Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 2S/28/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8015200770 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8015200770.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a sudkýň Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Moniky Tobiašovej v správnej veci žalobcu M.I.M. Prešov s.r.o. , so sídlom v Prešove, Slovenská 69, 080 01 Prešov, zastúpeného konateľom spoločnosti Ing. Igorom Martočkom, právne zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom so sídlom v Košiciach, ul. Gelnická č. 33, 040 11, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupu Finančného riaditeľstva SR zo dňa 25. mája 2015 č.: 1100305/1/215055/2015/5057 na základe žaloby jednohlasne takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného uvedeného v úvodnej časti rozsudku v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Prešov zo dňa 22.12.2014 pod č.: 9701401/5/5480592/2014/FedV, ktoré žiadal zrušiť a vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a priznať trovy konania. V žalobe žalobca argumentoval v bodoch 1. až 3. poukazom na obsah prvostupňového rozhodnutia správcu dane. Ďalej v bodoch 4. až 11. citoval jednotlivé dôvody svojho odvolania voči rozhodnutiu správcu dane zo dňa 22.12.2014 a následne v bodoch 12. až 20. poukázal na dôvody rozhodnutia žalovaného. Žalobca považuje rozhodnutie žalovaného zo dňa 22.05.2015 za nezákonné a podľa žalobcu jeho vydaním bol ukrátený na svojich právach, pričom v bodoch žaloby 22. až 42. konkretizoval žalobca dôvody žaloby. Poukázal na to, že nesprávne žalovaný interpretoval ustanovenie § 250j ods. 2 O.s.p., ako aj článok 2 ods. 2 Ústavy SR a § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. Pre ďalšie úkony správcu dane po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia žalovaného rozsudkom Najvyššieho súdu SR 3Sžf/22/2013 je podľa žalobcu dôležité, že vadou nezákonnosti je zaťažený tak postup, ako aj každý úkon smerujúci k vyrubeniu dane. Vyrubovacie konanie správcu dane je podľa žalobcu nezákonné. Žalobca ďalej dôvodil tým, že podľa § 45 ods. 1, 2 zákona č. 511/1992 Zb. nemožno vyrubiť daň po uplynutí piatich rokov, pričom právo na vyrubenie dane zaniklo správcovi dane 31.12.2011. Uvedené argumenty aplikuje žalobca v bodoch 24., 25. Neodôvodnené rozhodnutie žalovaného žalobca posudzoval podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku, pričom uvedeným dôvodom sa zaoberal v bodoch 26. a 27. žaloby. V ďalších dôvodoch žaloby poukázal na nedostatok dôkazov zo strany daňových orgánov, pričom podľa žalobcu správca dane nepostupoval v konaní v zmysle zásady objektívnej pravdy. Nesprávne interpretoval aj svedeckú výpoveď Ing. Holuba, z ktorej vybral iba tie časti, ktoré sa správcovi dane podľa žalobcu hodili. Zásadu objektívnej pravdy, ako aj zásadu voľného hodnotenia žalobca zdôraznil s poukazom na rozsudok NS SR 3Sžf/76/2013 a konkretizoval uvedené dôvody v bodoch 28. až 32. Zároveň žalobca argumentoval tým, že nedostatočne zistil skutkový stav správca dane, pričom navrhované vypočutie osoby konateľa spoločnosti V. Rakucevasa z Litvy neakceptoval a týmito dôvodmi sa žalobca zaoberá konkrétne v bodoch 33. až 36. podanej žaloby. Následne v bode 37., 38. až 42. žaloby sa zaoberal obsahom výpovedí konateľov Krokavca a Senderáka zo spoločnosti SYS-NET, ktorí nevideli síce tovar, ale potvrdili vystavené faktúry, aj vykonané platby. Žalobca závery zistení zamestnancov správcu dane, že v Mäsokombináte Vrútky bolo vyradené technologické zariadenie k 30.03.2006 nepovažuje za podstatné v predmetnej veci. V závere žaloby poukázal žalobca na to, že na opätovné vypočutie Ing. Mádela a pána Budoša s poukazom na § 24 ods. 4 Daňového poriadku správca dane nesprávne reagoval. Podľa žalobcu nie pre účastníka konania, ale pre správcu dane vyplývajú povinnosti uvedené v ustanovení § 3 ods. 3 Daňového poriadku a to zhodnotiť všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a prihliadať na všetko, čo vyšlo najavo a rozhodnutie podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní. Predpoklad žalobcu plne potvrdil svojou výpoveďou aj Ing. Holub v častiach, ktoré správne orgány účelovo podľa žalobcu zamlčali. Žalobca ďalej poukázal na obsah rozsudku NS SR 3Sžf/1/2010 z 19.08.2010, v ktorom sa uvádza, že v zásade nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné procesy a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov pred dodaním tovaru. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že správca dane je samostatným kompetentným orgánom a vo veciach správy daní nie je závislý na zisteniach orgánov činných v trestnom konaní a preto bol povinný vykonať dôkazy a umožniť kontrolovanému daňovému subjektu t. j. žalobcovi uplatniť si svoje právo v zmysle § 25 ods. 4 Daňového poriadku a klásť svedkovi otázky tak, ako to malo byť pri vypočutí Ing. Mádela a pána M. Budoša. Podľa žalobcu v daňovom konaní nie je možné mimo postup upravený v § 22 Daňového poriadku bez akéhokoľvek dokazovania preberať skutkové a právne závery iných štátnych orgánov a tieto považovať za nespochybniteľné. Tvrdenia žalovaného, ako aj správcu dane na viacerých miestach, že si žalobca nesplnil dôkazné bremeno, za čo považoval aj to, že nemal žalobca vedomosť, ako sa predmetné stroje dostali do areálu mäsokombinátu, kto ich tam prepravil odkiaľ a kedy žalobca považoval za nesprávne. Správne orgány rozhodujúcu časť dôvodov svojich rozhodnutí podložili skutkovými zisteniami, ktoré sa bezprostredne nedotýkajú dodávky tovaru medzi dodávateľom SYS-NET s.r.o. a žalobcom, ale dodávok medzi spoločnosťou Implicit s.r.o. a jej dodávateľmi, na ktorých vyvrátenie žalobca nemá ani nemôže mať vplyv. V závere žaloby žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2S/34/2011, v ktorom aj súd uvádza, že dodanie tovaru do Litvy bolo potvrdené dodacími listami, faktúrami, prepravnými listami o doprave a odberateľom v Litve. K podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 19.10.2015 vyjadril žalovaný, ktorý s poukazom na dôvody uvedené v preskúmavanom rozhodnutí navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Ako vyplýva z administratívneho spisu, ktorý predložil žalovaný na výzvu súdu prvostupňový správny orgán Daňový úrad Prešov ako príslušný správca dane v oblasti daní, poplatkov a colníctva podľa príslušných ustanovení zákona č. 333/2011 Z.z. v spojení s ustanoveniami zákona č. 479/2009 Z.z. a zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní, ako aj zákona č. 222/2004 Z.z. vydal rozhodnutie podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku a určil platiteľovi dane z pridanej hodnoty spoločnosti M.I.M. Prešov s.r.o., Slovenská 69, Prešov, rozdiel v sume nadmerného odpočtu 177 007,90 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2006. Daňový úrad Prešov znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2006 zo sumy 177 579,49 Eur, na sumu 589,59 Eur. Výrok rozhodnutia správca dane odôvodnil poukazom na postup, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia zo dňa 22.12.2004 pod č. 9701401/5/5480592/2014/FedV, ako aj vykonané dôkazy v rámci daňovej kontroly, na ktoré v celom rozsahu v odôvodnení rozhodnutia správca dane poukázal. O odvolaní žalobcu, ktoré obsahuje identické dôvody, ako sú uvádzané v žalobe rozhodol žalovaný Finančné riaditeľstvo SR dňa 25.05.2015 pod č. 1100305/1/215055/2015/5057 podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní ako odvolací orgán tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný poukázal na dôvody odvolania odvolávajúceho sa v celom rozsahu a na základe uvedeného preskúmal rozhodnutie v rozsahu skutočností uvádzaných v odvolaní podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku a zistil tento skutkový stav. Daňový úrad Prešov vykonal u daňového subjektu M.I.M. Prešov s.r.o. so sídlom v Prešove daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2006, ktorá sa začala dňa 18.06.2010. Pri výkone daňovej kontroly vychádzali zamestnanci správcu dane z výsledkov preverovaní vykonaných pri výkone kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2006. V tomto zdaňovacom období si daňový subjekt uplatnil odpočítanie dane na základe faktúry č. 10060320 zo dňa 21.03.2006 vystavenej spoločnosťou SYS-NET s.r.o. za dodanie tovaru na základe zmluvy č. 05/12/2005 zo dňa 28.12.2005. V zmysle tejto zmluvy vystavila spoločnosť SYS-NET s.r.o. pre spoločnosť M.I.M. Prešov s.r.o. aj faktúru č. 10060214 zo dňa 27.02.2006 a preto správca dane preveroval pri výkone kontroly obchodný vzťah medzi uvedenými spoločnosťami za marec 2006, ako aj február 2006 v celku. Vychádzajúc z výsledkov preverovania uskutočneného v rámci výkonu kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2006 začal správca dane u daňového subjektu M.I.M. Prešov s.r.o. 02.07.2010 výkon daňovej kontroly aj za zdaňovacie obdobie február 2006, pretože tieto výsledky majú rozhodujúci vplyv na správne určenie daňovej povinnosti za mesiac február 2006. Správca dane za účelom preverenia nákupu strojov spoločnosti M.I.M. Prešov s.r.o. od spoločnosti SYS-NET zaslal dožiadanie dňa 12.06.2006 Daňovému úradu Košice II., za účelom preverenia obidvoch faktúr. Dožiadaný správca dane Daňový úrad Košice II. v odpovedi dňa 26.10.2006 doručil správcovi dane zápisnicu o miestnom zisťovaní, fotokópie faktúry, dodacieho listu, príjmových pokladničných dokladov, výdavkových pokladničných dokladov spoločnosti M.I.M. Prešov s.r.o. a uviedol, že pri miestnom zisťovaní v sídle spoločnosti SYS-NET za účasti jej konateľa Ing. Martina Krokavca zistil, že daňový subjekt vystavil faktúru č. 160214 a priznal daňovú povinnosť v príslušnom zdaňovacom období, pričom eviduje dve čiastkové úhrady v hotovosti vo výške 5 332 540,- Sk a 5 000 000,- Sk, predložil doklady o obstaraní predaného tovaru faktúru č. 21/02/2006 od dodávateľa Imlicid s.r.o. Veľký Krtíš a kúpnu zmluvu č. 1/060106/Im-sys zo dňa 06.01.2006. K preprave zariadenia Ing. Krokavec uviedol, že bola zabezpečená spoločnosťou M.I.M. Prešov priamo od spoločnosti Implicid. Ďalej bolo zistené, že spoločnosť M.I.M. Prešov s.r.o. tovar uvedený na faktúrach 160320 a 10060214 vyfakturovala pre spoločnosť UAB EMITRA Vilniaus Litva ako intrakomunitárne dodanie tovaru oslobodené od dane podľa § 43 Zákona o DPH faktúrami č. F 20060012 zo dňa 29.03.2006 a č. F 20060013 zo dňa 29.03.2006. K faktúram boli priložené dodacie listy, preberacie protokoly a medzinárodne nákladné listy pod príslušnými číslami. Na základe toho zaslal správca dane žiadosť z 19.06.2006 o medzinárodnú výmenu informácií podľa čl. 5 Nariadenia rady č. 1798/2003 z odpovede Litovskej daňovej správy z 21.08.2006 uvedené vo formulári SCAC 2004 vyplýva, že u Litovského odberateľa bola vykonaná operatívna kontrola, pri ktorej riaditeľ spoločnosti UAB EMITRA V. Rakucev ukázal preverované zariadenie a podľa litovskej daňovej správy ide o staré, hrdzavé spracovateľské zariadenie, ktoré nespĺňa požiadavky a je nepoužiteľné. Pritom bolo nájdených iba 88 kusov zariadenia, aj keď podľa faktúr bolo dodaných 122 ks zariadenia. Litovská spoločnosť priznala nadobudnutie uvedeného tovaru až v opravnom daňovom priznaní, keď sa dopočula o daňovej kontrole a za tovar dovtedy nezaplatila. Riaditeľ spoločnosti vyslovil pochybnosti o prospešnosti zmluvy medzi litovskou a slovenskou spoločnosťou a vyjadril sa, že ak litovská spoločnosť nepredá zariadenie v priebehu dvoch - troch mesiacov, zariadenie sa vráti slovenskej spoločnosti. Litovská daňová správa zároveň požiadala vzhľadom na pochybnosti o transakcii medzi litovskou a slovenskou spoločnosťou o poskytnutie informácií týkajúcich sa prepravy zariadenia zo Slovenska do Litvy. V súvislosti s preverovaním prepravy strojov vyfakturovaných spoločnosťou M.I.M. Prešov s.r.o. pre odberateľa do Litvy zaslal správca dane dožiadanie na Daňový úrad Prešov u prepravcu Petra Matysa - MP Šped Prešov z odpovede vyplýva, že tento vykonáva podnikateľskú činnosť, bola s ním spísaná zápisnica z 23.10.2006, do ktorej uviedol, že preverovaná preprava bola vykonaná prostredníctvom špedičnej firmy IN TRAN Logistics s.r.o. Košice na základe faktúr a z odpovede miestneho správcu dane Košice II. vyplýva, že spoločnosť IN TRAN Logistics s.r.o. na základe dožiadania vyplýva, že táto spoločnosť objednala prepravu tovaru u prepravcu Štefana Devalda - VD TRANS Kráľovský Chlmec na základe dožiadania Daňový úrad Kráľovský Chlmec uviedol, že zamestnanci správcu dane vykonali u tohto prepravcu miestne zisťovanie a zistili, že uskutočnil prepravu vlastnými nákladnými motorovými vozidlami a táto bola uskutočnená z Vrútok do Vilniusu, tovar bol naložený a vyložený pomocou vysokozdvižného vozíka a vo Vilniuse bol vyložený do colného skladu. Preprava bola fakturovaná pre firmu IN TRAN Logistics s.r.o., úhrada bola uskutočnená bezhotovostne, faktúry vyhotovil a má ich zaúčtované. S týmito zisteniami správca dane oboznámil Litovskú daňovú správu. Správca dane uskutočnil s konateľom daňového subjektu ústne pojednávanie 01.12.2006, ktorého predmetom bolo oboznámenie daňového subjektu s výsledkami dožiadaní. Konateľ spoločnosti sa vyjadril, že zariadenie od dodávateľov, išlo o zariadenie od spoločnosti Bravis a.s. nebolo prepravené do spoločnosti M.I.M. Prešov s.r.o. , ostalo naďalej u dodávateľov, že bol osobne prítomný pri nakladaní zariadenia dodaného spoločnosťou SYS-NET s.r.o a to vo Vrútkach, areál mäsopriemyslu pri ŽOS. Od koho zakúpil zariadenie dodávateľ nevedel, nemal dôvod zisťovať to, chýbajúce časti neboli dodané, ale s odberateľom sa dohodli, že pomôže pri sprevádzkovaní zariadenia u konečného odberateľa a pri jeho skompletizovaní. Kontrolovaný daňový subjekt bol so zistenými skutočnosťami oboznámený pri ústnom pojednávaní, pri ktorom správca dane vyhotovil dňa 03.03.2011 zápisnicu. O výsledku zistenia z daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol pod č. 724/320/5384/2011/Fed zo dňa 03.03.2011, tak protokol ako aj výzvu na prerokovanie prevzal osobne 14.03.2011 zástupca spoločnosti. Kontrolovaný daňový subjekt sa vyjadril k protokolu listom zo dňa 24.03.2011 a záverečné prerokovanie protokolu sa uskutočnilo 31.03.2011. Na základe toho vydal správca dane dodatočný platobný výmer zo 04.04.2011 pod č. 724/230/19219/11/Poll a vyrubil platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel dane za zdaňovacie obdobie február 2006 vo výške 170 007,90 Eur, pretože z kontrolovaných zistení vyplýva, že daňový subjekt si uplatnil odpočítanie dane z nákupu zariadenia na základe faktúry č. 10060214 zo dňa 27.02.2006 vyhotovenej spoločnosťou SYS-NET s.r.o. Košice v rozpore s ustanovením § 49 ods. 1 Zákona o DPH, pretože pri tomto tovare nevznikla daňová povinnosť a teda ani právo na odpočítanie dane. O podanej žalobe o preskúmaní rozhodnutia žalovaného rozhodol Krajský súd v Prešove rozsudkom 2S/34/2011 - 83 zo dňa 14.12.2012 a rozhodnutie Daňového riaditeľstva zo dňa 22.07.2011 pod príslušným číslom, ktorým Daňové riaditeľstvo potvrdilo dodatočný platobný výmer z 04.04.2011 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a vec vrátil na ďalšie konanie. Uvedený rozsudok potvrdil NS SR rozsudkom pod sp. zn. 3Sžf/22/13 zo dňa 06.11.2013 a poukázal na to, že pokiaľ v daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie február 2006 bol použitý protokol z daňovej kontroly vyhotovený za marec 2006 ide o nezákonný dôkaz a na základe tej skutočnosti, že správca dane prekročil zákonom stanovenú dĺžku daňovej kontroly za mesiac marec 2006, v ktorom zdaňovacom konaní pojednával Krajský súd v Prešove pod sp. zn. 4S/25/2012 daňová kontrola za marec 2006 z toho dôvodu nebola vykonaná v súlade so zákonom a preto protokol z nej nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku. Čo sa týka záverov rozsudkov Najvyššieho súdu SR s poukazom na dôvody odvolania uviedol NS SR, že daňové orgány vo vyrubovacom konaní môžu použiť len legálne dôkazy a za nezákonne získaný dôkaz súd v tomto konaní musí považovať protokol o výsledku daňovej kontroly za mesiac marec 2006, na ktorý v tomto konaní daňové orgány prihliadali v preskúmavaných rozhodnutiach i v samotnom protokole o výsledku daňovej kontroly za mesiac február 2006 na ňu odkazovali a vychádzali zo záverov v ňom obsiahnutých. Na základe právneho názoru NS SR FR SR rozhodnutím zo dňa 13.01.2014 zrušilo platobný výmer Daňového úradu Prešov zo dňa 04.04.2011 pod č. 724/320/19219/11/Poll a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Právoplatné rozhodnutie FR SR zo dňa 13.01.2014 bolo doručené správcovi dane dňa 03.02.2014 a správca dane viazaný právnym názorom súdu zvážil, že je potrebné vykonať ďalšie konanie a na základe žiadosti správcu dane preto zo dňa 14.02.2014 predložilo FR SR listom zo dňa 17.02.2014 lehotu na vydanie rozhodnutia v rámci vyrubovacieho konania začatého dňa 03.02.2014 o 330 dní. Ako ďalej vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia správca dane vykonal ústne pojednávania v dňoch 30.05.2014, 29.05.2014, 26.06.2014, 05.05.2014 dožiadaniami na Daňový úrad Košice, Daňový úrad Nitra, Daňový úrad Žilina vykonal príslušné miestne zisťovanie a na základe týchto boli doručené správcovi dane zápisnice, z ktorých správca dane vychádzal okrem iného aj z písomných informácii, ktoré požiadal správca dane Národnú kriminálnu agentúru expozitúru Východ v zmysle § 26 Daňového poriadku, ako aj zo zápisníc výsluchu konateľov spoločnosti prostredníctvom orgánov činných v trestnom konaní a to Miroslava Mikuláša, svedka Milana Leška, Ing. Igora Holuba, Ing. Mariána Sekeráka, Ing. Martina Krokavca, ako aj svedka Štefana Dévalda, Jána Mádela, svedkyne Mariany Papuščákovej, svedka Ladislava Rjabanca, Miroslava Budoša, Ing. Beáty Maškovej a svedkyne Ing. Márie Fízeľovej a Ing. Olivera Siváka. V dokazovaní v rámci vyrubovacieho konania správca dane obdŕžal list od Národnej kriminálnej agentúry zo dňa 24.01.2014, ktorého obsahom bol znalecký posudok č. 1-STR/2014 zo dňa 24.01.2014 ohľadom posúdenia zariadenia uvedeného na fotodokumentácii vyhotovenej Litovskou daňovou správou. Dňa 07.11.2014 bolo uskutočnené správcom dane ústne pojednávanie za účelom oboznámenia daňového subjektu a to konateľa ako aj právneho zástupcu so zisteniami správcu dane v konaní vo veci určenia rozdielu v sume nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie február 2006. Vyjadrenie k zápisnici zo dňa 07.11.2014 doručil daňový subjekt prostredníctvom právneho zástupcu dňa 25.11.2014 prerokovanie pripomienok daňového subjektu uvedených vo vyjadrení k zápisnici sa uskutočnilo u správcu dane dňa 15.12.2014 a správca dane na základe toho vydal dňa 22.12.2014 rozhodnutie pod č. 9701401/5/5480/592/2014/FedV, ktorým podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku rozhodol. Žalovaný ďalej v odôvodnení rozhodnutia citoval príslušné ustanovenia zákona o DPH, ako aj zákona č. 511/1992 Zb. a následne zákona č. 563/2009 Z.z. Daňového poriadku. Ako odvolací orgán pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z príslušných ustanovení zákonov, ako aj právneho názoru NS SR, ktorým je v ďalšom konaní daňový orgán viazaný. Zistil, že správca dane v rámci daňovej kontroly preveroval u daňového subjektu M.I.M. Prešov s.r.o. skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane z pridanej hodnoty v zdaňovacom období február 2006 a na základe zisteného skutkového stavu v rámci daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania dospel k záveru, že daňový subjekt neoprávnené uplatnil odpočítanie dane z faktúry č. 10060214 zo dňa 27.02.2006 od spoločnosti SYS-NET s.r.o., pretože bolo preukázané, že pri tovare uvedenom na tejto faktúre nevznikla daňová povinnosť a teda ani právo na odpočítanie dane. Správca dane v rámci vyrubovacieho konania vychádzal z výsledkov preverovania uskutočneného v rámci výkonu kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2006 a použil iba dôkazy, ktoré získal v čase zákonnej lehoty na jej ukončenie. Z vykonaného preverovania je zrejmé, že spoločnosť M.I.M. Prešov s.r.o. si uplatnila v zdaňovacom období február 2006 odpočítanie dane z vyššie citovanej faktúry vystavenej spoločnosťou SYS-NET s.r.o. Košice na základe zmluvy č. 05/12/2005 zo dňa 28.12.2005 vo výške 5 332 540,- Sk za dodanie strojov, technológie určenej na spracovanie mäsa a udiarne. Spoločnosť SYS-NET s.r.o. tento tovar mala nadobudnúť podľa faktúry č. 21/2/2006-Im-sys zo dňa 21.02.2006 od dodávateľa Implicit s.r.o. Veľký Šariš a spoločnosť Implicit s.r.o. mala nadobudnúť podľa faktúry č. 10060002 zo dňa 10.02.2006 od dodávateľa SAXUM CAMIN s.r.o. Tvrdošín. Žalovaný ďalej poukázal na výpoveď Miroslava Mikuláša bývalého konateľa spoločnosti SAXUM CAMIN, ako aj Ing. Igora Holuba bývalého konateľa spoločnosti Implicit s.r.o. na výpoveď Ing. Sekeráka, ako aj Ing. Martina Krokavca, bývalých konateľov spoločnosti SYS-NET s.r.o. Správca dane ďalej zistil, že spoločnosť Implicit s.r.o. bola dňa 25.10.2011 vymazaná z Obchodného registra k ex offo a mala mať predmetný tovar uskladnený v areály spoločnosti Mäsokombinátu Fatra s.r.o. Vrútky. Podľa vyjadrenia prepravcu Štefana Dévalda zariadenie na spracovanie mäsa bolo nakladané pred jeho dodaním do Litvy v areály Mäsokombinátu Fatra s.r.o. Vrútky. Z výsledkom miestnych zisťovaní vykonaných za účelom preverovania skladovania technológie a na spracovanie mäsa v uvedenom areáli, ako aj z výpovedí konateľov a bývalých konateľov dotknutých spoločností pred vyšetrovateľom vyplýva, že bývalý konateľ Mäsokombinátu Fatra pán Ladislav Rjabanec uviedol, že v spoločnosti pôsobil ako biely kôň, nepodpisoval žiadne listiny ani zmluvy, nevedel, že by v priestoroch areálu bol niekto v prenájme, nepozná ani spoločnosti SAXUM CAMIN, Implicit, SYS-NET a M.I.M. Prešov s.r.o. Ján Mádel konateľ spoločnosti PEGAS spol. s.r.o. rovnako nepozná uvedené štyri spoločnosti a do areálu Mäsokombinátu Fatra s.r.o. mala prístup jedine spoločnosť, ktorá tam v danom čase bola v prenájme a to spoločnosť CARBON TRADE SLOVAKIA s.r.o. Tento nájomca nemal žiadne ústne ani písomné oprávnenie na uzatváranie akýchkoľvek dohôd s treťou osobou na prenajímanie priestorov bývalého Mäsokombinátu, na skladové priestory a taktiež ani k predajú strojného zariadenia, ktoré bolo nefunkčné a nepoužiteľné. V čase, keď bol konateľ spoločnosti PEGAS s.r.o. určite nedošlo k predaju ani prenájmu výrobného zariadenia. Bývalí konatelia spoločnosti CARBON TRADE SLOVAKIA s.r.o., ktorá bola ex offo vymazaná 22.06.2011 z Obchodného registra Peter Štepánek a Marianna Papuščáková nemali vedomosť o tom, že by v roku 2006 boli nakladané v areáli mäsokombinátu nejaké zariadenia. Zo zistení týkajúcich sa uskladnenia tovaru v areáli mäsokombinátu v Vrútkach vyplýva, že pokiaľ boli nejaké stroje nakladané v uvedenom areáli tak, ako to tvrdí konateľ spoločnosti M.I.M. Prešov s.r.o. . ako aj prepravca Štefan Dévald, tieto stroje neboli v areáli uskladnené ani jednou so spoločnosti SAXUM CAMIN s.r.o., Implicit s.r.o., SYS-NET s.r.o., M.I.M. Prešov s.r.o. Z uvedených skutočností je teda preukázané, že žiadna zo spoločností nepreukázala reálne dodanie a nadobudnutie tovaru žiadnymi relevantnými dôkazmi, okrem vystavených faktúr. Ďalej správca dane zistil, že preprava tovaru do Litvy pre odberateľa spoločnosti M.I.M. Prešov s.r.o. (spoločnosť UAB EMITRA) bola preukázaná a litovský odberateľ nadobudnutie strojov potvrdil. Avšak fyzickou obhliadkou bolo zistené, že ide o staré, hrdzavé a nepoužité zariadenie. Uvedenú skutočnosť dosvedčujú fotografie zaslané Litovskou daňovou správou, ako aj znalecký posudok č. 1-STR/2014 zo dňa 24.01.2014 získaný v rámci súčinnosti od Národnej kriminálnej agentúry. Podľa posudku ceny zariadení nezodpovedali cenám zariadení poskytnutých spoločnosťami obchodujúcimi s uvedeným druhom zariadení, ceny boli niekoľko násobne navýšené. Správca dane teda nespochybnil skutočnosť, že stroje, ktoré zistila Litovská daňová správa v spoločnosti UAB EMITRA boli vo Vrútkach a v Starej Ľubovni naložené a prepravené do Litvy. Získanými dôkazmi však vyvrátil tvrdenia spoločnosti M.I.M. Prešov s.r.o. , že išlo o stroje, ktorých dodanie deklarovali dodávatelia BRAVIS a.s. v zdaňovacom období marec 2006 a spoločnosť SYS-NET s.r.o. na faktúrach vystavených pre M.I.M. Prešov s.r.o. Odvolací orgán sa stotožnil so závermi správcu dane, že daňový subjekt uplatnil predmetné odpočítanie dane v rozpore s ustanovením § 49 Zákona o DPH, pretože predložený spisový materiál obsahuje dôkazy, ktorými správca dane v konaní jednoznačne preukázal, že k uskutočneniu zdaniteľných obchodov deklarovaných predloženými faktúrami nedošlo. Následne sa žalovaný ako odvolací orgán vyjadroval ku jednotlivým námietkam odvolávajúceho sa s tým, že na tieto v rámci odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia konkrétne reagoval. Po preskúmaní rozhodnutia správcu dane zo dňa 22.12.2014 dospel k záveru, ktorý je uvedený vo výroku preskúmavaného rozhodnutia. S poukazom na vyššie uvádzané skutočnosti deklarované žalobcom v žalobe, ako aj rozhodnutia daňových orgánov mal súd za preukázané, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu. Podľa § 244 ods. 1,2 a 3, O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie a postup správneho orgánu"). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia O.s.p., pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Z ustanovenia § 249 ods. 2 O.s.p., vyplýva, že súd sa v tomto konaní riadi dispozičnou zásadou. Zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom k februáru 2006 dodanie tovaru charakterizuje v § 8 ods. 1 tak, že dodaním tovaru je a/ dodanie hmotného majetku, pri ktorom dochádza k zmene vlastníckeho práva, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu vyhlasovaného Národnou bankou Slovenska. Z ustanovenia § 19 ods. 1 Zákona o DPH vyplýva, že daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník .... . Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH - právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov okrem iných základných zásad daňového konania upravuje aj zásadu zákonnosti, ktorá ukladá povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a to v § 2 ods. 1. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov upravená v § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi, pretože ide o fiškálne záujmy štátu, Zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. V zmysle § 29 ods. 1, 2 zákona č. 511/1992 Zb. - dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 29 ods. 4 citovaného zákona, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. V ustanovení § 29 ods. 8 citovaného zákona upravuje, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Žalobca v žalobe namietal, že z rozhodnutím správnych orgánov nevyplýva, na základe akých logických úvah na základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že dodanie tovaru nebolo uskutočnené, resp. ako aj to, že dôkazné bremeno podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov má znášať daňový subjekt len o skutočnostiach, ktoré sám tvrdí. Žalobca zdôrazňoval, že mal preukázať len to, že tovar kúpil od spoločnosti SYS-NET, s.r.o. Košice, pričom správca dane toto jeho dôkazné bremeno rozšíril aj na preukázanie iných skutočností, teda aj na preukázanie takých skutočností, na ktoré sa vzťahuje dôkazná povinnosť iných daňových subjektov. Poukázal zároveň na to, že predmetná obchodná transakcia musí byť posudzovaná samostatne a charakter jednotlivých transakcií v reťazci dodávateľov nemôže byť zmenený predchádzajúcim alebo nasledujúcimi okolnosťami a preto žalobca sám nemal povinnosť preukazovať nákup a tovar v reťazci dodávateľov a zistená nejednoznačnosť sa výhradne vzťahuje len na vzťahy medzi týmito spoločnosťami a nemôže byť dôkazom toho, že spoločnosť žalobcu kúpila predmetné stroje, teda tovar od spoločnosti SYS-NET s.r.o. Košice. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Európskeho súdneho dvora, pričom aj z odvolania žalobcu je nesporné, že tento v žalobe citovanými rozsudkami argumentovala a zároveň poukázal na existenciu týchto rozsudkov vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty a jej uplatnenia. V predmetnej veci je jednoznačne preukázané, že ide o nákup a predaj tovaru - hnuteľného tovaru v reťazci dodávateľov, pričom žalobca tvrdí, že v bežnom obchodnom styku nie je možné požadovať, aby od odberateľov pri odbere tovaru skúmal, od koho, na základe akého právneho titulu a ako jeho dodávateľ tovar nadobudol. Žalobca namietal v odvolaní, ako aj v žalobe, že ak v reťazci dodávateľom nebolo dodanie tovaru jednoznačne preukázané, potom táto nejednoznačnosť sa výrazne vzťahuje len na vzťahy medzi týmito spoločnosťami a nemôže byť dôkazným bremenom, ktoré má zostať na ňom ako žalobcovi. Súd sa stotožnil s dôvodom uvádzaným žalobcom v žalobe, že tovar do Litvy dodal. Aj podľa názoru súdu zákon č. 222/2004 Z.z. o DPH účinný k februáru 2006 dodanie tovaru posudzuje v súlade s § 8 ods. 1 tak, že dodaním tovaru je dodanie hmotného majetku, pri ktorom dochádza k zmene vlastníckeho práva, ak tento zákonne ustanovuje inak. To bolo dodacími listami, faktúrami, prepravnými listami o doprave a napokon aj potvrdením odberateľa v Litve potvrdené. S poukazom na ustanovenie § 19 zákona vyplýva, že daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Deň dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník ... . Táto skutočnosť bola litovskou daňovou správou potvrdená. Ďalej súd poukázal na obsah ustanovenia § 49 zákona o DPH, ako aj príslušných ustanovení § 29 ods. 1,2 4 a 8 zákona č. 511/1992 Zb. o správe dane a poplatkov, v zmysle ktorých v tomto konaní bolo povinnosťou správneho orgánu postupovať a akceptovať dodanie tovaru žalobcom zahraničnému odberateľovi v Litve, avšak s poukazom na zrušujúci rozsudok Krajského súdu v Prešove 2S/34/2011-83 zo dňa 14.12.2012 v spojení s rozsudkom NS SR 3Sžf/22/2013 zo dňa 06.11.2013 mal správca dane povinnosť vo vyrubovacom konaní vysporiadať sa bezpochyby s tým, či žalobca uvedené dôkazné bremeno skutočne uniesol s dôrazom na skutočnosti, na ktoré poukázala daňová správa v Litve, čo sa týka dodaného tovaru - jeho stavu, jeho ceny. Táto povinnosť správcovi dane vyplývala na základe zrušujúceho rozsudku krajského súdu, ktorý rozhodnutie žalovaného rušil ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Tú skutočnosť, že litovský odberateľ tovar prevzal nespochybňujú ani súd, ani daňové orgány, ale títo spochybňujú samotnú existenciu tovaru v rozsahu deklarovanom v dokladoch, pričom aj z tvrdení odberateľa (Litva) vyplýva, že na základe faktúr malo byť dodaných 117 kusov a bolo dodaných len 88 častí strojov. A preto aj súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože dostatočne a vierohodne nepreukázal dodanie tovaru nadobudnutého od spoločnosti SYS-NET s.r.o. Spornou zostávala aj otázka miesta uskladnenia tovaru, pričom ako vyplýva z preukázaného dokazovania správcom dane bezpochyby vyplýva, že sporný tovar v rámci obchodných transakcií uzatvorených medzi spoločnosťami IMPLICIT s.r.o., SYS-NET s.r.o. a nakoniec žalobcom nezmenil miesto uskladnenia, ktorým bol areál Mäsokombinátu FATRA, v ktorom však nemala ani jedna zo zúčastnených spoločností tento areál prenajatý a o týchto spoločnostiach v objekte Mäsokombinátu Vrútky nikto nikdy nepočul. Výsledky zistení správcu dane aj podľa súdu jednoznačne spochybnili reálny základ deklarovaných zdaniteľných obchodov. Preto povinnosťou správcu dane a následne žalovaného bolo s týmito skutočnosťami v nových rozhodnutiach sa zaoberať, tieto vyhodnotiť, prijať závery, ktoré následne daňové orgány dôsledne bez akýchkoľvek pochybností majú povinnosť zdôvodniť, tak ako im to nariadil súd v zrušujúcom rozsudku. Senát krajského súdu preskúmal zákonnosť napadnutých rozhodnutí v rozsahu a z dôvodov uvádzaných v žalobe podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a jednohlasne dospel k záveru po vypočutí účastníkov konania, ako aj po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu, že žaloba nie je dôvodná, nakoľko rozhodnutia daňových orgánov boli vydané v súlade so zákonom. K tomuto právnemu záveru dospel súd na základe vykonaného dokazovania v rámci vyrubovacieho konania správcom dane, ako aj na základe dôvodov uvádzaných žalovaným v preskúmavanom rozhodnutí. Súd sa vyjadril k jednotlivým námietkam uvádzaných žalobcom v žalobe, pričom vo viacerých dôvodoch sa stotožnil so závermi žalovaného Finančného riaditeľstva SR. Pokiaľ žalobca argumentuje tým, že na základe rozhodnutia FR SR zo dňa 13.01.2014 nemohlo začať vyrubovacie konanie dňom 03.02.2014 z dôvodu, že protokol Daňového úradu Prešov zo dňa 13.10.2008 za zdaňovacie obdobie marec 2006, na ktorý správca dane v konaní za zdaňovacie obdobie február 2006 prihliadol nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku a nemohol byť prerokovaný potom aj protokol Daňového úradu Prešov zo dňa 03.03.2011 za mesiac február 2006 bol takýmto nezákonným dôkazom, k tomuto súd uvádza, že dôvody takto postavené v žalobe nemajú opodstatnenie, pretože ako vyplýva zo spisového materiálu daňová kontrola za zdaňovacie obdobie február 2006 začala 18.06.2010, skutočne začala 02.07.2010 a ukončená bola 30.03.2011. Ako vyplýva z rozsudku NS SR 3Sžf/22/2013 zo dňa 06.11.2013, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 2S/34/2011 - 83 zo dňa 14.12.2012 boli v dodatočnom platobnom výmere správcu dane použité aj zistenia z daňovej kontroly, ktorú vykonal správca dane u žalobcu na dani z pridanej hodnoty za mesiac marec 2006, pri ktorej prekročil zákonom stanovenú dĺžku daňovej kontroly. Túto vec prejednával Krajský súd v Prešove pod inou spisovou značkou 4S/25/2012, ktorý rozsudok potvrdil NS SR pod sp. zn. 3Sžf/76/2013, ktorým bola žalobcovi vyrubená DPH za mesiac marec 2006 práve z dôvodu, že daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku a vec vrátil na ďalšie konanie. Uvedené skutočnosti však nemajú dosah na predmetnú daňovú kontrolu, ktorá bola správcom dane vykonávaná za zdaňovacie obdobie február 2006, pretože ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu a tento záver potvrdil aj rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3Sžf/22/2013 daňovú kontrolu za obdobie február 2006 u daňového subjektu M.I.M. Prešov s.r.o. ukončil správca dane 31.03.2011 podľa vtedy platnej právnej úpravy zákona č. 511/1992 Z.z. konkrétne § 15 ods. 13 a dňa 01.04.2011 začalo vyrubovacie konanie, v rámci ktorého správca dane dňa 04.04.2011 vydal dodatočný platobný výmer, ktorý odvolací orgán FR SR svojim rozhodnutím zo dňa 13.01.2014 pod č. 1100305/1/12319/2014/5057 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie správcovi dane práve na základe právneho názoru vysloveného krajským súdom pod sp. zn. 2S/34/2011 zo dňa 14.12.2012 a právneho názoru NS SR 3Sžf/22/2013 zo 06.11.2013. Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia NS SR aj tento dospel k záveru, že daňová kontrola za zdaňovacie obdobie február 2006 nebola vykonaná v rozpore so zákonom a jej dĺžka nepresiahla zákonom stanovenú lehotu. Na základe uvedeného rozhodnutia FR SR požiadal správca dane o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia o 11 mesiacov a to žiadosťou zo dňa 14.02.2014. Finančné riaditeľstvo SR na základe tejto žiadosti predĺžilo vyrubovacie konanie oznámením z 03.02.2014 o 330 dní. Upovedomenie o tejto skutočnosti prevzal právny zástupca žalobcu 07.03.2014. Na základe tejto skutočnosti došlo následne k vydaniu rozhodnutia správcom dane na základe skutočností, ktoré prevzal správca dane z vykonaného vyrubovacieho konania, ako aj z predchádzajúcich daňových kontrol február 2006 a marec 2006, ktoré boli vykonané v zákonom stanovenej lehote. Zápisnicu o prerokovaní pripomienok z 15.12.2014 podpísal právny zástupca žalobcu a na základe tejto bolo vydané rozhodnutie daňového úradu z 22.12.2014 pod príslušným číslom. Aj podľa názoru súdu, správca dane postup v čase výkonu daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie marec 2006 až do dňa zákonnej lehoty na jej ukončenie a bol v súlade so zákonom a dôkazy získané v tomto čase nenesú znaky nezákonnosti. Tieto dôkazy následne použil správca dane aj vo vyrubovacom konaní za zdaňovacie obdobie február 2006 a na základe týchto skutočností žalovaný, takisto ako aj súd považuje postup správcu dane po doručení právoplatného rozhodnutia FR SR dňa 03.02.2014 správcovi dane za zákonný a námietku žalobcu uvedenú v žalobe preto považuje za neopodstatnenú, pričom súd dospel k záveru, že správcom dane bola bezpochyby dodržaná lehota na vyrubenie dane v súlade s obsahom ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. Podľa žalobcu v rozhodnutí došlo k zmene právneho posúdenia veci správcom dane, pretože došlo k spochybneniu identity tovaru, čo je za daného stavu samotnej existencie tovaru v obchodných reťazcoch medzi dodávateľom SYS-NET a žalobcom, pričom za tým účelom žalobca uviedol, že správca dane sa dovtedy nikde nezmieňuje o tom, že daňový subjekt žiadal o vypočutie konateľa spoločnosti UAB EMITRA pána V. Rakucevasa, čo nie je pravdivé, pretože žalobca argumentoval aj v žalobe, ako aj v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane, že o toto vypočutie konateľa žiadal a že dokonca bol ochotný samotnú účasť konateľa spoločnosti UAB EMITRA zabezpečiť na území SR. Táto skutočnosť ani podľa názoru súdu z obsahu administratívneho spisu predloženého žalovaným nevyplýva. Správne žalovaný tvrdil, že v spisovom materiáli nie je obsiahnutá žiadosť žalobcu o vypočutie pána Rakucevasa konateľa spoločnosti UAB EMITRA. Konateľ spoločnosti síce predložil v odvolaní uvedené čestné prehlásenie zo dňa 03.07.2006 pri ústnom pojednávaní dňa 06.07.2006, predmetom ktorého bolo preverovanie žiadosti daňového riaditeľstva zo dňa 30.05.2006 a v predmetnom prehlásení konateľ spoločnosti UAB EMITRA pán Rakucevas prehlásil, že v roku 2006 prijal na základe zmluvy č. 12/2012/2005 od spoločnosti žalobcu tovar, dokumenty a faktúry č. 200612, 200613, 200615, pričom počet kusov zariadenia v prehlásení nie je uvedený. Tieto skutočnosti uvedené konateľom Litovskej spoločnosti v čestnom prehlásení sú však v rozpore so zisteniami Litovskej daňovej správy, ako aj z jeho vyjadrením pred Litovskou daňovou správou zo dňa 18.07.2006, ktoré nasledovalo po jeho čestnom vyhlásení. Z uvedeného dôvodu preto správca dane pri posudzovaní získaných dôkazov vychádzal zo skutkového stavu objektívne zisteného Litovskou daňovou správou a z vyjadrení pána Rakucevaca, ktoré poskytol pred Litovskou daňovou správou pri preverovaní žiadosti o medzinárodnú výmenu informácii. K tejto skutočnosti zaujal aj súd stanovisko ako žalovaný a uvedené skutočnosti vyhodnotil ako nepodstatné a námietku žalobcu považuje za bezpredmetnú. Pokiaľ žalobca tvrdí, že rozhodnutím došlo k zmene v právnom posúdení veci založenom zápisnicou zo dňa 07.11.2014 a spochybnenie identity tovaru je za daného stavu spochybnením samotnej existencie tovaru v obchodných vzťahoch medzi dodávateľom SYS-NET a žalobcom, teda v obchodných vzťahoch išlo o fiktívne obchody bez reálneho plnenia a žalobca poukázal na to, že v tovare dodanom do Litvy išlo o špecifický a nezameniteľný súbor komponentov, v tejto súvislosti aj súd sa stotožnil s názorom daňových orgánov, že po vykonaní rozsiahleho dokazovania správcom dane, pri ktorom správca dane vychádzal zo zásady preferovania skutočného obsahu právneho úkonu pred jeho formálnym prejavom, nakoľko na preukázanie nároku na odpočítanie dane z tovaru od spoločnosti SYS-NET s.r.o. mal správca dane pochybnosti a zistil, že tovar bol daňovému subjektu t. j. žalobcovi vyfakturovaný dodávateľskou spoločnosťou SYS-NET s.r.o., ktorá zdokladovala nadobudnutie strojov od spoločnosti Implicit s.r.o. Za účelom čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu preveroval aj skutočnosti dodania tovaru nielen v spoločnosti SYS-NET s.r.o. , ale aj v celom reťazci dodávateľov, pretože práve takýmto spôsobom bolo podľa správcu dane možné potvrdiť, alebo vylúčiť skutočnú realizáciu deklarovaného obchodu. Ani jeden z preverovaných dodávateľov nepotvrdil dodanie tovaru. Ing. Krokavec a Ing. Sekerák ako bývalí konatelia spoločnosti SYS-NET s.r.o. zhodne tvrdili, že tovar nikdy nevideli, nejakú vedomosť o mieste jeho uskladnenia a popreli aj fyzické prevzatie tovaru a jeho odovzdanie od spoločnosti M.I.M. Prešov s.r.o. V prípade dodania strojov od spoločnosti BRAVIS a.s. v zdaňovacom období marec 2006 ich existenciu nepreukázala ani jedna zo zúčastnených spoločností. Ak by podľa správcu dane došlo k reálnym plneniam zodpovedajúcim predloženým faktúram bolo v záujme spoločnosti BRAVIS a.s. alebo M.I.M. Prešov s.r.o. umožniť správcovi dane fyzickú obhliadku strojov a tým jednoznačne preukázať, že spoločnosť BRAVIS a.s. skutočne dodala strojné zariadenie spoločnosti M.I.M. Prešov s.r.o. bez ohľadu na to, odkiaľ mala spoločnosť BRAVIS a.s. stroje k dispozícii. V konaní nie je sporné, že na základe žiadosti správcu dane o výmenu informácií Litovská daňová správa zistila, že deklarovaný odberateľ UAB EMITRA Litva nadobudla časť preverovaného tovaru, ktorý jej mal byť dodaný na základe dokladov, ktorým je podľa fyzickej obhliadky staré, hrdzavé a nepoužiteľné zariadenie. Správca dane nespochybnil skutočnosti, že stroje, ktoré zistila Litovská daňová správa v spoločnosti UAB EMITRA boli prepravené do Litvy, ale svojimi zisteniami vyvrátil tvrdenia žalobcu, že išlo o stroje, ktoré mu dodala spoločnosť SYS-NET s.r.o. Okrem toho súd poukázal aj na tú skutočnosť, že spoločnosť SYS-NET s.r.o. (a ani predchádzajúci dodávatelia) nepreukázala a ani nepotvrdila dodanie strojov, čo je potrebné uviesť, že aj z vyjadrení konateľa žalobcu je zrejmé, že nemal vedomosť o tom, kde sa predmetné stroje nachádzajú, napríklad vedel iba, že sú v areály Mäsokombinátu vo Vrútkach, ale ako sa tam dostali, kto ich tam mal prepraviť odkiaľ a kedy už konateľ spoločnosti žalobcu už uviesť nevedel. Vôbec žiadnu vedomosť o tom nemali ani konatelia preverovaných dodávateľov a to ani predchádzajúcich dodávateľov. Zároveň súd musí zdôrazniť, že znakom jednej zo zásady obchodného práva tak, ako to konštatoval aj žalovaný v rozhodnutí poctivého obchodného styku je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti z toho vychádzali aj daňové orgány, pričom poukázal aj žalovaný v odôvodnení rozhodnutia na zásady obsiahnuté v ustanovení § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Z.z. v znení neskorších predpisov a § 3 ods. 6 Daňového poriadku. Súd preto uvedenú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. V ďalšej námietke žalobcu, že v rámci areálu Mäsokombinátu mali prenajaté priestory viaceré firmy v reťazci dodávateľov bolo aj podľa názoru súdu bezpredmetné, pretože už len samotný predpoklad, že predmetom nákupu tovaru, teda kompletného výrobného zariadenia na spracovanie mäsa daňovým subjektom od dodávateľa BRAVIS a.s. a SYS-NET s.r.o. bolo zariadenie Mäsokombinátu, pričom ako vyplýva z písomného vyjadrenia Ing. Fízeľovej pri preverovaní strojov deklarovaných na faktúrach, tieto korešpondovali s majetkom bývalého štátneho podniku Mäsokombinát je sporné. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že preukazovanie nároku na odpočítanie dane nemôže byť založené iba na predpokladoch, ale na dôkazoch. Pri preverovaní prepravy tohto tovaru správca dane zistil, že bol tento tovar nakladaný v areáli Mäsokombinátu Vrútky, kde sa začala aj jeho preprava do Litvy, avšak správca dane v skutočnosti stroje, ktoré zistila Litovská daňová správa v spoločnosti UAB EMITRA boli vo Vrútkach naložené a prepravené do Litvy nespochybnil, ale svojimi zisteniami správca dane vyvrátil tvrdenia žalobcu, že išlo o stroje, ktoré mu dodala spoločnosť SYS-NET s.r.o. Okrem toho, že spoločnosť SYS-NET s.r.o. nepreukázala a ani nepotvrdila dodanie strojov správca dane ďalej zistil, že tieto stroje nikdy v areálu Mäsokombinátu vo Vrútkach ani jedna zo spoločností, ktoré dodanie tovaru mala v predchádzajúcom období uskutočniť a to SAXUM CAMIN s.r.o., Implicit s.r.o. a ani SYS-NET s.r.o. a nakoniec ani spoločnosť žalobcu neskladovala a ani ich nevlastnila a teda ani nemohli byť naložené do kamiónov, ktoré ich prevážali následne do Litvy. Pokiaľ konateľ žalobcu tvrdí, že vedel, že stroje sú v areáli Mäsokombinátu vo Vrútkach, ale nevedel, ako sa tam dostali, kto ich tam prepravil ani odkiaľ a kedy a vôbec žiadnu vedomosť o tom nemali ani konatelia preverovaných dodávateľov a ani ich predchádzajúcich dodávateľov. Správca dane podľa názoru súdu správne pokračoval v zisteniach a následne zistil, že spoločnosť PEGAS spol. s.r.o., ktorá je vlastníkom priestorov Mäsokombinátu Fatra Vrútky nadobudla od Mäsokombinátu Fatra s.r.o. okrem pozemkov a stavieb aj hnuteľné veci, medzi ktoré patrili nerezové vane, rezačky na sadlo, miešačka mäsa, rezačky mäsa, preklápače, vákuové masírovačky mäsa, elevátory, vákuové narážačky, rámy, udiarne a podobne, ktoré boli podľa zistení na základe predložených dokladov dňa 30.03.2006 vyradené z účtovnej evidencie a teda v čase nákladky tzv. tovaru, ktorý mal byť predmetom vývozu tovaru do Litvy existovali. Konateľ spoločnosti nevedel uviesť, či sa všetky vyradené stroje ku dňu spísania zápisnici v areáli Mäsokombinátu aj nachádzajú, pretože stroje nájdené pri fyzickej obhliadke v areáli dňa 03.03.2008 sa identifikovať nedali a tento vyradený majetok zatiaľ nebol fyzicky zlikvidovaný, pričom žiaden majetok spoločnosť PEGAS spol. s.r.o. nepredala. Tieto skutočnosti napokon potvrdzujú aj vyhotovené fotografie Litovskou daňovou správou, ku ktorým síce žalobca uviedol, že o ich existencii sa dozvedel až zo zápisnice zo dňa 07.11.2014 a napriek tomu, že boli súčasťou prvej odpovede na medzinárodné informácie z 21.08.2006, avšak ani táto skutočnosť nemení nič na fakte, že správca dane stav strojov zistených fyzickou obhliadkou Litovskou daňovou správou považoval aj on ako stroje staré, hrdzavé a nepoužiteľné popísané slovne aj fotografiami, čo v podstate potvrdzoval taký stav zariadení, ktorý bol zistení pri obhliadke v Litve a samotný žalobca tento stav nespochybňoval. Uvedené fotografie správca dane spomínal z dôvodu, že v rámci súčinnosti s agentúrou NKA bol získaný aj ďalší dôkazný prostriedok a to znalecký posudok zo dňa 24.01.2014 pod č. 1-STR/2014 vyhotovený práve na základe predmetných fotografií, z ktorého jednoznačne vyplýva, že išlo o staré hrdzavé a nepoužiteľné zariadenie, ktoré aj podľa vyjadrenia Litovskej daňovej správy boli v takomto stave. Správca dane pokiaľ zistil pri miestnom zisťovaní dňa 03.03.2008, že spoločnosť PEGAS spol. s.r.o. nadobudla od Mäsokombinátu Fatra s.r.o. nerezové hnuteľné veci, teda veci zhotovené z ocele odolnej proti korózii, ktorá je základným materiálom zariadení pre potravinársky priemysel žalobca argumentoval výpoveďou pána Budoša zo dňa 11.03.2014, ktorý neuvádzal, že zariadenie Mäsokombinátu bolo nepoužiteľné z dôvodu, že bolo staré a hrdzavé, ale z dôvodu, že nezodpovedalo Európskym normám podľa súdu nič nemení na skutočnosti, že strojné zariadenie, ktoré bolo vyvezené do Litvy bolo staré, hrdzavé a nepoužiteľné. Okrem toho súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že svedok Miroslav Budoš vo svojej výpovedi z 11.03.2014 uviedol aj to, že pôvodne chcel podnikať v odvetví spracovania mäsa, ale preto, že zariadenie nezodpovedalo Európskym normám prestal byť konateľom spoločnosti Mäsokombinát Fatra s.r.o., avšak sa stal konateľom Mäsokombinátu Fatra s.r.o. až v roku 2004, teda potom, ako boli stroje touto spoločnosťou odpredané odberateľovi PEGAS spol. s.r.o. a jeho tvrdenie nevyvracia ani zistenú skutočnosť, že stroje boli staré a hrdzavé. Okrem iného konateľ spoločnosti PEGAS spol. s.r.o. Ján Mádel od 02.02.2003 vypovedal vo veciach ako svedok, že spoločnosť PEGAS spol. s.r.o. celý objekt Mäsokombinátu Fatra kúpila od spoločnosti, ktorej názov si nepamätá a to ešte predtým, ako on vstúpil do tejto spoločnosti. Ďalej uviedol, že kúpou Mäsokombinátu sa zakúpili aj všetky zariadenia, ktoré už v tom čase boli nefunkčné, hrdzavé, nepoužiteľné mali nulovú účtovnú hodnotu a boli porozhadzované na rôznych miestach v areáli, pričom stroje mali len šrotovú cenu, nezaujímal sa o ne pre ich nepoužiteľnosť vo výrobe a že stroje nikomu nedali, nedarovali, ani ich nedali do šrotu, tzn. že boli v čase predmetného odvozu strojného zariadenia do Litvy v areáli Mäsokombinátu Vrútky. Túto skutočnosť nevyvracia ani jedna svedecká výpoveď bývalých konateľov, ani samotného žalobcu. Žalobnú námietku žalobcu súd preto neakceptoval. K námietkam žalobcu, že ako daňový subjekt znáša dôkazné bremeno len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí, súd je toho názoru ako vyslovili daňové úrady v rozhodnutiach, pričom poukázal na to, že v predmetnom konaní žalobca mal preukázať aj tie skutočnosti, ktoré správca dane zdôraznil v rozhodnutí a to preukázanie takých skutočností, ktoré sa vzťahujú na dôkaznú povinnosť iných subjektov. Pokiaľ správca dane uskutočnil preverovanie preukázania dodania tovaru u všetkých dodávateľov v reťazci SAXUM CAMIN s.r.o., Implicit s.r.o., SYS-NET s.r.o. poukázal pritom získanými dôkazmi na to, že dodanie tovaru sa neuskutočnilo, teda vlastnými dôkazmi vyvrátil tvrdenie žalobcu o dodaní tovaru, z ktorého si uplatnil žalobca odpočítanie dane. Pokiaľ žalobca tvrdí, že dodávateľ daňového subjektu t. j. jednoznačne nepreukázal nákup tovaru od svojich dodávateľov vôbec nevylučuje, že spoločnosť SYS-NET s.r.o. týmto tovarom skutočne disponovala a že medzi dodávateľmi a žalobcom k dodávke tovaru došlo, žalovaný dospel k záveru, že nepovažuje rovnako ako aj súd tieto námietky žalobcu za opodstatnené, pretože konatelia spoločnosti SYS-NET s.r.o. potvrdili len formálne vystavenie a prijatie faktúr za dodanie strojov, ale reálny nákup a dodanie strojov nepreukázali, pretože stroje nikdy fyzicky nevideli. Čo sa týka konkrétneho dodávateľa Implicid s.r.o. jeho konateľ potvrdil len vystavenie dokladov k plneniu zmluvy, ktorej predmetom malo byť dodanie preverovaných strojov a uviedol, že si nepamätá, či vôbec došlo k uskutočneniu plnenia zmluvy. Konateľ spoločnosti KASCOM s.r.o. bol v čase údajného dodania strojov pre spoločnosť IMPLICIT s.r.o. vo výkone trestu odňatia slobody a podľa jeho vlastného vyjadrenia spoločnosť nevykonávala žiadnu činnosť a on ako konateľ nesplnomocnil žiadnu osobu na zastupovanie spoločnosti. Ďalej konateľ spoločnosti SAXUM CAMIN s.r.o. pri ústnom pojednávaní na daňovom úrade najprv uviedol, že si nepamätá, či obchody uskutočnil, pri výpovedi na polícii uviedol, že faktúry vystavoval na pokyn inej osoby, predmet fakturácie mu nie je známy a nikdy nepočul o strojoch na spracovanie mäsa a za spoločnosť v podstate vystupoval ako tzv. biely kôň. Fakticky ani jeden z konateľov nebol vo svojich vyjadreniach bez pochybností. Z porovnania ich výpovedí vyplynul podľa daňových orgánov jednoznačný záver, že obchod tak ako bol deklarovaný na vystavených faktúrach a súvisiacich dokladoch nebol uskutočnený, s čím sa stotožnil aj súd pri svojom závere. Správca dane spochybnil podstatu celého obchodu už od začiatku zisteného reťazca dodávateľov, keď jednoznačne vyvrátil dodanie tovaru zo strany spoločnosti SAXUM CAMIN s.r.o. pre ďalšieho odberateľa. Pokiaľ žalobca tvrdil, že predloženými dokladmi, faktúrami a dodacími listami splnil svoju dôkaznú povinnosť a namietal pritom závery správcu dane, že nešlo o technológiu nakúpenú od dodávateľa SYS- NET s.r.o., ale že išlo o identickú technológiu nakúpeného od iného neidentifikovateľného dodávateľa podľa žalobcu sú tieto závery správcu dane založené na domnienkach a tovar, ktorý bol žalobcom dodaný do Litvy, išlo o tovar, ktorý bol nakúpený od spoločnosti SYS-NET s.r.o. súd k tejto námietke uviedol, že v daňovom konaní pokiaľ platí prejednávacia zásada a nie vyhľadávacia je povinnosťou správcu dane vyhľadať a zistiť všetky skutočnosti tak v prospech daňového subjektu, ako aj na zabezpečenie fiškálneho záveru z daňovej povinnosti. V tomto ohľade povinnosťou správcu dane bolo tieto nároky žalobcu ako daňového subjektu prerokovať, umožniť platiteľovi existenciu preukázať dôkazmi a sám zabezpečiť len dôkazy, ktoré podľa zákona nemá predložiť daňový subjekt. V tejto súvislosti správca dane vyslovil záver, že ide o technológiu nakúpenú od iného neidentifikovateľného dodávateľa, pričom netvrdil, že nešlo o technológiu nakúpenú od dodávateľa SYS-NET s.r.o., ktorá bola následne v areáli Mäsopriemyslu Vrútky a prepravená Litovskej spoločnosti UAB EMITRA. Avšak, ak by to mali byť tie stroje, z ktorých si žalobca uplatnil odpočítanie dane, tak by tieto stroje najprv museli byť vo vlastníctve predchádzajúcich dodávateľov a to spoločnosti SAXUM CAMIN s.r.o., ktorá bola na samom počiatku reťazca, následne vo vlastníctve spoločnosti IMPLICIT s.r.o. a následne vo vlastníctve spoločnosti SYS-NET s.r.o., ktorá vlastne tieto stroje predala žalobcovi. Uvedené sa však v konaní nepreukázalo, pretože tieto stroje v predmetnom čase vlastníka nezmenili, pretože spoločnosť PEGAS spol. s.r.o. nikdy nikomu tieto stroje nepredala a ani ich nedarovala. Čo sa týka ďalšej námietky žalobcu, že nič nebránilo správcovi dane, aby za účelom čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu samostatne vykonal dôkazy pri dodržaní práv daňového subjektu a predvolal opätovne svedkov Ing. Mádela a Budoša, pretože tieto dôkazy neboli v daňovom konaní vykonané správcom dane, správne reagoval na túto námietku tak správca dane, ako aj žalovaný, ktorý nepovažoval uvedenú námietku daňového subjektu za opodstatnenú, pretože správca dane v konaní postupoval v súlade s ustanovením § 24 Daňového poriadku, podľa ktorého dbal, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie. V zmysle citovaného ustanovenia ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi a správca dane dôkazy v podobe svedeckých výpovedí vykonaných príslušnými orgánmi PZ získal v súlade s § 26 Daňového poriadku. Pri všetkých úkonoch, ktoré sám správca dane vykonal vo veci vypočutia svedkov a to bývalých konateľov spoločnosti SYS-NET s.r.o., prepravcov pána Dévalda a pána Bombu, ako aj M. Mikuláša , bývalého konateľa spoločnosti SAXUM CAMIN s.r.o. a Ing. Holuba bývalého konateľa spoločnosti IMPLICIT s.r.o. mohol žalobca využiť svoje právo a klásť svedkom otázky, pretože o každom jednom úkone bol správcom dane upovedomený. Túto žalobnú námietku preto súd považuje za bezpredmetnú. Vzhľadom k tejto námietke súd poukazuje na právny názor v rozsudku Najvyššieho súdu SR 5Sžf/29/14 zo dňa 26.10.2015, v ktorom NS SR konštatuje, že uvedený postup správcu dane bol v súlade so zákonom a pokiaľ daňové orgány vychádzali z dôkazov zhromaždených nielen v daňovom, ale v trestnom konaní a na ich základe dospeli k záveru, ako tomu bolo v tomto konaní vynaloženie podľa názoru NS SR daňové orgány postupovali pri vyhodnotení dôkazov v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom prihliadali na všetky dôkazy, ktoré v daňovom konaní vyšli najavo, pričom vykonali všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch. Záver, ku ktorému dospeli je výsledkom logickej úvahy a ich rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. V súlade s uvedeným právnym názorom preto považuje aj súd uvedenú námietku žalobcu za bezpredmetnú. V závere rozsudku aj súd poukazuje na zákonnú úpravu preukazovania oprávnenosti nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty vyplývajúcu z ustanovení § 49 až 51 zákona č. 522/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, ktorá určila prísne podmienky, ktoré musia byť pri uplatnení odpočítania dane platiteľom dane splnené. Dokazovanie oprávnenosti nároku na odpočítanie dane je preto vždy v prvom rade vedené v preukázaniu uskutočnenia dodania tovaru, teda vzniku daňovej povinnosti z dodaného tovaru a teda jeho existencie. Pri preukázaní opaku je potom z hľadiska vzniku práva na odpočítanie dane irelevantné, či dodávateľ uvedený na faktúre poprie alebo potvrdí jeho vyhotovenie. Správca dane aj podľa názoru súdu svojim konaním nevybočil zo základných zásad daňového konania a vychádzal z nich pri realizácii a aplikácii jednotlivých ustanovení právnych predpisov. Čo sa týka aplikácie jednotlivých rozsudkov Európskeho súdneho dvora v tejto súvislosti sa súd stotožnil so závermi žalovaného, že pokiaľ podľa rozsudku z 12.01.2006 v spojených veciach C - 354/03, C - 355/03 a C - 484/03 plnenia, ktoré nie samé o sebe poznačené podvodom vo vzťahu k DPH predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani, konajúcou ako takou a hospodársku činnosť, ak spĺňajú objektívne kritéria, na ktorých sú tieto pojmy založené a to bez ohľadu na úmysel iného subjektu, ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, alebo na prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré predchádza, alebo nasleduje po plnení uskutočnenom týmto platiteľom. Právo platiteľa dane, ktorý uskutočňuje tieto plnenia spočívajúce v odpočítaní dane z pridanej hodnoty zaplatené na vstupe nemôže byť ovplyvnené ani tým, že v reťazci dodávok, v ktorej sú tieto plnenia súčasťou je iné plnenie, ktoré predchádza, alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a ktoré je bez toho, aby to platiteľ dane vedel, alebo mohol vedieť poznačené podvodom vo vzťahu k DPH. Ako žalovaný konštatoval vo veciach C - 439/04 a C - 440/04 Súdny dvor ES uvádza, že ak vo svetle objektívnych skutočností sa preukáže, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastní na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet tomuto platiteľovi dane. Žalovaný teda správne dospel k záveru, že aplikácia uvedených rozsudkov ESD v danom prípade nie je možná, pretože dôvodom neuznania odpočítania dane z predmetných faktúr je skutočnosť, že tovar dodaný nebol, teda pri ňom nevznikla daňová povinnosť a teda ani nárok na odpočítanie dane. Obidva rozsudky na rozdiel od daného prípadu pritom vychádzajú z faktu, že dodanie tovaru bolo uskutočnené. V dôsledku toho je teda irelevantné dokazovanie, že u iného daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu, ktoré je podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3Sžf/1/2010, na ktoré žalobca poukazuje na správcovi dane resp. na orgánoch činných v trestnom konaní, ako aj dokazovanie, či daňový subjekt vedel, alebo nevedel, alebo musel alebo nemohol vedieť, že sa svojou kúpou zúčastní na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Ako vyslovil Krajský súd v Prešove na predmetnú vec je potrebné aplikovať rozsudok NS SR pod sp. zn. 3Sžf/19/2010, podľa ktorého možnosť alternatívnych dôkazov je prípustná iba v prípade, že nimi nie je narušené právne a jednoznačné uplatňovanie DPH a ak súčasne aplikáciou alternatívnych dôkazov nehrozí daňový únik, resp. vyhýbanie sa daní, alebo zneužitie dane. Dôkazné bremeno je n daňovom subjekte, ktorý sa dovoláva alternatívnych dôkazov (takýmto dôkazom je tvrdenie žalobcu, že tovar, ktorý nadobudol od svojich dodávateľov vyviezol do Litvy). Podľa názoru súdu správca dane nespochybnil skutočnosti, že stroje, ktoré zistila Litovská daňová správa v spoločnosti UAB EMITRA Vilnius boli vo Vrútkach naložené a prepravené do Litvy. Svojimi zisteniami však vyvrátil tvrdenia žalobcu, že išlo o stroje, ktoré mu dodala spoločnosť SYS-NET s.r.o. Okrem toho spoločnosť SYS-NET s.r.o. nepreukázala a ani nepotvrdila dodanie strojov, čo správca dane preukázal zistením, že tieto stroje nikdy v areáli Mäsokombinátu vo Vrútkach ani jedna zo spoločností SAXUM CAMIN s.r.o., IMPLICIT s.r.o., SYS-NET s.r.o. a M.I.M. Prešov s.r.o. neskladovala, teda ani nemohli byť naložené do kamiónov, ktoré ich prevážali do Litvy. V tejto súvislosti aj súd rovnako ako daňové orgány poukázal na jednotlivé výpovede žalobcu, ako aj konateľov a bývalých konateľov jednotlivých spoločností a svedkov, ktorí boli v daňovom konaní vypočutí. Na základe zisteného skutkového stavu potom alternatívny dôkaz nemožno považovať za relevantný dôkaz toho, že tovar, z ktorého žalobca uplatnil odpočítanie dane, teda tovar, ktorý podľa jeho tvrdení nadobudol od svojich dodávateľov je tým istým tovarom, ktorý bol dodaný do Litvy. Podľa názoru súdu správne správca dane nepriznal nadmerný odpočet v sume 177.007,90 Eur a správne bol priznaný nadmerný odpočet v sume 589,59 Eura. V predmetnom konaní postupoval správca dane v súlade so zákonom, pričom sa riadil právnym názorom vysloveným v rozsudku Krajského súdu Prešov sp. zn. 2S/34/2011-83 zo dňa 14.12.2012 v spojení s rozsudkom NS SR 3Sžf/22/2013 zo dňa 06.11.2013 a vo vyrubovacom konaní po vykonaní dôkazov na ktoré súd poukázal rozhodol. S dôrazom na závery výsledkov vyrubovacieho konania správca dane na základe zisteného skutkového stavu vydal rozhodnutie v súlade s o zákonom, ktoré bolo dôkladne a postačujúco odôvodnené pre vyslovenie názoru súdu, že daňové orgány rozhodli v súlade so zákonom. Senát krajského súdu o trovách konania rozhodol v súlade s ustanovením § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom k tomu, že žalobca nebol úspešný náhradu trov konania účastníkom nepriznal z dôvodu, že žalovaný aj pri úspechu náhradu trov konania zo zákona nemá. Senát krajského súdu v predmetnej veci rozhodol jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.