Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 5S/36/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8013200805 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sláviková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8013200805.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a členiek senátu Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu Magura, s.r.o. Vyšné Ružbachy, so sídlom Vyšné Ružbachy 307 právne zastúpeného Daliborom Tverďákom advokátom, so sídlom Krmanova 1, Košice proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/ XXXX zo dňa 27. júna 2013 na základe správnej žaloby takto r o z h o d o l : Žalobu zamieta. Náhradu trov konania účastníkom nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. 1. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že dňa 12.09.2011 začala daňová kontrola u žalobcu za zdaňovacie obdobie január - jún 2011, ktorá bola následne oznámením č. XXX/ XXX/XXXX/XXXX/Boď zo dňa 03.11.2011 rozšírená o ďalšie zdaňovacie obdobia a to júl - september 2011. 2. Predmetnou daňovou kontrolou bol preverovaný správcom dane Daňovým úradom Prešov (ďalej len správca dane) zdaniteľný obchod žalobcu za obdobie máj 2011, ktorý žalobca deklaroval a uplatňoval si základ dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku vo výške 160 674,36 Eur. Tovar nadobudol žalobca od dodávateľa „E. Q. Z H. H.“ Q. A., so sídlom N. 3, C., X. republika. Pri tejto realizovanej dodávke tovaru, preprava začala v Poľskej republike a skončila v Českej republike v Třinci, v sklade spoločnosti Q. U. s.r.o., H., ktorej bol následne tento tovar predaný. Tovar nebol dovezený na územie Slovenskej republiky a jeho predaj sa uskutočnil v Českej republike. Predmetom preverovania správcu dane bolo aj prijatie služby prepravy tovaru od zahraničnej osoby z iného členského štátu (K., T. X., Q. X/X, F.) a taktiež uplatnenie odpočítania dane vo výške 62,59 EUR bez predloženia faktúr od platiteľa a z faktúr vyhotovených pre iného príjemcu vo výške 1,98 EUR (faktúra č. XX/XX/XX zo dňa 22.04.2011) a vo výške 1,83 EUR (faktúra č. XX/XX/XX zo dňa 03.05.2011) od Slovak Telecom a.s. Bratislava. 3. V rámci daňovej kontroly správca dane uskutočnil ústne pojednávania dňa 20.09.2011, 23.09.2011, 28.09.2011 a 03.11.2011 v ktorých si ozrejmoval priebeh uskutočnených obchodov deklarovaných žalobcom. 4. Na základe žiadosti správcu dane zo dňa 07.02.2012 žalovaný oznámením zo dňa 24.02.2012 predĺžil lehotu na vykonávanie daňovej kontroly u žalobcu o 6 mesiacov a to do 12.09.2012. O tejto skutočnosti bol žalobca upovedomený písomným podaním zo dňa 09.03.2012. 5. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX zo dňa 24.05.2012 ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie žalobca prevzal dňa 05.06.2012. Žalobca podal správcovi dane dňa 15.06.2012 písomné vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole. Na základe týchto skutočností bol dňa 18.06.2012 vyhotovený dodatok k protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX zo dňa 24.05.2012. Protokol s jeho dodatkom bol so žalobcom prerokovaný dňa 18.06.2012. 6. Dňa 21.06.2012 vydal správca dane dodatočný platobný výmer č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) zákona č. 511/1992 Zb. o správne daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011 v sume 32 399,03 EUR. II. 7. Proti tomuto dodatočnému platobnému výmeru podal žalobca odvolanie zo dňa 16.11.2012 o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX zo dňa 27.06.2013, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 21.06.2012. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol odvolacie námietky žalobcu, popísal zistený skutkový stav, citoval ustanovenia § 2 ods. 1, § 11 ods. 1, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1,2 a 3, § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a), b), c), § 49 ods. 6, § 51 ods. 1 písm. a), b), § 69 ods. 3 a 6 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, § 2 ods. 1,3 a 6, § 15 ods. 13, § 29 ods. 2 a 8 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a § 165 ods. 4 a5, § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len Daňový poriadok). 8. Rozhodnutie odôvodnil tým, že preskúmaním napadnutého rozhodnutia zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie január - september 2011 dane z pridanej hodnoty, pri ktorej preveroval u žalobcu skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, konkrétne za zdaňovacie obdobie máj 2011. Zistený skutkový stav v danom prípade nie je sporný. Žalobca nakupoval od poľského dodávateľa E. Q. Z H. H. Q. A. pod identifikačným číslom pre daň, ktoré mu pridelila Slovenská republika. Tento tovar bol prepravovaný z Poľskej republiky do Českej republiky, kde si ho žalobca prevzal, uskladnil a následne predal. Na účely dane z pridanej hodnoty išlo z hľadiska žalobcu o nadobudnutie tovaru z iného členského štátu. Najdôležitejšie pri uplatňovaní dane z pridanej hodnoty je pre platiteľa určiť miesto zdaniteľného obchodu. Podľa základného pravidla je miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu v tom členskom štáte, kde sa preprava skončí. To znamená, že v danom prípade je miesto nadobudnutia tovaru v Českej republike, kde pri tomto nadobudnutí tovaru vzniká daňová povinnosť. Okrem toho platí, že zdanenie nadobudnutia tovaru bude v tuzemsku, pretože objednávateľ si objednal tovar pod identifikačných číslom DPH, ktoré mu bolo pridelené v tuzemsku a to v tom prípade, ak objednávateľa nepreukáže, že k zdaneniu nadobudnutia tovaru došlo v členskom štáte, kde sa skončila preprava tovaru. 9. Argumentoval, že toto legislatívne riešenie vyplýva z toho, že poľský dodávateľ musí pri vyplnení súhrnného výkazu (súhrnný výkaz musí podať každý dodávateľ, ktorý dodá tovar do iného členského štátu a tieto údaje vchádzajú do európskej databázy identifikácie pohybu tovaru medzi členskými štátmi VIES) uviesť dodanie tovaru pre slovenského odberateľa, pretože má k dispozícii podľa objednávky jeho identifikačné číslo DPH, pod ktorým si slovenský podnikateľ objednal tovar. Podľa pravidiel zákona o dani z pridanej hodnoty v prípadoch, kedy sa slovenský platiteľ dane rozhodne predávať tovar v inom členskom štáte (v českej republike) a tento tovar bude do tohto štátu prepravovaný z iného členského štátu (z Poľskej republiky) je slovenský platiteľ dane povinný sa v tomto členskom štáte (v Českej republike) registrovať pre daň z pridanej hodnoty, pretože v tomto členskom štáte nadobudol tovar z iného členského štátu, teda uskutočnil zdaniteľný obchod, ktorý je v tomto štáte predmetom dane. Je teda v takomto prípade potrebné, aby slovenský platiteľ dane požiadal v Českej republike o pridelenie českého identifikačného čísla pre DPH pod týmto číslom si potom bude objednávať tovar od poľského dodávateľa a ako platiteľ bude priznávať v Českej republike nadobudnutie tohto tovaru, teda v daňovom priznaní bude nadobudnutie tovaru zdaňovať príslušnou sadzbou dane v Českej republike a zároveň si môže z tohto nadobudnutia tovaru v Českej republike uplatniť odpočítanie dane. 10. Ďalej argumentoval, že ak nastane prípad, že slovenský platiteľ dane by musel zdaniť nadobudnutie tovarom v Slovenskej republike, pretože objednal tovar pod identifikačným číslom pre daň, ktoré mu pridelil členský štát iný, ako je členský štát v ktorom sa uskutočnila preprava tovaru a zároveň nepreukázal, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončila preprava tovaru a aj v Českej republike (pretože miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je miesto, kde sa tovar nachádza v čase skončenia jeho prepravy k nadobúdateľovi) má možnosť následne vykonať v súlade s § 17 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.“) opravu základu dane v daňovom priznaní podanom v Slovenskej republike, t.j. opraviť základ dane z nadobudnutia tovaru na nulu za predpokladu, že preukáže zaplatenie dane z pridanej hodnoty z nadobudnutia tohto tovaru v Českej republike. Touto opravou základu dane z nadobudnutia tovaru je teda upravený spôsob, akým bude platiteľovi dane vrátená výška dane priznaná z nadobudnutia tovaru v tomto členskom štáte, ktorý mu pridelí identifikačné číslo pre daň (Slovenská republika) za predpokladu, že preukáže, že nadobudnutie tovaru z iného členského štátu bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončila jeho preprava. 11. Uviedol, že z uvedeného je zrejmé, že pri takomto spôsobe obchodovania má platiteľ dane povinnosť zdaniť nadobudnutie tovaru v Českej republike a zároveň si pri splnení podmienok ustanovených zákonom platným v Českej republike uplatniť z tohto nadobudnutia tovaru odpočítanie dane. Zároveň je zrejmé, že platiteľ dane musí zdaniť nadobudnutie tovaru aj v Slovenskej republike avšak bez nároku na odpočítanie dane. Priznanú daň si však môže nárokovať na vrátenie resp. opraviť základ dane po preukázaní, že nadobudnutie tovaru bolo zdanené v Českej republike. Toto vyplýva z podmienky uvedenej v ustanovení § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. t.j., že platiteľ dane môže odpočítať daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovaru a služieb ako platiteľ. Inými slovami, ak platiteľ dane nadobudne tovar, ktorý je predmetom dane v Českej republike a v Českej republike ho použije na ďalší predaj, potom tento tovar nepoužil na svoje zdaniteľné obchody v Slovenskej republike ako platiteľ a teda v Slovenskej republike mu nevzniká nárok na odpočítanie dane z tohto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu. Žalovaný preto považuje námietky žalobcu za námietky hmotnoprávneho charakteru, ktoré sa zhodujú s vyjadreniami v odbornom stanovisku 4/2012 zo dňa 20.07.2012 za neopodstatnené. 12. Ďalej dôvodil, že závery správcu dane vyplývajú aj z rozsudku Európskeho súdneho dvora C-536/08 a C-539/08 podľa ktorého na také nadobudnutie tovaru sa nemôže vzťahovať uplatnenie odpočítanie dane a ak by sa právo na odpočet v takom prípade priznalo, mohlo by to viesť k narušeniu potrebného účinku čl. 28dA ods. 2 druhého a tretieho pododseku 6 smernice (čl. 41 Smernice rady 2006/112/ ES) keďže zdaniteľná osoba, ktorej sa priznalo právo na odpočet v členskom štáte, ktorý vydal identifikačné číslo by už nebola motivovaná preukázať zdanenie dotknutého nadobudnutia tovaru v rámci spoločenstva v členskom štáte, kde došlo k ukončeniu odoslania alebo prepravy, teda v členskom štáte konečnej spotreby. Takéto riešenie by mohlo nakoniec ohroziť uplatnenie základného pravidla podľa ktorého sa, pokiaľ ide o nadobudnutie tovaru v rámci spoločenstva miesto zdanenia nachádza v členskom štáte ukončenia, odoslania alebo prepravy, teda v členskom štáte konečnej spotreby, čo je cieľom prechodnej úpravy. Podľa uvedeného rozsudku Súdneho dvora zo dňa 22.04.2010 čl. 17 ods. 2 a 3, ako aj čl. 28bA ods. 2 6 Smernice Rady 77/388/EHS zo dňa 17.05.1997 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa dani z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný výklad jej ustanovenia v znení Smernice Rady 92/111/EHS zo dňa 14.12.1992 sa majú vykladať v tom zmysle, že zdaniteľná osoba ktorá sa nachádza v situácii opísanej v prvom pododseku posledného uvedeného ustanovenia nemá právo na okamžitý odpočet DPH, ktorou bolo na vstupe zaťažené nadobudnutie tovaru v rámci spoločenstva. Uvedený spôsob uplatňovania dane z pridanej hodnoty je obsiahnutý v zákone č. 222/2004 Z.z. a v plnom rozsahu je prevzatý zo základného právneho normatívu 6 Smernice Rady 77/388/EHS, ktorá tvorí právny základ pre koncepciu harmonizácie legislatívy členských štátov EÚ o dani z pridanej hodnoty a bola nahradená novou Smernicou Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá nadobudla účinnosť dňa 01.01.2007. Zároveň citoval aj čl. 40, 41, 42 a čl. 168 Smernice Rady 2006/112/ ES. Argumentoval, že Smernica ako právny akt EÚ má prednosť pred zákonom Slovenskej republiky a je záväzná pre každý členský štát. Teda je zrejmé, že predmetná problematika uplatňovania dane bola zo Smernice Rady 2006/112/ES kompletne a nerozdelene prevzatá do zákona č. 222/2004 Z.z. Preto nepovažuje za opodstatnenú námietku žalobcu, že ak je slovenská právna úprava v rozpore so Smernicou avšak daňovému subjektu poskytuje výhodnejšie daňové zaobchádzanie, nemôže sa štát domáhať voči daňovému subjektu riešenia podľa Smernice a daňový subjekt má právo postupovať podľa Slovenskej legislatívy. 13. K tvrdeniu žalobu, že Smernica Rady EHS nie je zásadne priamo vykonateľná a teda ani záväzná, a že záväzným právnym aktom je nariadenie, žalovaný uviedol, že citované nariadenie nezavádza nové pravidlá v systéme DPH ale je len vykonávacím predpisom k Smernici o DPH. Obsahuje osobitné ustanovenia ako odpoveď na určité otázky uplatňovania DPH, ktoré sú formulované tak, aby vo vnútri EÚ priniesli jednotné zaobchádzanie s týmito osobitnými prípadmi. Nie sú teda uplatniteľné na iné prípady a je potrebné ich s ohľadom na ich formuláciu uplatňovať reštriktívne. 14. K námietke žalobcu, že správca dane zrejme neprihliada na ustanovenie § 49 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. žalovaný uviedol, že toto ustanovenie sa na daný prípad nevzťahuje. Podľa tohto ustanovenia môže platiteľ odpočítať daň aj v prípade, že tovary a služby použije na podnikanie v zahraničí, ak by táto daň bola odpočítateľná, keby táto činnosť bola vykonávaná v tuzemsku. To znamená, že ak platiteľ, ktorý podniká v zahraničí (vykonáva zdaniteľné obchody s miestom dodania v zahraničí) a v súvislosti s týmto podnikaním nakúpi v tuzemsku tovary a služby, má možnosť odpočítania dane v rozsahu a za podmienok, ako keby tieto obchody realizoval v tuzemsku. V danom prípade je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že žalobca predmetný tovar reálne nadobudol v Českej republike, preto nie je možné povedať, že tovar nakúpil v tuzemsku a použil ho na podnikanie v Českej republike. Skutočnosť, že slovenský platiteľ dane musí zdaniť toto nadobudnutie tovaru v Slovenskej republike rieši zákon o dani z pridanej hodnoty osobitne. Na účely odstránenia možného dvojitého zdanenia umožňuje platiteľovi opraviť základ dane z nadobudnutia tovaru v Slovenskej republike na nulu, ale nie odpočítať daň. Je preto neopodstatnené tvrdenie žalobcu, že v zmysle tohto ustanovenia má nárok na neuznané odpočítanie dane. 15. K nesúhlasu žalobcu s uvedením výňatku rozhodnutia Európskeho súdneho dvora na ktorý sa správca dane odvoláva, žalovaný uviedol, že Súdny dvor Európskej únie zohráva pri výklade článkov Smernice významnú úlohu. Rozsudky Súdneho dvora EÚ zabezpečujú jednotný výklad Smernice o DPH v jednotlivých členských štátoch, sú predmetom komunitárneho práva tým, že podávajú principiálny výklad vrátane výkladov všeobecných právnych zásad. Rozsudok Európskeho súdneho dvora C-536/8 a C-539/8 správca dane aplikoval na danú vec správne, čo aj náležite odôvodnil. Uviedol aj na základe čoho dospel k záverom uvedeným vo svojom rozhodnutí ako aj ustanovenia zákona, ktoré žalobca porušil. Preto tvrdenia žalobcu v tomto smere považuje za neopodstatnené. 16. Konštatoval, že po preskúmaní postupu správcu dane pri vydaní dodatočných platobných výmerov ako aj pri prerokovaní protokolu o kontrole nezistil zo strany správcu dane žiadne porušenia zákona. Je pravdou, že v jeden deň bolo doručených žalobcovi 19 dodatočných platobných výmerov, ako aj to , že správca dane vyhodnocoval vyjadrenie k protokolu po dohode so splnocmocneným zástupcom žalobcu v deň prerokovania protokolu, o čom svedčí Zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/ XXXX/Boď zo dňa 18.06.2012. Tieto skutočnosti však nemajú vplyv na výrok rozhodnutia. 17. K námietke žalobcu týkajúcej sa nedodržania lehoty na vydanie dodatočného platobného výmeru žalovaný uviedol, že dodatočný platobný výber bol vydaný dňa 21.06.2012 a doručený žalobcovi dňa 09.07.2012. Proti tomuto dodatočnému platobnému výmeru podal žalobca dňa 23.07.2012 odvolanie, ktoré správca dane dňa 16.08.2012 postúpil žalovanému. Žalovaný však zistil, že dodatočný platobný výmer nebol riadnym spôsobom doručený. Listom č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 08.10.2012 oznámil správcovi dane, o čom upovedomil aj žalobcu a jeho splnomocneného zástupcu, že žalobca splnomocnil dňa 01.03.2010 D.. F. Z., V. J. XXX na zastupovanie vo vzťahu k žalobcovi a na základe toho mal byť tento dodatočný platobný výmer doručený tomuto splnomocnenému zástupcovi. Pretože toto rozhodnutie správca dane doručoval žalobcovi, nebolo riadnym spôsobom doručené a je pre adresáta neplatné. Z tohto dôvodu nebolo možné ani rozhodovať o takomto rozhodnutí v odvolacom konaní. Správca dane následne doručil dodatočný platobný výmer v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 Daňového poriadku a splnomocnený zástupca toto rozhodnutie prevzal dňa 09.11.2012. Vychádzajúc z týchto skutočností žalovaný nepovažuje túto námietku žalobcu za opodstatnenú, pretože správca dane pri vydaní dodatočného platobného výmeru dodržal lehotu na jeho vydanie avšak pri jeho doručovaní procesne pochybil. Tým, že žalobca dňa 23.07.2012 podal proti nemu odvolanie v podstate akceptoval jeho vydanie ako aj doručenie. Tieto skutočnosti nie sú dôvodom na prijatie záveru, že dodatočný platobný výmer je neplatný alebo že je vydaný v rozpore so zákonom. 18. Ďalej uviedol, že na základe zisteného skutkového stavu, ktorý v konaní nie je sporný dospel správca dane jeho správnym vyhodnotením a právnym posúdením veci k záveru, že žalobca neoprávnene uplatnil odpočítanie dane vo výške 32 134,87 EUR pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu, pretože nadobudnutý tovar nepoužil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Jeho uplatnením porušil ustanovenie § 49 ods. 2 písm. c) zákona č. 222/2004 Z.z. Výšku neoprávnene odpočítanej dane správca dane zistil z výšky ceny nadobudnutého tovaru a k nej prislúchajúcej dane upravenej podľa údajov upravených v jednotlivých riadkoch daňového priznania (v daňovom priznaní žalobca omylom uviedol nesprávnu výšku základu dane pri nadobudnutí tovaru). Preto považuje námietku žalobcu, že správca dane neuvádza ako zo zistených údajov určil neuznaný nárok na odpočítanie dane za neopodstatnenú. 19. Za neopodstatnenú považuje aj námietku žalobcu, že vyrubený rozdiel dane uvedený vo výroku rozhodnutia nezodpovedá jednotlivým zisteniam. Celková výška rozdielu dane je vyrubená v sume 32 399,03 EUR (32 134,87 - 6,46 + 204,22 + 62,59 + 3,81) čo zodpovedá jednotlivým zisteniam a sumám uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Omyl správcu dane v uvedenej sume 31 134,80 EUR namiesto správnej sumy 32 134,87 EUR je zrejmý omyl v písaní, čo vyplýva z jasného výpočtu (20% zo sumy 160 674,36 EUR). Žalobca vynechal vo svojej námietke sumu 62,59 EUR neoprávnene uplatneného odpočítania dane. 20. K námietke žalobcu, že správca dane nepriznal nárok na odpočítanie dane z prepravných služieb vo výške 204,22 EUR žalovaný uviedol, že podľa § 51 ods. 1 písm. b) zákona č. 222/2004 Z.z. môže platiteľ uplatniť právo na odpočítanie dane podľa § 49 citovaného zákona ak pri odpočítaní podľa § 49 ods. 2 písm. b) zákona č. 222/2004 Z.z. je daň uvedená v záznamoch podľa § 70 tohto zákona. V rámci daňovej kontroly správca dane zistil, že túto zákonnú podmienku uplatnenia odpočítania dane žalobca nespĺňa a preto v súlade s týmto ustanovením zákona mu neuznal nárok na odpočítanie dane v uvedenej výške. K tomu uviedol, že ak platiteľ dane splnil podmienku uvedenia dane v záznamoch po ukončení daňovej kontroly a to uvedenie dane do povinných záznamov podľa príslušného zdaňovacieho obdobia (najneskôr do obdobia december 2011) môže si uplatniť právo odpočítať predmetnú daň dodatočne, prostredníctvom podania dodatočného daňového priznania. 21. V závere uviedol, že vo výroku odvolaním napadnutého dodatočného platobného výmeru zistil, že správca dane uviedol § 165 ods. 2 Daňového poriadku namiesto procesne správneho § 165 ods. 5 Daňového poriadku, ktorý sa vzťahuje na vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona. Táto skutočnosť však nemá za následok nepreskúmateľnosť predmetného rozhodnutia III. 22. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s dodatočným platobným výmerom vydaným správcom dane a namietal, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. V konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Rozhodnutie správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávnych skutkových zistení a z neúplne zisteného skutkového stavu ako aj z dôvodov, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. 23. K nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov žalobca namietal, že výrok napadnutého rozhodnutia správcu dane obsahuje nesprávny odkaz na zákonné ustanovenie podľa ktorého bolo predmetné rozhodnutie vydané. Týkalo sa to ustanovenia § 165 ods. 2 Daňového poriadku. Žalobca namietal, že žalovaný túto zrejmú vadu výroku rozhodnutia bagatelizuje tým, že podľa jeho názoru nemala vplyv na preskúmateľnosť rozhodnutia. Tento názor žalobca považuje za nesprávny a tvrdí, že táto vada má vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Ustanovenia § 165 ods. 2 Daňového poriadku je prechodným ustanovením k začatým a právoplatne neukončeným daňovým konaniam pred účinnosťou zákona Daňového poriadku. Tieto konania sa spravujú ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb. pričom však sankciu je možné uložiť aj podľa novej úpravy, ak je to pre daňový subjekt výhodnejšie. Naproti tomu ustanovenie § 165 ods. 5 Daňového poriadku je prechodným ustanovením k vyrubovaciemu konaniu po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona a toto vyrubovacie konanie sa má vykonať výlučne podľa pôvodnej právnej úpravy. Vyrubovacie konanie je osobitným druhom daňového konania t.j. bez akýchkoľvek pochybností mal správca dane vo výroku rozhodnutia odkázať na ustanovenie § 165 ods. 5 Daňového poriadku, pričom na uvedené konanie na rozdiel od daňového konania nebolo prípustné aplikovať novú právnu úpravu a to ani v prípade, ak by to bolo pre daňový subjekt výhodnejšie. Poukázal na ustanovenie § 30 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. a uviedol, že obsahom výroku je nesprávne ustanovenie § 165 ods. 2 Daňového poriadku čo má za následok jeho nezákonnosť, keďže správca dane v danom prípade podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku nerozhodoval a ani nemohol rozhodovať. Teda odkaz na nesprávne zákonné ustanovenie vo výroku rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť pre jeho nezrozumiteľnosť. 24. Namietal, že z napadnutého rozhodnutia nie je možné vyčítať ako správca dane dospel k zisteniu, podľa ktorého žalobca nadobudol tovar v tuzemsku v hodnote 160 642,05 Eur. Správca dane neuvádza akým kurzom vykonal prepočet jednotlivých súm vyjadrených v poľských zlotých na euro a ani zákonné ustanovenie, podľa ktorého ho vykonal. Táto suma je odlišná od tej, ktorú dovtedy viedol vo svojich záznamoch žalobca. Taktiež namietal, že rozhodnutím žalovaného bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za obdobie máj 2011. K tejto sume sa žalovaný dopracoval na základe sumarizácie súm dane uvedenej v daňovom priznaní a dane zistenej daňovým úradom. Súčasťou sumy zistenej daňovým úradom je aj suma 31 134,80 Eur, čo podľa správcu dane je neuznaný nárok na odpočítanie dane, pričom neuvádza číslo riadku daňového priznania, na ktorom rozdiel vznikol. Z odôvodnenia vyplýva, že neuznaný nárok na odpočítanie dane sa týka tovaru nakúpeného od zahraničných dodávateľov. Správca dane v rozhodnutí uvádza jednotlivé faktúry a ich súčet podľa dodávateľov v celkovej sume 160 642,05 Eur v rozhodnutí žalovaného ale ani v rozhodnutí správcu dane sa však neuvádza, ako bol z vyššie uvedených údajov určený resp. vypočítaný neuznaný nárok na odpočítanie dane 31 134,87 EUR. Neodôvodnenie spôsobov výpočtu vyrubenej dane z pridanej hodnoty resp. neuznaného nároku na odpočet je dôvodom podľa jeho názoru pre zrušenie rozhodnutia žalovaného, pre jeho nezrozumiteľnosť. 25. Žalobca považuje za nezrozumiteľné aj odôvodnenie dodatočného platobného výmeru správcu dane, kde pri citácii čl. 32 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty konštatuje: „z toho vyplýva, že miestom dodania tovaru je Česká republika a tieto dodávky tovaru nie sú predmetom dane v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z.“, následne ďalej v odôvodnení rozhodnutia uvádza, že tovar bol predaný mimo územia Slovenskej republiky t.j. žalobca uskutočnil zdaniteľnú transakciu, ktorá nie je v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. predmetom dane z pridanej hodnoty v Slovenskej republike. Rozpor vidí v tom, že ak totiž dodávky tovaru nie sú predmetom dane z pridanej hodnoty, nemôže daňový úrad vyrubiť z týchto dodávok tovaru daň. Na druhej strane ani prvostupňové a ani druhostupňové rozhodnutie nedáva jasnú odpoveď na základe ktorého zákonného ustanovenia mu vznikla daňová povinnosť, čo je tiež dôvodom jeho nepreskúmateľnosti. 26. Ďalej namietal, že dodatočný platobný výmer bol vydaný s odkazom na ustanovenie § 44 ods. 6 písm. b) zákona č. 511/1992 Zb. podľa ktorého správca dane vydá do 15 dní od skončenia daňovej kontroly dodatočný platobný výmer. K prerokovaniu protokolu t.j. k ukončeniu daňovej kontroly došlo dňa 18.06.2012. Správca dane mal do 30.07.2012 vydať dodatočný platobný výmer. Dodatočný platobný výmer bol vydaný (daný na poštovú prepravu dňa 22.10.2012, čo vyplýva z poštovej podacej pečiatky) t.j. správca dane pri vydaní predmetného rozhodnutia nedodržal zákonom stanovenú lehotu pre jeho vydanie, čo má za následok rozpor tohto rozhodnutia so zákonom a teda jeho nezákonnosť. Pre úplnosť uviedol, že správca dane podal dodatočný platobný výmer na poštovú prepravu aj dňa 29.06.2012 avšak toto rozhodnutie adresoval nesprávnemu subjektu t.j. nedoručoval ho splnomocnenému zástupcovi žalobcu. Tomuto dodatočný platobný výmer doručoval až dňa 22.10.2012. Teda nevydanie dodatočného platobného výmeru v zákonom stanovenej lehote má za následok nezákonnosť t.j. rozpor s konkrétnym znením zákonného ustanovenia tohto rozhodnutia. Tým, je naplnený dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia z dôvodu existencie vady, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Argumentáciu žalovaného spočívajúcu v tom, že dodatočne platobný výmer bol vydaný včas a správca dane iba procesne pochybil pri jeho doručení, považuje za účelovú. 27. Ďalej poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 24/2010 a uviedol, že daňová kontrola bola vykonaná v rozpore so zákonom protokol z nej má povahu nezákonne získaného dôkazu a nie je možné ho v takomto konaní použiť. Celé daňové konanie je týmto zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly je rovnako nezákonné. Tým je naplnený dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia z dôvodu existencie vady, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Taktiež je dôvodom na zrušenie rozhodnutia žalovaného pre nedostatočne zistený skutkový stav, keďže chýba akýkoľvek zistený skutkový podklad, na základe ktorého by bolo možné vydať napadnuté rozhodnutie. Za dôvod nezákonnosti vykonanej daňovej kontroly považuje skutočnosť, že v súlade s § 9 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. splnomocnil dňa 01.03.2010 D.. F. Z., V. J. XXX na zastupovanie v daňovom konaní. Plnomocenstvo bolo dňa 01.03.2010 predložené aj správcovi dane. Daňová kontrola začala dňa 12.09.2011 t.j. viac ako rok a potom, čo správcovi dane bolo predložené plnomocenstvo na zastupovanie v daňovom konaní. Napriek udelenému plnomocenstvu správca dane ani žalovaný nerešpektovali ustanovenie § 17 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a to tým, že jednotlivé písomnosti v rámci daňového konania neboli doručované splomocnencovi, ale doručovali sa priamo žalobcovi, čo má za následok zásadnú procesnú vadu celého konania. Je toho názoru, že v súvislosti s nesprávnym doručovaním rozhodnutia žalovaného je potrebné aplikovať ustanovenie § 250b ods. 2 O.s.p. Nesprávne doručenie písomnosti, ako aj napríklad oznámenie o vykonaní daňovej kontroly a upovedomenia o predlžení lehoty na jej výkon zakladá s odkazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 24/2010 nezákonnosť vykonanej daňovej kontroly a teda aj protokolu o výsledku zistenia daňovej kontroly, čím je naplnený dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia z dôvodu existencie vady, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Ak daňové konanie je zaťažené vadou nezákonnosti, rozhodnutie ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočnosti zistených počas nezákonne vykonaného daňového konania je rovnako nezákonné. Rovnako všetky dôkazy získané v rámci daňového konania vykonaného v rozpore so zákonom majú povahu nezákonne získaného dôkazu a nie je možné ich použiť. 28. Za vadu konania považuje žalobca aj identifikáciu správcu dane konajúceho pri výkone daňovej kontroly so žalobcom resp. správcu dane, ktorý vydal dodatočný platobný výmer, keďže prvotné úkony v rámci daňového konania (od začiatku marca 2012) boli vykonané daňovým úradom Stará Ľubovňa. Následné úkony do vydania dodatočného platobného výmeru boli realizované už Daňovým úradom Prešov pobočka Poprad. Namietal, že mu nie je známy dôvod zmeny príslušnosti správcu dane, že prípadná zmena všeobecne záväzných právnych predpisov týkajúcich sa príslušnosti mu nebola správcom dane oznámená a dôvod tejto zmeny nie je ozrejmený ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. V prípade ak daňovú kontrolu alebo dodatočný platobný výmer vydal nepríslušný správca dane, ide o podstatnú vadu konania, ktorá má vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia. 29. Ďalej uviedol, že protokol o výsledku zistenia daňovej kontroly mu bol spolu s výzvou na vyjadrenie doručený dňa 05.06.2012. Podľa § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. sa v zákonom stanovenej lehote dňa 15.06.2012 vyjadril k tomuto protokolu a toto vyjadrenie v uvedený deň odoslal na poštovú prepravu. Keďže dňa 15.06.2012 bol piatok. V termíne určenom na prerokovanie protokolu dňa 18.06.2012 (pondelok) o 10:00 hod. správca dane nedisponoval žalobcom zaslaným písomným vyjadrením k protokolu. Správa dane napriek tou pristúpil k prerokovaniu protokolu, keď si od žalobcu vyžiadal kópiu resp. rovnopis vyjadrenia k protokolu. Na základe týchto skutočností namietal, že prerokovanie protokolu o výsledku zistenia daňovej kontroly ešte pred tým, ako bolo riadne prostredníctvom pošty doručené vyjadrenie žalobcu k uvedenému protokolu je vadou konania, ktorá má vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia. 30. K námietkam nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávneho zistenia skutkového stavu a neúplnosti zistenia skutkového stavu žalobca uviedol, že kúpil tovar od spoločnosti E. v rozhodnom období v hodnote 160 642,05 EUR (636171,20 PLN). Nakúpený tovar predal spoločnosti Q. do Českej republiky. Preprava tovaru bola vykonaná na jeho účet a tovar bol prepravovaný od spoločnosti E. z X. republiky priamo spoločnosti Q. U. do Českej republiky. Spoločnosť E. na faktúrach nezaúčtovala DPH, tovar nebol dovezený na územie Slovenskej republiky, t.j. na územie Slovenskej republiky sa tovar ku ktorému žalovaný dovyrubuje DPH nikdy nenachádza. Žalobca v daňovom priznaní uviedol daň, ktorú je povinný zaplatiť z nadobudnutia tovaru a zároveň si uplatnil odpočítanie tejto dane. Ako platca DPH je registrovaný len v Slovenskej republike. Výklad žalovaného, že sa mal v súvislosti s vyššie uvedenými obchodmi ako platca DPH zaregistrovať Českej republike za nesprávny a to z dôvodu, že slovenský správca dane nemá právo rozhodovať o tom, ži tovar podlieha zdaneniu v inom štáte, keďže jeho právomoc je ohraničená územím SR. Taktiež nie je oprávnený ustáliť vznik registračnej povinnosti v inom štáte. O skutočnosti, či daňovému subjektu vznikla daňová (registračná) povinnosť v Českej republike, je oprávnený rozhodnúť len príslušný správca dane v Českej republike. K názoru žalovaného, že mal predmetný tovar zdaniť tak v Českej republike ako aj Slovenskej republike, keďže nakúpený tovar v Českej republike ďalej použil na dodávku tovaru ako platiteľ a mal mať v Českej republike automaticky nárok na odpočet dane a ak by preukázal slovenskému správcovi dane, že tovar zdanil v Českej republike, môže si podľa názoru žalovaného upraviť základ dane v Slovenskej republike postupom podľa § 25 zákona č. 222/2004 Z.z. považuje za nesprávne. V prvom rade je uvedený princíp v kategorickom rozpore s medzinárodným právom garantovaným zákazom dvojitého zdanenia, keď nadobudnutie toho istého tovaru by podliehalo daňovej povinnosti tak na Slovensku ako aj v Českej republike. Uviedol, že miesto nadobudnutia tovaru je podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. Slovenská republika. Súčasťou účtovných dokladov, ktoré boli predložené správcovi dane počas daňovej kontroly a ktoré tvoria súčasť administratívneho spisu, je aj prehlásenie odberateľov, že uvedený tovar nebol predaný na území Slovenskej republiky a tento tovar je odpredaný kupujúcim podľa ďalším odberateľom aj s DPH. Citoval ustanovenie § 49 ods. 2 písm. c), § 49 ods. 6 a § 51 ods. 1 písm. c) zákona č. 222/2004 Z.z. a uviedol, že z týchto zákonných ustanovení vyplýva, že mu vzniklo právo na odpočet dane z pridanej hodnoty (podľa § 49 ods. 6) a zároveň právo uplatniť si odpočet tejto dane (§ 51 ods. 1 písm. c)). Tovar nadobudol ako platiteľ DPH a následne ho predal ďalšiemu platiteľovi DPH. Uplatnil daň pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu. Tovar následne použil na jeho ďalšiu dodávku a zároveň ma faktúru od dodávateľa z iného členského štátu t.j. sú splnené všetky zákonné podmienky pre vykonanie odpočtu DPH. Nie je žiaden dôvod, aby v takomto prípade nevznikol nárok na odpočet dane. Tovar bol použitý na podnikanie v zahraničí, avšak možnosť odpočtu DPH je v takomto prípade s odkazom na ustanovenie § 49 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. postavená na roveň tomu, ako by táto činnosť bola vykonávaná v tuzemsku. Výklad žalovaného o nesprávnosti aplikácie § 49 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. je v rozpore s jeho argumentmi, ktoré sa týkajú miesta nadobudnutia tovaru. Kým v texte odôvodnenia rozhodnutia vychádza z toho, že miestom nadobudnutia tovaru je v Slovenskej republike, pri výklade ustanovenia § 49 ods. 6 citovaného zákona má za to, že miestom nadobudnutia tovaru je Česká republika. Takýto výklad je nezrozumiteľný a nemá oporu v znení zákonného ustanovenia. Z uvedeného zákonného ustanovenia žiadnym spôsobom nevyplýva, že by platiteľ mal podnikať v zahraničí a nárok na odpočet by mal byť v prípade, ak v súvislosti s týmto podnikaním nakúpi v tuzemsku tovar a služby a vôbec nie je zrejmé ako sa k takémuto výkladu žalovaný dopracoval. 31. Poukázal na znenie čl. 42 Smernice Rady 2006/112/ES a argumentoval, že počas celej daňovej kontroly preukázal a správca dane to žiadnym spôsobom nespochybnil, že nadobudnutie tovaru uskutočnil na území členského štátu v súlade s čl. 40 na účely následného dodania, v súvislosti s ktorým bol príjemca tovaru označený za osobu povinnú platiť daň v súlade s čl. 197 a zároveň si splnil povinnosti súvisiace s podaním súdneho výkazu stanoveného v čl. 265. Aplikácia čl. 41 s odkazom na čl. 42 tejto Smernice teda je nesprávna. Pokiaľ ide o rozhodnutie Európskeho súdneho dvora C-536/08 a C-539/08 žalobca namieta, že tieto rozhodnutia riešia odlišný prípad ako je právna vec, ktorá je predmetom preskúmania tejto právnej veci. Základná odlišnosť spočíva v tom, že právnym základom na základe ktorého bolo rozhodnutie vydané, je šiesta Smernica Rady 77/388/EHS, ktorá s účinnosťou od 01.01.2007 bola nahradená Smernicou Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dani z pridanej hodnoty a to znamená, že výklad je daný k smernici, ktorá je toho času už neaktuálna. Z popisu prípadov uvedených v rozsudku vyplýva, že sa v zásadných veciach odlišujú od právnej veci, ktorá je predmetom preskúmania v tomto konaní, t.j. výklad použitý Súdnym dvorom v týchto veciach nie je možné aplikovať na danú právnu vec. Právo na odpočet DPH predstavuje ako neoddeliteľná súčasť mechanizmu DPH základnú zásadu, ktorá je vlastná spoločnému systému DPH a v zásade ho nemožno obmedziť. Právo na odpočet sa uplatní okamžite na všetky dane, ktorými boli zaťažené plnenia uskutočnené na vstupe. Cieľom tohto režimu je prenos daňového príjmu na členský štát, v ktorom došlo ku konečnej spotrebe dodaného tovaru. Zároveň sa však v tomto rozhodnutí spomína, že jeho účelom je predchádzať dvojitému zdaneniu. Argumentoval, že účelom jeho transakcie bola štandardná ekonomická činnosť t.j. nákup a predaj tovaru, cieľom ktorého bolo dosiahnutie zisku z obratu, čo daňová kontrola žiadnym spôsobom nespochybnila. Tým je dané nesprávne právne posúdenie veci, ktoré je dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia. 32. Ďalej namietal, že správca dane v dodatočnom platobnom výmere uvádza, že pri kontrole zistil, že nezdanil prepravu tovaru od zahraničnej osoby z iného členského štátu v celkovej výške 1 021,08 EUR a odvolávajúc sa na ustanovenie § 69 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. prepravu tovaru dodatočne zdanil, pričom vyrubil daň v celkovej výške 204,22 Eur. Žalobca namietal, že postup správcu dane, keď nechce uznať nárok na odpočítanie dane z dôvodu, že táto daň nebola uvedená v záznamoch podľa § 70 citovaného zákona v čase pred tým, ako začal kontrolu, je nesprávny. Ak si nezdanil prijatú službu, logicky daň nemohla byť v záznamoch, ak však správca dane túto službu dodatočne zdaňuje, táto skutočnosť sa automaticky prejaví v jeho záznamoch vedených v súlade s § 70 zákona o DPH. Správca dane ani žalovaný už ďalej neskúmali, či ku dňu ku ktorému službu správca dane dodatočne zdanil resp. vydal o tom rozhodnutie bola alebo môže byť táto daň uvedená v jeho záznamoch. Teda nedošlo k úplnému zisteniu skutkového stavu veci správcom dane, ktoré by odôvodňovalo nepriznanie uplatnenia práva na odpočet dane z prijatých služieb a žalovaný tento stav žiadnym spôsobom v odvolacom konaní nenapravil. 33. Ďalej citoval ustanovenie § 29 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. z ktorého vyplýva, že netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti a namietal, že správca dane bol požiadaný zahraničnými daňovými orgánmi o medzinárodnú spoluprácu pri objasňovaní intrakomunitárnych transakcií uskutočňovaných medzi ním a zahraničnými subjektmi. Z informácií, ktoré sa v súvislosti s týmto šetrením dozvedel správca dane mu podľa všetkého muselo byť známe, že nadobudnutia tovaru ním v zahraničí boli už predmetom zdanenia v členskom štáte, v ktorom sa skončila preprava tovaru. Teda podľa § 29 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. žalobca túto skutočnosť nemusel preukázať. Správca dane ju mal preukázanú už podľa všetkého ešte pred začatím daňovej kontroly a to tým, že sa o zdanení predmetných nadobudnutí v členskom štáte v ktorom sa skončila preprava tovaru dozvedel pri výkone svojej činnosti. Z uvedeného vyplýva, že nemal právo vydať dodatočný platobný výmer. V čase jeho vydania mal preukázané, že nadobudnutia predmetného tovaru bolo predmetom dane v Českej republike. Preto mal postupovať podľa § 17 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. Tým, že dodatočný platobný výmer vydal, postupoval v rozpore so zákonom a zásadou zákazu dvojitého zdanenia, pretože ešte raz zdanil transakciu o ktorej vedel, že už bola predmetom dane v inom členskom štáte. Aj z rozhodnutia Európskeho súdneho dvora č. C-536/08 a C-539/08 vyplýva, že čl. 28b ods. 2 Smernice Rady 77/388/EHS upravuje opravný mechanizmus pre prípad, že najprv dôjde k zdaneniu transakcie v štáte registrácie subjektu a následne k zdaneniu transakcie v štáte konečnej spotreby a nie naopak. Aj napriek preukázanej skutočnosti, že v predmetných dodávkach tovaru okrem neho ako odberatelia a dodávatelia figurujú právnické osoby so sídlom v Českej republike a Poľskej republike, správca dane nevykonal žiadne dokazovanie smerom k objasneniu okolností ohľadom týchto zahraničných subjektov. Neoveroval, či sú tieto osoby registrované na daň v štátoch svojho sídla, či tieto subjekty podali súhrnné výkazy k DPH a údaje v nich. Vzhľadom na to, že existuje vysoké riziko vzniku dvojitého zdanenia jedného nadobudnutia tovaru, správca dane a žalovaný boli povinní vykonať dokazovanie ohľadom uskutočnených dodávok tovaru aj u daňových orgánov Českej prípadne Poľskej republiky. 34. Za pochybenie správcu dane a žalovaného v dôsledku čoho došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci pri dodávkach tovaru od poľského dodávateľa, považoval skutočnosť, že správne orgány vec nepreskúmali z hľadiska toho, či nešlo o trojstranný obchod podľa § 45 zákona č. 222/2004 Z.z. a ignorovali všetky skutkové zistenia, ktoré tomu nasvedčovali a v svojich rozhodnutiach sa s touto skutočnosťou nijako nevysporiadali. Vzhľadom na skutočnosti, ktoré boli preukázané počas daňovej kontroly je zrejmé, že predmetné obchody sú trojstranným obchodom, ktorý je v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. oslobodený od DPH. V tejto časti teda správca dane nepostupoval správne, ak vyrubil dodatočným platobným výmerom daň, pretože obchody sú trojstranným obchodom, kde žalobca vystupuje ako prvý odberateľ. Žalovaný v odvolacom konaní tento nesprávny postup správcu dane nenapravil a preto je rozhodnutie žalovaného nesprávne aj z tohto dôvodu. Navrhol napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím správcu dane zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov konania. IV. 35. K žalobe sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 14.11.2013. Poukázal na skutočnosť, že s väčšinou námietok, ktoré sú uvedené žalobcom v žalobe sa vysporiadal už v rozhodnutí o odvolaní. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že z napadnutých rozhodnutí nie je zrejmé ako správca dane dospel k zisteniu, že žalobca nadobudol tovar v tuzemsku v hodnote 160 642,05 Eur, žalovaný uviedol, že správca dane výšku neoprávnene odpočítanej dane zistil z výšky ceny nadobudnutého tovaru a k nim prislúchajúcej dane (ktorú sám žalobca vypočítal a uviedol v daňovom priznaní) upravenej podľa údajov uvedených v jednotlivých riadkoch daňového priznania, keďže žalobca uviedol v daňovom priznaní v niektorých prípadoch nesprávnu výšku základu dane pri nadobudnutí tovaru. Ako k výške dane správca dani dospel, je jasné v odôvodnení dodatočného platobného výmeru. 36. K samotnému meritu veci a to námietok týkajúcich sa zdaniteľných obchodov opätovne žalovaný uviedol, že daňová povinnosť vzniká platiteľovi pri nadobudnutí tovaru a taktiež pri dodaní tovaru a to vždy tam, kde je miesto dodania tovaru. Podľa základného pravidla je miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu v tom členskom štáte, kde sa preprava skončí (§ 17 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z.), pri dodaní tovaru bez prepravy miesto, kde sa nachádza v čase, keď sa jeho dodanie uskutočňuje (§ 13 ods. 1 písm. c)) a pri dodaní tovaru s prepravou miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa preprava začína uskutočňovať (§ 13 ods. 1 písm. a)). V danom prípade tovar žalobca predával v Českej republike, miestom dodania tovaru je teda Česká republika (dodávky nie sú predmetom dane podľa § 2 ods.1 zákona č. 222/2004 Z.z.) a teda platiteľ uskutočnil transakciu, ktorá v Slovenskej republike nepodlieha dani. Nesúhlasí preto s námietkou žalobcu, že toto odôvodnenie je v rozpore s výrokom rozhodnutia. Tak dodatočne platobný výmer ako aj napadnuté rozhodnutie uvádza, že vyrubený rozdiel dane vznikol z dôvodu uplatnenia odpočítania dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu v rozpore s ustanovením § 49 ods. 2 citovaného zákona č. 222/2004 Z.z. 37. Ďalej uviedol, že je pravdou, že niektoré písomnosti správca dane doručoval priamo žalobcovi a nielen splnomocnenému zástupcovi, čo vyplynulo z potreby oboznámiť priamo žalobcu s niektorými skutočnosťami. Žalobca počas daňovej kontroly proti takémuto postupu správcu dane nenamietal a v ďalšom vyrubovacom a odvolacom konaní už nebolo možné chyby v tomto konaní odstrániť. Zdôraznil, že všetky podstatné úkony správcu dane sa vykonali za účasti splnomocneného zástupcu. Splnomocnenie žalobcu sa vzťahuje na zastupovanie vo vzťahu k daňovému úradu. Je preto neopodstatnené jeho tvrdenie, že žalovaný nerešpektoval ustanovenie § 17 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie o odvolaní adresoval priamo žalobcovi, nie jeho zástupcovi pretože tento už na konanie vo vzťahu k odvolaciemu orgánu nebol splnomocnený. Nepovažuje skutočnosť, že niektoré písomnosti správca dane doručil nesprávne za takú procesnú chybu, ktorá by mala za následok nezákonnosť vykonanej daňovej kontroly. 38. S námietkami žalobcu týkajúce sa právneho posúdenia danej veci, žalovaný sa vysporiadal už v napadnutom rozhodnutí avšak navyše uviedol k tvrdeniu žalobcu, že konštatovanie povinností žalobcu na registráciu za platiteľa DPH v Českej republike nemá žiadnu zákonnú oporu, že táto povinnosť je zakotvená v zákone o DPH Českej republiky a hlavne šiestej Smernice Rady 77/388/EHS v znení jej zmien a doplnkov, ktorá tvorí právny základ pre koncepciu harmonizácie legislatívny členských štátov EÚ o daní z pridanej hodnoty a bola nahradená novou Smernicou Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006, ktorá nadobudla účinnosť dňa 01.01.2007. Z tejto smernice vyplýva, že uvedené povinnosti daňového subjektu priamo vyplývajú, keď vykonával činnosť, ktorá je predmetom dane v inom členskom štáte a preto je dôležité pri odôvodnení danej veci použiť aj ustanovenia uvedenej Smernice. 39. K tvrdeniu žalobcu, že výklad žalovaného o nesprávnosti aplikácie § 49 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. je v priamom rozpore s jeho argumentmi týkajúcimi sa miesta nadobudnutia tovaru: ak by platil výklad žalobcu k ustanoveniu § 49 ods. 6 zákona o DPH potom by boli popreté všetky ostatné ustanovenia tohto zákona o daňovej povinnosti a nároku na odpočítanie dane, pretože v podstate by išlo o také konanie, pri ktorom by daňový subjekt nakúpil tovar v inom členskom štáte, tam ho použil na podnikanie (z uskutočnených obchodov by v inom členskom štáte platil daň) a v tuzemsku by si z neho odpočítal daň. Takéto konanie nie je v súlade so zákonom. Platiteľ dane môže podnikať v zahraničí, pričom jeho podnikanie tam podlieha zákonnej úprave pri uplatňovaní dane z pridanej hodnoty. Zároveň v tuzemsku nakúpi tovary a služby, ktoré použije na toto podnikanie (napr. náklady na prevádzku kanceláriu v tuzemsku alebo prenájom strojov, ktoré použije na dodávku stavebných prác v inom členskom štáte), môže si z týchto tovarov a služieb odpočítať daň. Preto hovorí o nákupe týchto tovarov a služieb v tuzemsku, lebo aj tieto nákupy musia spĺňať podmienky na odpočítanie dane v tuzemsku. Ďalej uviedol, že za miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu sa považuje členský štát, ktorý nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň (v danom prípade tuzemsko) iba v prípade, ak nadobúdateľ nepreukáže, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte v ktorom sa skončila preprava tovaru (v danom prípade Česká republika). Žalobca túto skutočnosť evidentne nepreukázal. Zároveň základné pravidlo určenia miesta nadobudnutia tovaru ostáva zachované, t.j. miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je miesto, kde sa tovar nachádza v čase skončenia jeho odoslania alebo prepravy k nadobúdateľovi (v danom prípade Česká republika). 40. K rozsudkom Európskeho súdneho dvora C-536/08 a C-539/08 uviedol, že nie je podstatné, či judikatúra vychádza zo skutkových okolností, ktoré sú presne identické s posudzovaným prípadom, ale to, že judikatúru Európskeho súdneho dvora možno považovať za záväznú výkladovú smernicu na výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva, keď konanie o predbežnej otázke v uvedených rozsudkoch dáva odpoveď aj na otázky tohto prípadu. Podstatný je právny princíp z ktorého rozsudok vychádza. To znamená, že nie je podstatný spor popísaný v jednotlivých rozsudkoch ale je potrebné sledovať právny princíp v danej odpovedi Európskeho súdneho dvora na jednu, či viac právnych otázok, ktoré z uvedeného sporu vyplynuli. Ďalej uviedol, že považuje za neopodstatnenú námietku žalobcu, že správcovi dane bolo už pred začatím daňovej kontroly známe, že nadobudnutia tovaru ním v zahraničí boli už predmetom zdanenia v členskom štáte, v ktorom sa skončila preprava tovaru. Toto tvrdenie žalobcu nie je pravdivé. Žalobca ani počas daňovej kontroly túto skutočnosť nepreukázal a z toho dôvodu aj došlo k vyrubeniu dane. Naviac zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 06.04.2011 a 21.11.2011, ktoré uvádza žalobca ako dôkaz sa týkajú preverovania intrakomunitárnych dodávok tovaru u žalobcu a okolnosti jednotlivých obchodných transakcií v mesiacoch november 2009, apríl 2010 až december 2010 v rámci medzinárodnej výmeny daňových informácií. 41. K námietke žalobcu, že v danom prípade išlo o trojstranný obchod, žalovaný uviedol, že táto námietka nebola predmetom odvolacieho konania. Nesúhlasí však s tvrdením žalobcu, že správca dane túto problematiku v rámci daňovej kontroly neriešil. Z obsahu zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 14.05.2012 vyplýva, že v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie máj 2011 žalobca vykázal v riadku 35 dodanie tovaru v sume 162 272,73 EUR ako dodanie tovaru prvým odberateľom v trojstrannom obchode. Preto správca dane položil žalobcovi otázku, ži išlo o trojstranný obchod, pretože z predložených dokladov táto skutočnosť nie je zrejmá. Žaloba (D.. F. Z., splnomocnený zástupca) sa vyjadril, že po prešetrení všetkých skutočností dospel k záveru, že zdaniteľné transakcie, ktoré považoval za trojstranný obchod nie sú v skutočnosti trojstranným obchodom. Týmto správca dane odstránil pochybnosti, ktoré mal pri posudzovaní takto deklarovaných obchodov. K uvádzaným zápisniciam zo dňa 23.09.2011 a 28.09.2011 žalovaný uviedol, že sa týkali zdaňovacích období január - jún 2011. Správca dane aj v týchto prípadoch posudzoval, či vykázané sumy dodania tovaru v riadku 35 daňového priznania prislúchajú uskutočneniu trojstranného obchodu. Na ústnom pojednávaní dňa 23.09.2011 žalobca tvrdil, že v preverovaných prípadoch išlo o trojstranný obchod (aj keď podľa tvrdenia správcu dane predložené doklady tomu nenasvedčovali) avšak dňa 28.09.2011 pri ústnom pojednávaní sa žalobca vyjadril, že po prešetrení všetkých skutočností dospel k záveru, že zdaniteľné transakcie, ktoré považoval trojstranný obchod, nie sú v skutočnosti trojstranným obchodom. Žiadnu nesprávnu protokoláciu vyhlásenia žalobcu zo dňa 28.09.2011 žalovaný nezistil. Ide o jasné vyjadrenie žalobcu potom, čo mal dostatočný priestor na prešetrenie vlastných dokladov a tvrdení. K dôkazom, ktoré žalobca uvádzal a to daňové priznanie a súhrnný výkaz za kontrolované zdaňovacie obdobie uviedol, že údaje v nich uvedené si navzájom odporujú. Na jednej strane vykazuje žalobca nadobudnutie tovaru z iného členského štátu, tovar zdaňuje, uplatňuje z neho odpočítanie dane a na druhej strane ho uvádza ako prvý odberateľ v trojstrannom obchode. Naviac údaje uvedené v súhrnom výkaze taktiež nemožno považovať za vierohodné, pretože žalobca podával súhrnné výkazy s údajmi aj za zdaňovacie obdobia, kde túto povinnosť vôbec nemal a teda evidentne ním uvádzané údaje v súhrnných výkazoch nemajú hodnotu dôkazu. V. 42. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Správny súdny poriadok (ďalej len „Správny súdny poriadok“), ktorý v prechodných ustanoveniach v § 491 ods. 1 upravuje, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 43. Žaloba žalobcu bola podaná tunajšiemu súdu dňa 10.09.2013 teda ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku. Správny súd preto s odkazom na § 491 ods. 1 správneho súdneho poriadku v konaní pokračoval podľa tohto zákona účinného od 01.07.2016. 44. V predmetnej veci Krajský súd v Prešove rozhodol rozsudkom č. k. 5S/36/2013-85 zo dňa 21.05.2014 tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. d), e) O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania. 45. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie podaním č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX zo dňa 01.07.2014 o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3Sžf/76/2014 zo dňa 19.01.2016 tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 5S/36/2013-85 zo dňa 21.05.2014 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uložil súdu pri preskúmaní postupu správneho orgánu vyhodnotiť, či procesné vady priamo ovplyvnili ústavný princíp spravodlivého konania a spôsobili daňovému subjektu odňatie možnosti riadne konať pred daňovým orgánom, teda preskúmať procesný postup daňových orgánov v naznačenom smere a zaoberať sa aj meritórnymi dôvodmi žaloby. 46. Podľa § 2 ods. 1 Správneho súdneho poriadku v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 47. Podľa § 177 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 48. Podľa § 178 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 49. Podľa § 180 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie. 50. V predmetnom konaní je nesporné, že ide o správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáha ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu žalovaného, ktorý rozhodoval o riadnom opravnom prostriedku podanom žalobcom a teda úlohou správneho súdu je preskúmať zákonnosť tohto rozhodnutia žalovaného. 51. Žalobca v žalobe tvrdil, že bol na svojich právach rozhodnutím a postupom žalovaného ukrátený a žiadal, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia. Namietal, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia vecí, v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. 52. Žalobca napadol výrok dodatočného platobného výmeru vydaného správcom dane, ktorý obsahuje nesprávne ust. § 165 ods. 2 Daňového poriadku, čo má podľa žalobcu za následok jeho nezákonnosť, keďže správca dane v danom prípade podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku nerozhodoval, ani nemohol rozhodovať. Namietal, že žalovaný sa s týmto pochybením nevyrovnal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zákonným spôsobom. Tým je založená nezrozumiteľnosť, zmätočnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Túto námietku súd považuje za neopodstatnenú. Z obsahu odôvodnenia dodatočného platobného výmeru je nesporné, že správca dane v konaní aplikoval ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, a že v danom prípade ide o chybu v písaní, ktorá nemá za následok nezákonnosť dodatočného platobného výmeru. Túto skutočnosť t. j. chybu v písaní pri aplikácii ust. § 165 ods. 2 a nie ust. § 165 ods. 5 Daňového poriadku žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia aj uviedol. 53. V rámci procesných vád žalobca ďalej namietal, že daňová kontrola bola vykonávaná rozdielnymi daňovými úradmi, a to Daňovým úradom Stará Ľubovňa a dodatočný platobný výmer bol vydaný Daňovým úradom Prešov, v dôsledku čoho bolo konanie vykonaní nepríslušným resp. neprávne označeným správcom dane. 54. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že daňová kontrola bola začatá Daňovým úradom Stará Ľubovňa na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly zo dňa 14.07.2011 u žalobcu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2010. 55. Podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z.z. o správach finančnej kontroly účinného k 14.07.2011, daňovými orgánmi sú Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky a daňové úrady. Na zabezpečenie výkonu niektorých činnosti daňového riaditeľstva, daňové riaditeľstvo vytvára pracoviská daňového riaditeľstva, určuje rozsah ich činnosti a územný obvod pôsobnosti. Na zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov môže daňové riaditeľstvo vytvoriť pracoviská daňových úradov. 56. Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona, daňové úrady sa zriaďujú pre územný obvod obce, časti obce alebo viacerých obcí, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia, daňový úrad a) vykonáva správu daní podľa osobitného predpisu, v rámci ktorej najmä 1. eviduje a registruje daňové subjekty, 2. eviduje a účtuje daňové príjmy, 3. vyhľadáva neregistrované daňové subjekty, 4. vymáha daňové nedoplatky vrátane nedoplatkov na zrušených daniach a na odvodoch platných do 31. decembra 1992, 5. vypracúva metodiku daňovej kontroly a plán daňovej kontroly, 6. riadi pracovisko daňového úradu, 7. kontroluje daňové subjekty, b) vykonáva na žiadosť daňového riaditeľstva analýzu uplatňovania osobitných predpisov, c) rozhoduje v daňovom konaní podľa osobitného predpisu, a to aj v prípadoch, keď sa daň vyrubuje na základe kontroly vykonanej dožiadaným daňovým úradom alebo daňovým riaditeľstvom alebo vykonanej spoločne, d) rozhoduje v správnom konaní... . 57. Podľa ods. 5 citovaného zákona, daňové úrady pôsobia v týchto sídlach: ...Stará Ľubovňa... . 58. Podľa ods. 6 citovaného zákona, územné obvody v pôsobnosti daňových úradov sú uvedené v prílohe č. 1. 59. Podľa prílohy č. 1 Daňový úrad Stará Ľubovňa tvorí obvod V. J.. 60. Dňa 01.01.2012 nadobudol účinnosť zákon č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý upravil postavenie organizácií, právomoc a pôsobnosť orgánov štátnej správy v oblasti daní a poplatkov. 61. Podľa § 2 ods. 1 tohto zákona, orgány štátnej správy v oblasti daní a poplatkov sú: a) Ministerstvo financií Slovenskej republiky, b) Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, c) daňové úrady. 62. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, finančné riaditeľstvo a daňové úrady sú súčasťou finančnej správy. 63. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia, na zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov môže prezident finančnej správy na návrh riaditeľa daňového úradu zriadiť pobočky daňového úradu a kontaktné miesta daňového úradu; pobočky daňového úradu zriaďuje a zrušuje prezident finančnej správy so súhlasom ministra financií Slovenskej republiky. Pobočka daňového úradu a kontaktné miesto daňového úradu sú organizačnou zložkou daňového úradu. 64. Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona, daňový úrad vykonáva pôsobnosť v územnom obvode kraja, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. 65. Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení, ak daňovú kontrolu začal Daňový úrad Stará Ľubovňa ako miestne príslušný správca dane a v ďalšom konaní kontrolu realizoval Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad nemožno konštatovať, že vo veci konali nepríslušné orgány štátnej správy v oblasti daní a poplatkov. Z uvedeného dôvodu je námietka žalobcu neopodstatnená. 66. Žalobca ďalej v žalobe namietal, že v rozhodnutí žalovaného sa neuvádza ako bol vypočítaný neuznaný nárok na odpočítanie dane vo výške 31 134,87 Eur uvedený na strane 9 dodatočného platobného výmeru, resp. aké skutočnosti boli podkladom pre toto určenie. Neodôvodnenie spôsobu výpočtu vyrubenej dane z pridanej hodnoty považoval za dôvod pre zrušenie rozhodnutia žalovaného. 67. Z obsahu administratívneho spisu ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného správny súd zistil, že správca dane Daňový úrad Prešov dodatočným platobným výmerom č. XXXXXXX/ X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 21.06.2012 podľa § 44 ods. 6 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov ( ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.) vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011 v sume 32 399,03 Eur. 68. Podľa § 44 ods. 6 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb., ak sa u daňového subjektu vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia dodatočný platobný výmer, ak sa daň zistená po daňovej kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená po opakovanej daňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, alebo ak sa odlišuje od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere. 69. Správca dane v odôvodnení dodatočného platobného výmeru jednoznačne popísal zistené rozdiely dane oproti dani uvedenej v daňovom priznaní žalobcom. V bode 1. „nadobudnutie tovaru v tuzemsku podľa § 11 a 11a zákona č. 222/2004 Z.z. v riadkoch 05, 06, 07 a 08 daňového priznania“ konštatoval, že v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie máj 2011 vykázal žalobca na riadku 07 - nadobudnutie tovaru v tuzemsku 160 674,36 Eur. Podľa predložených dokladov správca dane zistil, že žalobca nadobudol tovar v hodnote 160 642,05 Eur. Splnomocnený zástupca žalobcu do zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 23.09.2011 uviedol, že rozdiel v sume 32,31 Eur vznikol chybou pri sčítaní súm na príslušné zdaňovacie obdobie. Rozdiel v riadku 08 daňového priznania bol 6,46 Eur. 70. V bode 2. „Služby, pri ktorých príjemca platí daň podľa § 69 ods. 3 zákona v riadkoch 11 a 12 daňového priznania“ konštatoval správca dane, že žalobca v kontrolovanom období prijal službu od zahraničnej osoby z iného členského štátu vo fakturovanej sume 1 021,08 Eur. Keďže nesplnil podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 57 ods. 1 písm. b) zákona č. 222/2004 Z.z., podľa ktorého právo na odpočítanie dane môže uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch uplatnenej dane zo služieb podľa § 69 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. vo výške 204,22 Eur. 71. V bode 3. „Odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1, § 52 a § 54a zákona v riadku 20 a 21 daňového priznania“ neuznal správca dane žalobcovi právo na odpočet dane v sume 62,59 Eur a z dôvodu, že toto právo si uplatnil žalobca bez faktúr, v sume 3,81 Eur z dôvodu, že žalobca nesplnil podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. a v sume 31 134,87 Eur v dôsledku porušenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. (nadobudnutie tovaru z Poľskej republiky a prevezeného priamo do Českej republiky) išlo o chybu v písaní a správne mala byť uvedená suma 32 134,87 Eur. Zodpovedá tomu aj výpočet celkového rozdielu 32 134,87 - 6,46 + 204,22 + 62,59 + 3,81 = 32 399,03 Eur. Správny súd sa preto nestotožňuje s námietkou žalobcu, že správca dane a žalovaný neodôvodnili spôsob výpočtu dane zistenej daňovým úradom, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia a považuje túto námietku za nedôvodnú. 72. V predmetnom konaní je sporná otázka, či žalobca mal právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ktorú si uplatnil za zdaňovacie obdobie máj 2010 v daňovom priznaní ako daň pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku. Ak nadobudol tovar od dodávateľa v Poľskej republike, ktorý bol prepravený do Českej republiky a následne predaný žalobcom odberateľom v Poľskej republike. 73. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. predmetom dane je: a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené c) zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len „členský štát”), d) dovoz tovaru do tuzemska. 73. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet do tuzemska z iného členského štátu. Za nadobudnutie tovaru podľa prvej vety sa považuje aj prevzatie tovaru na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy prenajatej veci, ak sa v členskom štáte prenajímateľa považuje odovzdanie predmetu nájmu za dodanie tovaru do iného členského štátu s oslobodením od dane. 74. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je miesto, kde sa tovar nachádza v čase skončenia jeho odoslania alebo prepravy k nadobúdateľovi. 75. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., ak nadobúdateľ tovaru objedná tovar pod identifikačným číslom pre daň, ktoré mu pridelil členský štát iný ako je člensky štát, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, za miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu sa považuje členský štát, ktorý nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň, ak nadobúdateľ nepreukáže, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru. Odsek 1 týmto nie je dotknutý. 76. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z., ak nadobúdateľ podľa odseku 2 preukáže, že nadobudnutie tovaru z iného členského štátu bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru, opraví základ dane. pričom na opravu základu dane sa primerane vzťahuje § 25. 77. Podľa § 49 ods. 2 písm. c/ zákona č. 222/2004 Z. z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň. ak je daň ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a. 78. Podľa § 49 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z., platiteľ môže odpočítať daň aj v prípade, ak tovary a služby použije na podnikanie v zahraničí, ak by táto daň bola odpočítateľná, keby táto činnosť bola vykonávaná v tuzemsku. 79. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ako aj zo žaloby bol nesporný skutkový stav, že žalobca nadobudol tovar z Poľskej republiky pod slovenským identifikačným číslom pre daň, pričom preprava tohto tovaru skončila v Českej republike. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie a to aplikáciu ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. z dôvodu, že podľa jeho názoru miestom nadobudnutia tovaru nie je Česká republika, keďže preprava tovaru pokračovala ďalej do Poľskej republiky, teda do členského štátu konečnej spotreby. Podľa názoru žalobcu sa malo aplikovať ustanovenie § 17 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty a ako miesto nadobudnutia tovaru mala byť považovaná Slovenská republika. S týmto názorom sa správny súd nestotožňuje a považuje námietku žalobcu za nedôvodnú. 80. Pri uplatňovaní dane z pridanej hodnoty je rozhodným určenie miesta zdaniteľného obchodu. Základné pravidlo určenia miesta nadobudnutia tovaru z iného členského štátu upravuje ustanovenie § 17 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty ako miesto, kde sa tovar nachádza v čase skončenia jeho odoslania alebo prepravy k nadobúdateľovi. Žalobca si objednal tovar od poľského dodávateľa pod slovenským identifikačným číslom pre DPH, pričom tento tovar bol pripravený do Českej republiky. Teda miesto nadobudnutia tovaru v danom prípade je Česká republika, pretože tam skončilo odosielanie, resp. preprava tovaru k nadobúdateľovi. 81. Správny súd sa stotožňuje s názorom vysloveným v odôvodnení rozhodnutia žalovaného, ktorý aplikoval ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z., pretože žalobca objednával tovar pod slovenským identifikačným číslom, teda číslom, ktoré mu bolo pridelené v tuzemsku. Žalobca síce v žalobných námietkach rovnako argumentuje ustanovením § 17 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z., ktoré si vykladá tak, že ak si ako nadobúdateľ tovaru objednal tovar pod identifikačným číslom pre daň pridelené v tuzemsku, teda bolo pridelené iným členským štátom ako je členský štát, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru za miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu sa považuje členský štát, ktorý mu pridelil identifikačné číslo pre daň, t. j. Slovenská republika. Opomenul však ďalšiu podmienku, ktorá je uvedená v tomto ustanovení a z ktorej vyplýva, že ak nadobúdateľ nepreukáže, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru. Toto však žalobca v konaní pred správcom dane a žalovaným nepreukázal. 82. Správny súd, tak ako aj žalovaný poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-536/08 a C-539/08, ktorého predmetom boli návrhy na prejudiciálne konanie a týkalo sa uplatňovania článku 17 ods. 2 a 3 a článku 28b A ods. 2 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo dňa 17.05.1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty, v ktorom sa riešila rovnako sporná otázka, či právo na okamžitý odpočet musí byť priznané zdaniteľnej osobe v prípade uvedenom článku 28b A ods. 2 v prvom pododseku šiestej smernice alebo či v prípade, že zdaniteľná osoba nepreukázala, že dotknuté nadobudnutie tovaru v rámci spoločenstva bolo predmetom DPH v členskom štáte ukončenia odoslania alebo prepravy podlieha uvedená osoba tejto dani v členskom štáte, ktorý vydal identifikačné číslo. Súdny dvor v tomto prípade dospel k záveru, že nemožno plnenie za okolnosti, že tovar zdanený ako nadobudnutie v rámci Spoločenstva, ktoré sa podľa článku 28a ods. 2 prvého pododseku šiestej smernice považuje za uskutočnené v členskom štáte, ktorý vydal identifikačné číslo, nebol do uvedeného členského štátu skutočne dovezený za plnenie, ktoré zakladá právo na odpočet v zmysle článku 17 šiestej smernice. Na takéto nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva sa nemôže vzťahovať všeobecná úprava odpočtu obsiahnutá v uvedenom článku. Táto všeobecná úprava odpočtu dane aká je upravená v článku 17 šiestej smernice nemôže v takejto situácii nahradiť osobitnú úpravu obsiahnutú v článku 28b A ods. 2 v druhom pododseku tejto smernice, ktorá vychádza z mechanizmu zníženia základu dane umožňujúceho korigovať dvojité zdanenie. Ak by sa právo na odpočet v takomto prípade priznalo, mohlo by to viesť k narušeniu potrebného účinku článku 28b A ods. 2 druhého a tretieho pododseku šiestej smernice, keďže zdaniteľná osoba, ktorej sa priznalo právo na odpočet v členkom štáte, ktorý vydal identifikačné číslo, by už nebola motivovaná preukázať zdanenie dotknutého nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva v členkom štáte, kde došlo k ukončeniu odoslania alebo prepravy. Takéto riešenie by mohlo nakoniec ohroziť uplatnenie základného pravidla, podľa ktorého sa pokiaľ ide o nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva, miesto zdanenia nachádza v členskom štáte ukončenia odoslania alebo prepravy, teda v členkom štáte konečnej spotreby. Súdny dvor následne rozhodol tak, že článok 17 ods. 2 a 3 ako aj článok 28b A ods. 2 šiestej smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zdaniteľná osoba, ktorá sa nachádza v situácii opísanej v prvom pododseku posledného uvedeného ustanovenia nemá právo na okamžitý odpočet DPH, ktorou bolo na vstupe zaťažené nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva. Článok 28b A ods. 1 a 2 smernice je totožný s ustanovením § 17 ods. 1 a 2 zákona o dani z pridanej hodnoty. Táto smernica bolo v podstate implementovaná do tohto právneho predpisu. V súčasnosti je platná Smernica Rady 2006/112/ ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá nadobudla účinnosť dňa 01.01.2007 a ktorá miesto nadobudnutia tovaru ako je to v prípade žalobcu upravuje v článku 40, 41 a 42 tejto Smernice. 83. Podľa článku 40 Smernice Rady č. 2006/112/ES (článok 28 b bod A ods. 1 smernice Rady 77/388/ EHS) sa za miesto nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva považuje miesto, kde sa končí odoslanie alebo preprava tovaru nadobúdateľovi. 84. Podľa článku 41 Smernice Rady č. 2006/112/ES (článok 28b bod A ods. 2 prvý a druhý pododsek Smernice Rady 77/388/EHS) bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 40, sa za miesto nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva v zmysle článku 2 ods. i písm. b) bodu (i) považuje miesto na území členského štátu, ktorý pridelil identifikačné číslo pre DPH, pod ktorým nadobúdateľ uskutočnil toto nadobudnutie, ak nadobúdateľ nepreukáže, že nadobudnutie sa zdanilo v súlade s článkom 40. Ak podľa článku 40 nadobudnutie podlieha DPH v členskom štáte, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru končí, po tom. ako bolo zdanené v súlade s prvým odsekom, základ dane sa primerane zníži v členskom štáte, ktorý pridelil identifikačné číslo pre DPH, pod ktorým nadobúdateľ toto nadobudnutie uskutočnil. 85. Podľa článku 42 Smernice Rady č. 2006/112/ES (článok 28b bod A ods. 2 tretí pododsek smernice Rady 77/388/EHS) prvý odsek článku 41 sa neuplatňuje a nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva sa považuje za zdanené podľa článku 40, ak sú splnené tieto podmienky: a) nadobúdateľ preukáže, že toto nadobudnutie uskutočnil na území členského štátu určeného v súlade s článkom 40 na účely následného dodania, v súvislosti s ktorým bol príjemca tovaru označený za osobu povinnú platiť daň v súlade s článkom 197; b) nadobúdateľ splnil povinnosti súvisiace s podaním súhrnného výkazu stanovené v článku 265. 86. Vychádzajúc z vyššie uvedených princípov žalobca pri takomto spôsobe obchodovania má povinnosť zdaniť nadobudnutie tovaru v Českej republike a zároveň pri splnení podmienok ustanovených zákonom platným v Českej republike uplatniť si z tohto nadobudnutia tovaru odpočítanie dane. Zároveň však musí zdaniť nadobudnutie tovaru v Slovenskej republike, avšak bez nároku na jej odpočítanie. Priznanú daň si však môže nárokovať na vrátenie, resp. opraviť základ dane po preukázaní, že nadobudnutie tovaru bolo zdanené v Českej republike. Je zrejmé, že žalobca v tomto prípade takto nepostupoval a nepreukázal zdanenie nadobudnutého tovaru v Českej republike. 87. Správny súd sa stotožňuje aj s aplikáciou a odôvodnením ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. správcom dane a žalovaným. Žalobca ako platiteľ dane nadobudol tovar, ktorý je predmetom dane v Českej republike a v Českej republike ho použil aj na ďalší predaj, teda tento tovar nepoužil na svoje zdaniteľné obchody v Slovenskej republike ako platiteľ a nevzniká mu nárok na odpočítanie dane z tohto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu. 88. K námietke žalobcu, že správca dane pred prerokovaním Protokolu o výsledku zistenia daňovej kontroly dňa 18.06.2012 akceptoval vyjadrenie žalobcu k tomuto protokolu predložené v ten istý deň a ktoré mu bolo predložené po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na vyjadrenie správny súd uvádza, že v danom prípade nemožno považovať postup správcu dane za nezákonný, pretože tento postup bol na prospech žalobcu. 89. Opodstatnená je námietka žalobcu, že dodatočné platobné výmery neboli vydané v zákonom stanovenej lehote v dôsledku nesprávneho doručovania platobných výmerov nie zástupcovi žalobcu, ale priamo žalobcovi. 90. Podľa ustanovenia § 44 ods. 6 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb., ak sa u daňového subjektu vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia ( § 15 ods. 13 ) dodatočný platobný výmer ... . 91. Podľa 30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb., lehota na rozhodnutie je zachovaná, ak v posledný deň lehoty daňový subjekt prevezme rozhodnutie u správcu dane alebo ak správca dane odovzdá rozhodnutie na poštovú prepravu prostredníctvom pošty alebo doručí rozhodnutie elektronickými prostriedkami podľa § 17a. 92. Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu Protokol z daňovej kontroly bol prerokovaný dňa 18.06.2012 a dodatočný platobný výmer bol vydaný dňa 22.06.2012, t. j. v zákonom stanovenej lehote 15 dní podľa § 44 ods. 6 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb. Zákon však upravuje aj lehotu vo vzťahu k doručeniu platobného výmeru v § 30a ods. 7 zákona, z ktorého jednoznačne vyplýva, že lehota na rozhodnutie je zachovaná ak posledný deň lehoty daňový subjekt prevezme rozhodnutie u správcu dane alebo ak správca dane odovzdá rozhodnutie na poštovú prepravu prostredníctvom pošty alebo doručí rozhodnutie elektronickými prostriedkami. V danom prípade správca dane dodatočný platobný výmer nedoručoval zákonným spôsobom splnomocnenému zástupcovi D.. F. Z., ale žalobcovi, pričom splnomocnený zástupca dodatočný platobný výmer prevzal až dňa 09.11.2012. Ide tu teda o procesné pochybenie správcu dane, ktoré však nemá za následok nezákonnosť rozhodnutia. V týchto prípadoch je ochrana zabezpečovaná v rámci konania proti nečinnosti orgánov verejnej správy podľa § 250e O.s.p. tak ako to vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3 Sžf 60/2014 zo dňa 09.06.2015. 93. Žalobca dňa 11.03.2010 Daňovému úradu Stará Ľubovňa doručil splnomocnenie, ktorým konateľka spoločnosti F. Z. splnomocnila D.. F. Z. zastupovaním konateľa spoločnosti vo vzťahu k tretím osobám (uzatváranie hospodárskych zmlúv a kontraktov s odberateľmi a dodávateľmi) vo vzťahu k peňažnému ústavu, vo vzťahu k daňovému úradu, vo vzťahu k sociálnej poisťovni, vo vzťahu k zdravotným poisťovniam, vo vzťahu k úradu práce, vo vzťahu k colnému úradu. Plnomocenstvo je datované dňa 25.02.2010. Aj napriek tomu, že žalobca predložil Daňovému úradu Stará Ľubovňa plnomocenstvo na zastupovanie v konaní D.. F. Z., oznámenie o začatí daňovej kontroly nebolo tomuto zástupcovi doručené, ale bolo doručované priamo žalobcovi. 94. Z ust. § 9 ods. 3 zákona č 511/1992 Zb. pritom vyplýva, že daňový subjekt, jeho zákonný zástupca alebo jeho opatrovník sa môže dať zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí, a ktorý koná v rozsahu plnomocenstva udeleného písomne s úradne overeným podpisom alebo ústne do zápisnice u správcu dane. Ak nie je rozsah plnomocenstva presne vymedzený, považuje sa toto plnomocenstvo za všeobecné. V tej istej veci môže mať len jedného zástupcu. Zástupca koná osobne, ak z obsahu plnomocenstva nevyplýva, že za zástupcu môže konať aj iná osoba. Na takéto konanie udelí zástupca inej osobe plnomocenstvo s úradne osvedčeným podpisom. Konanie inej osoby v rozsahu udeleného plnomocenstva sa považuje za konanie zástupcu. 95. Obsah administratívneho spisu tvorí žiadosť zo dňa 21.07.2011, ktorá bola Daňovému úradu Stará Ľubovňa doručená dňa 26.07.2011, ktorou konateľka žalobcu žiadala na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly zo dňa 14.07.2011 č. XXX/XXX/XXXXXX/XXXX/Kar z dôvodu nekompletnosti došlých a vyšlých faktúr za obdobie prvý a druhý štvrťrok roka 2010 o posun začatia daňovej kontroly na deň 18.08.2011. V spise sa nachádza aj úradný záznam zo dňa 01.08.2011 napísaný Daňovým úradom Stará Ľubovňa podľa § 12 zákona č. 511/1992 Zb., z ktorého vyplýva, že dňa 26.07.2011 požiadal zástupca žalobcu F. Z. o preloženie daňovej kontroly za rok 2010 zo dňa 01.08.2011 na 08.08.2011. Správca dane akceptoval žiadosť žalobcu a daňová kontrola sa začne 08.08.2011. Z uvedeného vyplýva, že obsah úradného záznamu je v rozpore so žiadosťou, ktorá bola doručená Daňovému úradu Stará Ľubovňa v ten istý deň. Správca dane Daňový úrad Stará Ľubovňa mal v danom prípade aplikovať v daňovom konaní ust. § 9 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého, ak v tej istej veci koná daňový subjekt a ním zvolený zástupca a ich konanie si odporuje, rešpektuje správca dane konanie daňového subjektu. Správca dane o tom vyrozumie zástupcu daňového subjektu. Správca dane podľa tohto citovaného ustanovenia nepostupoval. Ide o vadu v konaní, ktorá je neodstraniteľná. Nie je však tak závažnej povahy, aby spôsobila nezákonnosť daňovej kontroly ako aj celého konania. Žalobca v žalobe nenamietal, že by týmto postupom správcu dane mu bolo zabránené uplatňovať svoje práva v daňovom konaní. 96. Podľa § 74 ods. 1 Daňového poriadku odvolací orgán preskúmava napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Žalobca namietal, že sa žalovaný nezaoberal splnením podmienok podľa § 45 zákona č. 222/2004 Z.z. upravujúcim trojstranný obchod. Správny súd zistil, že žalobca toto v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane nenamietal. Preto ani žalovaný v napadnutom rozhodnutí nemal dôvod na predmetnú žalobnú námietku reagovať a vysporiadať sa s ňou. 97. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí v súlade s ustanovením § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. Dostatočne a presvedčivo sa vyrovnal aj s odvolacími námietkami žalobcu. 98. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že žaloba žalobcu je nedôvodná a preto ju podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol. 99. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 a § 168 Správneho súdneho poriadku. Žalobca nebol v konaní úspešný a vo vzťahu k žalovanému, ktorý mal v konaní úspech nezistil dôvody pre priznanie dôvodne vynaložených trov konania, preto rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal. 100. Senát správneho súdu sa uzniesol pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia (§ 443 ods. 1 S.s.p.) na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 S.s.p.). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov podľa § 449 ods. 2 S.s.p.