Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 1S/74/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014201426 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014201426.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a členiek senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Evy Slávikovej v právnej veci žalobcu D.. W. H., bývajúceho v N., Ul. B. č. XXXX/XX, právne zastúpeného Beňo & partners advokátska kancelária s.r.o., Nám. sv. Egídia č. 93, Poprad proti žalovanému Krajskému dopravnému inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove, Pionierska č. 33, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č.p.: J.-N.-J zo dňa 17.decembra 2014 na základe žaloby jednohlasne takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia ODI OR PZ v N. zo dňa 03.11. 2014 č.p.: V.-N.-V ktorým bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupkov podľa § 22 ods. 1 písm. e/ a l/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorých sa mal dopustiť porušením povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c/ v spojení s § 137 ods. 2 písm. a/, § 8 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a rozhodnutia žalovaného, ktorým zamietol odvolanie a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Žiadal napadnuté rozhodnutia zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že ako účastník cestnej premávky bol dňa 17.05.2014 zastavený hliadkou Policajného zboru, pretože mal jazdiť bez pripútania bezpečnostným pásom, avšak táto okolnosť v priestupkovom konaní nebola nepochybne preukázaná a podľa jeho názoru ide o snahu správneho orgánu zlegalizovať postup policajtov, ktorí ho zastavili a následne podrobili dychovej skúške bezdôvodne a v rozpore so zákonom. Dôvodil, že hoci právne predpisy nepredpokladajú zneužívanie zákona, neznamená to, že k nemu nedochádza, a teda ak by sa tak predsa stalo, musia byť oprávnenia policajta používané striktne a v súlade so zákonom, teda v pochybnostiach nemôže mať správny orgán problém s produkovaním dôkazov o spáchaní tvrdeného priestupku s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn.: 10Sžd/3/2012 zo dňa 26.09.2012. Žalobca argumentoval tiež tým, že z ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore vyplýva, že policajt v službe je povinný v medziach tohto zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania. Z uvedeného žalobca vyvodzuje, že predpokladom pre zákrok policajta je konkrétne podozrenie zo spáchania priestupku, ktorého existencia v danej veci podľa názoru žalobcu nebola preukázaná. Ak neexistuje žiadne konkrétne podozrenie zo spáchania trestného činu, resp. priestupku, nie je možné akceptovať služobný zákrok policajtov vo forme oprávnenia požadovať preukázanie totožnosti podľa § 18 ods. 1 Zákona o policajnom zbore. Ak by sa akceptovala zákonnosť zistenia totožnosti, policajti by boli v služobnom zákroku oprávnení pokračovať len za existencie ďalších podmienok, t.j. dôvodnosti podozrenia spáchania trestnej či priestupkovej činnosti a nestačí len všeobecné, nekonkrétne podozrenie, či prevenčný dôvod, naopak podozrenie musí mať kvalifikovaný rozmer vyplývajúci z objektívne preukázaných okolností. Ak správny orgán tvrdí, že žalobca bol zastavený kvôli podozreniu, že jazdil bez bezpečnostného pásu, nebol zrejmý dôvod, na základe ktorého policajti u žalobcu trvali na vykonaní dychovej skúšky, pretože podľa jeho názoru v priestupkovom konaní správny orgán nepreukázal spoľahlivo, že mal dôvodné podozrenie, že žalobca jazdou bez bezpečnostného pásu a už vôbec nie existencia dôvodného podozrenia, že pred jazdil požil alkohol. Na podporu uvedeného poukazuje na záver K.. N. F. v sprievodnom liste k zásielke na skúšku alkoholu v krvi zo dňa 17.05.2014 (vyslovený s krátkym časovým odstupom po vykonaní dychovej skúšky), podľa ktorého žalobca nejavil príznaky požitia alkoholu a uvedená skutočnosť svedčí o tom, že príslušníci nemohli mať žiadne konkrétne podozrenie, že žalobca jazdil po požití alkoholu, a teda bol preto podrobený dychovej skúške bezdôvodne a vzhľadom na uvedené vyvodzuje aj ďalšie záver, ktoré špecifikoval v ďalšej časti žaloby. Poukázal na ustanovenie § 32 Zákona o správnom konaní v znení neskorších predpisov, podľa ktorého správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie a pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania (ods. 1 citovaného ustanovenia) a podľa ods. 2 tohto paragrafu podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Žalobca zdôraznil, že ODI OR PZ skutkový stav, na základe ktorého vydal prvostupňové rozhodnutie, ustálil na výpovediach službukonajúcich policajtov, v zmysle ktorých mal žalobca viesť vozidlo bez použitia bezpečnostného pásu, čo mali policajti zaznamenať ďalekohľadom. Z tohto dôvodu bol žalobca zastavený, až následne bol vyzvaný na dychovú skúšku. V podkladoch neexistuje žiaden dôkaz svedčiaci o tom, že žalobca vozidlo skutočne viedol bez použitia bezpečnostného pásu a porušenie zákona bolo podľa správneho orgánu spoľahlivo preukázané a to použitím ďalekohľadu. Z napadnutého rozhodnutia nevyplynulo však nič iné, než len tvrdenie policajtov, že použili ďalekohľad, ktorým zistili, že žalobca jazdil bez bezpečnostného pásu, nebola ani preukázaná skutočnosť, či policajti takýmto spôsobom vôbec mohli uvedené spozorovať (pohyb vozidla žalobcu určitou rýchlosťou, vzdialenosť, viditeľnosť, uhol, pod ktorým policajti vozidlo videli, možný odraz v skle okna na vozidle) a navyše správny orgán sa v rozhodnutí nezmienil o tom, či po zastavení hliadkou žalobca skutočne nebol pripútaný bezpečnostným pásom. Žalobca zdôraznil, že od počiatku konzistentne tvrdí, že uvedené sa nezakladá na pravde a správny orgán prvého stupňa ani žalovaný sa s týmto rozporom v zisteniach nezaoberali. Žalobca vytýkal žalovanému, že v rozhodnutí o odvolaní iba konštatoval, že oba skutky kladené za vinu žalobcovi považoval za preukázané a tiež to, že hliadka si plnila svoje služobné povinnosti, k osobe žalobcu nemali členovia hliadky žiaden pomer a bezdôvodne by žalobcu nezastavovali. Žalobca ďalej akcentoval, že v predmetnej veci podľa jeho názoru dochádza k stretu dvoch rovnocenných dôkazov, z ktorých jeden (tvrdenie účastníka konania) bol správnym orgán bezdôvodne vyhodnotený ako nepravdivý, či nepravdepodobný, pričom správny orgán dal bez ďalšieho prednosť tvrdeniu policajtov, ktoré nebolo preukázané žiadnym iným ďalším dôkazom, a že rozhodnutie správneho orgánu v časti o priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. l/ Zákona o priestupkoch vychádza výlučne z tvrdenia policajtov, pričom v argumentácii prvostupňového rozhodnutia sa správny orgán týmto skutkom a jeho preukázaním nezaoberal vôbec a v odvolacom rozhodnutí žalovaný neuviedol nič iné okrem toho, že skutok považoval za preukázaný tak, ako bol zdokumentovaný v konaní na prvom stupni. Žalobca ďalej uviedol, že v žiadnom prípade nemieni spochybňovať hodnovernosť príslušníkov polície, ani netvrdí, že konali v rozpore so služobnou prísahou, avšak okolnosti, na ktorých založili svoje tvrdenia o tom, že žalobca jazdil bez použitia bezpečnostného pásu, boli zistené výlučne zmyslovým vnímaním policajtov, ktoré nemusí byť objektívne, keďže zmyslové vnemy môžu rôzni ľudia vyhodnotiť rozlične s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 1Sžd/14/2013 zo dňa 10.09.2013, s odkazom tiež na ďalší rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 1Sžd/39/2012 zo dňa 20.02.2014, z ktorého žalobca cituje: „Spoliehať sa iba na to, že príslušník polície sa nemôže mýliť, pretože je viazaný prísahou, je prinajmenšom v rozpore so zásadou správneho konania vyjadrenou v § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, podľa ktorej povinnosťou správneho orgánu je zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si zaobstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.“ V ďalšej časti žaloby žalobca cituje z rozsudku NS SR sp. zn.: 10Sžd/3/2012 zo dňa 26.09.2012: „Najvyšší súd sa taktiež domnieva, že pre preukázanie spáchanie priestupku nezáleží na tom, či je preukázaný jediným alebo skupinou dôkazov, či vo forme výpovede príslušníka polície alebo obvineného z priestupku, ak taký dôkaz alebo dôkazy nepochybne preukazujú vinu priestupcu. Za súčasnej konštrukcie objasňovania priestupkov nemožno očakávať objasnenie akéhokoľvek priestupku najmä v doprave, bez výpovede, či výpovedí zakročujúcich príslušníkov polície, ktorí sú zo Zákona o policajnom zbore nielen zakročujúcimi orgánmi voči priestupcom, ale podľa § 35 ZoP i svedkami páchania priestupkov. Ich vylúčenie z konania, ako úradných osôb prítomných pri páchaní priestupku, pre neobjektívnosť však žiadny zákon neumožňuje automaticky len preto, že pri páchaní priestupku zakročovali, ale objektívnosť a obsah ich výpovede hodnotí správny orgán rozhodujúci o priestupku v prvom i druhom stupni, rovnako ako ostatné dôkazy, pokiaľ boli vo veci zabezpečené. Výpovede príslušníkov polície nemajú žiadne zvláštne postavenie medzi ostatnými dôkazmi v priestupkovom konaní. Vzhľadom na to, že sú však často jediné, musia byť hodnotené veľmi dôsledne. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa, z tohto dôvodu nepovažoval skutkový stav za riadne zistený a nepochybný. V danej veci existovali nielen rovnocenné no protichodné vyjadrenia týkajúce sa skutku kladeného za vinu žalobcovi, ale aj v usvedčujúcich údajoch pochádzajúcich od príslušníkov polície boli rozpory. Bez odstránenia rozporov a pochybností nie je možné za tohto dôkazného stavu vysloviť, či sa vôbec stal priestupok, pre ktorý sa konanie vedie. Dôkaz - vyjadrenie žalobcu do zápisnice o prejednaní priestupku má rovnakú dôkaznú váhu ako tvrdenie príslušníkov polície o tom, že videli žalobcu odbočiť z križovatky do ulice, kam to značenie nedovoľovalo. V priestupkovom konaní nesmie byť na ujmu objektívnosti zistenia skutkového stavu, aby dve skupiny rovnocenných dôkazov boli vyhodnotené v prospech jednej len preto, že ide o dôkaz produkovaný orgánom objasňujúcim priestupok, ktorý z titulu postavenia v pozícii orgánu štátu musí byť považovaný za neomylný a nespochybniteľný, avšak na druhej strane môže byť jediným usvedčujúcim a nespochybniteľným dôkazom, najmä ak protichodný dôkaz neexistuje alebo je pochybný.... Je predovšetkým úlohou správneho orgánu zistiť skutkový stav tak, aby bolo bez akýchkoľvek pochybností zrejmé a preukázané, že sa skutok stal, ak sa stal, a že sa ho dopustil obvinený. Pokiaľ správne orgány bez akýchkoľvek pochybností nepreukážu, že sa skutok stal a spáchal ho obvinený z priestupku a zároveň je priestupkom, nemožno založiť výrok o vine len na z jediného zdroja pochádzajúcom tvrdení, navyše rozpornom, obsiahnutom vo výpovedi policajtov a správe o výsledku objasňovania, ktorému dá správny orgán prednosť pred rovnocenným vyjadrením účastníka konania.“ Žalobca prezentoval názor, že správny orgán dospel k svojim záverom len na podklade tvrdení policajtov a žalovaný napriek opačným tvrdeniam žalobcu a pri neexistencii žiadnych iných dôkazov produkovaných žalovaným takto zistený skutkový stav považoval za zistený spoľahlivo a s týmto záverom sa žalobca nestotožňuje a poukazujúc na citovanú judikatúru tvrdí, že správne orgány oboch stupňov v časti o uznaní žalobcu vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. l/ Zákona o priestupkoch rozhodli bez spoľahlivo zisteného skutkového stavu, v dôsledku čoho došlo k porušeniu § 32 ods. 1 Zákona o správnom konaní. Žalobca ďalej argumentoval tým, že Správny poriadok v § 34 ods. 5 ukladá správnemu orgánu hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pretože sa aplikuje tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v citovanom zákonnom ustanovení. Táto zásada sa však nemôže chápať ako ľubovôľa zo strany správneho orgánu ako hodnotiaceho subjektu, teda že tento hodnotí len podľa vlastnej úvahy. Je istým spôsobom obmedzená, keďže hodnotiaci subjekt je viazaný svojou zákonnou povinnosťou skúmať, či bol dôkaz získaný zákonným spôsobom. Ak dôjde správny orgán k záveru, že bol, až vtedy ho môže hodnotiť podľa vnútorného presvedčenia a všetky dôkazy musí hodnotiť aj v ich súhrnne a to bez ohľadu na to, kto ich produkoval, teda či to bol účastník správneho konania alebo príslušník Policajného zboru. Žalobca ďalej poukazuje na ustanovenia Zákona o správnom konaní a to § 46 ods. 1 a § 47 ods. 3, z ktorých vyvodzuje, že správny orgán je povinný v argumentácii vydaného rozhodnutia konštatovať, na základe akých skutočností došiel k rozhodnutiu, ktoré dôkazy hodnotil, ako, prečo sa priklonil pri existencii viacerých rovnocenných dôkazov k jednému z nich a zároveň aj prečo niektoré dôkazy vykonané neboli. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu musí byť pre účastníka zrozumiteľné, ktoré skutkové zistenia boli vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázané. Zdôraznil, že rozhodnutie prvostupňového orgánu nedalo odpoveď na to, na základe akých podkladov dospel správny orgán k záveru o porušení povinnosti žalobcu jazdiť so zapnutým bezpečnostným pásom, bolo preto vydané v rozpore s ustanovením § 34 ods. 5 a § 47 ods. 1 Zákona o správnom konaní. Namietal, že ak sa žalovaný v odvolacom rozhodnutí nijako nevyrovnal s touto argumentáciou žalobcu, nie je z neho preto zrejmé, ako sa vyrovnal s námietkami žalobcu, a teda rozhodnutie žalovaného je v rozpore s ustanovením § 47 ods. 3 Zákona o správnom konaní. Vo vzťahu k druhému skutku, zo spáchania ktorého bol žalobca uznaný za vinného, odkazuje na vyššie uvedené námietky s tým, že zo strany príslušníkov PZ nebol daný žiaden dôvod podrobiť ho dychovej skúške, keďže neexistovalo dôvodné podozrenie zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. e/ Zákona o priestupkoch. Žalobca navyše tvrdil, že alkohol pred jazdou nepožil, ale zjedol mix kyslého ovocia, ktoré tvrdenie správny orgán nevyvrátil a žalobca sa sám pýtal na vykonanie krvnej skúšky a naviac podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Žalobca v súvislosti s uvedeným zdôraznil, že uvedené zákonné ustanovenia stanovuje generálnu klauzulu, ktorú musia splniť dôkazné prostriedky na to, aby na ne mohol pri zistení skutkového stavu správny orgán prihliadnuť. Dôkazné prostriedky musia byť súladné nielen s hmotnoprávnymi ale aj s procesnoprávnymi predpismi, čo znamená, že musia byť získané zákonným spôsobom. Žalobca sa domnieva, že nemožno založiť rozhodnutie o spáchaní priestupku na dôkazoch, ktoré neboli zabezpečené a vykonané zákonom predpísaným spôsobom. Ak príslušníci Policajného zboru zastavili žalobcu za účelom kontroly, či neporušoval povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 8 ods. 1 Zákona o cestnej premávke, pričom toto porušenie povinnosti nebolo spoľahlivo preukázané, neboli oprávnení podrobovať žalobcu ďalším úkonom (dychovej skúške), a teda takto získané dôkazné prostriedky neboli možné v ďalšom vyhodnotiť ako prostriedky získané zákonným spôsobom, a teda v súlade s právnymi predpismi podľa § 34 ods. 1 Zákona o správnom konaní. Z uvedeného podľa názoru žalobcu nemožno dospieť k inému záveru, ako k tomu, že správny orgán založil svoje rozhodnutie v časti o priestupku žalobcu podľa § 22 ods. 1 písm. e/ Zákona o priestupkoch na dôkazných prostriedkoch nespĺňajúcich kritéria podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku. Žalobca tiež namietal, že nesúhlasí s uloženými sankciami, ktoré sú neúmerné. Poukázal na to, že podľa § 22 ods. 2 písm. c/ Zákona o priestupkoch za priestupok podľa písm. e/, g/ až i/ možno uložiť pokutu od 150,-- eur do 800,-- eur a zákaz činnosti do troch rokov. Správny orgán žalobcu potrestal uložením pokuty vo výške 500,-- eur a zákazom činnosti viesť motorové vozidlo po dobu 14 mesiacov, pričom v odôvodnení konštatoval, že pokuta bola uložená v strednej hranici sadzby a zákaz činnosti v dolnej hranici. Ak sa aj odhliadne od skutočnosti, že podľa názoru žalobcu nebol skutkový stav spoľahlivo preukázaný vo vzťahu k priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. l/ Zákona o priestupkoch a vo vzťahu k priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. e/ Zákona o priestupkoch, nebol navyše zistený zákonnými dôkaznými prostriedkami, zákaz činnosti po dobu 14 mesiacov nie je sankciou uloženou pri dolnej hranici sadzby troch rokov a vzhľadom na povolenie žalobcu má takáto sankcia skôr likvidačný ako výchovný a preventívny charakter. Z uvedených skutočností podľa názoru žalobcu prvostupňové rozhodnutie bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, sčasti na základe nezákonne získaných dôkazných prostriedkov a navyše nebolo riadne odôvodnené. Rozhodnutie žalovaného napriek tomu, že má 10 strán, obsahuje len opis odvolania žalobcu a z rozhodnutia prvostupňového orgánu prevzatý popis skutkového stavu, ktorý žalovaný považoval za ustálený a to bez toho, aby dal odpoveď na argumenty žalobcu a bez uvedenia, ako sa s námietkami žalobcu vyrovnal s tým, že rozhodnutie správneho orgánu, v odôvodnení ktorého žalovaný len konštatoval, že policajti plnili svoje povinnosti a nemali pomer k účastníkovi cestnej premávky, a že tvrdenie žalobcu, že skutky nespáchal, je len jeho názorom, nespĺňa zákonné požiadavky náležite odôvodneného správneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie je podľa žalobcu nepresvedčivé. Žalovaný sa k veci vyjadril v písomnom podaní zo dňa 06.02.2015. Navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že s námietkami žalobcu, ktoré uviedol v žalobe, sa podrobne zaoberal v jednotlivých častiach rozhodnutia o odvolaní, pretože sú takmer identické s námietkami uvedenými v podanom odvolaní a považuje za neúčelné opakovane sa podrobne vyjadrovať k totožným a opakovaným námietkam žalobcu, pričom na svojich záveroch, argumentoch a stanovisku prezentovaných a uvádzaných v napadnutom rozhodnutí o odvolaní naďalej trvá a na ne odkazuje. Skutkový stav považoval a naďalej považuje za spoľahlivo a dostatočne zistený vykonanými dôkaznými prostriedkami. Zároveň vo vzťahu k námietke žalobcu, že sa žalovaný v rozhodnutí o odvolaní nijako nevysporiadal s argumentáciou žalobcu, pričom z neho nie je zrejmé, ako sa vyrovnal s námietkami žalobcu, čím je rozhodnutie žalovaného v rozpore s ustanovením § 47 ods. 3 Zákona o správnom konaní v znení neskorších predpisov, resp. k tvrdeniu, že rozhodnutie žalovaného obsahuje len opis odvolania a z rozhodnutia ODI v N. prevzatý popis skutkového stavu, ktorý žalovaný považoval za ustálený bez toho, aby dal odpoveď na argumenty žalobcu a bez uvedenia, ako sa s námietkami žalobcu vysporiadal, uvádza, že s týmito tvrdeniami žalobcu sa v žiadnom prípade nestotožňuje a s týmito nesúhlasí. Žalobca, resp. jeho splnomocnený zástupca zrejme nevenovali dostatočnú pozornosť jednotlivým častiam odôvodnenia rozhodnutia o odvolaní, v ktorých sa žalovaný podľa svojho názoru venoval jednotlivým námietkam žalobcu uvedeným v podanom odvolaní a zároveň zastáva názor, že odôvodnenie rozhodnutia o odvolaní obsahuje všetky náležitosti, okrem iného aj v zmysle ustanovenia § 47 ods. 3 Zákona o správnom konaní. Žalovaný opakovane tak, ako to už uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia o priestupku, odhliadnuc od skutočnosti, že policajti, ktorí zistili a dokumentovali priestupky, nemali žiaden pomer k veci ani k samotnému D.. W. H., čo v konečnom dôsledku počas konania nespochybňoval ani samotný obvinený, pričom policajti spáchanie priestupkov zistili pri plnení ich služobných povinností a pri ich dokumentovaní postupovali v súlade so zásadou oficiality, žalobca mal zároveň možnosť vyjadriť svoje námietky priamo na mieste ich zistenia, resp. pri dokumentovaní oboch priestupkov, čo však zjavne nevykonal. Svoje námietky uvádza až následne, resp. dodatočne, vo vzťahu k používaniu alebo nepoužívaniu bezpečnostných pásov po prvýkrát dokonca až v podanom odvolaní voči rozhodnutiu o priestupku. Takýto postup zo strany žalobcu považoval a naďalej považuje za nepravdepodobný. Rovnako v priebehu celého konania o priestupku sa ku skutkom, ktoré sú mu kladené za vinu, žiadnym spôsobom bližšie nevyjadroval, nežiadal vykonanie žiadnych nových dôkazných prostriedkov, ani nepreložil žiadne nové dôkazné prostriedky, ktoré by spochybňovali zistený skutkový stav. Porušenie ustanovenia Zákona o cestnej premávke týkajúce sa používania bezpečnostných pásov počas jazdy v priebehu konania o priestupku zároveň ani raz nepoprel. Zároveň opakovane, rovnako, ako to už uviedol aj v napadnutom rozhodnutí o odvolaní, zdôraznil, s odkazom na právne predpisy uvedené v napadnutom rozhodnutí, že pre žalovaného z nich nevyplýva žiadna podmienenosť vo vzťahu k aplikácii oprávnení policajta súvisiacich so zastavovaním dopravného prostriedku pri plnení úloh Policajného zboru, a už vôbec nie v súvislosti s realizáciou jeho oprávnenia vyzvať vodiča, aby sa podrobil vyšetreniu, či nie je ovplyvnený alkoholom alebo inou návykovou látkou. Vodič je naopak povinný poslúchnuť pokyn, výzvu alebo príkaz policajta súvisiaci s výkonom jeho oprávnení pri dohľade nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky, resp. je povinný strpieť výkon jeho oprávnení tak, ako tomu v konečnom dôsledku bolo aj v uvedenom konkrétnom prípade. Žalovaný zároveň dôkazné prostriedky zabezpečené a použité v uvedenom prípade naďalej považuje za zákonné. Rovnako dostatočné a opakované tvrdenia žalobcu o požití mixu kyslého ovocia, ktorými odôvodňoval pozitívne výsledky dychových skúšok - v počte celkom 3, ktoré boli vykonané overeným a certifikovaným meracím prístrojom, po poučení žalobcu o správnom spôsobe vykonania dychových skúšok, ktoré preukázateľne, bez akýchkoľvek námietok vzal na vedomie svojim podpisom, resp. pozitívny záver toxikologického vyšetrenia naďalej považuje za ničím nepodložené, uvádzané v snahe zbaviť sa zodpovednosti za spáchaný priestupok. K všetkým ďalším skutočnostiam uvádzaným v podanej žalobe sa žalovaný vyjadril v odôvodnení samotného rozhodnutia o odvolaní, pričom na všetkých tam uvedených skutočnostiach naďalej trvá. Krajský súd v Prešove podľa § 247 a nasledujúcich Občianskeho súdneho poriadku preskúmal napadnuté rozhodnutia spolu s konaním, oboznámil sa s obsahom predloženého administratívneho spisu, vypočul účastníkov konania a zistil tento skutkový stav. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru, Okresný dopravný inšpektorát v N., rozhodnutím vydaným podľa Č.p.: V.-N.-V vydaným dňa 03.11.2014 ako správny orgán príslušný na prejednanie priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 52 ods. 2 písm. a/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov po prejednaní priestupku podľa § 74 citovaného zákona rozhodol tak, že obvinený z priestupkov D. W. H., nar. XX.XX.XXXX/XXXX, trvale bytom N., B. XXXX/XX, dňa 17.mája 2014 o 08.58 hod. v obci N. viedol v smere jazdy od križovatky NS Baumax k Autobazáru „Jovacar“ motorové vozidlo továrenskej značky VW F., T.: N bez použitia bezpečnostného pásu, kde pri následnej kontrole bol podrobný dychovej skúške na zistenie požitia alkoholu analyzátorom dychu Dräger Safety AG, typ. XXXXXXX, výr. č. O.-XXXX s certifikátom o verení č. XXXX/XXX.XX/XX platným do 25.09.2014, pričom bolo zistené, že viedol vozidlo pod vplyvom alkoholu, kde v čase o 08.58 hod. mu bola nameraná hodnota 0,29 miligramu etanolu na liter vydychovaného vzduchu (0,60‰) a opakovanou dychovou skúškou v čase o 09.06 hod. mu bola nameraná hodnota 0,28 miligramu etanolu na liter vydychovaného vzduchu (0,58‰). Uvedeným konaním porušil povinnosť ustanovenú v § 4 ods. 2 písm. c/ s poukazom na ustanovenie § 137 ods. 2 písm. a/ a § 8 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov a tým sa uznáva vinným zo spáchania priestupkov podľa § 22 ods. 1 písm. d/, l/ zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch znení neskorších predpisov. Podľa § 22 ods. 2 písm. c/, f/ zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov sa obvinenému D. H. ukladá: 1/ pokuta vo výške 500,-- eur, 2/ zákaz činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 14 mesiacov, pričom podľa § 14 ods. 2 citovaného zákona sa do času zákazu činnosti započítava čas, po ktorý páchateľ na základe opatrenia orgánu štátnej správy vykonaného v súvislosti s prejednávaným priestupkom nesmel už túto činnosť vykonávať, t.j. od 17.mája 2014. Podľa § 79 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov s poukazom na § 1 vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 411/2006 Z.z., ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov konania o priestupkoch v znení vyhlášky MV SR č. 531/2008 Z.z. je obvinený D. H. povinný uhradiť trovy konania vo výške 16,-- eur. Uloženú pokutu i trovy konania je obvinený z priestupkov D. W. H. povinný zaplatiť do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia poštovými poukážkami, ktoré prevzal pri ústnom pojednávaní o priestupku dňa 03.novembra 2014. Na základe odvolania žalobcu, v ktorom namietal identické skutočnosti ako v žalobe, vo veci rozhodlo Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Prešove, krajský dopravný inšpektorát rozhodnutím Č.p.: J.-N.-J dňa 17.12.2014 tak, že podľa ustanovenia § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov odvolanie žalobcu zamietlo a potvrdilo prvostupňové rozhodnutie. S odvolacími námietkami žalobcu sa žalovaný vyrovnal tak, že postupujúc podľa § 58 ods. 1 Správneho poriadku preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo v celom rozsahu a nezistil dôvody na jeho zmenu alebo zrušenie. Pri vydávaní rozhodnutia vychádzal z predloženého spisového materiálu, správy o výsledku objasňovania priestupku na úseku cestnej dopravy zo dňa 17.05.2014, úradného záznamu hliadky OMP N. zo dňa 17.05.2014, zápisov o dychových skúškach W. H. zo dňa 17.05.2014 v čase o 08.58 hod., 09.06 hod a 10.03 hod., certifikátu o overení Analyzátora dychu Dräger Safety AG zo dňa 25.03.2014, výsledku toxikologického vyšetrenia zo dňa 30.05.2014, evidenčnej karty vodiča W. H. zo dňa 04.06.2014, potvrdenia o zadržaní vodičského preukazu č. AA XXXXXX zo dňa 17.05.2014, rozhodnutia o zadržaní vodičského preukazu zo dňa 21.05.2014, žiadosti o bezodkladné vrátenie vodičského oprávnenia zo dňa 17.05.2014 s prílohou - uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 22.01.2014, úradných záznamov pracovníka prvostupňového správneho orgánu ODI v N. zo dňa 30.05.2014 a 10.07.2014, zápisnice o prešetrení sťažnosti W. H. zo dňa 21.07.2014, zápisnice z ústneho pojednávania o priestupku zo dňa 03.11.2014, rozhodnutia o priestupku zo dňa 03.11.2014, odvolania voči uvedenému rozhodnutia zo dňa 13.11.2014, splnomocnenia na zastupovanie pre Advokátsku kanceláriu Beňo & partners zo dňa 13.11.2014, stanoviska prvostupňového správneho orgánu k podanému odvolaniu, ako aj ďalších písomností tvoriacich súčasť spisového materiálu. Preskúmaním spisového materiálu a dôkazov v ňom zhromaždených odvolací správny orgán nadobudol presvedčenia, že D. W. H. spáchal daný skutok tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia o priestupku, t.j. že ako vodič vozidla nebol počas jazdy pripútaný bezpečnostným pásom a zároveň viedol vozidlo v takom čase po požití alkoholu, keď sa alkohol ešte mohol nachádzať v jeho organizme, čím porušil ustanovenie §4 ods. 2 písm. c/, § 8 ods. 1 Zákona o cestnej premávke. Odvolací správny orgán uvádza, že spáchanie vyššie uvedených priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky obvineným je potvrdené správou o výsledku objasňovania priestupku na úseku cestnej dopravy, úradným záznamom hliadky PZ, zápismi o dychových skúškach vodiča D. H. v počte 3x, ako aj výsledkom toxikologického vyšetrenia vzorky krvi menovaného. Z uvedených listinných podkladov vyplýva, že dňa 17.05.2014 v čase o 08.58 hod. hliadka Oddelenia mýtnej Polície N. KDI KR PZ v Prešove v zložení N. W. P. a R.. K. H. počas výkonu služby na ceste č. 1/18 v meste N., za križovatkou pri Baumaxe, v smere k Jovacaru zastavila a kontrolovala osobné motorové vozidlo zn. VW F., striebornej farby, ev.č.: N.XXXCL z dôvodu porušenia ustanovenia § 8 ods. 1 Zákona o cestnej premávke o používaní bezpečnostných pásov vodičom tohto vozidla. Daná skutočnosť bola zistená služobným ďalekohľadom. Následnou kontrolou bolo zistené, že vodičom vozidla bol W. H., nar. XX.XX.XXXX. Menovaný bol následne po náležitom poučení podrobený dychovej skúške na zistenie prítomnosti alkoholu v dychu analyzátorom dychu zn. Dräger Safety AG, typu XXXXXXX, výr. č. O.- XXXX, s certifikátom o overení platným do 25.09.2014. Nameraná hodnota prvej dychovej skúšky v čase o 08.58 hod. bola 0,29 mg/l (miligramov etanolu na liter vydychovaného vzduchu). Opakovanou dychovou skúškou v čase o 09.06 hod. bola menovanému nameraná hodnota 0,28 mg/1 (miligramov etanolu na liter vydychovaného vzduchu). Menovaný mal následne hliadke PZ uviesť, že v nočných hodinách popíjal počas sledovania hokejového zápasu víno, v počte 3 poháre. Následne menovaný po telefonickom rozhovore s neznámou osobou uviedol, že nesúhlasí s nameranými hodnotami meracieho prístroja a žiada sa na odber krvi. Vodič bol následne poučený o tom, že predmetný odber, ako aj samotný rozbor odobratej vzorky si hradí sám. Na základe uvedeného hliadka PZ sa spolu s vodičom dostavila do NsP N., na oddelenie centrálneho príjmu. Pred samotným vyšetrením sa menovaný žiadal na toaletu, kde bol v doprovode člena hliadky pod neustálym vizuálnym kontaktom. Následne bol W. H. službukonajúcim lekárom na centrálnom príjme vyzvaný, aby sa dostavil na odber krvi, kde bol spolu s členom hliadky PZ. Pred samotným odberom krvi sa zdravotná sestra vyjadrila, že z pána H. cíti alkohol. Menovaný na otázku službukonajúceho lekára, či požil alkohol uviedol, že ráno v daný deň konzumoval mix kyslého ovocia podávaného k palacinkám. Následne bola menovanému odobratá krv, ktorá bola zapečatená a pripravená na odoslanie na expertízu. Ďalej v čase o 10.03 hod. pred NsP N. bola po opätovnom poučení vykonaná tretia dychová skúška s nameranou hodnotou 0,21 mg/l. Tejto dychovej skúške sa W. H. rovnako podrobil dobrovoľne, pričom všetky zápisy o dychových skúškach vlastnoručne a bez námietok podpísal. Vzhľadom na vyššie uvedené bola zároveň spracovaná správa o výsledku objasňovania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, kde boli uvedené skutočnosti zaznamenané, a menovanému bolo umožnené, aby sa ku skutku vyjadril, kde menovaný vlastnoručne uviedol: „bez vyjadrenia - vyjadrím sa na PK". Uvedené svoje vyjadrenie ako aj správu o výsledku objasňovania priestupku, vrátane poučenia o spôsobe vykonania dychovej skúšky následne aj vlastnoručne, bez akýchkoľvek námietok podpísal. Vodič bol následne poučený o zákaze viesť motorové vozidlo, ďalšia jazda mu bola zakázaná a bol mu zadržaný jeho vodičský preukaz, o čom bolo vydané potvrdenie č. AA XXXXXX, ktoré rovnako vlastnoručne bez akýchkoľvek námietok podpísal. Menovaný bol rovnako hliadkou PZ dopravený ku vozidlu zn. VW F.. Dňa 06.06.2014 bol na OMP N. z Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou doručený výsledok toxikologického vyšetrenia W. H., z ktorého vyplynulo, že vo vzorke krvi menovaného bola stanovená koncentrácia etylalkoholu 0,55 g/kg - t.j. 0,55 ‰. Obvinený D.. W. H. po tom, čo bol opakovane predvolávaný na ústne pojednávanie o priestupku, z ktorého sa opakovane ospravedlňoval, následne pri ústnom pojednávaní o priestupku dňa 03.11.2014 okrem iného uviedol, že obhajcu si nevôlí a k veci nemá čo povedať. Následne na položené otázky okrem iného uviedol, že pred lekárom tvrdil, že zjedol mix ovocia a pred hliadkou určite neuviedol, že požíval alkohol. Rovnako uviedol, že potrebuje vodičský preukaz a bol obmedzovaný pre výkon svojej funkcie. Na základe vyššie uvedeného, po zhodnotení všetkých dôkazných prostriedkov obsiahnutých v spisovom materiáli KDI v Prešove sa stotožnil s názorom prvostupňového správneho orgánu, že ku skutku došlo tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia o priestupku, t.j. že D.. W. H. ako vodič vozidla nebol počas jazdy pripútaný bezpečnostným pásom a zároveň viedol vozidlo v takom čase po požití alkoholu, keď sa alkohol ešte mohol nachádzať v jeho organizme. Poukázal na skutočnosť, že v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o cestnej premávke vodič nesmie viesť vozidlo v takom čase po požití alkoholu alebo inej návykovej látky, keď sa alkohol alebo iná návyková látka ešte môžu nachádzať v jeho organizme. V zmysle ustanovenia § 8 ods. 1 Zákona o cestnej premávke osoba sediaca na sedadle povinne vybavenom bezpečnostným pásom alebo iným zadržiavacím zariadením je povinná toto zariadenie použiť, čo neplatí pre vybranú skupinu osôb. Podľa názoru žalovaného policajná hliadka by žalobcu bezdôvodne nezastavovala, nekontrolovala a následne nevypísala príslušnú správu, a tým ho bezdôvodne obvinila zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky pokiaľ by jednoznačne nebola presvedčená, že menovaný vodič svojím konaním porušil príslušné ustanovenie zákona o cestnej premávke. Vzhľadom k tomu, že policajti, ktorí zistili a dokumentovali priestupky nemali žiaden pomer k veci ani k samotnému D.. W. H., čo v konečnom dôsledku počas konania nespochybňoval ani samotný obvinený, odvolací správny orgán nemal žiaden dôvod pochybovať o vierohodnosti spísanej správy o výsledku objasňovania priestupku na úseku cestnej dopravy, o vierohodnosti, správnosti, resp. presnosti vykonaných dychových skúšok a ich výsledkoch, rovnako aj výsledku toxikologického vyšetrenia a zároveň aj záznamu príslušníkov hliadky PZ, ktorá zistila a následne aj dokumentovala zistené dopravné priestupky. Rovnako nebol zistený žiaden dôvod, pre ktorý by chceli príslušníci PZ žalobcovi akokoľvek poškodiť. Policajti spáchanie priestupkov zistili pri plnení ich služobných povinností a pri ich dokumentovaní postupovali v súlade so zásadou oficiality. Žalovaný konštatoval, že žalobca mal možnosť vyjadriť svoje námietky priamo na mieste ich zistenia resp. pri dokumentovaní oboch priestupkov, čo však zjavne nevykonal, a svoje námietky uvádza až následne, resp. dodatočne, po prvý krát dokonca až v podanom odvolaní voči rozhodnutiu o priestupku. V priebehu celého konania o priestupku sa ku skutkom, ktoré sú mu kladené za vinu žiadnym spôsobom bližšie nevyjadroval, nežiadal vykonanie žiadnych nových dôkazných prostriedkov, ani nepredložil žiadne nové dôkazné prostriedky, ktoré by spochybňovali zistený skutkový stav. Porušenie ustanovenia Zákona o cestnej premávke týkajúce sa používania bezpečnostných pásov počas jazdy v priebehu konania o priestupku zároveň ani raz nepoprel. Jeho dodatočné tvrdenia tak odvolací správny orgán považoval za ničím nepodložené, uvádzané v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za spáchaný priestupok. Rovnako výsledky dychových skúšok neboli zo strany D.. W. H. žiadnym spôsobom spochybnené, tieto boli vykonané certifikovaným meracím prístrojom a zároveň potvrdené aj výsledkom toxikologického vyšetrenia vzorky krvi menovaného. Jeho dodatočné tvrdenia o požívaní mixu kyslého ovocia druhostupňový správny orgán považoval za ničím nepodložené, naviac vyvrátené opakovanými dychovými skúškami, ako aj toxikologickým vyšetrením vzorky krvi, ktoré nepochybne preukázali prítomnosť alkoholu v dychu žalobcu v čase vedenia vozidla. Tvrdenie obvineného, že nie je si vedomý skutkov, ktoré sú mu kladené za vinu, resp. že tieto nespáchal tak odvolací správny orgán hodnotil ako jeho právo na názor, ktorým však tento orgán nie je viazaný, a ktorý nie je smerodajný pre posúdenie jeho konania a to vzhľadom na dôkazy obsahujúce spisový materiál o priestupku. Odvolací správny orgán považoval oba skutky spáchané D.. W. H., t.j. vedenie vozidla bez pripútania sa bezpečnostným pásom a naviac v čase, keď sa v jeho organizme ešte nachádzal alkohol za riadne zadokumentované a preukázané vykonanými dôkaznými prostriedkami. Žalovaný konštatoval, že k preukázaniu viny obvineného zo spáchania konkrétneho priestupku nie je potrebné priznanie si viny obvineným. Ak sa žalobca cítil poškodený postupom príslušníkov PZ pri dokumentovaní uvedených dopravných priestupkov, mal nepochybne možnosť obrátiť sa písomne alebo osobne na kompetentné orgány so žiadosťou o preskúmanie ich postupu, čo v konečnom dôsledku už urobil (pričom KDI v Prešove uviedol , že uvedená sťažnosť bola vyhodnotená ako neopodstatnená). K námietke, že príslušníci PZ, po tom čo žalobcu zastavili a kontrolovali z dôvodu porušenia § 8 ods. 1 Zákona o cestnej premávke, neboli oprávnení podrobovať ho ďalším úkonom - dychovej skúške, keďže neexistovalo dôvodné podozrenie zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. e/ Zákona o priestupkoch, a teda takto získané dôkazné prostriedky nebolo možné v ďalšom vyhodnotiť ako prostriedky získané zákonným spôsobom KDI v Prešove uvádza, že z vyššie uvedeným názorom sa nestotožňuje. Poukazuje pritom na ustanovenie § 2 ods. 1 zákona NR SR č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov Policajný zbor okrem iného plní aj úlohy a síce, dohliada na bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky a spolupôsobí pri jej riadení - písm. j/, rovnako odhaľuje priestupky a zisťuje ich páchateľov, a ak tak ustanovuje osobitný zákon, priestupky aj objasňuje a prejednáva - písm. k/. V zmysle ustanovenia § 23 ods. 1 citovaného zákona pri plnení úloh vyplývajúcich z tohto zákona je policajt oprávnený dávať pokyny na zastavenie dopravného prostriedku, zakázať jazdu, plavbu alebo let na nevyhnutne potrebný čas alebo prikázať smer dopravného prostriedku. V zmysle ustanovenia § 69 ods. 1 písm. d/ Zákona o cestnej premávke je policajt oprávnený vyzvať vodiča, aby sa podrobil vyšetreniu, či nie je ovplyvnený alkoholom alebo inou návykovou látkou, alebo liekmi, ktoré môžu znížiť jeho schopnosť bezpečne viesť vozidlo. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 2 písm. c/ citovaného zákona je účastník cestnej premávky povinný poslúchnuť pokyn, výzvu alebo príkaz policajta súvisiaci s výkonom jeho oprávnení pri dohľade nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky, strpieť výkon jeho oprávnení, ako aj pokyny iných osôb, ktoré na to oprávňuje tento zákon alebo osobitný predpis. Žalovaný akcentoval, že z vyššie uvedených citovaných ustanovení pre KDI v Prešove nevyplýva žiadna podmienenosť vo vzťahu k aplikácii oprávnení policajta súvisiacich so zastavovaním dopravného prostriedku pri plnení úloh Policajného zboru, a už vôbec nie v súvislosti s realizáciou jeho oprávnenia vyzvať vodiča, aby sa podrobil vyšetreniu, či nie je ovplyvnený alkoholom alebo inou návykovou látkou. Vodič je naopak povinný poslúchnuť pokyn, výzvu alebo príkaz policajta súvisiaci s výkonom jeho oprávnení pri dohľade nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky, resp. je povinný strpieť výkon jeho oprávnení tak, ako to bolo realizované. V uvedenom prípade však bol D. H. zastavený a kontrolovaný z dôvodu porušenia ustanovenia § 8 ods. l Zákona o cestnej premávke o používaní bezpečnostných pásov, pričom samotný dôvod zastavenia je jasne uvedený v správe o výsledku objasňovania priestupku na úseku cestnej dopravy a následne bol počas kontroly v súlade s oprávnením policajta okrem iného vyzvaný, aby sa podrobil vyšetreniu, či nie je ovplyvnený alkoholom, ktorý sa v súlade s ustanovením § 5 ods. 4 zákona NR SR č. 219/1996 Z.z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb v znení neskorších predpisov vykonáva dychovou skúškou prístrojom, ktorým sa určí objemové percento alkoholu v krvi. Žalobca sa podrobil celkovo trom dychovým skúškam s pozitívnym výsledkom, s klesajúcou tendenciou. Naviac na vlastnú žiadosť sa podrobil aj odberu krvi, pričom laboratórnym vyšetrením vzorky jeho krvi bola stanovená koncentrácia etylalkoholu 0,55 g/kg - t.j. 0,55 ‰. V zmysle ustanovenia § 34 ods. 1 Zákona o správnom konaní na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazný prostriedok nie je v súlade s právnymi predpismi, ak je výslovne zakázaný alebo ak je vykonaný neprípustným spôsobom. V uvedenom prípade však nedošlo ani k jednému z uvedených postupov a žalovaný zastáva názor, že dôkazné prostriedky boli v uvedenom prípade zabezpečené plne v súlade so zákonom. Odvolací správny orgán sa tak na základe vyššie uvedeného plne stotožnil s právnym posúdením konania obvineného prvostupňovým správnym orgánom a to vrátane jeho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Podľa jeho názoru, že zabezpečené dôkazné prostriedky, ktorých vyhodnotenie v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov zakladalo jeho vinu na spáchaní priestupku boli postačujúce pre prijatie meritórneho rozhodnutia v uvedenej veci. Odvolací správny orgán rovnako preskúmal aj postup prvostupňového správneho orgánu pred vydaním rozhodnutia o priestupku, pričom zistil, že ten pri rozhodovaní vychádzal z listinných dôkazov a podkladov, ktoré tvoria súčasť priestupkového spisu a boli obstarané zákonným spôsobom, a preto ich možno považovať za hodnoverné a presvedčivé a tieto boli, resp. sú postačujúce pre vydanie meritórneho rozhodnutia. Správny orgán na dokazovanie použil prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Postupoval v súlade so základnými pravidlami konania a hodnotením dôkazov, ktoré je vecou správnej úvahy správneho orgánu, zabezpečil presné a úplné zistenie skutočného stavu veci, a jeho právne posúdenie priestupku zodpovedá tomuto stavu. Konštatoval, že prvostupňový správny orgán sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočne zaoberal všetkými hľadiskami, ktoré zákon o správnom konaní v § 47 ods. 3 ako predpoklad odôvodnenia rozhodnutia stanovuje. Žalovaný poukázal tiež na to, že preskúmal aj postup prvostupňového správneho orgánu pri určení druhu sankcie a jej výmery. Zistil tak, že prvostupňový správny orgán pri určovaní druhu a výšky sankcie prihliadal na závažnosť priestupku, ktorá je vo svojej podstate vyjadrená v zákone, najmä na spôsob a okolnosti jeho spáchania, na jeho následky, na mieru zavinenia, spoločenskú nebezpečnosť, ako aj na osobu páchateľa, t.j. že žalobca v ranných hodinách v obci N. viedol motorové vozidlo v smere jazdy od križovatky pri NS Baumax k autobazáru Jovacar, kde sa jedná o cestu I. triedy č. 1/18, z čoho vyplýva jej význam, resp. skutočnosť, že sa jedná o vysoko frekventovaný úsek, ktorý spája hlavný ťah prejazdu mestom N., v smere Žilina - Prešov. Menovaný v čase o 08.58 hod. viedol vozidlo bez použitia bezpečnostného pásu, kde pri následnej kontrole bol podrobený dychovej skúške s pozitívnym výsledkom - 0,29 mg/l, následne pri opakovanej dychovej skúške s výsledkom 0,28 mg/l. Z evidenčnej karty vodiča menovaného je zrejmé, že je držiteľom vodičského oprávnenia sk. AM, B od roku 2002, resp. B1 od roku 2004 a v evidenčnej karte má za obdobie posledných dvoch rokov dva záznamy o porušení pravidiel cestnej premávky, pričom za obdobný skutok doposiaľ nebol postihnutý. Prvostupňový správny orgán pri ukladaní prihliadal aj na osobu menovaného, rovnako na skutočnosť, že sankcia má pôsobiť nielen represívne, ale aj výchovne, ako aj na všetky skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. Na základe vyššie uvedeného prvostupňový správny orgán D. W. H. za priestupky podľa ustanovenia § 22 ods. 1 písm. e/, 1/ Zákona o priestupkoch podľa ods. 2 písm. c/, f/ citovaného ustanovenia uložil sankciu, pokutu vo výške 500,- eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 14 mesiacov. S odkazom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán sa pri uložení druhu sankcie za priestupok a jej výmery dostatočne zaoberal všetkými hľadiskami a kritériami, ktoré zákon o priestupkoch v ustanovení § 12 ako predpoklad úvahy o uložení sankcie stanovuje. Odvolací správny orgán vzhľadom k námietkam vysloveným v podanom odvolaní zo strany obvineného a jeho splnomocneného zástupcu považuje za potrebné uviesť, že za priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. e/ Zákona o priestupkoch možno podľa ustanovenia § 22 ods. 2 písm. c/ Zákona o priestupkoch uložiť pokutu od 150,- eur do 800,- eur a zákaz činnosti do troch rokov. Za priestupok podľa ustanovenia § 22 ods. 1 písm. 1/ citovaného zákona možno uložiť pokutu až do 100,- eur. Zároveň v zmysle ustanovenia §12 ods. 2 Zákona o priestupkoch za viac priestupkov toho istého páchateľa prejednávaných v jednom konaní sa uloží sankcia podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na priestupok najprísnejšie postihnuteľný, zákaz činnosti možno uložiť, ak ho možno uložiť za niektorý z týchto priestupkov. Z uvedeného tak vyplýva, že prvostupňový správny orgán uložil obvinenému za ním spáchaný priestupok sankciu - pokutu ako aj zákaz činnosti viesť motorové vozidlá v strednej časti sankčného pásma. Odvolací správny orgán uviedol, že vzhľadom na zistený skutkový stav nemá žiaden dôvod zmeniť uloženú sankciu, keďže táto bola uložená a odôvodnená v súlade so zákonom a jej výška je primeraná porušeniu právneho predpisu tak, ako to prvostupňový správny orgán dostatočne uviedol a odôvodnil vo svojom rozhodnutí. Hodnotenie prvostupňového správneho orgánu považoval za náležité a dostačujúce k určeniu a odôvodneniu uloženej sankcie v jej druhu a výmere. Obvinený pritom mal a mohol vedieť, že za ním spáchaný priestupok podľa § 22 ods. 2 písm. e/, 1/ Zákona o priestupkoch možno uložiť aj príslušný druh sankcie a následky svojho : nesprávneho konania si tak mal uvedomiť v dostatočnom časovom predstihu a to vzhľadom k následkom, ktoré mu s poukázaním na porušenie právneho predpisu a jeho následné kvalifikovanie ako priestupku hrozili. Týmto skutočnostiam mal obvinený prispôsobiť svoje konanie dňa 17.5.2014. Rovnako zastáva názor, že výkon jeho pracovných povinností nepochybne bude možný aj pri rešpektovaní uloženej sankcie (menovanému pritom nikto nezakazuje vykonávať podnikateľskú, resp. akúkoľvek zárobkovú činnosť a pod.). Žalovaný v odôvodnení ďalej poukázal na to, že sankcia je opatrenie štátneho donútenia ukladané príslušnými správnymi orgánmi za priestupok jeho páchateľovi, pričom mu spôsobuje určitú ujmu a zároveň vyslovuje morálne odsúdenie jednak priestupku, jednak jeho páchateľovi, kde pri jej ukladaní správny orgán postupuje podľa ustanovenia§ 12 Zákona o priestupkoch. Pri určovaní výšky uloženej sankcie, ktorá však musí byť uložená v zákonom stanovenom rozpätí postupuje správny orgán na základe zákonom povolenej voľnej úvahy, pričom jeho rozhodnutie nesmie vybočiť z medzí a hľadísk stanovených zákonom. Správny orgán posudzuje primeranosť sankcie vo vzťahu kou konkrétnemu prípadu, o ktorom rozhoduje. Ustanovenie § 1 Zákona o priestupkoch okrem iného uvádza, že orgány štátnej správy Slovenskej republiky vedú občanov k tomu, aby dodržiavali zákony a ostatné právne predpisy. Účelom príslušných ustanovení zákona o cestnej premávke je pritom chrániť život, zdravie a majetok osôb. Menovaný mal a mohol vedieť, že vyššie uvedeným konaním porušuje príslušné ustanovenia zákona o cestnej premávke a zároveň mal a mohol vedieť, že za ním spáchaný priestupok je možné podľa ustanovenia § 22 ods. 2 Zákona o priestupkoch uložiť aj príslušný druh a výšku sankcie. Takéto hodnotenie potvrdzuje ustanovenie § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, podľa ktorého o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka, domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná. Samotná sankcia, ktorá je právnym následkom priestupku má pritom predovšetkým represívny charakter, pričom však pôsobí aj preventívne. Represívny charakter spočíva v tom, že sankcia pôsobí ex post ako určitá ujma, ktorá vznikne páchateľovi priestupku za jeho preukázané protiprávne konanie a preventívny charakter spočíva v pôsobení na páchateľa priestupku, aby v budúcnosti nepokračoval v protiprávnom konaní a nedopúšťal sa protiprávneho konania. V uvedenom prípade bola sankcia uložená v súlade so zákonom, a jej výška je primeraná porušeniu právneho predpisu tak, ako to prvostupňový orgán dostatočne uviedol a odôvodnil vo svojom rozhodnutí. Žalobca v žalobe namieta, že príslušníci Policajného zboru prekročili svoje kompetencie a porušili procesnoprávne predpisy, pretože ho zastavili bezdôvodne. Spáchanie dopravného prostriedku, že nebol počas jazdy pripútaný bezpečnostným pásom, mu preukázané nebolo a následne aj vykonanie dychovej skúšky bolo uskutočnené v rozpore s ustanoveniami zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore. Tak, ako cituje sám žalobca v žalobe, zákon č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v ustanovení § 9 ods. 1 upravuje, že policajt v službe je povinný v medziach tohto zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania. Z vykonaného dokazovania pred správnymi orgánmi vyplýva, že príslušníci PZ boli presvedčení o tom, že žalobca jazdil bez použitia bezpečnostného pásu, ktorú povinnosť mu ukladá zákon č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke. Je nesporné, že zákon č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov v ustanovení § 2 ods. 1 písm. j/ upravuje, že Policajný zbor plní tieto úlohy: j/ dohliada na bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky a spolupôsobí pri jej riadení, k/ odhaľuje priestupky a zisťuje ich páchateľov, a ak tak ustanovuje osobitný zákon, priestupky aj objasňuje a prejednáva. Tak, ako cituje sám žalobca v žalobe, v ustanovení § 9 ods. 1 upravuje, že policajt v službe je povinný v medziach tohto zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok, alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - služobný zákrok je zákonom ustanovená a v jeho medziach vykonávaná činnosť policajta, pri ktorom sa bezprostredne zasahuje do základných práv a slobôd osoby. Ustanovenie § 23 ods. 1 a 2 upravuje oprávnenie na zastavenie a prehliadku dopravného prostriedku, pričom podľa ods. 1 - pri plnení úloh vyplývajúcich z tohto zákona je policajt oprávnený dávať pokyny na zastavenie dopravného prostriedku, zakázať jazdu, plavbu alebo let na nevyhnutne potrebný čas alebo prikázať smer dopravného prostriedku. Ak teda príslušníci PZ mali podozrenie, že žalobca naplnil skutkovú podstatu dopravného priestupku a to jazda bez použitia bezpečnostného pásu v zmysle vyššie citovaných ustanovení, mali oprávnenie na zastavenie motorového vozidla, ktoré riadil žalobca. Námietka žalobcu, že nenaplnil skutkovú podstatu priestupku podľa § 8 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, súd považuje za nedôvodnú. Pre posúdenie zákonnosti postupu správneho orgánu sú rozhodujúce prvotné úkony realizované príslušníkmi PZ a týmto dôkazným prostriedkom je aj správa o výsledku objasňovania priestupku, záznam o skutku na úseku cestnej dopravy zo dňa 17.05.2014, z ktorého jednoznačne vyplýva, že kontrolovaný žalobca ako vodič porušil ustanovenie § 8 ods. 1 a ustanovenie § 4 ods. 3 písm. c/ zákona č. 8/2009 Z.z., čím naplnil skutkovú podstatu priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. e/ Zákona o priestupkoch. Z vyšetrenia vodiča na zistenie alkoholu vyplýva, že toto bolo vykonané prístrojom Dräger, ktorým bola nameraná hodnota 0,29 mg/l. Zo správy o výsledku objasňovania priestupku je nepochybné, že táto správa obsahuje aj poučenie podľa § 56 ods. 2 Zákona o priestupkoch, podľa ktorého je každý povinný podať orgánom oprávneným objasňovať priestupky, nevyhnutné vysvetlenie na prevedenie ďalšieho oznámenia o priestupku. Podanie vysvetlenia je oprávnený odoprieť, ak by mu alebo blízkej osobe bolo spôsobené nebezpečenstvo trestného stíhania. V súlade s ustanovením § 60 ods. 2, podľa ktorého o úkonoch uvedených v odseku 1 napíše orgán oprávnený objasňovať priestupky (§ 58 ods. 3) záznam alebo ich výsledok zapíše do správy o výsledku objasňovania priestupku, jednoznačne vyplýva, že žalobca ako vodič podozrivý zo spáchania priestupkov do správy uviedol „bez vyjadrenia, vyjadrím sa na PK“ a túto správu s takýmto textom aj podpísal. Súčasne zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 03.11.2014 vyplýva, že ani na ústnom pojednávaní žalobca nenamietal, že sa uvedených priestupkov nedopustil. Vo vzťahu k výsledku toxikologického vyšetrenia tak, ako pri odbere krvi, uviedol, že pred jazdou nepožil alkoholické nápoje, resp. že konzumoval mix kyslého ovocia. Iné námietky do zápisnice o ústnom pojednávaní žalobca nevzniesol. Podľa § 73 ods. 1 Zákona o priestupkoch - občan je obvineným z priestupku, len čo správny orgán vykonal voči nemu prvý procesný úkon. Na takého občana sa hľadí ako na nevinného, kým jeho vina nebola vyslovená právoplatným rozhodnutím a podľa ods. 2 - obvinený z priestupku má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky. K výpovedi ani k priznaniu ho nemožno donucovať. Citované ustanovenie Zákona o priestupkoch teda upravuje skutočnosti, ktoré pre Slovenskú republiku vyplývajú z medzinárodných dokumentov o ľudských právach, Ústavy Slovenskej republiky, zo Zákona o priestupkoch vyplýva pre administratívny postih za priestupky požiadavka uplatniť jednu zo základných zásad a to zásadu prezumpcie neviny. Účastník konania má popri rozsiahlych procesných právach v priestupkovom konaní aj procesné povinnosti, napr. povinnosť dodržiavať ustanovené alebo správnym orgánom určené lehoty, navrhnúť dôkazy, ktoré sú mu známe, predložiť listiny, ktoré sú potrebné na vykonanie dokazovania, strpieť miestnu obhliadku, dostaviť sa na predvolanie správneho orgánu, nesťažovať priebeh konania atď.. Zásada aktívnej súčinnosti účastníkov konania vyžaduje, aby účastník bol aktívnym a plnoprávnym subjektom. Realizácia zásady aktívnej súčinnosti účastníkov konania znamená, že správny orgán je povinný dať účastníkom konania príležitosť, aby mohli v konaní účinne obhajovať svoje práva a právom chránené záujmy a uplatňovať svoje procesné práva a povinnosti. Z citovaného obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca v správnom konaní vo vzťahu k naplneniu skutkových podstát pri priestupkoch ako podozrivý a následne ako obvinený z týchto priestupkov nevznášal žiadne návrhy na vykonanie dokazovania, a teda správny orgán mu neuprel žiadne procesné práva. V súvislosti so žalobnými námietkami je nevyhnutné poukázať aj na ustanovenia hmotnoprávneho predpisu, ktorým je zákon č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, ktorý v § 8 ods. 1 upravuje, že osoba sediaca na sedadle povinne vybaveným bezpečnostným pásom alebo zadržiavacím zariadením je povinná toto zariadenie použiť... . Podľa § 4 ods. 2 písm. b/ - vodič nesmie požiť počas vedenia vozidla alkohol alebo inú návykovú látku, písm. c/ viesť vozidlo v takom čase po požití alkoholu alebo inej návykovej látky, keď sa alkohol alebo iná návyková látka ešte nachádzať v jeho organizme. V súvislosti s námietkami žalobcu je nevyhnutné poukázať tiež na tú skutočnosť, že podľa zákona č. 219/1996 Z.z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb a to § 5 ods. 1 príslušníci Policajného zboru, Vojenskej polície, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky... sú oprávnení v rámci svojej pôsobnosti vyzvať osoby uvedené v § 4 ods. 1 na vyšetrenie na zistenie alkoholu alebo iných návykových látok. (§ 4 ods. 1 - osoby vykonávajúce činnosť, pri ktorej by mohli ohroziť život, zdravie sebe alebo iným osobám alebo poškodiť majetok, nesmú požívať alkoholické nápoje alebo iné návykové látky pri vykonávaní tejto činnosti alebo pred jej vykonávaním, ak by počas tejto činnosti mohli byť ešte pod ich vplyvom.) Ak teda žalobca tvrdí, že spáchanie priestupku podľa § 8 ods. 1 mu v konaní nepochybne preukázané nebolo a naplnenie skutkovej podstaty priestupku podľa § 4 ods. 2 písm. c/ vykonaním dychovej skúšky a následne krvnou skúškou je preukázaný nezákonným dôkazným prostriedkom, s týmto názorom sa súd nestotožňuje. Žalobca v priebehu priestupkového konania pred správnym orgánom prvého stupňa pri objasňovaní priestupku mal dostatok možností, aby uplatnil svoje práva ako účastníka konania, v priebehu celého konania bol nečinný, nenamietal, žeby nenaplnil skutkovú podstatu priestupku podľa § 8 ods. 1 a naplnenie skutkovej podstaty podľa § 4 ods. 2 písm. c/ bolo jednoznačne preukázané. Z vyššie citovaných ustanovení zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, ale aj ustanovení zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, ale aj zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov jednoznačne vyplývajú povinnosti a oprávnenia príslušníkov Policajného zboru pri plnení úloh pri dodržiavaní pravidiel cestnej premávky. Výklad prezentovaný žalobcom v žalobe súd považuje za tak extenzívny, že sa s ním v žiadnom prípade nemôže stotožniť. Činnosť Policajného zboru podľa názoru súdu pri uplatňovaní pravidiel cestnej premávky podľa zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke má byť aj preventívna a nielen represívna tak, ako vyplýva z názoru prezentovaného žalobcom v žalobe. Príslušníci Policajného zboru v predmetnej veci nevykonali nič v rozpore so zákonom ani nad rámec zákona, pretože žalobcu zastavili z dôvodu podozrenia zo spáchania priestupku, že vodič pri jazde nepoužil bezpečnostné pásy a následne realizoval aj dychovú skúšku, ktorá preukázala u žalobcu alkohol v krvi počas jazdy motorovým vozidlom. Tvrdenie žalobcu až v rámci odvolacieho konania, keď svoje práva mohol v plnom rozsahu uplatniť pri objasňovaní priestupku v rámci spísania správy o objasňovaní priestupku a na ústnom pojednávaní žalobca nevyužil a podľa názoru súdu až účelovo v odvolaní začal namietať, že príslušníkmi PZ bol zastavený bezdôvodne a následne bol nezákonne získaný dôkaz. Námietka žalobcu, že nepožil alkohol ale konzumoval mix kyslého ovocia, je irelevantná, pretože podľa názoru súdu rozhodujúcim faktorom je, že mal v krvi zistený alkohol. Aj podľa názoru súdu sa žalobca v žalobe uvedenými argumentmi snaží zbaviť priestupkovej zodpovednosti. Je nevyhnutné zdôrazniť, že medzi procesne legálne získané dôkazy patrí aj správa o výsledku objasňovania priestupku. Ak žalobca tvrdí, že uložená sankcia - pokuta vo výške 500,-- eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 14 mesiacov malo likvidačný charakter a nezodpovedá zákonným ustanoveniam Zákona o priestupkoch, súd poukazuje na to, že výška sankcie je založená na správnej úvahe, pretože podľa § 22 ods. 2 písm. c/ za priestupok podľa odseku 1 písm. e/, g/ až j/ možno uložiť pokutu od 150,-- do 800,-- eur a zákaz činnosti do troch rokov. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 245 ods. 2 upravuje, že pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Z ustanovení zákona č. 372/1990 Zb. a to § 51 vyplýva, že ak nie je v tomto alebo inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa názoru súdu rozhodnutie prvostupňového orgánu, ale aj rozhodnutie žalovaného, sú vydané v súlade so zákonom, sú dostatočne a presvedčivo odôvodnené tak, ako to upravuje § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Súd po preskúmaní rozhodnutí a postupu správnych orgánov v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správnych orgánov v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca v konaní úspech nemal a žalovaný aj pri úspechu v konaní zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.