Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 1S/33/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200501 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200501.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a členiek senátu JUDr. Viery Zoľákovej, JUDr. Evy Slávikovej v právnej veci žalobcov: 1/ Z. K. T. - B. Z., IČO: XX XXX XXX, C. XXX/X, K., 2/ V. Z. R., bytom Z. N. XX, XX-XXX R., S. republika, obaja právne zastúpení JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8-10, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 10.februára 2014 na základe žaloby jednohlasne takto r o z h o d o l : Žalobu žalobcu v 1. rade z a m i e t a. Vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade konanie z a s t a v u j e . N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Žalobou zo dňa 01.04.2014 sa žalobca v 1. rade domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 10.02.2014, ktorým zamietla odvolanie žalobcu v 1. a 2. rade proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočky K. č. XXXX-XX/XXXX-SK zo dňa 16.12.2013, ktorým rozhodla, že V. Z. R., nar. XX.XX.XXXX nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa Z. K. T. podľa slovenskej legislatívy dňa 01.07.2011. Na základe návrhu JUDr. Remetu súd uznesením č.k.: 1S/33/2014-34 zo dňa 05.02.2015 pripustil vstup V. Z. R. do konania na strane žalobcu v 2. rade. Žalobca v 1. rade v žalobe žiadal súd napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť a vrátiť vec žalovanej na ďalšie konanie a žiadal priznať náhradu trov konania. V žalobe žalobca v 1. rade konštatoval, že na území Slovenskej republiky vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení, má zároveň registrovaný status zamestnávateľa a za účelom riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti zamestnáva viacerých zamestnancov a to na základe pracovných zmlúv uzatvorených v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky a vo vzťahu k zamestnancom si plní všetky povinnosti podľa osobitných právnych predpisov, najmä pokiaľ ide o oznamovaciu povinnosť a platenie odvodov na jednotlivé druhy sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. V žalobe poukázal na prvostupňové rozhodnutie s tým, že sociálna poisťovňa pobočka rozhodnutie vo vzťahu k žalobcom založila na tej skutočnosti, že vykonanou kontrolou u žalobcu v 1. rade nebol preukázaný reálny výkon práce jeho zamestnanca na území Slovenskej republiky a žalobca v 1. rade nemá v mieste podnikania zriadenú kanceláriu a používa len poštovú schránku súkromnej osoby. Poukázal na to, že rozhodnutie sociálnej poisťovne pobočky napadol žalobca a jeho zamestnanec odvolaním a namietali, že prvostupňové rozhodnutie je nezákonné a nepreskúmateľné, porušilo princíp rovnakého zaobchádzania, nezákonnosť vykonanej kontroly u žalobcu v 1. rade a poukazovali aj na príslušné ustanovenia Nariadenia ES č. 883/2004 (v ďalšom texte iba základné nariadenie), Zákonník práce, Zákon o sociálnom poistení a Zákon o dani z príjmu. Argumentoval, že základné nariadenie v bode 8 upravuje, že všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov, ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte ich zamestnania, vrátane ich cezhraničných pracovníkov. Podľa bodu 11 základného nariadenia prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými. Podľa bodu 15 základného nariadenia je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. Podľa bodu 17 základného nariadenia vzhľadom na čo najefektívnejšie zaručenie rovnosti zaobchádzania so všetkými osobami pôsobiacimi na území členského štátu je vhodné ako všeobecné pravidlo určiť za uplatniteľné právne predpisy toho členského štátu, v ktorom daná osoba vykonáva svoju činnosť ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobková činná osoba. Základné nariadenie v čl. I. písm. a/ upravuje, že činnosť ako zamestnanec znamená každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje. Podľa čl. 11 bod 3 písm. a/ základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu a podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. Podľa čl. 13 bod 3. základného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. Podľa § 11 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch, vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu. Podľa § 4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení zamestnanec na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3. Podľa § 210 ods. 1 a 2 Zákona o sociálnom poistení organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú rozhodnutie vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a/ a § 179 ods. 1 písm. a/ a b/. Organizačné zložky Sociálnej poisťovne sú povinné rozhodnúť vo veciach uvedených v odseku 1 najneskôr do 60 dní od začatia konania, v mimoriadne zložitých prípadoch možno túto lehotu predĺžiť najviac o 60 dní, čo treba oznámiť účastníkom konania. Žalobca v 1. rade nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím a s ním súvisiacim rozhodnutím prvostupňového orgánu a má za to, že tieto rozhodnutia sú nezákonné. Žalobca v 1. rade dôvodil, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy a tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku, aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tam aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, teda hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami a právnej istoty zahŕňajúci aj ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov), spoluúčasti a transparentnosti a podľa názoru žalobcu v 1. rade tieto princípy neboli v predmetných veciach žalovanou dodržané. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia, dôvod ich nezákonnosti je podľa žalobcu v 1. rade prvotne v tom, že vydaním rozhodnutí žalovanej bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania, rozhodnutie je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Žalovaná sa nevyporiadala s argumentáciou žalobu v jeho odvolaniach a nad rámec dôvodov podaného odvolania a zisteného skutkového stavu zamietla odvolanie žalobcu v 1. rade z dôvodov a skutočností, ktoré boli po prvýkrát žalobcovi oznámené až žalovanou v napadnutých rozhodnutiach. V tomto smere bolo žalobcovi a jeho zamestnancovi odňaté právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o ich právach a povinnostiach de facto po prvýkrát - na podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom. Tento postup zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovanej, lebo správny orgán oprel rozhodovacie dôvody o skutočnosti v konaní nezisťované, prípadne zistené v rozpore so zákonom, alebo ak nie je zrejmé, či boli dôkazy vykonané (napr. rozsudok NS SR sp. zn.: 8Sžo 12/2009). Žalobca v 1. rade poukazuje aj na list žalovanej - „oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy“ zo dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS, Department Ubezpieczen i Sladek) o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších vybraných zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania odvolania zo strany žalobcu a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných zložiek. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších označených zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby žalovaná vzala do úvahy zistený skutkový stav a argumentáciu žalobcu a ďalších zamestnávateľov. Žalovaná zaškatuľkovala žalobcu v 1. rade ako zamestnávateľa do kategórie tzv. schránková firma a ďalej sa už nezaoberala individuálnymi okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že žalobca nie je žiadnou schránkovou firmou, ale riadne v SR podniká. Vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu žalobca v 1. rade namietal, že bolo vydané v rozpore s ustanovením § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, keďže nebolo vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky, teda registračného listu zamestnanca. V tomto smere je zrejmé, že ak by aj došlo v rozpore so zákonom k posunutiu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly (dňa 12.03.2013), ktorú u žalobcu vykonávala žalovaná prostredníctvom svojej organizačnej zložky, aj v takom prípade by boli rozhodnutia vydané po zákonnej lehote. Argument o začatí plynutia lehoty od prvého úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia, je podľa jeho názoru arbitrárny a neudržateľný. Žalobca v 1. rade zdôraznil, že organizačná zložka sociálnej poisťovne bola v danej veci povinná vo veci rozhodnúť najneskôr do 60 dní od začatia konania a túto lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až o 60 dní, k čomu nedošlo a rovnako nedošlo ani k využitiu možnosti prerušiť konanie podľa § 193 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla tiež po uplynutí lehoty, a preto podľa názoru žalobcu v 1. rade rozhodnutia správnych orgánov prvého a druhého stupňa sú nezákonné už len vzhľadom na túto skutočnosť samu bez potreby ich ďalšieho skúmania. V ďalšom poukazuje žalobca v 1. rade na to, že vydaním rozhodnutia prvostupňového orgánu a napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože žalobca zamestnáva okrem zamestnancov - občanov S. republiky aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom žalobcu uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom S. republiky a to napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutia prvostupňového orgánu bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu k všetkým zamestnancom žalobcu. O skutočnosti, že rozhodnutie prvostupňového orgánu nie je dôvodné, svedčí aj to, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych, ZUS) vydal rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval, že zamestnanec (resp. zamestnanci) žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej republiky podľa čl. 13 bod 3 základného nariadenia. V tomto chápaní žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o potvrdení prvostupňových rozhodnutí, ale svojimi rozhodnutiami tiež poprela právny názoru poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvoláva práve na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (ZUS). Rozhodnutie prvostupňového orgánu je nepreskúmateľné, keďže správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. Žalobca v 1. rade má ďalej za to, že kontrola vykonaná správnym orgánom vo vzťahu k skúmaniu výkonu činnosti zamestnancov žalobcu bola vykonaná nezákonne, keďže do kompetencie sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce v pracovnoprávnych vzťahoch, lebo takúto kompetenciu má len inšpektorát práce, ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u zamestnávateľa kontrolu, pričom nezistil v tejto oblasti (výkon závislej práce zamestnancami) žiadne pochybenia alebo nedostatky. Za tejto situácie bol správny orgán viazaný týmito zisteniami a bol povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako podklady pre svoje rozhodnutia, keďže na ne dal podnet. Žalovaná účelovo tvrdí, že kontrola vykonávaná inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti, čo nezodpovedá realite. V priebehu kontroly, ktorú u neho vykonala organizačná zložka žalovanej, riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Namietal, že v lete 2012 vykonala organizačná zložka žalovanej u žalobcu v 1. rade kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky, ani čo sa týka reálneho výkonu práce zamestnancov, ani pokiaľ ide o skutočné miesto podnikania v Slovenskej republike. O niekoľko mesiacov neskôr vykonaná kontrola už zrazu zistila závažné nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia zamestnancov, čo je v rozpore so samotnou príručkou, na ktorú sa žalovaná odvoláva. Žalovaná sa odvoláva v napadnutých rozhodnutiach pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej legislatívy praktickou príručkou - právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Žalobca uviedol, že poukazuje na podstatné časti tejto príručky: „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy. Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania: - miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, - dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, - počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, - miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, - sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, - miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, - miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká, - miesto náboru zamestnancov.“ Vychádzajúc z postupov uvedených v praktickej príručke, je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky, keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Pretože žalobca nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, argumentuje v žalobách, že spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu uzavreté zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov. V tomto chápaní má žalobca v 1. rade za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne zabezpečenie jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie. Žalobca v 1. rade vykonáva na území Slovenskej republiky podnikateľskú činnosť riadne a súlade so zákonom, pričom v tejto súvislosti zamestnáva viacerých zamestnancov, voči ktorým si plní všetky povinnosti podľa osobitných právnych predpisov. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila v písomnom podaní zo dňa 29.04.2014 a navrhla žaloby zamietnuť. S odvolacími námietkami žalobcu sa vyrovnala tak, že Sociálna poisťovňa, pobočka K. rozhodnutím č. XXXX-XX/XXXX-SK zo dňa 16.12.2013 rozhodla, že páni V. Z. R., nar. XX.XX.XXXX, nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy od 01.07.2011. Proti predmetnému rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie zamestnávateľ (žalobca v 1. rade) a taktiež dotknutá zamestnankyňa, ktorá sa v súlade s § 173 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení tiež považuje za účastníka konania. Sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, a keďže zistila, že rozhodnutie prvostupňového orgánu bolo vystavené v súlade s platnými právnymi predpismi, potvrdila napadnuté rozhodnutie rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 10.02.2014. Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.mája 2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia. Nariadenia spoločenstva majú všeobecnú právnu pôsobnosť a uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch. Sú teda záväzné vo všetkých svojich častiach pre každého a musia byť uplatňované vnútroštátnymi orgánmi a štátnou správou, inštitúciami príslušnými v oblasti sociálneho zabezpečenia a vnútroštátnymi súdmi. Nariadenia spoločenstva majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré sa uplatňuje od 01.mája 2010, je Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.septembra 2009. S účinnosťou od 01.mája 2010 sa uplatňuje aj Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva. Uplatniteľná legislatíva sa určuje na základe všeobecných a osobitných pravidiel ustanovených v nariadení, ktoré majú výhradný účinok, t.j. neumožňujú, aby si dotknutá osoba mohla vybrať výhodnejší systém sociálneho zabezpečenia. Koordinačné nariadenia sú primárne založené na princípe lex loci laboris, a teda príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť. Ide o všeobecné pravidlo určovania uplatniteľných právnych predpisov upravené v článku 11 (3) základného nariadenia. Pri uplatnení osobitných pravidiel upravených v článku 13 základného nariadenia sa na osobu vzťahuje uplatniteľná legislatíva štátu, v ktorom je fyzická osoba zamestnaná. V oboch prípadoch je však pri určovaní uplatniteľnej legislatívy rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj vykonáva. Napriek tomu, že pojem reálneho výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II. nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať inštitúcia ustanovená na tento účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. na území Slovenskej republiky - Sociálna poisťovňa. V niektorých prípadoch, ak ide o podozrenie, že zo strany zamestnávateľov dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia (bez rozdielu národnosti či štátnej príslušnosti) uskutočňuje sociálna poisťovňa kontroly týkajúce sa preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov v spolupráci s národným inšpektorátom práce. Na základe výsledkov kontrol boli vyhodnotené ako firmy, ktorých zamestnanci reálne vykonávajú činnosť na území SR aj firmy, ktoré zamestnávajú prevažne zamestnancov s bydliskom na území S. republiky. Títo zamestnanci boli naďalej ponechaní v systém sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa je povinná vykonávať kontrolu splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy vždy, ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy a požiada sociálnu poisťovňu za týmto účelom o poskytnutie potrebných údajov. V každom takomto prípade je Sociálna poisťovňa povinná preveriť relevantné skutočnosti a informovať každý členský štát Európskej únie, ktorý požiadal Sociálnu poisťovňu o spoluprácu, nielen S. republiku o zistených skutočnostiach. Povinnosť príslušných orgánov a inštitúcií členských štátov navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach a poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou priamo vyplýva z článku 76 základného nariadenia. Orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú aj v oblasti boja proti podvodom a omylom v rámci základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, čo vyplýva z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010. Kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v S. republike, začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS (Základ Ubezpieczeň Spolecznych), N.. Vo viacerých prípadoch ZUS N. žiadala Sociálnu poisťovňu o informáciu, či dotknuté osoby vykonávajú činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky, kde má zamestnávateľ sídlo. ZUS N. zdôvodnila svoju žiadosť tým, že v posledných rokoch na území S. republiky vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc S. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v S. republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v S. republike vykonávajú. Taktiež sociálna poisťovňa zaznamenala v predchádzajúcich rokoch nárast registrácii tzv. „poľských zamestnávateľov“, ktorí prihlásili na povinné sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom vzťahu, ktorých príjem sa pohyboval v rozpätí od 25,00 eur do 50,00 eur a pracovná činnosť v rozsahu 4 až 10 hodín mesačne. Sociálna poisťovňa ako inštitúcia príslušná na vykonávanie ustanovení základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, bola oprávnená preveriť, či nedochádza zo strany osôb s bydliskom v S. republike k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia. Na základe podnetu ZUS N. a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu registrovaných „poľských zamestnávateľov“ vzbudzujúceho podozrenie zo zneužívania systému verejného zdravotného poistenia, ktoré avizovala najmä ZP Dôvera a Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Sociálna poisťovňa vykonala a naďalej vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v S. republike, a ktorých zamestnávateľ má sídlo na území Slovenskej republiky, pričom o zistených skutočnostiach informuje príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia v S. republike. Následne, len v tých prípadoch, kde sa nepreukáže reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, že zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V prípade, ak sociálna poisťovňa už vystavila zamestnancom žalobcu formulár E 101 SK/PD A1, títo zamestnanci podliehajú slovenskej legislatíve až do dňa platnosti formulárov. Sociálna poisťovňa tieto formuláre spätne neruší. Následne po ukončení platnosti príslušného formulára sociálna poisťovňa rozhoduje o zániku sociálneho poistenia dňom, ktorým platnosť formulára skončila. Ak sa jedná o zamestnancov, ktorým doteraz nebol vystavený formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy, a na základe kontrol vykonaných sociálnou poisťovňou, nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a splnenie podmienok registrovaného sídla zamestnávateľa, sociálna poisťovňa rozhoduje o tom, že dotknutému zamestnancovi povinné sociálne poistenia na území Slovenskej republiky nevzniklo. Pred vydaním napadnutého rozhodnutia vykonala Sociálna poisťovňa pobočka K. kontrolu zameranú na preverenie sídla zamestnávateľa a reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, pričom z kontrolných zistení vyplýva, že na adrese uvedenej v osvedčení o živnostenskom oprávnení ako miesto činnosti podniku zahraničnej osoby sa nenachádza kancelária ani prevádzka zamestnávateľa (žalobcu). Adresa zamestnávateľa uvedená v osvedčení o živnostenskom oprávnení je len virtuálnou adresou. Z tohto dôvodu sa kontrola uskutočnila v kancelárii splnomocneného zástupcu žalobcu na adrese K., L. XXX (Hotel Q.), kde sa uskutočňujú aj prevádzkové záležitosti spoločnosti a na tejto adrese navštevuje zamestnávateľ splnomocnenú osobu za účelom riadenia spoločnosti, pričom zápisnice z nich sa nevyhotovujú, uchovávajú sa tu aj účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, faktúry a ďalšie písomnosti. Postupy činnosti firmy sa dojednávajú ústne. Predmetom činnosti zamestnancov je doručovanie letákov a prieskum verejnej mienky podľa objednávky na území Slovenskej republiky. Záznam z pracovného stretnutia, ktorý tvorí súčasť záznamu č. XXX-XX/XXXX zo dňa 14.03.2013 bol prerokovaný a podpísaný so splnomocneným zástupcom žalobcu, z čoho je zrejmé, že splnomocnený zástupca žalobcu v 1. rade sa s obsahom záznamu oboznámil. Uvedený záznam tvorí prílohu vyjadrení. Súčasne žalovaná poznamenala, že kontrola vykonaná zamestnancami Sociálnej poisťovne, pobočka K. v lete v roku 2011, 28.06.2011, na ktorú žalobca v 1. rade poukazuje, bola zameraná na kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a plnenia povinností zamestnávateľa uložených zákonom č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. V rámci tejto kontroly sa teda nezisťovali skutočnosti relevantné na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu. Až po vyhodnotení skutkového stavu vychádzajúc aj zo záznamu z pracovného stretnutia pristúpila Sociálna poisťovňa, pobočka K. k vydaniu prvostupňových rozhodnutí, ktorými rozhodla, že dotknutým zamestnancom žalobcu, ktorých žalobca v 1. rade prihlásil na sociálne poistenie v pobočke sociálnej poisťovne, nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Sociálna poisťovňa vzhľadom na kontrolné zistenia dospela k záveru, že žalobca v 1. rade v zmysle kritérií stanovených na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania vykazuje znaky schránkovej spoločnosti, pričom vychádzala z Praktickej príručky. Článok 14 (5a) vykonávacieho nariadenia v znení Nariadenia Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.mája 2012 vyžaduje plnenie určitých podmienok, t.j. na účely uplatňovania hlavy II. základného nariadenia sa pod pojmom „registrované sídlo alebo miesta podnikania“ rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správy. Miesto podnikania žalobcu v 1. rade - E. č. XXX/X, XXX XX K. (od 20.01.2014) nie je možné považovať za registrované miesto podnikania žalobcu v 1. rade na účely hlavy II. základného nariadenia. Kontrolou nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a ani zamestnancami sociálnej poisťovne vykonávajúci kontrolu sa so žiadnymi zamestnancami zamestnávateľa osobne nestretli. Súvzťažne žalovaná uviedla, že vznik a zánik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca nie je podmienený podaním prihlášky alebo odhlášky z tohto poistenia. Prihláška na sociálne poistenie teda nemá konštitutívne účinky, ale len deklaruje právnu skutočnosť, s ktorou zákon (v danom prípade nariadenie) spája vznik povinného sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Vychádzajúc z uvedeného, ak nie je určená slovenská legislatíva, prihláška zamestnanca do sociálneho poistenia je právne neúčinná. V danom prípade zamestnankyni žalobcu (žalobkyňa v 2. rade) Sociálna poisťovňa formulár PD A1 nevystavila. Vzhľadom na to, že žalobca v 1. rade prihlásil menovanú do sociálneho poistenia od 1.07.2011 v pobočke Sociálnej poisťovne, a podanie prihlášky nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinančnými nariadeniami Európskej únie, pobočka rozhodla, že pani V. Z. R. týmto dňom nevzniklo poistenie podľa slovenskej legislatívy. V súvislosti s námietkou žalobcu v 1. rade o vydaní rozhodnutia po zákonom stanovenej 60 dňovej lehote odo dňa podania prihlášky poukázala na rozsudok NS SR sp. zn. 7Sžso/20/2010, podľa ktorého konanie začatí na podnet sociálnej poisťovne je začaté odo dňa prvého úkonu voči účastníkovi konania, za ktorý je možné považovať aj doručenie rozhodnutia. Ďalej poukázala na to, že účastníci konania mali možnosť brániť sa voči rozhodnutiam pobočky využitím opravných prostriedkov, namietať v nich skutočnosti rozporné so zákonom, čo však neurobili. V rámci odvolacieho konania sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací orgán preskúmala skutkový stav veci každého napadnutého rozhodnutia, t.j. aj rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky K. č. XXXX-XX/XXXX-SK zo dňa 16. decembra 2013, pričom dospela k záveru, že predmetné rozhodnutie pobočky sociálnej poisťovne bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou a napadnuté rozhodnutia prvostupňového orgánu potvrdila. Sociálna poisťovňa ústredie sa stotožnila s právnym názorom pobočky sociálnej poisťovne, že dotknutej zamestnankyni žalobcu nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy z dôvodu, že na území Slovenskej republiky nebol reálny výkon činnosti zamestnancov preukázaný. Uvedené vyplýva aj z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, v ktorom odvolací orgán podrobne zdôvodnil svoj právny názor, pričom sa zároveň vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré účastníci konania vzniesli v odvolaniach. Skutkový a právny stav, na základe ktorého sociálna poisťovňa ústredie dospela k záveru, že napadnuté rozhodnutie pobočky sociálnej poisťovne je správne, je totožný so skutkovým a právnym stavom, na základe ktorého pobočka sociálnej poisťovne rozhodla vo veci. Sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací orgán nerozhodovala na základe iných dôkazov, ale vyhodnotila dôkazy, na základe ktorých rozhodol prvostupňový orgán a súčasne v rozhodnutiach reagovala na všetky námietky účastníkov konania. Preto zo strany Sociálnej poisťovne, ústredie, nemohlo dôjsť k porušeniu dvojinštantnosti správneho konania. Skutočnosť, že sociálna poisťovňa ústredie nerozhodla o odvolaní žalobcu v zákonom ustanovenej lehote, nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí a nič nemení na skutkových zisteniach. Žalovaná konštatovala, že už v napadnutých rozhodnutiach argumentovala, že obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne. Organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Záverom žalovaná poukázala na to, že konštatovanie žalobcu v 1. rade, že sociálna poisťovňa uplatňuje diametrálne odlišný postup najmä k občanom S. republiky, nie je opodstatnené. Na základe schválených postupov pobočky sociálnej poisťovne rozhodujú o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti formulárov E 101/PD A1, resp. o nevzniku povinného sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti. V situácii osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území Slovenskej republiky, neexistuje cudzí prvok, a teda na situáciu takýchto osôb sa koordinačné právne predpisy ES nevzťahujú. V týchto prípadoch sa na dotknuté osoby vzťahuje výlučne vnútroštátna legislatíva upravujúca sociálne a zdravotné poistenie zamestnancov. Fyzická osoba sa považuje na účely sociálneho poistenia za zamestnanca, ak sú splnené zákonné podmienky (existencia právneho vzťahu a príjem). Platnosť pracovnoprávneho vzťahu sú oprávnené preskúmať len súdy Slovenskej republiky. U osôb s bydliskom v S. republike cudzí prvok existuje, a preto sa uplatniteľná legislatíva posudzuje podľa koordinačných nariadení ES, ktoré sú nadradené vnútroštátnym právnym predpisom. Ak nie sú splnené kritéria na uplatnenie článku 13 (3) základného nariadenia, dotknutá osoba podlieha legislatíve štátu určeného podľa článku 11 (3) základného nariadenia. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobcovia sa domáhajú preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorá upravuje správne súdnictvo. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánom územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. - rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Druhá hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravuje rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov tak, že podľa § 247 ods. 1 - podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa ods. 2 O.s.p. - pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Z predložených administratívnych spisov vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka K. rozhodnutím vydaným pod č. XXXX-XX/XXXX-SK zo dňa 16.12.2013 vo veci zamestnanca V. Z. R...., zamestnávateľa Z. K. T. - B.-Z. ako orgán príslušný podľa ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov rozhodovať o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení rozhodla tak, že zamestnancovi V. Z. R. nar. XX.XX.XXXX nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy od 01.07.2011. Rozhodnutie odôvodnila tým, že citovala článok 11(3) a 13 (1) písm. a), b), 13 (3) základného nariadenia a uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.mája 2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou a sú priamo uplatniteľné. Od 01.mája 2010 sa uplatňujú Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.septembra 2009 (ďalej len základné nariadenie) a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základného nariadenia v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Podľa čl. 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. Sociálna poisťovňa, pobočka K., vykonala 14.03.2013 kontrolu, v rámci ktorej zistila, že v mieste registrovaného sídla uvedeného v osvedčení o živnostenskom oprávnení sa nenachádza kancelária ani prevádzka zamestnávateľa. Z toho vyplynulo, že sa tam nezdržiavajú ani zamestnanci menovaného subjektu. Adresa sídla zamestnávateľa bola poskytnutá za účelom zriadenia živnosti a je adresou trvalého pobytu P.. Z. B., splnomocneného zástupcu zamestnávateľa. Zamestnávateľ riadi spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska - O.. B. XX, M., S.. Na ulici L. XXX, XXX XX K. v priestoroch hotela Q., kde má splnomocnenec kanceláriu, navštevuje vyššie menovaný zamestnávateľ poverenú osobu za účelom riadenia spoločnosti. Rozpis zadávania práce pre zamestnancov nie je určený. Na základe takto zistených skutočností správny orgán prvého stupňa dospel k záveru, že pani V. Z. R. reálne nevykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z citovaných článkov základného nariadenia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobkyni v 2. rade ako zamestnancovi žalobcu v 1. rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy od 01.07.2011. Na základe odvolaní žalobcov vo veci rozhodla žalovaná napadnutým rozhodnutím tak, že odvolania zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. V odôvodnení rozhodnutí poukázala na rovnaké skutočnosti, ako vo vyjadrení k žalobám. Poukázala na prvostupňové rozhodnutie, odvolania, citovala ustanovenia zákona č 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý, § 3 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1 a konštatovala, že žalobca v 1. rade vykonáva podnikateľskú činnosť na základe živnostenského oprávnenia s dňom vzniku oprávnenia 1.11.2010, v živnostenskom registri je zapísaný pod číslom č. XXX-XXXXX a vo výpise zo živnostenského registra je uvedené miesto podnikania K., C. XXX (do 26.10.2010 K., L. XXX, do 20.1.2014 K., E. XXX/X) a v registri zamestnávateľov je žalobca v 1. rade vedený od 01.11.2010. Žalobkyňa v 2. rade je vedená v registri poistencov sociálnej poisťovne ako zamestnanec tohto žalobcu od 01.07.2011. Ďalej uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01. mája 2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21. marca 1972. Od 1. mája 2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie") a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie"). Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom do 28. júna 2012 osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. Pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS N., že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc S. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v S. republike. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS N. oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade sociálna poisťovňa. Tieto skutočnosti oprávňujú sociálnu poisťovňu vykonávať kontrolu reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorú sociálna poisťovňa nevykonáva podľa Zákona o sociálnom poistení, ale na základe kompetencií príslušnej inštitúcie na určovanie uplatniteľnej legislatívy. Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva. Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť taktiež. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritériá spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a pod.. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. Sociálna poisťovňa, pobočka K. vykonala dňa 14.03.2013 kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Zistila, že v registrovanom sídle spoločnosti na adrese uvedenej vo výpise zo živnostenského registra sa nenachádza kancelária ani prevádzka zamestnávateľa, teda sa tam nezdržiavajú ani jeho zamestnanci. Na základe kontroly sa teda nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Zamestnávateľ predložil formálne doklady, ako pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky, ale nepredložil doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste. Registračný list fyzickej osoby - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky, nemôže deklarovať vznik poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Z uvedených dôvodov Sociálna poisťovňa, pobočka K., rozhodla, že zamestnancovi účastníka konania nevzniklo nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 01.07.2011 podľa slovenskej legislatívy. Kontroly vykonané Národným inšpektorátom práce boli vykonané mimo kontroly zameranej na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a týkali sa iných skutočností. Žalovaná ďalej dôvodila tým, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl. Zákona o sociálnom poistení. Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom na ustanovenie § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Podľa § 185 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá podľa Zákona o sociálnom poistení povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých známych účastníkov konania. Taktiež Zákon o sociálnom poistení neukladá povinnosť sociálnej poisťovni pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2010. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobcovia tvrdia, že správne orgány v preskúmavaných veciach nedodržali zákonný postup, rozhodnutia sú nezákonné a arbitrárne, a že správne orgány nedodržali zákonnú lehotu na vydanie napadnutých rozhodnutí. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 249 ods. 1 upravuje, že konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou a podľa odseku 2 tohto ustanovenia žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napáda, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napáda, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí. Z citovaného ustanovenia v spojení s ustanovením § 250j O.s.p. vyplýva, že správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou. Občiansky súdny poriadok v § 250 ods. 2 O.s.p. definuje žalobcu tak, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania rozhodnutím a postupom správneho orgánu bola ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo. Citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku teda ako žalobcu definuje fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo teda znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne hmotnoprávne legitimovaný, to znamená, musí ísť o skutočné ukrátenie, a teda musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, ak takáto osoba nebola ukrátená na právach, súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu a ide o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že rozhodnutie bolo nezákonné, čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať a viedlo by to k zastaveniu konania. Vzhľadom na žalobné námietky je treba poukázať na tú skutočnosť, že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak aj podľa názoru súdu tak, ako to uvádza žalovaná, toto procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, lebo podľa § 250i ods. 3 O.s.p. - pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1. rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci a nič mu nebránilo v tom, aby podal návrh na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Podľa názoru súdu z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca v 1. rade namieta iné porušenie, ako svojich subjektívnych práv ako účastníka konania, ale porušenie práv zamestnanca. Aj keby napadnutými rozhodnutiami alebo postupom boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky, resp. Nariadenia Rady EHS, z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je nesporné, že žalobcovi v 1. rade vyplýva povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv a nikoho iného. Za nedôvodnú súd považuje námietku žalobcu, že sociálna poisťovňa pobočka a žalovaná ako organizačné zložky sociálnej poisťovne neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobcu. V tejto súvislosti poukazuje na zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, ktorý v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2 - v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia - predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do bezpečnostnej triedy. Zákon o sociálnom poistení v tretej časti v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 stanovuje, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania. Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1 tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa § 196 ods. 7 Zákona o sociálnom poistení - organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Z ustanovenia § 196 ods. 1 jednoznačne vyplýva široká definícia dôkazu, a teda zákon nevylučuje, aby sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci nerozhodla. Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu v 1. rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je podľa názoru súdu nepochybné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových rozhodnutí a je všeobecne známe, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Je zrejmé, že rozhodnutie žalovanej je podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené a uvedený postup sociálnej poisťovni ústrediu umožňuje Zákon o sociálnom poistení v ustanovení § 218 ods. 1, pretože podľa tohto ustanovenia odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. Súd ďalej poukazuje na to, že žalobcom v 1. rade napadnuté rozhodnutia správnych orgánov boli vydané v súlade s ustanovením § 209 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení, lebo v odôvodneniach rozhodnutí správne orgány uviedli, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali. Súd sa nestotožňuje ani s ostatnými námietkami žalobcu vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v oznámení žalovanej príslušnému orgánu S. republiky a retroaktivite, pretože žalobca v 1. rade nenamietal v súvislosti s uvedenými skutočnosťami žiadne porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké subjektívne práva tohto žalobcu boli porušené. Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 2 upravuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe súd dospel k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobe je namietané porušenie subjektívnych práv žalobkyne v 2. rade, postup žalovanej bol v súlade so zákonom, a preto žalobu vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.. Vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade súd skúmal, či ňou podaná žaloba tohto žalobcu bola podané včas a dospel k záveru, že tomu tak nie je. Z obsahu predloženého administratívneho spisu súd zistil, že rozhodnutie žalovanej bolo žalobkyni v 2. rade - V. Z. R. doručené 27.12.2013. Právny zástupca žalobcov podal procesný návrh na pripustenie žalobkyne v 2. rade do konania, čo súd aj realizoval vyššie citovaným uznesením, pretože aj keď už v čase vydania tohto uznesenia bolo zrejmé, že žalobu tejto žalobkyne nebude môcť považovať za podanú včas, nemal právo túto skutočnosť vopred prejudikovať, aby žalobkyňa v 2. rade nenamietala, že jej bolo odňaté právo konať pred súdom. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 O.s.p. upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak teda rozhodnutie žalovanej bolo žalobkyni v 2. rade doručené v mesiaci december 2013 a súd uznesením rozhodol o jej pripustení do konania na strane žalobcov, rozhodol dňa 05.02.2015, pričom uznesenie č.k.: 1S/33/2014-34 nadobudlo právoplatnosť 03.03.2015, tak z uvedených dátumov citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku podľa názoru súdu jednoznačne vyplýva, že žaloba žalobkyne v 2. rade bola podaná oneskorene. Z obsahu žaloby ale ani procesných návrhov právneho zástupcu žalobkyne v 2. rade nevyplýva, žeby tvrdil, že podaním žaloby žalobcu v 1. rade je zachovaná lehota aj tejto žalobkyne, pretože ide o nerozlučných spoločníkov. Z ustanovenia § 246c ods. 1 O.s.p. vyplýva, že pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 91 ods. 1 upravuje, ak je navrhovateľov alebo odporcov v jednej veci niekoľko, koná každý z nich sám za seba. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - ak však ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre ostatných. Na zmenu návrhu, na jeho späťvzatie, na uznanie alebo na vzdanie sa nároku na uzavretie zmieru je však potrebný súhlas všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane. Aplikácia ustanovenia § 91 ods. 2 v predmetnej veci nie je primeranou, pretože žalobca v 1. rade ako zamestnávateľ a žalobkyňa v 2. rade ako zamestnanec nemajú také spoločné práva alebo povinnosti, na ktoré by sa musel vzťahovať rozsudok. Povinnosťou žalobcu je odvádzať poistné tak, ako upravujú príslušné právne predpisy a predmetom preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutí sociálnej poisťovne je otázka vzniku povinného dôchodkového poistenia, povinného nemocenského poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti pre zamestnancov. Podľa § 250d ods. 3 O.s.p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že žaloba žalobkyne v 2. rade bola podaná oneskorene, a preto konanie o jej žalobe zastavil. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobcovia v konaní úspešní neboli a žalovaná aj pri úspechu v konaní zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.