Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 1S/21/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8015200536 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8015200536.2 Uznesenie Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľa O.. A. O., bytom G., F. XX, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Matúš Hríb, advokát, Bardejov, Na hradbách 5, proti odporcovi Mestu Poprad, zastúpenému L.. M. S., A. O., D. M. A. II. XXXX/X, A., v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy jednohlasne takto r o z h o d o l : Návrh z a m i e t a . Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Podaním zo dňa 21.5.2015 sa navrhovateľ domáha uloženia odporcovi Mestu Poprad ako príslušnému správnemu orgánu, správcovi dane z nehnuteľnosti, v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia súdu povinnosť konať a rozhodnúť vo veci dodatočného daňového priznania k dani z nehnuteľnosti v konaní vedenom pod č. 4362/92/2014-DAP-Le. Zároveň žiadal priznať náhradu vzniknutých trov konania. Návrh odôvodnil tým, že v dňoch 11.4.2013, 22.4.2013 a 30.12.2013 podal dodatočné daňové priznania k dani z nehnuteľnosti za zdaňovacie obdobie r. 2008 - 2012. Na výzvu odporcu doplnil daňové priznania o odporcom požadované doklady vo vzťahu k účelu využitia predmetných stavieb. Listom zo dňa 7.3.2014 odporca zaslal navrhovateľov „vyjadrenie k predloženým dodatočným daňovým priznaniam“, čo však vzhľadom na obsah a formu nemožno považovať za rozhodnutie vo veci. Dňa 9.6.2014 odporca zaslal navrhovateľovi „oznámenie“ s neúplnými a nedôvodnými závermi vo vzťahu k daňovej povinnosti navrhovateľa. Tieto listy adresované navrhovateľovi však v žiadnom smere nemožno považovať za rozhodnutia a za riadne skončenú vec samu. Navrhovateľ poukazuje na to, že tvrdenia odporcu o nemožnosti podať dodatočné daňové priznania v tejto veci sa nezakladajú na objektívne zistenom stave veci. Nečinnosťou odporcu v tomto smere sa tak zasahuje do ústavných práv navrhovateľa, t.j. nemožnosť podania opravného prostriedku proti tomuto postupu odporcu v zmysle príslušných ustanovení Daňového poriadku. Navrhovateľ považuje postup odporcu za arbitrárny a svojvoľný, keďže odporca nevykonáva vo veci svoju právomoc rozhodnúť o dodatočných daňových priznaniach v zákonom určenej lehote, pričom tento nezákonný stav trvá viac ako 23 mesiacov. Týmto postupom odporca rovnako zasiahol do procesných práv navrhovateľa, keďže mu tak odňal možnosť brániť svoje záujmy opravnými prostriedkami pred vecným pochybením správneho orgánu. Navrhovateľ poukázal na to, že v konaní odporcu neexistuje zákonný dôvod, aby odporca neskončil vec meritórnym rozhodnutím a tak riadne ukončil začaté konanie o právach a nárokoch navrhovateľa. Navrhovateľ pritom v priebehu konania postupoval v úzkej súčinnosti s odporcom ako správcom dane, poskytol mu celý rad dôkazov pre posúdenie vzniku daňovej povinnosti. Navrhovateľ citoval § 65 ods. 1, 3, § 3 ods. 1, 2, 7, § 63 ods. 1, 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len Daňový poriadok), pričom poukázal na to, že odporca ako príslušný správca dane z nehnuteľností má povinnosť zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane (§ 3 ods. 2 druhá veta). Uviedol, že správca dane je povinný vo veci rozhodovať bezodkladne, najneskôr do ôsmich dní odo dňa začatia konania, ak to povaha veci pripúšťa, inak rozhoduje v lehote 30 dní a v osobitne zložitých prípadoch v lehote 60 dní. Ak v tejto lehote nie je možné rozhodnúť, je správca dane povinný o tom upovedomiť daňový subjekt (§ 65). Navrhovateľ akcentoval, že odporca svojím postupom porušil procesné ustanovenia základnej procesnoprávnej normy upravujúcej oblasť daňového konania, neskončil meritórne rozhodnutím vec v zákonom určenej lehote, postupoval zákonom neupraveným postupom a napriek skutočnosti, že odporca je jediným orgánom príslušným konať ako správca dane z nehnuteľnosti, rezignoval na svoje zákonné kompetencie, čím porušil právo navrhovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Navrhovateľ ďalej uviedol, že pred podaním žaloby použil všetky dostupné prostriedky na odvrátenie nečinnosti odporcu. Dňa 7.3.2014 adresoval odporcovi opakovanú žiadosť o vydanie rozhodnutia o dodatočných daňových priznaniach alternatívne so žiadosťou o predloženie veci nadriadenému orgánu podľa § 66 Daňového poriadku. Obsahom žiadosti bola sťažnosť na postup odporcu, ktorá však bola odporcom zamietnutá ako neopodstatnená a rovnako Finančné riaditeľstvo SR nevykonalo žiadne opatrenia na odstránenie tejto nečinnosti. Navrhovateľ tiež využil § 28 Zákona o prokuratúre a podal podnet na vydanie upozornenia prokurátora za účelom odstránenia nezákonného postupu odporcu. Dňa 15.12.2014 bolo navrhovateľovi doručené upovedomenie o kladnom vybavení veci zo strany Okresnej prokuratúry Poprad, kde konajúci prokurátor vyhodnotil podnet navrhovateľa ako dôvodný a voči odporcovi podal upozornenie prokurátora. Do dňa podania návrhu na súd ostal odporca napriek zásahu prokurátora nečinný a nedošlo k vydaniu rozhodnutia vo veci dodatočných daňových priznaní. Navrhovateľ sa preto domnieva, že postup odporcu, t.j. nekonanie vo veci a nevydanie meritórnych rozhodnutí tak bezpochyby odôvodňuje podanie návrhu proti nečinnosti na súd. Odporca vo vyjadrení k podanému návrhu uviedol, že navrhovateľ ako daňovník podal v zákonnej lehote odporcovi, Mestu Poprad ako správcovi dane daňové priznanie k dani z nehnuteľnosti na rok 2005 za spoluvlastnícky podiel k stavbám zapísaným na LV č. XXXX, k.ú. Z. Z.. Stavby boli navrhovateľom označené ako stavby na ostatnú podnikateľskú a zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu podľa § 10 ods. 1 písm. f/ zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady (ďalej len Zákon o miestnych daniach). Poukázal na § 18 ods. 1 Zákona o miestnych daniach, podľa ktorého daňová povinnosť vzniká 1. januára zdaňovacieho obdobia nasledujúceho po zdaňovacom období, v ktorom sa daňovník stal vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti, ktorá je predmetom dane, a zaniká 31. decembra zdaňovacieho obdobia, v ktorom daňovníkovi zanikne vlastníctvo, správa, nájom alebo užívanie nehnuteľnosti. Ak sa daňovník stane vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti 1. januára bežného zdaňovacieho obdobia, vzniká daňová povinnosť týmto dňom. Podľa § 18 ods. 3 citovaného zákona, v znení účinnom v rozhodnom období, fyzická osoba alebo právnická osoba v priebehu príslušného zdaňovacieho obdobia je povinná oznámiť správcovi dane skutočnosti rozhodujúce pre vznik alebo zánik daňovej povinnosti k dani z nehnuteľností a každú zmenu týchto skutočností do 30 dní odo dňa nasledujúceho po dni, keď tieto skutočnosti alebo ich zmeny nastali. Podľa § 19 ods. 3 tohto právneho predpisu daňovník je povinný v priznaní uviesť všetky skutočnosti rozhodujúce na výpočet dane a daň si sám vypočítať. Ak priznanie podáva zástupca, ktorého dohodou určili spoluvlastníci, oslobodenie od dane alebo zníženie dane sa pri výpočte dane zohľadní u toho spoluvlastníka, ktorý spĺňa podmienku na oslobodenie od dane alebo zníženie dane. Z obsahu spisu je zrejmé, a ani navrhovateľ netvrdil opak, že v zdaňovacom období rokov 2006 - 2012 navrhovateľ neoznámil správcovi dane žiadnu zmenu rozhodujúcich skutočností na účely vyrubenia dane z nehnuteľnosti a nepodal nové daňové priznania k dani z nehnuteľností, takže v tomto období bola zo strany odporcu ako správcu dane vyrubovaná daňová povinnosť podľa daňového priznania z roku 2005. Tieto platobné výmery boli daňovníkovi riadne doručované, nebolo proti nim podávané odvolanie a daň bola za tieto obdobia riadne uhrádzaná. Odporca uviedol, že navrhovateľ argumentuje aplikáciou § 19a ods. 2 Zákona o miestnych daniach, podľa ktorého ak daňovník zistí, že jeho daň má byť nižšia, ako je vypočítaná v podanom priznaní, je oprávnený podať dodatočné daňové priznanie najneskôr do štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať priznanie. Podania navrhovateľa však odporca nemôže považovať za dodatočné daňové priznania, keďže tie je možné podať len v prípadoch, kedy daň mala byť nižšia ako daň vypočítaná v daňovom priznaní. Je však nepochybné, že daň v roku 2005 bola vypočítaná správne, na základe údajov uvedených samotným daňovníkom, navrhovateľom. Ani navrhovateľ nespochybňoval prv určenú výšku dane. Zmena zaradenia stavieb však nie je takou skutočnosťou, ktorá by zakladala dôvod na podanie dodatočného daňového priznania podľa § 19a ods. 2 zákona. Vo vzťahu k upozorneniu prokurátora odporca uviedol, že vzhľadom na to, že na svojich záveroch o nemožnosti aplikovania § 19a ods. 2 Zákona o miestnych daniach v tejto veci trval a upozorneniu prokurátora nemohol vyhovieť, odstúpil toto upozornenie prokurátora svojmu nadriadenému orgánu na úseku správy daní a poplatkov, Finančnému riaditeľstvu SR. Nadriadený orgán listom zo dňa 23.2.2015 č. XXXXXXX/XXXXX/XXXX konštatoval správnosť postupu odporcu. Uviedol, že navrhovateľ nepodal v roku 2008 - 2012 daňové priznanie, nemohol preto vo vzťahu k týmto rokom podať dodatočné daňové priznanie. Prvým predpokladom pre podanie dodatočného daňového priznania je skutočnosť, že daňovník zistí, že jeho daň má byť nižšia ako bola vypočítaná v konkrétnom daňovom priznaní. Dodatočné daňové priznanie tak môže byť podané len k podanému daňovému priznaniu a nie za daňové obdobie, za ktoré daňovník daňové priznanie nepodal. Zároveň bola zákonom určená lehota na podanie takéhoto dodatočného daňového priznania. Odporca citoval § 250t ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.), pričom uviedol, že zo žiadneho ustanovenia Daňového poriadku, resp. Zákona o miestnych daniach nevyplýva pre odporcu povinnosť konať o dodatočných daňových priznaniach, keďže podania navrhovateľa, napriek ich označeniu ako dodatočné daňové priznania, nespĺňajú zákonné náležitosti na to, aby mohli byť správcom dane posúdené ako dodatočné daňové priznania. Príslušné zákony na úseku správy daní neupravujú možnosť ani povinnosť odporcu konať tak, ako sa navrhovateľ domáha. Navrhol preto, s odkazom na § 2050t ods. 4 O.s.p. posledná veta, návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietnuť. Krajský súd postupom podľa § 250t O.s.p., upravujúcim konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy, preskúmal podaný návrh a jeho doplnenia, oboznámil sa s priloženými dokladmi, administratívnym spisovým materiálom, s vyjadrením odporcu, pričom dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný. Z podaného návrhu je zrejmé, že navrhovateľ si uplatňuje svoj nárok podľa piatej časti štvrtej hlavy O.s.p., ustanovenie § 250t, a to vo vzťahu k postupu odporcu ako správcu dane z nehnuteľností vo vzťahu k podaniam navrhovateľa označeným ako dodatočné daňové priznania za roky 2008 - 2012. Podľa § 250t ods. 1 O.s.p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Podľa § 250t ods. 4 O.s.p. súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne. Cieľom procesnej úpravy zakotvenej v štvrtej hlave piatej časti O.s.p. ,,Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy" je poskytnúť fyzickým osobám a právnickým osobám účinnú súdnu ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy. Nečinnosť je pasivita správneho orgánu vtedy, keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán konal a rozhodol. Nie je pri tom rozhodujúce, či ide o správne konanie začaté na základe návrhu účastníka (uplatnenie dispozičnej zásady), alebo konanie začaté z podnetu správneho orgánu (uplatnenie zásady oficiality). Nečinnosť sa najčastejšie prejavuje v opomenutí zákonom predpísaných úkonov (napr. vykonávanie úkonov bez upovedomenia účastníkov, opomenutie predvolať účastníka, nedoručovanie rozhodnutí a iných písomností dotknutým osobám), alebo ak správny orgán nekoná vo veci vôbec, resp. ak koná s neodôvodnenými prieťahmi. Nečinnosťou je tiež, ak správny orgán nekoná v prípadoch, keď bez zákonného podkladu tvrdí, že nemá právomoc v danej veci konať. Povinnosťou navrhovateľa je v návrhu uviesť, prečo by mal orgán verejnej správy konať, t.j. z ktorého zákonného ustanovenia vyplýva tomuto správnemu orgánu takáto pôsobnosť a právomoc, prípadne vecná a miestna príslušnosť pre vybavenie veci, a následne, z akého zákonného ustanovenia vyplýva povinnosť vykonať požadovaný úkon. Navrhovateľ musí špecifikovať, z akých dôvodov považuje postup správneho orgánu za nečinnosť, t.j. aké konkrétne úkony mali byť zo strany odporcu vykonané a neboli. Primárne je nevyhnutné vyriešiť otázku prípustnosti návrhu podľa § 250t ods. 1 O.s.p., ktorý podmieňuje využitie súdnej ochrany prostredníctvom piatej hlavy piatej časti O.s.p. vyčerpaním prostriedkov, ktorých použitie umožňujú osobitné predpisy. Zákon nešpecifikuje, o aké prostriedky má ísť. Je zrejmé, že musí ísť o zákonné prostriedky, ktoré sú priamo k dispozícii navrhovateľovi ako účastníkovi správneho vzťahu. Zákonom určený postup tak vyjadruje zásadu subsidiarity súdneho konania, z ktorej vyplýva, že správny orgán sa musí pred súdnym konaním dozvedieť o tom, že existuje stav, ktorý navrhovateľ hodnotí ako nezákonný zásah. Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej práva mali byť porušené zo strany orgánu verejnej správy sa má prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Správny orgán musí mať možnosť vyjadriť sa k námietkam tohto účastníka, t.j. správny orgán musí mať možnosť sám odstrániť namietaný stav a dosiahnuť nápravu. Ak týmto postupom nedôjde k náprave, je namieste, aby sa dotknutý subjekt domáhal ochrany svojich práv na súde v rámci správneho súdnictva. Navrhovateľ tak pred podaním návrhu na súd podľa § 250t O.s.p. musí realizovať zákonné kroky proti namietanému nezákonnému stavu a nezákonnému postupu zo strany správneho orgánu. Z obsahu administratívneho spisu, ako aj z podaného návrhu vyplýva, že navrhovateľ podal proti postupu, resp. nekonaniu odporcu sťažnosť, a rovnako aj postupoval prostredníctvom inštitútu upozornenia prokurátora. Súd sa preto ďalej zaoberal otázkou, či zo strany odporcu došlo k takému postupu, ktorý by mohol byť hodnotený ako nečinnosť. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že na základe daňového priznania navrhovateľa k dani zo stavieb zo dňa 18.2.2005 bola navrhovateľovi platobným výmerom č. XXXXXX/XXXX zo dňa 26.7.2005 určená daň z nehnuteľnosti podľa zákona č. 582/2004 Z.z. v sume 94 460,- Sk. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.8.2005. Daň bola zo strany daňovníka uhradená 15.8.2005. Do roku 2012 bol na základe takto podaného daňového priznania vydávaný odporcom platobný výmer, na základe ktorého navrhovateľ ako daňovník hradil v určených lehotách daň v stanovenej výške. V dňoch 11.4.2013, 22.4.2013 a 30.12.2013 podal navrhovateľ dodatočné daňové priznania, v ktorých dotknuté nehnuteľnosti označil ako stavby určené na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej pôdohospodárskej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu. Listom odporcu zo dňa 3.5.2013 bol navrhovateľ vyzvaný na predloženie dokladov preukazujúcich skutočný účel využívanie dotknutých stavieb, keďže dodatočným daňovým priznaním u týchto stavieb došlo k zmene účelu využitia, t.j. k zmene označenia zaradenia stavieb (§ 10 ods. 1 písm. b/ Zákona o miestnych daniach) Podaním doručeným odporcovi dňa 20.5.2013 navrhovateľ doložil kolaudačné rozhodnutia vydané bývalým Mestským národným výborom v Poprade z rokov 1988 až 1990 a rozhodnutie Obvodného úradu životného prostredia z roku 1994 týkajúce sa predmetných stavieb, v zmysle ktorých sa povoľuje využívanie stavieb na sklad sadbových zemiakov, ako plynová prípojka pre sklad sadbových zemiakov, sklad osív a komunikačné a spevnené plochy. Podaním z dňa 3.6.2013 odporca oznámil navrhovateľovi, že ním predložené vyššie uvedené doklady nemožno považovať za doklady, ktoré by hodnoverne preukazovali skutočný účel využívania predmetných stavieb v rokoch 2009 - 2012. Na základe tejto informácie navrhovateľ predložil Zmluvu o nájme nebytového priestoru datovanú k 1.1.2005, z ktorej má vyplývať skutočné využívanie nehnuteľností na poľnohospodárske účely. Tento účel je zrejmý tiež z výpisu z obchodného registra nájomcu vzhľadom na okruh podnikateľskej činnosti, ktorou sa tento subjekt zaoberá. Listom zo dňa 12.9.2013 odporca oznámil navrhovateľovi, že ani tento doklad nemožno považovať za dostačujúci na preukázanie skutočného účelu využitia predmetných stavieb v zdaňovacom období 2009 - 2012. Podaním doručeným odporcovi dňa 9.12.2013 navrhovateľ predložil odporcovi čestné vyhlásenie nájomcu o využívaní stavieb na poľnohospodárske účely a fotodokumentáciu predmetných priestorov. Zároveň navrhol, aby v prípade, ak odporca ako správca dane naďalej považuje predložené dôkazy za nepostačujúce, ten vykonal miestne šetrenie v spolupráci so spoluvlastníkmi nehnuteľností a nájomcom za účelom preverenia tvrdení navrhovateľa. Listom zo dňa 28.2.2014 označeným ako „vyjadrenie k predloženým dodatočným daňovým priznaniam“ odporca oznámil navrhovateľovi, že vzhľadom na znenie § 19a ods. 2 zákona o miestnych daniach bol daňovník oprávnený podať daňové priznanie najneskôr v lehote štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, t.j. od roku 2005. Listom zo dňa 7.3.2014 navrhovateľ opakovane požiadal o vydanie rozhodnutia o dodatočných daňových priznaniach resp. navrhol predložiť vec nadriadenému orgánu spolu so sťažnosťou na postup správcu dane. Poukázal v ňom na skutočnosť, že správca dane nevydal vo veci rozhodnutie napriek skutočnosti, že zákon ukladá povinnosť rozhodnúť vo veci v lehote ôsmich, resp. 30 dní odo dňa začatia konania, t.j. odo dňa podania dodatočných daňových priznaní. Uviedol, že dodatočné daňové priznania podané za roky 2008 - 2012 boli podané včas, keďže neboli podané za rok 2005, ale za rok 2008 a nasledujúce, t.j. v lehote štyroch rokov spätne v zmysle § 19a ods. 2 Zákona o miestnych daniach. Keďže sa nejedná o zložitý prípad a správcovi dane uplynula aj 60 dňová lehota na rozhodnutie podľa § 65 Daňového poriadku, má správca dane považovať toto podanie zároveň za sťažnosť, ktorou sa navrhovateľ domáha odstránenie nečinnosti správcu dane a trvá na vydaní rozhodnutia vo veci. Listom zo dňa 20.3.2014 označeným ako „Opakovaná žiadosť o vydanie rozhodnutia o dodatočných daňových priznaniach alternatívne na predloženie veci nadriadenému orgánu - odpoveď“, v ktorej citoval § 18 ods. 1, § 19 ods. 1, § 104 Zákona o miestnych daniach, § 2 písm. c/ a § 13 ods. 3 Daňového poriadku. Poukázal v ňom na to, že aplikácia § 19a ods. 2 Zákona o miestnych daniach prichádza do úvahy len vtedy, ak má byť daň nižšia ako je uvedené v daňovom priznaní z dôvodu nesprávneho výpočtu. V navrhovateľom podanom daňovom priznaní je však daň vypočítaná správne, na základe údajov uvedených priamo daňovníkom. Zmena zaradenia stavby nie je dôvodom, ktorý predpokladá toto zákonné ustanovenie. Zároveň odporca poukázal na to, že dodatočné daňové priznanie možno podľa toto istého ustanovenia podať najneskôr do štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie. Táto povinnosť vznikla daňovníkovi v roku 2005, t.j. lehota na podanie dodatočného daňového priznania k tomuto daňovému priznaniu uplynula dňa 31.12.2009. Na základe podania navrhovateľa, aj keď označeného ako dodatočné daňové priznanie, tak nevyplýva pre správcu dane zákonná povinnosť začať daňové konanie o dodatočnom daňovo priznaní z uvedených dôvodov. Daňovníkovi na podklade jeho podaní nevzniklo žiadne právo ani povinnosť, o ktorých by mal odporca ako správca dane rozhodnúť. Mesto Poprad ako správca dane z nehnuteľností preto nezačalo daňové konanie o dodatočných daňových priznaniach a nemá tak povinnosť vydať vo veci meritórne rozhodnutie. Dňa 4.6.2014 bolo uskutočnené u odporcu prešetrenie sťažnosti so záverom, že postup správcu dane bol správny a zákonný. Podaná sťažnosť je preto neopodstatnená. Správca dane postupoval správne, ak nevydal vo veci rozhodnutie o dodatočnom daňovom priznaní. O výsledku tohto šetrenia bol navrhovateľ oboznámený listom z toho istého dňa. Správca dane po opise skutkových okolností veci od podania daňového priznania v 2005 cez šetrenie vykonávané v roku 2013 po podaniach označených ako dodatočné daňové priznania, s citáciou § 18 ods. 1 prvá veta, § 19 ods. 1, prvá veta, § 104 ods. 1, prvá veta Zákona o miestnych daniach. Uviedol, že je nesporné, že daňovníkovi vznikla daňová povinnosť k nadobudnutým stavbám k 1.1.2005. V zákonnej lehote daňovník daňové priznanie podal. Dotknuté stavby boli priznané ako stavby na ostatné podnikanie a na zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu súvisiacu s ostatným podnikaním a so zárobkovou činnosťou. V období od 2005 do 2012 daňovník správcovi dane neoznámil žiadne skutočnosti rozhodujúce pre vyrúbenie dane, nepodal nové daňové priznanie, vyrúbenú daň každoročne hradil. V dodatočných daňových priznaniach v roku 2013 označil daňovník dotknuté stavby ako stavby pre pôdohospodársku produkcia, t.j. zmenil účel využitia stavby. Odporca ako správca dane však zotrváva na svojom doterajšom závere, že podanie označené ako dodatočné daňové priznanie nemôže byť správcom dane považované za dodatočné daňové priznanie pre nesplnenie zákonných podmienok (zmeškanie lehoty od podania daňového priznania a skutočnosť, že zmena účelu využitia stavieb nie je dôvodom pre postup podľa § 19a ods. 2 Zákona o miestnych daniach). Správca dane teda nemal povinnosť na podklade týchto dodatočných daňových priznaní vydať rozhodnutie v daňovom konaní. Jeho postup je tak zákonný a sťažnosť daňovníka neopodstatnená. Podaním zo dňa 11.7.2014 podal navrhovateľ podnet na vydanie upozornenia prokurátora vo vzťahu k ním namietanému postupu správcu dane. Na tomto základe podala Okresná prokuratúra Poprad dňa 4.12.2014 upozornenie prokurátora. Keďže odporca zotrval na svojom postoji a právnom názore vo veci, predložil podanie Finančnému riaditeľstvu SR ako druhostupňovému orgánu na úseku správy daní, v zmysle § 29 ods. 2 Zákona o prokuratúre. Finančné riaditeľstvo SR ako príslušný nadriadený orgán odporcu, správcu dane z nehnuteľností, listom zo dňa 23.2.2015 č. XXXXXXX/XXXXX/XXXX oznámil prokuratúre spôsob vybavenia upozornenia prokurátora, v ktorom uviedol, že postup správcu dane, ktorý o podaniach označených ako dodatočné daňové priznania nerozhodoval, považuje za správny. U daňovníka neboli v súvislosti s týmito podaniami splnené zákonné predpoklady v zmysle § 19a ods. 2 Zákona o miestnych daniach. Predpokladom podania dodatočného daňového priznania je, že daňovník zistí, že jeho daň má byť nižšia ako je vypočítaná v podanom daňovom priznaní. Dodatočné daňové priznanie je možné podať len k podanému daňovému priznaniu, nie je ho možné podať za zdaňovacie obdobie, za ktoré daňovník daňové priznanie nepodal. Zároveň zákon určuje lehotu štyroch rokov na podanie dodatočného daňového priznania. Keďže daňový subjekt riadne daňové priznania na roky 2008 - 2012 nepodal, nemohol teda podať dodatočné daňové priznania na roky 2008 - 2012. Súd postupujúc v konaní podľa štvrtej hlavy piatej časti O.s.p. poukazuje na to, že podľa § 10 ods. 1 Zákona o miestnej dani (v znení účinnom k 31.12.2012) predmetom dane zo stavieb sú stavby na území Slovenskej republiky v tomto členení: b) stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej pôdohospodárskej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu, f) stavby na ostatné podnikanie a na zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu súvisiacu s ostatným podnikaním a so zárobkovou činnosťou. Podľa § 13 ods. 1 Zákona daňovníkom dane z bytov je vlastník bytu alebo nebytového priestoru alebo správca bytu alebo nebytového priestoru vo vlastníctve štátu, správca bytu alebo nebytového priestoru vo vlastníctve obce, alebo správca bytu alebo nebytového priestoru vo vlastníctve vyššieho územného celku (ďalej len "vlastník bytu"). Podľa § 18 ods. 1 Zákona daňová povinnosť vzniká 1. januára zdaňovacieho obdobia nasledujúceho po zdaňovacom období, v ktorom sa daňovník stal vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti, ktorá je predmetom dane, a zaniká 31. decembra zdaňovacieho obdobia, v ktorom daňovníkovi zanikne vlastníctvo, správa, nájom alebo užívanie nehnuteľnosti. Ak sa daňovník stane vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti 1. januára bežného zdaňovacieho obdobia, vzniká daňová povinnosť týmto dňom. Podľa § 18 ods. 3 Zákona (v znení účinnom do 31.11.2012) fyzická osoba alebo právnická osoba v priebehu príslušného zdaňovacieho obdobia je povinná oznámiť správcovi dane skutočnosti rozhodujúce pre vznik alebo zánik daňovej povinnosti k dani z nehnuteľností a každú zmenu týchto skutočností do 30 dní odo dňa nasledujúceho po dni, keď tieto skutočnosti alebo ich zmeny nastali. Podľa § 19 ods. 1 Zákona prvá veta daňové priznanie k dani z nehnuteľností (ďalej len "priznanie") je daňovník povinný podať príslušnému správcovi dane do 31. januára toho zdaňovacieho obdobia, v ktorom mu vznikla daňová povinnosť podľa stavu k 1. januáru zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon neustanovuje inak, a v ďalších zdaňovacích obdobiach do tohto termínu, len ak nastali zmeny skutočností rozhodujúcich na vyrubenie dane z nehnuteľností. Podľa § 19a ods. 2 Zákona ak daňovník zistí, že jeho daň má byť nižšia, ako je vypočítaná v podanom priznaní, je oprávnený podať dodatočné daňové priznanie najneskôr do štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať priznanie. Podľa § 20 ods. 4 Zákona správca dane na základe podaného dodatočného daňového priznania vyrubí rozdiel dane rozhodnutím na zdaňovacie obdobie, ktorého sa dodatočné daňové priznanie týka, a tiež na nasledujúce zdaňovacie obdobia, v ktorých bola daň vyrubená aj bez podania priznania, ak sa na nasledujúce zdaňovacie obdobia dodatočné daňové priznanie vzťahuje. Zákonom č. 460/2011 Z.z. sa menil a dopĺňal zákon č. 582/2004 Z.z. o niektorých daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov bod 25 boli zo zákona č. 586/2004 Z.z. vypustené § 19 až 21 a zákon nadobudol účinnosť dňom 01.decembra 2012. Z uvedeného je zrejmé, že v čase podania dodatočných daňových priznaní (11.4.2013, 22.04.2013, 20.12.2013) aplikácia ustanovení, podľa ktorých podľa názoru navrhovateľa mal odporca postupovať v zákone č. 586/2004 Z.z. neexistovali, pretože boli zo zákona vypustené. Aj v prípade extenzívneho výkladu zákona o miestnych daniach teda, žeby správca dane na tzv. dodatočné daňové priznania aplikoval zákon č. 586/2004 Z.z. v znení účinnom do 30.novembra 2012, odporca v konaní nebol nečinný. Z obsahu spisu ako aj z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že postup pri podaní dodatočného daňového priznania bol upravený v § 19a v spojení s § 20 ods. 4 Zákona o miestnych daniach. Predpokladom pre tento postup je podanie správne vyplneného a podaného dodatočného daňového priznania podľa § 19a Zákona. Odporca skonštatoval, a s týmto názorom sa stotožnil tiež nadriadený orgán pri posudzovaní upozornenia prokurátora, že podanie navrhovateľa nemôže byť posúdené ako dodatočné daňové priznanie podľa § 19a ods. 2, keďže nespĺňa zákonné predpoklady, t.j. podanie dodatočného daňového priznania k už riadne podanému daňovému priznaniu v lehote štyroch rokov. Je nesporné, že daňovník podal daňové priznanie v roku 2005, t.j. dodatočné daňové priznanie je v jeho prípade možné podať len k tomuto roku, t.j. ako dodatočné daňové priznanie za rok 2005 (ak by daňovník podal takéto dodatočné daňové priznanie, mohlo by byť posúdené ako dodatočné daňové priznanie, podané po štvorročnej lehote, t.j. ani takéto podanie by nevyvolalo účinky, akých sa domáhal daňovník, t.j. zmena jeho daňovej povinnosti za uplynulé obdobie z dôvodu zmeny využitia stavieb). Zákon č. 586/2004 Z.z. v znení účinnom do 30.11.2012 jednoznačne stanovil prekluzívnu lehotu štyroch rokov na podanie dodatočného daňového priznania od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať priznanie. Ak teda navrhovateľovi vznikla povinnosť podať priznanie v roku 2005, lehota štyroch rokov v roku 2013 dávno uplynula. O správnosti postupu odporcu svedčí aj ustanovenie § 99c zákona č. 582/2004 Z.z., podľa ktorého a to ods. 1 vyplýva, že pred uplynutím lehoty na podanie priznania k dani z nehnuteľnosti, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie prístroje alebo niektorej z nich alebo čiastkového priznania k týmto daniam alebo niektorej z nich môže daňovník podať opravné priznanie. Na vyrubenie dane je rozhodujúce posledné podané opravné priznanie, pričom na podané priznanie alebo čiastkové priznanie alebo predchádzajúce opravné priznanie sa neprihliada. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia daňovník je povinný podať dodatočné priznanie, ak zistí, že v priznaní k dani z nehnuteľností, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie prístroje alebo niektorej z nich alebo v čiastkovom priznaní k týmto daniam alebo niektorej z nich neuviedol správne údaje na vyrubenie dane najneskôr do štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať priznanie k dani z nehnuteľnosti, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie prístroje alebo niektorej z nich alebo čiastkové priznanie k týmto daniam alebo niektorej z nich. Dodatočným priznaním nemožno meniť účel využitia stavby. Avšak ak daňovník označil svoje podanie ako dodatočné podanie za roky 2008 až 2012, takéto podanie nemôže byť posúdené ako dodatočné daňové priznanie, keďže za roky 2008 až 2012 tento daňovník žiadne daňové priznanie nepodal. Jeho podanie teda nemohlo vyvolať začatie daňového konania, a nemohlo tak byť zo strany odporcu, správcu dane vydané rozhodnutie vo veci podľa § 20 ods. 4 zákona, t.j. rozhodnutie na rozdiel dane za zdaňovacie obdobie, ktorého by sa toto dodatočné daňové priznanie týkalo a lehota štyroch rokov uplynula. Nie je preto možné vyhovieť návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáha vydania rozhodnutia o ním podaných dodatočných daňových priznaniach, keďže odporca ako príslušný správca dane vec správne uzavrel, že ak neboli splnené zákonné predpoklady na podanie dodatočného daňového priznania, podania navrhovateľa, daňovníka, nemôžu byť považované za dodatočné daňové priznania. Daňové konanie v zmysle príslušných právnych predpisov o týchto podaniach tak nezačalo a nie je tak možné vydať meritórne rozhodnutie, t.j. nový platobný výmer, resp. rozhodnutie na rozdiel dane. Zo spisu vyplýva, že odporca s navrhovateľom písomne komunikoval a právny názor na jeho podanie mu oznámil. Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že postup odporcu vo vzťahu k podaniam navrhovateľa ním označených ako dodatočné daňové priznania bol správny, a rovnako ten správne postupoval, keď o svojom postupe informoval navrhovateľa, daňovníka, listom, keďže žiadne zákonné ustanovenie mu iný postup, resp. vydanie rozhodnutia vo veci neukladá. Konanie, resp. postup odporcu tak nemôže byť považovaný za nečinnosť. Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250t ods. 4 O.s.p. návrh zamietol ako nedôvodný. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250v ods. 5 O.s.p. Neúspešný navrhovateľ nemá právo na náhradu trov konania. Odporcovi takéto právo zo zákona neprislúcha. Krajský súd preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 250t ods. 7 O.s.p.).