Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 1S/7/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8013200145 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8013200145.7 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a členiek senátu JUDr. Viery Zoľákovej, JUDr. Evy Slávikovej v právnej veci žalobcu Z.. H. A., bytom J. č. XX, právne zastúpený JUDr. Jozefom Tomkom, advokátom, Prešov, Floriánova č. 2, proti žalovanému Okresnému úradu Prešov, Námestie mieru č. 3, Prešov (právny nástupca Obvodného úradu životného prostredia Prešov), za účasti: 1/ D.. Z.. H. R., R.., bytom T. XX, R., 2/ P. R., bytom T. č. XX, R., zastúpená H.. J. R., J., bytom R., T. č. XXXX/XX, 3/ E. R., bytom Y. č. X, R., zastúpený opatrovníčkou Z. Okresný súd Prešov, X/Daniely R., Y. č. X, R., 5/ J. E., bytom Y. č. XX, R., X/G. E., bytom Y. č. XX, R., 7/ M. E., bytom Y. č. XX, R., X/D. E., bytom Y. č. XX, R., 9/ E. E., bytom Y. č. XX, R., 10/ K. T., bytom Y. č. XX, R., 11/ G. T., bytom Y. č. XX, R., 12/ H. J., bytom Y. č. XX, R., 13/ G. J., bytom Y. č. XX, R., 14/ H..J. T., D. č. X, R., 15/ H. T., bytom D. č. XX, R., 16/ X. T. bytom D. č. XX, R., 17/ R. S., bytom T. č. 7, R., 18/ Slovenského pozemkového fondu, Keratsínske námestie č. 1, Prešov, 19/Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s., Komenského 50, Košice, 20/ Mesta Prešov, Hlavná 73, Prešov, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia bývalého Obvodného úradu životného prostredia Prešov, odboru ochrany zložiek životného prostredia a odvolacích konaní kraja zo dňa 25.januára 2013 č. 2013/241-1699/BE na základe žaloby jednohlasne takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozhodnutie bývalého Obvodného úradu životného prostredia Prešov zo dňa 25.januára 2013 č. 2013/241-1699/BE v spojení s rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia v Prešove zo dňa 03.októbra 2012 č. 1/2012/01304-014 podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p. a v r a c i a vec Okresnému úradu Prešov na ďalšie konanie. Z a v ä z u j e žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 419,02 eur, ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Jozefovi Tomkovi do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : V preskúmavanej veci sa žalobca včas podanou žalobou domáhal, aby súd zrušil druhostupňové rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie a žalobcovi priznal náhradu trov konania. Uviedol, že Obvodný úrad životného prostredia, odbor ochrany zložiek životného prostredia a odvolacích konaní zamietol odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu, pričom správny orgán prvého stupňa vydal rozhodnutie, ktorým určil stavbu „Prešov - Šalgovík, 12RD, technická infraštruktúra, stavebný projekt 501-kanalizácia, stavebný objekt 501-vodovod“ za verejnú kanalizáciu a verejný vodovod. Vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného žalobca namietal, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Uviedol, že v priebehu konania namietal zaujatosť zamestnanca správneho orgánu, ale nebol vyrozumený o vybavení jeho podnetu. Až z rozhodnutia žalovaného sa dozvedel, že bol spis pridelený inému zamestnancovi v záujme zabezpečenia objektívneho rozhodnutia vo veci. Uviedol, že ostáva pochybnosť, či úkony dovtedy urobené zamestnancom, u ktorého namietal jeho neobjektívnosť, boli vykonané objektívne, či sú platné a či môžu tvoriť podklad pre rozhodnutie. Tvrdí, že správny orgán mal vykonať opakovane ústne pojednávanie a jeho nerealizovaním porušil zákon. Z uvedeného vyplýva, že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Ďalšou námietkou žalobcu je, že rozhodnutia oboch správnych orgánov sú v rozpore so správnym poriadkom, lebo právne posúdenie veci musí obsahovať konkrétny odkaz na príslušný právny predpis, z ktorého správny orgán vo výrokovej časti rozhodnutia vychádzal, a z ktorého vyvodzuje svoje právne posúdenie, pretože nestačí iba citácia príslušného ustanovenia, ale je žiaduce, aby sa vyložil aj obsah právnej normy, a aby účastníci pochopili vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením. Uviedol, že v preskúmavanej veci správny orgán rozhodnutie neodôvodnil dostatočne a nevyrovnal sa s jeho námietkami, aby dostatočne odôvodnil, prečo ich považuje za nesprávne a jeho námietky nebral do úvahy. Akcentoval, že z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, podľa ktorého sa vodovod a kanalizácia vyhlásia za verejné, ak si to vyžaduje ochrana zdravia ľudí, ochrana zvierat alebo ochrana životného prostredia v spojení s podmienkou, ak sú na vodovod alebo kanalizáciu pripojení aspoň dvaja odberatelia alebo producenti. Podľa názoru žalobcu žalovaný ani prvostupňový správny orgán nijako nepreukázali, že boli splnené zákonom vyžadované dôvody na vyhlásene vodovodu a kanalizácie za verejný. Správny orgán mal povinnosť zdôvodniť konkrétnu potrebu ochrany zdravia ľudí, zvierat a životného prostredia, a teda je potrebné dokazovať, v akom záujme nastala nutnosť vyhlásiť vodovod a kanalizáciu za verejné a odôvodniť, či tieto skutočnosti už nastali. Vytýkal správnemu orgánu prvého stupňa, že rozhodnutie, ktorým bol vodovod a kanalizácia určené za verejné, sa opiera o vyhlásenie správcu vodovodu a kanalizácie a o argumenty zo stavebného konania. Vytýkal žalovanému, že označuje správcu ako VVS, a.s., Košice, pričom obchodné meno je Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s. a z uvedeného je zrejmé, že správny orgán nesprávne právne posúdil vec. Zdôraznil, že pre vyhlásenie vodovodu a kanalizácie za verejné zákon stanovil podmienky tak, ako ich uvádza v žalobe a nie je prípustné, aby správny orgán považoval vodovod žalobcu a kanalizáciu za verejné len preto, že vodné stavby sú rozšírením, resp. novou vetvou existujúceho verejného vodovodu, ako aj verejnej kanalizácie a nemožno ich považovať za prípojku na verejný vodovod a kanalizáciu. Takéto hodnotenie považuje za prejav svojvôle správneho orgánu, pretože zákon nepozná taký dôvod za vyhlásenie vodnej stavby za verejnú. Žalovaný namiesto riadneho vysvetlenia v rozhodnutí urobil opis činností, ktoré vykonáva ako správny orgán, aby tým argumentoval, že pozná zákon, no žiadnym spôsobom nezdôvodnil použitú argumentáciu, ktorú žalobca namietal. Poukázal na to, že dôvody, pre ktoré správny orgán určil vodovod a kanalizáciu za verejné, nevyplývajú z rozhodnutia, pretože v rozhodnutí je len citovaná zákonná norma a žalovaný bez riadneho vysvetlenia zopakoval, že to vyplýva z jeho rozhodnutia, čím neodstránil nedostatok rozhodnutia a jeho rozhodnutie stále trpí vadou. Poukázal na to, že v odvolaní namietal aj neurčitosť a nepresnosť výroku napadnutého rozhodnutia, lebo predmet nebol určený jednoznačne, avšak žalovaný iba konštatoval, že predmet bol určený dostatočne bez ďalšieho odôvodnenia, bez vysvetlenia. Rozhodnutie je teda nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Ako nezákonnosť v postupe správnych orgánov žalobca vidí aj skutočnosť, že namietal postavenie účastníka a to správcu vodovodu a kanalizácie, avšak žalovaný uviedol, že VVS, a.s., Košice, správne má byť Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s., s ním konal ako s účastníkom, lebo sa rozhodnutie mohlo dotknúť jeho práv a právom chránených záujmov. Namietal, že obchodná spoločnosť VVS, a.s., nemala mať postavenie účastníka, pretože táto spoločnosť má postavenie správcu a správny orgán nemôže okruh účastníkov určovať bezdôvodne. Ak potreboval objasniť niektoré skutočnosti dôležité pre svoje rozhodnutie, tak si mal zabezpečiť vyjadrenie od správcu, nie s ním konať ako s účastníkom a ide teda o vadu, ktorá mohla vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca tiež namieta, že žalovaný nesprávne aplikuje zákon, ak sa odvoláva na ustanovenie § 36 ods. 5 písm. b/ zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a to v súvislosti s nápravou nesprávneho rozhodnutia orgánu štátnej vodnej správy. Citované ustanovenie zákona upravuje, že rozhoduje v pochybnostiach, či sa vodovod alebo kanalizácia považuje za verejný vodovod alebo verejnú kanalizáciu podľa tohto zákona, dáva obvodnému úradu kompetencie na riešenie sporov a nie možnosť na jeho základe určiť, či vodovod a kanalizácia sú verejné. Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona vlastníkom verejných vodovodov a verejných kanalizácií môže by z dôvodu verejného záujmu iba právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky. Žalobca akcentoval, že ak mu bolo vydané ako fyzickej osobe právoplatné kolaudačné rozhodnutie k vodovodu a kanalizácii, tak v čase jeho vydania splnil všetky podmienky vyžadované zákonom a žalovaný nemá ani podľa citovaného ustanovenia § 36 ods. 5 Zákona o vodovodoch a kanalizáciách kompetencie kolaudačné rozhodnutie meniť a z uvedeného vyplýva, že správny orgán nesprávne právne posúdil vec. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a nepriznať žalobcovi náhradu trov konania. Uviedol, že odvolacie konanie tvorí jeden celok s konaním v prvom stupni a odvolací orgán preskúmavané napadnuté rozhodnutie v jeho celom rozsahu, ktoré spočíva v posúdení, či prvostupňový orgán postupoval v súlade so všetkými platnými procesnoprávnymi ustanoveniami, najmä však, či náležite zistil skutočný stav veci. Preveruje, či prvostupňový orgán na správne zistený skutkový stav správne použil platné hmotnoprávne predpisy. Ak odvolací orgán zistí v postupe a rozhodnutí prvostupňového orgánu procesné chyby, vždy zváži, do akej miery mali tieto konkrétne chyby vplyv na výsledok, t.j. zákonnosť vydaného rozhodnutia. Ak je to nevyhnutné, prvostupňové rozhodnutie doplní a prípadne zistené vady odstráni. Môže rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zmeniť aj v prípade, že rozhodnutie je po obsahovej stránke správne, ale nebolo správne aplikované ustanovenie právneho predpisu. Konštatoval, že obsah žaloby je nejasný a nezrozumiteľný, no predovšetkým neodôvodnený. Podľa jeho názoru nejasnosť spočíva v tom, že žalobca neuviedol, v čom vidí nezákonnosť rozhodnutia, v texte žaloby sa uvedená námietka niekoľkokrát opakuje bez uvedenia konkrétnych dôvodov. Nezrozumiteľnosť žaloby spočíva v tom, že žalobca bez uvedenia dôkazov a vecných argumentov uvádza, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľosť alebo pre nedostatok dôvodov a podľa jeho názoru žalobca musí jednoznačne uviesť, v čom vidí nepreskúmateľnosť rozhodnutia a to buď pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. K takto nejasne formulovanej časti žaloby bez uvedenia konkrétnych dôvodov nie je možné sa vyjadriť, resp. zaujať stanovisko. Žalovaný konštatoval, že žalobca v písomnom podaní zo dňa 30.08.2012 uvádzal, že podľa jeho názoru pracovníčka správneho orgánu nevedie konanie dostatočne objektívne, pričom táto pracovníčka, ktorá viedla konanie, oboznámila svojho nadriadeného s názorom účastníka konania a v záujme zabezpečenia objektívneho rozhodovania v danej veci bol následne listom zo dňa 04.09.2012 spisový materiál pridelený inej pracovníčke správneho orgánu. Podľa názoru žalovaného žalobca, resp. jeho právny zástupca v priebehu konania nenamietali zaujatosť podľa ustanovenia § 10 Správneho poriadku. Prvostupňový správny orgán z dôvodu vylúčenia akýchkoľvek a to aj najmenších pochybností o zaujatosti, pričom nedošlo k naplneniu § 9 Správneho poriadku, prijal okamžité interné opatrenie a rozhodovanie vo veci bolo pridelené inému zamestnancovi správneho orgánu a takéto opatrenie správneho orgánu sa účastníkovi konania neoznamuje, ani sa v takom prípade nevydá rozhodnutie. Uviedol, že oba správne orgány sa v odôvodnení rozhodnutia podrobne zaoberali námietkami žalobcu a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia. Ak žalobca namieta nezdôvodnenia potreby ochrany zdravia ľudí, zvierat a životného prostredia, poukazuje na to, že táto bol uplatnená v priebehu prvostupňového konania a v odvolacom konaní a oba správne orgány sa touto námietkou zaoberali v odôvodnení rozhodnutia. Žalovaný uviedol, že v súvislosti s touto námietkou v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v súlade s Ústavou Slovenskej republiky každý má právo na priaznivé životné prostredie, každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie (článok 44) a podľa ustanovenia § 9 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení neskorších predpisov ochrana životného prostredia zahŕňa činnosti, ktorými sa predchádza znečisťovaniu alebo ohrozovaniu životného prostredia, alebo sa toto znečisťovanie alebo poškodzovanie obmedzuje a odstraňuje. Životné podmienky sú fyzikálne, chemické a biologické faktory životného prostredia, pričom zdravé životné podmienky sú podmienky, ktoré chránia zdravie ľudí a dodávka pitnej, nezávadnej vody z verejného vodovodu patrí medzi takéto podmienky. Zmysel, resp. podstata ochrany zdravia životného prostredia spočíva v ochrane zdravia ako samotného stavebníka rodinného domu, tak aj vlastníkov susedných parciel. Rešpektovaním podmienok vydaného stavebného povolenia na výstavu rodinného domu pre D.. Z.. H. R., R.. a manželku P. bude zabezpečené zásobovanie pitnou vodou a nezávadné odvádzanie splaškových odpadových vôd s následným čistením na mestskej čistiarni odpadových vôd, čím sa zamedzí možné znečistenie pôdy a podzemných vôd. V súvislosti s námietkami vo vzťahu k nesprávnemu označeniu obchodnej spoločnosti Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s., Košice ako VVS, a.s., žalovaný túto námietku považuje za nelogickú, lebo ide o oficiálne bežne zaužívané obchodné označenie danej spoločnosti. V odôvodnení rozhodnutia je uvedený celý názov obchodnej spoločnosti. Vo vzťahu k nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaný poukázal na odôvodnenie rozhodnutia. V súvislosti s námietkami žalobcu, že obchodná spoločnosť Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s., mala postavenie účastníka konania, žalovaný poukázal na ustanovenie § 14 Zákona o správnom konaní, ktoré citoval. Uviedol, že Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s., Košice prevádzkuje verejné siete na základe zmluvy o výkone správy medzi vlastníkom a touto spoločnosťou ako prevádzkovateľom. Z vyjadrenia Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s., Košice zo dňa 17.09.2012 je možné usúdiť, že ak by nešlo o verejný vodovod a verejnú kanalizáciu, nedošlo by medzi vlastníkom a prevádzkovateľom k uzavretiu zmluvy o výkone správy. Preto podľa názoru žalovaného postavenie Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s., Košice ako účastníka je opodstatnené, pretože rozhodnutím v danej veci môžu byť práva a povinnosti spoločnosti ako zmluvného prevádzkovateľa vybudovanej a skolaudovanej vodnej stavby dotknuté, preto Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s., má postavenie dotknutého orgánu ako vlastník sieti podľa § 140a Stavebného zákona v stavebných konaniach, nie v predmetnom konaní. Druhostupňový správny orgán poukázal na to, že z dikcie § 36 ods. 5 písm. b/ zákona vyplýva, že obvodný úrad životného prostredia rozhoduje v pochybnostiach, či sa vodovod alebo kanalizácia považuje za verejný vodovod alebo verejnú kanalizáciu podľa tohto zákona, jednoznačne vyplýva kompetencia rozhodnúť, nie riešenie sporov a podľa žalovaného si žalobca znenie tohto ustanovenia vykladá nesprávne. Vodná stavba „Prešov - Šalgovík, 12RD, technická infraštruktúra, stavebný objekt 501 - kanalizácia, stavebný objekt 502 - vodovod“ bola povolená rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia v Prešove č. 1/2007/00066-07 zo dňa 31.01.2007 stavebníkovi Z..H. A., J. č. XX, XXX XX W.. Stavba kanalizácie a vodovodu spĺňala parametre verejnej kanalizácie a verejného vodovodu vymedzené ustanovením § 2 Zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách, a ako taká bola skolaudovaná (rozhodnutie č. 1/2008/000374-05 zo dňa 27.05.2008). Kolaudačné rozhodnutie bolo vydané stavebníkovi Z..H. A.... . V súlade s ustanovením § 3 ods. 2 Zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách vlastníkom verejných vodovodov a verejných kanalizácií môže byť z dôvodu verejného záujmu iba právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky. Orgán štátnej vodnej správy teda pochybil, keď skolaudoval predmetnú stavu fyzickej osobe, nakoľko však správny orgán nemôže mimo odvolacieho konania rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť po uplynutí troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia (kolaudačné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 30.05.2008), nie je možné túto chybu v súčasnosti napraviť. Je však v kompetencii správneho orgánu štátnej správy na úseku verejných vodovodov a verejných kanalizácií rozhodnúť v pochybnostiach, ktoré nastali v súčasnosti, či sa vodovod alebo kanalizácia považuje za verejný vodovod alebo verejnú kanalizáciu podľa Zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách. Žalobca sa mylne domnieva, že vydaním napádaného rozhodnutia dochádza k zmene kolaudačného rozhodnutia. Ide o dve rozličné rozhodnutia. Zmocnením na základe zákona podľa § 36 ods. 5 Zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách správny orgán rozhoduje v pochybnostiach, ktoré nastali v súčasnosti, či sa vodovod a kanalizácia považujú za verejné. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že Obvodný úrad životného prostredia v Prešove pod č. 1/2012/01304-014 zo dňa 03.10.2012 ako vecne a miestne príslušný orgán štátnej správy podľa § 3. § 5 zákona č. 525/2003 Z.z. o štátnej správe, starostlivosti o životné prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa § 36 ods. 5 písm. b/ zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach, na základe žiadosti D.. Z.. H. R., R....., o určenie, či sa vodná stavba „Prešov - Šalgovík, 12RD, technická infraštruktúra, stavebný objekt 501 - kanalizácia, stavebný objekt 502 - vodovod“ považuje za verejnú kanalizáciu a verejný vodovod rozhodol tak, že podľa ustanovenia § 36 ods. 5 písm. b/ v spojení s ustanovením § 3 ods. 5 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách v znení zákona č. 276/2001 Z.z. o regulácií v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov určil stavbu „Prešov - Šalgovík, 12RD, technická infraštruktúra, stavebný objekt 501 - kanalizácia, stavebný objekt 502 - vodovod“ za verejnú kanalizáciu a verejný vodovod. Vo výrokovej časti uviedol, že nevyhovel námietkam Z.. H. A. z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia. V odôvodnení poukázal na priebeh konania a to, že listom zo dňa 02.07.2012 požiadal D.. Z.. H. R., R.., o určenie, či sa vodná stavba „Prešov - Šalgovík, 12RD, technická infraštruktúra, stavebný objekt 501 - kanalizácia, stavebný objekt 502 - vodovod“ považuje za verejnú kanalizáciu a verejný vodovod a k žiadosti pripojil stavebné a kolaudačné rozhodnutie, územný plán mesta Prešov, situačný nákres dotknutého územia, výpisy z listov vlastníctva č. 790, 800, listy Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s., č. 106571/2010 zo dňa 12.11.2010 a č. 35289/2011 zo dňa 29.04.2011. Následne oznámil začatie konania a vzhľadom k tomu, že ako orgánu štátnej vodnej správy mu boli známe okolnosti týkajúce sa predmetnej stavby, upustil od miestneho zisťovania a ústneho konania a účastníkom konania a dotknutým orgánom umožnil v lehote siedmich dní odo dňa doručenia oznámenia uplatniť námietky, resp. pripomienky. Žalobca v správnom konaní namietal proti okruhu účastníkov konania, postupu správneho orgánu, že obvodný úrad životného prostredia sa nepovažuje za orgán štátnej správy podľa § 3 zákona č. 276/2001 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach. Nie je zrejmá kompetencie tohto správneho orgánu podľa § 3 ods. 2 a § 5 zákona č. 525/2003 Z.z. o štátnej správe, starostlivosti o životné prostredie v tomto konaní, namietal postup správneho orgánu, ktorý koná bez nariadenia pojednávania, nakoľko pre správne rozhodnutie bude potrebné objasniť skutočnosti, ktoré bude možné zistiť len výsluchom svedkov, predovšetkým sú to okolnosti výstavby a pripojenia sa na vodovod a kanalizáciu ostatnými užívateľmi a nejasnosť oznámenia, pretože z neho nevyplýva, aké konanie sa začalo, v akom rozsahu a za akých podmienok. Poukázal na to, že na základe týchto námietok opakovane oznámil začatie konania vo veci listom zo dňa 08.08.2012 č. 1/2012/01304-05 a nariadil ústne pojednávanie na deň 23.08.2012. Uviedol, že pri ústnom pojednávaní boli účastníci konania oboznámení s obsahom návrhu a podľa názoru navrhovateľa v správnom konaní vodné stavby a to kanalizácia a vodovod na Drozdej ulici v k.ú. Šalgovík, obec Prešov vzhľadom na ich technické parametre a charakter je naliehavé určiť rozhodnutím za verejné siete podľa § 3 ods.5 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách. Uviedol, že zástupcovia Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s., Košice konštatovali, že z dôvodu, že podľa Vodného zákona a Zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách predmetné stavby povolil a skolaudoval vodohospodársky orgán, má za to, že ide o verejný vodovod a verejnú kanalizáciu. Preto boli na prevádzku týchto verejných sieti uzatvorené zmluvy o výkone správy medzi vlastníkom Z.. H. A. a Východoslovenskou vodárenskou spoločnosťou, a.s., Košice ako prevádzkovateľom, pričom uviedla počty prípojok v zmluvách uzatvorených v roku 2008 - 18 ks kanalizačných a 15 ks vodovodných prípojok. Prvostupňový správny orgán uviedol, že podľa názoru žalobcu v tomto konaní ním vybudovaný vodovod a kanalizácia nespĺňajú podmienky, aby boli verejnými, t.j. nie je na nich napojených viac ako 50 osôb, alebo denná produkcia nie je viac ako 10 m3 a nie je v záujme ochrany zdravia ľudí, zvierat alebo ochrany životného prostredia, aby úrad určil, že tento vodovod a kanalizácia sa za verejné považujú. Následne listom zo dňa 30.08.2012 doručil vyjadrenie, v ktorom uvádzal, že nejde o verejný vodovod a verejnú kanalizáciu, pretože nevyhovuje zneniu § 2 Zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách, lebo neumožňuje hromadné zásobovanie vodou a odkanalizovanie, nie je zásobovaných, resp. odkanalizovaných viac ako 50 osôb a denná produkcia nie je viac ako 10 m3. Podmienky majú byť splnené v čase vydania rozhodnutia a nemožno použiť ustanovenie § 3 ods. 5 zákona, t.j. záujem ochrany zdravia ľudí a zvierat alebo ochrany životného prostredia, pretože ide o obchodný vzťah a vždy bol ochotný dať súhlas na pripojenie, avšak za odplatu. Ako ďalšiu možnosť Z.. A. uvádzal vybudovanie samostatnej prípojky na pozemku, ktorý je v ich podielovom spoluvlastníctve a namietal nedostatočne objektívne konanie pracovníčky, ktorá ho viedla a tiež spochybňuje vyjadrenie zúčastnených zástupcov Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s., ktorými boli technickí pracovníci bez plnej moci. Listom zo dňa 04.09.2012 správny orgán prvého stupňa oboznámil účastníkov konania s podkladmi rozhodnutia s tým, aby sa v lehote 10 dní od doručenia vyjadrili, predložili návrhy a dôkazy. Následne Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s., Košice v liste zo dňa 02.10.2012 uviedla, že podľa jej názoru ide o verejný vodovod a verejnú kanalizáciu a to z dôvodu, že podľa Vodného zákona a Zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách predmetnú stavbu povolil a skolaudoval vodohospodársky orgán. Preto boli na prevádzku týchto verejných sieti uzavreté zmluvy o výkone správy medzi vlastníkom a touto obchodnou spoločnosťou ako prevádzkovateľom. Počet prípojok na vodovod podľa zmluvy z roku 2008 je 15 ks a počet kanalizačných prípojok je 18 ks. Správny orgán I. stupňa konštatoval, že D.. Z.. H. R., R..... v liste zo dňa 13.09.2012 poukázal na to, že návrh na začatie administratívneho konania bol podaný podľa § 3 ods. 5 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a kanalizáciách a zdôvodnený v samotnom návrhu. Je preto zrejmé, že legálne definície, na ktoré poukazuje vlastník vodovodných stavieb, konkrétne na ustanovenie § 2 písm. a/ - c/ Zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách by bolo možné aplikovať subsidiárne, t.j. na podporu návrhu na prehlásenie vodných stavieb za verejné a to predovšetkým za iných okolností (právnych, 2. technických): 1. Uvedené tvrdenie spočíva v tom, že stavebné povolenie bolo vydané v intenciách rozšírenia už existujúcich verejných vodovodných a kanalizačných sietí, ako aj za konkrétnych podmienok. 2. a/ Neexistencia vodomernej/revíznej šachty v mieste napojenia verejného vodovodu a kanalizácie a „súkromného“ vodovodu a kanalizácie. b/ Existujúce vodovodné potrubie má O 100 mm a kanalizačné potrubie O 400 mm, čo vyhovuje norme pre verejný vodovod (min. O 80 mm/ pre verejný vodovod a min. O 300 mm/ pre verejnú kanalizáciu). Ďalším argumentom je skutočnosť, z akého dôvodu má vlastník „súkromných“ vodných stavieb správcu - Východoslovenskú vodárenskú spoločnosť, a.s.. Pri súkromných vodných stavbách nie je správa odborne spôsobilou osobou potrebná. Po preskúmaní predloženej žiadosti a podkladov pre vydanie rozhodnutia, orgán štátnej vodnej správy mal za to, že vodná stavba „Prešov - Šalgovík, 12RD, technická infraštruktúra, stavebný objekt 501 - kanalizácia, stavebný objekt 502 - vodovod“, vzhľadom na ich technické parametre a charakter boli určené za verejné siete v zmysle § 3 ods. 5 Zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách, v ktorom sa uvádza: „Ak je to v záujme ochrany zdravia ľudí, zvierat alebo ochrany životného prostredia, a ak sú na vodovod alebo kanalizáciu pripojení aspoň dvaja odberatelia alebo producenti, obvodný úrad životného prostredia môže určiť, že takýto vodovod alebo kanalizácia sa za verejný vodovod alebo za kanalizáciu považuje.“ Aj napriek tomu, že kolaudačné rozhodnutie bolo vydané stavebníkovi ako fyzickej osobe, nemožno ho považovať za súkromnú stavbu, keďže slúži verejnej potrebe obyvateľstva. Projekt vodnej stavby pôvodne rátal s pripojením 12 rodinných domov, čo vyplýva aj z jeho názvu, no v súčasnosti už bolo realizovaných 18 kanalizačných a 15 vodovodných prípojok, pričom je dôvodné predpokladať vzhľadom na pokračujúcu zástavbu územia, že tento počet bude narastať. Nemožno preto akceptovať námietku Z.. H. A., že podmienky ustanovenia § 2 Zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách majú byť splnené v čase vydania tohto rozhodnutia, pretože stavebné povolenie sa vydáva výhľadovo, podľa projektovej dokumentácie. S rozšírením vodovodného potrubia ráta aj územný plán mesta Prešov, stavebné povolenie na vodné stavby v súlade s územným plánom uvádza, že vodovodné potrubie bude napojené na existujúce zásobné potrubie vedúce z hydrofórovej stanice Šalgovík vo vodojeme Sekčov 2. Správny orgán v prvostupňovom rozhodnutí ďalej argumentoval tým, že je nepopierateľné, že vodné stavby sú rozšírením, resp. novou vetvou existujúceho verejného vodovodu, ako aj verejnej kanalizácie a nemožno ich považovať za prípojku (ktorá slúži výlučne na individuálne pripojenie) na verejný vodovod a kanalizáciu. Z citovaného teda jednoznačne vyplýva, že ide o novú vetvu verejného vodovodu a kanalizácie. Čo sa týka námietky Z.. H. A. o možnosti pripojenia sa na siete za odplatu, prípadne vybudovanie samostatnej prípojky na pozemku, ktorý je v ich podielovom spoluvlastníctve, obvodný úrad nie je príslušný na rozhodnutie v týchto záležitostiach. Ochrana zdravia a životného prostredia vyplýva zo skutočnosti, že stavebným úradom povolené rodinné domy na Drozdej ulici, k.ú. Šalgovík majú byť pripojené na vodovod a kanalizáciu. Pripojenie rodinného domu navrhovateľa na rozvod vody a kanalizačnú sieť predpokladalo aj stavebné povolenie na vodné stavby, čo sa premietlo do bodu 20 rozhodnutia o povolení stavby: „Stavebník je povinný umožniť napojenie vodovodu a kanalizácie spoluvlastníkom pozemku parc. č. XXX/XX,k.ú. T., za primeranú úhradu.“ V kontexte uvedeného, vychádzajúc z ustanovenia § 43d ods. 4 písm. d/ zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (Stavebný zákon) v znení neskorších predpisov sa z hľadiska hygieny a ochrany zdravia a životného prostredia musí stavba navrhnúť a postaviť tak, aby spĺňala enviromentálnu vhodnosť a bezpečnosť a neohrozovala hygienu a zdravie jej užívateľov a susedov, najmä v dôsledku znečistenia až poškodenia životného prostredia vrátane zamorenia vôd alebo pôdy, v spojení s § 47 písm. d/ toho istého zákona sa stavby musia navrhovať tak,... aby stavba bola napojená na verejný vodovod a verejnú kanalizáciu, ak v okolí stavby je verejný vodovod s dostatočnou kapacitou a verejná kanalizácia. Ustanovenie § 15 ods. 7 písm. a/ a § 16 ods. 7 písm. a/ Zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách určuje, že vlastník verejného vodovodu a kanalizácie je povinný umožniť pripojenie na vodné stavby. Aby však takéto správania vlastníka vodných stavieb bolo zo zákona vynútiteľné, je naliehavé predmetné vodné stavby určiť za verejné. Žalovaný rozhodnutím č. 2013/241-1699/BE zo dňa 25.01.2013 ako vecne a miestne príslušný orgán štátnej správy podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ a § 6 ods. 3 zákona č. 525/2003 Z.z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v súlade s ustanovením § 3 ods. 1, ods. 8 a ods. 10 zákona č . 345/2012 Z.z. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, o odvolaní žalobcu rozhodol tak, že podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. S odvolacími námietkami žalobcu sa žalovaný vyporiadal okrem iného tak, že vodné stavby boli povolené orgánom štátnej vodnej správy ako verejné siete (podmienky stavebného povolenia bod. č 16. a č.18., projektová dokumentácia overená v stavebnom konaní) a je nepopierateľné, že Z.. H. A. o tejto skutočnosti mal vedomosť už v čase povolenia výstavby a bol si vedomý tejto skutočnosti aj v čase uzatvorenia hospodárskej zmluvy č.616/11/2008 zo dňa 13.08.2008 s VVS, a.s. Košice o prevádzkovaní verejných sietí, nakoľko podmienka prevádzkovania vodovodu a kanalizácie odborne spôsobilou osobou sa vzťahuje na verejný vodovod a verejnú kanalizáciu. Konštatovanie a záver prvostupňového orgánu, v spojrní s vyššie uvedenými skutočnosťami v odôvodnení rozhodnutia, nemožno hodnotiť ako v rozpore so zákonom. Odvolací orgán konštatoval, že skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať (§34 ods. 6 Správneho poriadku). V ustanovení § 36 Zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách sú uvedené orgány verejnej a štátnej správy na úseku verejných vodovodov a verejných kanalizáciách. V kompetencii obvodného úradu životného prostredia je, okrem iného, rozhodovať v pochybnostiach, či sa vodovod alebo kanalizácia považuje za verejný vodovod alebo verejnú kanalizáciu podľa tohto zákona (§ 36 ods. 5 písm. b/ Zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách). Podľa ustanovenia § 3 ods. 5 Zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách ak je to v záujme ochrany zdravia ľudí, zvierat alebo ochrany životného prostredia a ak sú na vodovod alebo kanalizáciu pripojení aspoň dvaja odberatelia alebo producenti, obvodný úrad životného prostredia môže určiť, že takýto vodovod alebo kanalizácia sa za verejný vodovod alebo verejnú kanalizáciu považuje. Prvostupňový orgán konal v zmysle kompetencií daných Zákonom o verejných vodovodoch a kanalizáciách, pričom v konaní vykonal dôkazy na splnenie obidvoch zákonných podmienok pre rozhodnutie v danej veci. Z dokladov, nachádzajúcich sa v spisovom materiáli, vyplýva, že podmienka pripojenia minimálne dvoch odberateľov resp. producentov (vyjadrenie VVS, a.s. číslo 66566/2012 zo dňa 13.08.2012 - v súčasnosti sú napojení 9 odberatelia vody a 4 producenti odpadových vôd) je splnená, a v odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal dôvodmi, ktoré ho viedli k záveru, že ide o ochranu zdravia a životného prostredia. V súlade s Ústavou Slovenskej republiky každý má právo na priaznivé životného prostredie, každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie (článok 44). Podľa ustanovenia § 9 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení neskorších predpisov ochrana životného prostredia zahŕňa činnosti, ktorými sa predchádza znečisťovaniu alebo ohrozovaniu životného prostredia alebo sa toto znečisťovanie alebo poškodzovanie obmedzuje a odstraňuje. Životné podmienky sú fyzikálne, chemické a biologické faktory životného prostredia, pričom zdravé životné podmienky sú podmienky, ktoré chránia zdravie ľudí a dodávka pitnej, nezávadnej vody z verejného vodovodu patrí medzi takéto podmienky. Žalovaný poukázal na to, že prvostupňový orgán v odôvodnení rozhodnutia uviedol, aké doklady boli doložené k žiadosti D.. Z.. H. R., R.., aké dôkazy si zabezpečil svojou činnosťou, a ktoré boli podkladom pre jeho rozhodnutie. Z.. H. A. v priebehu správneho konania navrhol vykonanie konkrétneho dôkazu - vyzvať pripojených odberateľov na vyjadrenie, či sa cítia byť na svojom zdraví ohrození. Tento návrh prvostupňový orgán neakceptoval, s čím sa odvolací orgán stotožňuje, nakoľko vyjadrenie už pripojených odberateľov nemožno považovať za relevantné z hľadiska ohrozenia zdravia - nemôžu byť ohrození na zdraví, z hľadiska dodávky pitnej vody, ak sú už pripojení na vodovod. D.. Z.. H. R., R.. je v inej pozícii ako pripojení obyvatelia a vykonanie navrhovaného dôkazu by bolo nelogické, zavádzajúce a netýkalo by sa merita veci. Prvostupňovému orgánu možno v tejto súvislosti vytknúť, že v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, prečo predmetnému návrhu nevyhovel. Po preštudovaní spisového materiálu odvolací orgán nezistil ďalšie dôkazy navrhované zo strany Z.. H. A., ktoré by mali byť vykonané, ani v odvolaní nie sú bližšie špecifikované. V súlade s ustanovením § 34 ods. 3 Správneho poriadku účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Správnemu orgánu nemožno vytýkať ako vadu konania, ak neprihliadol na skutočnosti jemu neznáme, ktoré podľa povahy veci mohol uviesť len účastník konania. Žalovaný konštatoval, že Z.. H. A. vzniesol v priebehu konania viaceré námietky. Na základe oznámenia o začatí konania zo dňa 23.07.2012 namietal voči okruhu účastníkov konania, voči postupu správneho orgánu - Obvodný úrad životného prostredia (ďalej len ObÚŽP) sa nepovažuje za orgán štátnej správy v zmysle ustanovenia § 3a zák. č. 276/2001 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach, taktiež nie je zrejmá kompetencia ObÚŽP v zmysle ustanovenia § 3 ods. 2 a § 5 zákona č. 525/2003 Z.z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie v tomto konaní, namieta postup správneho orgánu, ktorý koná bez nariadenia pojednávania, nakoľko pre správne rozhodnutie bude potrebné objasniť skutočnosti, ktoré bude možné zistiť len výsluchom svedkov. Predovšetkým sú to okolnosti výstavby a pripojenie sa na vodovod a kanalizáciu ostatnými užívateľmi, v závere namietal nejasnosť oznámenia, lebo z neho nevyplýva, aké konanie sa začalo, v akom rozsahu a za akých podmienok. Obvodný úrad životného prostredia vyhovel vzneseným námietkam, opakovane oznámil začatie konania v predmetnej veci listom č. 1/2012/01304-05, zo dňa 08.08.2012 a nariadil ústne pojednávanie na 23.08.2012. K okruhu účastníkov konania, do ktorého prvostupňový orgán zahrnul tých istých účastníkov, ktorí boli účastníkmi stavebného konania, odvolací orgán uviedol: Na konanie podľa zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 Správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Účastníkmi konania v stavebnom aj kolaudačnom konaní boli aj vlastníci parcely, na ktorej bola vodná stavba povolená. V predmetnom konaní prvostupňový orgán rozšíril okruh účastníkov konania po zistení, že došlo k zmene vlastníckych vzťahov na parcele č. KN-C XXX/XX, k.ú. T.. Na ústnom pojednávaní dňa 23.08.2012 bola táto skutočnosť prerokovaná a je uvedená aj v zápisnici z ústneho pojednávania, pričom Z.. H. A. vo svojom vyjadrení ku konaniu zo dňa 30.08.2012 voči tejto skutočnosti a voči okruhu účastníkov konania už nenamietal. Odvolací orgán má za to, že práva vlastníkov parcely č. KN-C XXX/XX, k.ú. T., na ktorej sú vodné stavby zrealizované, súčasných a budúcich odberateľov a producentov, môžu byť rozhodnutím správneho orgánu dotknuté. Žalovaný akcentoval v odôvodnení rozhodnutia, že kompetencia Obvodného úradu životného prostredia v Prešove na rozhodovanie vo veci určenia vodnej stavby „Prešov - Šalgovík, 12 RD, technická infraštruktúra, stavebný objekt 501 - kanalizácia, stavebný objekt 502 - vodovod", za verejnú kanalizáciu a verejný vodovod vyplýva z ustanovenia § 36 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach, v ktorom sú uvedené orgány štátnej správy na úseku verejných vodovodov a verejných kanalizácií, pričom na výkon miestnej štátnej správy boli zriadené obvodné úrady životného prostredia, ktoré vykonávajú v prvom stupni štátnu správu starostlivosti o životné prostredie podľa osobitných predpisov (ustanovenie § 3 a § 5 zákona č. 525/2003 Z.z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Osobitným predpisom v danom prípade je zákon č. 442/2002 Z.z. S námietkami ohľadne parametrov vybudovaného vodovodu a kanalizácie, ktoré podľa názoru Z.. H. A. nespĺňajú podmienky, aby boli verejnými, t.j. nie je na nich napojených viac ako 50 osôb, alebo denná produkcia nie je viac ako 10 m3, pričom tieto podmienky majú byť splnené v čase vydania rozhodnutia, ďalej, že nemožno použiť § 3 ods.5 zákona, t.j. záujem ochrany zdravia ľudí a zvierat alebo ochrany životného prostredia, prvostupňový orgán nevyhovel z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia. K tejto námietke odvolací orgán uviedol, že z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva dôvod „ochrana zdravia a životného prostredia", pričom tieto skutočnosti následne podrobnejšie rozviedol. Prvostupňový orgán vo výroku napadnutého rozhodnutia určil stavbu „Prešov -Šalgovík, 12 RD, technická infraštruktúra, stavebný objekt 501 - kanalizácia, stavebný objekt 502 - vodovod" za verejnú kanalizáciu a verejný vodovod. Vodná stavba bola pod uvedeným názvom povolená a skolaudovaná a odvolací orgán má za to, že takéto označenie je jednoznačné, nezameniteľné a postačujúce, z tohto dôvodu tejto námietke nevyhovel. Postavenie VVS, a.s. Košice ako účastníka konania považuje odvolací orgán za oprávnené, nakoľko rozhodnutím v danej veci môžu byť práva a povinnosti spoločnosti ako zmluvného prevádzkovateľa vybudovanej a skolaudovanej vodnej stavby, dotknuté. Na vykonávanie dôkazov je zo zákona oprávnený len správny orgán, pričom zároveň určuje rozsah dokazovania. Vyjadrenia VVS, a.s. boli nevyhnutné z hľadiska dokazovania splnenia zákonných podmienok pre určenie či stavby vodovodu a kanalizácie sú verejnými. Obvodný úrad životného prostredia Prešov, odbor ochrany zložiek životného prostredia a odvolacích konaní kraja postupujúc pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia samostatne a nezávisle na zistení, hodnotení a stanoviska správneho orgánu prvého stupňa, na základe dostupných podkladov konštatoval, že vodná stavba „Prešov - Šalgovík, 12 RD, technická infraštruktúra, stavebný objekt 501 - kanalizácia, stavebný objekt 502 - vodovod" bola povolená rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia v Prešove číslo 1/2007/00066-07 zo dňa 31.01.2007 stavebníkovi Z.. H. A., J. XX. Z dostupných materiálov (projektová dokumentácia overená v stavebnom konaní) ako aj zo samotného stavebného povolenia vyplýva, že stavba kanalizácie a vodovodu spĺňala parametre verejnej kanalizácie a verejného vodovodu vymedzené ustanovením § 2 Zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách, a ako taká bola skolaudovaná (rozhodnutie číslo 1/2008/00374-05 zo dňa 27.05.2008). Kolaudačné rozhodnutie bolo vydané stavebníkovi Z..H. A., J. XX. V súlade s ustanovením § 3 ods. 2 Zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách vlastníkom verejných vodovodov a verejných kanalizácií môže byť z dôvodu verejného záujmu iba právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky. Orgán štátnej vodnej správy teda pochybil, keď skolaudoval predmetnú stavbu fyzickej osobe, nakoľko však správny orgán nemôže mimo odvolacieho konania rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť po uplynutí troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia (kolaudačné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 30.05.2008), nie je možné túto chybu napraviť. Je však v kompetencii orgánu štátnej správy na úseku verejných vodovodov a verejných kanalizácií rozhodnúť v pochybnostiach, ktoré nastali v súčasnosti, či sa vodovod alebo kanalizácia považuje za verejný vodovod alebo verejnú kanalizáciu podľa zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách (§ 36 ods. 5 písm. b/ Zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách). Obvodný úrad životného prostredia v Prešove, postupujúc podľa ustanovenia § 3 ods.5 Zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách, napadnutým rozhodnutím určil, že sa jedná o verejné siete, pričom v správnom konaní sa zaoberal a dokazoval splnenie podmienok, za ktorých tak môže konať - ak je to v záujme ochrany zdravia ľudí, zvierat alebo ochrany životného prostredia a ak sú na vodovod alebo kanalizáciu pripojení aspoň dvaja odberatelia alebo producenti. Vzhľadom ku skutočnosti, že v súčasnosti sú napojení 9 odberatelia vody a 4 producenti odpadových vôd a bol preukázaný záujem ochrany zdravia a životného prostredia, boli naplnené zákonné dôvody pre rozhodnutie správneho orgánu v danej veci. Občiansky súdny poriadok v piatej časti upravuje správne súdnictvo a podľa § 244 ods. 3 rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Rozsudkom zo dňa 21.05.2013 č.k.: 1S/7/2013-35 súd rozhodol tak, že žalobu zamietol a nepriznal účastníkom náhradu trov konania. Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe súd dospel k záveru, že námietka žalobcu vo vzťahu k zaujatosti zamestnanca správneho orgánu nie je dôvodná poukazujúc na ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov s citáciou ustanovení § 9 ods. 1, 10 (s týmto názorom krajského súdu sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn.: 7Sžp/4/2013 zo dňa 30.apríla 2015). Krajský súd mal za preukázané, že Obvodným úradom životného prostredia v Prešove dňa 27.05.2008 pod č. 1/2008/00374-05 bolo vydané kolaudačné rozhodnutie, z ktorého súd vyvodil, že obvodný úrad životného prostredia konal ako orgán štátnej vodnej správy podľa §26 ods. 1 zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, pretože podľa § 26 ods. 1 tohto zákona povolenie orgánu štátnej vodnej správy sa vyžaduje na uskutočnenie, zmenu alebo na odstránenie vodnej stavby. Stavebné úpravy na vodnej stavbe možno uskutočňovať na základe povolenia alebo ohlásenia orgánu štátnej vodnej správy. Na uskutočnenie jednoduchého vodného zariadenia sa nevyžaduje povolenie alebo ohlásenie orgánu štátnej vodnej správy. Odsek 2 tohto ustanovenia upravuje, že v povolení na vodné stavby orgán štátnej správy určí záväzné podmienky na uskutočnenie stavby a užívanie stavby. Rovnako je notorický známe, že pri vodných stavbách má orgán štátnej vodnej správy pôsobnosť stavebného úradu podľa osobitného predpisu s výnimkou pôsobnosti vo veciach územného rozhodovania a vyvlastnenia. Orgán štátnej vodnej správy, ktorý je príslušný na povolenie vodnej stavby, rozhoduje aj o užívaní stavby vydaním kolaudačného rozhodnutia (§26 ods. 3 zákona č. 364/2014 Z.z. o vodách v znení neskorších predpisov). Verejné vodovody a kanalizácie sú upravené zákonom č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a kanalizáciách v znení neskorších predpisov, konkrétne v § 2 písm. a/ tak, že na účely tohto zákona sa rozumie verejným vodovodom súbor objektov a zariadení slúžiacich verejnej potrebe, umožňujúcich hromadné zásobovanie obyvateľstva a iných odberateľov vodou, b/ verejnou kanalizáciou, prevádzkovo samostatný súbor objektov a zariadení slúžiacich verejnej potrebe na hromadné odvádzanie odpadových vôd umožňujúcich neškodný príjem, odvádzanie a spravidla aj čistenie odpadových vôd. Negatívne vymedzenie pojmu verejný vodovod obsahuje ustanovenie § 3 ods. 3 citovaného zákona, podľa ktorého za verejný vodovod ani jeho súčasť sa nepovažujú a/ vodovody, ktoré neslúžia na hromadné zásobovanie obyvateľstva a iných odberateľov vodou, b/ vodovody na samostatné zásobovanie jednotlivých objektov a zariadení vodou, ako aj zariadenia slúžiace na účely požiarnej ochrany, c/ odberné zariadenia na vodárenských nádržiach a vodných tokoch, d/ hydrofónne stanice zásobujúcej jednotlivé vyššie budovy alebo ich skupiny, alebo priemyselné stavby a poľnohospodárske stavby a hydrofórové stanice, ktoré sú súčasťou viacúčelových zariadení, e/ vodovodné prípojky. Zákon č. 442/2002 Z.z. v § 3 ods. 4 upravuje, že za verejnú kanalizáciu ani jej súčasť sa nepovažujú a/ kanalizácie, ktoré neslúžia na hromadné odvádzanie odpadových vôd, b/ samostatné kanalizácie na odvádzanie vôd z jednotlivých objektov a zariadení, c/ dažďové vpusty a ich prípojky na verejnú kanalizáciu, d/ kanalizácie slúžiace výlučne na odvádzanie vôd z poruchového odtoku z komunikácii, verejných plôch, ak nie sú súčasťou stokovej siete delenej sústavy, e/ záchytné priekopy, f/ domové čistiarne odpadových vôd a žumpy, g/kanalizačné prečerpávacie stanice umiestnené na nehnuteľnostiach pripojených na verejnú kanalizáciu vybudované pre skupiny objektov, ktoré na odvádzanie odpadových vôd vyžadujú výstavbu vlastnej stokovej siete, prípadne vybudované pre jednotlivé nehnuteľnosti, h/kanalizačné prípojky. Zo samotnej výpovede žalobcu na pojednávaní dňa 21.mája 2013 je zrejmé, že predmetný vodovod a kanalizáciu nemožno považovať za vodovodné prípojky a kanalizačné prípojky tak, ako sú definované v § 4 ods. 1, 2 zákona č. 442/2002 Z.z., pretože sám žalobca uviedol, že neumožnil navrhovateľovi v správnom konaní D.. Z.. H. R., R.. napojiť sa na vodovod, pretože odmietol žalobcovi vyplatiť finančné prostriedky za realizáciu predmetného vodovodu a kanalizácie. Tak, ako správne orgány, aj súd je toho názoru, že otázka finančného vyrovnania medzi žalobcom a D.. Z.. H. R., R.. v tomto konaní je irelevantná, pretože má byť, ako aj zrejme je podľa vyjadrenia žalobcu, predmetom občianskoprávneho konania. Ak žalobca namieta, že určenie, že predmetný vodovod a kanalizácia nemali byť určené ako verejné, pretože nie sú splnené podmienky ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 442/2002 Z.z., podľa ktorého, ak je to v záujme ochrany zdravia ľudí, zvierat alebo ochrany životného prostredia, a ak sú na vodovod alebo kanalizáciu pripojení aspoň dvaja odberatelia alebo producenti, obvodný úrad životného prostredia môže určiť, že takýto vodovod alebo kanalizácia sa za verejný vodovod alebo za verejnú kanalizáciu považuje. V konaní nebolo spochybnené, že sú splnené vyššie uvedené podmienky, pretože je v záujme ochrany zdravia navrhovateľa v správnom konaní, aby bol napojený na verejný vodovod, resp. kanalizáciu a počet napojení jednoznačne vyplýva z vyjadrenia prevádzkovateľa, ktoré je súčasťou administratívneho spisu. V súvislosti s námietkou žalobcu, že žalovaný podľa ustanovenia § 36 ods. 5 zákona č. 442/2002 Z.z. nemá kompetenciu meniť rozhodnutie o povolení stavby, resp. kolaudačné rozhodnutie, táto námietka v konaní je irelevantná. Správne orgány nerozhodovali o vlastníctve predmetného vodovodu a kanalizácie, to sa nemení, a je stále vlastníctvom žalobcu, ale určili, že sú verejnými. Podľa § 36 ods. 5 písm. b/ zákona č. 442/2002 Z.z. - obvodný úrad životného prostredia rozhoduje o pochybnostiach, či sa vodovod alebo kanalizácia považuje za verejný vodovod alebo verejnú kanalizáciu podľa tohto zákona. Správny orgán prvého stupňa neporušil zákon, ak na základe návrhu (D.. Z.. H. R., R..) určil predmetné vodné stavby za verejné, pretože vznikla pochybnosť, akého charakteru tieto stavby sú, tým, že žalobca nesúhlasil ako vlastník s napojením na vodnú stavu. Žalobca ako stavebník má nielen práva ale aj povinnosti. Tak, ako bolo v odôvodnení rozsudku citované vyššie, vrátane bodu 20 rozhodnutia zo dňa 31.01.2007, podľa ktorého je povinný umožniť napojenie vodovodu a kanalizácie spoluvlastníkom pozemku parc. č. XXX/XX, kat. územie T. za primeranú úhradu. Žalobcovi boli známe záväzné podmienky uvedené v rozhodnutí o povolení predmetnej žaloby a až v tomto rozhodnutí boli uvedené ako verejné. V súvislosti s námietkou žalobcu, že správny orgán nemal konať s Východoslovenskou vodárenskou spoločnosťou, a.s. ako s účastníkom konania, súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou správneho orgánu s poukazom na ustanovenie §14 Správneho poriadku, podľa ktorého účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať, alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Účastníkom konania je ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý a to až do času, kým sa preukáže opak. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - účastníkom konania je ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva. V konaní je rovnako nesporné, že žalobca s Východoslovenskou vodárenskou spoločnosťou, a.s. uzatvoril zmluvu o prevádzkovaní vodovodu a kanalizácie, čo žalobca na pojednávaní nepoprel. Rozhodujúcou skutočnosťou vo vzťahu k namietanému porušeniu. že sa konalo s touto obchodnou spoločnosťou ako účastníkom konania je, že žalobca neuviedol, v čom boli porušené jeho subjektívne práva uvedeným postupom správneho orgánu. Základným princípom správneho súdnictva je nielen tvrdenie žalobcu, že jeho subjektívne práva boli porušené, ale žalobca je povinný poukázať na konkrétne ustanovenie príslušného právneho predpisu, ktoré bolo porušené, a akým spôsobom bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv, pričom žalobca v žalobe takéto žalobné námietky nevzniesol. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že účastníkmi správneho konania boli aj ďalšie fyzické a právnické osoby. Súd tieto osoby do konania nepribral, pretože podľa §250 ods. 1 O.s.p. - účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Pretože súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, neboli splnené podmienky na pribratie do konania iných účastníkov správneho konania. Na základe uvedeného krajský súd postupom podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu ako nedôvodnú zamietol a podľa § 250k ods. 1 O.s.p. účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30.04.2015 sp. zn.: 7Sžp/4/2013 tak, že vyššie citovaný rozsudok tunajšieho súdu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení predovšetkým poukázal na to, že vec posudzoval v dvoch rovinách. Prvou rovinou bola okolnosť, či zriadené vodovody a kanalizácie boli už od počiatku (od svojho zriadenia) verejné v zmysle stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia, a teda v takom prípade by išlo o „novú vetvu“ verejného vodovodu a verejnej kanalizácie. Ak neboli predmetné vodné stavby od počiatku verejné, tak ako druhú okolnosť bolo treba posúdiť, či boli dané a správnymi orgánmi dostatočne špecifikované dôvody, pre ktoré bolo možné v zmysle § 3 ods. 5 Zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách určiť predmetné vodné stavby za verejné. Podľa názoru odvolacieho súdu zo stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia nevyplýva, že predmetné stavby kanalizácie a vodovodu boli postavené ako verejné, lebo nespĺňali definíciu verejných vodovodov a verejných kanalizácií podľa § 2 písm. a/, b/ v spojení s písm. c/ a d/ Zákona o verejných vodovodov a verejných kanalizáciách. Neboli zriadené na účely hromadného zásobovania obyvateľstva a iných odberateľov vodou (zásobovania viac ako 50 osôb alebo zásobovania, ktorého priemerná denná produkcia je viac ako 10 m3 vody), ako aj neboli zriadené na účely hromadného odvádzania odpadových vôd (odvádzania a spravidla aj čistenia odpadových vôd od viac ako 50 osôb alebo priemernej dennej produkcie viac ako 10 m3 odpadovej vody). Najvyšší súd SR zdôraznil, že nemôže zmeniť skutočnosť, že predmetný vodovod a kanalizácia sú napojené na verejný vodovod a verejnú kanalizáciu, lebo ak by malo ísť o „novú vetvu“ verejného vodovodu a verejnej kanalizácie, mala ju vo verejnom záujme zriadiť právnická osoba (ktorá jediná v zmysle § 3 ods. 2 Zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách z dôvodu verejného záujmu môže byť ich vlastníkom), a teda prípadne ich mal zriadiť aj vlastník verejného vodovou a verejnej kanalizácie, na ktoré by sa takáto „nová vetva“ napájala. Odvolací súd konštatoval, že zo stavebného povolenia vyplýva, že siete boli zriadené vo vlastnom, súkromnom záujme, pre účely napojenia 12 rodinných domov (ako aj vyplýva z názvu stavby „12 RD“) a nie vo verejnom záujme. Uvedený právny záver možno vyvodiť aj zo skutočnosti, že podľa podmienok stavebného povolenia je žalobca povinný umožniť napojenie vodovodu a kanalizácie spoluvlastníkom pozemku parc. č. XXX/XX, k.ú. T., za primeranú úhradu. Ak by boli predmetné siete od počiatku verejné, táto podmienka stavebného povolenia by bola nadbytočná, lebo uvedená povinnosť by vyplývala priamo zo zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, a to nielen voči spoluvlastníkom pozemku. Pokiaľ by za daného skutkového a právneho stavu došlo k určeniu uvedených sietí za verejné, išlo by o formu vyvlastnenia, čím by sa neoprávnene zasiahlo do vlastníckeho práva žalobcu, pretože proti svojej vôli, bez možnosti dohody so štátnym orgánom o odkúpenie predmetného vodovodu a kanalizácie, by žalobca stratil právo disponovať (jedno zo základných práv vlastníckeho práva) s predmetnými stavbami a de facto by sa žalobca stal vlastníkom verejného vodovodu a verejnej kanalizácie, čím by takýmto určením došlo k vytvoreniu nezákonného stavu, keďže fyzická osoba nemôže vlastniť verejný vodovod ani verejnú kanalizáciu, s poukazom na to, že žalobcovi by takýmto postupom vznikli povinnosti ako vlastníka verejného vodovodu a verejnej kanalizácie podľa Zákona o verejných vodovodoch a verejnej kanalizácie, čo je v rozpore s uvedeným zákonom a súčasne to nemožno od neho ani spravodlivo žiadať. Najvyšší súd ďalej argumentoval, že verejnosť vodovodu a kanalizácie nemožno tiež vyvodzovať len zo skutočnosti, že zriadený vodovod a kanalizácia spĺňajú technické parametre verejného vodovodu a kanalizácie, keďže technické parametre vyplývajú zo stavebného povolenia a jeho záväzných podmienok, ktorými bol žalobca viazaný. Podľa názoru odvolacieho súdu taktiež verejnosť vodovodu a kanalizácie nevyplýva z uzavretia zmluvy o výkone správy medzi žalobcom a Východoslovenskou vodárenskou spoločnosťou, a. s., Košice, pretože jej uzavretím žalobca len realizoval záväzné podmienky a povinnosti stavebného povolenia. Dôvodil, že verejné vodovody a verejné kanalizácie sa zriaďujú a prevádzkujú vo verejnom záujme najmä na účely hromadného zásobovania obyvateľov pitnou vodou a hromadného odvádzania odpadových vôd zo sídelných útvarov (§ 3 ods. 1 Zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách). V predmetnej veci vodné stavby boli realizované v súkromnom záujme, vo vlastnej réžii, na vlastné nebezpečenstvo a na vlastné náklady. Stavebné povolenie ako aj kolaudačné rozhodnutie na predmetné vodné stavby boli vydané žalobcovi ako súkromnej osobe, nikto nenapadol zákonnosť uvedených rozhodnutí a tieto nadobudli právoplatnosť. Navyše, v podmienkach a povinnostiach stavebného povolenia nie je vôbec odkaz na zákon o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, ktorý ustanovuje povinnosti vlastníka verejného vodovodu. Ak by predmetné vodné stavby boli zriaďované vo verejnom záujme, tento záujem by musel špeciálny stavebný úrad zastávať a chrániť už v stavebnom a kolaudačnom konaní a a nevydať na predmetné vodné stavby stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie za daných podmienok fyzickej osobe. Nemožno však v súčasnej dobe spätne považovať tieto rozhodnutia za nezákonné, pretože nadobudnutím právoplatnosti sa stali platnými a záväznými. Pokiaľ neboli takéto rozhodnutia zrušené ani v rámci mimoriadnych opravných prostriedkov, potom princíp právnej istoty ako imanentný znak právneho štátu musí prevážiť nad princípom materiálnej pravdy. Odvolací súd vytkol tunajšiemu súdu, že uniklo jeho pozornosti, že názor Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s. Košice (ako prevádzkovateľa predmetných sietí) uvedený vo vyjadrení zo 17. septembra 2012, z ktorého vychádzali správne orgány, nie je správny, keďže podľa neho ide o verejný vodovod a verejnú kanalizáciu z dôvodu, že podľa vodného zákona a zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách predmetné stavby povolil a skolaudoval vodohospodársky orgán. V tejto súvislosti uviedol NS SR, že obvodný úrad životného prostredia bol v stavebnom ako aj kolaudačnom konaní špeciálnym stavebným úradom vo veciach vodných stavieb, medzi ktoré sa zaraďuje aj stavba vodovodu a kanalizácie, bez ohľadu, či ide alebo nejde o stavbu verejného vodovodu príp. verejnej kanalizácie. Uvedené vyjadrenie obchodnej spoločnosti preto nemá žiadnu právnu relevanciu a ani nie je v kompetencii uvedenej spoločnosti určovať, či predmetné siete sú alebo nie sú verejné. V stavebnom a kolaudačnom konaní sa ani nerozhodovalo podľa zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách. NS SR zdôraznil, že na základe zisteného skutkového stavu správne orgány preto mohli určiť predmetné siete za verejné len z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 5 Zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, a to teda len vtedy, ak by také určenie bolo v záujme ochrany zdravia ľudí, zvierat alebo ochrany životného prostredia a ak sú na vodovod alebo kanalizáciu pripojení aspoň dvaja odberatelia alebo producenti. Konkrétne dôvody, pre ktoré by boli siete určené správnymi orgánmi za verejné, však boli správne orgány povinné aj náležite odôvodniť. Uplatnenie iných kritérií by znamenalo, že správny orgán by prekročil právomoc danú zákonom a mohlo by dôjsť k neoprávnenému zásahu do vlastníckeho práva žalobcu. Z rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa vyplýva, že predmetná vodná stavba bola určená za verejnú v zmysle § 3 ods. 5 vzhľadom na jej technické parametre a charakter. Ďalej v ňom správny orgán uviedol, že napriek tomu, že kolaudačné rozhodnutie bolo vydané žalobcovi ako fyzickej osobe, nemožno ho považovať za súkromnú stavbu, keďže slúži verejnej potrebe obyvateľstva. Projekt vodnej stavby pôvodne rátal s pripojením 12 rodinných domov, no v súčasnosti už bolo zrealizovaných 18 kanalizačných a 15 vodovodných prípojok, pričom je dôvodné predpokladať vzhľadom na pokračujúcu zástavbu územia, že tento počet bude narastať. Správny orgán ďalej uviedol, že vodné stavby sú rozšírením, resp. novou vetvou existujúceho verejného vodovodu ako aj verejnej kanalizácie a nemožno ich považovať za prípojku na verejný vodovod a kanalizáciu. Ochrana zdravia a životného prostredia podľa správneho orgánu vyplýva zo skutočnosti, že stavebným úradom povolené rodinné domy na Drozdej ulici, k.ú. Šalgovík majú byť pripojené na vodovod a kanalizáciu. Pripojenie rodinného domu D.. Z.. H. R., R.. na rozvod vody a kanalizačnú sieť predpokladalo aj stavebné povolenie na vodné stavby, čo sa premietlo do bodu 20 rozhodnutia o povolení stavby. Správny orgán ďalej dôvodil, že v kontexte uvedeného, vychádzajúc z ustanovenia § 43d ods. 4 písm. d/ zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (Stavebný zákon) v znení neskorších predpisov sa z hľadiska hygieny a ochrany zdravia a životného prostredia musí stavba navrhnúť a postaviť tak, aby spĺňala environmentálnu vhodnosť a bezpečnosť a neohrozovala hygienu a zdravie jej užívateľov a susedov najmä v dôsledku znečistenia až poškodenia životného prostredia vrátane zamorenia vôd alebo pôdy, a vychádzajúc s § 47 písm. d/ Stavebného zákona stavby sa musia navrhovať tak, aby stavba bola napojená na verejný vodovod a verejnú kanalizáciu, ak v okolí stavby je verejný vodovod s dostatočnou kapacitou a verejná kanalizácia. Odvolací súd akcentoval, že uvedené dôvody správneho orgánu prvého stupňa nepovažuje za dostatočné, lebo sú príliš všeobecné vo vzťahu k dôvodnosti potreby ochrany zdravia ľudí, zvierat alebo ochrany životného prostredia. V správnom konaní navyše vôbec nebolo žalobcovi preukázané, že by porušil bod 20 stavebného povolenia, podľa ktorého bol povinný umožniť napojenie vodovodu a kanalizácie spoluvlastníkom pozemku parc. č. XXX/XX, k.ú. T., za primeranú úhradu. Správny orgán neskúmal, či spoluvlastníci uvedeného pozemku, ktorí uvedenú úhradu poskytli žalobcovi, boli na vodovod a kanalizáciu skutočne napojení, a teda či je potrebná ochrana zdravia ľudí, zvierat alebo ochrany životného prostredia. Ak títo spoluvlastníci napojení na vodovod a kanalizáciu boli, tak žalobca si svoje povinnosti podľa stavebného povolenia plnil, a teda ochrana zdravia ľudí, zvierat a ochrana životného prostredia je zabezpečená záväznými podmienkami stavebného povolenia na predmetné vodné stavby. Taktiež nie je zrejmé, či bolo alebo nebolo umožnené napojenie na predmetné siete iným osobám a z akých dôvodov. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR sa žalovaný v odvolacom správnom konaní dostatočne nevysporiadal s námietkami žalobcu a konkrétne dôvody určenia predmetných sietí za verejné nedoplnil, a teda nepostupoval v súlade so zákonom. Žalovaný sa v podstate obmedzil len na opakovanie dôvodov prvostupňového správneho rozhodnutia a citáciu právnych predpisov (článok 44 Ústavy SR, § 9 zákona č. 17/1992 Zb. Zákona o životnom prostredí v znení neskorších predpisov § 2 písm. d/ a f/ zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Z dôvodov uvedených vyššie sa preto odvolací súd stotožnil s názorom žalobcu, že dôvody, pre ktoré by bolo možné určiť uvedené stavby za verejné v intenciách § 3 ods. 5 Zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách v rozhodnutiach správnych orgánov absentujú. Správne orgány dostatočne neskúmali, či sa podmienky a skutočnosti, za ktorých bolo vydané stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie zmenili do tej miery, aby bolo možné z dôvodu ochrany zdravia ľudí a zvierat, alebo ochrany životného prostredia určiť predmetné siete za verejné. Dôvod ochrany zdravia a životného prostredia však nemožno vyvodiť len zo skutočnosti, že stavebným úradom povolené rodinné domy majú byť napojené na vodovod a kanalizáciu, pokiaľ správne orgány vôbec neskúmali, či žalobca v súlade s podmienkami stavebného povolania na predmetné vodné stavby umožnil napojenie vodovodu a kanalizácie za primeranú úhradu. Všetky kritéria uvedené v § 3 Zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách dôsledne sledujú verejný záujem na ochranu zdravia ľudí, zvierat, alebo ochranu životného prostredia a iba naplnenie týchto kritérií je oprávneným zásahom do vlastníckeho práva k vodovodu/kanalizácii v zmysle čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. V prípade, ak bol žalobca ochotný napojiť spoluvlastníkov pozemku v zmysle bodu 20 podmienok stavebného povolenia na predmetné vodné stavby za úhradu, nemohlo dôjsť k ohrozeniu ich zdravia, alebo životného prostredia, a teda nemohla byť správnym orgánom preukázaná ani potreba ich ochrany. Podľa názoru odvolacieho súdu dokonca ani skutočnosť, že vodovod a kanalizácia slúži na hromadné zásobovanie obyvateľstva pitnou vodou a hromadné odvádzanie odpadových vôd zo sídelných útvarov, nie je možné akceptovať, ako určujúce kritérium pre verejný vodovod a verejnú kanalizáciu (pozri Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. marca 2010, sp. zn. 5 Sžp/3/2009). Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom uznesení sa stotožnil s názorom krajského súdu a nepovažoval námietku žalobcu vo vzťahu k namietanej zaujatosti zamestnanca správneho orgánu za relevantnú. Žalobca ani v podanom odvolaní proti rozsudku krajského súdu neuviedol konkrétne skutočnosti a dôvody podľa § 9 ods. 1 a 2 správneho poriadku, pre ktoré by mal byť zamestnanec správneho orgánu vylúčený, hoci v zmysle § 10 správneho poriadku tak mal urobiť. Preto, aj keď správny orgán nevyzval žalobcu na konkretizovanie námietok a o námietke nerozhodol samostatným rozhodnutím, uvedené procesné pochybenie by nemalo vplyv na zákonnosť rozhodnutia vo veci. Na základe uvedeného, pokiaľ krajský súd za daného skutkového a právneho stavu žalobu zamietol, nesprávne vec právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav veci. Z dôvodu, že zrušením napadnutého správneho rozhodnutia by mohli byť dotknuté práva a povinnosti ostatných účastníkov správneho konania, zákonodarca v právnej norme §250 ods. 1 OSP ustanovuje súdu povinnosť pribrať týchto účastníkov správneho konania do konania súdu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. Pokiaľ by odvolací súd účastníkov správneho konania v zmysle § 250 ods.1 OSP pribral do konania súdneho prieskumu, odňal by im právo na riadny opravný prostriedok, a preto bude potrebné, aby krajský súd v ďalšom konaní ich do konania pribral, zabezpečil ich vyjadrenia a následne rozhodol v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým je krajský súd viazaný. Na základe uvedeného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súd uznesením zo dňa 07.08.2015 č.k.: 1S/7/2013-119 do konania pribral účastníkov správneho konania a to D.. Z.. H. R., R.., P. R., E. R., zastúpeného v konaní opatrovníkom na základe uznesenia súdu zo dňa 24.10.2015 č.k.: 1S/7/2013-153, pretože tento účastník konania na adrese trvalého pobytu R., Y. č. X sa nezdržiava a podľa správy Pošty Prešov si zásielku neprevzal v odbernej lehote a podľa správy OO PZ Prešov - Juh bolo preukázané, že sa zdržiava na neznámom mieste, D. R., J. E., G. E., M. E., D. E., E. E., K. T., G. T., H. J., G. J., H.. J. T., H. T., X. T., R. S., Slovenský pozemkový fond Prešov, Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s. a Mesto Prešov. Vo veci nariadil pojednávanie na deň 26.01.2016, pričom okrem D.. Z.. H. R., P. R., ktorá na konanie splnomocnila H.. J. R., a Mesta Prešov, R. S., Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s., sa ostatní pribratí účastníci správneho konania na pojednávanie nedostavili. Zo spisu vyplýva, že predvolania na pojednávania boli pribratým účastníkom doručené riadne a včas spolu so žalobami, preto súd pojednával v ich neprítomnosti aplikujúc ustanovenie § 250g ods. 1, 2 O.s.p., podľa ktorého, ak nedôjde k vybaveniu žaloby spôsobom uvedeným v § 250f, predvolá predseda senátu na pojednávanie účastníkov, naň si môže vyžiadať potrebné podklady, prípadne aj ďalšie vyjadrenia účastníkov. Ak sa účastníci na pojednávanie nedostavia, môže sa vec prejednať v ich neprítomnosti; konanie sa nesmie z tohto dôvodu prerušiť. Z prednesu zástupkyne žalovaného okresného úradu vyplýva, že navrhuje žalobu ako nedôvodnú zamietnuť s tým, že podľa ich názoru išlo od počiatku o verejný vodovod a verejnú kanalizáciu, ktoré mali slúžiť verejnej potrebe na účely hromadného zásobovania obyvateľov pitnou vodou a hromadného odvádzania odpadových vôd zo sídelných útvarov. To, že ide o verejný vodovod, možno vyvodiť zo stavebného povolenia, kde sa v bode 18 uvádza, že ku kolaudácii odovzdá investor prevádzkovateľovi porealizačné zameranie verejného vodovodu a verejnej kanalizácie a prípojok vo formáte DGN mikrostacion a uzatvorí zmluvu o prevádzkovaní na verejné siete mimo odvodnenia komunikácií. To, že ide o verejné zásobovanie vodou a hromadné odvádzanie odpadových vôd, možno vyvodiť z technickej správy, projektovej dokumentácie overenej v stavebnom konaní, kde sa uvádza, že výpočet potreby vody uvažuje výhľadovo pre 64 osôb. V technickej správe je uvedené, že technické riešenie zásobovania pitnou vodou pozostáva z výstavby potrubia DN ID 100 mm a napojením na jestvujúce zásobné potrubie DN 200 mm vedúce z hydrofónnej stanice Šalgovík vo vodojeme Sekčov 2. Na jestvujúcej vodovodnej sieti mestskej časti Šalgovík v najnižšej časti spotrebiska, dolná časť Ul. Kamenná, sa prispôsobia tlakové pomery osadenia redukčného ventilu na potreby za križovatkou Ul. Kamenná a Vrchná. Teda predmetný vodovod sa napájal na už existujúci verejný vodovod. Technické riešenie odkanalizovanie pozostáva z výstavby jednotnej kanalizácie DN 400 mm na odvedenie splaškových a dažďových odpadových vôd. Splaškové vody od jednotlivých producentov sú privádzané z domovej kanalizačnej prípojky DN 150 a dažďové vody z komunikácie sú privádzané cez uličné vpusty. Navrhovaná stoka je napojená na jestvujúcu mestskú kanalizačnú sieť, jednotnú kanalizácie DN 400. V predmetnej lokalite vydal Okresný úrad Prešov, odbor starostlivosti o životné prostredie, oddelenie ochrany prírody a ochranných zložiek životného prostredia stavebné povolenie č. OU PO OSZZP 3/2014/030647-04 UN z 08.12.2014 pre stavbu IBV vodojemu Ľubotice, SO 02-verejný vodovod, SO 03-kanalizácie, o ktorú požiadalo občianske združenie IBV k vodojemu zastúpenej Z.. A.. Poukázala na to, že v tomto povolení sa uvádza, že kanalizácia sa napojí na jednotnú kanalizáciu DN 400 na Drozdej ulici. Trasa preložky vodovodu začína napojením na jestvujúci vodovod DN 200 na konci Ul. Holubia. Podľa územného rozhodnutia Obce Ľubotice č. BS/1134/2014-42-TU zo dňa 24.04.2014 začiatok preložky vodovodu bude pod vodojemom za pozemkom RD č. 19 a ukončí sa na konci Ul. Holubia. Trasa vodovodného potrubia verejného vodovodu sa napojí na preložku vodovodu DN 200 a bude slúžiť na zásobovanie pitnou vodou a zároveň požiarnou vodou. Žalovaný prezentoval názor, že je pre neho nelogické, ak sa predmetný vodovod a kanalizácia napájajú na verejný vodovod a kanalizáciu a naň sa napája ďalší verejný vodovod a kanalizácia, aby predmetný úsek na Ul. Drozdej nebol verejný vodovod a kanalizácia. Z.. R.. H. R. uviedol, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že mu odmietol vyplatiť finančné prostriedky na realizáciu predmetného vodovodu a kanalizácie. Poukázal na to, že parcela v jeho vlastníctve a vo vlastníctve pána R. sú jediné dve parcely v danej lokalite, ktoré neboli odkúpené od realitnej kancelárie FOK, s.r.o., Prešov, ktorej je jediným vlastníkom a konateľom pán A.. Vodná stavba, teda voda a kanál uskutočnená pánom A. bola realizovaná aj na pozemku, ktorej vlastníkom je on a pán R.. Od začiatku bolo konanie pána A. voči ním nekorektné. Od začiatku nesúhlasil, aby cesta viedla v danej časti a jeho pozemkom a bola realizovaná len na ich parcelách. Neochota zohľadniť ich majetkový podiel v ceste, ktorú využívajú klienti, žalobcovej realitnej kancelárie pre prístup na ich parcely, ako aj vedenie inžinierskej sieti na jeho pozemku. Na základe týchto skúsenosti podal námietku k inžinierskej stavbe na mestský úrad pod č. PO2007/40-SE. Dôvodom námietky bol vznik potencionálnych možností, vydieranie zo strany pána A. pri napojení jeho rodinného domu na inžinierske siete. V dôsledku toho bolo na popud pána A. medzi nimi podpísané súhlasné stanovisko, v ktorom sa konštatuje, že Z.. H. R., R.. s manželkou P. R. za pripojenie k pozemku č. XXX/XX zaplatia adekvátnu časť reálne vynaložených a opodstatnených nákladov na technickú realizáciu inžinierskych sietí, čo sa prenieslo v bode 20 stavebného povolenia inžinierskych sietí. Rovnako aj pán R. a jeho manželka v ich súhlasnom stanovisku podmienili podmienkami realizácie inžinierskych sietí. Po podpísaní súhlasných stanovísk povolili pánovi A. realizovať inžinierske siete na ich pozemkoch v dôvere, že podmienky súhlasného stanoviska budú pánom A. rešpektované. Po zrealizovaní inžinierskych sietí pána A. dvakrát písomne 18.08. a 29.11.2010 vyzval na možnosť stretnutia sa vo veci finančného vyrovnania sa za pripojenie jeho domu na inžinierske siete. Pánom A. mu bolo odpísané, v ktorom ho chcel potupiť ako vedeckého pracovníka s tým, že uviedol, že „ja nemám toľko času, aby som s Vami viedol rozsiahle vedecké rozpravy a dokazovačky.“ Uviedol, že požaduje sumu 9.000,-- eur s terminovaným dátumom 30.11.2010. Ďalej poukázal na to, že pán A. mu nikdy nepredložil faktúry za realizáciu inžinierskeho diela, za nepredloženie faktúr na okresnom súde mu bola uložená pokuta 200,-- eur, z pôvodne 12 kanalizačných pripojení je v súčasnosti realizovaných 38. Nemá informácie, koľko je vodovodných prípojok, v súvislosti s pripojením jeho domu na inžinierske siete sa pán A. vyjadril, že je to jeho obchodná záležitosť a jeho konanie je možné klasifikovať ako vydieranie, pretože kladenie jeho tzv. obchodných podmienok a riešenie svojich podnikateľských záujmov zabraňuje kolaudácii jeho domu, čím zasahuje do jeho ľudských práv a nepriamo poškodzuje jeho majetok. Tvrdenie pána A., že odmietol vyplatiť finančné prostriedky na realizáciu predmetnej stavby, sa nezakladá na pravde. Ďalej poukázal na to, že v súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu v ňom uvádza pripojenie rodinného domu do PHD na rozvod vody, kanalizácie, kanalizačnú sieť, predpokladalo aj stavebné povolenie na vodné stavby, čo sa premietlo do bodu 20 rozhodnutia o povolení stavby. Nie je to pravda. Ním bol iniciovaný bod 20. Ten sa premietol tým, že ním a jeho manželkou bola podaná námietka. Ďalej poukázal na to, že Najvyšší súd SR uvádza, že správny orgán neskúmal, či vlastníci uvedeného pozemku, ktorí uvedenú úhradu poskytli žalobcovi, budú na vodovod, kanalizačnú sieť skutočne napojení, a teda či je potreba ochrany zdravia ľudí, zvierat alebo ochrany životného prostredia. Všetci ostatní, ako uvádzal, boli jeho klienti, oni kúpili pozemky so sieťami, so všetkým, to znamená oni sú pripojení. Žalobca bral pána Z.. H. R. a R. ako rukojemníkov s tým, že to je obchodná záležitosť, a že ich môže vydierať. Zástupca Z.. P. R. H.. J. R., J., namietal, že žaloba neobsahuje náležitosti v súlade s ustanovením § 249 ods. 2 O.s.p., a preto má súd konanie zastaviť. V ďalšej časti svojej námietky uviedol názor na uznesenie Najvyššieho súdu, ktorý súd tu citovať nebude vzhľadom na to, že právny názor odvolacieho súdu - Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je pre súd záväzný a správny orgán zaväzný. Poverená zástupkyňa Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s., navrhla „napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť“. Poukázala na to, že sa stotožňuje s názorom žalovaného s tým, že od vydania kolaudačného rozhodnutia, čiže od nadobudnutia jeho právoplatnosti Východoslovenská vodárenská spoločnosť prevádzkuje sporný vodovod a kanalizáciu ako verejnú. Vyplýva to aj zo zmlúv, ktoré boli uzatvorené v roku 2008, čiže ide o zmluvy o výkone správy na vodovod a kanalizáciu, čiže na predmetný vodovod a kanalizáciu. Aj keď súdy neriešia, čo bude až bude, napriek tomu uviedla, že v prípade, ak súd zruší rozhodnutie a táto sporná kanalizácia a vodovod nebude verejná, tak paradoxne bude ohrozené zdravie ľudí, zvierat a ochrana životného prostredia, pretože v tom momente je povinná v zmysle zákona Východoslovenská vodárenská spoločnosť vypovedať tieto zmluvy o správe a v tom momente bude tých 9 ľudí, čiže to tam v roku 2012, 2008 v tom čase bolo 18 kusov kanalizačných prípojok a 15 kusov vodovodných prípojok odpojených, čiže až do doby, pokiaľ si nevybuduje vlastník, resp. stavebník Z.. A. vodomernú šachtu, títo ľudia budú odpojení od dodávky vody a budú odpojení aj od kanalizácie. V zmysle zákona Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s., nemôže prevádzkovať súkromnú kanalizáciu a súkromný vodovod. V momente, ak súd vyhlási, že tento vodovod a kanalizácia nie sú verejné, títo ľudia budú odpojení a budú vypovedané zmluvy o výkone správy. Podľa názoru tohto účastníka konania žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na tom, aby tento vodovod a kanalizácia boli vyhlásené za súkromné. Pán R. S. uviedol, že nemá na vec názor a k veci sa nemieni vyjadrovať. Zástupcovia Mesta Prešov uviedli, že v tejto veci vydali územné rozhodnutie. Nevedeli o čo ide, pretože neboli im žiadne uznesenia doteraz doručené, čiže v tejto veci na túto stavbu bolo úradom vydané územné rozhodnutie. Konštatovali, že Mesto Prešov vydalo pod jednacím číslom P/2006/1518-PU dňa 03.07.2006 rozhodnutie o umiestnení predmetnej stavby. Stavba bola označená ako „Prešov - Šalgovík, 12 rodinných domov, inžinierske siete a vozidlové komunikácie k rodinným domom“, v rozhodnutí uvedený zoznam pozemkov, na ktorých bola stavba umiestnená. Stavba pozostávala z viacerých stavebných objektov. Predmetné stavebné objekty, ktoré sú predmetom sporu, sú označené v citovanom rozhodnutí ako S0 502 Vodovod, S0 501 Kanalizácia. Čiže nebolo tu nikým požadované, aby sa táto kanalizácia, vodovod citovala ako verejná kanalizácia a verejný vodovod. Bolo označené ako vodovod a kanalizácia. Technické podmienky vzniesla v rámci rozhodnutia spoločnosť Východoslovenská vodárenská spoločnosť, ktorá určila pripojovacie podmienky, za akých je možné pripojiť tieto stavebné objekty k už existujúcej rozvodnej sieti verejných vodovodov a verejných kanalizácii v Meste Prešov. Taktiež v tom čase platil územný plán z roku 2005, ktorý je citovaný v územnom rozhodnutí. Predmetné rozhodnutie bolo rozposlané aj účastníkom konania, to znamená, ktorí na tomto súde vypovedali, to znamená H. R., P. R.. Rozhodnutie nadobudlo právnu účinnosť 19.04.2007. V tom čase na túto kanalizáciu, keďže sa viedlo územné konanie a neskôr stavebné povolenie z iných častí, tzn. k povoľovaniu predmetnej stavby v danej lokalite, tak správca oboznamuje účastníkov, teda stavebníkov rodinných domov o tom, že stavba bude pripojená na tieto siete s tým, že upozorňuje stavebníkov, že stavba bola budovaná v súkromnom investorstve a stavbu bude možné pripojiť až po uvedení stavby do prevádzky. Krajský súd opätovne postupujúc podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., teda § 247 a nasledujúcich Občianskeho súdneho poriadku, preskúmal rozhodnutia a postup správnych orgánov v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe rešpektujúc právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pretože podľa § 250ja ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Tak, ako súd citoval z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa jeho názoru správne orgány vo veci rozhodli na základe nedostatočne zisteného stavu veci a rozhodnutia správnych orgánov sú nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené tak, ako upravuje § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.. V súvislosti s názormi prezentovanými na pojednávaní je potrebné poukázať na to, že skutočnosti, na ktoré poukazovala zástupkyňa okresného úradu v účastníckej výpovedi na pojednávaní, sú v tomto štádiu konania pre posúdenie veci irelevantné, pretože rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a žalovaného boli vydané v roku 2012, resp. 2013. Argumentácia žalovaného sa týka roku 2014 a podľa ustanovenia § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Pretože vykonávanie dokazovania primárne patrí správnemu orgánu a súd preskúmava iba zákonnosť postupu a rozhodnutia správneho orgánu, realizovanie dokazovania súdom súd považuje za neefektívne. V súvislosti s námietkami zástupcu Z.. P. R. súd poukazuje na to, že podľa názoru súdu žaloba zodpovedá kritériám upraveným v § 249 ods. 2 O.s.p.. Ak to tak nebolo, tak by NS SR toto pochybenie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol. Správne orgány v ďalšom konaní sú povinné vykonať dokazovanie na zistenie skutkového stavu vo vzťahu k skutočnosti, či došlo alebo nedošlo k porušeniu bodu 20 stavebného povolenia, a to vo vzťahu k vlastníkom pozemku v katastrálnom území T., parc. č. XXX/XX a iným osobám a z akých dôvodov, vydať nové rozhodnutia vo veci a vydané rozhodnutia odôvodniť v súlade s ustanovením § 47 ods. 3 Zákona o správnom konaní, ale aj v súlade so Zákonom o verejných vodovodoch a kanalizáciách, teda či sú dané dôvody pre aplikáciu § 3 ods. 5 zákona č. 442/2002 Z.z., a teda určiť predmetné stavby za verejné. Len po takto doplnenom dokazovaní budú môcť správne orgány vo veci správne a zákonne rozhodnúť. S odkazom na citované ustanovenie § 250ja ods. 4 O.s.p. je právny názor Najvyššieho súdu SR pre správny orgán záväzný. Ak podľa názoru odvolacieho súdu sú rozhodnutia správnych orgánov nedostatočne odôvodnené, súd nemôže v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. nahrádzať argumentáciou správneho orgánu. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech, priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z náhrady zaplateného súdneho poplatku v sume 70,- eur a náhrady trov právneho zastúpenia. V prípade úspechu v konaní má žalobca nárok na odmenu za realizované úkony podľa príslušných ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (§ 11 ods. 4, § 13a ods. 1 písm. a/, c/, d/, § 13a ods. 2 písm. b/, § 16 ods. 3). V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že v konaniach podľa piatej časti O.s.p. je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby 1/6 výpočtového základu (§ 11 ods. 4 vyhlášky). Súd však nemôže priznať účastníkovi konania viac, ako si tento účastník v rámci vyúčtovania trov konania nárokuje. Súd preto priznal žalobcovi náhradu trov konania v sume vyúčtovanej jeho právnym zástupcom za tieto úkony: prevzatie veci dňa 14.02.2013, podanie žaloby dňa 14.02.2013, účasť na pojednávaní dňa 21.05.2013, odvolanie proti rozsudku súdu zo dňa 26.06.2013, odvolanie proti uzneseniu o pribratí účastníkov do konania zo dňa 09.06.2015 a za účasť na pojednávaní dňa 26.01.2016. Za uvedené úkony má právny zástupca nárok na odmenu v zmysle predloženého vyúčtovania v sume 4x 60,07 eur spolu s príslušným režijným paušálom za rok 2013, t.j. 4x 7,81 eur, 1x suma 64,53 eur spolu s režijným paušálom za rok 2015 vo výške 8,39 eur a 1x suma 66,- eur spolu s režijným paušálom za rok 2016 vo výške 8,58 eur. Spolu tak patrí právnemu zástupcovi odmena vo výške 419,02 eur (370,81 eur + režijný paušál 48,21 eur). Žalovaný ako neúspešný účastník konania je preto povinný nahradiť žalobcovi vzniknuté trovy konania v sume 419,02 eur ako trovy právneho zastúpenia a sumu 70,- eur ako náhradu zaplateného súdneho poplatku na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr.Jozefa Tomka, advokáta, vedený v A., G.., IBAN: Y., v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v 24 vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.