Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 4S/50/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200799 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200799.3 Rozhodnutie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členiek senátu Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Evy Slávikovej, v právnej veci žalobcov: 1/ Bernadetta Matusz - SUN STUDIO, IČO : 46497196, Bardejovská 220, Svidník, 2/ Y. Y., bytom C. republika, C. č. XX, XX-XXX G., obaja právne zastúpení JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova č. 2, proti žalovanej Sociálnej poisťovni - ústrediu v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 16589-2/2014-BA zo dňa 8. apríla 2014 na základe žaloby jednohlasne takto r o z h o d o l : Žalobu žalobcu v 1. rade z a m i e t a . Vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 8. apríla 2014 č. 16589-2/2014-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zo dňa 21. októbra 2013 č. 5612-18/2013-SK podľa § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. a vec v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie. Žalovaná je p o v i n n á nahradiť žalobcom trovy konania vo výške 216,15 eur, na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Dušana Remetu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobou zo dňa 05.06.2014 sa žalobcovia domáhali preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník č. 5612-18/2013-SK zo dňa 21.10.2013, ktorou žiadali zrušiť rozhodnutia a vrátiť vec žalovanej na ďalšie konanie a priznať žalobcom náhradu trov konania. Žalobu odôvodnili tým, že žalobca v 1. rade vykonáva na území Slovenskej republiky podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení a zároveň má postavenie zamestnávateľa a za účelom riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti zamestnáva viacerých zamestnancov, okrem iného aj žalobcu v 2. rade a to na základe pracovných zmlúv uzatvorených v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Vo vzťahu k zamestnancom si plní všetky povinnosti podľa osobitných právnych predpisov, najmä pokiaľ ide o oznamovaciu povinnosť a platenie odvodov na jednotlivé druhy sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“). Poukázali na to, že prvostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím rozhodol podľa § 178 ods. 1 písm. a) v spojení s § 210 ods. 1 zákona o sociálnom poistení o tom, že zamestnancovi žalobcovi v 1. rade, žalobcovi v 2. rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 31.01.2013 podľa slovenskej legislatívy a to len s poukazom na uplynutie platnosti formulára PD A1. Na základe odvolania žalobcov rozhodla vo veci žalovaná tak, že odvolania zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila s odôvodnením, že na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnanca žalobcu v 1. rade a ten nespĺňa základné kritériá podstatnej podmienky - registrované miesto podnikania v SR vyžadované pre rozhodnutie o tom, aká legislatíva v prípade cezhraničných vzťahov sa uplatní. V ďalšej časti žaloby žalobca poukázal na to, že podľa bodu (8) základného nariadenia, všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov, ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte ich zamestnania, vrátane cezhraničných pracovníkov. Podľa bodu (11) základného nariadenia, prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými. Podľa bodu (15) základného nariadenia, je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. Podľa bodu (17) základného nariadenia, vzhľadom na čo najefektívnejšie zaručenie rovnosti zaobchádzania so všetkými osobami pôsobiacimi na území členského štátu je vhodné ako všeobecné pravidlo určiť za uplatniteľné právne predpisy toho členského štátu, v ktorom daná osoba vykonáva svoju činnosť ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba. Podľa čl. I. písm. a) základného nariadenia, „činnosť ako zamestnanec“ znamená každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje. Podľa čl. 11 bod 3. písm. a) základného nariadenia, s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Podľa čl. 13 bod 3. základného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisov určeným v súlade s odsekom 1. Podľa § 11 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnanec je fyzická osoba , ktorá v pracovno-právnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu. Podľa § 4 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, zamestnanec na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3. Podľa § 210 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú rozhodnutie vo veciach uvedených v § 179 ods. 1 písm. a) a b). Organizačné zložky Sociálnej poisťovne sú povinné rozhodnúť vo veciach uvedených v odseku 1 najneskôr o 60 dní, čo treba oznámiť účastníkom konania. Žalobcovia namietali, že nesúhlasia s napadnutým rozhodnutím a s ním súvisiacim rozhodnutím prvostupňového orgánu, pretože tieto rozhodnutia sú nezákonné. Uviedli, že primárne namietajú porušenie svojich subjektívnych práv najmä pokiaľ ide o právo na spravodlivý proces, ktoré zahŕňa aj právo na zákonné administratívne konanie, právo na fungovanie verejnej správy na princípe tzv. dobrej správy, právo na dodržiavanie základných zásad správneho konania a žalobca v 1. rade namieta aj porušenie svojho subjektívneho práva vlastniť majetok, právo na podnikanie za rovnakých podmienok ako domáce subjekty, právo na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou a žalobca v 2. rade osobitne namieta porušenie svojho subjektívneho práva na prácu, práva na slobodnú voľbu povolania a práva na pracovný príjem a zásah do majetkovej sféry, pričom dôvody, v ktorých žalobcovia vidia porušenie svojich subjektívnych práv podrobnejšie, rozviedli v ďalších žalobných námietkach. Uviedli, že podľa požiadaviek Európskej únie by v každom členskom štáte mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy, ktorý zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku, a aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonom, ústavou a medzinárodným právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy, rovnako aj na princípoch rovnosti a zákazu diskriminácie nestrannosti a objektivity, proporcionality, to znamená hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami a právnej istoty, ktorá zahŕňa aj ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere, zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote, povinnosť správnych orgánov konať svedomito a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov spoluúčasti a transparentnosti. Žalobcovia namietali, že nimi uvedené princípy žalovanou dodržané neboli, čo malo za následok porušenie subjektívnych práv oboch žalobcov na fungovanie verejnej správy na princípe tzv. dobre správy. Žalobca v 1. rade namietal, že bolo porušené jeho právo podnikať a dosahovať zisk, lebo v dôsledku napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia organizačnej zložky žalovanej má značné ťažkosti s udržaním doterajších zamestnancov (zamestnanci poľskej štátnej príslušnosti postupne odchádzajú zo zamestnania) a náborom nových zamestnancov (uchádzači o zamestnanie u žalobcu v 1. rade odmietajú pracovať na území SR, keďže ich príslušné orgány SR odmietajú zaregistrovať pre platenie sociálneho a zdravotného poistenia na území SR), v dôsledku čoho sa žalobca v 1. rade dostáva do bezvýchodiskovej situácie, v ktorej pri zmenšujúcom sa počte zamestnancov nie je schopný dodržať zmluvné podmienky dohodnuté s obchodnými partnermi, čím prichádza o zisk zo zákaziek a títo mu hrozia aj sankciami za neplnenie dojednaných zmlúv a súdnymi spormi. Ďalej žalobcovia namietali, že vydaním rozhodnutia žalovanej došlo k porušeniu zásady správneho konania, rozhodnutie je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Ďalej uviedli, že v napadnutom rozhodnutí žalovaná pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu a žalovaná sa nevyrovnala s argumentáciou žalobcov v ich odvolaniach a nad rámec dôvodov podaných v odvolaniach zisteného skutkové stavu zamietla odvolania z dôvodov a skutočností, ktoré boli žalobcom oznámené až napadnutým rozhodnutím žalovanej a preto v tomto smere bolo žalobcom odňaté ich subjektívne právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o ich právach a povinnostiach de facto po prvý krát na podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom, že týmito novými dôvodmi a skutočnosťami boli predovšetkým argumenty žalovanej súvisiace s nepreukázaním reálneho výkonu práce zamestnanca a registrovaným sídlom zamestnávateľa, ku ktorým sa žalobcovia nemali možnosť vyjadriť, keďže boli po prvý krát spomenuté až v rozhodnutí žalovanej. Ďalej namietali poukazujúc na list žalovanej - oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy zo dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia a o tom, že zamestnanci žalobcu v 1. rade a ďalší vybraný zamestnávateľ nepodliehali slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania odvolaní zo strany žalobcu v 1. rade a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných zložiek. V tejto súvislosti žalobcovia uviedli, že žalovaná vopred prejudikovala rozhodnutia, jednak žalovanej ale aj jej organizačnej zložky bez toho, aby brala do úvahy konkrétne zistený skutkový stav. Ďalej namietali, že rozhodnutia oboch správnych orgánov boli vydané po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na vydanie napadnutého rozhodnutia. Namietali, že vydaním rozhodnutí žalovanej a prvostupňového správneho orgánu došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania z dôvodu, že žalobca v prvom rade zamestnáva viacero zamestnancov, občanov Poľskej republiky, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulára A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom žalobcu v 1. rade uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom Poľskej republiky napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutia prvostupňového orgánu bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu k všetkým zamestnancom, žalobcu v 1. rade. Vystavenie formulára A1 nemôže predsa nič zmeniť na správnym orgánom tvrdených záveroch o nepreukázaní reálneho výkonu práce. Princíp rovnakého zaobchádzania podľa žalobcu v prvom rade spočíva aj v tom, že na území SR pôsobí množstvo zamestnávateľov, ktorí výkon činnosti nedovoľuje zastihnúť ich zamestnancov v sídle zamestnávateľa, pričom je možné predpokladať, že žalovaná doteraz u žiadneho iného zamestnávateľa okrem poľských zamestnávateľov nevykonáva kontrolu reálneho výkonu činnosti. Vo vzťahu k týmto zamestnávateľom napr. subjekty uskutočňujúce medzinárodnú prepravu, žalovaná postupuje rozdielnym spôsobom a nerozhoduje o zániku sociálneho poistenia ich zamestnancov. Podľa názoru žalobcov o skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového orgánu nie je dôvodné, svedčí aj tá skutočnosť, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia vydal rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval, že zamestnanci žalobcu v prvom rade podliehajú legislatíve Slovenskej republiky podľa článku 13 bod 3 základného nariadenia a v tomto chápaní žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, ale svojím rozhodnutím tiež poprela právny názor poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvoláva práve na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia. Vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu okrem vyššie uvedeného žalobcovia namietajú, že toto je nepreskúmateľné, keďže správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia žalobcu v 2. rade spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce žalobcu v 2. rade a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. V tejto súvislosti uviedli, že aj podľa príručky, na ktorú sa žalovaná odvoláva, je jednoznačne zakotvené, že prípadné zistenie zakladajúcej zmenu uplatniteľnej legislatívy sa aplikujú až od momentu zistenia, nie spätne. Kontrola vykonávaná žalovanou vo vzťahu k skúmaniu výkonu činnosti zamestnancov žalobcu v 1. rade bola vykonaná nezákonne, keďže do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u žalobcu v 1. rade kontrolu, pričom nezistil v tejto oblasti žiadne pochybenia alebo nedostatky. S poukazom na uvedené správny orgán bol týmito zisteniami viazaný a bol povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako podklady pre svoje rozhodnutie, keďže na ne dal podnet. Podľa ich názoru však žalovaná v napadnutom rozhodnutí účelovo tvrdí, že kontrola vykonávaná inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti, čo nezodpovedá realite a dokonca, aj keby sa pripustilo, že inšpektorát práce vykonáva kontrolu zameranú na inú oblasť, vždy sa jednalo o kontrolu dodržiavania pracovnoprávnych predpisov v pracovnom pomere, takže závery o nepreukázaní reálneho výkonu práce sú v rozpore s týmito zisteniami inšpektorátu práce, kde naviac inšpektorát práce aj vytkol zamestnávateľovi drobné nedostatky. Žalobcovia zdôraznili, že závery žalovanej o absencii reálneho výkonu činnosti žalobcu v 1. rade pritom neobstoja ani z praktického hľadiska, keďže zamestnanci žalobcu v 1. rade pracujú mimo sídla a ich primárnou pracovnou náplňou je roznášanie letákov, ktoré si zamestnanci preberajú v externej spoločnosti vo Svidníku. Do tejto spoločnosti letáky distribuuje žalobca v 1. rade, po ich vyzdvihnutí u obchodných partnerov, ktorý zároveň obstaráva zákazky v Poľsku. Podľa špecifických podmienok jednotlivých zákaziek žalobcu v 1. rade následne kontaktuje zamestnancov a poverí ich roznášaním letákov na vybraných lokalitách. Z preberania a distribúcie letákov má zamestnávateľ vyhotovené fotografické záznamy. Roznášanie letákov kontrolujú iní zamestnanci a zamestnancom sa vedú dochádzkové listy, čo jednoznačne preukazuje reálny výkon činnosti na území Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov preto nie je žalobcom zrejmé, čo je reálny výkon činnosti a ako ho posudzuje žalovaná. V súvislosti so skutočnosťou, „že žalovaná pri rozhodnutí argumentačne lavíruje a vyberá si len argumenty, ktoré jej pre daný prípad pasujú, hoci v iných rozhodnutiach tieto skutočnosti používa naopak“ poukazujú žalobcovia na rozhodnutie žalovanej č. 7942-3/2014 zo dňa 29.01.2014 zamestnávateľ B. J. Bulat, zamestnanec L. J. Mrugal, kde žalovaná jednoznačne konštatuje, že sociálna poisťovňa nie je oprávnená vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov a výkon činnosti zamestnancov žalobcu v 1. rade je oprávnený kontrolovať inšpektorát práce, ktorého kontrolné zistenia sú pre ňu záväzné. Žalobca v 1. rade namietal, že v priebehu kontroly, ktorý u neho vykonala organizačná zložka sociálnej poisťovne, riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu v 1. rade v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky a v lete 2012 vykonala organizačná zložka žalovanej u tohto žalobcu kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky, ani čo sa týka reálneho výkonu práce zamestnancov ani vo vzťahu skutočnému miestu podnikania v Slovenskej republike. O niekoľko mesiacov neskôr vykonaná kontrola zrazu zistila závažné nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia žalobcu v 2. rade, čo je v rozpore so samotnou príručkou, na ktorú sa žalovaná odvoláva (str. 25). Žalobcovia ďalej uviedli, že nesúhlasia ani so spôsobom výkonu kontroly u žalobcu v 1. rade, keďže z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že práve na základe vykonaných kontrol u tohto žalobcu dospela žalovaná k tomu, že tento žalobca nespĺňa podmienku reálneho výkonu činnosti, s poukazom už na uvedené skutočnosti predložil všetky potrebné doklady. Žalovaná napriek tomu nepristúpila k doplneniu dokazovania, nevyžiadala si od zamestnávateľa ďalšie doklady, nepristúpila k výsluchu zamestnanca, ani inému spôsobu preverenia tvrdení žalobcu v 1. rade, napr. vycestovanie na miesto, kde zamestnanci žalobcu v prvom rade aktuálne vykonávajú prácu, roznos letákov, príp. aj dopyt na adresátov, ktorým sa letáky rozdávajú a zotrvala na svojich záveroch o absencii reálneho výkonu činnosti žalobcu v 1. rade. Žalobca v 1. rade ďalej v tejto súvislosti poukázal na to, že určujúcim z tohto hľadiska by bolo najmä vyžiadanie si stanoviska daňového úradu, keďže žalobca v 1. rade je registrovaný na DPH, lebo je príjemcom služieb zo zahraničia a pravidelne daňovému úradu odovzdáva súhrnné výkazy a každý rok aj daňové priznanie na daň z príjmu, z ktorých vyplýva nielen skutočnosť, že žalobca v 1. rade reálne vykonával činnosť na území Slovenskej republiky a jej rozsah a obsah. Z tohto hľadiska je preto nemysliteľné, aby žalobca v 1. rade na území Slovenskej republiky platil stále vyššie dane a nevykonával tu žiadnu činnosť. V súvislosti s posudzovaním otázky uplatniteľnej legislatívy žalobcovia poukazujú na praktickú príručku - právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti žalobcovia citovali z tejto príručky, že: „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.“ „Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú činnosť v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania.“ „Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania a môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy.“ „Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania: - miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, - dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, - počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, - miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, - sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, - miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, - miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká, - miesto náboru zamestnancov.“ Podľa ich názoru z postupov, ktoré sú uvedené v praktickej príručke je podľa ich názoru zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu aj zamestnancov žalobcu v 1. rade je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu v 1. rade bez pochyby nachádza na území Slovenskej republiky, keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Pretože žalobca v 1. rade nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, poukazuje v tejto žalobe na to, že spĺňa takmer všetky zákonné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania. Administratívny pracovníci pracujú v Slovenskej republike sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov. V súvislosti s registrovaným miestom podnikania žalobca zdôvodnil, že podľa Živnostenského zákona postačuje na zriadenie živnosti buď prechodný pobyt žiadateľa na území Slovenskej republiky, alebo súhlas slovenskej osoby s použitím jej adresy ako sídla miesta podnikania, a preto žalobca v 1. rade využil druhú zákonom ponúknutú možnosť, čo žalovaná nemôže sústavne ignorovať a tým popierať vo svojich rozhodnutiach. V súvislosti s argumentáciou žalovanej, ktorá sa týka registrovaného miesta podnikania žalobcu v 1. rade poukazuje na to, že všetci jeho zamestnanci poľskej štátnej príslušnosti majú v Poľskej republike postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby v dôsledku čoho sa na nich nevzťahuje článok 13 ods. 1, ale výlučne článok 13 ods. 3 základného nariadenia, v ktorom sa registrované miesto podnikania ako kritérium pre určenie tzv. uplatniteľnej legislatívy neuvádza. Jediným kritériom je výkon činnosti zamestnanca, ktorý žalobcovia preukázali, a preto napadnuté rozhodnutie je v tomto ohľade nesprávne, nesprávne právne posúdené a vydané v rozpore so zákonom. Podľa ich názoru bolo jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne zabezpečenie zamestnancov žalobcov v 1. rade je legislatíva Slovenskej republiky a minimálne je rozhodnutie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutie odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia žalobcu za minulé obdobie. V súvislosti s nepreukázaním reálneho výkonu činnosti nie je možné zo samotnej okolnosti nezastihnutia zamestnávateľa alebo zamestnanca v mieste podnikania v čase výkonu kontroly realizovať záver, že u žalobcu v 1. rade nebol preukázaný reálny výkon práce jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky, lebo ide o hypotetický záver. V ďalšej časti žalobcovia poukázali na ďalšie rozhodnutie žalovanej č. 8519-5/2012-BA zo dňa 28.06.2012 (zamestnanec S. K. Sowiňski), prostredníctvom ktorého žalovaná v skutkovo a právne obdobnej veci, hoci u iného zamestnávateľa, kde bola vykonaná kontrola v jeho sídle, pričom tam nikto nebol, zrušila rozhodnutie svojej organizačnej zložky s poukazom na to, že v rámci odvolacieho konania sa na základe zistených a preukázaných skutočnosti nepodarilo objektívne preukázať, že účastník konania na území Slovenskej republiky reálne činnosť nevykonával. Z uvedeného dôvodu považujú žalobcovia v súvislosti s napadnutým rozhodnutím žalovanej porušenie princípu právnej istoty, keď žalovaná tendenčne rozhoduje podľa toho, ako sa jej to hodí, pričom nerešpektuje zásadu rovnakého rozhodovania v rovnakých prípadoch. Ak v citovanom rozhodnutí nezastihnutie zamestnávateľa na adrese miesta podnikania bolo vyhodnotené tak, že sa ním nepreukázalo nevykonávanie činnosti, musí tento záver vyplývať aj v tomto prípade. Žalovaná sa k veci vyjadrila v písomnom podaní zo dňa 21.08.2014 a navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. So žalobnými námietkami sa vyrovnala tak, že poukázala predovšetkým na to, že od vstupu SR do EÚ sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia. Nariadenia Spoločenstva majú všeobecnú právnu pôsobnosť a uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch. Sú teda záväzné vo všetkých svojich častiach pre každého a musia byť uplatňované vnútroštátnymi orgánmi a štátnou správou, inštitúciami príslušnými v oblasti sociálneho zabezpečenia a vnútroštátnymi súdmi. Nariadenia Spoločenstva majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov zabezpečenia, ktoré sa uplatňuje od 1. mája 2010, je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie“). S účinnosťou od 1. mája 2010 sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva. Uplatniteľná legislatíva sa určuje na základe všeobecných a osobitných pravidiel ustanovených v nariadení, ktoré majú výhradný účinok, t. j. neumožňujú, aby si dotknutá osoba mohla vybrať výhodnejší systém sociálneho zabezpečenia. Koordinačné nariadenia sú primárne založené na princípe „lex loci laboris“, a teda príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť. Ide o všeobecné pravidlo určovania uplatniteľných právnych predpisov upravené v článku 11 (3) základného nariadenia. Pri uplatnení osobitných pravidiel upravených v článku 13 základného nariadenia sa na osobu vzťahuje uplatniteľná legislatíva štátu, v ktorom je fyzická osoba zamestnaná. V oboch prípadoch je však pri určovaní uplatniteľnej legislatívy rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj v zmysle koordinačných nariadení vykonáva. Napriek tomu, že pojem reálneho výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Ďalším rozhodujúcim faktorom na určenie miesta výkonu činnosti zamestnancov, čím je potrebné rozumieť štát, v ktorom zamestnanci vykonávajú činnosť, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, je splnenie kritérií registrovaného sídla zamestnávateľa. Priamo z vykonávacieho nariadenia v znení nariadenia Rady (EÚ) č. 465/2012, z článku 14 (5a) vyplýva, že na účely uplatňovania hlavy II základného nariadenia sa pod pojmom „registrované sídlo alebo miesto podnikania“ rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správy. Sociálna poisťovňa pri posudzovaní splnenia kritérií registrovaného sídla vychádza súčasne aj z „Praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku“ (ďalej len „Praktická príručka“), a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať inštitúcia ustanovená na tento účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t. j. na území Slovenskej republiky - Sociálna poisťovňa. V tomto smere je potrebné uviesť, že Národný inšpektorát práce vykonáva kontroly zamerané na iné skutočnosti, ako skutočnosti rozhodujúce na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov a splnenia základných podmienok na určenie miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení. V niektorých prípadoch, ak ide o podozrenie, že zo strany zamestnávateľov dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia (bez rozdielu národnosti či štátnej príslušnosti) uskutočňuje sociálna poisťovňa kontroly týkajúce sa preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov v spolupráci s národným inšpektorátom práce. Na základe výsledkov kontrol boli vyhodnotené ako firmy, ktorých zamestnanci reálne vykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky aj firmy, ktoré zamestnávajú prevažne zamestnancov s bydliskom na území Poľskej republiky. Títo zamestnanci boli naďalej ponechaní v systéme sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa je povinná vykonať kontrolu splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy vždy, ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy a požiada sociálnu poisťovňu za týmto účelom o poskytnutie potrebných údajov. V každom takomto prípade je sociálna poisťovňa povinná preveriť relevantné skutočnosti a informovať každý členský štát Európskej únie, ktorý požiadal sociálnu poisťovňu o spoluprácu, nielen Poľskú republiku, o zistených skutočnostiach. Povinnosť príslušných orgánov a inštitúcií členských štátov navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach a poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou priamo vyplýva z článku 76 základného nariadenia. Orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú aj v oblasti boja proti podvodom a omylom v rámci základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, čo vyplýva z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010. Pri vykonávaní kontrol splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy sociálna poisťovňa neporušuje princíp rovnakého zaobchádzania tak, ako tvrdí žalobca v 1. rade, ale vždy postupuje spôsobom, súladným so základným nariadením a vykonávacím nariadením, aby sa riadne posúdili rozhodujúce skutočnosti na určenie uplatniteľnej legislatívy. Sociálna poisťovňa pri posudzovaní splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy taktiež vychádza z Praktickej príručky, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Práve Praktická príručka poskytuje v časti II. pomoc s konkrétnymi ustanoveniami, ktoré sa uplatňujú na sektor medzinárodnej dopravy, keďže s účinnosťou od 1. mája 2010 sa na pracovníkov v medzinárodnej doprave aplikujú rovnaké všeobecné ustanovenia, aké sa uplatňujú na osoby pracujúce v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Pri posudzovaní uplatniteľných právnych predpisov sa však skúmajú aj iné kritériá, predovšetkým skutočnosť, v ktorom štáte zamestnanci vykonávajú podstatnú časť činnosti, s prihliadnutím na pracovný čas ustanovený v pracovných zmluvách, ako aj na rozpis ciest alebo cestovných príkazov, na pracovné plány a pod. V súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, vychádzajúc z Praktickej príručky, sociálna poisťovňa vykonala kontroly aj u zamestnávateľov s medzinárodnou kamiónovou dopravou, napr. na základe podnetu inštitúcie sociálneho zabezpečenia v Belgicku, pričom pri kontrole neboli zistené nedostatky, ktoré by mali za následok zánik sociálneho poistenia na území Slovenskej republiky. Kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, začala sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS (Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych), Varšava. Vo viacerých prípadoch ZUS Varšava žiadala sociálnu poisťovňu o informáciu, či dotknuté osoby vykonávajú činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky, kde má zamestnávateľ sídlo. ZUS Varšava zdôvodnila svoju žiadosť tým, že v posledných rokoch na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú. Taktiež Sociálna poisťovňa zaznamenala v predchádzajúcich rokoch nárast registrácií tzv. „poľských zamestnávateľov“, ktorí prihlásili na povinné sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom vzťahu, ktorých príjem sa pohyboval v rozpätí od 25,00 EUR do 50,00 EUR a pracovná činnosť v rozsahu 4 až 10 hodín mesačne. Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia príslušná na vykonávanie ustanovení základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, bola oprávnená preveriť, či nedochádza zo strany osôb s bydliskom v Poľskej republike k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia. Na základe podnetu ZUS Varšava a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu registrovaných „poľských zamestnávateľov“ vzbudzujúceho podozrenie zo zneužívania systému verejného zdravotného poistenia, ktoré avizovala najmä ZP Dôvera a Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, sociálna poisťovňa vykonala a naďalej vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, a ktorých zamestnávateľ má sídlo na území Slovenskej republiky, pričom o zistených skutočnostiach informuje príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike. Následne len v tých prípadoch, kde sa nepreukáže reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhoduje sociálna poisťovňa o tom, že zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V prípade, ak sociálna poisťovňa už vystavila zamestnancom žalobcu formulár E 101 SK/ PD A1, títo zamestnanci podliehajú slovenskej legislatíve až do dňa platnosti formulárov. Sociálna poisťovňa tieto formuláre spätne neruší. Následne, po ukončení platnosti príslušného formulára, Sociálna poisťovňa rozhoduje o zániku sociálneho poistenia dňom, ktorým platnosť formulára skončila. Ak sa jedná o zamestnancov, ktorým doteraz nebol vystavený formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy, a na základe kontrol vykonaných sociálnou poisťovňou nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a splnenie podmienok registrovaného sídla zamestnávateľa, sociálna poisťovňa rozhoduje o tom, že dotknutému zamestnancovi povinné sociálne poistenie na území Slovenskej republiky nevzniklo. O uvedených skutočnostiach bola v súlade s článkom 76 (4) základného nariadenia informovaná centrála poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS vo Varšave listom číslo: 36968-2/2013-BA zo dňa 25. júla 2013, na ktorý žalobca v žalobe poukazuje. Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava listom č. 992900/502/32/2013 zo dňa 10. októbra 2013, tieto skutočnosti akceptovala. Pred vydaním napadnutého rozhodnutia dňa 12. marca 2013 a 13. marca 2013, vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, kontrolu zameranú na preverenie sídla zamestnávateľa a reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Z kontrolných zistení vyplýva, že na adrese uvedenej v osvedčení o živnostenskom oprávnení ako miesto činnosti podniku zahraničnej osoby (do 20. januára 2014 Hlavná 37, 085 01 Bardejov), sa nenachádza kancelária ani prevádzka zamestnávateľa (žalobcu). Splnomocnený zástupca žalobcu uviedol, že adresa bola poskytnutá len za účelom zriadenia živnosti. Adresa zamestnávateľa, uvedená v osvedčení o živnostenskom oprávnení, je len virtuálnou adresou. Z tohto dôvodu sa kontrola uskutočnila v kancelárii splnomocneného zástupcu žalobcu, na adrese Centrálna 274, 089 01 Svidník, kde sa uskutočňujú aj prevádzkové záležitosti spoločnosti. Na tejto adrese zamestnávateľ navštevuje splnomocnenú osobu za účelom riadenia spoločnosti, pričom zápisnice z týchto stretnutí sa nevyhotovujú. Uchovávajú sa tu aj účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, faktúry a ďalšie písomnosti. Postupy pre činnosť firmy sa dojednávajú ústne. Žalobca riadi svoju spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska v Poľskej republike. Predmetom činnosti zamestnancov je doručovanie letákov a prieskum verejnej mienky podľa objednávky zmluvných partnerov na území Slovenskej republiky. Zamestnanci majú pracovný úväzok na 4 hodiny mesačne, 12 hodín mesačne alebo 40 hodín mesačne. Spôsob prideľovania práce je ústny. Záznam z pracovného stretnutia, ktorý tvorí súčasť záznamu č. 207-3/2013, zo dňa 13. marca 2013, bol prerokovaný a podpísaný so splnomocneným zástupcom žalobcu v 1. rade, z čoho je zrejmé, že splnomocnený zástupca žalobcu v 1. rade sa s obsahom záznamu oboznámil. Uvedený záznam tvorí prílohu tohto vyjadrenia. Tvrdenie žalobcov, že v lete 2012 vykonala organizačná zložka žalovanej u žalobcu v 1. rade kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky, sa nezakladá na pravde, pretože v uvedenom období nebola zamestnancami Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník, vykonaná u žalobcu v 1. rade žiadna kontrola. Na základe Dohody o spolupráci medzi Národným inšpektorátom práce a Sociálnou poisťovňou vykonal príslušný inšpektorát práce kontrolu v mieste činnosti podniku žalobcu v 1.rade, t. j. Hlavná 37, 085 01 Bardejov. Na základe vykonaných kontrol príslušnými inšpektorátmi práce zaslal Národný inšpektorát práce Sociálnej poisťovni, ústredie, list „Vyžiadanie informácií k uvedeným subjektom - odpoveď“, zo dňa 5. apríla 2013, v ktorom uviedol zistené skutočnosti vo vzťahu k poľským zamestnávateľom, medzi ktorými je uvedený aj žalobca v 1.rade. Z listu Národného inšpektorátu práce vyplýva, že žalobca v 1. rade reálne nesídli na adrese uvedenej v osvedčení o živnostenskom oprávnení. Dokumenty firmy sú k dispozícii na adrese: Centrálna 274, Svidník. Zamestnanci nemajú určené konkrétne miesto práce, realizujú roznášanie letákov a plagátov po celom území Slovenskej republiky. Pracovné zmluvy a zmluvy s klientmi sa uzatvárajú v Poľskej republike, v mieste trvalého bydliska žalobcu. Z uvedenej informácie nevyplýva, že pri vykonaní kontroly v kontrolovanom subjekte neboli zistené nedostatky. Sociálna poisťovňa má však vedomosť o tom, že príslušné inšpektoráty práce v Záznamoch o výsledku inšpekcie práce uvádzali formuláciu „neboli zistené nedostatky“. Táto formulácia bola uvedená aj v Záznamoch o inšpekcii práce vypracovaných Inšpektorátom práce Žilina, ktorý sa listom zo dňa 19. augusta 2013 k predmetnej formulácii vyjadril v tom zmysle, že inšpekcia práce bola vykonaná podľa § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na § 13 ods. 3 a § 14 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov. Záznam z výkonu inšpekcie práce bol vyhotovený na základe písomných podkladov získaných počas výkonu inšpekcie práce vo vzťahu k skúmanej papierovej dokumentácii (prehlásenie, menný zoznam zamestnancov) a nie v súvislosti s prešetrením reálneho výkonu činnosti daných zamestnancov. Keďže v liste Národného inšpektorátu práce zo dňa 5. apríla 2013 boli zhrnuté výsledky kontrol vykonaných nielen v Žilinskom kraji ale aj v Prešovskom kraji, v ktorom je uvedený aj žalobca v 1. rade, ako aj v ostatných krajoch Slovenskej republiky, je zrejmé, že obdobným spôsobom pri výkone inšpekcie práce postupovali aj inšpektori práce v ostatných krajoch Slovenskej republiky. Vzhľadom na námietku žalobcu, že sociálna poisťovňa pri rozhodovaní argumentačne lavíruje a vyberá si len argumenty, ktoré jej pre daný prípad pasujú uvádzame, že sociálna poisťovňa v žiadnych rozhodnutiach ani vyjadreniach neargumentuje tým, že je oprávnená vstupovať do pracovno-právnych vzťahov, ale poukazuje na skutočnosť, že je oprávnená kontrolovať splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia. V prípade žalobcu v 1.rade sociálna poisťovňa požiadala Národný Inšpektorát práce Košice o súčinnosť pri posúdení zákonnosti dôvodov pri uzatváraní pracovných pomerov práve z toho titulu, že nemá kompetencie na vykonanie kontroly, či nedochádza k porušovaniu právnych predpisov v oblasti pracovno-právnych vzťahov. Až po vyhodnotení skutkového stavu veci vychádzajúc aj z kontrolných zistení pristúpila Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, k vydaniu prvostupňových rozhodnutí, ktorými rozhodla, že dotknutým zamestnancom žalobcu v 1. rade, ktorých žalobca v 1. rade prihlásil na sociálne poistenie v pobočke sociálnej poisťovne, nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Sociálna poisťovňa vzhľadom na kontrolné zistenia dospela k záveru, že žalobca v 1. rade nespĺňa kritériá stanovené na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania, pričom vychádzala z Praktickej príručky. Článok 14 (5a) vykonávacieho nariadenia v znení nariadenia Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22. mája 2012 vyžaduje plnenie určitých podmienok, t. j. na účely uplatňovania hlavy II základného nariadenia sa pod pojmom „registrované sídlo alebo miesto podnikania“ rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správy. Miesto podnikania žalobcu v 1.rade - Hlavná 37, 085 01 Bardejov (do 20. januára 2014) - nie je možné považovať za registrované miesto podnikania žalobcu v 1.rade na účely hlavy II. základného nariadenia. Kontrolou nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a ani zamestnanci sociálnej poisťovne vykonávajúci kontrolu sa so žiadnymi zamestnancami zamestnávateľa osobne nestretli. I keď pojem registrovaného sídla podnikania je v užšom slova zmysle uvedený priamo v článku 13 (1) (b) základného nariadenia, samotný pojem registrovaného sídla alebo miesta podnikania tak, ako naň poukazuje žalobca v 1.rade, bol zadefinovaný pre celú hlavu II základného nariadenia. Ak by bolo cieľom zákonodarcu, aby sa daný pojem aplikoval výlučne na článok 13 (1) (b) základného nariadenia, nerozšíril by jeho aplikáciu na celú hlavu II základného nariadenia, tak ako to výslovne vyplýva z článku 14 (5) (b) vykonávacieho nariadenia v znení účinnom od 28. júna 2012. Priamo v Praktickej príručke (str. 35-36) je uvedené: Význam pojmu „registrované sídlo alebo miesto podnikania“ na účely hlavy II nariadenia č. 883/2004 je vymedzený v článku 14 ods. 5a nariadenia č. 987/2009 ako registrované sídlo alebo miesto podnikania, kde sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a kde sa vykonávajú funkcie jeho ústrednej správy. Toto vymedzenie pojmu je odvodené z rozsiahleho usmernenia v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a z ďalších nariadení EÚ. Vo všeobecnosti platí, že prevádzkové činnosti tzv. schránkových spoločností, pri ktorých je sociálne poistenie zamestnancov previazané na čisto správnu spoločnosť bez presunu skutočných rozhodovacích právomocí, by sa nemali považovať za spĺňajúce požiadavky v tejto oblasti. Na pomoc inštitúciám pri posudzovaní žiadostí, pri ktorých sa predpokladá, že ide o prevádzkovú činnosť tzv. schránkovej spoločnosti, sú k dispozícii nasledujúce pokyny. V prípade súvisiacom so zdaňovaním (vec C-73/06, Planzer Luxembourg) Súdny dvor rozhodol, že pojem „sídlo hospodárskej spoločnosti“ znamená miesto, kde sa prijímajú zásadné rozhodnutia riadiaceho orgánu spoločnosti, a kde sa uskutočňujú úlohy ústredia tejto spoločnosti. Na tomto základe vypracoval Súdny dvor tieto podmienky. Ako inštitúcia zodpovedná za riadne uplatňovanie koordinačných nariadení sme toho názoru, že pri posudzovaní žiadostí je sociálna poisťovňa povinná preskúmať aj charakter činnosti danej spoločnosti, pretože ak ide o čisto prevádzkovú činnosť spoločnosti (bez presunu skutočných rozhodovacích právomocí) nie sú splnené podmienky uvedené v hlave II základného nariadenia. Zároveň poukazujeme na rozsudok Súdneho dvora zo 4. októbra 2012, vo veci C-115/11, z ktorého okrem iného vyplýva (bod 42.), že inštitúcia vystavujúca osvedčenie E 101 (korešpondujúce s osvedčením PD A1) je povinná vykonať riadne posúdenie skutkových okolností relevantných na uplatnenie pravidiel pre posudzovanie uplatniteľnej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia a v dôsledku toho zaručiť správnosť informácií, ktoré figurujú v tomto osvedčení. Citovaný rozsudok sa v tomto bode odvoláva na rozsudok FTS z 10. februára 2000, C-202/97, Zb. bod 51, ako aj z 30. marca 2000, Banks a i., C-178/97, Zb. s. I-2005, bod 38). K ďalším námietkam, ktoré sú uvedené v žalobe uvádza, že sociálna poisťovňa svojím rozhodnutím nezasahuje do majetkových práv žalobcu v 1. rade, vzhľadom na to, že nerozhoduje o odvodovej povinnosti žalobcu v 1.rade, ale o nevzniku, resp. zániku sociálneho poistenia jeho zamestnancov podľa slovenskej legislatívy, čo má za následok, že za týchto zamestnancov nebol povinný platiť poistné na sociálne poistenie. Preto žalobca v 1. rade nie je rozhodnutím sociálnej poisťovne dotknutý na svojich majetkových právach. Taktiež žalobcovi v 1. rade nebráni sociálna poisťovňa využívať právo na podnikanie a dosahovanie zisku, avšak sociálna poisťovňa nemôže akceptovať vznik poistenia zamestnancov žalobcu v 1. rade podľa slovenskej legislatívy, ak nebol preukázaný reálny výkon činnosti dotknutých zamestnancov a všetky súvisiace okolnosti nasvedčujú tomu, že uzatváranie pracovných zmlúv s osobami s bydliskom v Poľskej republike, ktoré vykonávajú činnosť samostatne zárobkovo činných osôb v mieste svojho bydliska, je účelové, s cieľom vyhnúť sa plateniu príslušných odvodov v štáte bydliska, resp. zoptimalizovať svoje náklady na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike. Na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov nepostačuje len formálnym spôsobom deklarovať podnikanie, napr. pracovnými zmluvami, obchodnými zmluvami. Sociálna poisťovňa pri posudzovaní reálneho výkonu činnosti vychádza napr. aj z dohodnutých mzdových podmienok. V tejto súvislosti poukazuje na to, že počet hodín, ktoré majú zamestnanci za mesiac odrobiť a k tomu prislúchajúca mzda za vykonanú prácu, vzbudzujú odôvodnené pochybnosti o rentabilnosti, keďže zamestnanci dochádzajú z Poľskej republiky na územie Slovenskej republiky individuálne. Dochádzať z Poľskej republiky do rôznych miest Slovenskej republiky a odpracovať napr. 3 hodiny denne vzhľadom na celkový počet hodín uvedený v pracovných zmluvách zamestnancov, sa javí ako neefektívne, t.j. je predpoklad, že výdavky významným spôsobom presahujú príjmy, ktoré majú zamestnanci zaručené v pracovnej zmluve, a teda je zrejmé, že rozhodnutie sociálnej poisťovne v konečnom dôsledku nezasahuje do majetkovej sféry žalobcu v 2. rade. Uvedené vyvoláva teda podozrenie z obchádzania právnych predpisov Poľskej republiky. Keďže daňové úrady neurčujú uplatniteľnú legislatívu, stanovisko daňového úradu v tomto smere by bolo právne irelevantné. Daňové úrady pri plnení daňovej povinnosti daňovníka neskúmajú reálny výkon činnosti, ale len správnosť odvedenej dane na základe predložených dokladov, ako sú napr. daňové priznanie, súhrnné výkazy. Súvzťažne uvádza, že vznik a zánik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca nie je podmienený podaním prihlášky alebo odhlášky z tohto poistenia. Prihláška na sociálne poistenie teda nemá konštitutívne účinky, ale len deklaruje právnu skutočnosť, s ktorou zákon (v danom prípade nariadenie) spája vznik povinného sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Vychádzajúc z uvedeného, ak nie je určená slovenská legislatíva, prihláška zamestnanca do sociálneho poistenia je právne neúčinná. Žalobca v 2. rade podliehal v danom prípade slovenskej legislatíve len do 31. januára 2013, t.j. do dňa platnosti formulára PD A1, ktorý Sociálna poisťovňa, ústredie, vystavila zamestnancovi v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Vystavený formulár PD A1 na obdobie od 1. januára 2012 do 31. januára 2013 nebol zrušený spätne, ale bol ponechaný v platnosti. Formulár PD A1 s pokračujúcou dobou však nebolo možné zo strany Sociálnej poisťovne, ústredie, vystaviť, keďže jeho vystaveniu bránia skutočnosti zistené v rámci kontrol zameraných na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Pokiaľ žalobcovia poukazujú na to, že Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, vydala rozhodnutie oneskorene po zákonom určenej lehote 60 dní odo dňa podania prihlášky (registračného listu), dovoľujeme si poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010, zo dňa 24. februára 2011, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil právny názor, že konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon (§ 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z.). Zákon č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov však nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Účastníci konania mali možnosť brániť sa voči rozhodnutiam pobočky sociálnej poisťovne využitím opravných prostriedkov a namietať v odvolaní skutočnosti, ktoré podľa účastníkov konania boli v rozpore so zákonom. Uvedenú možnosť účastníci konania (zamestnávateľ aj zamestnanci) v zákonom ustanovenej lehote využili. V rámci odvolacieho konania Sociálna poisťovňa, ústredie, ako odvolací orgán, preskúmala skutkový stav veci každého napadnutého rozhodnutia, t. j. aj rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník, číslo: 5612-18/2013-SK, zo dňa 21. októbra 2013, pričom dospela k záveru, že predmetné rozhodnutie pobočky sociálnej poisťovne bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou a napadnuté rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdila. Sociálna poisťovňa, ústredie, sa stotožnila s právnym názorom pobočky sociálnej poisťovne, že žalobcovi v 2. rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy z dôvodu, že reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky nebol preukázaný. Uvedené vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom odvolací orgán podrobne zdôvodnil svoj právny názor, pričom sa zároveň vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré účastníci konania vzniesli v odvolaniach. Skutkový a právny stav, na základe ktorého Sociálna poisťovňa, ústredie, dospela k záveru, že napadnuté rozhodnutie pobočky sociálnej poisťovne je správne, je totožný so skutkovým a právnym stavom, na základe ktorého pobočka sociálnej poisťovne rozhodla vo veci. Sociálna poisťovňa, ústredie, ako odvolací orgán, nerozhodovala na základe iných dôkazov, ale vyhodnotila dôkazy, na základe ktorých rozhodol prvostupňový orgán a súčasne v rozhodnutí reagovala na všetky námietky účastníkov konania. Preto zo strany Sociálnej poisťovne, ústredie, nemohlo dôjsť k porušeniu dvojinštantnosti správneho konania. Skutočnosť, že Sociálna poisťovňa, ústredie, nerozhodla o odvolaní žalobcov v zákonom ustanovenej lehote, nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a nič nemení na skutkových zisteniach. Ako Sociálna poisťovňa, ústredie, uviedla už v napadnutom rozhodnutí, je obstaranie podkladov pre rozhodnutie vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne. Organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Záverom uvádza, že konštatovanie žalobcu v 1. rade, že sociálna poisťovňa uplatňuje diametrálne odlišný postup najmä k občanom Poľskej republiky, resp. tvrdenie žalobcu v 2. rade, že zo strany sociálnej poisťovne došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, nie je opodstatnené. Na základe schválených postupov pobočky sociálnej poisťovne rozhodujú o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti formulárov E 101/PD A1, resp. o nevzniku povinného sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti. Sociálna poisťovňa postupuje v súlade s listom číslo: 36968-2/2013- BA zo dňa 25. júla 2013, adresovaným poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia, ktorý bol zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia akceptovaný. Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia príslušná na určenie uplatniteľnej legislatívy, zodpovedá za správnosť údajov uvedených vo formulári E 101/PD A1, a je povinná kedykoľvek zvážiť na základe relevantných skutočností oprávnenosť vydania týchto formulárov, resp. či ich vydanie bolo v súlade s právom. V prípade zistených pochybností je oprávnená nezákonný formulár zrušiť. Vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorou poukazuje na rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, číslo: 8519-5/2012-BA zo dňa 28. júna 2012, uvádza, že ide o jediné rozhodnutie v skutkovo a právne obdobnej veci, ktorým bolo zrušené rozhodnutie prvostupňového orgánu. Sociálna poisťovňa, ústredie, prehodnotila svoj právny názor a následne vo všetkých ostatných obdobných prípadoch postupovala tak, že rozhodnutia prvostupňových orgánov, na základe ktorých účastníkom konania nevzniklo, resp. zaniklo sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy, po vyhodnotení skutkového a právneho stavu potvrdila. Poznamenáva však, že predmetom tohto konania nie je posudzovanie povinného sociálneho poistenia zamestnanca zamestnávateľa Adam Bocheński - PROJEKT PLUS, ale zamestnanca zamestnávateľa Bernadetta Matusz - SUN STUDIO. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobcovia sa domáhajú preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím podľa piatej časti O.s.p. upravujúcej správne súdnictvo. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia v správnom súdnictve preskúmavanú sudy zákonnosť rozhodnutia a postupov orgánov štátnej správy orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb ako aj fyzickým osôb, pokiaľ im zákon venuje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. rozhodnutiami správnych orgánoch sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Druhá hlava štvrtej časti O.s.p. upravuje rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov v § 247 ods. 1 tak, že podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú nadobudlo právoplatnosť. O.s.p. v § 249 ods. 1 upravuje, že konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napáda, vyjadrenie v ako rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napáda, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu a aký konečný návrh robí. Podľa § 250 ods. 2 O.s.p., žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo. Z vyššie citovaných ustanovení je nepochybné, že v správnom súdnictve sa súd riadi dispozičnou zásadou a žalobca musí preukázať, že postupom a rozhodnutím správneho orgánu došlo k porušeniu jeho subjektívnych práv. Z administratívneho spisu súd zistil, že prvostupňovým rozhodnutím, ktoré vydala Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník dňa 21.10.2013 pod č. 5612-18/2013-SK, ako orgán príslušný podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a ako orgán príslušný rozhodovať o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení rozhodla tak, že zamestnancovi Y. Y. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 31.01.2013. Správny orgán prvého stupňa uvedený výrok rozhodnutia odôvodnil tým, že citoval ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 413/2012 Z. z., konkrétne § 4 ods. 1 a v znení zákona č. 543/2010 Z. z., konkrétne § 7 ods. 1 písm. c) bod 1., § 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 s tým, že od vstupu SR do EÚ sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou a sú priamo uplatniteľné. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 z 16.09.2009 a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Podľa § 4 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 413/2012 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2013 zamestnanec na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 a) a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohody o brigádnickej práci študentov, fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohody o vykonaní práce alebo dohody o pracovnej činnosti, ak je poberateľom starobného dôchodku, invalidného dôchodku, výsluhového dôchodku podľa osobitého predpisu a dovŕšila dôchodkový vek, invalidného výsluhového dôchodku podľa osobitého predpisu a žiaka strednej školy a študenta vysokej školy pri praktickom vyučovaní a období odbornej (výrobnej) praxe. Podľa § 7 ods. 1 písm. c) bod prvý zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2011 je zamestnávateľ pre fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3 fyzická osoba, ktorá je povinná poskytovať zamestnancovi príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3 a má bydlisko v inom členskom štáte Európskej únie alebo v štáte, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore ako Slovenská republika alebo na území Švajčiarskej konfederácie alebo v štáte, a ktorým má Slovenská republika uzatvorenú medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou od 1. januára 2011 je zárobková činnosť, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, neustanovuje inak, činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, okrem nepeňažného príjmu z predchádzajúceho právneho vzťahu, ktorý zakladal právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, poskytnutého z prostriedkov sociálneho fondu. Podľa § 14 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2011 povinne nemocensky poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1. Podľa § 15 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2011 povinne dôchodkovo poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1 a 2. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2011 povinne poistený v nezamestnanosti je zamestnanec, ktorý je povinne nemocensky poistený, ak tento zákon neustanovuje inak. Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 1. mája 2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou a sú priamo uplatniteľné. Od 1. mája 2010 sa uplatňujú Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009. zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 ustanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Podľa článku 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom od 27. júna 2012 osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha : a) právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch, alebo b) právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa zamestnávajúcu danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich činností v členskom štáte svojho bydliska. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobková činná osoba v odlišných členských štátoch , podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva túto činnosť vo dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS určila, že ani Y. Y. podlieha odo dňa 01.01.2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa, ústredie, vydala formulár PD A1, na základe ktorého sa na pani Y. Y. od 01.01.2012 do 31.01.2013 vzťahuje legislatíva Slovenskej republiky. Vzhľadom na vyššie uvedenú skutočnosť zamestnancovi Y.E. Y. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 31.01.2013, preto Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, rozhodla tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia. Na základe odvolaní žalobcov vo veci rozhodla žalovaná rozhodnutím zo dňa 08.04. 2014 pod č. 16589-2/2014-BA tak, že odvolania zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. V odôvodnení rozhodnutia citovala rovnaké ustanovenia zákona o sociálnom poistení ako prvostupňový správy orgán a konštatovala, že žalobca v 1. rade vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení sp. č. OŽP-1/2011/05797-00002 z 28.12.2011 s dátumom vzniku živnostenského oprávnenia 01.01.2012 a osvedčenia o živnostenskom oprávnení sp..č. OU-SK- OZP-2014/002133-2, pričom v registri Obvodného úradu Svidník je žalobca v 1. rade zapísaný pod č. 760-16209 a vo výpise zo živnostenského registra je uvedené miesto podnikania 089 01 Svidník, Bardejovská 220 (do 20.01.2014 085 01 Bardejov, Hlavná 37). Do registra zamestnávateľov uvedenom SP pobočka Svidník bol žalobca konania prihlásený od 01. januára 2012. Zamestnanec žalobcu v 1. rade, žalobca v 2. rade pani Y. Y., je vedená v registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec účastníka konania žalobcu v 1. rade od 1. mája 2012. V ďalšej časti žalovaná uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky do EÚ sa od 1. mája 2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcixh sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21 .marca 1972. Od 1. mája 2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia a to nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009, (ďalej len základné nariadenie) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009 ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len vykonávacie nariadenie). Konštatovala, že pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovenú v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Preto v súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosť tých dvoch alebo vo viacerých členských štátoch. Článok 13 (1) písm. a) základného nariadenia v znení účinnom k 28. júnu 2012 upravuje, že osoba, ktorá ako zamestnanec zvyčajne vykonáva činnosť dvoch alebo viacerých členských štátov, podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte. Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) písm. a) základného nariadenia. Žalovaná ďalej argumentovala tým, že za účelom správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia Rady (ES č.883/2004) a Európskeho parlamentu a Rady (ES 987/2009) o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom a na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade sociálna poisťovňa. Sociálna poisťovňa postupuje pri určení uplatniteľnej legislatívy, ako aj pri poskytovaní údajov relevantných na posúdenie uplatniteľnej legislatívy rovnako vo vzťahu ku všetkým fyzickým osobám s bydliskom v iných členských štátov Európske únie, ako aj vo vzťahu k príslušným inštitúciám určených na stanovenie uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátov. Sociálna poisťovňa, ústredie, vystavila pre zamestnanca účastníka konania formulár PD A1, splatnosťou od 1. januára 2012 do 31. januára 2013 (v danom prípade Y. Y.). Formulár bol vystavený v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Pri vystavení napadnutého rozhodnutia prvostupňový orgán túto skutočnosť vzal do úvahy, rovnako ako aj výsledky kontroly, na základe čoho rozhodol, že posledný deň platnosti formulára PD A 1, t.j. 31. januára 2013 je dňom zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca zamestnávateľa. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, vykonala v dňoch 12. marca 2013 a 13. marca 2013 kontrolu účastníka konania so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor") a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri snímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva. Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť taktiež. Žalovaná akcentovala, že vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritériá spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitostí, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a pod.. Pojem „schránková spoločnosť“ používa Európska komisia v praktickej príručke Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, v súvislosti s definovaním kritérií, týkajúcich sa registrovaného sídla alebo miesta podnikania. V prípade, že zamestnávateľ tieto kritéria nespĺňa, predpokladá sa, že ide o schránkovú spoločnosť. Z tohto dôvodu námietku účastníka konania nie je možné akceptovať. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, dňa 28. februára 2013 zaslala účastníkovi konania „Oznámenie o vykonaní kontroly“ č. 207-1/2013 s tým, že dňa 13. marca 2013 vykoná kontrolu na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. V rámci vykonanej osobnej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, zistila, že v registrovanom sídle zamestnávateľa, t. j. Hlavná 37, 08 501 Bardejov, sa nenachádza kancelária, ani prevádzka zamestnávateľa. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, na základe kontrol vykonaných v minulosti, disponuje s informáciou, že Ing. Miloslav Almaši je splnomocnený vystupovať v mene zamestnávateľa Bernadetta Matusz. O výsledku vonkajšej kontroly bol spísaný záznam č. 207-3/20013-SK z 13. marca 2013, ktorý všetci zúčastnení podpísali. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, k záznamu č. 207-3/2013-SK z 13. marca 2013 o vykonanej vonkajšej kontrole priložila „Záznam z pracovného stretnutia“ na trvanie Ing. Miloslava Almašiho, ako osoby poverenej vedením zamestnávateľa Bernadetta Matusz - SUN STUDIO. Kontrola sa uskutočnila v kancelárii osoby poverenej vedením spoločnosti na adrese Centrálna 274, 089 01 Svidník. Kontrolou bolo zistené, že adresa uvedená v živnostenskom registri je len virtuálna adresa, vytvorená len za účelom zriadenia živnosti na Slovensku. Na uvedenej adrese sa nachádza kancelária splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby Ing. Miloslava Almašiho. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa uchovávajú na adrese splnomocnenca Ing. Miloslava Almašiho. Z tohto miesta sú vykonávané aj finančné transakcie. Predmetom činnosti žalobcu v 1. rade je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných partnerov. Účastník konania riadi spoločnosť z miesta svojho trvalého bydliska Przeworsk, ul. Rolskieqo 20, Poľská republika a taktiež z Centrálnej 274 vo Svidníku. Práce sú prideľované účastníkom konania ústnou formou, t.j. účastník konania osloví potrebný počet zamestnancov a pridelí im prácu, určí im miesto a spôsob výkonu práce bez časového ohraničenia. Skutočné miesto výkonu zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť, pretože podľa vyjadrenia účastníka konania práca je viazaná na objednávku, ktorá nie je vopred plánovaná. Spoločnosť vykonáva svoju činnosť po celom území Slovenskej republiky. Zamestnanci majú pridelenú prácu vykonať v rozsahu 5 - 10 dní. Kontroly vykonané Národným inšpektorátom práce boli vykonané mimo kontroly zameranej na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a týkali sa iných skutočností, ako skutočností rozhodujúcich na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov a splnenia základných podmienok na určenie miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení. Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať len inštitúcia ustanovená na tento účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t. j. sociálna poisťovňa. Na základe uvedených skutočností Sociálna poisťovňa, ústredie, ako odvolací orgán, dospela k záveru, že zamestnancovi účastníka konania povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky zaniklo uplynutím dňa 31. januára 2013 podľa slovenskej legislatívy. Konanie vo veciach sociálneho poistenia je upravené v § 172 a nasl. zákona o sociálnom poistení. Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom na ustanovenie § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá podľa zákona o sociálnom poistení povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých známych účastníkov konania. Taktiež zákon o sociálnom poistení neukladá povinnosť sociálnej poisťovni pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2010. Uvedeným postupom nebolo dotknuté právo účastníka konania navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k zisteným dôkazom, vzhľadom na to, že relevantné dôkazy na preukázanie skutkového stavu veci mal možnosť účastník konania uplatniť v rámci odvolacieho konania. Ak by sa na základe dôkazov a vyjadrení účastníka konania predložených v rámci odvolacieho konania preukázala nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, prvostupňový orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, má možnosť podľa § 217 ods. 1 zákona o sociálnom poistení napadnuté rozhodnutie zrušiť, resp. nahradiť ho novým rozhodnutím vydaným v súlade s platnými právnymi predpismi. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. V žalobe žalobcovia žalobné námietky definujú, že boli porušené princípy dobrej správy, rozhodnutia neboli vydané v zákonom stanovenej lehote, žalovaná argumentuje takými skutočnosťami, ktoré neboli súčasťou zisteného skutkového stavu a uvedené v prvostupňovom rozhodnutí. Vo veci bolo rozhodnuté na základe nedostatočne zisteného stavu veci, bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Žalovaná v liste orgánu sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky vopred prejudikovala ako vo veci rozhodne. Z citovaného ustanovenia § 249 ods. 1, 2 a 250j O.s.p. vyplýva, že správne súdnictvo ovláda dispozičná zásada a žalobca musí okrem všeobecných náležitostí podania uviesť predovšetkým dôvody, v čom vidí nezákonnosť postupu a rozhodnutia správneho orgánu, a teda, aké jeho subjektívne práva porušené boli. Uvedené ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku teda žalobcu definujú ako fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo teda znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí isť o skutočné ukrátenie, a teda musí isť o aktívne legitimovanú hmotno-právnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že ak takáto osoba nebola ukrátená na právach, súd žalobu zamietne. Z citovanej žaloby je podľa názoru súdu nesporné, že žalobcovia vo vzťahu k vytýkaným procesným pochybeniam neuviedli, aké ich subjektívne práva porušené boli, pretože Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250i ods. 3 upravuje, že pri preskúmavaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, porušenie princípu rovnakého zaobchádzania , vykonanie kontroly v rozpore so zákonom a prejudikovanie rozhodnutia žalobcovia v žalobe o porušení ich subjektívnych práv žiadnym spôsobom nevyargumentovali. Ak žalobca v 1. rade predovšetkým zdôrazňoval, že vydaním napadnutých rozhodnutí došlo k porušeniu jeho práva dosahovať zisk, má ťažkosti s udržaním doterajších zamestnancov, lebo zamestnanci poľskej štátnej príslušnosti postupne odchádzajú zo zamestnania a náborom nových zamestnancov, uchádzači o zamestnanie u žalobcu odmietajú pracovať na území SR, nakoľko ich príslušné orgány Slovenskej republiky odmietajú zaregistrovať pre platenie sociálneho a zdravotného poistenia na území Slovenskej republiky atď. Súd poukazuje na to, že takéto dôsledky pre žalobcu v 1. rade napadnuté rozhodnutia reálne nemôžu mať. Sociálna poisťovňa, pobočka a žalovaná nerozhodli o zániku živnostenského oprávnenia a k tvrdeniu žalobcu, že má problémy s udržaním doterajších zamestnancov a to zamestnancov poľskej štátnej príslušnosti s náborom nových zamestnancov, je treba poukázať na to, že nič žalobcovi nebráni v tom, aby zamestnával občanov Slovenskej republiky a na viac, žalobca v 1. rade žiadnym spôsobom nepreukázal, že by žalovaná vydala rozhodnutie, ktorým odmietala zaregistrovať zamestnanca žalobcu v 1. rade na účely sociálneho a zdravotného poistenia na území Slovenskej republiky. Živnosťou je sústavná činnosť prevádzkovaná samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených v Živnostenskom zákone. Podnikať neznamená zamestnávať občanov Poľskej republiky, ktorí vo svojom domovskom štáte majú postavenie samostatne zárobkovo činných osôb, pretože ak sú na území Slovenskej republiky zamestnávaní ako zamestnanci, potom vznikajú vážne pochybnosti o tom, či nie je dôvodné tvrdenie orgánov sociálneho poistenia Poľskej republiky a žalovanej, že ide o vyhýbanie sa plateniu príslušných odvodov na území Poľskej republiky. Žalobcovi v 1. rade nič nebráni v tom, aby zamestnával občanov Slovenskej republiky a dosahoval zisk. Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu v 1. rade nie je dôvodná, a preto túto žalobu po preskúmaní v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Zrušil rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade, pretože dospel k záveru, že rozhodnutia boli vydané na základe nedostatočne zisteného stavu veci a v konaní došlo k procesnému pochybeniu, ktoré má za následok porušenie princípu dvojinštančnosti konania. Z citovaného rozhodnutia sociálnej poisťovne, pobočky vyplýva, že toto rozhodnutie nie je odôvodnené tak, ako upravuje zákon o sociálnom poistení v § 209 ods. 4, pretože v ňom absentuje akákoľvek správna úvaha. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník stroho konštatovala, že žalobcovi v 2. rade bol vystavený list PD A1 s platnosťou od 1. januára 2012 do 31. januára 2013, pričom otázkami realizovanej kontroly sa žiadnym spôsobom nezaoberala. Ak žalobca v 2. rade namieta, že bolo vo veci rozhodnuté retroaktívne, toto tvrdenie nezodpovedá realite, pretože kontrola, ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu, bola uskutočnená v mesiaci marci 2013 a platnosť uvedeného listu PD A1 skončila 31. januárom 2013, teda o žiadnej retroaktivite v predmetnej veci nemožno hovoriť. Súd sa nestotožňuje ani s názorom žalobcu v 2. rade, že došlo k porušeniu subjektívnych práv nerozhodnutím správnych orgánov v zákonom stanovenej lehote, v tejto súvislosti poukazuje na vyššie citované ustanovenie § 250i ods. 3 O.s.p.. Za dôvodnú považuje súd námietku žalobcu v 2. rade, že vo veci nebolo preukázané, že tento žalobca reálne nevykonával činnosť na území Slovenskej republiky ako zamestnanec žalobcu v 1. rade a tvrdenie o virtuálnej adrese miesta podnikania žalobcu v 1. rade je nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené. Žalovaná žiadnym spôsobom neodôvodnila, prečo by žalobca v 1. rade nemohol vykonávať určité činnosti prostredníctvom splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby Ing. Miroslavom Almašim a rovnako je predčasný záver žalovanej o nepreukázaní reálneho výkonu žalobcu v 2. rade ako zamestnanca žalobcu v 1. rade. Zákon o sociálnom poistení v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecné známe, alebo je známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania. V súvislosti s organizačnými zložkami je treba poukázať na to, že žalobcovia v žalobe nesprávne uvádzajú, že sociálna poisťovňa, pobočka je organizačnou zložkou sociálnej poisťovne, ústredia, pričom z ustanovenia § 124 Zákona o sociálnom poistení jednoznačne vyplýva, že organizačnými zložkami sociálnej poisťovne sú ústredie a pobočky. Zákon o sociálnom poistení súčasne v § 196 ods. 1 - 7 upravuje dokazovanie a podľa ods. 1 dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe, alebo skutočnosti známej z činností sociálnej poisťovne. Podľa ods. 6 tohto ustanovenia, účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci a podľa ods. 7 tohto ustanovenia organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Súd sa stotožňuje s názorom žalovanej, že nemožno hovoriť o diskriminácií žalobcu v 2. rade vzhľadom na ním citované rozhodnutia sociálnej poisťovne, pretože je zrejmé, že v čase vydania týchto rozhodnutí nevznikli na základe informácií poľského orgánu sociálneho zabezpečenia vážne pochybnosti, že nejde o schránkové firmy. Aj v predmetnej veci pochybnosti o tom, že ide u žalobcov o schránkovú firmu, sú vážne, to však nemôže byť dôvodom pre tú skutočnosť, aby správny orgán vo veci rozhodol na základe nedostatočne zisteného stavu veci. Súd z rozhodovacej činnosti má poznatky, že spoločnosti označené žalovanou ako schránkové firmy zamestnávajú výlučne občanov Poľskej republiky, podnikajúcich v domovskom štáte ako samostatne zárobkovo činné osoby, pričom tak, ako je uvedené vyššie, je tu dôvodné podozrenie, že ide o obchádzanie právnych predpisov Poľskej republiky za účelom neplatenia odvodov na území tohto štátu. Tak ako súd uviedol vyššie, správny orgán ale ani súd nemôže vychádzať iba z domnienok, ale z jednoznačne a nespochybniteľne preukázaného skutkového stavu. Po preskúmaní rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím sociálnej poisťovne, pobočky, súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu v 2. rade je dôvodná. Je síce pravdou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok, avšak žalovaná v rozhodnutí nemôže dôvodiť takými skutočnosťami, ktoré neboli predmetom konania v prvostupňovom konaní, pretože skutočne ide o porušenie princípu dvojinštančnosti konania. Pochybila teda žalovaná, ak zamietla odvolanie žalobcu v 2. rade a potvrdila prvostupňové rozhodnutie, pretože podľa názoru súdu žalovaná, ako odvolací orgán, nemôže úplne nahradiť argumentáciu prvostupňového správneho orgánu. Že sa tak v predmetnej veci stalo, jednoznačne vyplýva z citovaných odôvodnení rozhodnutí sociálnej poisťovne, pobočky a žalovanej. Po preskúmaní rozhodnutia žalovanej a sociálnej poisťovne, pobočky podľa § 250j ods. 2 písm. c) súd zrušil rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie, pretože zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. V ďalšom konaní sú povinné správne orgány vo veci povinného dôchodkového poistenia, povinného nemocenského poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu v 2. rade opätovne rozhodnúť, vo veci vykonať dokazovanie, či skutočne žalobca reálne vykonával alebo nevykonával činnosť v pracovnom pomere k žalobcovi v 1. rade, len na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vo veci rozhodnúť a rozhodnutie odôvodniť na základe úvahy správneho orgánu. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 a žalobcovi v 2. rade, ktorý mal v konaní úspech, súd priznal náhradu trov konania. Právny zástupca žalobcu trovy konania vyčíslil v písomnom podaní zo dňa 06.03.2015 tak, že žiadal priznať trovy konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 432,30 Eur a to za tri úkony právnej služby, prevzatie a príprava zastúpenia, žaloba a pojednávanie dňa 05.03.2015 podľa § 11 ods. 4 v spojení s § 13a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., jeden úkon vo výške 134 Eur v roku 2014, jeden úkon vo výške 139,83 Eur v roku 2015, spolu vo výške 407,83 Eur, 2 x režijný paušál po 8,04 Eur + 1 x režijný paušál po 8,39 Eur podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., spolu vo výške 24,47 Eur a žiadal priznať žalobcovi v 2. rade náhradu trov konania vo výške 432,30 Eur. Súd po preskúmaní predmetného vyčíslenia dospel k záveru, že vyčíslenie nie je správne. Ustanovenie § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb upravuje, že základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Žalobcovia podali spoločnú žalobu dňa 19.06.2014, plnomocenstvá na zastupovanie boli udelené dňa 01.04.2014 Bernadettou Matusz - SUN STUDIO a Y. Y. dňa 20.05.2014, pričom v čase udelenia plnomocenstva žalobcom v 2. rade predmet konania bol advokátovi známy, preto vyčíslené trovy konania súd znížil o 50 % a priznal trovy právneho zastúpenia vo výške 216,15 Eur, ktoré je žalovaná povinná zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu 2. rade do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.