Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 5S/29/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200433 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sláviková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200433.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a sudkýň Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu 1. B. E. - F., so sídlom H. XXX/X, M., 2. V. G. Z., bytom B. N. XX, XXXXX L., Poľská republika, obaja právne zastúpení JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 25. februára 2014 na základe žaloby takto r o z h o d o l : Žalobu žalobcu v 1. rade z a m i e t a . Vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade z r u š u j e rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 25. februára 2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Prešov č. XXXXX-XX/XXXX- PO zo dňa 10. októbra 2013 podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p. a vec v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie. Vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a . Vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade z a v ä z u j e žalovanú nahradiť žalobkyni v 2. rade trovy konania vo výške 284,08 € pozostávajúce z trov právneho zastúpenia, ktoré je povinná zaplatiť v lehote 10 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku právnemu zástupcovi žalobkyni v 2. rade JUDr. Dušanovi Remetovi, advokátovi. o d ô v o d n e n i e : Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 25.02.2014 žalovaná podľa ust. § 179 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákona“) vo veci odvolania žalobcov v 1. a 2. rade proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Košice (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. XXXXX- XX/XXXX-PO zo dňa 10.10.2013 vo veci zániku sociálneho poistenia podľa § 218 ods. 2 zákona rozhodla tak, že odvolanie žalobcov v 1. a 2. rade zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. Rozhodnutie odôvodnila tým, že napadnutým rozhodnutím prvostupňový správny orgán ako orgán príslušný podľa ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch rozhodol tak, že pani V. G. Z., nar. XX.XX.XXXX (žalobkyni v 2. rade), zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa B. E. - F. (žalobcu v 1. rade), dňa 31.03.2013. Proti tomuto rozhodnutiu podali žalobcovia v 1. a 2. rade odvolanie v zákonom ustanovenej lehote. V odvolaní namietali nezákonnosť rozhodnutia a poukázali na neúplné zistenie skutočného stavu veci a nesprávne právne posúdenie. Sú toho názoru, že rozhodnutie je nezákonné aj z dôvodu, že nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote 60 dní odo dňa podania prihlášky (registračného listu) zamestnanca v roku 2011. Poukázala na definíciu zamestnanca podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004, ako aj na definíciu zamestnanca podľa zákona č. 311/2001 Zákonník práce a zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Namietli porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, pretože ide o celoslovenský diskriminačný postup voči zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky. Iní zamestnanci, ktorí vykonávajú tú istú prácu, za tých istých podmienok a vo vzťahu ku ktorým boli kontrolným orgánom predložené tie isté doklady sú zamestnanci, kde Sociálna poisťovňa rozhodla, že podliehajú slovenskej legislatíve ako legislatíve uplatniteľnej. Na základe pracovnej zmluvy zamestnanec - žalobca v 2. rade vykonáva distribúciu reklamných letákov na území Slovenskej republiky. Počas kontroly bola Sociálnej poisťovni predložená pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky. Tieto podklady, hoci boli riadne predložené, neboli podkladom rozhodnutia. Prvostupňový správny orgán vychádzal len z irelevantných skutočností. Uviedli, že všetky povinnosti zamestnávateľa si žalobca v 1. rade riadne plnil. Ďalej poukázali na skutočnosť, že na základe zákona nepatrí do kompetencie Sociálnej poisťovne vykonať kontrolu výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. V tejto oblasti je kompetentný Inšpektorát práce, ktorý kontrolu aj vykonal a nezistil žiadne pochybenia alebo nedostatky. Na základe týchto skutočností prvostupňový správny orgán konal v rozpore s Nariadením a so zákonom. Uviedla, že ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k záveru, že toto rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Citovala ust. § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/, § 3 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1 zákona a dôvodila, že podľa výpisu zo živnostenského registra Obvodného úradu Svidník, č.živ.reg.: XXX-XXXXX je žalobca v 1. rade držiteľom živnostenského oprávnenia od 01.02.2011. Vo výpise zo živnostenského registra je uvedené miesto podnikania žalobcu v 1. rade Svidník, H. XXX/X (do 18.11.2013 Svidník, N. XXX/X, do 03.09.2013 Prešov, XX. novembra XXX). Žalobkyňa v 2. rade ako zamestnanec bola vedený v Registri poistencov Sociálnej poisťovne od 01.04.2011. Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo dňa 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie Nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, zo dňa 21.03.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Dôvodila, že podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28.06.2012 osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. Argumentovala, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 zo dňa 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte. Uviedla, že Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa. Tieto skutočnosti oprávňujú Sociálnu poisťovňu vykonať kontrolu reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorú nevykonáva podľa zákona o sociálnom poistení, ale na základe kompetencií príslušnej inštitúcie na určovanie uplatniteľnej legislatívy. Ďalej dôvodila, že jeden z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva. Uviedla, že Súdny dvor Európskej únie vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť tiež. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a pod. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. Argumentovala, že pre žalobkyňu v 2. rade vystavila formulár PD A1, s platnosťou od 01.04.2011 do 31.03.2013. Formulár bol vystavený v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Pri rozhodovaní prvostupňový správny orgán túto skutočnosť vzal do úvahy, rovnako ako aj výsledky kontroly, na základe čoho rozhodol, že posledný deň platnosti formulára PD A1, t.j. 31.03.2013 je dňom zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobkyne v 2. rade. V rámci vykonanej kontroly prvostupňový správny orgán zistil, že v registrovanom sídle žalobcu v 1. rade Prešov, XX. novembra XXX neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka. Nachádza sa tam iba poštová schránka patriaca súkromnej osobe, na ktorej je uvedené meno B. E. - F.. Majiteľ poštovej schránky potvrdil, že žalobca v 1. rade sa na uvedenej adrese nezdržiava, má iba schránku na doručovanie pošty, ktorú mu následne osobne doručuje na adresu Svidník, N. 7. Ďalej bolo zistené, že na adrese Svidník, N. X je súkromný byt, v ktorom sa nikto nenachádzal. Pracovné stretnutia sa uskutočňujú príležitostne na adrese spracovateľskej firmy, v priestoroch hotela L., H. ulica, M. 7. V týchto priestoroch sa nachádzajú aj účtovné doklady žalobcu v 1. rade, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky a faktúry. Žalobca v 1. rade riadi spoločnosť z adresy svojho trvalého bydliska v Poľskej republike. Konkrétny rozpis prác jednotlivým zamestnancom nebol ku kontrole predložený. Práce sú prideľované zamestnancom telefonicky podľa potreby, pričom výkon práce je určený bez obmedzenia. V deň kontroly nebolo možné zistiť počet zamestnancov, ktorí v daný deň vykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky. Z výsledkov kontroly vyplýva, že sídlo žalobcu v 1. rade uvedené vo výpise zo živnostenského registra nespĺňa kritériá registrovaného sídla spoločnosti. Kontrolou sa nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že na žalobkyňu v 2. rade ako zamestnanca sa od 01.04.2011 vzťahuje slovenská legislatíva. Žalobca v 1. rade ako zamestnávateľ síce predložil formálne doklady, ako sú pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestových nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že žalobkyňa v 2. rade ako zamestnanec vykonávala prácu na určenom mieste. Ďalej dôvodila, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl. ustanovení zákona. Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom na ust. § 184 ods. 8 zákona môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Podľa § 185 ods. 4 zákona konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon však nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 7Sžso/20/2010. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Včas podanou žalobou sa žalobcovia domáhali preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu č. XXXXX-XX/XXXX-PO zo dňa 10.10.2013, ktoré žiadali zrušiť a vrátiť vec žalovanej na ďalšie konanie. Citovali bod 8, 11, 15, 17, čl. 1 písm. a/, čl. 2 bod 3 písm. a/, čl. 13 bod 3 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“), § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4 a § 210 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Namietali, že rozhodnutia žalovanej, ako aj prvostupňového správneho orgánu sú nezákonné. Podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy. Tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku a aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tam aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality (hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami) a právnej istoty zahŕňajúci aj ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov), spoluúčasti a transparentnosti. Tieto princípy neboli v tomto prípade zo strany žalovanej dodržané. Dôvod nezákonnosti rozhodnutia žalovanej je podľa názoru žalobcov v tom, že vydaním tohoto rozhodnutia bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania, rozhodnutie je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Žalovaná sa nevysporiadala s argumentáciou žalobcov uvedených v odvolaní a nad rámec dôvodov podaného odvolania a zisteného skutkového stavu zamietla odvolanie žalobcov z dôvodov a skutočností, ktoré boli po prvýkrát žalobcom oznámené až v napadnutom rozhodnutí. V tomto smere bolo žalobcom odobraté právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o ich právach a povinnostiach de facto po prvýkrát na podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom. Tento postup zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovanej, lebo správny orgán rozhodoval na základe skutočností, ktoré v konaní neboli zisťované, prípadne zistené v rozpore so zákonom alebo ak nie je zrejmé, či boli dôkazy vykonané. Poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžo 12/2009. Ďalej poukázali aj na list žalovanej - Oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy zo dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS, Department Ubezpieczen i Sladek) o tom, že zamestnanci žalobcu v 1. rade a ďalších vybraných zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania odvolania zo strany žalobcu v 1. rade a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných zložiek. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že zamestnanci žalobcu v 1. rade a ďalších označených zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby vzala do úvahy zistený skutkový stav a argumentáciu žalobcu v 1. rade a ďalších zamestnávateľov. Žalovaná zaškatuľkovala žalobcu v 1. rade ako zamestnávateľa do kategórie tzv. schránková firma a ďalej sa už nezaoberala individuálnymi okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že žalobca v 1. rade nie je žiadnou schránkou firmou, ale riadne v Slovenskej republike podniká. Poukázali na skutočnosť, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo vydané v rozpore s ust. § 210 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, pretože nebolo vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky (registračného listu) zamestnanca v roku 2011. V tomto smere považujú za zrejmé, že aj ak by došlo (v rozpore so zákonom) k posunutiu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly (12.03.2013), ktorú u žalobcu v 1. rade vykonala žalovaná prostredníctvom svojej organizačnej zložky, aj v takom prípade by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote. Argument o začatí plynutia lehoty od prvého úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia považujú za arbitrárny a neudržateľný. Prvostupňový správny orgán bol v danej veci povinný rozhodnúť najneskôr do 60 dní od začatia konania. Uvedenú lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až o 60 dní, k čomu však nedošlo. Rovnako nedošlo ani k využitiu možnosti prerušiť konanie podľa § 193 ods. 3 zákona. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla tiež po uplynutí lehoty, preto je toho názoru, že rozhodnutie prvostupňového aj odvolacieho orgánu sú nezákonné už len vzhľadom na túto skutočnosť, bez potreby ich ďalšieho skúmania. Ďalej namietali, že vydaním rozhodnutia prvostupňového orgánu a rozhodnutia žalovanej došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania. Žalobca v 1. rade zamestnáva okrem zamestnancov - občanov Poľskej republiky, aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok prvostupňový správny orgán nerozhodol o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodol o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom žalobcu v 1. rade uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom Poľskej republiky, napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu ku všetkým zamestnancom. Uviedli, že o skutočnosti, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nie je dôvodné svedčí aj to, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS) vydal rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval, že zamestnanec žalobcu v 1. rade podlieha legislatíve Slovenskej republiky podľa čl. 13 bod 3 základného nariadenia. V tomto ponímaní žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o potvrdení rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ale svojim rozhodnutím tiež poprela právny názor poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvoláva práve na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia. Považujú rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za nepreskúmateľné, pretože rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca - žalobcu v 2. rade spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. Namietali, že kontrola vykonaná zo strany správneho orgánu ohľadne skúmania výkonu činnosti zamestnancov žalobcu v 1. rade bola vykonaná nezákonne, pretože do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u žalobcu v 1. rade kontrolu, pričom nezistil v tejto oblasti žiadne pochybenie alebo nedostatky. Za tejto situácie bol prvostupňový správny orgán viazaný týmito zisteniami a bol povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako podklady pre svoje rozhodnutie, pretože na ne dal podnet. Žalovaná účelovo tvrdí, že kontrola vykonávaná Inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti, čo nie je pravda. Uviedli, že v priebehu kontroly, ktorú vykonal prvostupňový správny orgán u žalobcu v 1. rade, tento riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu v 1. rade v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Poukázali aj na skutočnosť, že v lete 2012 vykonal prvostupňový správny orgán kontrolu u žalobcu v 1. rade a neboli zistené žiadne nedostatky, ani čo sa týka reálneho výkonu práce zamestnancov, ani skutočného miesta podnikania v Slovenskej republike. Argumentovali, že žalovaná sa odvoláva v napadnutom rozhodnutí pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej legislatívy na Praktickú príručku - Právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti citovali podstatné časti tejto príručky, podľa ktorých: „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.“ „Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto podnikania.“ „Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy.“ „Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritériá na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania: - miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, - dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, - počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, - miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, - sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, - miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, - miesto určené podľa nariadení Európskej únie ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká, - miesto náboru zamestnancov.“ S poukázaním na tieto články v Praktickej príručke uviedli, že je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu v 1. rade je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených kritérií sa miesto podnikania bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky, pretože sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Žalobca v 1. rade poukázal na to, že spĺňa takmer všetky základné kritériá, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov. Preto je jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne zabezpečenie jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky. Namietali, že minimálne je rozhodnutie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutie odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnanca za minulé obdobie. Podľa § 244 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 247 ods. 1 a 2 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a konanie, ktoré im predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade je žaloba dôvodná. Vstup V. G. Z. - zamestnanca žalobcu v 1. rade do konania na strane žalobcu súd pripustil na základe návrhu predloženého právnym zástupcom žalobcu v 1. rade zo dňa 16.01.2015, spolu s plnomocenstvom, ktoré udelila V. G. Z. tomuto právnemu zástupcovi na zastupovanie v konaní. Podľa § 249 ods. 1 a 2 O.s.p., konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí. Podľa § 250 ods. 1 O.s.p., účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Podľa § 250 ods. 2 O.s.p., žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo. Z vyššie citovaného ust. § 250 ods. 2 O.s.p. nesporne vyplýva, že žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá bola ukrátená na svojich právach, čo znamená, že tá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaným hmotnoprávne, a teda musí ísť o skutočné ukrátenie jeho subjektívnych práv. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že ak táto osoba nebola ukrátená na svojich subjektívnych práva, súd žalobu zamietne. Žalobca v 1. rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach nedodržali zákonný postup, sú nezákonné a arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60 dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je pravdou, že napadnutými rozhodnutiami neboli dodržané procesné lehoty, tieto procesné pochybenia však podľa názoru súdu nemajú vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Podľa § 250i ods. 3 O.s.p., pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z dôvodu nedodržania procesnej lehoty by žalobca v 1. rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Namietané nezákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej bez uvedenia konkrétnych porušení subjektívnych práv žalobcu v 1. rade je pre rozhodnutie vo veci irelevantné. Je nesporné, že žalobca v 1. rade ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon“) v ust. § 145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a) zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo b) doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia, právo na vrátenie poistného sa premlčí do 10 rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v ods. 1 a 2 a zaúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v štátnej pokladnici. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia, poistné, ktoré je Sociálna povinná vrátiť sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi. S poukázaním na vyššie citované zákonné ustanovenia je súd toho názoru, že rozhodnutím žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade. Zo žalobných námietok žalobcu v 1. rade je zrejmé, že žalobca namietal skôr iné porušenia ako svojich subjektívnych práv ako účastníka konania, a to porušenia práv zamestnancov. Aj keby napadnutým rozhodnutím žalovanej a prvostupňového správneho orgánu alebo postupom týchto správnych orgánov boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky alebo Nariadenia Rady (EHS), z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nepochybne vyplýva žalobcovi v 1. rade povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv. Žalobca v 1. rade spochybňoval oprávnenie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania jeho zamestnancami. Túto námietku súd považuje za neopodstatnenú. Konanie vo veci sociálneho poistenia je upravené v tretej časti zákona o sociálnom poistení v ust. § 172 až § 255 citovaného zákona. Podľa § 172 ods. 2 zákona, v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia, konanie vo veciach podľa odseku 1 je a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len „dávkové konanie“), b) iné konanie (ďalej len „nedávkové konanie“). Podľa § 172 ods. 5 zákona, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále, a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy. Podľa § 178 ods. 1 zákona, do pôsobnosti pobočky patrí a) rozhodovať v 1. stupni 1. o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Podľa § 195 ods. 1 zákona, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Podľa § 196 ods. 1 zákona, dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ustanoviť znalca podľa osobitného predpisu, ak je na odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok. podľa odseku 7 citovaného ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Z vyššie citovaných ustanovení zákona je nesporne daná kompetencia Sociálnej poisťovne rozhodovať v nedávkovom konaní o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. V rámci dokazovania vo veci sociálneho poistenia je v ust. § 196 upravená široká definícia dôkazu. Preto nie je zákonom vylúčené, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala kontrolu a šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci v konaní nerozhodla. Žalobca v 1. rade v žalobe namietal aj porušenie zásady dvojinštantnosti konania. Túto námietku súd považuje za nedôvodnú. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej je nesporné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov než tých, ktoré boli zistené v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom. Konanie pred prvostupňovým správnym orgánom a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Podľa § 218 ods. 1 zákona, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. Žalovaná pri vydávaní napadnutého rozhodnutia postupovala v súlade s citovaným ust. § 218 ods. 1 zákona a rozhodnutie iba podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnila. Podľa § 209 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona, rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní alebo o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu. V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Napadnuté rozhodnutie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu bolo vydané v súlade s vyššie citovanými ust. § 209 zákona o sociálnom poistení. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli správne orgány vedené pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe podľa § 250j ods. 1 O.s.p. dospel súd k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade subjektívne práva neboli porušené a preto žalobu žalobcu v 1. rade ako nedôvodnú zamietol. Podľa § 250b ods. 1 O.s.p., žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť. Vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade súd skúmal, či vzhľadom na postup súdu v konaní bola žaloba podaná včas alebo po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty. Žalobkyňa v 2. rade sa stala účastníkom súdneho konania až na základe právoplatného uznesenia súdu zo dňa 26.01.2015, ktorým pripustil jej vstup do konania podľa § 92 ods. 1 O.s.p. na strane žalobcu. Lehota na podanie žaloby začína plynúť od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. Ako vyplýva z administratívneho spisu žalovanej žalobca v 2. rade si rozhodnutie žalovanej neprevzala osobne, čo vyplýva z doručenky priloženej k rozhodnutiu. Zásielka bola prevzatá dňa 05.03.2014 inou osobou ako žalobkyňou v 2. rade, čo nesporne vyplýva z doručenky nachádzajúcej sa v administratívnom spise žalovanej. Rozhodnutie teda nebolo žalobkyni účinne v súlade s § 212 zákona doručené. Podľa § 212 ods. 1 a 4 zákona, rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia, ak tento zákon neustanovuje inak. Deň doručenia rozhodnutia je deň jeho oznámenia. Ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel. Vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade súd považoval za neúčelné a nehospodárne, aby ukladal žalovanej povinnosť rozhodnutie doručovať tejto žalobkyni, ktorá sa síce o obsahu rozhodnutia dozvedela nie zákonom stanoveným spôsobom a vzhľadom na uvedené skutočnosti súd považoval žalobu žalobkyne v 2. rade za podanú včas. Z citovaných článkov základného nariadenia a príslušných ustanovení zákona po zistení, ktoré v odôvodnení rozhodnutia citujú správne orgány jednoznačne vyplýva, že pravidlá, ktoré majú určiť uplatniteľnú legislatívu majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, ktorí vykonávajú činnosť resp., aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahov legislatíva žiadneho členského štátu. Základné nariadenie čl. 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v súlade s čl. 13 (1) základného nariadenia. Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že konanie v predmetnej veci začalo na žiadosť príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava) o preskúmanie rozhodujúcich skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, t.j. či zamestnanec skutočne vykonával zamestnanie na území Slovenskej republiky, pretože sú pochybnosti z dôvodu, že v posledných rokoch vznikali firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktoré vykonávajú v Poľskej republike. Z dokazovania vykonaného správnymi orgánmi vyplýva, že tieto závery o tom, že žalobkyni v 2. rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 31.03.2013 na základe vykonanej kontroly Sociálnou poisťovňou, pobočka Prešov v dňoch 07.03.2013 a 11.03.2013. Kontrolou bolo zistené, že žalobca v 1. rade ako zamestnávateľ žalobcu v 2. rade nemá v mieste sídla vedeného vo výpise zo Živnostenského registra zriadenú žiadnu kanceláriu, resp. prevádzku. Prevádzkové záležitosti riadi žalobca v 1. rade a pracovné stretnutia sú realizované na adrese Svidník, H. XXX (hotel L.). Zápisy z pracovných stretnutí sa nevykonávajú. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sú uchovávané na adrese hotela L.. Z tejto adresy sú vykonávané aj finančné transakcie. Predmetom činnosti žalobcu v 1. rade na území Slovenskej republiky je doručovanie letákov podľa objednávky zmluvných partnerov. Žalobca v 1. rade riadi svoju spoločnosť z adresy svojho trvalého bydliska JT. Y. XX, N., Poľská republika. Práce prideľuje zamestnancom ústnou formou. Na základe kontroly skutočné miesto výkonu práce jednotlivých zamestnancov nebolo možné jednoznačne určiť, pretože výkon ich práce je viazaný na objednávku zadávateľa, ktorá nie je vopred plánovaná. Podľa názoru súdu záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná, bol realizovaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu, ani z odôvodnení rozhodnutí nevyplýva akým spôsobom bolo preukázané, že žalobca v 2. rade reálne činnosť zamestnanca nevykonával. Správne orgány sa dôsledne nevyrovnali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1. rade. V odôvodnení rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu absentuje správna úvaha, na základe ktorej dospeli k záveru, že sídlo žalobcu v 1. rade uvedené vo výpise zo Živnostenského registra nespĺňa základné kritériá registrovaného sídla spoločnosti. Samotný obsah zo záznamu z pohovoru so splnomocneným zástupcom žalobcu v 1. rade nemôže takúto správnu úvahu nahrádzať. Vykonané dokazovanie správnych orgánov je podľa názoru súdu nedostatočné, preto aby bol vyslovený objektívny záver, že žalobkyňa v 2. rade na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca nevykonávala, je predčasný a zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci, ako aj pre jednoznačný záver, ktorý správne orgány prezentujú v odôvodnení rozhodnutí. Odôvodnenia rozhodnutí v tejto časti nespĺňajú kritériá uvedené v § 209 ods. 4 zákona, ktorý ukladá správnemu orgánu povinnosť v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie a akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovala. Po preskúmaní rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe súd na základe vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že rozhodnutia boli vydané na základe nedostatočne zisteného skutočného stavu veci a sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Preto podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p. napadnuté rozhodnutie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu zrušil vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie. Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikali žiadne pochybnosti o mieste podnikania žalobcu v 1. rade a vykonať dokazovanie na objektívne preukázanie, že žalobkyňa v 2. rade reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky nevykonávala. V konaní sú správne orgány viazané právnym názorom súdu vyslovenom v tomto rozsudku (§ 250j ods. 7 O.s.p.). O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobkyňa v 2. rade bola v konaní úspešná a preto jej súd priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 €, vyčíslené podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci (ďalej len „vyhláška“) za 2 právne úkony - príprava a prevzatie zastúpenia a spísanie a podanie žaloby podľa ust. § 11 ods. 4 vyhlášky v hodnote 134,- € za 1 právny úkon a 2 x režijný paušál podľa § 13a ods. 1 vyhlášky vo výške 16,08 € za 2 právne úkony. Senát krajského súdu sa jednohlasne uzniesol. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doru- čenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.