Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 3Sd/107/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014201388 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014201388.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove samosudkyňou Mgr. Magdalénou Želinskou v právnej veci navrhovateľa M. P., nar. XX.Z. XXXX, bytom N., Ul. X.S.. XX proti odporkyni Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, o starobný dôchodok takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozhodnutie odporkyne zo dňa 28. novembra 2014, číslo: XXX XXX XXXX X podľa § 250j ods. 2 písm. d/, e/ v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p. a v r a c i a vec odporkyni na ďalšie konanie. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Sociálna poisťovňa, ústredie v Bratislave rozhodnutím, ktoré vydala pod číslom XXX XXX XXXX X dňa 28.11.2014 vo veci žiadosti navrhovateľa o priznanie starobného dôchodku od 24.09.2010 rozhodla tak, že žiadosť zamietla podľa § 142 ods. 4 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení a § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 721/2004 Z.z. V odôvodnení rozhodnutia uviedla, že tunajší súd rozsudkom zo dňa 28.08.2014 č.k.: 1Sd/30/2014-20 zrušil rozhodnutie odporkyne zo dňa 26.03.2014 a vec vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že podľa názoru súdu argumentácia odporkyne jej nepríslušnosťou a s odôvodnením, že po nadobudnutí právoplatnosti napadnutého rozhodnutia bude žiadosť postúpená Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia, je nesprávna a nemá oporu v platnej legislatíve, ktorá upravuje oblasť dôchodkového poistenia a súčasne odporkyni uložil rozhodnúť o žiadosti o priznanie starobného dôchodku a náležite a presvedčivo sa vyrovnať s námietkami navrhovateľa. Odporkyňa poukázala na zistený skutkový stav a to, že žiadosťou, ktorá bola napísaná dňa 24.09.2013, si navrhovateľ uplatnil nárok na starobný dôchodok od 24.09.2010 a z potvrdenia Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. VÚSZ-7065-PO/2013-OVZ zo dňa 06.08.2013 mala odporkyňa za preukázané, že navrhovateľovi bol od 01.12.1992 priznaný výsluhový príspevok podľa § 33 ods. 1 písm. c/ zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov s tým, že podľa zákona č. 328/2002 Z.z. a to § 125 ods. 13 sa od 01.07.2002 výsluhový príspevok naďalej považuje za výsluhový dôchodok. Pre nárok na výsluhový dôchodok a jeho výšku navrhovateľovi bola zhodnotená doba výkonu základnej vojenskej služby od 01.11.1958 do 30.10.1960 v I. kategórii funkcií, ďalšia služba od 01.03.1961 do 31.07.1962 v I. kategórii funkcií, doba služobného pomeru vojaka z povolania od 01.08.1962 do 30.11.1962 v I. kategórii funkcií. Keďže navrhovateľ získal najmenej 25 rokov zamestnania a vykonával najmenej 20 rokov službu zaradenú do I. kategórii funkcií, vznikol mu nárok na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb. dovŕšením 55 roku veku a to dňa 10.06.1993, t.j. pred dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 114/1998 Z.z.. Dôvodila tým, že z ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistené v znení neskorších predpisov a to § 259 ods. 1 vyplýva, že o nárokoch na dávky a ich výplatu z dôchodkového zabezpečenia, ktoré vznikli pred 01.januárom 2004, a ktorých nebolo do tohto dňa rozhodnuté, sa rozhodne podľa predpisov účinných pred 01.januárom 2004. Uviedla, že ustanovenie § 142 ods. 4 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb. upravuje, že o dávke dôchodkového zabezpečenia vojaka z povolania rozhoduje Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia a sociálna poisťovňa je príslušná na rozhodovanie o nároku na starobný dôchodok podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Pretože navrhovateľovi nárok na starobný dôchodok vznikol podľa predpisov účinných pred 01.01.2004, ktoré s poukazom na citované ustanovenie príslušnosť odporkyne na rozhodnutie o tomto nároku je vylúčené, z uvedeného dôvodu preto navrhovateľovi tento nárok nevznikol podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov ani s prihliadnutím na ustanovenie § 261 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, pretože nespĺňa podmienku nepretržitého trvania zamestnania od vzniku nároku na starobný dôchodok do 31.10.2003. Odporkyňa dôvodila tiež tým, že jej postup je plne v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý zvolila sociálna poisťovňa už v zrušenom rozhodnutí, čo vyplývalo z jeho odôvodnenia. Cieľom ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo hodnotenie nárokov získaných v I. a II. kategórii funkcií, na zníženie dôchodkového veku. Uvedený postup bol aplikovaný aj v prípade navrhovateľa, tzn. bolo mu hodnotené obdobie profesionálnej služby v I. kategórii funkcií. Zhodnotenie doby služby v I. kategórii funkcií v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky malo za následok, že dôchodkový vek navrhovateľ dovŕšil dňa 10.06.1993, kedy sa na profesionálnych vojakov vzťahovala piata časť zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, teda v čase, keď sociálna poisťovňa nebola príslušná o ich dôchodkových nárokoch hodnotiť. V tejto súvislosti odporkyňa poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 9So/103/2011 zo dňa 26.novembra 2012, ktorý sa týka poistenca nachádzajúceho sa v rovnakej skutkovej a právnej situácii ako navrhovateľ, teda poistenca, ktorý splnil podmienky nároku na starobný dôchodok podľa piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov dosiahnutím veku 55 rokov a odpracovaním potrebnej doby. V tejto právnej veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnúť o nároku poistenca na starobný dôchodok podľa piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v spojení s § 259 ods. 1 a § 274 zákona č. 461/2003 Z.z. je daná právomoc príslušnému osobitnému orgánu, ktorým bolo v danom prípade Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 7So/138/2011 zo dňa 15.augusta 2012, na ktorý navrhovateľ poukázal vo svojom opravnom prostriedku, nemožno v jeho prípade aplikovať, pretože ide o rozsudok poistenca, ktorý je v odlišnej skutkovej a právnej situácii (najmä má rozdielny fyzický vek a získal dobu výkonu služby v inom rozsahu ako navrhovateľ). Odporkyňa uviedla, že musela vzhľadom na zistenú skutkovú a právnu situáciu postupovať podľa iného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne podľa rozsudku č. 9So/103/2011 zo dňa 26.septembra 2012. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenom v rozsudku č. 9So/103/2011 zo dňa 26.septembra 2012 rozhodnúť o nároku navrhovateľa na starobný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 Zb. v spojení s § 259 ods. 1 a § 274 zákona č. 461/2003 Z.z. je daná právomoc príslušného orgánu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Odporkyňa poznamenala, že podľa zosúladeného názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vznik nároku na starobný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 Zb. súčasne vylučuje možnosť vzniku nároku na pomerný starobný dôchodok podľa § 26a zákona č. 100/1988 Zb., ako aj vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.. V uvedenej veci poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR č. 9So/134/2010 zo dňa 24.novembra 2011, č. 9So/129/2010 zo dňa 24.novembra 2011, č. 7So/24/2011 zo dňa 29.februára 2012 a č. 9So/43/2011 zo dňa 29.marca 2012. Pretože sociálna poisťovňa je povinná rešpektovať právny názor Najvyššieho súdu SR o žiadosti navrhovateľa o starobný dôchodok, bolo rozhodnuté v súlade so zosúladenou aplikačnou praxou Najvyššieho súdu SR. Z uvedeného vyplýva, že sociálna poisťovňa nie je príslušná rozhodovať o období poistenia, ktoré navrhovateľ získal v tzv. civilnom sektore, a preto nie je možno priznať jeho starobný dôchodok. Pretože sociálna poisťovňa nie je príslušná na rozhodnutie o starobnom dôchodku navrhovateľa, jeho žiadosť zamieta. Týmto odporkyňa realizuje rozsudok Krajského súdu v Prešove č. 1Sd/30/2014-20 zo dňa 28.augusta 2014. Proti rozhodnutiu odporkyne podal navrhovateľ návrh na preskúmanie tohto rozhodnutia, navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec odporkyni na ďalšie konanie. Navrhovateľ poukázal na doterajší priebeh konania v jeho veci a na predtým vydané dve rozhodnutia a to zo dňa 22.novembra 2013, ktoré bolo zrušené rozsudkom tunajšieho súdu č.k.: 3Sd/106/2013-36 zo dňa 11.02.2014. Ďalšie rozhodnutie zo dňa 31.03.2014, ktoré bolo zrušené rozsudkom tunajšieho súdu č.k.: 1Sd/30/2014-20 zo dňa 28.08.2014. Tretí návrh na preskúmanie navrhovateľ odôvodnil tým, že rozhodnutie odporkyne je nezákonné a to z dôvodov, ktoré sú uvedené v § 250j ods. 2 písm. a/ a d/ Občianskeho súdneho poriadku, lebo rozhodnutie odporkyne vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Nesprávne právne posúdenie veci vidí v tom, že správny orgán sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzil iba na posúdenie toho, že nárok na starobný dôchodok mu vznikol podľa predpisov účinných pred 01.januárom 2004, a teda na rozhodnutie o tomto nároku nie je sociálna poisťovňa príslušná, a to ani s prihliadnutím na ustanovenie § 261 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, pretože nespĺňa podmienku nepretržitého trvania zamestnania od vzniku nároku na starobný dôchodok do 31.decembra 2003. Zo skutkového stavu je zrejmé, že vek potrebný na nárok na starobný dôchodok alebo pomerný starobný dôchodok dovŕšil pred 01.januárom 2004. Sociálna poisťovňa v predmetnom rozhodnutí konštatovala, že o dávke dôchodkového zabezpečenia vojaka z povolania rozhoduje Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia. Ďalej konštatuje, že mu bol od 01.decembra 1992 priznaný výsluhový dôchodok podľa osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia príslušníkov ozbrojených zborov). Správny orgán však nevzal do úvahy, či mu nevznikol nárok na starobný dôchodok alebo aspoň jeho pomernú časť podľa všeobecného systému sociálneho poistenia, pretože v rozhodnutí nie je uvedené, či sa správny orgán zaoberal aj skutočnosťami, že po prepustení z armády pracoval „v civile“ ešte 6 rokov, a okrem toho, že do obdobia dôchodkového poistenia sa mu pripočítava aj obdobie 2 rokov štúdia na odbornom baníckom učilišti a 2 roky, ktoré odpracoval ako baník, čo sa tiež hodnotí ako práca I. kategórie, teda spolu ďalších 10 rokov, ktoré sa zarátavajú do dôchodkového poistenia a správny orgán okrem toho, že s týmto nezaoberal, sa teda s týmito skutočnosťami v rozhodnutí ani nevysporiadal, preto považuje predmetné rozhodnutie za nepreskúmateľné. Podľa § 274 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní v I. a II. pracovnej kategórie sa priznávajú do 31.decembra 2023. Aj Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku vo veci sp. zn.: 7So/138/2011 zo dňa 15.augusta 2012 konštatoval, že osobitný systém poistenia príslušníkov ozbrojených zborov neobsahuje úpravu starobných dôchodkov, sirotských a vdovských dôchodkov, ktoré by zohľadňovali dobu poistenia v celom rozsahu, a to aj v civilnom zamestnaní, ale obsahuje len úpravu výsluhových dôchodkov, ktoré sú založené len na hodnotení doby služby poistenca a vôbec nehodnotí dobu poistenia, ktorú poistenci získali vo všeobecnom systéme. V dôsledku tejto skutočnosti potom vychádza záver, že poistenci osobitného systému sociálneho zabezpečenia sú vylúčení z pôsobnosti Zákona o sociálnom poistení len v rozsahu zodpovedajúcom dobe poistenia v osobitnom systéme. V dôsledku súbežného uplatňovania týchto systémov, tak nesprávnym a výlučne gramatickým výkladom zákona dochádza k diskriminácii poistencov osobitného systému. Navrhovateľ poukázal tiež na to, že Najvyšší súd SR ďalej konštatuje, že právna úprava v Zákone o sociálnom poistení nemala za cieľ vylúčiť zvýhodnenia vyplývajúce z osobitného systému sociálneho poistenia a vyžadovať, aby zvýhodnené zamestnanie znemožnilo pri posudzovaní vzniku nároku na dávku podľa Zákona o sociálnom poistení zohľadniť celú dobu poistenia (bez ohľadu na skutočnosť, v ktorom systéme ju poistenec získal) a vyžadovať od zamestnanca nadobudnutie doby poistenia výlučne podľa ustanovení Zákona o sociálnom poistení vo všeobecnom systéme tak, aby poistenec bol poistený výlučne len za podmienok uvedených v Zákone o sociálnom poistení, pričom tieto podmienky sú stanovené pre iné kategórie zamestnaní a akoby v ostatnom období nebol poistený vôbec. Má za to, že nesprávnou aplikáciou Zákona o sociálnom poistení dochádza k zhoršovaniu dôchodkového postavenia jeho ako bývalého profesionálneho vojaka, pretože za jeho službu mu boli priznané zvýhodnenia podľa osobitného systému sociálneho zabezpečenia, ale jeho roky odpracované v civilnom zamestnaní sa neberú do úvahy, napriek tomu, že 10 rokov prispieval do všeobecného systému sociálneho zabezpečenia. Samotný Najvyšší súd SR vyslovil právny názor, ktorý je pre sociálnu poisťovňu záväzný, že správne by mala postupovať tak, že pri rozhodovaní o nárokoch poistencov, ktorým bola priznaná niektorá z dávok výsluhového zabezpečenia poistencov osobitného systému najprv vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila vtedy, ak by všetky doby poistenia získali vo všeobecnom systéme (samozrejme pri zachovaní výhod z preferovaných zamestnaní, teda napr. pri skoršom odchode do dôchodku), následne vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila po zhodnotení doby poistenia v osobitnom systéme a odpočítať ju od teoretickej výšky dôchodku, vypočítanej pri zohľadnení celej doby poistenia a až takto vypočítaná dávka môže zachovať všetky oprávnené nároky uvedených poistencov osobitného systému a nebude poškodzovať sociálnu poisťovňu. Navrhovateľ konštatoval, že má za to, že splnil všetky podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok, pretože získal viac ako 10 rokov poistenia vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia. Najvyšší súd SR dokonca zastáva názor, že aj keby danú podmienku nesplnil, ale získal by potrebnú dobu po zhodnotení poistenia v osobitnom systéme, má sociálna poisťovňa povinnosť vykonať výpočet dôchodku a dôchodok priznať. Správny orgán tým, že rozhodol, že nie je príslušný na rozhodnutie a jeho vec po právoplatnosti rozhodnutia by postúpil na Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, by týmto postupom spôsobil, že doby poistenia v civilnom zamestnaní by sa mu stratili, pretože v osobitnom systéme sociálneho poistenia by neboli zohľadnené, čo nezodpovedá zámeru Zákona o sociálnom poistení. Navrhovateľ akcentoval, že z výroku napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že odporkyňa vydala identické rozhodnutie, pokiaľ ide o výrokovú časť ako rozhodnutie zo dňa 22.11.2013 a 26.03.2014. Rozdiely sú len v odôvodneniach rozhodnutí, ktoré je identické ako doplňujúce vyjadrenie žalovanej v súdnom konaní sp. zn.: 3Sd/106/2013 vedenom pred Krajským súdom v Prešove a úplne identické s rozhodnutím zo dňa 26.03.2014. Žalovaná v nej odkazuje na množstvo judikátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, predovšetkým poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn.: 9So/103/2011 zo dňa 26.09.2012. Túto argumentáciu navrhovateľ považuje zo strany odporkyne za účelovú a vytrhnutú z kontextu. Obzvlášť poukazuje na fakt, že odporkyňa poukazuje na rozsudok NS SR, v ktorom nebola nakoniec úspešná. Zároveň chce podporiť svoju argumentáciu o účelovosti použitia vytrhnutej časti textu v rozsudku NS SR odporkyňou aj tým, že predpokladá, že NS SR nerozhoduje v podobných veciach rozdielne. Obzvlášť, ak sa vezme do úvahy, že od vydania oboch judikátov NS SR a to 7So/138/2011 zo dňa 15.augusta 2012 a 9So/103/2011 zo dňa 26.09.2012 prebehlo niečo vyše mesiaca. V neposlednom rade argumentoval, že odporkyňa v rozhodnutí uvádza, že je realizovaním rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 1Sd/30/2014 zo dňa 28.08.2014. V uvedenom rozsudku je vyslovený právny názor krajského súdu, v zmysle ktorého má odporkyňa opätovne rozhodnúť o jeho nároku na priznanie starobného dôchodku vo všeobecnom systéme, a to predovšetkým s poukazom na jeho odpracované roky v tzv. civilnom sektore, avšak odporkyňa tento právny názor nerešpektovala a rokmi odpracovanými v civilnom sektore sa opäť nezaoberala, len sa obmedzila na konštatovanie o svojej nepríslušnosti. Viazanosť právnym názorom je právnou povinnosťou orgánu nižšieho stupňa, ktorej nerešpektovanie je nezákonnosťou, ktorá sama o sebe môže viesť k zrušeniu nového rozhodnutia vydaného po prvom zrušení. So zreteľom na uvedené má navrhovateľ za to, že rozhodnutie sociálnej poisťovne je nezákonné a je v rozpore so Zákonom o sociálnom poistení a zároveň v rozpore s predchádzajúcim rozsudkom Krajského súdu v Prešove, predovšetkým tým, že žalovaná sa obmedzila opäť iba na rozhodovanie o jej nepríslušnosti a nezaoberala sa tým, že jej postupom ho obmedzuje v tom, že ho ukracuje o 10 rokov odpracovaných v civilnom zamestnaní, ktoré sa mu v osobitnom systéme nezohľadnia a Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia vlastne nebude mať o čom rozhodovať. Odporkyňa sa k veci vyjadrila v písomnom podaní zo dňa 19.01.2015 a navrhla napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť zotrvávajúc na zistenom skutkovom stave a na právnom názore uvedenom v preskúmavanom rozhodnutí. Krajský súd podľa § 250l a nasledujúcich ustanovení O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie, vypočul účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom predloženého administratívneho spisu a dospel k záveru, že návrh na preskúmanie je dôvodný. Medzi účastníkmi konania nie je sporná tá skutočnosť, že navrhovateľ žiadosťou zo dňa 24.09.2013, ktorá bola odporkyni doručená dňa 02.10.2013, požiadal o priznanie starobného dôchodku od 24.09.2010. V žiadosti okrem doby, ktorá bola navrhovateľovi započítaná pri priznaní výsluhového príspevku, uviedol aj dobu zamestnania a to od 01.04.1956 do 31.10.1958 Železnorudné bane V., od 01.11.1960 do 28.02.1961 Železné rudné bane V.. Navrhovateľ tvrdí, že je sociálnou poisťovňou diskriminovaný, pretože nemá započítanú dobu civilného zamestnania, pretože splnil všetky podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok, lebo získal viac ako 10 rokov poistenia vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia poukazujúc na právny názor Najvyššieho súdu SR. Primárnou otázkou v tomto konaní je, že odporkyňa napriek právnym názorom uvedeným v rozsudkoch tunajšieho súdu sa dobou tzv. civilného zamestnania navrhovateľa nezaoberala, a teda nerešpektovala právny názor súdu argumentujúc rozsudkami Najvyššieho súdu SR. V súvislosti s rozsudkami Najvyššieho súdu SR súd poukazuje na to, že ide o úplnú paušalizáciu predmetnej veci, pretože nemožno v určitom konaní aplikovať rozsudok Najvyššieho súdu SR bez ohľadu na to, aby odporkyňa v odôvodnení rozhodnutia jednoznačne preukázala, že ide o skutkovo úplne identické veci, ktoré boli riešené rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR a naviac je potrebné poukázať na to, že osobitný orgán sociálneho poistenia Ministerstva obrany SR vo veci v žiadnom prípade meritórne nemôže rozhodnúť, pretože odporkyňa necitovala žiadne ustanovenie, ktoré by tomuto orgánu umožňovalo priznať navrhovateľovi starobný dôchodok aj za dobu tzv. civilného zamestnania. Tak, ako v predchádzajúcich rozsudkoch, aj v tomto rozsudku súd poukazuje na ustanovenie § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, ktorý upravuje, že v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Súčasne súd poukazuje aj na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, ktorý v článku 6 odsek 1 upravuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu... Vzhľadom na uvedený článok súd nemôže akceptovať rozhodnutie odporkyne, ktoré opätovne nerešpektovalo právny názor krajského súdu a dostatočným a presvedčivým spôsobom sa nevyrovnalo s primárnou otázkou tak, ako je uvedená vyššie. Z odôvodnenia rozhodnutia odporkyne vyplýva, o čom má rozhodovať orgán sociálneho poistenia Ministerstva obrany Slovenskej republiky, keď je medzi účastníkmi konania nesporné, že navrhovateľovi bol priznaný výsluhový príspevok a navrhovateľ ani netvrdí, žeby mu nebola započítaná nejaká doba poistenia služby v ozbrojených silách. Ak teda odporkyňa tvrdí, že vo veci je príslušný orgán Ministerstva obrany SR podľa § 142 ods. 4 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, na rozhodnutie o žiadosti navrhovateľa o starobný dôchodok od 24.09.2010, potom je povinná podľa citovaného ustanovenia § 209 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení uviesť aj úvahu vo vzťahu k aplikácii tohto ustanovenia. Podľa názoru súdu orgán sociálneho poistenia Ministerstva obrany SR nemá o čom rozhodovať, pretože doba služby navrhovateľa v ozbrojenom zbore navrhovateľovi bola započítaná pri priznaní výsluhového príplatku. Odporkyňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutie neargumentuje žiadnym ustanovením, ktoré by upravovala možnosť započítania doby civilného poistenia navrhovateľa. Z uvedených dôvodov preto súd podľa § 250j ods. 2 písm. d/ a e/ v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p. napadnuté rozhodnutie opätovne zrušil a vracia vec odporkyni na ďalšie konanie. Odporkyňa v ďalšom konaní je povinná vo veci žiadosti navrhovateľa rozhodnúť, nemôže výrok rozhodnutia odôvodniť iba s poukazom na § 142 ods. 4 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, ale v odôvodnení musí uviesť úvahu, prečo navrhovateľovi nemožno priznať starobný dôchodok za dobu poistenia, ktorý má vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia a je povinná rešpektovať právny názor súdu. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 v spojení s ustanovením §250l ods. 2 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania nepriznal, pretože navrhovateľ, ktorý mal v konaní úspech, si náhradu trov konania neuplatnil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 250s O.s.p.).