Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 16Scud/18/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200864 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 08. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200864.2 Rozhodnutie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej, v právnej veci žalobkyne J. P. L., bytom M. G. S. X/XXX, XX-XXX T., G. republika, právne zastúpeného V4 Legal, s.r.o., Advokátskou kanceláriou so sídlom Tvrdého č. 4, Žilina, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, za účasti spoločnosti F., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 27. januára 2014 číslo: 14820-2/2014-BA na základe žaloby, jednohlasne takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 27. januára 2014 číslo: 14820-2/2014-BA podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a vracia vec žalovanej na ďalšie konanie. Z a v ä z u j e žalovanú nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 340,89 Eur, ktoré je povinná zaplatiť v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku na účet advokátskej kancelárie V4Legal, s.r.o. so sídlom v Žiline, vedený v V., a.s., číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, variabilný symbol:13735. o d ô v o d n e n i e : Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 27.01.2014 rozhodla žalovaná ako odvolací orgán o odvolaní žalobkyne proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca zo dňa 18.09.2013 číslo: 45180-1/2013-CA (ďalej len rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu) tak, že podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len zákona) odvolanie zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 18.09.2013 rozhodol podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. a § 210 zákona tak, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi spoločnosti F., s.r.o. dňa 01.07.2012 podľa slovenskej legislatívy. V rozhodnutí poukázala na oprávnenie Sociálnej poisťovne rozhodovať aj o vzniku resp. zániku sociálneho poistenia (§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona). Ďalej poukázala na odvolanie žalobkyne, citovala § 3 ods.1 písm. a), § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c) bod 1., § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona a uviedla, že žalobkyňa je vedená v Registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa od 01.07.2012 a zamestnávateľ F., s.r.o. vykonáva podnikateľskú činnosť na základe zápisu v obchodnom registri od 04.01.2012 a do Registra zamestnávateľov vedenom Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca bol prihlásený od 01.02.2012. Konštatovala, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (od 01.05.2004) sa uplatňujú koordinačné nariadenia ktoré citovala a uviedla, že ich úlohou je zabezpečiť, aby sa na fyzické osoby nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. žiadneho členského štátu. Citovala článok 11 ods. 3 písm. a), článok 13 ods. 1 písm. a), článok 13 ods. 3 základného nariadenia a uviedla, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu. Ďalej uviedla, že orgány a inštitúty členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom a že v zmysle článku 76 základného nariadenia sú povinné navzájom spolupracovať a pochybnosti môžu riešiť len spôsobom určeným v článkoch 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu. Týmto spôsobom bola Sociálnej poisťovni doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia X. E., podľa ktorej v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských podnikateľov zamestnanie v iných členských štátoch, ktorých cieľom ale nie je výkon zamestnania, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie z podnikateľskej činnosti v G. republike. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia X. E. oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušnou inštitúciou na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, vykonala od 26.02.2013 do 07.03.2013 a dňa 05.11.2013 kontroly u zamestnávateľa F., s. r.o. so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z „Praktickej príručky -právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len Súdny dvor) a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva. Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 termíny, na základe ktorých možno určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť taktiež. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov a pod.. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesta podnikania. Kontroly zamerané na overenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov boli vykonané v sídle zamestnávateľa G.. V čase ohláseného začiatku vykonania prvej kontroly (26. februára 2013) v sídle spoločnosti nebola zistená prítomnosť žiadneho zamestnanca, nebol prítomný žiaden z konateľov spoločnosti a nebola zaznamenaná ani prítomnosť vlastníkov spoločnosti. Kontrolní zamestnanci vypočuli W.. C.. C. E., B., D. č. XXX, konateľa spoločnosti S. D., s.r.o., W.: XXXXXXXX, (spoločnosť má sídlo na G. ulici č. XX v V.), ktorá pre zamestnávateľa vykonáva účtovnícke práce. Dňa 04.03.2013 sa na adrese registrovaného sídla zamestnávateľa nachádzali konateľ zamestnávateľa a piati zamestnanci. V registrovanom sídle zamestnávateľa, kde sa nachádzajú doklady zamestnávateľa, nie je zriadená samostatná kancelária. Pracovné zmluvy so zamestnancami sú uzatvorené na 10 hodín mesačne. Podľa vyjadrenia konateľa zamestnávateľa všetci zamestnanci roznášajú letáky na požiadanie firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky, práca je zadávaná telefonicky, emailom alebo poštou a zamestnanci sa na miesto stretnutia dopravia individuálne. Kontrolou vykonanou 05. novembra 2013 neboli zistené žiadne nové skutočnosti v tejto veci. Z výsledkov kontroly vyplýva, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa, uvedené vo výpise z obchodného registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti. Kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky sa nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že sa na žalobkyňu od 01.07.2012 vzťahuje slovenská legislatíva, a preto Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, rozhodla, že účastníčke konania nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.07.2012 podľa slovenskej legislatívy. Registračný list fyzickej osoby - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky, nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. V závere žalovaná uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitným konaním (§ 172 a nasl. zákona), je nedávkovým konaním, ktoré môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, zdôraznila, že obstarávanie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, môže vykonávať dokazovanie z vlastnej iniciatívy a je povinná zistiť presne a úplne skutočný stav veci. Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia žalovanej. V žalobe uviedla, že žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzil na tvrdenie, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy odo dňa 01.07.2012 a to z dôvodu, že na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ani splnenie základných kritérií registrovaného sídla spoločnosti. Žalovaný v tejto súvislosti odkazuje na Praktickú príručku - Právne predpisy, ktorá sa vzťahuje na zamestnancov v Európskej únii, v Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku (ďalej len ako „Príručka“), ktorá má len odporúčací charakter, pričom uvádza, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Žalobkyňa má za to, že v súlade s aplikáciou postupu uvedeného v článku 16 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia zabezpečenia (ďalej len ako „Vykonávacie nariadenie“) sa na žalobkyňu vzťahujú uplatniteľné predpisy Slovenskej republiky a to s poukazom na článok 13 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „Nariadenie“), v zmysle ktorého „osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec“. Žalovaný v procesnom postupe vydania rozhodnutia o odvolaní nesprávne (neúplne) zistil skutkový stav a na nesprávne zistený skutkový stav aplikoval nesprávny hmotnoprávny predpis, preto považuje postup žalovaného vo veci odvolania proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, vo veci určenia poistenia za postup v rozpore so zákonom. Poukázala, že v čase kontroly Sociálnej poisťovne vykonanej od 26.02.2013 do 07.03.2013 u zamestnávateľa, na ktorú žalovaný odkazuje v odôvodnení rozhodnutia, neboli zistené žiadne nedostatky (ďalej len „Kontrola“). Žalobkyňa zastáva názor, že výsledky Kontroly ako relevantné zistenia neboli podkladom pre rozhodnutie, nakoľko s poukazom na Správu o kontrole č. 34094-2/2013-CA (ďalej len „Správa") neboli zistené žiadne pochybenia ani nedostatky a nepreukázala sa ani skutočnosť, že by k výkonu závislej činnosti zamestnancov v zmysle pracovných zmlúv nedochádzalo. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že kontrola bola zameraná na skúmanie reálneho výkonu činnosti všetkých zamestnancov zamestnávateľa v období od 01.02.2012 do 26.02.2013, pričom žiadne iné individuálne šetrenia týkajúce sa žalobkyne uskutočnené neboli. Počas kontroly bola predložená pracovná zmluva, výplatné listiny, mzdové listy a evidencia dochádzky. Zamestnávateľ tak predložil všetku dokumentáciu zamestnanca, ktorú od neho možno rozumne požadovať, čím bolo logicky dôkazné bremeno v súvislosti s reálnym výkonom jeho závislej činnosti vyčerpané. Žalobkyňa ani zamestnávateľ nie sú povinní disponovať inými dokumentárni a dôkazmi, pokiaľ to platné právne predpisy explicitne neuvádzajú. Zo správy a jej záverov vyplýva, že nedostatky vo výkone činnosti zamestnancov zistené neboli. V odôvodnení rozhodnutia táto skutočnosť absentuje, a teda uvedené dokumenty a výsledky Kontroly neboli podkladom rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 209 zákona o SP, napriek tomu, že boli riadne predložené. V nadväznosti na uvedené poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Szd/l/2012, v zmysle ktorého „Zistenie porušenia povinností nemožno vykladať ako jednoduchú vedomosť administratívneho orgánu resp. jeho pracovníkov, v priebehu určitého, bližšie nešpecifikovaného postupu, hoc aj neformálnu, o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že došlo k porušeniu zákona. Zistenie nedostatkov musí mať podklad v určitej objektívnej skutočnosti, ktorou je práve vypracovanie protokolu". Za účelom skúmania reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa žalobkyne vykonala Sociálna poisťovňa dňa 05.11.2013 kontrolu (ďalej len „Kontrola 2“). Žalobkyňa zastáva názor, že výsledky Kontroly 2 ako relevantné zistenia neboli podkladom pre rozhodnutie, nakoľko s poukazom na Správu o kontrole č. 48042-2/2013-CA (ďalej len „Správa 2“) neboli zistené žiadne pochybenia ani nedostatky. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že Kontrola 2 bola rovnako zameraná na skúmanie reálneho výkonu činnosti všetkých zamestnancov zamestnávateľa v období od 01.02.2012 do 05.11.2013, pričom žiadne iné individuálne šetrenia týkajúce sa žalobcu uskutočnené neboli. Zdôraznila, že zo Správy 2 a jej záverov vyplýva, že nedostatky vo výkone činnosti zamestnancov zistené neboli. V odôvodnení rozhodnutia táto skutočnosť absentuje, a teda ani výsledky Kontroly 2 (okrem výsledkov Kontroly) neboli podkladom rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 209 zákona o SP. Žalovaný prijal zovšeobecňujúci záver, že na základe vykonanej kontroly, zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, napriek tomu, že za týmto účelom nebola vykonaná žiadna kontrola. Okrem toho, sídlom zamestnávateľa je v zmysle zápisu v Obchodnom registri adresa v Slovenskej republike, riadiacim orgánom je konateľ, ktorý riadi spoločnosť zo Slovenskej republiky, pričom nejde vždy o sídlo spoločnosti, ale vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti a aktívny trh o celé územie Slovenskej republiky. Navyše, ak by aj dotknutá inštitúcia členského štátu (Sociálna poisťovňa) mala za to, že osoba nevykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, túto skutočnosť treba posudzovať z pohľadu hneď niekoľkých ukazovateľov, ak sú k dispozícii, a s ohľadom na celkovú situáciu, ktorá sa danej osoby týka, teda individuálne. Žalovaný sa len formálne vysporiadal so zistením skutočného stavu veci a rozhodnutie prakticky neodôvodnil. Paušálne poukázanie na ustanovenia právnych predpisov a nedôsledné vysporiadanie sa s individuálnou situáciu žalobcu je nedostatočné a nezákonné, odporujúce požiadavke na riadne zistenie skutočného stavu veci a na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Ak by počas kontroly boli zistené nedostatky, prijatie zovšeobecňujúceho záveru, že k reálnemu výkonu činnosti žalobcu nedochádza, nemožno potom aplikovať na obdobie po kontrole, nakoľko nebolo jej predmetom a teda nemôže byť ani podkladom pre rozhodnutie. Rozhodujúcim faktorom na posúdenie a určenie uplatniteľnej legislatívy je v zmysle Príručky určenie registrovaného sídla. V tejto súvislosti žalovaný v odôvodnení rozhodnutia poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej Únie, konkrétne na prípad Planzer Luxembour Sarl C-73/06, podľa ktorého určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových sa môžu zohľadniť tiež. Žalovaný sa obmedzil na všeobecné konštatovanie, že zamestnávateľ nespĺňa uvedené kritéria, je tzv. schránkovou firmou a miestom jeho podnikania nie je Slovenská republika. Vyššie uvedené tvrdenie žalovaný dostatočne neodôvodnil a zároveň iné zistené skutočnosti v rámci Kontroly a Kontroly 2 pri vyhodnotení registrovaného sídla v rozhodnutí opomenul. Poukázal na skutočnosť, že riadiace osoby spoločnosti sa za účelom pracovných stretnutí a riešenia prevádzkových záležitostí stretávajú v sídle spoločnosti, v Slovenskej republike, kde uchovávajú účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy a faktúry. Na základe uvedeného má za to, že miestom sídla, miestom stretnutia riadiacich osôb, miestom uloženia správnych a účtovných dokumentov a miestom hlavného priebehu finančných činnosti je Slovenská republika. Povaha práce zamestnancov zamestnávateľa v zmysle pracovných zmlúv si vyžaduje spravidla prácu v teréne, na území Slovenskej republiky, kedy prenajaté priestory zamestnanci nevyužívajú. Z toho je tiež zrejmé akú pozornosť venoval žalovaný riadnemu zisteniu skutkového stavu a individuálnemu prístupu ku každému prípadu. V nadväznosti na vyššie uvedené, žalovaný sa nedostatočne vysporiadal so skutkovým stavom a so skutočnosťami nevyhnutnými pre vydanie rozhodnutia. Zamestnávateľa nemožno označiť za tzv. schránkovú firmu, nakoľko pri zohľadnení vyššie uvedených faktorov nie sú individuálne splnené kritéria tohto pojmu. Ďalej poukázal na bod 8 Nariadenia a uviedol, že koordinácia systémov Sociálneho zabezpečenia je založená na štyroch základných princípoch, z ktorých základným je princíp rovnakého zaobchádzania, v zmysle ktorého podliehajú migrujúce osoby na území členských štátov rovnakým povinnostiam a využívajú rovnaké výhody ako štátni občania dotknutého štátu. Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia na základe štátneho občianstva. Sociálna poisťovňa svojim konaním porušila vyššie uvedený princíp rovnakého zaobchádzania, nakoľko ide o celoslovenský diskriminačný postup voči tým zamestnancom, ktorí sú občanmi G. republiky. Princíp rovnakého zaobchádzania je nepochybne porušený tiež tým, že u iných zamestnancov zamestnávateľa, ktorí vykonávajú tú istú prácu za tých istých podmienok a vo vzťahu ku ktorým boli kontrolným orgánom predložené tie isté doklady Sociálna poisťovňa rozhodla, že podliehajú slovenskej legislatíve ako legislatíva uplatniteľnej. Práva a právom chránené záujmy žalobcu boli dotknuté v dôsledku nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania. Žalovaná nerešpektovala individuálnosť konania, nezávislosť a nestrannosť rozhodovania. Takéto konanie žalovanej je absolútne nezlučiteľné s princípom právneho štátu. Z uvedených dôvodov žalobkyňa žiadala, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovanej a vrátil jej vec na ďalšie konanie. Zároveň žiadala, aby jej boli nahradené trovy konania. Na pojednávanie konanom dňa 05.08.2015 sa žalobkyňa ani jej právny zástupca nedostavili, svoju neúčasť ospravedlnili písomným podaním doručeným súdu dňa 06.08.2015, pričom súhlasili, aby súd konal a rozhodol v ich neprítomnosti. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zotrvala na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v preskúmavanom rozhodnutí. Z neúčasti na pojednávaní sa písomne ospravedlnila a súhlasila, aby súd konal a rozhodol v neprítomnosti žalovanej. Uznesením zo dňa 28.04.2015 sp. zn. 16Scud/18/2014-47 krajský súd podľa § 250 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho priadku (ďalej len O.s.p.) pribral do konania ďalšieho účastníka F.. Ten hoci bol o termíne pojednávania riadne upovedomený sa na pojednávanie nedostavil, z neúčasti sa neospravedlnil. Krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe s tým, že podľa § 250g ods. 2 O.s.p. konal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a jednohlasne dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, lebo zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Predmetom preskúmania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§ 247 a nasl. O.s.p.) je rozhodnutie správneho orgánu, ktorým podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. v spojení s § 210 ods. 1 zákona rozhodol, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi spoločnosti F., s.r.o. od 01.07.2012 podľa slovenskej legislatívy. Na základe odvolania žalobkyne žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona odvolanie zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. Rozsah preskúmavacieho konania bol daný rozsahom žalobných námietok. Je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 01.05.2004 sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.03.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte. Záver o tom, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie, povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi spoločnosti F., s.r.o. od 01.07.2012 podľa slovenskej legislatívy vyvodila Sociálna poisťovňa z kontroly vykonanej u zamestnávateľa žalobcu, spoločnosti F., s.r.o. V.. Vychádzala z toho, že v čase ohláseného začiatku kontroly (26.02.2013) v sídle spoločnosti nebola zistená prítomnosť žiadneho zamestnanca, nebol prítomný žiaden z konateľov spoločnosti a nebola zaznamenaná prítomnosť vlastníkov spoločnosti. Kontrolní zamestnanci vypočuli W.. C.. C. E., konateľa spoločnosti S. D., s.r.o., ktorá pre zamestnávateľa vykonáva účtovnícke práce. Dňa 04.03.2013 sa na adrese registrovaného sídla zamestnávateľa nachádzali konateľ zamestnávateľa a piati zamestnanci. V registrovanom sídle zamestnávateľa, kde sa nachádzajú doklady zamestnávateľa, nie je zriadená samostatná kancelária. Pracovné zmluvy so zamestnancami sú uzatvorené na 10 hodín mesačne. Podľa vyjadrenia konateľa zamestnávateľa všetci zamestnanci roznášajú letáky na požiadanie firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky, práca je zadávaná telefonicky, emailom alebo poštou a zamestnanci sa na miesto stretnutia dopravia individuálne. Kontrolou vykonanou 05.11.2013 neboli zistené žiadne nové skutočnosti. Z týchto zistení správny orgán vyvodil, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa uvedené vo výpise z obchodného registra nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti a že nebolo preukázané, že žalobca reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa článku 13 (3) základného nariadenia. Takýto záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná, však vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu ani z odôvodnení rozhodnutí nevyplýva, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobkyňa reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky nevykonávala. Správne orgány sa dôsledne nevysporiadali ani s otázkou miesta podnikania zamestnávateľa, pretože neodôvodnili, ktoré ustanovenia, akého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti ústne, emailom, telefonicky, prípadne riadiť pracovnú činnosť externe. Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Základné nariadenie v článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Článok 13 (1) a základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte. Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. Z citovaných článkov teda jednoznačne vyplýva, že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o tzv. cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na konkrétnu fyzickú osobu zamestnanca v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Záver o tom, že vo vzťahu k zamestnávateľovi nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto podnikania, je predčasný, lebo ďalšie skutočnosti súvisiace s otázkou kde bola uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, s miestom kde boli vykonávané hlavné finančné funkcie, vrátane bankovníctva, s miestom náboru zamestnancov a podobne podrobnejšie skúmané neboli. Rovnako nebolo v potrebnom rozsahu vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činností žalobcu ako zamestnanca. Podľa § 195 ods. 1 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podľa § 195 ods. 2 zákona podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Podľa § 195 ods. 3 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. Podľa § 196 ods. 1 zákona dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa § 196 ods. 2 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva pre žalovanú povinnosť presne a úplne zistiť skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Doteraz vykonané dokazovanie je však nedostatočné na prijatie objektívneho záveru, že žalobkyňa na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca nevykonávala. Takýto záver je predčasný a zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Naviac ak na základe takto neúplne a nepresne zisteného skutkového stavu dospeli správne orgány k rozhodnutiam prezentovaným vyššie, sú rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, keďže s poukazom na § 209 ods. 4 zákona bolo ich povinnosťou uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na základe ktorých rozhodovala. Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. zrušil rozhodnutie žalovanej a vrátil jej vec na ďalšie konanie. Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikli žiadne pochybnosti o mieste podnikania zamestnávateľa a rovnako vykonať dokazovanie na objektívne preukázanie, či žalobca činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky reálne vykonával. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnej žalobkyni náhradu trov konania v sume 340,89 Eur. Tieto boli priznané v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška) za tieto úkony právnych služieb: 12.04.2014 - prevzatie a príprava právneho zastúpenia, spísanie a podanie žaloby zo dňa 29.04.2014 á 134,00 Eur + 2 x tzv. režijný paušál á 8,04 Eur, t.j. 2 x 134 + 2 x 8,04 = 268 + 16,08 = 284,08 Eur + 20 % DPH zo sumy 284,08 (56,81), spolu trovy právneho zastúpenia 340,89 Eur (284,08+56,81). Súd nepriznal náhradu za súdny poplatok á 70,- Eur, keďže ide o konanie, ktoré je s poukazom na § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch od súdneho poplatku oslobodené a súdny poplatok ani nebol zaplatený. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.