Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 6S/39/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8015200985 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8015200985.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej v právnej veci žalobcu C. J., trvale bytom K. XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škamla, s. r. o. so sídlom Žilina, Makovického 15, proti žalovanému Krajskému riaditeľstvu policajného zboru v Prešove, Krajskému dopravnému inšpektorátu so sídlom Prešov, Pionierska 33, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 31. júla 2015, č. p.: KRPZ-PO-KDI3-65/2015-P, na základe žaloby takto jednohlasne r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 31.07.2015 rozhodol žalovaný ako príslušný druhostupňový správny orgán podľa § 58 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok) o odvolaní žalobcu (ďalej aj obvineného) proti rozhodnutiu Okresného dopravného inšpektorátu v Levoči, Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Poprade zo dňa 10.04.2015, číslo: ORPZ-PP-ODI3-88/2014- P, (ďalej len rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu) tak, že podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uviedol, že prvostupňový správny orgán uznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. c/, l/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch"), pretože svojím konaním porušil § 4 ods. 1 písm. b/, § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o cestnej premávke), čím v zmysle § 137 ods. 2 písm. p/ zákona o cestnej premávke závažným spôsobom porušil pravidlá cestnej premávky tým, že dňa 09.06.2014 v čase o 15.30 hod. viedol osobné motorové vozidlo továrenskej značky P. B., číslo prevoznej značky: J. E.-XXX, čiernej farby, po ceste I. triedy č. 18 v smere od obce Široké do Spišského Podhradia, kde bol na ceste v km 655,7 zastavený a kontrolovaný hliadkou Obvodného oddelenia PZ Spišské Podhradie, kde na výzvu nepredložil hliadke platné doklady potrebné k vedeniu motorového vozidla, pričom nemal pri sebe občiansky preukaz a nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť. Na základe uvedeného bol žalobca predvedený na útvar polície za účelom zistenia jeho totožnosti a zadokumentovania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, nakoľko vykonanou lustráciou bolo zistené, že žalobca nie je držiteľom žiadneho vodičského oprávnenia. Za tento priestupok bola žalobcovi uložená sankcia - pokuta vo výške 500 Eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 24 mesiacov. Zároveň mu bola v zmysle § 79 ods. 1 zákona o priestupkoch s poukazom na § 1 vyhlášky MV SR č. 411/2006 Z.z., ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov konania o priestupkoch v znení neskorších predpisov, uložená povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 16 Eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca (obvinený z priestupku) v zákonnej lehote odvolanie. Namietal, že dňa 10.04.2015 bolo vydané rozhodnutie s odôvodnením, že sa na prejednanie priestupku nedostavil a svoju prítomnosť vopred náležité neospravedlnil. Toto tvrdenie by chcel vyvrátiť dôkazmi, a to fotokópiou podacieho lístka zo dňa 08.04.2015, kde je uvedené, že doporučený list podal o 16.26 hod.. Z podacieho lístka síce vyplýva, že list podal 2. triedou, čo však bolo spôsobené chybou na lístku, keďže s pracovníčkou pošty sa najskôr nerozumeli, akou triedou ho chcel poslať, a až následne to opravila na 1. triedu, pričom podací lístok už neopravovala. Dôkazom toho je aj nalepený znak 1. triedy na obálke od daného listu, ktorý sa nachádza v spise. V danom liste sa riadne a včas ospravedlnil, avšak list došiel až dňa 14.04.2015. Argumentoval, že nie je jeho vinou, že si policajti neposielajú listy z iného oddelenia okamžite, alebo že im pošta tieto listy nedonesie až na dané miesto. Na daný list uviedol správnu adresu a aj zaplatil, aby ho tam mali včas. Podľa jeho názoru dôležitým dôvodom na neprítomnosť je zdravotný stav a následná liečba. Dôvodil, že zákon o priestupkoch v § 74 ods. 1, a ani Správny poriadok nevyžadujú lekárske potvrdenie ako dôkaz, ale vyžadujú len ospravedlniť sa a uviesť dôležitý dôvod. Takýto výklad zákona by bol svojvoľný a nad rámec zákona, čo Ústava SR v čl. 2 ods. 2 nedovoľuje. Taktiež nie je na mieste tvrdenie npor. E.. H. T., že už nemal trpezlivosť čakať, kým sa dostaví na prejednanie priestupku. V žiadnom zákone sa neuvádza, že pri stratení trpezlivosti sa môže konať bez prítomnosti obvineného a tým porušiť jeho základné práva a síce právo na obhajobu. Na predchádzajúci termín prejednania priestupku sa taktiež ospravedlnil písomne a zo zdravotných dôvodov, čo ako argument bolo dostačujúce. Ak by v predvolaní bola uvedená povinnosť doniesť ospravedlnenie od lekára, ochotne by mu vyhovel. Ďalej namietal aj zastavenie trestného stíhania vo veci, v ktorej podal trestné oznámenie. Poukázal, že dôvody, ktoré sú uvedené v zastavení trestného stíhania sú nedostatočné, aj voči jeho sťažnosti sa prokurátor nevyjadril k tým dôvodom, ktoré on uviedol. Stále trvá na tom, že konal v súlade so zákonom, a to konkrétne podľa § 2 ods. 2 písm. a/, b/ zákona o priestupkoch, pretože konal v nebezpečenstve o svoj život, a toto nebezpečenstvo nebolo možné odvrátiť inak. Správny orgán nerozhodol zákonne, porušil jeho právo na obhajobu. Navrhol predvolať L. J.Ú., avšak správny orgán to neurobil, pričom jej výpoveď by bola podstatná v tom, či dala auto jeho známemu alebo nie. Argumentoval, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonnej lehote podľa § 49 Správneho poriadku, pričom nebol požiadaný odvolací orgán o predlženie lehoty na rozhodnutie. Mal pripomienky aj k sume za kopírovanie administratívneho spisu. Na základe týchto skutočností navrhol zastaviť konanie podľa § 76 zákona o priestupkoch, pretože skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, alebo alternatívne žiadal vrátiť vec prvostupňovému správnemu orgánu na doplnenie dokazovania, aby si mohol plne uplatniť svoje právo na obhajobu. K odvolaniu doložil fotokópiu podacieho lístka, sťažnosť voči zastaveniu trestného stíhania a rozhodnutie KDI v Prešove mimo odvolacieho konania. Prvostupňový správny orgán odvolaniu obvineného z priestupku nevyhovel a po zaujatí stanoviska spisový materiál v zmysle § 57 ods. 2 Správneho poriadku zaslal na preskúmanie a rozhodnutie odvolaciemu správnemu orgánu. Žalovaný ako príslušný odvolací správny orgán preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo v celom rozsahu. Nezistil pritom dôvody k jeho zmene, ani k jeho zrušeniu. Pri vydávaní rozhodnutia vychádzal z predloženého spisového materiálu - správy o výsledku objasňovania priestupku na úseku cestnej dopravy zo dňa 09.06.2014, záznamu o podaní vysvetlenia C. J. zo dňa 09.06.2014, záznamu o podaní vysvetlenia L. J. zo dňa 30.06.2014, záznamu o podaní vysvetlenia C. J. zo dňa 01.07.2014, úradného záznamu hliadky OO PZ Spišské Podhradie zo dňa 09.06.2014, úradného záznamu zo dňa 01.07.2014, fotodokumentácie k priestupku, záznamu o vykonanej dychovej skúške a zápisu o dychovej skúške zo dňa 09.06.2014, certifikátu o overení analyzátora dychu, evidenčnej karty C. J., evidenčnej karty vozidla zn. P. B., ev.č.: A.-XXXAV, trestného oznámenia C. J. na neznámeho páchateľa zo dňa 10.6.2014, uznesenia o zastavení trestného stíhania zo dňa 04.09.2014, uznesenia prokurátora Okresnej prokuratúry v Spišskej Novej Vsi o zamietnutí sťažnosti zo dňa 01.10.2014, predvolania na ústne pojednávanie o priestupku na deň 27.08.2014, zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 27.08.2014, predvolania na ústne pojednávanie o priestupku na deň 05.11.2014, ospravedlnenia C. J. z ústneho pojednávania zo dňa 03.11.2014, predvolanie na ústne pojednávanie o priestupku na deň 01.12.2014, ospravedlnenia z ústneho pojednávania zo dňa 27.11.2014, predvolania na ústne pojednávanie na deň 08.01.2015 s upozornením, zápisnice z ústneho pojednávania o priestupku zo dňa 08.01.2015 s vyslovenou námietkou predpojatosti, námietky predpojatosti voči npor. I. zo dňa 07.01.2015 s prílohou - rozhodnutím ODI v Levoči o priestupku č. p.: ORPZ-PP-ODI3-97/2014-P, čestného prehlásenia C. J. zo dňa 08.01.2015, úradného záznamu npor. I. zo dňa 08.01.2015, rozhodnutia o vylúčení zamestnanca správneho orgánu z konania o priestupku zo dňa 12.01.2015, predvolania na ústne pojednávanie o priestupku na deň 11.02.2015, vyjadrenia C. J. zo dňa 14.02.2015, predvolania na ústne pojednávanie o priestupku na deň 11.03.2015, ospravedlnenia C. J. z ústneho pojednávania zo dňa 09.03.2015, predvolania na ústne pojednávanie o priestupku na deň 10.04.2015, ospravedlnenia C. J. z ústneho pojednávania zo dňa 08.04.2015, zápisnice z ústneho pojednávania o priestupku v neprítomnosti zo dňa 10.04.2015, rozhodnutia o priestupku zo dňa 10.04.2015, odvolania proti rozhodnutiu o priestupku zo dňa 27.05.2015, stanoviska prvostupňového správneho orgánu k podanému odvolaniu a ďalších písomností tvoriacich súčasť spisového materiálu. Preskúmaním spisového materiálu a dôkazov v ňom zhromaždených žalovaný mal za preukázané, že žalobca spáchal daný skutok tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia o priestupku, t. j., že viedol motorové vozidlo napriek tomu, že nebol držiteľom vodičského oprávnenia a zároveň ako vodič vozidla nemal pri sebe žiadne doklady potrebné k vedeniu a prevádzke vozidla. Spáchanie priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky žalobcom je potvrdené Správou o výsledku objasňovania priestupku na úseku cestnej dopravy, úradným záznamom hliadky OO PZ Spišské Podhradie, ktorá zistila a zadokumentovala daný priestupok a tieto závery sú podporené aj výsledkami trestného konania vo veci prečinu Nebezpečného vyhrážania, ktoré bolo začaté voči neznámemu páchateľovi na podklade oznámenia obvineného z priestupku a následne po vykonanom skrátenom vyšetrovaní zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. a), ods. 4 Trestného poriadku uznesením ČVS: ORP-1166/SH-PP-2014. Voči uvedenému uzneseniu žalobca podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor Okresnej prokuratúry v Spišskej Novej Vsi uznesením č. 2Pv 414/14/8810-4 zo dňa 1.10.2014 tak, že podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku ju ako nedôvodnú zamietol. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že hliadkou OO PZ Spišské Podhradie v zložení nstržm. PaedDr. E. W. a pprap. D. H. bol dňa 09.06.2014 v čase o 15.30 hod. počas výkonu služby na štátnej ceste č. I/18 v km 655,7 na odstavnej ploche zastavený pomocou zastavovacieho terča vodič motorového vozidla zn. P. B., ev.č.: J. E. XXX, čiernej farby, ktorý viedol vozidlo v smere od obce Široké do mesta Spišské Podhradie. Vodič uvedeného vozidla na výzvu hliadky PZ o predloženie dokladov potrebných k vedeniu a prevádzke vozidla nepredložil žiadne doklady (t.j. ani doklady od motorového vozidla zn. P. B.). Na otázku, kde má doklady uviedol, že si ich zabudol. Hliadke následne uviedol, že sa volá C. J., pričom odmietol čokoľvek povedať s odôvodnením, že je to jeho právo. Nakoľko menovaný nevedel hodnoverne preukázať svoju totožnosť, bol predvedený na útvar PZ podľa § 18 ods. 4 zákona č. 171/1995 Z.z. o policajnom zbore, ako aj k podaniu vysvetlenia podľa § 17 ods. 2 zákona o policajnom zbore. Následnou lustráciou bolo zistené, že sa jedná o osobu C. J., nar. XX.XX.XXXX, Q. T. K.. Zároveň bolo zistené, že menovaný nie je držiteľom vodičského oprávnenia na vedenie motorových vozidiel žiadnej skupiny. Menovaný bol rovnako podrobený orientačnej dychovej skúške na zistenie prítomnosti alkoholu v dychu s negatívnym výsledkom. Bolo mu oznámené, že sa svojim konaním dopustil priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. c/, l/ zákona o priestupkoch na podklade porušenia ustanovení § 4 ods. 1 písm. b/, § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o cestnej premávke. Následne s ním bola spracovaná správa o výsledku objasňovania priestupku, kde boli uvedené skutočnosti zaznamenané, bolo mu umožnené vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu. Ku skutku, ktorý mu bol kladený za vinu sa odmietol vyjadriť, či už do správy o výsledku objasňovania priestupku, alebo záznamu o podaní vysvetlenia, pričom správu o výsledku objasňovania priestupku odmietol podpísať. Zo spisového materiálu týkajúceho sa danej veci je zrejmé, že žalobca listom zo dňa 10.6.2014 adresoval na Okresnú prokuratúru v Prešove trestné oznámenie na neznámeho páchateľa, v ktorom uviedol, že skutok sa stal dňa 09.06.2014 okolo 15.00 hod. na horskom priesmyku Branisko, neďaleko lokality Peklisko, pričom v lese sa nachádzal muž, ktorý mal so sebou lopatu a v ruke držal strelnú zbraň. Keď si všimol, že je tam, namieril zbraň na neho a utekal jeho smerom. On na to utekal späť na hlavnú cestu k autu, od ktorého mal kľúče, do ktorého nasadol a unikal smerom na Levoču. Počas objasňovania priestupku bola k veci vypočutá držiteľka, resp. vlastníčka vozidla zn. P. B., ev.č.: A.-XXXAV L. J., ktorá dňa 30.06.2014 do záznamu o podaní vysvetlenia okrem iného uviedla, že toto vozidlo bola dňa 09.06.2014 v poobedňajších hodinách prihlásiť do evidencie vozidiel. V uvedený deň ju požiadal jej syn C. J., aby mu požičala hore uvedené vozidlo. Nakoľko jej syn nebol držiteľom vodičského oprávnenia, dovolila viesť vozidlo jeho známemu, ktorého meno však uviesť nevedela, nakoľko si ho nepamätala. Miesto, smer, trasu, alebo účel ich cesty uviesť nevedela. V priebehu objasňovania priestupku podal k veci opakovane vysvetlenie žalobca. Do záznamu o podaní vysvetlenia dňa 01.07.2014 uviedol, že dňa 09.06.2014 sa rozhodol so svojim známym, že si pôjdu zabehať do lesa v okolí horského priechodu Branisko. Stretli sa v Levoči na sídlisku Západ. Nakoľko nebol držiteľom vodičského oprávnenia a ani vlastníkom motorového vozidla, tak požiadal svoju mamu L. J., aby mu požičala vozidlo zn, P. B.. L..Č..: A.-XXXAV, nakoľko ide s kamarátom behať. Vozidlo viedol jeho známy, s ktorým nie je v príbuzenskom vzťahu, pričom jeho celé meno uviesť nevedel, vie že sa volá E.. Rovnako na neho nemal žiaden telefonický kontakt. Motorové vozidlo odstavili na odstavnej ploche za motorestom Branisko cca vo vzdialenosti 500 m v smere na Prešov. Po zaparkovaní začali behať, pričom nebehali spolu. Následne zašiel do lesa, kde v hustom poraste uvidel muža, ktorý nič nehovoril, držal v ruke krátku guľovú zbraň a mieril smerom ku nemu, preto sa rozutekal smerom k autu, ktoré bolo vzdialené asi 200 m od neho. Nasadol do auta, od ktorého mal kľúče, naštartoval a išiel rýchlo smerom po ceste k horskému priechodu Branisko, smerom na Levoču, kde ho zastavila a kontrolovala hliadka polície. Na položené otázky opísal svojho známeho, s ktorým bol behať. Oznámenie o tom, že videl neznámeho muža s krátkou guľovou zbraňou urobil písomne dňa 10.6.2014 podaním trestného oznámenia na Okresnú prokuratúru Prešov. Ku skutočnosti, prečo neoznámil hliadke polície skutočnosť, že videl neznámeho muža s krátkou guľovou zbraňou, ktorý na neho údajne mieril, argumentoval, že sa bál, že ho hliadka zoberie späť na miesto, kde sa to stalo, pričom nevedel, čo by sa tam mohlo stať. Vedel, že nemôže viesť vozidlo, avšak konal v krajnej núdzi. Na otázku, či pozná, kedy sa jedná o krajnú núdzu uviedol, že áno, pričom v čase zastavenia vozidla hliadkou PZ už nebol v krajnej núdzi. Nevolal na číslo 158, lebo nemal mobil, o pomoc nešiel požiadať ani na motorest Branisko, pretože by mu nepomohli. Nevie, čo sa stalo s jeho známym, s ktorým bol v daný deň behať, nakoľko sa nestretli, pretože sa s ním kontaktuje iba osobne. Prvostupňový správny orgán po obdŕžaní spisového materiálu z OO PZ Spišské Podhradie dňa 14.07.2014 predvolal žalobcu na ústne pojednávanie o priestupku na deň 27.08.2014 so začiatkom o 09.00 hod. Zároveň začal voči nemu konanie vo veci priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Obvinený z priestupku si predvolanie prevzal dňa 19.08.2014, o čom svedčí návratka s doručenkou. Na ústnom pojednávaní o priestupku do zápisnice po zákonnom poučení uviedol, že šoféroval v krajnej núdzi, takže sa ničoho nedopustil a krajná núdza skončila podľa neho vtedy, keď ho zastavili policajti. Na motoreste Branisko nemohol by hľadať pomoc, nakoľko nepredpokladal, že by sa tam mohli nachádzať policajti alebo iní ľudia, ktorí by mu vedeli pomôcť v danej situácii. Ak by niekto na motoreste zavolal políciu, trvalo by to zopár minút a páchateľ mohol byť za ním o pár sekúnd, keď išiel na aute. Na otázku, či niekto išiel za ním na aute, uviedol, že si myslí, že áno. Jeho oznámenie, ktoré poslal na Okresnú prokuratúru v Prešove sa v súčasnosti preveruje na OO PZ Spišské Podhradie, pričom doposiaľ nebol vyrozumený, ako bolo s jeho vecou naložené. Žiadal, aby boli za jeho prítomnosti vypočutí policajti, teda hliadka, ktorá ho zastavila, ako aj jeho matka a ďalší svedkovia. Na podklade vyššie uvedených skutočností prvostupňový správny organ prerušil konanie. Následne predvolaním zo dňa 13.10.2014 predvolal obvineného na ústne pojednávanie o priestupku na deň 05.11.2014 o 09.00 hod., pričom obvinený si uvedené predvolanie prevzal dňa 20.10.2014, následne zaslal na prvostupňový správny orgán ospravedlnenie, v ktorom uviedol, že sa dňa 05.11.2014 nemôže dostaviť na prejednanie priestupku zo zdravotných dôvodov a vyšetrenia u lekára, pričom navrhol nájsť iný vhodný termín. Tieto svoje tvrdenia nepodložil žiadnym potvrdením. Prvostupňový správny orgán žiadosti obvineného vyhovel a predvolal ho na ústne pojednávanie o priestupku na deň 01.12.2014 so začiatkom o 09.00 hod., pričom ho vyzval, aby predložil doklad o návšteve lekára, resp. práceneschopnosti, pre ktorú sa nemohol dostaviť na predchádzajúci termín. Obvinený uvedené predvolanie prevzal dňa 18.11.2014, čo vyplýva z návratky s doručenkou. Následne zaslal prvostupňovému správnemu orgánu písomnosť, v ktorej uviedol, že sa nemôže dostaviť na prejednanie priestupku zo zdravotných dôvodov a pobytu v kúpeľoch a navrhol nájsť ďalší vhodný termín. Ani tieto svoje tvrdenia nepodložil žiadnym dokladom Prvostupňový správny orgán napriek uvedeným skutočnostiam, v snahe vyjsť v ústrety obvinenému a umožniť mu realizáciu jeho práv, ospravedlnenie akceptoval a predvolal ho na ústne pojednávanie o priestupku na deň 08.01.2015 so začiatkom o 09.00 hod.. V predvolaní upozornil obvineného, že pokiaľ jeho ospravedlnenie nebude dostatočne odôvodnené a podložené relevantnými dokladmi, správny orgán prejedná priestupok bez jeho prítomnosti. Obvinený si uvedené predvolanie prevzal dňa 17.12.2014, o čom svedčí návratka s doručenkou. Dňa 08.01.2014 sa dostavil na ústne pojednávanie o priestupku, na ktorom vzniesol námietku zaujatosti voči pracovníkovi prvostupňového správneho orgánu npor. Ľ. I., ktorú upresnil vo svojom písomnom podaní zo dňa 07.01.2015. Prvostupňový správny orgán vzhľadom na túto skutočnosť prerušil konanie za účelom rozhodnutia o vznesenej námietke. Obvinený zároveň predložil čestné prehlásenie zo dňa 08.01.2015, v ktorom čestne prehlásil, že dňa 05.11.2014 a 01.12.2014 sa nemohol zo zdravotných dôvodov dostaviť na prejednanie priestupku. Zároveň uviedol, že je pre neho nepochopiteľné, prečo npor. I. od neho žiadal potvrdenie o návšteve lekára, keď v inom prípade, v konaní s L. J., ktorá sa taktiež nemohla dostaviť na prejednanie priestupku nežiadal od nej žiadne potvrdenia a jej ospravedlnenie nebolo ani zo zdravotných dôvodov, ale iba pracovných. V danom prípade L. J. bez akéhokoľvek potvrdenia ospravedlnil a povolil iný termín konania. Argumentoval, že podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR sú si rovní (zrejme ľudia) v dôstojnosti i v právach. Argumentoval, že potvrdenie od doktora stojí peniaze a je mu bohužiaľ ľúto, ale on nemá zvyšné peniaze na potvrdenia o svojej práceneschopnosti pre npor. I.. Nevlastní žiaden hodnotný hnuteľný alebo nehnuteľný majetok. Uviedol, že zdravotný stav je veľmi citlivý údaj a už len špecializácia doktora môže nasvedčovať, akou chorobou daná osoba trpí. Zákon mu neukladá povinnosť dokladovať niečo dokladmi, zákon mu ukladá sa ospravedlniť. Nemožnosť dostaviť sa pre zdravotný stav je podľa neho náležité ospravedlnenie. Poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, a preto nepovažoval za relevantné pýtať od neho doklady od lekára, keďže to zákon priamo nevyžaduje. Rozhodnutím zo dňa 12.01.2015 nadriadený orgán vylúčil npor. I. z uvedeného konania o priestupku. Následne npor. T. predvolal obvineného na ústne pojednávanie o priestupku na deň 11.02.2015 so začiatkom o 10.00 hod.. Obvinený si predvolanie prevzal dňa 13.02.2015, pričom v podaní zo dňa 14.02.2015 uviedol, že sa nedostavil na prejednanie priestupku, nakoľko nebola dodržaná 18-dňová úložná lehota a on si zásielku vyzdvihol až po termíne prejednania, a preto navrhol určiť nový termín tak, aby bol o ňom včas upovedomený. Prvostupňový správny orgán predvolal obvineného na ústne pojednávanie o priestupku na deň 11.03.2015 so začiatkom o 10.00 hod.. Predvolanie si obvinený prevzal dňa 19.02.2015 a písomným podaním zo dňa 09.03.2015 prvostupňovému správnemu orgánu oznámil, že sa nemôže dostaviť na prejednanie priestupku zo zdravotných dôvodov a navrhol nájsť iný vhodný termín. Svoje tvrdenia opäť nepodložil žiadnym potvrdením. Prvostupňový správny orgán v snahe umožniť obvinenému realizáciu jeho práv toto ospravedlnenie akceptoval a predvolal ho na ústne pojednávanie o priestupku na deň 10.04.2015 so začiatkom o 08.00 hod.. Obvinený toto predvolanie prevzal dňa 31.03.2015 a opakovane písomným podaním zo dňa 08.04.2015, na poštovú prepravu podaným dňa 08.04.2015 1.triedou, ktoré bolo prvostupňovému správnemu orgánu doručené dňa 14.04.2015 oznámil, že sa nemôže odstaviť na prejednanie priestupku zo zdravotných dôvodov a pobytu v kúpeľoch, pričom opakovane svoje tvrdenia nepodložil žiadnym dokladom. Prvostupňový správny orgán dňa 10.04.2015 prejednal priestupok v neprítomnosti obvineného s odôvodnením, že obvinený z priestupku sa na ústne pojednávanie o priestupku nedostavil bez dôležitého dôvodu napriek tomu, že bol riadne predvolaný, pričom svoju neprítomnosť na ústnom pojednávaní vopred neospravedlnil žiadnym náležitým a relevantným spôsobom. Žalovaný po preskúmaní predloženého spisového materiálu konštatoval, že spáchanie priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. c/ zákona o priestupkoch, ako aj podľa § 22 ods. 1 písm. 1/ zákona o priestupkoch obvineným dňa 09.06.2014 bolo náležite a dostatočne preukázané vyššie uvedenými listinnými dôkazmi, ktoré obsahuje spisový materiál a podporené výsledkami trestného konania vo veci prečinu Nebezpečného vyhrážania, ktoré bolo začaté voči neznámemu páchateľovi na podklade oznámenia žalobcu, následne po vykonanom skrátenom vyšetrovaní zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. a/, ods. 4 Trestného poriadku uznesením ČVS: ORP-1166/SH-PP-2014 z dôvodu, že je nepochybné, že skutok, o ktorom sa vedie trestné stíhanie sa nestal, čo bolo potvrdené aj uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry v Spišskej Novej Vsi zo dňa 01.10.2014, ktorým bola ako nedôvodná zamietnutá sťažnosť oznamovateľa C. J. voči uzneseniu o zastavení trestného stíhania. O týchto dôkazoch nemá žalovaný žiadne pochybnosti. Poukázal, že žalobca sa po zastavení hliadkou OO PZ Spišské Podhradie do správy o výsledku objasňovania priestupku ani do záznamu o podaní vysvetlenia žiadnym spôsobom nevyjadril napriek tomu, že tak nepochybne urobiť mohol a v prípade pravdivosti jeho tvrdení o konaní v krajnej núdzi z ním uvádzaných dôvodov aj urobiť nielenže mohol, ale aj mal. O verzii, že vozidlo viedol v krajnej núdzi z dôvodu, že na ňom unikal pred neznámym páchateľom, ktorý mal na neho na horskom priesmyku Branisko mieriť zbraňou, sa obvinený z priestupku po prvýkrát zmieňuje až dňa 10.06.2014 tým, že podal písomné trestné oznámenie na neznámeho páchateľa, ktoré adresoval Okresnej prokuratúre v Prešove. Zo zabezpečených listinných dôkazov nesporne vyplýva skutočnosť, že pri dokumentovaní dopravného priestupku sa o uvedených skutočnostiach hliadke PZ, ktorá zistila a dokumentovala daný dopravný priestupok žiadnym spôsobom nezmienil, čo v konečnom dôsledku potvrdil aj samotný žalobca. Práve naopak, v priebehu dokumentovania priestupku s hliadkou PZ nespolupracoval a k veci sa žiadnym spôsobom nevyjadroval. Takéto konanie v prípade, ak by jeho tvrdenia o vedení vozidla v krajnej núdzi z ním uvádzaných dôvodov boli pravdivé, žalovaný považuje za nepochopiteľné, nepravdepodobné, účelové, vykonávané výlučne v snahe zbaviť sa zodpovednosti za spáchaný priestupok, resp. v snahe vyhnúť sa postihnutiu za spáchaný priestupok, pri ktorom sa spodná hranica pokuty pohybuje vo výške najmenej 300 Eur a spodná hranica zákazu činnosti viesť motorové vozidlá v dĺžke najmenej 12 mesiacov. Jeho dodatočným tvrdeniam, ako aj tvrdeniam o tom, že hliadke PZ sa o hore uvedených skutočnostiach nezmienil z dôvodu obavy, že by musel ísť späť na miesto, je len ťažko možné uveriť. K tvrdeniu obvineného z priestupku, že motorové vozidlo viedol v krajnej núdzi, čiže sa ničoho nedopustil a krajná núdza skončila vtedy, keď ho zastavili policajti, pričom pomoc nemohol vyhľadať ani na motoreste Branisko, lebo nepredpokladal, že by sa tam nachádzali policajti a iní ľudia by mu nevedeli v danej situácii pomôcť, žalovaný argumentoval, že tieto tvrdenia a konanie obvineného považuje za nepochopiteľné a rozporné. Na jednej strane nepredpokladal, že by sa na motoreste Branisko nachádzali policajti, a preto tam nevyhľadal pomoc, a keď ho nakoniec zastavila hliadka PZ, ktorá zistila spáchanie dopravného priestupku obvineným, o skutočnosti, že vozidlo viedol v krajnej núdzi z dôvodu, že na ňom unikal pred neznámym páchateľom, ktorý mal na neho na horskom priesmyku Branisko mieriť zbraňou, sa žiadnym spôsobom nezmienil. Konanie obvineného tak žalovaný zhodne s názorom prvostupňového správneho orgánu nepovažuje za konanie v krajnej núdzi, a teda za konanie vylučujúce zodpovednosť za ním spáchaný priestupok. Poukázal, že v zmysle § 2 ods. 2 zákona o priestupkoch priestupkom nie je konanie, ktorým niekto odvracia primeraným spôsobom priamo hroziaci útok na záujem chránený zákonom alebo nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému zákonom, ak týmto konaním nebol spôsobený zrejme rovnako závažný následok ako ten, ktorý hrozil, a toto nebezpečenstvo nebolo možné v danej situácii odstrániť inak. Konaním v krajnej núdzi sa odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému zákonom, ak týmto konaním nebol spôsobený rovnako závažný následok ako ten, ktorý hrozil a toto nebezpečenstvo nebolo možné v danej situácii odstrániť inak. Pri krajnej núdzi je jej podstatou odvracanie nebezpečenstva, ktoré priamo hrozí záujmu chránenému zákonom. Nebezpečenstvo musí hroziť priamo a bezprostredne, pričom krajnou núdzou by nebolo sledovanie iného účelu než je odvrátenie nebezpečenstva. Zároveň podľa princípu subsidiarity sa vyžaduje, aby sa najskôr vyčerpali všetky iné možné prostriedky. Splnenie podmienok pre nutnú obranu, resp. krajnú núdzu posudzuje správny orgán. Existencia nebezpečenstva priamo hroziaceho záujmu chráneného zákonom, prípadne zdanlivá existencia takéhoto nebezpečenstva sama osebe obvineného z priestupku nezbavuje zodpovednosti za priestupok. Skutočnosti uvádzané obvineným ako ani jeho konanie nenasvedčujú, že vedením vozidla bez vodičského oprávnenia odvracal primeraným spôsobom priamo hroziaci útok na záujem chránený zákonom, resp. že záujmu chránenému zákonom priamo hrozil útok, alebo nebezpečenstvo. Žalovaný opakovane argumentoval, že obvinený mal nepochybne možnosť uviesť tieto skutočnosti priamo na mieste dokumentovania dopravného priestupku, čo však nevykonal a až následne, resp. dodatočne poukazoval na to, že mal na neho neznámy páchateľ mieriť zbraňou, a preto v snahe uniknúť mu bol prinútený viesť motorové vozidlo aj napriek skutočnosti, že nebol držiteľom vodičského oprávnenia. Tvrdenia obvineného z priestupku považuje za ničím nepodložené, uvádzané v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za ním spáchaný priestupok. Obvinený bol predvádzaný na útvar PZ za účelom zistenia totožnosti, čo nepochybne trvalo určitý čas, a po celý čas predmetnú skutočnosť nespomenul a neuviedol konajúcim príslušníkom PZ. Podľa vyjadrenia zasahujúceho člena hliadky PZ sa obvinený počas dokumentovania priestupku správal pokojne a vyrovnane, pričom nejavil známky správania sa vystrašeného, znepokojeného, alebo inak ohrozeného človeka. Obvinený mal podľa názoru žalovaného nepochybne viacero možností ako predísť spáchaniu priestupku (napr. útek bez vozidla hlavne v prípade, keď si nebol istý, či neznámy páchateľ ho vôbec nasleduje, požiadanie o pomoc, príp. oznámenie uvedenej skutočnosti na motoreste Branisko, kde sa podľa jeho vlastných vyjadrení nachádzali nejaké vozidlá a tým pádom aj nejakí ľudia, príp. minimálne obsluha, ako aj telefón a pod.) pričom žiadnu z možností nevyužil a dobrovoľne si zvolil protiprávne konanie napriek tomu, že mal vedomosť o jeho dôsledkoch. Obvinený si následky svojho nesprávneho konania mal uvedomiť v čase pred vedením vozidla a to vzhľadom k následkom, ktoré mu s poukázaním na porušenie právneho predpisu a jeho následné kvalifikovanie ako priestupku hrozili. Všetky vyjadrenia a konanie obvineného v priebehu konania o priestupku vyznievajú účelovo a rozporne a tak, aby v žiadnom prípade nebolo možné relevantnými a reálne vykonateľnými úkonmi stotožniť osobu neznámeho páchateľa, resp. ani osobu jeho známeho, resp. kamaráta, ktorý by aspoň čiastočne mohol potvrdiť jeho verziu z daného dňa, zároveň podľa jeho vyjadrenia matke uviedol dôvod, pre ktorý si chcel požičať vozidlo, pričom jeho matka uviedla, že dôvod, účel ani smer jazdy nevedela. K uvedeným záverom v konečnom dôsledku dospeli aj orgány činné v trestnom konaní, keď zastavili trestné stíhanie o prečine Nebezpečného vyhrážania voči neznámemu páchateľovi z dôvodu, že skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie sa nestal. Žalovaný konštatoval, že zabezpečené dôkazné prostriedky dostatočne a hodnoverne preukázali spáchanie priestupku obvineným, pričom ich vierohodnosť nijak nevyvracajú ani jeho námietky. Tvrdenie obvineného, že nie je si vedomý skutku, ktorý je mu kladený za vinu, nakoľko konal v krajnej núdzi, žalovaný hodnotí ako jeho právo na názor, ktorým však tento orgán nie je viazaný, a ktorý nie je smerodajný pre posúdenie jeho konania a to vzhľadom na dôkazy obsahujúce spisový materiál o priestupku. Žalovaný považuje skutok spáchaný obvineným C. J. za riadne zadokumentovaný a preukázaný. Rovnako zastáva názor, že k preukázaniu viny obvineného zo spáchania konkrétneho priestupku nie je potrebné priznanie si viny obvineným. Stotožňuje sa s právnym posúdením konania obvineného prvostupňovým správnym orgánom vrátane odôvodnenia jeho napadnutého rozhodnutia. Zastáva názor, že zabezpečené dôkazné prostriedky, ktorých vyhodnotenie v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov zakladalo jeho vinu na spáchaní priestupku boli postačujúce pre prijatie meritórneho rozhodnutia v uvedenej veci. K námietke obvineného z priestupku týkajúcej sa prejednania priestupku v jeho neprítomnosti žalovaný konštatoval, že podľa ustanovenia § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch o priestupku nariadi správny orgán v prvom stupni ústne pojednávanie. Argumentoval, že v neprítomnosti obvineného z priestupku možno vec prejednať len vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne pojednávanie hoci bol riadne predvolaný alebo sa nedostaví bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu. Zo samotnej dikcie ustanovenia § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch okrem iného vyplýva, že správny orgán uskutoční ústne pojednávanie v neprítomnosti obvineného z priestupku v tom termíne, t.j. v ten deň a hodinu, na ktorý bol obvinený z priestupku predvolaný. Obvinený z priestupku je povinný ospravedlniť svoju neúčasť na ústnom pojednávaní pred stanoveným termínom ústneho pojednávania. Ustanovenie § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch taxatívne ustanovuje dôvody, pre ktoré sa umožňuje prejednať priestupok v prvostupňovom konaní v neprítomnosti obvineného z priestupku. Pojmy „náležité ospravedlnenie" a „dôležitý dôvoď' teória práva označuje ako právne neurčité pojmy, pričom je povinnosťou správneho orgánu skúmať, či konkrétnu situáciu možno subsumovať pod príslušný právny pojem. Posúdenie právne neurčitého pojmu je vecou správneho orgánu. Žalovaný poukázal, že prvostupňový správny orgán plne rešpektoval ustanovenie § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch, s odkazom na ustanovenie § 21 Správneho poriadku a vo veci opakovane nariaďoval ústne pojednávanie o priestupku. Je povinnosťou prvostupňového správneho orgánu vo veci nariadiť ústne pojednávanie o priestupku, čo v snahe umožniť obvinenému realizáciu jeho práv, tak správny orgán aj opakovane vykonal, a následne je právom účastníka konania dostaviť sa na ústne pojednávanie. Prvostupňový správny orgán po obdŕžaní spisového materiálu predvolaním zo dňa 11.08.2014 predvolal obvineného na ústne pojednávanie o priestupku na deň 27.08.2014 so začiatkom o 09.00 hod.. Obvinený predvolanie prevzal dňa 19.08.2014 a dostavil sa na stanovený termín ústneho pojednávania o priestupku. Na podklade jeho vyjadrení prvostupňový správny orgán prerušil konanie. Po doplnení spisového materiálu predvolaním zo dňa 13.10.2014 opätovne predvolal obvineného na ústne pojednávanie o priestupku na deň 05.11.2014 o 09.00 hod.. Obvinený si predvolanie prevzal dňa 20.10.2014. Následne zaslal prvostupňovému správnemu orgánu ospravedlnenie, že sa dňa 05.11.2014 nemôže dostaviť na prejednanie priestupku zo zdravotných dôvodov a vyšetrenia u lekára a navrhol nájsť iný vhodný termín. Tieto tvrdenia nepodložil žiadnym potvrdením. Prvostupňový správny orgán, v snahe umožniť obvinenému realizáciu jeho práv uvedenej žiadosti vyhovel. Predvolaním zo dňa 05.11.2014 predvolal obvineného na ústne pojednávanie o priestupku na deň 01.12.2014 so začiatkom o 09.00 hod.. Zároveň ho vyzval, aby predložil doklad o návšteve lekára, resp. práceneschopnosti, pre ktorú sa nemohol dostaviť na predchádzajúci termín. Obvinený prevzal uvedené predvolanie dňa 18.11.2014, následne zaslal prvostupňovému správnemu orgánu písomnosť, že sa nemôže dostaviť na prejednanie priestupku zo zdravotných dôvodov a pobytu v kúpeľoch a opätovne navrhol nájsť ďalší vhodný termín. Ani tieto tvrdenia nepodložil žiadnym dokladom. Prvostupňový správny orgán opakovane, v snahe vyjsť v ústrety účastníkovi konania a umožniť mu realizáciu jeho práv, ospravedlnenie akceptoval, aj napriek skutočnosti, že tak urobiť nemusel, a predvolaním zo dňa 11.12.2014 predvolal obvineného na ústne pojednávanie o priestupku na deň 08.01.2015 so začiatkom o 09.00 hod.. V predvolaní obvineného upozornil na skutočnosť, že pokiaľ jeho ospravedlnenie nebude dostatočne odôvodnené a podložené relevantnými dokladmi, správny orgán prejedná priestupok bez jeho prítomnosti. Obvinený si predvolanie prevzal dňa 17.12.2014. Dňa 08.01.2014 sa obvinený z priestupku dostavil na ústne pojednávanie o priestupku, kde vzniesol námietku zaujatosti voči pracovníkovi prvostupňového správneho orgánu npor. Ľ. I., ktorú následne upresnil vo svojom písomnom podaní zo dňa 07.01.2015. Prvostupňový správny orgán prerušil konanie za účelom rozhodnutia o vznesenej námietke. Obvinený zároveň predložil čestné prehlásenie zo dňa 08.01.2015, v ktorom čestne prehlásil, že dňa 05.11.2014 a 01.12.2014 sa nemohol zo zdravotných dôvodov dostaviť na prejednanie priestupku. Po vylúčení zamestnanca ODI v Levoči npor. I. z konania následne v konaní pokračoval npor. T., ktorý predvolaním zo dňa 22.01.2015 predvolal obvineného na ústne pojednávanie o priestupku na deň 11.02.2015 so začiatkom o 10.00 hod.. Obvinený si uvedené predvolanie prevzal dňa 13.02.2015. Podaním zo dňa 14.02.2015 argumentoval, že sa nedostavil na prejednanie priestupku, nakoľko nebola dodržaná 18-dňová úložná lehota a on si zásielku vyzdvihol až po termíne prejednania a preto navrhol určiť nový termín tak, aby bol o ňom včas upovedomený. Vzhľadom na uvedené prvostupňový správny orgán predvolaním zo dňa 16.02.2015 predvolal opakovane obvineného na ústne pojednávanie o priestupku na deň 11.03.2015 so začiatkom o 10.00 hod.. Obvinený si predvolanie prevzal dňa 19.02.2015. Písomným podaním zo dňa 09.03.2015 prvostupňovému správnemu orgánu znovu oznámil, že sa nemôže dostaviť na prejednanie priestupku zo zdravotných dôvodov a navrhol nájsť iný vhodný termín. Svoje tvrdenia opäť nepodložil žiadnym potvrdením. Prvostupňový správny orgán opakovane, v snahe umožniť účastníkovi konania realizáciu jeho práv, toto ospravedlnenie akceptoval a obvineného predvolaním zo dňa 18.03.2014 predvolal na ústne pojednávanie o priestupku na deň 10.04.2015 so začiatkom o 08.00 hod.. Obvinený si predvolanie prevzal dňa 31.03.2015 a opakovane písomným podaním zo dňa 08.04.2015 podaným na poštovú prepravu dňa 08.04.2015 1. triedou (doručené prvostupňovému správnemu orgánu dňa 14.4.2015), oznámil, že sa nemôže dostaviť na ústne prejednanie priestupku zo zdravotných dôvodov a pobytu v kúpeľoch, pričom opakovane svoje tvrdenia, nepodložil žiadnym dokladom. Prvostupňový správny orgán dňa 10.04.2015 prejednal priestupok v neprítomnosti obvineného z priestupku, nakoľko ten sa na ústne pojednávanie o priestupku nedostavil bez dôležitého dôvodu napriek tomu, že bol riadne predvolaný, pričom svoju neprítomnosť na ústnom pojednávaní vopred neospravedlnil žiadnym náležitým a relevantným spôsobom. Žalovaný ako odvolací orgán postup prvostupňového správneho orgánu, ktorý dňa 10.04.2015 prejednal priestupok v neprítomnosti obvineného, považuje za správny. Zo spisového materiálu nepochybne vyplýva, že prvostupňový správny orgán obvineného opakovane predvolával na ústne pojednávanie o priestupku, pričom na prvý stanovený termín dňa 27.08.2014 sa obvinený dostavil a k veci sa aj vyjadril. Následne prvostupňový správny orgán napriek skutočnosti, že obvinený svoju neúčasť na nariadených ústnych pojednávaniach ospravedlnil nenáležite - nepresné, neurčité a ničím nepodložené opakované ospravedlnenia sa zo „zdravotných dôvodov", ...ošetrenia u lekára" alebo „pobytu v kúpeľoch" bez ich doloženia relevantnými dokladmi nepovažoval za náležité ospravedlnenie, vec neprejednal v jeho neprítomnosti, ale obvineného opakovane predvolával na ústne pojednávanie o priestupku v snahe umožniť mu realizáciu jeho procesných práv. O tom, že ospravedlnenie nebude zo strany správneho orgánu akceptované ak nebude doložené relevantnými podkladmi bol obvinený v priebehu konania upovedomený (predvolanie zo dňa 11.12.2014). Žalovaný pripustil, že obvinený sa síce na uvedený termín ospravedlnil včas (účastníkovi konania nemôže by na ťarchu, resp. nemôže byť posudzované v jeho neprospech interné prerozdeľovania pošty v rámci útvarov MV SR, aj keď na druhej strane je potrebné uviesť, že obvinený mohol vzhľadom na krátkosť času, ktorý v každom prípade zvolil, kde z nariadených ústnych pojednávaní sa pravidelne ospravedlňoval 1 maximálne 2 dni pred ich termínom, vždy pomocou pošty, zvoliť iný spôsob komunikácie so správnym orgánom - telefonicky, e-mailom a pod.), jeho ospravedlnenie nie je možné považovať za náležité, resp. z dôležitých dôvodov. Opakované ospravedlňovania sa obvineného zo zdravotných dôvodov, lekárskeho vyšetrenia alebo pobytu v kúpeľoch bez ich podloženia relevantnými podkladmi nie sú náležité, a takéto konanie žalovaný považuje zhodne s názorom prvostupňového správneho orgánu, za prieťahy a obštrukcie v konaní. Obvinený bol správnym orgánom v priebehu jedného roka predvolávaný celkovo 7 krát. Z uvedeného počtu sa obvinený na prejednanie priestupku dostavil na stanovený termín dvakrát. Prvýkrát sa vyjadril k veci priestupku a druhýkrát vzniesol námietku zaujatosti voči zamestnancovi správneho orgánu. Z uvedeného počtu predvolaní sa následne 4 krát ospravedlnil, vždy s uvedením obdobných, resp. totožných a ničím nepodložených dôvodov, napriek tomu, že bol zo strany prvostupňového správneho orgánu upozorňovaný, že takéto ospravedlnenia nebudú akceptované. Obvinenému bolo umožnené k veci sa vyjadriť, bola mu umožnená realizácia jeho práv. Prvostupňový správny orgán sa snažil opakovane vyjsť obvinenému v ústrety napriek skutočnosti, že priestupok mohol byť vzhľadom k spôsobu jeho ospravedlňovania prejednaný v jeho neprítomnosti už v čase, keď sa na ústne pojednávanie o priestupku nedostavil po prvýkrát. Prvostupňový správny orgán nepochybne postupoval v úzkej súčinnosti s obvineným a zároveň mu dal príležitosť, aby mohol svoje práva a záujmy účinne obhajovať. Obvinený však zvolil podľa názoru žalovaného účelový spôsob obrany, preto prvostupňový správny orgán nemal inú možnosť, ako prejednať priestupok v jeho neprítomnosti. Ničím nepodložené a opakované ospravedlnenia obvineného zo zdravotných dôvodov, resp. ošetrení u lekára, bez ich dokladovania nemožno považovať za riadne ospravedlnenie, ale za obštrukciu v snahe zmariť už viackrát nariadený úkon. Pokiaľ mal obvinený finančné prostriedky na zaslanie ospravedlnení poštou, naviac 1. triedou, nakoľko každé z nich bolo vykonané jeden maximálne dva dni pred stanoveným termínom ústneho pojednávania, nepochybne mal aj finančné prostriedky na potvrdenie od lekára v prípade, ak je toto spoplatnené. Zároveň potvrdenie od lekára o jeho ošetrení, príp. práceneschopnosti alebo jeho pobytu v kúpeľoch žalovaný nepovažuje za citlivý údaj o jeho diagnóze, alebo zdravotnom stave. Žalovaný nezistil, že by konaním správneho orgánu boli porušené základné práva obvineného, pretože tento mal opakovane niekoľko možností, či už ústne, osobne alebo písomne vyjadriť svoje stanovisko k prerokovanej veci, mohol vznášať námietky, navrhovať vykonať dôkazy po dobu takmer jedného roka. Formálne zopakovanie administratívneho konania, resp. jeho časti alebo jednotlivého úkonu (napr. výsluchu obvineného z priestupku) by zároveň nepredstavovalo pre obvineného reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech, najmä s prihliadnutím na spôsob jeho obhajoby je otázne, aké tvrdenia, či návrhy na vykonanie dôkazov by mohol predložiť, aby ich vykonaním došlo k podstatnej zmene skutkového stavu. K námietkam obvineného týkajúcim sa skutočností ohľadom trestného stíhania v trestnej veci prečinu Nebezpečného vyhrážania voči neznámemu páchateľovi, na podklade jeho oznámenia, jeho nesúhlasu so spôsobom ukončenia uvedenej veci, jeho návrhov na doplnenie dokazovania - vykonanie rekonštrukcie, sa žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia bližšie nevyjadril. Argumentoval, že nie je kompetentným orgánom pre konanie v danej veci. V tejto veci konali príslušné orgány činné v trestnom konaní a bola ukončená právoplatným rozhodnutím. K námietke obvineného, že voči nemu nebolo začaté trestné stíhanie pre prečin krivej prísahy alebo krivej výpovede žalovaný konštatoval, že v predmetnej veci konali príslušné orgány činné v trestnom konaní, ktoré sú kompetentné posúdiť uvedené jeho konanie. Žalovaný konanie obvineného z priestupku a jeho vyjadrenia považuje za zvolený spôsob obhajoby k spáchanému priestupku v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za spáchaný priestupok. K námietke obvineného, že prvostupňový správny orgán nevyhovel jeho návrhu na doplnenie dokazovania o výsluch jeho matky žalovaný argumentoval, že na uvedený úkon nevidel žiaden dôvod. Poukázal, že matka C. J. sa k veci vyjadrila v priebehu objasňovania priestupku do záznamu o podaní vysvetlenia a tento spôsob považuje za dostatočný. Zastáva názor, že prvostupňový správny orgán dostatočne zistil skutkový stav veci a vychádzal zo všetkých dôkazov, ktoré v priebehu konania vyšli najavo, a to s poukazom na § 32 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého je správny orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie tak, ako tomu bolo aj v uvedenom konkrétnom prípade. Napadnuté rozhodnutie považuje za zákonné a správne, obsahujúce všetky zákonom stanovené a požadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 47 Správneho poriadku, vrátane odôvodnenia uvedeného rozhodnutia. K námietke obvineného, že prvostupňový správny orgán nedodržal lehotu na rozhodnutie a nepožiadal nadriadený orgán o jej predĺženie žalovaný argumentoval, že k nedodržaniu lehoty na rozhodnutie zo strany prvostupňového správneho orgánu došlo len a len z dôvodu konania a obštrukcií zo strany obvineného. Žalovaný pripustil skutočnosť, že prvostupňový správny orgán nekonal v súlade s ustanovením § 49 ods. 2 Správneho poriadku keď nepožiadal odvolací orgán o predĺženie lehoty na rozhodnutie. Toto procesné pochybenie však žalovaný nepovažuje za také, pre ktoré by bolo potrebné zrušiť napadnuté rozhodnutie o priestupku. Dôvodil, že v právnej teórii i právnej praxi sa rozlišujú lehoty poriadkové, ktoré majú za cieľ usmerniť konanie príslušných orgánov v rámci určitých lehôt tak, aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom a omeškaniu bez toho, aby nedodržanie týchto lehôt malo vplyv na ďalší priebeh a výsledok konania a lehoty prepadné, prekluzívne, ktorých nedodržanie má za následok „stratu", zánik, „prepad" určitých práv a povinností. Zákonodarca síce stanovuje povinnosť rozhodnúť vo veci do 30 dní od začatia konania, resp. v zložitých prípadoch do 60 dní, avšak s nedodržaním uvedených lehôt neviaže žiaden následok rezultujúci do povinnosti zastaviť konanie, zánik trestnosti priestupku, či iné, ako je tomu napríklad v ustanovení § 20 ods. 1 zákona o priestupkoch, podľa ktorého priestupok nemožno prejednať, ak od jeho spáchania uplynuli dva roky; nemožno ho tiež prejednať, prípadne uloženú sankciu alebo jej zvyšok vykonať, ak sa na priestupok vzťahuje amnestia. Žalovaný na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán pri rozhodovaní vychádzal z listinných dôkazov a podkladov, ktoré tvoria súčasť priestupkového spisu, a ktoré boli obstarané zákonným spôsobom a možno ich považovať za hodnoverné a presvedčivé. Správny orgán na dokazovanie použil prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Postupoval v súlade so základnými pravidlami konania a hodnotením dôkazov, ktoré je vecou správnej úvahy, zabezpečil presné a úplné zistenie skutočného stavu veci. Priestupok bol dostatočným spôsobom zistený a zhromaždené dôkazné prostriedky boli a sú postačujúce pre vydanie meritórneho rozhodnutia. Žalovaný preskúmal aj postup prvostupňového správneho orgánu pri určení druhu sankcie a jej výmery. Zistil, že prvostupňový správny orgán pri určovaní druhu a výšky sankcie prihliadal na závažnosť priestupku, ktorá je vyjadrená v zákone, najmä na spôsob a okolnosti jeho spáchania, na jeho následky, na mieru zavinenia, ako aj na spoločenskú nebezpečnosť a osobu páchateľa t.j., že ku skutku došlo tak, že obvinený viedol vozidlo bez príslušného vodičského oprávnenia a zároveň bez dokladov potrebných k vedeniu a prevádzke vozidla, že ku skutku došlo mimo obce v popoludňajších hodinách na ceste I. triedy, že svoje konanie ospravedlňoval konaním v krajnej núdzi, ktoré však nebolo potvrdené, resp. preukázané. Prvostupňový správny orgán prihliadal aj na všetky skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, že sankcia má byť nielen represívna, ale aj výchovná. Prihliadal aj na skutočnosť, že obvinený nebol držiteľom žiadneho vodičského oprávnenia, že z jeho evidenčnej karty vyplýva, že už bol v minulosti postihnutý za prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky. Za poľahčujúcu okolnosť považoval prvostupňový správny orgán to, že obvinený bol vo vozidle sám, že jeho konaním nedošlo k ujme na zdraví, ani ku škode na majetku. Prvostupňový správny orgán v zmysle ustanovenia § 22 ods. 2 písm. a/, f/ zákona o priestupkoch uložil obvinenému sankciu - pokutu vo výške 500 Eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 24 mesiacov. Konštatoval, že prvostupňový správny orgán sa pri uložení druhu sankcie za priestupok a jej výmery dostatočne zaoberal všetkými hľadiskami a kritériami, ktoré zákon o priestupkoch v ustanovení § 12 ako predpoklad úvahy o uložení sankcie stanovuje, pričom hodnotenie prvostupňového správneho orgánu považuje za náležité a dostačujúce a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v časti uloženej sankcie za postačujúce k dosiahnutiu účelu zákona o priestupkoch. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného, ktoré žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému na nové prejednanie a rozhodnutie. Zároveň žiadal, aby mu boli nahradené trovy konania. V žalobe uviedol, že rozhodnutie je nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Argumentoval, že v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkovi konania aby sa pred vydaním rozhodnutia mohol vyjadriť k jeho odkladu, k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. To mu umožnené nebolo. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo 87/2008 zo dňa 29. apríla 2008 na čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, na čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Neumožnením vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k podkladu a k spôsobu zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, boli porušené jeho ústavne garantované práva. Dôvodil, že v zmysle § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch, správny orgán v prvom stupni koná ústne pojednávanie. V neprítomnosti môže vec prejednať len vtedy, ak sa obvinený z priestupku odmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný alebo sa nedostavil bez náležitého ospravedlnenia alebo z dôležitého dôvodu. Namietal, že v deň ústneho prejednania priestupku 10.04.2015 už bolo ospravedlnenie žalobcu správnemu orgánu doručené, avšak z dôvodu zdĺhavého interného doručovania sa nedostalo včas k zamestnancovi, ktorý vo veci konal. Povinnosť ospravedlniť sa splnil. Keďže v čase vydania rozhodnutia nemal prvostupňový správny orgán k dispozícii jeho ospravedlnenie, nemohol vedieť, aký je dôvod jeho neúčasti. V predvolaní, ktoré obdŕžal sa navyše neuvádza, že mal povinnosť doplniť svoje ospravedlnenie o akékoľvek potvrdenie, nakoľko v predchádzajúcich prípadoch ospravedlnenia jeho neúčasti nikto od neho potvrdenie nevyžadoval. Podľa jeho názoru takéto potvrdenie nie je povinný doložiť ani k ospravedlneniu zo dňa 09.04.2015. Pokiaľ mal správny orgán o ospravedlneniach pochybnosť, mal ho na to v predvolaní upozorniť. Správny orgán mal postupovať podľa § 19 ods. 3 Správneho poriadku a to tak, že navrhovateľa poučí, že k ospravedlneniu je povinný priložiť akékoľvek potvrdenie. Skutočnosť, že prvostupňový správny orgán vydal dňa 10.04.2015 rozhodnutie bez jeho prítomnosti predstavuje vážny zásah do jeho právnej istoty. Ďalej namietal, že v zmysle čl. 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru a v zmysle § 33 ods. 1 Správneho poriadku má účastník konania právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. Poukázal na § 34 ods. 1 a ods. 3 a § 35 ods. 4 Správneho poriadku. Nesúhlasil so skutočnosťou, že správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dôvodom, prečo ako svedok nebola vypočutá L. J.Á. je nepotrebnosť dokazovania skutočností. Neboli vypočutí žiadni svedkovia, ktorých navrhoval. Žiadal aj vypočutie svedkov PZ, ktorými bol prehliadnutý a predvedený na policajnú stanicu za účelom zistenia totožnosti, no ani tomuto návrhu z jeho strany nebolo vyhovené. Fakt, že správny orgán neumožnil žalobcovi predvolať svedkov, ktorých sám navrhol spôsobil, že nemal možnosť konfrontovať svedkov v správnom konaní, ani im klásť otázky a tým správny orgán porušil jeden zo základných princípov práva na obhajobu navrhovateľa. V závere žaloby žiadal v zmysle § 250c ods. 1 O. s. p. o odklad vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu z dôvodu, že výkonom nezákonného rozhodnutia o uložení pokuty bude vážne zasiahnuté do jeho majetkových práv, pretože je študentom a nevykonáva zárobkovú činnosť. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 10.11.2015 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zotrval na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia. Krajský súd podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, vypočul účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a jednohlasne dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, lebo rozhodnutia a postup správnych orgánov sú v súlade so zákonom. Predmetom preskúmania je rozhodnutie správneho orgánu, ktorým uznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. c/, l/ zákona o priestupkoch tým, že porušil povinnosť ustanovenú v § 4 ods. 1 písm. b/, v § 4 ods. 2 písm. a/ s poukazom na § 137 ods. 2 písm. p/ zákona o cestnej premávke, lebo dňa 09.06.2014 v čase o 15.30 hod. viedol osobné motorové vozidlo továrenskej značky P. B., číslo prevoznej značky: J. E.-XXX, čiernej farby po ceste I. triedy č. 18 smer od obce Široké do Spišského Podhradia, kde bol na ceste v km 655,7 zastavený a kontrolovaný hliadkou obvodného oddelenia PZ Spišské Podhradie, kde na výzvu nepredložil hliadke platné doklady potrebné k vedeniu motorového vozidla, pričom nemal pri sebe občiansky preukaz a nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť. Na základe uvedeného bol predvedený na útvar polície za účelom zistenia jeho totožnosti a zdokumentovania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, nakoľko vykonanou lustráciou bolo zistené, že žalobca nebol držiteľom žiadneho vodičského oprávnenia. Za tento priestupok bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 500 Eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 24 mesiacov, ktorý začne plynúť dňom nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Zároveň bol zaviazaný zaplatiť trovy konania vo výške 16 Eur. Podľa § 3 zákona o cestnej premávke, na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie. Podľa § 4 ods.1 písm. b/ zákona o cestnej premávke, vodič je povinný mať pri sebe platné doklady predpísané týmto zákonom alebo osobitným predpisom. Podľa § 4 ods.2 písm. a/ (po bodkočiarku) zákona o cestnej premávke, vodič nesmie viesť motorové vozidlo bez príslušného vodičského oprávnenia alebo počas zadržania vodičského preukazu. Podľa § 137 ods.2 písm. p/ zákona o cestnej premávke, porušením pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom je vedenie motorového vozidla bez príslušného vodičského oprávnenia. Podľa § 22 ods.1 zákona o priestupkoch, priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto c/ vedie motorové vozidlo bez príslušného vodičského oprávnenia, l/ iným konaním ako sa uvádza v písmenách a/ až k, poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Podľa § 22 ods.2 písm. a/ zákona o priestupkoch, za priestupok podľa odseku 1 písm. a/ až c/ sa uloží pokuta od 300 Eur do 1300 Eur a zákaz činnosti od jedného roku do piatich rokov. Podľa § 22 ods.2 písm. f/ zákona o priestupkoch, za priestupok podľa odseku 1 písm. l/ možno uložiť pokutu do 100 Eur. Spornou otázkou bolo posúdenie, či v priestupkovom konaní boli správnym orgánom dodržané procesné práva žalobcu ako obvineného z priestupku. Podľa § 73 ods. 2 zákona o priestupkoch, obvinený z priestupku má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky. K výpovedi ani k priznaniu ho nemožno donucovať. Podľa § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch, o priestupku koná správny orgán v prvom stupni ústne pojednávanie. V neprítomnosti obvineného z priestupku možno vec prejednať len vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, alebo sa nedostaví bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že prvostupňový správny orgán opakovane predvolával žalobcu ako obvineného z priestupku na ústne pojednávanie o priestupku, pričom na prvý stanovený termín sa žalobca dostavil a k veci sa vyjadril. Následne žalobca svoju neúčasť na nariadených ústnych pojednávaniach opakovane ospravedlňoval bez doloženia relevantných dokladov, ktoré by preukazovali objektívnu opodstatnenosť neúčasti žalobcu na ústnom prejednaní priestupku. Prvostupňový správny orgán opakovane žalobcu predvolával na ústne pojednávanie o priestupku v snahe umožniť realizáciu jeho procesných práv a to aj s odkazom na ustanovenie § 3 ods. 2 Správneho poriadku, v zmysle ktorého sú správne orgány povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. O skutočnosti, že ospravedlnenie žalobcu nebude zo strany správneho orgánu akceptované, ak nebude doložené relevantnými podkladmi, bol žalobca ako obvinený z priestupku v priebehu konania niekoľkokrát upovedomený, rovnako aj o skutočnosti, že priestupok môže byť prejednaný v jeho neprítomnosti. Žalovaný prejednal priestupok v neprítomnosti žalobcu, ktorý sa síce ospravedlnil včas, avšak nenáležitým spôsobom. Ak mal obvinený z priestupku objektívne dôvody, pre ktoré sa nezúčastnil na ústnom pojednávaní o priestupku, tieto mal spolu s ospravedlnením bezodkladne doložiť správnemu orgánu, čo však nevykonal. Skutočnosť, že žalobca bol sedemkrát predvolaný na pojednávanie a nedostavil sa bez náležitého ospravedlnenia je podľa názoru krajského súdu zneužitím práva. Námietka žalobcu, že prvostupňový správny orgán porušil ustanovenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku, podľa ktorého správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, je nedôvodná. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol vo všetkých predvolaniach na ústne prejednanie priestupku náležitým spôsobom poučený v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Takisto bol náležite poučený o spôsobe ospravedlnenia neúčasti a následnej dohode iného termínu ústneho pojednávania prostredníctvom telefónnych čísel. Dňa 01.07.2014 bol správnym orgánom so žalobcom spísaný záznam o podaní vysvetlenia podľa § 60 ods. 2 zákona o priestupkoch. Následne žalovaný vyhodnotil postup žalobcu ako nedostatočný vo vzťahu k ospravedlneniam svojich neúčastí na ústnom pojednávaní o priestupku a k možnosti využitia svojho dispozičného práva vyplývajúceho z § 73 ods. 2 zákona o priestupkoch. Žalobca mal zvoliť formu a spôsob ospravedlnenia sa z neúčasti na prejednaní priestupku či oznámenia vážnych dôvodov s doložením listinných dôkazov (ospravedlnenie od lekára, potvrdenie o absolvovaní kúpeľnej liečby a pod.) tak, ako bol poučený v predvolaniach na ústne pojednávanie s poukazom na § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch. Žalobca v žalobe namietal, že bol ukrátený na svojich právach tým, že prvostupňový správny orgán v rozpore s § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch prejednal priestupok v jeho neprítomnosti, čím mu odňal možnosť k veci sa vyjadriť a využiť svoje práva na obhajobu. Táto námietka nie je dôvodná. Z judikatúry Najvyššieho súdu SR však vyplýva, že prejednanie priestupku v neprítomnosti obvineného, hoci bol riadne na ústne pojednávanie predvolaný, nemožno považovať za porušenie práva obvineného na obhajobu v zmysle § 73 ods. 2 zákona o priestupkoch, a nie je samo o sebe dôvodom pre zrušenie rozhodnutia o priestupku súdom (48/1996 ZSP). Posúdenie otázky, či ospravedlnenie obvineného z priestupku na ústnom pojednávaní o prejednaní priestupku je náležité a aj z dôležitého dôvodu patrí výlučne do právomoci správneho orgánu, ktorý prejednáva priestupok v priestupkovom konaní. Takýto právny názor vyslovil Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 2Sž-o-KS 92/2006 zo dňa 20.06.2007. Z ustanovenia § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch vyplýva, že zákonodarca neponechal na uvážení správneho orgánu či bude alebo nebude prejednávať priestupok na ústnom pojednávaní. Správny orgán je povinný nariadiť ústne pojednávanie na prejednanie priestupku. Na druhej strane ponechal na uvážení správneho orgánu aby vyhodnotil, či dôvod, ktorým obvinený z priestupku zdôvodnil svoju neúčasť na ústnom pojednávaní je dôležitý. Pri hodnotení dôležitosti dôvodu postupuje správny orgán v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvených v § 34 ods. 5 Správneho poriadku. Prejednanie veci a rozhodnutie v prípade neprítomnosti obvineného z priestupku musí odôvodniť v odôvodnení rozhodnutia. Krajský súd dospel k záveru, že správny orgán v súlade s pravidlami logického uváženia svoj postup v rozhodnutí náležite odôvodnil a rozhodnutie je v tejto časti preskúmateľné. Námietka žalobcu, že v správnom konaní mu nebolo umožnené predvolať svedkov, ktorých sám navrhol, čím mu nebolo umožnené konfrontovať svedkov v správnom konaní ani im klásť otázky, a tým bol porušený jeden zo základných princípov práva na obhajobu, je nedôvodná. Matka žalobcu L. J. sa vyjadrila v priebehu objasňovania priestupku do záznamu o podaní vysvetlenia a tento spôsob prvostupňový správny orgán aj žalovaný považovali za dostatočný. Matka žalobcu sa preukázateľne nenachádzala na mieste priestupku spáchaného žalobcom. Aj výsluchy príslušníkov hliadky PZ, ktorá zistila a dokumentovala dopravný priestupok boli vykonané v rámci trestného konania vedeného na podklade trestného oznámenia podaného žalobcom na neznámeho páchateľa. Tieto dôkazy boli v súlade s § 34 ods.1 Správneho poriadku použité aj v konaní o dopravnom priestupku žalobcu. Námietka žalobcu, že prvostupňový správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci je nedôvodná. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pri rozhodnutí, pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Úplné zistenie znamená, že boli vykonané všetky šetrenia a dôkazy, ktoré majú pre danú vec rozhodujúci význam. Presnosť zistenia znamená, že skutkové zistenia vyvodené z vykonaného prešetrenia zodpovedajú skutočnému stavu a nie sú ani nepresne interpretované, ani skreslené či už vedome alebo nevedome. Skutočnosti týkajúce sa zistenia priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky neboli sporné. Hliadka PZ na mieste spracovala správu o výsledku objasňovania priestupku, obvinený z priestupku mal možnosť vyjadriť sa do tejto správy a pokiaľ by bol presvedčený, že sa žiadneho priestupku nedopustil, mal toto svoje tvrdenie namietať priamo pri prvom úkone, teda pri spisovaní správy o výsledku objasňovania priestupku. Správny orgán sa náležitým spôsobom vysporiadal s vykonanými dôkazmi a svoje rozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodnil. Krajský súd poukazuje, že prvostupňový správny orgán správne pri určovaní druhu a výšky sankcie prihliadol na priťažujúcu okolnosť vyplývajúcu z Evidenčnej karty vodiča, že žalobca bol za jazdu bez vodičského oprávnenia a jazdu pod vplyvom alkoholu odsúdený Okresným súdom Bratislava IV. dňa 10.11.2012, sp. zn. 0T 148/2012, pre trestný čin Ohrozenie pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, pričom mu bol uložený trest odňatia slobody 4 mesiace s podmienečným odkladom so skúšobnou dobou 18 mesiacov a zákaz viesť všetky druhy motorových vozidiel na dobu 18 mesiacov. Zákaz činnosti mu skončil dňa 10.05.2014. Z obsahu administratívneho spisu správnych orgánov vyplýva, že vodičské oprávnenie na skupiny B1, B, AM bolo žalobcovi vydané dňa 22.07.2014. K spáchaniu priestupku žalobcom došlo dňa 09.06.2014. Krajský súd sa prikláňa k názoru vyslovenému v odôvodnení uznesenia zo dňa 04.09.2014 o zastavení trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku, ktoré bolo začaté pre prečin Nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods.1 Trestného zákona, ktoré oznámil žalobca na Okresnú prokuratúru v Prešove, že žalobca tak konal na základe pohnútky zamedziť vzniku zodpovednosti za spáchaný priestupok, účelne zabezpečiť pre seba obranu a zánik zodpovednosti za spáchanie priestupku tvrdením, že na motorovom vozidle jazdil v krajnej núdzi, ako aj za účelom vyviniť sa zo spáchania priestupku, a to s cieľom dokončiť kurz v autoškole a získať vodičské oprávnenie. Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p., žalobca nebol v konaní úspešný, žalovaný nemá zo zákona právo na náhradu trov konania, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doru- čenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.