Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 12Scud/18/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014201182 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8014201182.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Katarínou Morozovou Nemcovou v právnej veci žalobcov 1/ Patryka Zabawu - ARTIMA, so sídlom Centrálna 632/7, 089 01 Svidník, 2/ T. F. J., U.. X. XXXXX, N., X., právne zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, advokátska kancelária Prešov, Masarykova 2, 080 01 Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 09. apríla 2014 č.: XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočky Prešov zo dňa 29. októbra 2013 č.: XXXXX-XX/XXXX-PO na základe žaloby takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 09. apríla 2014 č. XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka X. zo dňa 29. októbra 2013 č. XXXXX-XX/XXXX-PO a vec v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie. P r i z n á v a žalobcom v 1/ a 2/ rade náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Včas podanou žalobou sa žalobcovia v 1/ a 2/ rade domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. Citovali bod 8, 11, 15, 17, čl. I.a, čl. 11 bod 3 písm. a), čl. 13 bod 3 základného Nariadenia, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4 a § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení. Namietali nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, nedodržanie princípu tzv. dobrej správy, princípu rovnosti, zákazu diskriminácie, nesprávnosti a objektivity, proporcionality, právnej istoty, konania v primeranej lehote, spoluúčasti a transparentnosti. V konkrétnom prípade bola podľa žalobcov porušená zásada dvojinštančnosti správneho konania. Namietali, že rozhodnutie je nepreskúmateľné, arbitrárne a žalovaná v rozhodnutí vychádzala zo skutočností, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a teda neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. O týchto sa žalobcovia dozvedeli až z preskúmavaného rozhodnutia, pričom im bolo odňaté ich procesné právo brániť sa. Poukázali na list žalovanej - oznámenie zo dňa 25.07.2013, v ktorom prejudikovala žalovaná, že zamestnanci žalobcu v 1/ rade a ďalších zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom, t. j. bez náležitého zistenia skutkového stavu zamestnávateľov zaškatuľkovala medzi stránkové firmy. Nezákonnosť rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu, ako aj žalovanej spočíva podľa žalobcov aj v nedodržaní zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a teda v porušení § 210 ods. 1 a 2 zákona, keď nebol dodržaný ani postup podľa § 193 ods. 2 zákona (prerušenie konania). Bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania, pretože žalobca v 1/ rade zamestnáva aj iných zamestnancov a vo vzťahu ku ktorým aj napriek rovnakým podmienkam bol uplatnený diametrálne odlišný postup, ako v prípade žalobcu v 2/ rade občana Poľskej republiky. Na nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov poukazuje aj rozhodnutie príslušného poľského orgánu sociálneho zabezpečenia, ktorý vydal rozhodnutie, že zamestnanci žalobcu v 1/ rade podliehajú legislatíve SR (čl. 13 bod 3 základného nariadenia). 2. Žalobcovia namietali, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je nepreskúmateľné, lebo prvostupňový správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013 a výsledky tejto kontroly nemohli byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a zákonné rozhodnutie. Žalobcovia ďalej namietali, že kontrola vykonaná zo strany správneho orgánu bola vykonaná nezákonne, lebo do kompetencie sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len inšpektorát práce, ktorý na podnet žalovanej kontrolu u zamestnávateľa vykonal, pričom nezistil pochybenia v tejto oblasti. Týmito zisteniami bol správny orgán viazaný a bol povinný ich rešpektovať. V priebehu kontroly vykonanej prvostupňovým správnym orgánom žalobca predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky zamestnancov, čo nepochybne preukazuje výkon závislej práce zamestnancov žalobcu v 1/ rade na území SR. Ďalej uviedli, že v lete 2012 vykonal prvostupňový správny orgán u žalobcu v 1/ rade kontrolu, na základe ktorej neboli zistené žiadne nedostatky. O niekoľko mesiacov neskôr kontrola zistila závažné nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia zamestnanca. 3. Ďalej uviedli, že žalovaná sa v napadnutom rozhodnutí pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej legislatívy odvoláva na tzv. Praktickú príručku - právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ. Žalobcovia v tejto súvislosti poukázali na podstatné časti tejto príručky, ktoré v žalobe citovali. „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského Štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy." Zároveň poukázal žalobca na to, čo sa odporúča, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritériá na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. 4. Vychádzajúc z postupov uvedených v Praktickej príručke je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu v 1/ rade bezpochyby nachádza na území SR, nakoľko sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Ďalej žalobca v 1/ rade poukázal na to, keďže nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, poukázal na to, že spĺňa takmer všetky základné kritériá, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v SR, sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, ktoré vykonávajú záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane bankových prevodov a aj v SR sa uskutočňuje nábor zamestnancov. V tomto ponímaní žalobcovia mali za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne zabezpečenie zamestnancov žalobcu je legislatíva SR. Minimálne je rozhodnutie žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutie odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov SR, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie. 5. Vzhľadom na uvedené žalobcovia za účelom dosiahnutia spravodlivosti a s prihliadnutím na okolnosti, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a sú zjavne nezákonné žiadali, aby predmetné rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu súd zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. 6. Žalovaná sa písomným vyjadrením zo dňa 27.11.2014 k dôvodom žaloby vyjadrila a s poukazom na dôvody uvádzané v rozhodnutí navrhla súdu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 7. Z administratívneho spisu predloženého žalovanou mal súd za preukázané, že Sociálna poisťovňa pobočka X. dňa 29.10.2013 pod č. XXXXX-XX/XXXX-PO ako prvostupňový správny orgán príslušný na rozhodovanie podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod I. a § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení rozhodol tak, že pani T. F. J. ako zamestnancovi zamestnávateľa zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 30.06.2013. 8. Výrok rozhodnutia odôvodnila Sociálna poisťovňa pobočka X. tak, že poukázala na obsah § 4 ods. 1 a 2 Zákona o sociálnom poistení, ďalej na citáciu § 7 ods. 1 písm. c) bod I., § 3 ods. 1 písm. a) citovaného zákona účinného od 01.01.2011, ďalej § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), ako aj § 19 ods. 1 a 3 Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.01.2013. Zároveň poukázala na to, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou a sú priamo uplatniteľné. Pritom poukázala na to, že od 01.05.2010 sa uplatňujú nariadenia ES Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia ES Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009, ďalej len základné nariadenie, ako aj vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady ES č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa vykonáva základné nariadenie č. 883/2004. Zároveň Sociálna poisťovňa pobočka Prešov poukázala na citáciu čl. 11 ods. 3, čl. 13 ods. 3 Základného nariadenia a uviedla, že vydala na základe oznámenia príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia o predbežnom určení uplatniteľnej legislatívy dňa 13.11.2012 formulár PD A1, v zmysle obsahu ktorého sa na sociálne zabezpečenie pani T. F. J. ako osoby vykonávajúcej činnosti a činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby na území rôznych členských štátov od 01.07.2011 do 30.06.2013 vzťahuje legislatíva SR. Poukázala zároveň na to, že vykonala v dňoch 07.03.2013 až 11.03.2013 kontrolu u zamestnávateľa, pričom nemá sídlo v X., ale ide iba o poštovú schránku patriacu súkromnej osobe. Súčasne bolo zistené, že uvedený zamestnávateľ používa na spracovanie personálnej, účtovnej a mzdovej agendy zamestnancov prihlásených na sociálne poistenie SR služby externej firmy so sídlom vo Q.. 9. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že pani T. F. J. reálne vykonávala činnosť ako zamestnanec na území SR a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia a vzhľadom na uvedené skutočnosti zaniklo jej povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 30.06.2013. 10. O odvolaní tak zamestnávateľa, t. j. žalobcu v 1/ rade, ako aj zamestnanca - žalobkyne v 2/ rade rozhodla žalovaná napadnutým rozhodnutím zo dňa 09.04.2014 pod číslom XXXXX-X/XXXX-BA, pričom rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila a odvolanie účastníkov konania zamietla. 11. V odôvodnení poukázala v celom rozsahu na výrok rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ako aj na dôvody odvolania podané zamestnávateľom a zamestnancom. 12. Ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k záveru, že rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom. Zároveň citovala ustanovenie § 4 ods. 1 písm. a) až c) Zákona o sociálnom poistení, ako aj § 7 ods. 1 písm. c) bod 1 citovaného zákona, ďalej ustanovenie § 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 citovaného zákona a poukázala na postup prvostupňového správneho orgánu, ktorý predchádzal vydaniu prvostupňového rozhodnutia s tým, že uviedla, že zamestnanec účastníka konania bol vedený v registri poistencov sociálnej poisťovne od 01.07.2011. Poukázala na vstup SR do EÚ a uplatnenie koordinačných nariadení, pričom poukázala na aplikáciu základného nariadenia, ako aj vykonávacieho nariadenia a citovala čl. 11 ods. 3, čl. 13 ods. 1 a čl. 13 ods. 3 Základného nariadenia. Pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza celohraničný prvok, je nevyhnuteľné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Pritom poukázala na rozhodnutie správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010, ako aj na to, že sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZÚS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc X.y, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v X. rM. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území SR bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. 13. Sociálna poisťovňa ako žalovaná argumentovala ďalej tým, že postupuje pri určeniach uplatniteľnej legislatívy, ako aj pri poskytovaní údajov relevantných na posúdenie uplatniteľnej legislatívy rovnako vo vzťahu ku všetkým fyzickým osobám s bydliskom v iných členských štátov Európske únie, ako aj vo vzťahu k príslušným inštitúciám určených na stanovenie uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátov. Poukázala na to, že vystavila pre zamestnanca účastníka konania formulár PD A 1 s platnosťou od 01.07.2011 do 30.06.2013, pričom pri vystavení napadnutého rozhodnutia prvostupňový správny orgán túto skutočnosť vzal do úvahy rovnako ako aj výsledky kontroly, na základe čoho rozhodol, že posledný deň platnosti formulára PD A1 t. j. 30.06.2013 je dňom zániku povinného poistenia. Zároveň v súlade s článkom 13 ods. 5 základného nariadenia sa zamestnanec účastníka konania, bude považovať za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba a ktorá získava celý svoj príjem v členskom štáte, ktorého legislatíva bola určená v súlade so základným nariadením v spojení s vykonávacím nariadením, t. j. v X. republike. 14. Zároveň kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky v období od 1. februára 2011 do 11. marca 2013, vykonala dňa 07. marca 2013 Sociálna poisťovňa, pobočka X. následne dňa 11. marca 2013, Sociálna poisťovňa, pobočka Q., z dôvodu, že miesto podnikania účastníka konania sa od 04. septembra 2013 nachádza vo Q.. Zároveň žalovaná poukázala na postup, ktorý vyplýva z praktickej príručky - právne predpisy vzťahujúci sa na zamestnancov EÚ. Uviedla, že súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe ktorých možno určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania, že takéto zisťovanie predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, z čoho vyplýva, že registrované sídlo, alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Ďalej žalovaná uviedla, že prvostupňový správny orgán v rámci kontroly zistil, že zamestnávateľ nemá v sídle spoločnosti kanceláriu, ide o poštovú schránku a doručované písomnosti sú na adresu Q., A. X.. V priestoroch, kde sa nachádzali účtovné doklady zamestnávateľa, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky a faktúry bolo zistené sídlo na C.ci Q., pričom spoločnosť riadi účastník konania zamestnávateľ z adresy svojho trvalého bydliska v X. republike. Konkrétny rozpis prác jednotlivých zamestnancov účastníka konania nebol ku kontrole predložený, práce prideľuje svojim zamestnancom zamestnávateľ telefonicky podľa potreby, pričom výkon práce je určený bez obmedzenia. Ďalej je v rozhodnutiach uvedené, že kontroly inšpekcie práce boli vykonané mimo kontroly zameranej na reálny výkon činnosti zamestnancov na území SR, týkali sa iných skutočností a že splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy je oprávnená v zmysle koordinačných nariadení kontrolovať len sociálna poisťovňa a jej postup je rovnaký ku všetkým fyzickým osobám tak, ako to uviedla žalovaná vyššie. 15. Žalovaná v rozhodnutí uviedla, že osobitným konaním upraveným v § 172 a nasledujúcich je nedávkovým konaním, ktoré môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, pričom poukázala na ustanovenie § 184 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení a zdôraznila, že obstarávanie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, pričom môže vykonávať dokazovanie z vlastnej iniciatívy a je povinná zistiť presne a úplne skutočný stav veci. 16. Krajský súd pôvodne preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu Sociálnej poisťovne pobočky X. v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a v senáte jednohlasne dospel k záveru, že žaloba vo vzťahu k žalobcovi v 1/ rade je nedôvodná, avšak vo vzťahu k žalobkyni v 2/ rade je žaloba dôvodná, preto ju podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie rozsudkom zo dňa 26. marca 2015 sp. zn. XXScud/XX/ XXXX-XX. 17. Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove podal odvolanie žalobca v 1/ rade, o ktorom rozhodol NS SR uznesením pod sp. zn. 10Sžso/40/2015 dňa 24. augusta 2016 tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že vo svojom rozhodnutí vyslovil právny názor, že prvostupňový súd nesprávne vec právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. 18. Predmetnom preskúmania bolo rozhodnutie správneho orgánu, ktorý podľa § 178 ods. 1 písm. a) v spojení s ustanovením § 210 ods. 1 zákona, ktorým rozhodol správny orgán tak, že žalobkyni v 2/ rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ku dňu 30.06.2013 z dôvodu, že vykonanou kontrolou u žalobcu v 1/ rade nebol preukázaný reálny výkon jeho zamestnanca na území SR. 19. Pojednávanie nariadené na deň 07.12.2016 vykonal súd bez prítomnosti žalobcov a zástupcu žalovanej, pričom žalobcovia v 1/ a 2/ rade sa na pojednávanie nedostavili a ich účasť na pojednávaní ospravedlnil ich právny zástupca prítomný na pojednávaní. Žalovaná sa do otvorenia pojednávania neospravedlnila z neúčastní na pojednávaní. 20. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon Č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len S.s.p.). 21. Podľa § 491 ods. 1 S.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 22. Podľa § 491 ods. 2 S.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 23. Podľa § 23 ods. 2 písm. b) S.s.p. sudca na krajskom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách v sociálnych veciach. 24. Vzhľadom na uvedené, aj keď konanie začalo za účinnosti O.s.p. (t.j. doterajších právnych predpisov), dokončí sa podľa S.s.p. a o veci rozhoduje sudca. 25. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p. v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 26. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p. správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 27. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) S.s.p. sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 28. Podľa § 199 ods. 3 S.s.p., ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 29. Podľa § 191 ods. 1 S.s.p. správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 30. Podľa § 191 ods. 4 S.s.p. ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci. 31. Podľa § 191 ods. 6 S.s.p. právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 32. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo s tým, že podľa § 114 S.s.p. konal a rozhodol v neprítomnosti žalobcov v 1/ a 2/ rade, zástupcu žalovanej, vypočul právneho zástupcu žalobcov a oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 33. Predmetom preskúmania je rozhodnutie správneho orgánu, ktorým, podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona rozhodol, že žalobkyni v 2/ rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkového poistenia povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnankyni u zamestnávateľa Patryk Zabawa - ARTIMA ku dňu 30.06.2013 podľa slovenskej legislatívy. 34. Na základe odvolania žalobkyne, žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona odvolanie zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. 35. Rozsah preskúmavacieho konania bol daný rozsahom žalobných námietok. 36. Je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 01.05.2014 sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.6.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.3.1972. Od 1.5.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.9.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie Č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.6.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004. 37. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu stanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. 38. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. 39. Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte. 40. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. 41. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského Štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte. 42. Záver o tom, že žalobkyni zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkového poistenie, povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnankyni u zamestnávateľa Patryk Zabawa - ARTIMA ku dňu 30.06.2013 podľa slovenskej legislatívy vyvodila Sociálna poisťovňa z kontroly vykonanej pracovníkmi Sociálnej poisťovne, pobočky v období od 01.02.2011 do 11.03.2013 u zamestnávateľa žalobkyne v 2/ rade. 43. Vychádzala z toho, že zamestnávateľ riadi spoločnosť a prideľuje prácu svojim zamestnancom len prostredníctvom telefónu, mailu, či skypu. Do kancelárie zamestnávateľa nachádzajúcej sa v registrovanom sídle zamestnávateľa, označenej na poštovej schránke, nebolo zamestnancom kontroly umožnené nahliadnuť. V čase kontroly sa v priestoroch kancelárie nenachádzali žiadni zamestnanci. Zamestnávateľ konkrétne miesto výkonu práce zamestnancov neuviedol. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, mzdová agenda, faktúry sa nachádzali v priestoroch kancelárie účtovníčky. Z predložených pracovných zmlúv vyplýva, že pracovný pomer v jednotlivých prípadoch je dohodnutý na dobu určitú, so skúšobnou dobou v trvaní troch mesiacov. V pracovných zmluvách bol dohodnutý pracovný čas spravidla na 20 hodín mesačne, s priznanou mzdou za vykonanú prácu v rozpätí od 33,19 Eur - 41,00 Eur. V niektorých prípadoch bola vypracovaná dohoda o zmene pracovnej činnosti so zmenou ustanoveného pracovného času na 10 hodín týždenne. Stretnutia zamestnancov so zamestnávateľom sa v priestoroch registrovaného sídla nekonajú. Podľa vyjadrenia zamestnávateľa sa stretnutia konajú v reštauráciách, baroch, hoteloch a podobne. Zápisnicu z týchto stretnutí zamestnávateľ nepredložil. 44. Takýto záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná, však vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu, ani z odôvodnení rozhodnutí nevyplýva akým spôsobom bolo preukázané, že žalobkyňa v 2/ rade reálne činnosť zamestnankyne na území Slovenskej republiky nevykonávala. 45. Správne orgány sa dôsledne nevysporiadali ani s otázkou miesta podnikania zamestnávateľa, pretože neodôvodnili, ktoré ustanovenia, akého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti telefonicky, mailom, prípadne riadiť pracovnú činnosť externe. 46. Ústava Slovenskej republiky v 51. 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. 47. Základné nariadenie v článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. 48. Článok 13 (1) a základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte. 49. Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. 50. Z citovaných článkov teda jednoznačne vyplýva, že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o tzv. cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na konkrétnu fyzickú osobu zamestnanca v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Záver o tom, že vo vzťahu k zamestnávateľovi nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto podnikania, je predčasný, lebo ďalšie skutočnosti súvisiace s otázkou, kde bola uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, s miestom kde boli vykonávané hlavné finančné funkcie, vrátane bankovníctva, s miestom náboru zamestnancov a podobne podrobnejšie skúmané neboli. Rovnako nebolo v potrebnom rozsahu vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činnosti žalobkyne ako zamestnanca. 51. Podľa § 195 ods. 1 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. 52. Podľa § 195 ods. 2 zákona podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. 53. Podľa § 195 ods. 3 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. 54. Podľa § 196 ods. 1 zákona dôrazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. 55. Podľa § 196 ods. 2 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. 56. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva pre žalovanú povinnosť presne a úplne zistiť skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Doteraz vykonané dokazovanie je však nedostatočné na prijatie objektívneho záveru, že žalobkyňa na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca nevykonávala. Takýto záver je predčasný a zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Naviac ak na základe takto neúplne a nepresne zisteného skutkového stavu dospeli správne orgány k rozhodnutiam prezentovaným vyššie, sú rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, keďže s poukazom na § 209 ods. 4 zákona bolo ich povinnosťou uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na základe ktorých rozhodovala. 57. Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 191 ods. 1 S.s.p. zrušil rozhodnutie žalovanej a vrátil jej vec na ďalšie konanie. 58. Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikli žiadne pochybnosti o mieste podnikania zamestnávateľa a rovnako vykonať dokazovanie na objektívne preukázanie, či žalobkyňa činnosť zamestnávateľa na území Slovenskej republiky reálne vykonávala. 59. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovia podali žalobu včas, s touto žalobou sa správny súd meritórne zaoberal, nebolo porušené žiadne ich subjektívne právo v zmysle Správneho súdneho poriadku. 60. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku a priznal úspešným žalobcom právo na náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 175 ods. 2 S.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 444 ods. 1 S.s.p.), a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 S.s.p.). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 S.s.p.). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov podľa § 449 ods. 2 S.s.p.