Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 5S/22/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200344 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sláviková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200344.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a sudkýň Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu D. E. Q. - I., so sídlom L. XXX/X, E., právne zastúpeného JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti G. X., bytom X. XX/X, X., D. republika, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. XXXXX- X/XXXX-BA zo dňa 5. februára 2014 na základe žaloby takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 05.02.2014 žalovaná podľa ust. § 179 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákona“) o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka L. (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. XXXXX-X/XXXX-L. zo dňa 06.09.2013 vo veci vzniku sociálneho poistenia podľa § 218 ods. 2 zákona rozhodla tak, že odvolanie žalobcu zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. Rozhodnutie odôvodnila tým, že napadnutým rozhodnutím prvostupňový správny orgán ako orgán príslušný podľa ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch rozhodol, že pánovi G. X., nar. XX.XX.XXXX nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi u zamestnávateľa - žalobcu od 01.05.2012 podľa slovenskej legislatívy. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že prvostupňový správny orgán nedostatočne zistil skutkový a právny stav veci, nevysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, a preto rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie je nezákonné a nepreskúmateľné pre nedostatok relevantných dôvodov. Napadnuté rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodu, že nebolo vydané v lehote určenej v § 210 ods. 2 zákona. Taktiež z dôvodu, že rozhodnutie porušuje princíp rovnakého zaobchádzania a javí sa, že ide o diskriminačný postup Sociálnej poisťovne voči občanom Poľskej republiky. Rozhodnutie považoval za nepreskúmateľné z dôvodov, že prvostupňový správny orgán rozhodol o nevzniknutí sociálneho poistenia od roku 2011 na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Namietal, že vykonaná kontrola zo strany Sociálnej poisťovne ohľadne skúmania výkonu činnosti zamestnanca je nezákonná, pretože do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce. Pri kontrole boli predložené doklady súvisiace s dohodnutým druhom práce, ktoré bez akýchkoľvek pochybností preukazujú výkon závislej práce pre zamestnávateľa. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je jasné, na základe ktorých podkladov bol prijatý záver, že zamestnanec reálne v Slovenskej republike nevykonáva závislú prácu. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť zamestnávateľa mať v mieste podnikania zriadenú kanceláriu, viesť záznamy o pracovných rokovaniach, záznamy o prideľovaní prác zamestnancom a ani zákaz spracovania personálnej a mzdovej agendy zamestnancov externým subjektom. Argument o nemožnosti určenia miesta výkonu práce zamestnancov neobstojí, pretože v súlade s pracovnou zmluvou je dohodnutým miestom výkonu práce adresa miesta podnikania zamestnávateľa. Ak zamestnanec vykonáva prácu mimo miesta v Slovenskej republike, prípadne v zahraničí, nespôsobuje to zmenu ani zánik pracovného pomeru. V Sociálnej poisťovni je riadne registrovaný ako zamestnávateľ s prideleným identifikačným číslom a zamestnáva množstvo zamestnancov. Navrhol, aby napadnuté rozhodnutie odvolací orgán zmenil tak, že zamestnancovi za rozhodné obdobie sociálne poistenie vzniklo. Konštatovala, že napadnuté rozhodnutie bolo doručené aj pánovi G. X., ktorý podľa § 173 ods. 1 zákona sa tiež považuje za účastníka konania. G. X. odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu nepodal. Ďalej uviedla, že ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k záveru, že toto rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Citovala pritom ust. § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/, § 3 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1 zákona. S poukázaním na citované ustanovenia dôvodila, že pán G. X. bol vedený v Registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa - žalobcu od 01.05.2012. Žalobca vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia v živnostenskom oprávnení sp.č. O.-C/XXXX/XXXXX-XXXXX zo dňa 26.05.2011. V živnostenskom registri je zapísaný pod číslom XXX-XXXXX, s miestom podnikania XXX XX E., L. XXX/X (do 20.05.2013 - XXX XX L. D. XX). V registri zamestnávateľov je žalobca vedený od 01.06.2011. Konštatovala, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie Nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 zo dňa 21.03.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Citovala čl. 11 (3) (a) základného nariadenia, podľa ktorého s výhradou čl. 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v čl. 13 ustanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Citovala čl. 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27.06.2012, podľa ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha: a) právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch, alebo b) právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich činností v členskom štáte svojho bydliska. Citovala ďalej čl. 13 (3) základného nariadenia, podľa ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s čl. 13 (1) základného nariadenia. Uviedla, že na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 zo dňa 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe čl. 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v čl. 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné na stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte. Konštatovala, že jej bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS H., že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS H. oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušnou inštitúciou na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa. Dôvodila, že prvostupňový správny orgán vykonal kontrolu u žalobcu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) a v iných nariadeniach Európskej únie existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva. Poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora v prípade Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, ktorý vypracoval termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť tiež. Vyššie uvedené kritériá spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov a pod. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. Ďalej dôvodila, že v rámci vykonanej osobnej kontroly prvostupňový správny orgán zistil, že v registrovanom sídle zamestnávateľa - žalobcu, t.j. D. XX, L. (podľa výpisu zo Živnostenského registra miesto podnikania XXX XX L. - C., D. XX, sa dňom 20.05.2013 mení na adresu E., L. XXX/X), sa nenachádza kancelária, ani prevádzka zamestnávateľa. Dňa 06.03.2013 sa pred prvostupňový správny orgán osobne dostavil B.. G. K. ako splnomocnený vedúci podniku zahraničnej osoby a poskytol súčinnosť pri zisťovaní údajov o žalobcovi. O výsledku kontroly bol spísaný záznam č. XXXXX-X/XXXXX- L. zo dňa 06.03.2013, ktorý bol podpísaný všetkými zúčastnenými osobami. Prvostupňový správny orgán vykonanou kontrolou zistil, že skutočná adresa žalobcu je virtuálnou adresou. Spoločné stretnutia žalobcu so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby B.. G. K. sa konajú na adrese V. XXX, E. (hotel A.). Na uvedenej adrese sa nachádza kancelária splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby B.. G. K.. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa uchovávajú na adrese tohto splnomocnenca. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných partnerov. Žalobca riadi spoločnosť z miesta svojho trvalého bydliska D. X. XXB, D. republika. Práce sú prideľované žalobcom ústnou formou, t.j. osloví potrebný počet zamestnancov a pridelí im prácu, určí im miesto a spôsob výkonu práce bez časového ohraničenia. Skutočné miesto výkonu zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť, pretože podľa vyjadrenia žalobcu práca je viazaná na objednávku, ktorá nie je vopred plánovaná. Z výsledkov kontroly vyplýva, že sídlo spoločnosti žalobcu ako zamestnávateľa uvedené vo výpise zo živnostenského registra nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti. Na základe uvedených skutočností žalovaná dospela k záveru, že zamestnancovi žalobcu povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky nevzniklo od 01.05.2012 podľa slovenskej legislatívy. Konanie vo veciach sociálneho poistenia je upravené v § 172 a nasledujúcich ustanovení zákona. Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkovým konaním, ktoré vzhľadom na ustanovenie § 184 ods. 8 zákona môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Konanie bolo začaté z podnetu prvostupňového správneho orgánu a začalo dňom vydania napadnutého rozhodnutia. Preto je toho názoru, že ust. § 210 ods. 2 zákona v znení zákona č. 677/2006 Z.z. bolo dodržané. Poukázala na ust. § 185 ods. 4 zákona, podľa ktorého konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon však nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, v ktorej uviedol, že na území Slovenskej republiky vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení. Zároveň má registrovaný status zamestnávateľa a za účelom riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti zamestnáva viacerých zamestnancov a to na základe pracovných zmlúv uzatvorených v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Voči svojim zamestnancom si plní všetky povinnosti podľa osobitných právnych predpisov, najmä pokiaľ ide o oznamovaciu povinnosť, o platenie odvodov na jednotlivé druhy sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákona“). Sociálna poisťovňa, pobočka L. ako prvostupňový správny orgán a organizačná zložka žalovanej rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-L. zo dňa 06.09.2013 rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a/ a § 210 ods. 1 zákona o tom, že jeho zamestnancovi G. X. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.05.2012 podľa slovenskej legislatívy, a to z dôvodu, že vykonanou kontrolou u žalobcu nebol preukázaný reálny výkon práce tohto zamestnanca na území Slovenskej republiky, nemá v mieste podnikania zriadenú kanceláriu a používa len poštovú schránku súkromnej osoby. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie, v ktorom poukázal na nezákonnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, porušenie princípu rovnakého zaobchádzania a nezákonnosť vykonanej kontroly. Žalovaná o jeho odvolaní rozhodla napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie zamietla a potvrdila rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z dôvodu, že nespĺňa základné kritéria podstatnej podmienky - registrované sídlo alebo miesto podnikania v Slovenskej republike vyžadované pre rozhodnutie o tom, aká legislatíva v prípade cezhraničných vzťahov sa uplatní, teda že pre sociálne zabezpečenie zamestnancov bude uplatniteľnou legislatívou podľa základného nariadenia právny poriadok Slovenskej republiky. Citoval bod 8, 11, 15, 17, čl. I písm. a/, čl. 11 bod 3 písm. a/, čl. 13 bod 3 základného nariadenia, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4 a § 210 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. Uviedol, že nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ktoré považuje za nezákonné. Dôvodil, že podľa najnovších požiadaviek zo strany EÚ by v každom členskom štáte mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy. Tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku a aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tam aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality (hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami) a právnej istoty zahŕňajúci aj ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov), spoluúčasti a transparentnosti. Tieto princípy neboli v tomto prípade zo strany žalovanej dodržané. Ako dôvod nezákonnosti napadnutého rozhodnutia uvádza, že vydaním tohto rozhodnutia bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania, rozhodnutie je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Nevysporiadala sa s jeho argumentáciou uvedenou v jeho odvolaní a nad rámec dôvodov podaného odvolania a zisteného skutkového stavu zamietla jeho odvolanie z dôvodov a skutočností, ktoré boli po prvýkrát až žalovanou v napadnutom rozhodnutí. V tomto prípade jemu, aj jeho zamestnancovi bolo odňaté právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o ich právach a povinnostiach de facto po prvýkrát na podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom. Tento postup zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovanej, pretože správny orgán uviedol dôvody o skutočnosti v konaní nezisťované, prípadne zistené v rozpore so zákonom, prípadne ak nie je zrejmé, či boli dôkazy vykonané. Poukázal na list žalovanej - Oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy zo dňa 25.07.2013, v ktorom informuje žalovaná príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS) o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších vybraných zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania odvolania tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia organizačných zložiek. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už vopred k prejudikovaniu jej rozhodnutí a rozhodnutí jej organizačných zložiek o tom, že jeho zamestnanci a ďalší označení zamestnávatelia nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby vzala do úvahy zistený skutkový stav, jeho argumentáciu a argumentáciu ďalších zamestnávateľov. Zaškatuľkovala ho ako zamestnávateľa do kategórie tzv. schránková firma a ďalej sa už nezaoberala individuálnymi okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že nie je žiadnou schránkou firmou, ale riadne v Slovenskej republike podniká. Namietal, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo vydané v rozpore s ust. § 210 ods. 1 a 2 zákona, pretože nebolo vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky (registračného listu) zamestnanca v roku 2011. V tomto smere je zrejmé, že aj ak by došlo (v rozpore so zákonom) k posunutiu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly (12.03.2013), ktorú vykonala žalovaná prostredníctvom organizačnej zložky, aj v takomto prípade by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote. Argument o začatí plynutia lehoty od prvého úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia, je absolútne arbitrárny a neudržateľný. Prvostupňový správny orgán bol v danej veci povinný rozhodnúť najneskôr do 60 dní od začatia konania. Lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až o 60 dní, k čomu však nedošlo. Rovnako nedošlo ani k využitiu možnosti prerušiť konanie podľa § 193 ods. 3 zákona. Žalovaná taktiež rozhodla po uplynutí lehoty, preto je toho názoru, že rozhodnutia sú nezákonné. Poukázal na to, že vydaním rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a žalovanej došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania. Okrem zamestnancov - občanov z Poľskej republiky zamestnáva aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok prvostupňový správny orgán nerozhodol o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodol o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov Al. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom Poľskej republiky, napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu ku všetkým zamestnancom. O skutočnosti, že rozhodnutie prvostupňového orgánu nie je dôvodné svedčí aj to, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia ZUS vydal rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval, že jeho zamestnanec podlieha legislatíve Slovenskej republiky podľa čl. 13 bod 3 základného nariadenia. V tomto prípade žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, ale svojim rozhodnutím tiež poprela právny názor poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvoláva práve na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia ZUS. Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu považoval za nepreskúmateľné z dôvodu, že tento rozhodol o zániku sociálneho poistenia spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole nebolo možné objektívne zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. Namietal, že kontrola vykonaná zo strany správneho orgánu ohľadne skúmania výkonu činnosti zamestnancov bola vykonaná nezákonne, pretože do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má iba Inšpektorát práce, ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u neho kontrolu, pričom nezistil v tejto oblasti žiadne pochybenie alebo nedostatky. Za tejto situácie bol prvostupňový správny orgán viazaný týmito zisteniami a bol povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako podklady pre svoje rozhodnutie. V priebehu kontroly, ktorú u neho vykonal prvostupňový správny orgán, riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Poukázal aj na to, že v lete 2012 vykonal prvostupňový správny orgán u neho kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky, ani čo sa týka reálneho výkonu práce zamestnancov, ani skutočného miesta podnikania v Slovenskej republike. Citoval podstatné časti Praktickej príručky - Právne predpisy, na ktorú sa žalovaná v napadnutom rozhodnutí odvoláva a ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ. Z tejto praktickej príručky vyplýva: „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.“ „Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto podnikania.“ „Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy.“ „Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritériá na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania: - miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, - dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, - počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, - miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, - sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, - miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, - miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká, - miesto náboru zamestnancov.“ Dôvodil, že vychádzajúc z týchto postupov uvedených v Praktickej príručke je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených kritérií sa jeho miesto podnikania bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky, pretože sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Poukázal na to, že spĺňa takmer všetky základné kritériá, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov. Žiadal napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie. Podľa § 250 ods. 1 O.s.p., účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Z obsahu administratívneho spisu, ako aj napadnutého rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu je nesporné, že účastníkom konania okrem žalobcu bol zamestnanec žalobcu G. X., ktorému bolo rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu aj doručované. Z uvedených dôvodov súd uznesením č.k. 5S 22/2014-22 zo dňa 05.12.2014 pribral podľa § 250 ods. 1 O.s.p. do konania aj tohto účastníka z dôvodu, že zrušením žalobou napadnutého rozhodnutia by mohli byť dotknuté práva a povinnosti G. X.. Podľa § 244 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 247 ods. 1 a 2 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 249 ods. 1 a 2 O.s.p., konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí. Podľa § 250 ods. 2 O.s.p., žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo. Z vyššie citovaného ust. § 250 ods. 2 O.s.p. nesporne vyplýva, že fyzická osoba alebo právnická osoba musí tvrdiť (procesne), že bola ukrátená na svojich právach. K ukráteniu musí dôjsť na subjektívnych právach žalobcu. Pojem „svojich právach“ je potrebné vysvetľovať reštriktívne. Musí ísť o práva a nie o záujmy alebo oprávnené záujmy. Toto subjektívne právo sa opiera alebo vychádza zo všeobecne záväzného právneho predpisu. Žalobca tvrdí v žalobe, že správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach nedodržali zákonný postup, sú nezákonné a arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60 dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí, netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je pravdou, že napadnutými rozhodnutiami neboli dodržané procesné lehoty, tieto procesné pochybenia však podľa názoru súdu nemajú vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Namietané nezákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej bez uvedenia konkrétnych porušení jeho subjektívnych práv je pre rozhodnutie vo veci irelevantné. Je nesporné, že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Podľa § 250i ods. 3 O.s.p., pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zákon o sociálnom poistení v ust. § 145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a) zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo b) doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia, právo na vrátenie poistného sa premlčí do 10 rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v ods. 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v štátnej pokladnici. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia, poistné, ktoré je Sociálna povinná vrátiť sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi. S poukázaním na vyššie citované zákonné ustanovenia je súd toho názoru, že rozhodnutím žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu. Žalobca v žalobných námietkach namietal skôr iné porušenia ako svojich subjektívnych práv ako účastníka konania, a to porušenie práv zamestnancov. Aj keby napadnutými rozhodnutiami alebo postupom správnych orgánov boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky alebo nariadenia Rady (EHS) z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nepochybne vyplýva žalobcovi povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv. Žalobca v žalobných námietkach ďalej spochybňoval oprávnenie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania jeho zamestnancami. Túto námietku súd považuje za neopodstatnenú. Konanie vo veci sociálneho poistenia je upravené v tretej časti zákona o sociálnom poistení v ust. § 172 až § 255 citovaného zákona. Podľa § 172 ods. 2 zákona, v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia, Konanie vo veciach podľa odseku 1 je a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len "dávkové konanie"), b) iné konanie (ďalej len "nedávkové konanie"). Podľa § 172 ods. 5 zákona, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále, a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy. Podľa § 178 ods. 1 zákona, do pôsobnosti pobočky patrí a) rozhodovať v 1. stupni 1. o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Podľa § 195 ods. 1 zákona, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Podľa § 196 ods. 1 zákona, dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ustanoviť znalca podľa osobitného predpisu, ak je na odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok. podľa odseku 7 citovaného ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy v vzájomnej súvislosti. Z vyššie citovaných ustanovení zákona je nesporne daná kompetencia Sociálnej poisťovne rozhodovať v nedávkovom konaní o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. V rámci dokazovania vo veci sociálneho poistenia je v ust. § 196 upravená široká definícia dôkazu. Preto nie je zákonom vylúčené, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala kontrolu a šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci v konaní nerozhodla. Žalobca v žalobe namietal aj porušenie zásady dvojinštantnosti konania. Túto námietku súd taktiež považuje za nedôvodnú. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej je nesporné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov než tých, ktoré boli zistené v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom. Konanie pred prvostupňovým správnym orgánom a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Podľa § 218 ods. 1 zákona, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. Žalovaná pri vydávaní napadnutého rozhodnutia postupovala preto v súlade s citovaným ustanovením § 218 ods. 1 zákona a rozhodnutie iba podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnila. Podľa § 209 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona, rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní alebo o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu. V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Napadnuté rozhodnutie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu bolo vydané v súlade s vyššie citovaným ust. § 209 zákona o sociálnom poistení. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli správne orgány vedené pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe podľa § 250j ods. 1 O.s.p. dospel súd k záveru, že vo vzťahu žalobcovi subjektívne práva neboli porušené a preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobca nemal v konaní úspech, preto mu náhrada trov konania nepatrí a žalovaná aj pri úspechu v konaní nemá právo na náhradu trov konania. Preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Senát krajského súdu sa jednohlasne uzniesol. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doru- čenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.