Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 12Scud/2/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8016200219 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8016200219.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Moniky Tobiašovej v právnej veci žalobcu C. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D., T., ul. P. X/XX, štátneho občana D., právne zastúpeného JUDr. Ivanom Dušanom, konateľom Advokátskej kancelárie H.I.F., spol. s r.o. so sídlom v Bratislave, Radvanská 1, 811 01 Bratislava 1, proti žalovanému Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície so sídlom v Prešove, Jarkova 31, 080 01 Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 14. januára 2016 č. PPZ-V.-LXX-XXX/XXXX na základe žaloby jednohlasne takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. N e p r i z n á v a náhradu trov konania účastníkom. o d ô v o d n e n i e : 1. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný dňa 14.01.2016 pod č. L.-V.-L rozhodol ako príslušný odvolací orgán podľa § 58 ods. 1 Zákona o správnom konaní o odvolaní žalobcu voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu Prezídia PZ Úradu hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstva HaCP L., Oddelenia cudzineckej polície PZ W. zo dňa 12.11.2016 č.s.: L.-V.-L v spojení s opravou zo dňa 15.03.2016 čo sa týka dátumu vydania, ktorý má byť správne 12.11.2015, ktorým prvostupňový správny orgán vo veci udelenia dlhodobého pobytu na území SR v zmysle § 52 ods. 1 písm. a) zákona NR SR č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a rozhodol, že žiadosť účastníka konania - žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území SR zamieta v zmysle § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov. 2. Výrok rozhodnutia odôvodnil žalovaný poukazom na obsah prvostupňového rozhodnutia a na dôvody, ktoré viedli prvostupňový správny orgán k vydaniu napadnutého rozhodnutia, ako aj poukazom na popis postupu, ktorý predchádzal vydaniu prvostupňového rozhodnutia a poukázal zároveň na dôvody odvolania žalobcu v plnom rozsahu. Zdôraznil pritom tú skutočnosť, že dňa 10.06.2015 si žalobca ako účastník konania na správnom orgáne podal žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území SR v zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov (v ďalšom texte „zákona“). S poukazom na to, že správny orgán účastníkovi konania 02.06.2010 prvýkrát udelil prechodný pobyt na území SR na účel podnikania, tento pobyt si účastník konania pravidelne predlžoval, správny orgán mal za dostatočne preukázané, že prechodný pobyt na území SR trvá nepretržite po dobu piatich rokov, čím bola splnená podmienka uvedená v ustanovení § 52 ods. 1 písm. a) zákona. Počas konania o udelenie dlhodobého pobytu na území SR pre účastníka konania bola správnemu orgánu doručená informácia Slovenskej informačnej služby, pričom táto informácia požíva ochranu podľa zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá zakladá dôvodné podozrenie, že účastník konania pri svojom pobyte na území SR ohrozí bezpečnosť štátu. 3. Žalovaný ďalej v odôvodnení rozhodnutia citoval príslušné ustanovenie § 54 ods. 2 písm. b) zákona, ako aj ustanovenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku a poukázal na rešpektovanie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj Ústavy SR a konštatoval, že nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky zamietnutia žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území SR budú neprimerané, najmä s poukazom na súkromný a rodinný život účastníka konania. V odvolaní žalobca poukázal na to, že rozhodnutie správneho orgánu je neústavné, záver správneho orgánu neobsahuje žiadne skutkové dôvody a je založené na nešpecifikovaných informáciách, ktoré majú byť podľa zákona č. 215/2004 Z.z. chránené a utajované. On sám nemal možnosť spochybniť tieto informácie, pretože nepozná ich obsah ani ich pôvod. Správny orgán mu odňal možnosť posúdiť, či jeho rozhodnutie je dôvodné, ako aj možnosť zvolenia si spôsobu jeho obhajoby. Poukázal pritom na rozsudky vydané Európskym súdnym dvorom pre ľudské práva týkajúce sa národnej bezpečnosti, ako aj na nálezy Ústavného súdu SR. V dôvodoch odvolania zároveň argumentoval tým, že na území SR sa oprávnene zdržiava od 09.06.2010, je bezúhonnou osobou, vykonáva podnikateľskú činnosť na území SR viac ako 5 rokov a počas týchto rokov mal povolený prechodný pobyt na účely podnikania. Opätovne poukázal na čl. 52 ods. 2 Ústavy SR, na čl. 13 a čl. 6 Dohovoru, ako aj na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. 4. Odvolací orgán sa k dôvodom odvolania účastníka konania voči prvostupňovému rozhodnutiu vyjadril, pričom argumentoval tým, že k chybe čo sa týka roku došlo pri písaní a následne bola táto chyba odstránená písomnou opravou. K odvolaniu uviedol, že námietky žalobcu resp. jeho splnomocneného zástupcu nemôže akceptovať, pretože nesúhlasí s týmito tvrdeniami, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo podľa odvolacieho orgánu vydané v zmysle Ústavy SR, Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Súdneho dvora EÚ. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu, ktoré bolo vydané v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, vyplývajú skutočnosti, že správny orgán disponoval v čase vydania utajovanou informáciou o dôvodnom podozrení, že účastník konania pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu a s ohľadom na bezpečnostný záujem bolo vydané rozhodnutie v zmysle § 120 ods. 2 písm.g) Zákona o pobyte cudzincov. 5. V rozhodnutí policajný útvar uviedol iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem SR, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozuje bezpečnosť štátu. Zároveň odvolací orgán citoval ustanovenie § 35 ods. 3 Zákona o ochrane utajovaných skutočností a zdôraznil, že podľa § 2 ods. 7 Zákona o Slovenskej informačnej službe č. 46/1993 Z.z. získané informácie sa poskytujú iba na splnenie účelu vyjadreného v § 2 ods. 4 až 6, v § 1 ods. 3 Zákona o Slovenskej informačnej službe. S poukazom na uvedenú citáciu príslušných ustanovení zákona č. 46/1993 Z.z. a z uvedených dôvodov je opodstatnené uplatnenie § 120 ods. 2 písm. g) Zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný pritom poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. XS/XXXX/XXXX-XX, ako aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici 1Scud/9/2012-56, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 9Sža/1/2013 zo dňa 27.11.2013. 6. V zmysle ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona policajný orgán zamietne žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejné zdravie. S poukazom na obsah uvedeného ustanovenia odvolací orgán mal za dostatočne preukázané, že informácia zo SIS, ktorá tvorí podklad pre rozhodnutie, ak podľa ustanovenia § 120 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov sa neodôvodňuje, je dostatočná na to, aby bola spôsobilá naplniť požadovaný dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozuje bezpečnosť štátu. 7. Žalovaný ako odvolací orgán podrobne preskúmal odvolanie, napadnuté rozhodnutie, ako aj súvisiaci spisový materiál a zistil, že správny orgán pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a samotné rozhodnutie bolo vydané v zmysle zákona. 8. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu, ktoré žiadal zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie žalovanému a priznať trovy konania. 9. V žalobe argumentoval poukazom na vydané rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým došlo k zamietnutiu žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území SR v zmysle § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, ktoré bolo na základe jeho odvolania potvrdené a odvolanie voči prvostupňovému rozhodnutiu žalovaným zamietnuté. 10. Žalobca citoval príslušné ustanovenia § 246 ods. 1, § 246a ods. 1, ako aj § 250d ods. 1, § 247 ods. 1, § 247 ods. 2 a § 250j ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku a poukázal na to, že odvolací orgán vo svojom rozhodnutí neakceptoval žalobcove námietky, nakoľko nedošlo k porušeniu zákona o pobyte cudzincov, ani správneho poriadku. Poukázal pritom na výrok rozhodnutia žalovaného a argumentoval ďalej tým, že podľa jeho názoru je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože odvolací orgán svoje rozhodnutie odôvodnil iba s poukazom na zákonné znenie príslušných právnych predpisov týkajúcich sa sprístupňovania utajovanej skutočnosti. Záver rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu neobsahuje žiadne skutkové dôvody a je založené na nešpecifikovaných informáciách, ktoré majú byť podľa zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností chránené a utajované. 11. Žalobca zdôraznil, že nemal možnosť spochybniť tieto informácie, pretože nepozná ich obsah, ani ich pôvod. Bola mu odňatá takto možnosť posúdiť, či je napadnuté rozhodnutie dôvodné, ako aj možnosť zvoliť si spôsob jeho „obhajoby“. Zdôraznil, že sa ocitol v pozícií, z ktorej nemôže účinne napadnúť rozhodnutie žalovaného, ani predkladať dôkazy, ktoré by vyvrátili skutočnosti, na základe ktorých prvostupňový a následne druhostupňový správny orgán rozhodol o zamietnutí jeho žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území SR. Poukázal na to, že nemá vedomosť o tom, ktoré konkrétne skutočností z utajovaných skutočností vzal správny orgán pri svojom rozhodovaní do úvahy a ktorým priznal právnu relevanciu. Na základe odôvodnenia druhostupňového správneho orgánu požiadal právny zástupca žalobcu o oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou podľa § 35 ods. 3 Zákona o utajovaných skutočnostiach, ktorej žiadosti sa SIS do podania žaloby nevyjadrila. 12. Žalobca ďalej citoval ustanovenie § 120 ods. 1 písm. g) Zákona o pobyte cudzincov a uviedol, že ide o bezpečnostný záujem SR a podľa jeho názoru v tomto stanovení zákona o nejasnú právnu úpravu, ktorá spôsobuje nejasné právne postavenie žiadateľa o udelenie dlhodobého pobytu a je schopná umožniť svojvôľu správneho orgánu. Z odôvodnenia rozhodnutia pritom nie je zrejmé, či odvolací, resp. prvostupňový správny orgán bol oboznámený s obsahom utajovanej skutočnosti, alebo disponoval iba všeobecnou informáciou SIS o tom, že ohrozuje žalobca bezpečnosť štátu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/39/2010 a Krajského s súdu v Banskej Bystrici 2Scud/2/2009. 13. Podľa žalobcu bez poznania konkrétnych dôvodov, z ktorých informačná služba vychádzala pri svojom závere o nebezpečnosti žalobcu pre bezpečnosť štátu je rozhodnutie nepreskúmateľné ani v súdnom konaní. Žalobca napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu považuje za svojvoľné a to z toho dôvodu, že obidva správne orgány pri svojom rozhodovaní opomenuli posúdiť mieru údajného ohrozenia bezpečnosti štátu jeho osobou a nezohľadnili ani dĺžku jeho pobytu v zmysle § 54 ods. 3 zákona, pričom na tieto skutočnosti poukázal žalobca vo svojom odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu a žalovaný sa s týmito dôležitými námietkami v rozhodnutí nevysporiadal. 14. Žalobca ďalej poukázal na predchádzajúce povolenia na prechodný pobyt a na účely podnikania a zdôraznil, že jeho záujmom je aj naďalej pokračovať v podnikateľskej činnosti na území SR pri dodržiavaní všetkých všeobecne záväzných právnych predpisov, neohrozovaní jej bezpečnosti, ani verejného poriadku. Žalobca argumentoval tým, že žalovaný ani prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí neposúdili a nevyvážili verejný záujem (bezpečnosť štátu) a súkromný záujem (dĺžka jeho pobytu na území SR) a s tým súvisiace ďalšie okolnosti. Citoval príslušné ustanovenie § 54 ods. 2 písm. b) a § 54 ods. 3 zákona a zdôraznil, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach neposúdili všetky podmienky a okolnosti pri rozhodovaní o jeho žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území SR a jeho žiadosť bola mechanicky zamietnutá po obdŕžaní informácie zo SIS bez jej bližšieho zhodnotia ani takej, ako aj bez zhodnotenia ostatných okolností podstatných pre rozhodnutie (miera údajného ohrozenia bezpečnosti štátu, dĺžka pobytu na území SR, prínos podnikateľskej činnosti pre SR, miera jeho integrácie do spoločnosti v SR). 15. Odôvodnenie rozhodnutí správnych orgánov podľa žalobcu síce z časti zodpovedá zákonu pokiaľ ide o odôvodnenie bezpečnostného záujmu podľa § 54 ods. 2 písm. b) v spojení s § 120 ods. 2 písm. g) nie však v časti, pokiaľ ide o odôvodnenie ostatných okolností v zmysle § 54 ods. 3 zákona. Žalobca zároveň v žalobe poukázal na citáciu čl. 13 Dohovoru o ľudských právach, ako aj čl. 6 a zdôraznil, že iba vo výnimočných prípadoch týkajúcich sa národnej bezpečnosti alebo vážneho verejného záujmu môže dôjsť k čiastočnému utajeniu dôkazov, avšak tento zásah musí byť vyvážený prijatými opatreniami tak, aby dotknutá osoba mala stále prístup k účinnému opravnému prostriedku a aby bola zachovaná spravodlivosť konania. V praxi to znamená, že dôkazy podliehajúce utajeniu musia podliehať prieskumu nezávislým orgánom, ktorý preskúma potrebu ich utajenia v konkrétnom prípade, ako aj ich závažnosť. Ďalej poukázal žalobca na jednotlivé rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom konkrétne poukázal na rozhodnutia vo veci H. proti X. C.G a ostatní proti X., S. a iný proti X., I. proti G., ako aj vo veci B. a K. proti G.. Ďalej poukázal na to, že Európsky súd pre ľudské práva posudzoval použitie utajovaných skutočností aj v súvislosti so zárukami, ktoré poskytuje čl. 5 ods. 4 Dohovoru a zároveň poukázal na prípad A a ostatní proti Spojenému kráľovstvu rozsudok z 19.02.2009 o sťažnosti č. XXXX/ XX, kde Európsky súd pre ľudské práva odkázal na vysokú úroveň záruk vzťahujúcich sa k trestnému konaniu v súvislosti s čl. 6 Dohovoru. 16. V závere žaloby citoval čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a poukázal na spojenie citovaného článku a rozhodnutí Súdneho dvora EU vo viacerých jeho rozhodnutiach. Zaoberal sa v dôvodoch žaloby rozhodnutím Súdneho dvora EU v predmetnom prípade Spojené kráľovstvo, v ktorom zamietlo vstup na svoje územie občanovi členského štátu Európskej únie z dôvodu verejnej bezpečnosti a označil, že v tomto prípade, ak vnútroštátny orgán dotknutej osobe nesprístupní presné a úplné dôvody, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté na základe čl. 27 tejto smernice (2004/3/ES z 29.04.2004), ako ani s tým súvisiace dôkazy príslušný vnútroštátny súd zabezpečí, že sa to obmedzí na nevyhnutnú mieru a že sa dotknutej osobe v každom prípade oznámi podstata týchto dôvodov spôsobom, pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter dôkazov. V úplnom závere žaloby poukázal žalobca na nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 308/2011 z 25. januára 2011 a zdôraznil, že Ústavný súd skonštatoval porušenie základného práva sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom spojených s čl. 13 ods. 4 Ústavy SR. 17. K podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 25.04.2016 vyjadril žalovaný, v ktorom poukázal na dôvody vydaného rozhodnutia, na ktorých zotrval a navrhol žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť. 18. Ako vyplýva z obsahu žaloby, ako aj preskúmavaných rozhodnutí správnych orgánov mal súd za preukázané, že žalobca sa domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu ešte podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. 19. Od 01. júla 2016 je v účinnosti zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok. 20. Z ustanovenia § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku vyplýva, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 21. Z ustanovenia § 491 ods. 2 S.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická alebo právnická osoba. 22. Podľa § 491 ods. 3 S.s.p., na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase. 23. S poukazom na vyššie citované ustanovenia preto súd v predmetnom konaní pod sp. zn. 12Scud/2/2016 vedenou na Krajskom súde v Prešove postupoval v ďalšom konaní v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku účinného od 01.07.2016. 24. Predmetom preskúmavacieho konania v tejto veci je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo s konečnou platnosťou potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Oddelenia cudzineckej polície PZ W., ktorým prvostupňový správny orgán ako príslušný správny orgán dňa 12.11.2015 pod číslom: L.-V.-L zamietol v zmysle § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území SR z dôvodu, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca pri svojom pobyte na území SR ohrozí bezpečnosť štátu. S dôrazom na ustanovenie § 120 ods. 2 písm. g) Zákona o pobyte cudzincov nebolo potrebné, aby správny orgán predmetné rozhodnutie bližšie odôvodňoval. 25. V zmysle § 23 ods. 1 S.s.p., na krajskom súde vo veciach správneho súdnictva konajú a rozhodujú sudcovia správneho kolégia v trojčlenných senátoch zložených z predsedu a dvoch sudcov. 26. Z predloženého administratívneho spisu mal správny súd za bezpochyby preukázané, že žalobca si podal žiadosť dňa 10.06.2015 o udelenie dlhodobého pobytu na území SR v zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z. Zákona o pobyte cudzincov. 27. Ako ďalej vyplýva z obsahu administratívneho spisu z Úradného záznamu k manipulácii s utajovanými skutočnosťami zo dňa 30.10.2015 mal súd bezpochyby za preukázané, že dňa 14.10.2015 sa zástupca riaditeľa Riaditeľstva Hraničnej a cudzineckej polície L., Úradu hraničnej a cudzineckej polície L. Policajného zboru pplk. T.. P. J. oboznámil za dodržania všetkých bezpečnostných opatrení s informáciou v utajovanej písomnosti č.p.: XX/XXX-T-XXX-XX/XXXX-S k osobe C. T., ktorá bola vyžiadaná v súlade s ustanovením § 125 ods. 6 zákona č. 404/2011 Z.z. Oboznámenie sa s utajovanou písomnosťou bolo uskutočnené v chránenom priestore v budove Ministerstva vnútra SR v Bratislave. Z uvedeného úradného záznamu vyplýva, že následne dňa 23.10.2015 informoval T.. J. zástupcu riaditeľa Oddelenia cudzineckej polície W. nadporučíka T.. J. U., že u osoby C. T., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť D., je dôvodný postup podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení, nakoľko je dôvodné podozrenie, že pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu a verejný poriadok. 28. Uvedenú skutočnosť následne správny orgán Oddelenie cudzineckej polície policajného zboru W. v rozhodnutí zo dňa 12.11.2015 pod č. sp. L.-V.-L ako príslušný prvostupňový orgán vyhodnotil v tom zmysle, že na základe tejto utajovanej skutočnosti rozhodol podľa § 125 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov vo veci udelenia dlhodobého pobytu na území SR v zmysle § 52 ods. X písm. a) citovaného zákona a žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území SR zamietol v zmysle § 54 ods. 2 písm. b) zákona, pretože uvedenú informáciu vyhodnotil ako dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. 29. Ako ďalej vyplýva z rozhodnutia žalovaného zo dňa 14.01.2016 pod č. L.-V.-L tento ako odvolací orgán odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil, nakoľko sa stotožnil s dôvodmi, ktoré boli uvedené prvostupňovým správnym orgánom v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území SR. 30. Z ustanovenia § 2 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že štátnych príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom SR, ani občanom únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. XX. Podľa § 52 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, policajný útvar udelí dlhodobý pobyt, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 54 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa na území SR zdržiava oprávnené a nepretržite po dobu 5 rokov bezprostredne pred podaním žiadosti,... 32. Z ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) citovaného zákona vyplýva, že policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu, alebo verejný poriadok. 33. Ako vyplýva z ustanovenia § 54 ods. 3 citovaného zákona, policajný útvar, ktorý postupuje podľa ods. 2 písm. b) posúdi mieru ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku vyplývajúcu z trestného činu spáchaného štátnym príslušníkom tretej krajiny a z jeho závažnosti alebo vyplývajú z nebezpečenstva hroziaceho od štátneho príslušníka tretej krajiny a zohľadní dĺžku pobytu a rozsah väzieb s krajinou pôvodu. 34. Z ustanovenia § 120 ods. 2 písm. g) citovaného zákona vyplýva, že policajný útvar uvedenie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu. 35. Z ustanovenia § 120 ods. 1 citovaného zákona vyplýva aj tá skutočnosť, že ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. 36. Správny súd mal však v tomto konaní za to, že pokiaľ presne špecifikuje a umožňuje ustanovenie § 120 ods. 2 písm. g) citovaného zákona povinnosť policajného orgánu v danom prípade pri zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu v zmysle ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) rozhodnutie bližšie nezdôvodňovať práve s poukazom na dôvody zamietnutia. V súlade s uvedeným obsahom tohto ustanovenia zákona č. 404/2011 Z.z., príslušné ustanovenia Správneho poriadku, ktoré sa týkajú presného a úplného zistenia skutočného stavu veci s poukazom na ustanovenie § 3 a § 32 ods. 1 a 2 Správneho poriadku sú v danom prípade dodržané správnymi orgánmi za predpokladu, že s predmetnou utajovanou skutočnosťou, ktorá bola predmetom konania správneho orgánu a na základe ktorej vyhodnotili dôvody zamietnutia žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu sa oboznámili pracovníci správneho orgánu a na základe jej obsahu postupovali pri vydaní rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 215/2004 Z.z. o utajovaných skutočnostiach. 37. Ako vyplýva z obsahu Úradného záznamu k manipulácii s utajovanými skutočnosťami zo dňa 30.10.2015, ktorý bol súčasťou administratívneho spisu, ktorý predložil žalovaný správnemu súdu, mal súd bezpochyby za preukázané, že s touto informáciou prvostupňový správny orgán bol oboznámený v čase vydania uvedeného rozhodnutia a preto námietku žalobcu, že nebola táto skutočnosť uvedená v prvostupňovom rozhodnutí súd považuje za bezpredmetnú, nakoľko táto povinnosť správneho orgánu bezprostredne nevyplýva z príslušných ustanovení zákona o pobyte cudzincov, že musí byť uvádzaná v rozhodnutí. Pokiaľ z utajovanej písomnosti vyplýval aj dôvod zamietnutia žiadosti, súd má za to, že prvostupňový správny postupoval v súlade s príslušným ustanovením § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov a následne uvádzané dôvody zamietnutia žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu boli stručné s poukazom práve na obsah utajovanej písomnosti č. L. k osobe C. T., nar. XX.XX.XXXX a s poukazom n a § 120 ods. 2 písm. g) zákona. 38. S dôrazom práve na obsah uvedenej utajovanej skutočnosti, s ktorou sa oboznámil aj senát správneho súdu dňa 09.11.2016 v budove Krajského súdu v Prešove za prítomnosti všetkých troch členov senátu v režime utajenia so stupňom tajné vedené pod č.sp. XX/XXX-T-XXX-XX/XXXX-S k osobe C. T., nar. XX.XX.XXXX a v súlade s § 26 ods. 1 vykonávacej vyhlášky č. 453/2007 Z.z. po oboznámení sa s utajovanou skutočnosťou dospel jednohlasne k záveru, že utajovaná skutočnosť je dostatočne konkrétna a po oboznámení sa s jej obsahom a konkrétnymi dôvodmi existuje aj podľa názoru senátu správneho súdu dôvodné podozrenie, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte na území SR ohrozí bezpečnosť štátu. 39. V tejto súvislosti správny súd konštatoval, že žalovaný ako odvolací orgán a prvostupňový správny orgán pri vydaní svojich rozhodnutí dostatočne odôvodnili preskúmavané rozhodnutia s poukazom práve na obsah ustanovenia § 120 ods. 2 písm. g) Zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, pričom poukázali na dôvod vydaného rozhodnutia s argumentáciou ustanovenia § XX ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov. 40. V zmysle uvedených skutočností považuje správny súd námietky žalobcu ohľadom nedostatočne zisteného skutkového stavu za neopodstatnené, pretože správne orgány mali na základe zisteného skutkového stavu, ktorého obsahom bola aj utajovaná písomnosť, ako súčasť administratívneho spisu vedená pod č.p.: XX/XXX-T-XXX-XX/XXXX-S k osobe žalobcu za dostatočnú argumentáciu zisteného skutkového stavu a preto túto námietku žalobcu považuje súd za neopodstatnenú. 41. S poukazom na obsah ustanovenia § 120 ods. 2 písm. g) citovaného zákona, podľa ktorého policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem SR, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o dlhodobý pobyt podľa § 54 ods. 2 písm. b) citovaného zákona, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu, alebo verejný poriadok v zmysle § 125 ods. 6 citovaného zákona je policajný útvar na posúdenie žiadosť o udelenie prechodného pobytu a o žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiadať vyjadrenie SIS, ktorá svoje vyjadrenie zašle policajnému útvaru do 10 dní odo dňa doručenia žiadosti. 42. V predmetnej veci správny súd zdôraznil to, že predmetom preskúmania v tomto konaní je rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území SR v zmysle § 54 ods. 2 písm. b) Zákona č., 404/2011 Z.z. z dôvodu, že osoba žalobcu predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu podľa tohto ustanovenia. 43. Správny súd sa preto stotožnil s právnymi názorom vysloveným prvostupňovým správnym orgánom, ako aj následne žalovaným ako odvolacím orgánom, ktoré správne orgány správne argumentovali tým, že pokiaľ ide o bezpečnostný záujem SR správny orgán v zmysle ustanovenia § 120 ods. 2 písm. g) Zákona o pobyte cudzincov uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba túto skutočnosť. 44. Pokiaľ žalobca namietal skutočnosti, ktoré neboli uvedené v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu, teda konkrétne dôvody, prečo žalobcovi nebolo vyhovené o žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území SR, ale iba poukaz na obsah ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) v spojení s ustanovením § 120 ods. 2 písm. g) citovaného zákona, jeho námietke súd nemohol vyhovieť, túto považuje za irelevantnú práve s poukazom na neexistenciu povinnosti správnych orgánov svoje rozhodnutie zdôvodňovať. 45. Pokiaľ žalobca namietal, že sa s utajovanou písomnosťou, resp. skutočnosťou, ktorá bola predmetom utajovanej písomnosti nemohol oboznámiť a to ani na základe žiadosti právneho zástupcu o sprístupnenie k tejto utajovanej písomnosti v zmysle jeho žiadosti, súd je toho názoru, že je vyslovene v kompetencii riaditeľa SIS, či uvedenú utajovanú písomnosť a jej obsah sprístupní právnemu zástupcovi žalobcu, resp. žalobcovi, alebo nie. Pokiaľ správny súd a členovia senátu sa s obsahom utajovanej písomnosti oboznámili, ako už je uvedené v obsahu rozsudku dňa 09.11.2016, tento postup považuje správny súd za dostatočný v predmetnom konaní pri preskúmavané zákonnosti napadnutých rozhodnutí na základe žaloby žalobcu. 46. Najvyšší súd SR uviedol v tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod spisovou značkou 10Sža/30/2015 z 20.01.2016, v ktorom najvyšší súd uviedol, že „Návrh verejnej ochrankyne práv zo dňa 14.07.2014 na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, v ktorom žiadala Ústavný súd SR o vyslovenie nesúladu ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach) bol uznesením Ústavného súdu PL. ÚS 40/2014-19 zo dňa 17.12.2014 odmietnutý ako neprípustný.“ S poukazom na uvedené, Najvyšší súd SR v obdobnej veci rozhodol tak, že rozhodnutie Krajského súdu v L. pod spisovou značkou 14Scud/18/2014-49 z 05.03.2015 potvrdil, pričom argumentoval tým, že princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa realizuje samotným rozhodovaním Ústavného súdu SR v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky a jeho následnými právnymi účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych veciach. Princíp právnej istoty je založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky) a vzhľadom k tomu, že k takémuto rozhodnutiu, ktorým by bola spochybnená ústavnosť ustanovenia § 120 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov nedošlo, najvyšší súd sa obmedzil pri posudzovaní námietok uplatnených žalobcom len v kontexte namietanej nezákonnosti. 47. S poukazom na obsah citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 10Sža/30/2015 z 20. januára 2016 a tam uvádzané skutočnosti v odôvodnení predmetného rozhodnutia správny súd konštatoval, že v danej veci po oboznámení sa s predmetnou utajovanou skutočnosťou v režime utajenia so stupňom „Tajné“ vedené pod sp. zn. č.p.: XX/XXX-T-XXX-XX/XXXX-S k osobe C. T., nar. XX.XX.XXXX za zachovania podmienok citovaného zákona, ako aj vykonávacej vyhlášky č. 453/2007 Z.z., že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte na území SR ohrozí bezpečnosť štátu. 48. Práve z týchto dôvodov považuje správny súd všetky skutkové okolnosti napadnutého rozhodnutia tak žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu za dostatočne odôvodnené a skutkový stav za riadne a správne zistený a preto žalobné námietky žalobcu nepovažuje ani v konaní pred súdom za bezpochyby preukázané. 49. Správny súd dospel k právnemu záveru totožnému ako dospeli správne orgány a po oboznámení sa s utajovanou písomnosťou rozhodol tak, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané správne a v súlade so zákonom č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, pričom dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu subjektívnych záujmov žalobcu v správnom konaní. 50. V konaní správny súd postupoval v zmysle Správneho súdneho poriadku účinného od 01.07.2016, pričom podľa príslušných ustanovení § 112 ods. 1 Správneho súdneho poriadku dal možnosť prítomným účastníkom konania, aby predniesli svoje prednesy a poukázali na skutkové okolnosti a právne posúdenie veci a následne v zmysle ustanovenia § 112 ods. 3 Správneho súdneho poriadku prítomní účastníci predniesli svoje konečné návrhy a vyjadrenia k právnemu posúdeniu veci, na základe ktorých súd rozhodol. 51. Na základe uvedených skutočností správny súd preto v súlade s ustanovením § 190 S.s.p. žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. 52. O trovách konania rozhodol súd v zmysle ustanovenia § 175 ods. 1 S.s.p. a vzhľadom na neúspešnosť žalobcu rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal, pretože nepovažoval za spravodlivé, aby žalovanému ako správnemu orgánu priznal náhradu trov konania. 53. V predmetnej veci senát rozhodol jednohlasne v pomere 3:0 hlasov. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ak tento zákon neustanovuje inak ( ustanovenie § 443 ods. 1 v spojení s ustanovením § 444 ods. 1 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 S.s.p.). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovať musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 S.s.p.). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.