosti a efektívnosti konania navrhol, aby krajský súd podľa § 109 ods. 2 písm. c), prípadne podľa § 110 O.s.p. konanie prerušil. Zároveň žiadal, aby mu boli nahradené trovy konania. Na pojednávaní konanom dňa 27.03.2015 právny zástupca návrh na prerušenie konania vzal späť. Z týchto dôvodov krajský súd konanie o tomto návrhu zastavil. V priebehu súdneho konania (návrhom zo dňa 21.01.2015) právny zástupca žiadal, aby krajský súd podľa § 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania na strane žalobcu, a to žalobcu v 2./ rade. Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6S/19/2014-25 zo dňa 16.02.2015 krajský súd podľa § 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania na strane žalobcu, a to žalobcu v 2./ rade. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.02.2015. Žalobcovia v 1./ a 2./ sa na pojednávanie nedostavili. Ich neúčasť na pojednávaní ospravedlnil ich právny zástupca. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zotrvala na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v preskúmavaných rozhodnutiach a navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Z neúčasti na pojednávaní sa písomne ospravedlnila (doručené súdu až dňa 30.03.2015) a súhlasila, aby súd konal a rozhodol v jej neprítomnosti. Krajský súd podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie ktoré im predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe. Vypočul právneho zástupcu žalobcov s tým, že podľa § 250g ods. 2 O.s.p. konal a rozhodol v neprítomnosti žalobcov a žalovanej, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a jednohlasne dospel k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1./ rade je žaloba nedôvodná a vo vzťahu k žalobcovi v 2./ rade bola podaná oneskorene. Predmetom preskúmania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§ 247 a nasl. O.s.p.) je rozhodnutie správneho orgánu, ktorým podľa § 178 ods. 1 písm. a) v spojení s § 210 ods. 1 zákona rozhodol, že žalobcovi v 2./ rade zaniklo dňom 30.09.2011 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy z dôvodu, že vykonanou kontrolou u žalobcu v 1./ rade nebol preukázaný reálny výkon práce zamestnanca- žalobcu v 2./ rade na území Slovenskej republiky. Na základe odvolaní žalobcov žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona odvolania zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. Rozsah preskúmavacieho konania bol daný rozsahom žalobných námietok, pričom súd skúmal aj splnenie procesných podmienok na podanie predmetných žalôb. Je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 01.05.2004 sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.03.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 Z. z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia Z.j inštitúcie sociálneho zabezpečenia Y., že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Z. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie Y. z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Z. republike. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia Y. K. oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa. Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z „Praktickej príručky -právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, kontrolou zistila, že skutočná adresa zamestnávateľa je virtuálnou adresou. Spoločné stretnutia účastníka konania so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby U.. A. W. sa konajú na adrese T. XXX, S., (G.). Na uvedenej adrese sa nachádza kancelária splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby U.. A. W.. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa uchovávajú na adrese splnomocnenca U.. A. W.. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných partnerov. Žalobca v 1./ rade riadi spoločnosť z miesta svojho trvalého bydliska Z. R. XXB, XXX XX Z. R., Z. republika. Práce boli prideľované zamestnancom ústnou formou, t.j. žalobca v 1./ rade oslovil potrebný počet zamestnancov a pridelil im prácu, určil im miesto a spôsob výkonu práce bez časového ohraničenia. Skutočné miesto výkonu zamestnancov nebolo možné jednoznačne určiť, pretože práca bola viazaná na objednávku, ktorá nebola vopred plánovaná. Na základe kontroly dospel prvostupňový správny orgán aj žalovaná k záveru, že sa nepodarilo preukázať reálny výkon činností zamestnancov žalobcu v 1./ rade na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. V súvislosti so žalobou žalobcu v 1./ rade krajský súd poukazuje na to, že z ustanovení § 249 ods. 1, 2 a § 250j O.s.p. vyplýva, že správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou. Konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí. Ustanovenie § 250 ods. 2 O.s.p. upravuje, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo. Citované ustanovenia O.s.p. teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné ukrátenie a teda musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že takáto osoba nebola ukrátená na právach, a súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu a ide o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že rozhodnutie bolo nezákonné, čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať a viedlo by to k zastaveniu konania. Žalobca v 1./ rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavanej veci nedodržali zákonný postup, rozhodnutie je nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutého rozhodnutia nepreukazuje žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce pravdou, že pri vydávaní rozhodnutia neboli dodržané procesné lehoty, avšak podľa názoru súdu toto procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutého rozhodnutia len z tohto dôvodu, by žalobca v 1./ rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa § 250h ods.1 O.s.p. až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutého správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutia žalovanej, bez uvedenia konkrétnych porušení subjektívnych práv žalobcu v 1./ rade, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné, že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že zákon o sociálnom poistení č. 461/2003 Z. z. v ustanovení § 145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo b/doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia právo na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči jej právnemu nástupcovi. Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1./ rade. Z obsahu žaloby naopak vyplýva, že žalobca v 1./ rade namieta iné porušenie ako svojich subjektívnych práv a to porušenie práv zamestnanca (žalobcu v 2./ rade). Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu, že prvostupňový správny orgán ani žalovaná neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnanca žalobcu v 1./ rade. Zákon č. 461/2003 Z. z. v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2 v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa ustanovenia § 172 ods. 5 predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy. Tretia časť zákona súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania. Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1 tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Z ustanovenia § 196 ods. 1 zákona vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon nevylučuje, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci rozhodla. Okrem toho krajský súd poukazuje aj na oprávnenie (povinnosť) Sociálnej poisťovne vykonávať potrebné šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, keďže v zmysle čl. 76 (4) základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazuje obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu. Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu v 1./ rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutie žalovanej je len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto postup žalovanej umožňuje § 218 ods. 1 zákona, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. Ostatné námietky žalobcu v 1./ rade vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutia v Oznámení žalovanej príslušnému orgánu Z. republiky a retroaktivite, súd konštatuje, že žalobca v 1./ rade v žalobe nenamietal porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké jeho subjektívne práva boli porušené. Vo vzťahu k žalobcovi v 2./ rade prvostupňový správny orgán nerozhodol ani retroaktívne. Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe, súd dospel k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1./ rade subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobe je namietané porušenie subjektívnych práv žalobcu v 2./ rade, postup žalovanej bol v súlade so zákonom, preto žalobu žalobcu v 1./ rade podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol. Vo vzťahu k žalobcovi v 2./ rade súd skúmal, či žaloba tohto žalobcu bola podaná včas. Podľa § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť. Osobitný zákon (č. 461/2003 Z. z.) inú lehotu na podanie žaloby neupravuje. Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi v 2./ rade doručené dňa 31.01.2014. Žalobcovi v 2./ rade začala dvojmesačná lehota na podanie žaloby plynúť dňa 31.01.2014 a uplynula dňa 31.03.2014. Uznesenie krajského súdu, ktorým podľa § 92 ods. 1 O.s.p. pripustil jeho vstup do konania na strane žalobcu, nadobudlo právoplatnosť dňa 20.2.2015. Postavenie žalobcu v 2./ rade nadobudol dňa 20.02.2015, t.j. po uplynutí zákonnej lehoty na podanie žaloby (dňa 31.03.2014), pričom zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. V tejto súvislosti krajský súd uvádza, že lehota žalobcu v 2./ rade (dva mesiace odo dňa doručenia rozhodnutia žalovanej) nemôže byť zachovaná ani pri argumentácií, že zamestnávateľ (žalobca v 1./ rade) a zamestnanec (žalobca v 2./ rade) sú nerozluční spoločníci, pretože z hmotnoprávnych ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. nevyplývajú pre žalobcu v 1./ rade a žalobcu v 2./ rade rovnaké práva a povinností. Navyše z ustanovenia § 246c ods. 1 O.s.p. vyplýva, že pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti zákona. Pre posúdenie, či ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo, je rozhodujúca povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva. Občiansky súdny poriadok v § 91 ods. 2 nerozlučné spoločenstvo definuje tak, že ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, úkony jedného z nich platia i pre ostatných... . Správne súdnictvo podľa piatej časti O.s.p. je o ochrane subjektívnych práv fyzickej alebo právnickej osoby. Subjektívne práva, resp. povinnosti žalobcu v 1./ rade ako zamestnávateľa nie sú identické so subjektívnymi právami a povinnosťami fyzických osôb zamestnancov. Aplikácia ustanovenia § 91 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pre toto konanie tak nespĺňa podmienku primeranosti. Podľa § 250d ods. 3 O.s.p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné. Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250d ods. 1 O.s.p. konanie o žalobe žalobcu v 2./ rade zastavil. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Žalobcovia neboli v konaní úspešní, žalovaná nemá zo zákona právo na náhradu trov konania, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.