Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 3CoPr/2/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112243167 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8112243167.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobkyne Q. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX, K., právne zastúpená JUDr. Martinou Kožárovou Jenčovou, advokátkou, Slovenská 69, Prešov, proti žalovanej Fakultná nemocnica s poliklinikou J.A. Reimana Prešov, Hollého 4, Prešov, IČO: 00 610 577, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou GOGA a spol., s.r.o., Žriedlova 3, Košice, IČO: 36 863 947, o náhradu mzdy a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 28C 1/2012 - 325 zo dňa 01.10.2014 takto jednohlasne r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy 5 095,79 Eur s prísl. a v zamietavom výroku o náhrade nemajetkovej ujmy. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 5 095,79 Eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy 727,97 Eur od 16.06.2012 do zaplatenia, vo výške 8,5 % zo sumy 727,97 Eur od 16.07.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % zo sumy 727,97 Eur od 16.08.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % zo sumy 727,97 Eur od 16.09.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % zo sumy 727,97 Eur od 16.10.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % zo sumy 727,97 Eur od 16.11.2012 do zaplatenia a vo výške 8,75 % zo sumy 727,97 Eur od 16.12.2012 do zaplatenia (výrok I.). V prevyšujúcej časti nárok na náhradu mzdy zamietol (výrok II.), zamietol tiež návrh na náhradu nemajetkovej ujmy (výrok III.) a vyslovil, že o trovách konania a trovách štátu rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (výrok IV.). Rozhodnutie odôvodnil zistením, že žalobkyňa pracovala u žalovanej od 01.06.1983 na dobu neurčitú vo funkcii zdravotná sestra. V konaní tamojšieho súdu vedenom pod sp. zn. 28C/26/2011 súd určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce zo dňa 30.11.2010 zo strany žalovanej je neplatná a pracovný pomer trvá ďalej. Podľa názoru súdu prvého stupňa dôvodom určenia neplatnosti pracovného pomeru bolo jednak zmeškanie prekluzívnej subjektívnej lehoty zo strany zamestnávateľa na danie výpovede, ako aj skutočnosť, že žalobkyňa bola u zamestnávateľa vystavená nerovnému zaobchádzaniu a šikanóznemu správaniu. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 21.11.2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, a to len z dôvodu uplynutia dvojmesačnej prekluzívnej lehoty uvedenej v ustanovení § 63 ods. 3 Zákonníka práce. V predmetnom konaní si žalobkyňa uplatnila náhradu mzdy ako sankciu z neplatného skončenia pracovného pomeru, tiež si uplatnila nárok na zaplatenie mzdy a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňujúc porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Tvrdila, že konanie žalovanej (vykonanie 4 kontrol v priebehu 8 dní práceneschopnosti žalobkyne zo strany zamestnávateľa) ju zasiahlo vo viacerých oblastiach jej života, vyvolalo pochybnosti o jej čestnosti, spoľahlivosti a dôveryhodnosti, zhoršilo jej postavenie a profesionálne uznanie, čo malo za následok aj zhoršenie jej zdravotného stavu. Žalovaná navrhla návrh zamietnuť s odôvodnením, že priznanie náhrady mzdy je v rozpore s dobrými mravmi. Nesúhlasila s priznaním náhrady nemajetkovej ujmy a v tejto súvislosti vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku odôvodňujúc, že skutočností, ktoré namietala navrhovateľka ako diskriminačné sa stali v roku 2009 a v roku 2010. Prvostupňový súd vec právne odôvodnil čl. VI, § 13 ods. 1, 3, § 79 ods. 1, 2, 3, 4, § 134 ods. 1, 2 Zákonníka práce, § 2 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. b), § 9 ods. 1, 2, 3, 4, 5 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len antidiskriminačný zákon), § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Skonštatoval, že žalobkyňa žiadala titulom náhrady mzdy zaplatiť 13 562,96 Eur za obdobie od 01.08.2011 do 30.11.2012 (t. j. za 16 mesiacov), pričom náhrada mzdy patrí žalobkyni najskôr od 01.05.2012. Žalovaná neplatne rozviazala pracovný pomer so žalobkyňou ku 31. 03. 2011 a do 30.04.2012 bola žalobkyňa práceneschopná. Žalovaná žiadala, aby súd v zmysle ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce náhradu mzdy žalobkyni nad 12 mesiacov nepriznal. Pokiaľ ide o časové obdobie pre priznanie náhrady mzdy, súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej a uzavrel, že navrhovateľke nepatrí náhrada mzdy za obdobie, kedy bola práceneschopná (od 01.04.2011 do 30.04.2012). V tejto súvislosti poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu ČR Cpjn 4/2004, podľa ktorého zamestnanec nemá nárok na náhradu mzdy za dobu jeho dočasnej práceneschopnosti a to z dôvodu, že ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy v dôsledku práceneschopnosti, počas ktorej mu nepatrí náhrada mzdy, nemá nárok ani na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru v prípade, ak je práceneschopný. Súd preskúmal nárok na náhradu mzdy za obdobie od 01.05.2012 do 30.11.2012, t. j. kedy už žalobkyňa nebola práceneschopná, bola vedená na úrade práce ako nezamestnaná a dňom 01.12.2012 opäť do zamestnania u žalovanej nastúpila. Za obdobie od 01. 05. do 30. 11. 2012 súd priznal žalobkyni náhradu mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce so skonštatovaním, že správanie sa žalobkyne počas trvania pracovného pomeru, jej charakterové a osobnostné vlastnosti, výkonnosť v práci nie sú argumentom pre zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy. Keďže žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu mzdy 967,40 Eur mesačne a ust. § 134 ods. 1, 2 Zákonníka práce jasne vymedzuje, čo sa považuje na pracovnoprávne účely ako priemerný zárobok (vždy kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa priemerný zárobok zisťuje), základom výpočtu náhrady mzdy je priemerný zárobok vo výške 727,97 Eur a nie 967,40 Eur ako ho vypočítala žalobkyňa. Preto súd nad priemernú mesačnú mzdu 727,97 Eur návrh žalobkyne zamietol (II. výrok). K obrane žalovanej, aby súd žalobkyni nepriznal nárok na náhradu mzdy lebo bola problémovou zamestnankyňou uviedol, že žalovaná síce predložila rozsiahle dôkazy o tom, že žalobkyňa porušovala pracovnú disciplínu (sťažnosť pacienta, nedôsledné vypisovanie zdravotnej dokumentácie, vykonávanie poisťovacej činnosti na gynekologicko-pôrodníckom oddelení), v tejto súvislosti zdôraznil, že ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce pre nepriznanie náhrady mzdy nad 12 mesiacov ako dôvod nepozná skutočnosť akou zamestnankyňou bola žalobkyňa pred neplatným skončením pracovného pomeru. V tejto súvislosti súd poukázal aj na judikatúru, podľa ktorej základným hľadiskom, na ktoré súd musí pri znižovaní, prípadne nepriznaní náhrady mzdy brať zreteľ je skutočnosť, či sa pracovník po neplatnom skončení pracovného pomeru zapojil do práce, prípadne z akých dôvodov tak neurobil. Pri rozhodovaní o znížení, alebo nepriznaní náhrady mzdy musí súd zvážiť, či pracovník mal možnosť obstarať si vhodnú prácu a za akých podmienok, či a aké zárobky dosahoval a či to nebolo za nepriaznivých okolností. Pri posudzovaní nepriznania náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nie sú podstatné okolnosti v osobe, správaní a v pracovnom hodnotení samotného zamestnanca počas trvania pracovného pomeru, ale skutočnosti, ktoré nastali po neplatnom skončení pracovného pomeru a teda to, či vykonával nejakú inú prácu a podobne. Právna úprava umožňuje znížiť, prípadne vôbec nepriznať zamestnancovi náhradu mzdy, ak celkový čas, za ktorý by sa mu mala poskytnúť náhrada mzdy presahuje 12 mesiacov. Súd sa s obranou žalovanej nestotožnil, mal za to, že ak nárok na náhradu mzdy začínal plynúť po skončení pracovnej neschopnosti od 01.05.2012 a žalobkyňa opäť nastúpila do zamestnania 01.12.2012, patrí jej náhrada mzdy za obdobie od 01.05.2012 do 30.11.2012 (7 mesiacov x 727,97 Eur) vo výške 5 095,79 Eur. Zároveň priznal žalobkyni aj úrok z omeškania z náhrady mzdy od výplatného termínu od júna 2012 do decembra 2012 vo výške, ktorú si žalobkyňa v zákonnej výške uplatnila (I. výrok). Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy súd v celom rozsahu zamietol. Pripustil, že v rozsudku, v ktorom určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni je neplatná a pracovný pomer naďalej trvá, uviedol okolnosti naznačujúce porušenie antidiskriminačného zákona na pracovisku, na druhej strane zdôraznil, že v potvrdzujúcom rozsudku krajského súdu sa tento dôvod nepotvrdil. Dôvodom pre potvrdenie rozsudku o neplatnosť výpovede odvolacím súdom bolo zmeškanie prekluzívnej lehoty zo strany žalovanej. V priebehu tohto konania žalovaná predložila súdu celý rad dôkazov, ktoré preukázali, že nebola so žalobkyňou ako zamestnankyňou s výkonom jej práce spokojná. V kontexte týchto dôkazov (najmä tých, ktoré potvrdili, že žalobkyňa vykonávala zárobkovú činnosť na gynekologicko-pôrodníckom oddelení, ako aj predložené vyjadrenia zdravotných sestier, že vrchná sestra vykonávala kontrolu činnosti na oddelení každej sestry, sťažnosti pacienta) s poukazom na preukázanú nespokojnosť zo strany zamestnávateľa s výkonom práce žalobkyne a s preukázaním jej viacerých pochybení, súd uzavrel, že konanie zo strany zamestnávateľa (vykonanie 4 kontrol počas trvania práceneschopnosti žalobkyne) nebolo takej intenzity, aby umožňovalo postup v zmysle § 9 antidiskriminačného zákona. V konaní ani nebolo preukázané, že by nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť, alebo spoločenské uplatnenie žalobkyni. Preto nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol (III. výrok). Výrok o trovách konania a trovách štátu súd odôvodnil ust. § 151 ods. 3 O.s.p. (IV. výrok). Odvolanie proti rozsudku podala žalobkyňa a žalovaná. Odvolanie žalobkyne smeruje len proti výroku, ktorým súd zamietol návrh na náhradu nemajetkovej ujmy (výrok č. III.). Žalobkyňa tvrdí, že došlo voči jej osobe k nerovnému zaobchádzaniu a to vykonávaním kontrol dodržiavania liečebného režimu počas práceneschopnosti, lebo bola jedinou zamestnankyňou z tisícky zamestnancov, u ktorej sa takéto kontroly vôbec vykonali, čo potvrdila v konaní aj svedkyňa Ing. S.. Argumentácia žalovanej, že žalobkyňa bola opakovane práceneschopná neobstojí, lebo z potvrdenia Sociálnej poisťovne je zrejmé, že bola od roku 2008 len raz dlhodobejšie práceneschopná pre problémy s kĺbmi (od 3/2009 do 07/2009), ináč nemala s dochádzkou do práce žiadne problémy. Postup žalovanej, keď u nej opakovane vykonávala kontrolu nemožno považovať za primeraný, nevyhnutný a objektívne ospravedlniteľný. Žalovaná vykonala kontrolu 07.07.2010, kedy bola žalobkyňa doma, 13.07.2010 a 14.07.2010, kedy žalovaná konštatovala, že sa doma nezdržiavala a znova 15.07.2010, kedy bola žalobkyňa opätovne doma. Z priebehu vykonávaných kontrol a ich periodicity je zrejmé, že zamestnávateľ tieto kontroly vykonával s cieľom za každú cenu nájsť dôvod pre výpoveď z pracovného pomeru. To je potrebné považovať za šikanózne správanie, zneužívajúce právo a jednoznačný rozpor s dobrými mravmi. Keďže k takému kroku žalovaná pristúpila výlučne u žalobkyne a u žiadneho iného zamestnanca nie, je potrebné takéto konanie označiť za diskriminačné. Žalobkyňa sa nestotožnila ani so záverom súdu, podľa ktorého bola preukázaná nespokojnosť zamestnávateľa s ňou ako zamestnankyňou. Je pozoruhodné, že napriek jej 30 ročnej praxi ako zdravotnej sestry, nespokojnosť je daná až od obdobia, kedy sa jej priamou nadriadenou stala p. U.. Žalovaná nepreukázala, že by sa vrchná sestra rovnako sťažovala aj na prácu ostatných zdravotných sestier. Odvolateľka nepopiera právo kontrolovať zamestnancov, avšak kontrola má byť u všetkých zamestnancov rovnaká. Tiež nesúhlasila s tým, že vykonávala zárobkovú činnosť na gynekologicko - pôrodníckom oddelení. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že navštívila pacientky na tomto oddelení, nikdy tam s nimi však žiadnu zmluvu o poistení neuzatvorila, a teda nevykonávala zárobkovú činnosť. Pokiaľ ide o sťažnosti na jej osobu zo strany pacientov, tieto sťažnosti neboli riadne prešetrené a pod všetkými sťažnosťami bola podpísaná p. U.. Ďalej uviedla, že nemožno akceptovať názor súdu, že obnovenie pracovného pomeru so žalobkyňou je primeraným zadosťučinením. Žalovaná k obnoveniu pracovného pomeru nepristúpila dobrovoľne, uznajúc diskriminačné konanie voči nej, čo by mohlo byť považované za istú morálnu satisfakciu. K obnove pracovného pomeru došlo na základe rozhodnutia súdu a v priebehu celého konania žalovaná nepriznala nerešpektovanie zásady rovnakého prístupu, ani nevyjadrila snahu aspoň o ospravedlnenie. Vo vzťahu k žalobkyni nedošlo k žiadnej náprave protiprávneho stavu, nedostalo sa jej žiadneho primeraného zadosťučinenia, ani náhrady nemajetkovej ujmy. Poukázala tiež na Smernicu Rady 2004/113/EHS, v zmysle ktorej členské štáty Európskej únie majú povinnosť bezpodmienečne zabezpečiť postihovanie porušovania zásady rovnakého zaobchádzania účinným a odstrašujúcim spôsobom, pričom za účinnú a odstrašujúcu sankciu možno považovať aj zaplatenie odškodného obeti bez osobitnej sankcie v rámci verejného práva (čl. 14 smernice). Namietala tiež skutočnosť, že otázku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd pôvodne plánoval vylúčiť na samostatné konanie a preto vykonané dokazovanie sa týkalo nároku na náhradu mzdy a nebolo vykonané vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Preto nemala možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom s dôrazom na nároky z titulu diskriminačného konania, čím jej bolo odňaté právo konať pred súdom. Navrhla rozsudok v napadnutom rozsahu zmeniť a priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, alternatívne žiadala rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie žalovanej smeruje len proti vyhovujúcemu výroku, ktorým bola zaviazaná zaplatiť náhradu mzdy (I. výrok). Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa skončila pracovný pomer u žalobkyne ku dňu 31.03.2011 a v nasledujúcom období bola až do 30.04.2012 práceneschopná. Od 01.05.2012 do 30.11.2012 bola evidovaná na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny a od 01.12.2012 sa vrátila späť do zamestnania. Prvé posudzované obdobie u žalobkyne, t.j. od 01.04.2011 do 30.04.2012, ktoré spolu trvalo 13 mesiacov, bolo obdobím bezprostredne existujúcom po neplatnom skončení pracovného pomeru, a teda z hľadiska počítania času je toto obdobie zároveň obdobím v zmysle ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, t.j. obdobím prvých 12 mesiacov po skončení pracovného pomeru. Nárok na náhradu mzdy sa počíta presne a kontinuálne po dňoch a mesiacoch, a to odo dňa, keď oznámil zamestnanec zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Takéto počítanie času sleduje aj účel a zmysel inštitútu náhrady mzdy, ktorá sa poskytuje za konkrétny deň, čas, kedy zamestnanec je v pracovnom pomere, ale pre nejakú prekážku nepracuje. Takto sa navyše dá presne určiť oprávnenosť a výška poskytovanej náhrady mzdy, a to či v daný deň zamestnanec mal dovolenku, alebo či daný deň nebol sviatok, deň pracovného pokoja alebo či zamestnanec nebol v tom čase práceneschopný pre chorobu a pod. Podľa odvolateľky náhrada mzdy má zabezpečiť finančnú kompenzáciu pre zamestnanca kontinuálne po strate jeho zamestnania a nie až niekoľko rokov potom. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo 204/2009 zo dňa 28.08.2011, podľa ktorého obdobie 12 mesiacov sa počíta kontinuálne. Zdôraznila, že obdobie od 01.05.2012 do 30.11.2012, za ktoré súd priznal náhradu mzdy je obdobím po uplynutí 12 mesiacov odo dňa, keď zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na svojom zamestnaní, a preto je potrebné sa zaoberať aj otázkou, či za toto obdobie by bolo možné náhradu u navrhovateľky znížiť alebo vôbec nepriznať. Uviedla, že nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti a z toho, ako si plnila svoje pracovné povinnosti predtým ako s ňou žalovaná skončila pracovný pomer. Posudzovanie a poskytovanie náhrady mzdy a možnosť jej zníženia, resp. nepriznania musí byť v príčinnej súvislosti so správaním a konaním žalobkyne vo vzťahu k žalovanej a k plneniu si pracovných povinností s tým, prečo žalovaná dala výpoveď, a nie v príčinnej súvislosti s tým, ako sa žalobkyňa správala potom, keď u žalovanej nepracovala a nemala s ňou nič spoločné. Podľa odvolateľky je nespravodlivé, že má nahradiť mzdu, hoci neplatnosť výpovede bola určená iba z formálnych dôvodov (zmeškanie subjektívnej lehoty na danie výpovede), navyše keď žalobkyňa mnohokrát v práci pochybila a okrem iného v rozhodnom období bola registrovaná ako viazaný finančný agent pre spoločnosť Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s.. Žalobkyňa nesplnila ani základnú podmienku, a to neoznámila žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Navrhla rozsudok v napadnutej časti zmeniť a nárok navrhovateľky na náhradu mzdy zamietnuť v celom rozsahu a priznať trovy konania. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že ak nárok na náhradu mzdy počas istého obdobia nepatrí, tak ho nemožno zahrnúť do celkového času, kedy by sa mala náhrada mzdy poskytnúť. Konanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bolo právoplatne skončené a bolo rozhodnuté, že pracovný pomer naďalej trvá. Oznámenie, že zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní nemusí mať písomnú formu, resp. nedostatok písomnej formy nespôsobuje neplatnosť takéhoto úkonu. Dňa 07.12.2010 sa žalobkyňa zúčastnila stretnutia s riaditeľom žalovanej, o čom svedčí potvrdenie zo dňa 07.12.2010. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaná sa od počiatku bránila výpovedi, teda trvala na ďalšom zamestnaní. Navrhla rozsudok vo vyhovujúcom výroku potvrdiť ako vecne správny. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že podaním zo dňa 18.12.2012 žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Samotné podanie ešte neznamená, že sa tým začalo aj riadne konanie podľa antidiskriminačného zákona. Na to, aby sa takého konanie podľa § 11 antidiskriminačného zákona vôbec riadne začalo, bola žalobkyňa povinná označiť aj to, ktoré jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania. To však do 24.04.2014 neurobila, a preto žalovaná nemohla vedieť, proti akým konkrétnym okolnostiam sa má brániť a uviesť svoje dôkazné bremeno. Počas konania preto žalovaná vzniesla námietku premlčania. Rovnako aj nárok titulom údajného diskriminačného konania - vykonávania kontrol počas práceneschopnosti žalobkyne považuje žalovaná za premlčaný, keďže kontroly boli vykonané už v roku 2010. Zdôraznila, že zákon č. 462/2003 Z. z. o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca nikde nestanovoval ako často možno zamestnanca kontrolovať a ktorého zamestnanca je vôbec možné kontrolovať a rovnako tento zákon nezakazoval urobiť kontrolu aj každý deň. Konanie v súlade so zákonom nemôže byť preto diskriminačným. Je potrebné zohľadniť, že podľa potvrdenia Sociálnej poisťovne žalobkyňa bola práceneschopná v roku 2009 - 4 mesiace a v roku 2010 - 5 mesiacov. Pokiaľ ide o vzťahy s p. U., táto nič nemá spoločné s porušovaním pracovnej disciplíny žalobkyne v roku 1984 a 2006, s podozrením na krádež v TESCO STORES SK, a.s., s vykonávaním inej zárobkovej činnosti bez súhlasu žalovanej (sprostredkovanie poistenia na novorodeneckom oddelení), s neplnením si registračnej povinnosti voči Komore sestier. Okrem toho, p. U. ako vedúca sestra kontrolovala všetky sestry. Podľa žalovanej označeným konaním (kontrola u navrhovateľky počas jej práceneschopnosti 4 x) žalobkyňa hodnoverne nepreukázala nielen vznik nemajetkovej ujmy, existenciu protiprávneho úkonu alebo porušenia povinnosti, ale nijako nepreukázala taký protiprávny úkon, ktorý by bol v priamej príčinnej súvislosti s prípadnou škodou, či nemajetkovou ujmou. Navrhla rozsudok v zamietavom výroku o nepriznaní náhrady nemajetkovej ujmy potvrdiť. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O. s. p.) oprávnenými osobami - účastníkmi konania (§ 201 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O. s. p.) a po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 písm. b) O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne ani odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 219 O. s. p.. Z podaného odvolania vyplýva, že žalobkyňa napadla len rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým súd zamietol návrh na náhradu nemajetkovej ujmy (výrok III.) a žalovaná napadla výrok, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť náhradu mzdy (výrok I.). Odvolaním teda nebol napadnutý výrok, ktorým súd nárok na náhradu mzdy v prevyšujúcej časti zamietol (výrok II.) ani výrok, že o trovách konania a trovách štátu bude rozhodnuté osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (výrok IV.). Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie veci, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam a pretože odvolací súd zdieľa i jeho právne závery vo veci, keď vec i správne právne posúdil s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľom. Odvolatelia vo svojom odvolaní neuvádzajú žiadne nové podstatné skutočnosti, svoju rozsiahlu a podrobnú argumentáciu opakovane predostreli už pred súdom prvého stupňa, ktorý sa so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami náležite vysporiadal. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce (ďalej len „Zákonníka práce“), ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi, ktorý mu oznámil, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával náhradu mzdy až do doby, kedy zamestnancovi umožní pokračovať v práci alebo kedy dôjde k platnému rozviazaniu pracovného pomeru. Ust. § 79 Zákonníka práce upravuje práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru v období, v ktorom sú ich vzťahy sporné, v dôsledku rozviazania pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo zrušením v skúšobnej dobe, ktoré učinil zamestnávateľ a jeho platnosť zamestnanec neuznáva (podal preto na súd žalobu o určenie jej neplatnosti) a v ktorom panuje (až do rozhodnutia súdu o žalobe o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru alebo do doby, než dôjde k platnému rozviazaniu pracovného pomeru inak) neistota, či pracovný pomer skutočne skončil (podľa zamestnávateľom učineného rozviazania pracovného pomeru), alebo či bude (môže) pokračovať. V prípade, že zamestnávateľ po právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru neprideľuje zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, ide o prekážku na strane zamestnávateľa podľa ust. § 141 ods. 1 Zákonníka práce. Zamestnancovi po dobu, po ktorú mu zamestnávateľ neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy, patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku a túto náhradu nemožno znížiť, poprípade nepriznať, aj keby o to zamestnávateľ žiadal. Žiadosť zamestnávateľa o zníženie, prípadné o nepriznanie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce predstavuje z procesného hľadiska obranu proti žalobe, ktorou sa zamestnanec domáha zaplatenia náhrady mzdy podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Požiadavka zamestnávateľa, aby zamestnancovi nebola náhrada mzdy vôbec priznaná v sebe zahŕňa tiež žiadosť o primerané zníženie náhrady mzdy. K zníženiu, poprípade nepriznaniu náhrady mzdy podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce môže súd pristúpiť len ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu je možné dôvodiť, že zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších než aké by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu dohodnutú prácu. Pri rozhodovaní o tom, či na žiadosť zamestnávateľa zníži, poprípade neprizná zamestnancovi náhradu mzdy za dobu presahujúcu 12 mesiacov, súd podľa ust.§ 79 ods. 2 Zákonníka práce prihliadne najmä k tomu, či bol zamestnanec medzi tým zamestnaný, akú prácu tam vykonával a akého zárobku dosiahol, alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Významné pritom je najmä, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce v mieste dohodnutom pracovnou zmluvou pre výkon práce alebo v mieste, ktoré je možné z hľadiska daného účelu považovať za rovnocenné miestu dohodnutému pre výkon práce, či zamestnanec vykonával alebo mohol vykonávať takú prácu, ktorá zodpovedá druhu práce dohodnutej v pracovnej zmluve alebo práci, ktorá je dohodnutému druhu práce rovnocenná alebo prácu, ktorej výkon je pre zamestnanca výhodnejší než v pracovnej zmluve dohodnutý druh práce, a akú mzdu za vykonanú prácu dosiahol, alebo by mohol (keby takú prácu vykonával) dosiahnuť. Ak by sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za podmienok nezodpovedajúcich tým, za ktorých by vykonával prácu u zamestnávateľa v prípade, žeby mu prideľoval prácu v súlade s pracovnou zmluvou, nebolo by z hľadiska daného účelu možné po zamestnancovi spravodlivo požadovať, aby sa po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru do takejto práce vôbec zapojil; ak tak i napriek tomu učinil, nemôže to viesť k záveru, že má byť požadovaná náhrada mzdy znížená alebo dokonca nepriznaná. V prejednávanej veci nepochybne žalobkyňa tým, že počas plynutia výpovednej doby podala na súde žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru (01. 02. 2011), oznámila zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ju zamestnával. Správne postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ nepriznal žalobkyni náhradu mzdy (§ 79 ods. 1 Zákonníka práce) za obdobie jej práceneschopnosti (od 01. 04. 2011 do 30. 04. 2012) nakoľko v tom čase nebola splnená podmienky schopnosti žalobkyne vykonávať prácu pre žalovanú. Od 01. 05. 2012 až do doby, kedy sa žalobkyňa opäť u žalovanej zamestnala (01. 12. 2012), resp. týmto dňom jej žalovaná umožnila nástup do zamestnania, za uvedené obdobie, t. j. od 01. 05. 2012 do 01. 12. 2012 žalobkyňa už nepoberala nemocenské dávky. Pri rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa, aby súd znížil, resp. nepriznal podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce náhradu mzdy odvolací súd zdôrazňuje, že základným hľadiskom pri tomto rozhodovaní je skutočnosť, či sa žalovaná po neplatnom skončení pracovného pomeru do práce zapojila, prípadne či tak neurobila z vážnych dôvodov. Podstatné pritom je, či sa zapojila alebo mohla zapojiť do práce v mieste dohodnutom pracovnou zmluvou pre výkon činnosti alebo v mieste, ktoré je možné z hľadiska daného účelu považovať za rovnocenné miestu dohodnutému pre výkon pracovnej činnosti (napr. v mieste bydliska alebo v mieste, ktoré je možné z hľadiska daného účelu považovať za výhodnejšie). Preto odvolací súd posudzoval, či je možné z hľadiska daného účelu u žalobkyne spravodlivo požadovať, aby sa žalobkyňa v mieste bydliska do práce zapojila. V danom prípade mal odvolací súd za preukázané, že žalobkyňa bola od 02. 05. 2012, t. j. okamžite po skončení práceneschopnosti, ktorá trvala 13 mesiacov, zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie (č. l. 22 spisu). Uvedené preukazuje, že sa žalobkyňa uchádzala na úrade práce o pracovné miesto, a to v mieste svojho trvalého bydliska, resp. v mieste, kde sa trvalo zdržuje a z dôvodu nedostatku pracovných príležitostí sa do pracovného procesu u iného zamestnávateľa nezapojila. Odvolací súd preto ustálil, že za uvedené obdobie od 01. 05. 2012 do 30. 11. 2012 žalobkyni patrí náhrada mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, nakoľko do pracovného procesu u iného zamestnávateľa sa nezapojila, z objektívnych nie zo subjektívnych dôvodov, a preto nie je dôvod na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy. Správne preto postupoval súd prvého stupňa, ak návrhu zamestnávateľa na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy podľa ust.§ 79 ods. 2 Zákonníka práce nevyhovel. K odvolacím námietkam, že v čase od 01. 05. 2012 do 30. 11. 2012 žalobkyňa mala príjem z poisťovacej činnosti a bola poberateľkou dôchodku odvolací súd uvádza, že príjem z poisťovacej činnosti mala žalobkyňa už dlhodobo pred neplatným skončením pracovného pomeru (uvedené konanie - sprostredkovanie poistenia na novorodeneckom oddelení bolo opakovane hodnotené ako porušovanie pracovnej disciplíny) a nárok na dôchodok z dôvodu poklesu vykonávať zárobkovú činnosť o 55 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou vznikol žalobkyni od 02. 08. 2011 a bol priznaný vo výške 267,50 Eur. Priznaný dôchodok nie je možné hodnotiť ako dôvod pre zníženie náhrady mzdy, lebo invalidný dôchodok by žalobkyňa poberala k svojmu príjmu od augusta 2011 bez ohľadu na to, či by s ňou zamestnávateľ skončil pracovný pomer (platne alebo neplatne). Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona, každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. V predmetnom konaní žalobkyňa uplatnila aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, a to ako satisfakciu za porušenie antidiskriminačného zákona. Žalobkyňa považovala postup žalovanej, keď u nej „vykonala kontrolu 4x v priebehu ôsmich dní počas trvania jej práceneschopnosti“ za neprimeraný a objektívne neospravedlniteľný postup žalovanej. Podľa žalobkyne žalovaná cielene vykonávala kontroly u nej na dodržiavanie liečebného režimu s cieľom docieliť pristúpenie k výpovedi žalobkyne. Odvolací súd pokiaľ ide o samotný obsah konania žalovanej, t. j. kontroly vykonávane u žalobkyne počas jej práceneschopnosti v priebehu ôsmich dní 4x, k samotnej podstate konania označeného za diskriminačné uvádza, že v zmysle zákona č. 462/2003 Z. z. o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca v znení neskorších predpisov, je zamestnávateľ (teda v tom čase žalovaná) povinný vyplácať zamestnancovi náhradu príjmu pri dočasnej práceneschopnosti počas prvých desať dní práceneschopnosti zamestnanca. V zmysle ust.§ 9 ods. 4 citovaného zákona, zamestnávateľ má právo vykonať kontrolu či sa dočasne práceneschopný zamestnanec zdržiava na mieste určenom počas dočasnej pracovnej neschopnosti. Z vyššie uvedeného vyplýva, že oprávnenie žalovanej kontrolovať žalobkyňu počas jej práceneschopnosti stanovoval priamo zákon č. 462/2003 Z. z., pričom tento zákon neuvádza ako často je možné zamestnanca kontrolovať, ktorého zamestnanca je možné vôbec kontrolovať a rovnako nijako tento zákon nezakazuje urobiť zamestnávateľovi kontrolu aj každý deň. V zmysle citovaného ustanovenia žalovaná ako zamestnávateľka žalobkyne bola oprávnená kontrolovať ju počas prvých desať dní práceneschopnosti a bola oprávnená kontrolovať len miesto, kde sa zdržiava. V ďalšom období, t. j. po uplynutí 10 dní práceneschopnosti môže zamestnanca kontrolovať už len Sociálna poisťovňa. Výsledkami vykonaného dokazovania bolo v konaní preukázané, že dôvody, pre ktoré žalovaná vykonala kontrolu u žalobkyne (4x počas ôsmich dní), či sa žalobkyňa dočasne práceneschopná na mieste určenom zdržiava bola skutočnosť, že žalobkyňa dva roky pred neplatným skončením pracovného pomeru bola dlhodobo práceneschopná. V roku 2009 jej práceneschopnosť trvala od 02. 02. 2009 do 21. 06. 2009, v roku 2010 od 16. 07. 2010 do 28. 02. 2011 (viď č. l. 58 spisu).Pri trvaní dočasnej práceneschopnosti zamestnávateľ, ako mu to zákon ukladá (§ 9 ods. 4 zákona č. 462/2003 Z. z.) má možnosť prvých 10 dní práceneschopnosti zamestnanca kontrolovať či sa zdržiava na mieste určenom počas dočasnej práceneschopnosti. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalovaná v priebehu tohto konania predložila celý rad dôkazov, ktoré preukázali, že nebola so žalobkyňou ako zamestnankyňou s výkonom jej práce spokojná. Správne preto postupoval súd prvého stupňa, ak v kontexte s vykonanými dôkazmi, ktoré potvrdili, že žalobkyňa napr. vykonávala zárobkovú činnosť na gynekologicko-pôrodníckom oddelení, kde sprostredkovala poistenie na novorodeneckom oddelení, že vrchná sestra vykonávala kontrolu činnosti na oddelení u každej sestry nielen u žalobkyne, tiež s poukazom na dôkaz, že aj primár oddelenia MUDr. N. listom zo dňa 08. 07. 2009 potvrdil nesprávne vedenie zdravotnej dokumentácie u žalobkyne, ako aj v súvislosti so sťažnosťami pacientov na osobu žalobkyne, mal súd za to, že aj keď správanie sa žalovanej ako zamestnávateľa môže vzbudiť pochybnosti o jeho rovnakom zaobchádzaní, s poukazom na preukázanú nespokojnosť zo strany zamestnávateľa so žalobkyňou ako zamestnankyňou a s preukázaním jej viacerých pochybení pri výkone práce, konanie zo strany zamestnávateľa nebolo takej intenzity, aby bolo dôvodné postupovať v zmysle § 9 antidiskriminačného zákona. Žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno týkajúce sa skutočnosti, z ktorých možno odvodiť, že došlo k diskriminácií jej osoby. Skutočnosť, že žalobkyňa pociťovala konanie žalovanej (časté kontroly počas práceneschopnosti) vo vzťahu k jej osobe ako diskriminačné ešte neznamená, že k diskriminácii aj skutočne došlo. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 16/09 zo dňa 30.04.2009, v zmysle ktorého „Subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. Z vnútroštátnej právnej úpravy (do 31. júna 2004 § 13 ods. 7 Zákonníka práce a od 1. júla 2004 § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov v spojení s § 13 ods. 5 Zákonníka práce) totiž vyplýva, že dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je napr. jeho rasa či etnická príslušnosť (pôvod). Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania.“ Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je premlčaný, odvolací súd sa s uvedeným tvrdením nestotožnil. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa návrhom doručeným súdu dňa 18.12. 2012 rozšírila svoj návrh pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy a následne ho špecifikovala na pojednávaní 22. 05. 2013 (č. l. 51 spisu). Na uvedenom pojednávaní uviedla, v čom malo spočívať diskriminačné konanie, tvrdila, že vykonané časté kontroly zo strany zamestnávateľa počas jej práceneschopnosti vníma ako diskrimináciu voči nej. Vzhľadom k tomu, že kontroly boli u žalobkyne vykonané v mesiaci júl 2010 a návrh bol špecifikovaný na pojednávaní v máji 2013, možno ustáliť, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je premlčaný, pretože bol uplatnený v zákonom stanovenej 3- ročnej premlčacej dobe (§ 101 Občianskeho zákonníka). Vo vzťahu k odvolacej námietke týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu, že žalobkyňa nemala možnosť sa vyjadriť k vykonávaným dôkazom s dôrazom na nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, odvolací súd uvádza, že na pojednávaní konanom dňa 09.04.2014 súd oboznámil účastníkov s tým, že s poukazom na predložené dôkazy, výpovede svedkov a listinné dôkazy, ktoré sú v tomto konaní ako aj v predchádzajúcom konaní o neplatné skončenie pracovného pomeru, súd mal za to, že je tu dostatok dôkazov na to, aby rozhodol aj o otázke nároku vyplývajúceho z diskriminačného konania. Súd zároveň poskytol účastníkom konania lehotu na to, aby predložili a zvážili prípadné ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Súd za tým účelom odročil pojednávanie na 28.05.2014 (čl. 238 spisu). Žalobkyňa teda bola riadne poučená v zmysle ust. § 120 ods.1, 4 O.s.p., v zmysle ktorých účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Uznesenie, ktorým súd vyhlásil dokazovanie za skončené bolo vyhlásené na pojednávaní dňa 01.10.2014. Namietané odňatie možnosti žalobkyne konať pred súdom nebolo preto dôvodné. Obaja účastníci konania mali právo označiť či predložiť dôkazy týkajúce sa uplatneného nároku vyplývajúceho z diskriminačného konania žalovanej a rovnako mali možnosť sa k dôkazom riadne vyjadriť. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobkyne ani odvolanie žalovanej za dôvodné a potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy (výrok I.) a vo výroku, ktorým súd zamietol návrh na náhradu nemajetkovej ujmy (výrok III.) ako vecne správny v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p.. O trovách prvostupňového konania ako aj odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa, ktorý doposiaľ o trovách konania nerozhodol (§ 224 ods. 1, 4 O.s.p.). Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.