Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 2Co/231/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813201982 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8813201982.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu: mBank SPÓLKA AKCYJNA, so sídlom Senatorska 18, Warszwa, 00-950, Poľská republika, IČO: 001254524, podnikajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky mBank S.A., pobočka zahraničnej banky so sídlom organizačnej zložky Pribinova 10, 811 09 Bratislava, IČO: 36 819 638, právne zastúpený: C. Šváby s.r.o., so sídlom C. V, block A, S. X/A, XXX XX C. proti žalovanému: Z. M., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXX/XX, N. H. R., o zaplatenie 839,26 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 10 C 108/2013-65 zo dňa 29.4.2014 jednohlasne takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené. N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvého stupňa“) žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 658,73 eur spolu s 9 % zákonným úrokom z omeškania z tejto sumy od 28.8.2009 do zaplatenia, do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a taktiež žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce z pomernej časti súdneho poplatku vo výške 31,64 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 79,64 eur na účet právneho zástupcu žalobcu. V prevyšujúcej časti prvostupňový súd žalobu zamietol. Rozhodnutie o zamietnutí žaloby odôvodnil s odkazom na ust. §§ 52, 54, 48 ods. 1, 2, 457 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ust. § 497zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), § 25 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 2 písm. a), § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. Prvostupňový súd ďalej konštatoval, že spoločnosť BRE BANK SPOLKA AKCYJNA, so sídlom Senatorska 18, Warszawa, 00-950, Poľská republika, podnikajúca na území SR prostredníctvom organizačnej zložky BRE Bank SA, pobočka zahraničnej banky mBank v Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave a žalovaný ako klient uzatvorili dňa 27.12.2008 zmluvu o úvere „mPôžička“, pričom predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru v maximálnej výške 30.000,- Sk (995,82 eur), ktorú sa žalovaný zaviazal splatiť za obdobie 24 mesiacov, ktoré začína plynúť v deň pripísania peňažných prostriedkov na účet dlžník. Konečná splatnosť úveru bola 27.12.2010. Dlžník podpisom zmluvy bral na vedomie, že výška úroku v harmonograme splátok sa môže meniť. Priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver bola 34,92 %. Úver bol úročený pohyblivou úrokovou sadzbou, ktorá bola v deň uzavretia zmluvy 25% ročne. Z listu žalobcu zo dňa 4.10.2011 adresovanom žalovanému, označenom ako odstúpenie od Zmluvy o poskytnutí hotovostného úveru mPôžička reg. č. 520700-4201119153/8360 vyplýva, že žalobca s ohľadom na skutočnosť, že žalovaný je v omeškaní so splácaním viac ako dvoch splátok úveru, odstupuje od zmluvy o poskytnutí hotovostného úveru mPôžička. Zmluva zanikne v deň doručenia tohto odstúpenia. Zároveň žalobca doručil žalovanému návrh úhrady dlhu vzniknutého v súvislosti s odstúpením od Zmluvy o poskytnutá hotovostného úveru mPôžička, kde mu ponúkol možnosť úhrady jeho dlhu vzniknutého v súvislosti s odstúpením od Zmluvy s tým, že celkový dlh k 4.10.2011 je 1.434,41 eur. Z predloženého výpisu účtu žalovaného súd zistil, že žalobca poskytol žalovanému finančné prostriedky vo výške 995,82 eur, pričom žalovaný v prospech žalobcu uhradil finančné prostriedky v celkovej výške 339,45 eur. Súd prvého stupňa právne uzavrel, že aj keď podľa zmluvy a Všeobecných obchodných podmienok sa predmetný právny vzťah mal riadiť príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ju uzatváral žalobca ako dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy bol daný žalobcom bez možnosti žalovaného privodiť akúkoľvek zmenu. Ako uviedol žalobca v žalobe, medzi účastníkmi bol dohodnutý zmluvný úrok vo výške 25%, čo je v rozpore so spotrebiteľským právom a dobrými mravmi. Podľa výpisu z internetovej stránky NBS v decembri 2008 úvery daného charakteru mali nové úvery priemernú úrokovú sadzbu 10,96%, t. z. 25% úrokovú mieru možno jednoznačne považovať za rozpornú so spotrebiteľskými predpismi a dobrými mravmi. Preto súd zo žalovanej sumy odčítal všetky kapitalizované úroky vyčíslené žalobcom v sume 129,07 eur. Zároveň súd odpočítal aj poplatky za telefonickú upomienku v sume 1,66 eur a 3x v sume po 16,60 eur (vymáhanie, poplatok za odoslanie upomienky), spolu 51,46 eur, čo je taktiež v rozpore so spotrebiteľským právom a tieto odčítal o sumy pohľadávky, ktorú si žalobca uplatnil. Zároveň je možné považovať tieto náklady za vynaložené neúčelne, ich výška je v rozpore so spotrebiteľským právom a umelo navyšuje samotnú pohľadávku o ďalšie náklady, a preto žalobu v tejto časti zamietol. Žalovaný bol teda súdom prvého stupňa zaviazaný na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 658,73 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z tejto sumy od 28.8.2009 do zaplatenia - to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP, pričom súd vychádzal z pomeru úspechu účastníkov v konaní. Žalobca v konaní uplatňoval 839,26 eur a bol úspešný do výšky 658,73 eur, čo predstavuje úspech žalobcu 78 % a jeho neúspech 22%. Z tohto dôvodu podľa zásady pomeru úspechu účastníkov súd priznal náhradu trov konania žalobcovi, ktorý mal vo veci väčší úspech, a to vo výške 56% zo sumy, na ktorú by mal žalobca nárok pri plnom úspechu. Pri plnom úspechu by žalobcovi patrila náhrada trov konania pozostávajúca zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 56,50 Eur a 56% z tejto sumy predstavuje 31,64 €, a z trov právneho zastúpenia vo výške 142,22 € a 56% z tejto sumy predstavuje 79,64 € (prevzatie veci, príprava zastúpenia a podanie návrhu á 51,45 €, 2x režijný paušál á 7,81 € + 20% DPH) na náhradu ktorých zaviazal žalovaného. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca namietajúc nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k aplikáciu odstúpenia od zmluvy podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Rovnako za nesprávny záver považoval i nepriznanie úroku z istiny odo dňa, keď spotrebiteľský úver čerpal až do dňa splatenia istiny poukazujúc na ust. § 13 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Odstúpenie od zmluvy je krajnou možnosťou ukončenia úverového vzťahu z dôvodu závažného porušenia zmluvných povinností druhou zmluvnou stranou. Ide o ukončenie takých situácií, kedy nie je možné spravodlivo požadovať zotrvávanie v zmluvnom vzťahu. Možnosť odstúpenia od zmluvy jasne definuje § 506 Obchodného zákonníka. Výklad súdu prvého stupňa je tiež porušením ustanovení zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Právna úprava odstúpenia od zmluvy v ObZ je komplexnou, preto sa ustanovenie OZ nepoužijú. Namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Navrhol, aby odvolací súd pripustil dovolanie, keďže podľa jeho názoru ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len O.s.p.) vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Podľa § 48 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon v odseku 2 neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14, 17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú a podľa ktorej sa po nadobudnutí účinnosti tohto zákona poskytuje alebo môže poskytovať spotrebiteľský úver. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach prvostupňového súdu sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Vyplýva to aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruistoriace. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, str. 12, § 29; Hirobalanice, Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-D;, Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Ústavný súd SR sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnenie nárokov a obranu proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03). S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o odstúpení od zmluvy; jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekomfortné. Nedôvodnou je i odvolacia námietka vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy, a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov. Odvolací súd sa domnieva, že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na typy upravené v Obchodnom zákonníku. Ide pritom o veľmi zásadne nekauzistické ustanovenie zákona (,,...ani inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie“) sledujúce inter alia vylúčenie dopadu nepriaznivejšieho právneho následku na spotrebiteľa oproti následku, ktorý konkurenčne dopadá na spotrebiteľa podľa ,,tohto“ zákona. Je logické sa domnievať, že zákonodarca tým rozumel Občiansky zákonník (arg. ,,tohto zákona “ sa rovná zákona, v ktorom je naň priamy odkaz). Súd prvého stupňa uvedené ustanovenie aplikoval dôsledne a podľa názoru odvolacieho súdu v súlade so zmyslom a cieľom predpokladaným zákonom. Za stavu dualistickej právnej úpravy (dvojaká právna úprava rovnakých inštitútov súkromného práva) je úplné vylúčenie občianskoprávnej úpravy inštitútov súkromného práva a naopak paušalizované použitie obchodného práva typického predovšetkým pre podnikateľskú sféru nenáležité (viď dôsledky pre spotrebiteľov v ďalšej časti odôvodnenia). Odvolací súd už v minulosti použil na účely posúdenia dôsledkov odstúpenia od zmluvy v právnom vzťahu právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku (porov. rozsudky vo veciach sp. zn. 6Co 81/2012, 6Co 113/2010, 6Co 218/2012, 6Co 224/2012). Niektoré rozsudky pritom boli podrobené kontrole ústavnosti. Ústavný súd SR takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný (napr. vec I. ÚS 402/2013) a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (dualistická právna úprava odstúpenia a premlčania). S týmto názorom sa žalobca v odvolaní nestotožnil a argumentuje, že súd posúdil vzťah iba podľa Občianskeho zákonníka. Podľa nej sa má odstúpenie od zmluvy posudzovať tak, že účinky odstúpenia a zánik zmluvy nastávajú až od momentu doručenia odstúpenia ex nunc. Odvolací súd reflektuje na judikatúru, ktorá podporuje odstúpenie od zmluvy bez rušenia práv zo zmluvy, ktoré vznikli pred odstúpením (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci 1MObdo V 2/2007, Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci 33Odo 131/2003). S uvedenou judikatúrou v spoločenských vzťahoch vzniknutých pred zakotvením ustanovenia § 54 OZ do Občianskeho zákonníka sa dá súhlasiť. Žalobcom prezentovaná právna konštrukcia a treba povedať, že aj doterajšia judikatúra, však nezohľadňujú ustanovenie § 54 ods. 1 v spojení s § 39 OZ. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 48 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc, § 48 ods. 2), a tým zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom vrátiť už vykonané plnenia (§ 457 OZ). Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na rozdiel od ustanovení Občianskeho zákonníka zaväzujú spotrebiteľa nad rámec povinnosti vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka, evidentne zhoršujú jeho postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa vrátane platenia úrokov napriek ich zrušeniu popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie spotrebiteľa zhoršuje. Inými slovami povedané dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmluvy dohodnutej medzi účastníkmi konania sú nevýhodnejšie ako dôsledky odstúpenia podľa úpravy v Občianskom zákonníku. Žalobca poukazuje na to, že sa použitím právnej úpravy o odstúpení od zmluvy podľa predpisov občianskeho práva dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a v rozpore s princípom právnej istoty. Odvolací súd s týmto názorom nesúhlasí. Naopak spotrebitelia môžu právom očakávať, že zmluvné podmienky koncipované v rámci štandardnej typovej zmluvy ich nezaväzujú, pokiaľ sú vo svojich dôsledkoch nevýhodnejšie oproti právnej úprave podľa Občianskeho zákonníka (princíp právnej istoty, dôvery v objektívne právo). Ide o akúsi jednostrannú kogentnosť ustanovení Občianskeho zákonníka v záujme vyššej ochrany pri štandardných typových zmluvách (porov. Kristián Csach, Štandardné zmluvy, Vydavatelství Aleš Čeněk, 2009, str. 178). Nemožno prehliadnuť, že je to dodávateľ, ktorý naformuloval zmluvu (štandardná typová zmluva) a dobrovoľne sa rozhodol využiť ustanovenie zmluvy o odstúpení, aj keď existujú iné inštitúty súkromného práva, ktoré zmluvu komplexne nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia (napr. strata výhody splátok). Predmetná vec sa týka práva Európskej únie (smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách; ďalej ,,smernica“). Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je pomerne náročné na dodávateľov a významne chráni spotrebiteľov. Faktická nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľom pri vzájomnej kontraktácii je zjavná a viaceré rozhodnutia Súdneho dvora na to poukazujú (napr. rozsudok C-168/05 Mostaza Claro, bod 25, 26, 27, rozsudok C-240/98 až C-244/98 Océano). Odvolací súd nemá pochybnosti o súlade ustanovenia § 54 ods. 1 OZ s právom Európskej únie, ktoré umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj prísnejšie ustanovenia, než aké odporúča smernica Rady 93/13/EHS (čl. 8 smernice Rady 93/123 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, porov. tiež rozsudok súdneho dvora vo veci C-484/08). Súdom prináleží súdna kontrola zmluvných podmienok a dokonca aj abstraktná kontrola zmlúv (§ 153 ods. 3, 4 O.s.p.) s cieľom vylúčiť zo života bežných ľudí neprimerané podmienky, ktoré zhoršujú kvalitu života a tak naplniť cieľ čl. 6 citovanej smernice ,,postarať sa, aby spotrebiteľov neprijateľné klauzuly v zmluvách nezaväzovali“. Odvolací súd nijako nepopiera úver ako absolútny obchod a ani dôvodnosť aplikácie Obchodného zákonníka. Odvolací súd len pripomína, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 OZ. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, neboli žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V celej škále dualisticky upravených inštitútov súkromného práva by sa malo použiť vždy obchodné právo vrátane regulácie inštitútu odstúpenia od zmluvy, s čím sa podľa odvolacieho súdu zásadne nedá súhlasiť. Spotrebitelia napriek dôvere v objektívne právo zakotvené v kódexe o občianskych právach by sa museli podrobovať pomerne zložitejšiemu a vzdialenejšiemu obchodnému právu, ktoré oproti Občianskemu zákonníku zásadne zhoršuje ich postavenie. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ preto treba podľa názoru odvolacieho súdu vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný. Iná vec je možnosť dojednania iných dôsledkov odstúpenia, a to priaznivejších pre spotrebiteľa. Napríklad typickým výhodnejším dojednaním oproti zrušeniu zmluvy od jej začiatku by bolo dojednanie s cieľom ponechať splátky nesplatenej časti úverových prostriedkov. Pre spotrebiteľa je výhodnejšie splácať istinu, ako jednorazovo vrátiť (spravidla už spotrebované) úverové prostriedky. Ustanovenie § 48 ods. 2 OZ teda pripúšťa dohodu aj o inom následku, než je zrušenie zmluvy s účinkami od začiatku (ex tunc). V rámci súdnej kontroly zmluvných podmienok sa musia posudzovať zmluvné podmienky spolu s konzekvenciami vyplývajúcimi s ostatných zmluvných podmienok (čl. 3 smernice ,, Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí“. Napokon nie je dôvodnou ani odvolacia námietka vo vzťahu k aplikácii ust. § 13 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Predmetný zákon je účinný odo dňa 2.4.2010. Z obsahu spisu je nepochybné, že zmluva o poskytnutí hotovostného úveru „mPÔŽIČKA“ bola uzavretá dňa 27.12.2008. Pravidlom pri aplikácii hmotnoprávnej normy je, že reguluje spoločenské vzťahy dopredu, v zásade nie spätne. Z prechodných ustanovení vyplýva, že na právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov (zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch), ak tento zákon v odseku 2 neustanovuje inak. Z ust. § 25 ods. 2 nevyplýva aplikabilita ust. § 13 zákona o spotrebiteľských úveroch. Navyše odvolací súd konštatuje, že predmetné ustanovenia upravuje situáciu odstúpenia od zmluvy zo strany spotrebiteľa, čo nie je daný prípad. Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom vrátiť už vykonané plnenia v zmysle § 457 OZ, čo v danej veci súd prvého stupňa správne akceptoval a žalovanému uložil povinnosť uhradiť doposiaľ nezaplatenú istinu úveru, bez požadovaných úrokov a poplatkov. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené nevidel dôvod na pripustenie dovolania vo vzťahu k otázke, či v prípade odstúpenia veriteľa od zmluvy o úvere uzatvorenej podľa ObZ medzi veriteľom a dlžníkom, ktorý je spotrebiteľ, ktoré je vykonané podľa § 506 ObZ z dôvodu omeškania dlžníka, sa účinky odstúpenia posudzujú podľa § 48 v nadväznosti na § 451 a nasl. OZ a teda je dlžník povinný vrátiť poskytnutú sumu istiny úveru ako bezdôvodné obohatenie alebo sa účinky odstúpenia posudzujú podľa § 506 ObZ a dlžník je povinný vrátiť poskytnutú sumu úveru spolu s úrokmi z istiny. Napokon odvolací súd konštatuje, že podľa obsahu odvolania žalobcu, tento sa odvolal len proti výroku, ktorým prvostupňový súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol (hoci v úvode svojho odvolania formálne namietal všetky výroky prvostupňového rozhodnutia), s čím súvisí aj výrok o trovách konania, preto odvolací súd nepreskúmaval výrok napadnutého prvostupňového rozhodnutia, ktorým bolo žalobe vyhovené (§ 206 ods. 2, 3 O.s.p.). Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa postupom podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, okrem výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého žalobca ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému žiadne preukázateľné trovy spojené s odvolacím konaním nevznikli, preto túto náhradu účastníkom nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.