Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 5CoKR/3/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112214974 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8112214974.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Mareka Košča, v právnej veci žalobcu: JUDr. Jozef Tarabčák, so sídlom Prešov, Hlavná 13, správca konkurznej podstaty úpadcu: VPMK, s.r.o. v konkurze, so sídlom Kapušany, Priemyselná 534, IČO: 31 679 960, proti žalovanému: Dukasa Corp. s.r.o., so sídlom Bratislava, Slovinská 3412/8, IČO: 46 528 890, o neúčinnosť právneho úkonu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 16.4.2014 pod č.k. 1Cbi/23/2012-269, jednohlasne takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej o zamietnutí návrhu. Ruší rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania a v tomto rozsahu mu vec vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Prešov vyššie označeným rozsudkom zamietol žalobu, ktorou žalobca žiadal určiť, že Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 1.10.2010 (ďalej len „ZoPP“), ktorou úpadca postúpil na žalovaného pohľadávky proti dlžníkovi Kontakt Bau, s.r.o., Partizánska 1265/21, Bardejov, IČO: 36 947 763, v celkovej hodnote 388.833,04 eur za odplatu 160.000,- eur, je voči veriteľom úpadcu v konkurze neúčinná, a zároveň zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 388.833,04 eur. Žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 13.080,80 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Počas konania súd prvého stupňa pripustil zmeny žaloby tak, aby súd určil, že Zmluva o postúpení pohľadávok z 1.10.2010 (ďalej len ZoPP), ktorou úpadca postúpil na žalovaného pohľadávku proti dlžníkovi Kontakt Bau, s.r.o., Partizánska 1265/21, Bardejov, IČO: 36 947 763, v celkovej hodnote 388.833,04 eur za odplatu 130.000,- eur, je voči veriteľom úpadcu v konkurze právne neúčinná. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi do všeobecnej podstaty sumu 388.833,04 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň nahradiť trovy konania na účet právneho zástupcu žalobcu. Vychádzal z odôvodnenia návrhu, že ide o ukracujúci právny úkon, pretože úpadca postúpil svoje pohľadávky proti spoločnosti Kontakt Bau, s.r.o., Bardejov, pričom táto spoločnosť bola schopná uhradiť svoje záväzky v celom rozsahu, prípadne úpadca ich mohol vymáhať a následne k vymoženej sume uhradiť svoje záväzky. Odplata za postúpené pohľadávky bola neúmerná, pretože predstavovala cca 41 % z hodnoty predmetu zmluvy, postúpením sa znížili aktíva úpadcu minimálne o hodnotu rozdielu celkovej sumy a odplaty. Úpadca v čase postúpenia pohľadávky už mal záväzky voči viacerým veriteľom, čo vyplýva z konečného zoznamu pohľadávok, keď boli do konkurzu prihlásené pohľadávky, ktoré existovali už v čase podpisu ZoPP a v čase jej podpisu si bol úpadca vedomý toho, že nemá už žiadny majetok okrem týchto pohľadávok a aj napriek tomu sa ich zbavil. Žalovanému musel byť známy úmysel úpadcu ukrátiť veriteľov, pretože uvádzaným právnymi úkonmi sa úpadca zbavil majetku. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, pretože nie je vo vzťahu k úpadcovi spriaznenou osobou a nie je ani spriaznenou osobou ostatných spoločností uvádzaných v žalobe, pričom úvahy žalobcu o súčinnosti s inými spoločnosťami sú iba domnienkou a jeho výmyslom a nemajú žiadne vecné ani právne opodstatnenie. Ďalej mal za zistené, že uznesením Okresného súdu Prešov sp.zn. 1K/58/2011 zo dňa 13.1.2012, publikovanom v Obchodnom vestníku dňa 20.1.2012, súd vyhlásil konkurz na majetok dlžníka VPMK, s.r.o., a do funkcie správcu ustanovil JUDr. Jozefa Tarabčáka. Dňa 1.10.2010 uzavrel žalovaný ako postupník Zmluvu o postúpení pohľadávky so spoločnosťou Radoma, s.r.o., Prešov ako postupcom, predmetom ktorej bola pohľadávka v celkovej výške 388.833,04 eur z titulu nezaplatenej kúpnej ceny za dodávku tovaru, ktorú postupca postúpil dňom podpísania zmluvy na postupníka za odplatu 160.000,- eur. Dňa 8.6.2010 bola uzavretá Zmluva o pôžičke medzi veriteľom PROFIT-INVEST, s.r.o., a dlžníkom Radoma, s.r.o., Prešov, na základe ktorej veriteľ požičiava dlžníkovi sumu 1.991.635,- eur a dlžník sa zaväzuje predmetnú pôžičku vrátiť veriteľovi najneskôr do 21 kalendárnych dní odo dňa, kedy mu boli požičané peniaze prevedené na účet. Pohľadávka bola zabezpečená zriadením záložného práva v prospech veriteľa na určené nehnuteľnosti, tovarové zásoby, materiálové zásoby a nedokončenú výrobu dlžníka, ktoré sú vo vlastníctve dlžníka, všetky splatné aj nesplatné pohľadávky, ktoré má dlžník voči tretím osobám v okamihu registrácie záložného práva, ako aj všetky pohľadávky, ktoré vzniknú dlžníkovi voči tretím osobám v budúcnosti a všetky platné ochranné známky. Dňa 1.10.2010 bola uzatvorená Zmluva o prevode ochranných známok medzi prevádzajúcim Radoma, s.r.o., Prešov a nadobúdateľom PROFIT-INVEST, s.r.o., predmetom ktorej bol prevod ochranných známok špecifikovaných v článku II tejto zmluvy z prevádzajúceho na nadobúdateľa. Na základe vykonaného dokazovania a aplikáciou ustanovení § 57, § 60 a § 62 ods. 1 ZKR súd prvého stupňa uzavrel, že návrh žalobcu nie je dôvodný. Podľa názoru žalobcu, postúpenie pohľadávok zmluvou zo dňa 1.10.2010, je voči veriteľom v konkurze právne neúčinné, pretože ide o ukracujúci právny úkon v zmysle § 60 ZKR, keďže úpadca konal v úmysle ukrátiť veriteľov a tento v čase postúpenia pohľadávok už mal záväzky voči viacerým veriteľom, čo vyplýva z konečného zoznamu pohľadávok, ktoré boli prihlásené do konkurzu a existovali v čase podpísania zmluvy už dňa 1.10.2010. Žalovaný však nie je vo vzťahu k úpadcovi spriaznenou osobou a nie je spriaznenou osobou ostatných spoločností, ktoré žalobca v žalobe uvádza. Pre posudzovanie odporovateľnosti podľa § 60 ZKR sa vyžaduje, aby dlžník urobil právny úkon s úmyslom ukrátiť svojich veriteľov a tento úmysel musel byť druhej strane známy. Musí sa teda preukázať, že dlžník urobil právny úkon s úmyslom ukrátiť uspokojenie pohľadávok veriteľov, súčasne sa musí preukázať, že druhej strane právneho úkonu musel byť úmysel dlžníka ukrátiť uspokojenie pohľadávok veriteľov známy. Existenciu úmyslu dlžníka a vedomosť druhej strany o tomto úmysle alebo osoby, v prospech ktorej bol právny úkon urobený, je povinný preukázať žalobca. Úmysel dlžníka a vedomosť druhej strany právneho úkonu o tomto úmysle sa zákonom predpokladá vtedy, ak dlžník urobil právny úkon v prospech osoby s ním spriaznenej. Žalobca na podporu svojich tvrdení sa odvoláva na ustanovenie § 57 ods. 1 až 4, ako aj § 60 až 63 ZKR, pričom len konštatuje, že sa jedná o ukracujúci právny úkon a že úpadca jednal v úmysle ukrátiť veriteľov. Svoje tvrdenia preukazoval na podporu ukrátenia uspokojenia pohľadávok konkurzných veriteľov prihláškami v konkurznom konaní, avšak ohľadom výšky majetku úpadcu v čase vykonania napadnutého právneho úkonu a po prevode pohľadávok zmluvou zo dňa 1.10.2010 nijakým spôsobom podstatné zníženie majetku úpadcu nepreukázal. Preto súd vyslovil názor, že dôkazné bremeno žalobca neuniesol a nepreukázal ukrátenie uspokojenia pohľadávok konkurzných veriteľov ako jednej zo základných podmienok úspešnosti odporovateľnej žaloby v zmysle § 57 ods. 4 ZKR. Taktiež pokiaľ ide o odporovanie právneho úkonu podľa ustanovenia § 60 ZKR, je podmienkou, že žalovaný musel vedieť o úmysle dlžníka ukrátiť svojich veriteľov. Súd aj v takom prípade je toho názoru, že žalobca nepreukázal úmysel druhej strany, že tento úmysel jej bol známy. Je nepochybné, že ZoPP podpísal žalovaný a úpadca dňa 1.10.2010, avšak žalovaný nemohol predpokladať, že sa úpadca dostane do takých problémov, že bude na jeho majetok vyhlásený konkurz, ktorý aj bol vyhlásený s účinkami konkurzu, ktoré nastali zverejnením v Obchodnom vestníku č. 14/2012 dňa 20.1.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 21.1.2012. Z toho vyplýva, že z okolností danej veci muselo byť zrejmé, že dlžník robí právny úkon s úmyslom ukrátiť svojich veriteľov, avšak tento úmysel musel byť druhej strane známy, čo sa v tomto konaní nepreukázalo. Naopak, konateľ úpadcu Y. Q. a konateľ žalovanej spoločnosti GESENS, s.r.o., W. F. vo výpovediach uviedli, že predtým nemali žiadne obchodné vzťahy, a pokiaľ ide o odkúpenie pohľadávok od spoločnosti VPMK, s.r.o., toto inicioval pán Q.Ľ., načo zareagoval žalovaný, pričom z jeho strany išlo o štandardný postup pri odkupovaní pohľadávok. Neobstojí len hypotetická úvaha žalobcu, že vedomosť žalovaného o úmysle úpadcu ukrátiť veriteľov a zároveň samotný tento úmysel úpadcu vyplýva z nadväznosti právnych úkonov tak, ako boli zistené v rámci vykonaného dokazovania, pretože správca - žalobca v hypotetickej rovine rozvíja v čase odporovaného právneho úkonu (1.10.2010) úpadok dlžníka z titulu predĺženia, a ak by podal návrh na vyhlásenie konkurzu skôr než došlo k prevodu majetku, boli by pomerne uspokojení všetci veritelia, ktorí by prihlásili svoje pohľadávky v konkurze. Vedomosť žalovaného o úmysle úpadcu ukrátiť veriteľov žalobca vidí v tom, že zároveň aj samotný úmysel vyplýva z nadväznosti právnych úkonov a postupu s cieľom zúčastnených subjektov zbaviť úpadcu majetku a tento previesť na Kontakt Bau, s.r.o., s cieľom zlikvidovať záväzky zúčastnených subjektov voči úpadcovi bez ich reálnej úhrady. Nepopiera, že toto sú nepochybne štandardné úkony, ktoré sú pri podnikateľskej činnosti bežné, avšak v tomto prípade poukazuje na ich vzájomnú súvislosť a na to, že boli urobené len v rámci okruhu týchto subjektov. Súd prvého stupňa sa s týmto jeho názorom nestotožnil, pretože v rámci vykonaného dokazovania nebolo zistené a nijakým spôsobom preukázané nekalé konanie zo strany žalovaného a ďalších subjektov, ktoré boli zúčastnené pri vzájomných zápočtoch pohľadávok navzájom medzi sebou, pričom zákon nevylučuje takýto postup a takéto konanie, a v rámci obchodných stykov ide o bežný právny úkon a bežný postup, ktorý sa aj v praxi často realizuje, o to zvlášť, že ide o obchodnoprávne vzťahy. Keďže žalobca nepreukázal úmysel dlžníka ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle ukrátiť veriteľov, pričom žalovaný preukázal opak tým, že odkúpenie pohľadávok vykonával v rámci bežnej obchodnej činnosti, návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnému žalovanému priznal ich náhradu z titulu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 13.080,80 eur. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal o jeho zrušenie a vec mu vrátiť na doplnenie konania a na nové rozhodnutie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania. Odvolanie zdôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu sa mu odňala možnosť konať pred súdom. Podľa jeho názoru, napadnutý rozsudok je vydaný v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p.. Rozsudok, ktorý takéto odôvodnenie neobsahuje, je v rozpore s ústavným princípom riadneho a spravodlivého procesu podľa Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 33Cdo 903/2008). Súd sa neriadil zásadami uvedenými v § 132 a § 157 ods. 2 O.s.p., a preto je napadnuté rozhodnutie pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, a teda zaťažené vadou, ktorá spôsobuje jeho nezákonnosť. Podaným návrhom sa domáhal vyslovenia neúčinnosti zmluvy o postúpení pohľadávok z 1.10.2010, ktorou boli úpadcom na žalovaného postúpené pohľadávky v hodnote 388.833,04 eur za sumu 130.000,- eur, a to podľa § 60 ZKR ako ukracujúci úkon v spojení s § 57 ods. 4 ZKR. Ukrátenie a úmysel ukrátiť preukazoval tým, že v čase uzavretia zmluvy už úpadca nemal iný majetok, ktorým by vedel vyrovnať svoje iné záväzky, lebo - už prebehla 22.9.2010 dražba nehnuteľného a hnuteľného majetku na základe realizovaného záložného práva, - existovali už splatné pohľadávky, ktoré boli prihlásené do konkurzu, - existujúci majetok - pohľadávky aj ochranné známky boli založené záložnými právami v prospech PROFIT-INVEST, s.r.o, ktoré aj získal do vlastníctva na základe dražby aj kúpnymi zmluvami (ochranné známky a hnuteľné veci), - odplata za postúpené pohľadávky bola dohodnutá na 130.000,- eur, t.j. v 1/3-ine z ich hodnoty a nebola uhradená, ale započítaná so záväzkami úpadcu, ktoré na základe ich postúpenia veriteľmi úpadcu získal žalovaný. Ak v tejto súvislosti okresný súd vykonal aj výsluchy svedkov, a to konateľa úpadcu dňa 19.6.2013, A. I. dňa 6.5.2013, konateľa žalovaného p. F. 17.12.2012, v odôvodnení rozsudku nie sú vôbec tieto dôkazy spomenuté a ani nie je jasné, ako tieto dôkazy vyhodnotil, či ich vôbec bral do úvahy. K výpovediam p. Q. a F. žalobca zaujal stanovisko v podaní z 20.2.2013, na ktorom trvá aj pre účely odvolania. Taktiež poukázal na svoje podanie zo dňa 19.6.2013, označené ako záverečné stanovisko, na ktorom taktiež zotrváva aj pre účely odvolania. Podľa jeho názoru, podstatné pre posúdenie, či majetok úpadcu postačoval na úhradu existujúcich pohľadávok, je stav v čase vykonania úkonu. Nebolo možné preukazovať výšku majetku po 1.10.2010, pretože žiadny majetok už úpadca v tom čase nemal. Nesprávny je aj názor súdu na preukazovanie úmyslu. Je len pochopiteľné, že ak úpadca (Q.) bol dohodnutý so žalovaným GESENS (F.) a vedia, že im tento úmysel má preukázať žalobca, úmysel ukrátiť a aj vedomosť o tomto budú popierať. Súd mal pri hodnotení úmyslu rozlišovať, či ide o úmysel priamy, alebo či ide o úmysel nepriamy. V tejto súvislosti poukázal na výpoveď F. a Q. ako štatutárov účastníkov ZoPP zo dňa 1.10.2010. Taktiež nie je pravdou, že z jeho strany nebolo preukázané zníženie majetku úpadcu. Už v žalobe bolo poukázané na záložné práva, ktoré zriadil úpadca v prospech poskytovateľa pôžičky. Záložné práva boli zriadené na záloh: - všetok nehnuteľný majetok, stavby a pozemky - vklad záložného práva v KN - LV č. XXXX k.ú. S., V XXXX/XX - pol. VZ XXX/XX, - všetok existujúci hnuteľný majetok, ale aj ten, ktorý úpadca nadobudne v budúcnosti - toto záložné právo bolo zaregistrované v Centrálnom registri záložných práv dňa 10.6.2010 pod č. XXXX/XXXX, 18.8.2010 pod č. XXXXX/XXXX, - všetky existujúce záväzky, ako aj tie, ktoré nadobudne v budúcnosti - zaregistrované v Centrálnom registri záložných práv dňa 10.6.2010 pod č. XXXXX/XXXX, pričom Centrálny register záložných práv je verejným registrom. Takto zriadené záložné právo neumožňovalo žiaden majetok použiť na vysporiadanie iného záväzku úpadcu, ako záväzku z titulu zmluvy o pôžičke. Túto skutočnosť súd nijako nezdôvodnil a ani nespomenul. Opomenul aj tú skutočnosť, že 22.9.2010 bol odpredaný všetok majetok úpadcu na dražbe. Podľa súvahy k 30.9.2010 bol stav majetku úpadcu mínus 616.012,- eur, teda záväzky vysoko prevyšovali majetok. Súd si predloženú súvahu ani len nevšimol. Pritom podľa tejto súvahy bol do majetku zahrnutý aj majetok, ktorý už bol na dražbe predaný, ale odúčtovaný nebol. Svedčí o tom riadok dlhodobý hmotný majetok 2.711.128,- eur pozostávajúci zo stavieb 2.062.394, - eur, pozemkov 14.163,- eur a samostatných HV 448.500,- eur. Keď už boli odpredané, je zrejmé, že k 1.10.2010 neexistoval majetok, z ktorého by bolo možno uhradiť záväzky už existujúce. Postúpením pohľadávok v nominálnej hodnote 388.833,04 eur došlo k zníženiu majetku o túto sumu zo sumy pohľadávok 448.118,- eur podľa súvahy. Aj ostávajúce pohľadávky však boli založené v PROFIT-INVEST, s.r.o. podľa zápisu v CRZP na základe záložnej zmluvy. Zároveň súd prvého stupňa konštatoval, že podmienkou podľa § 60 ZKR je, že žalovaný musel vedieť o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľov. Pojem „musel vedieť“ vykladá zrejme nesprávne. Podľa § 60 ods. 1 ZKR možno odporovať úkonu, ktorý bol urobený s úmyslom ukrátiť svojich veriteľov a tento úmysel bol alebo musel byť druhej strane známy. Pojem „musel vedieť“ zákon nepozná, ale pojem „musel byť druhej strane známy“ je treba vykladať so zreteľom na všetky okolnosti, t.j. podmienka „musel byť známy“ je splnená aj vtedy, ak o tom nevedel, ale vzhľadom na všetky okolnosti, pri konaní žalovaného s odbornou starostlivosťou, mal alebo mohol vedieť o tomto úmysle. Preto záver súdu, že 1.10.2010 pri podpise zmluvy nemohol žalovaný predpokladať, že sa dostane do problémov a že bude vyhlásený konkurz, pričom poukazuje, že úpadca a on nemali žiadne obchodné vzťahy, je nesprávny a účelový. Taktiež je nesprávny záver prvostupňového súdu, že neboli medzi úpadcom a žalovaným žiadne vzťahy, ktoré by vylučovali ich bližšiu spoluprácu, a teda aj prípadnú vedomosť žalovaného o úmysle úpadcu ukrátiť veriteľov. Ako totiž vyplýva zo zápisnice o výsluchu X.. X. zo 14.3.2013 v trestnej veci ČVS: R.-XXX/ OEK-V.-XXXX (pripojenú ako dôkaz č.7 k podaniu z 2.4.2013), práve p. F. sprostredkoval pre úpadcu pôžičku od PROFIT-INVESTu, s.r.o.. Nie je teda pravdou, že sa p. Q. a p. F. spoznali až v súvislosti s odporovanou zmluvou, a naviac je z tejto zápisnice zrejmé, že p. F. mal pomerne dobré vedomosti o majetkovej situácii úpadcu už v 06/2010. Ďalej spochybnil aj postup súdu pri vykonávaní dôkazov, ktoré nevykonal zákonným spôsobom, a to podľa § 126 ods. 2 a § 131 O.s.p.. Zo zápisníc nevyplýva, ako boli poučení, a nevyplýva ani to, či súd zisťoval okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na ich vierohodnosť. Už v žalobe navrhol pripojiť konkurzný spis 1K/58/2011 a v priebehu konania navrhol podaním z 5.3.2013, aby súd uložil žalovanému predložiť prehľad pohľadávok a záväzkov a aby uložil V. Q., v ktorej spoločnosti a na akej pozícii je Y. Q. zamestnaný. Taktiež navrhol pripojiť aj konkurzné spisy 1K/29/2011 a 1K/53/2011 na zistenie, že úpadca podal dva návrhy na vyhlásenie konkurzu, ktoré boli odmietnuté. Tieto však oboznámené a vykonané okresným súdom neboli. Taktiež súd prvého stupňa nepostupoval v súlade s § 120 ods. 4 O.s.p., keď na pojednávaní dňa 10.3.2014 vyhlásil dokazovanie za skončené a odročil ho za účelom vyhlásenia rozhodnutia. Skončeniu dokazovania malo predchádzať poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p., čo sa však nestalo. Na nasledujúcom pojednávaní 31.3.2014 súd v podstate vykonal ďalšie dokazovanie stanoviskami účastníkov. Následne boli vykonané záverečné prednesy bez toho, aby bolo dané poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Po záverečných prednesoch bolo uložené predložiť ďalšie dôkazy. Na pojednávaní 16.4.2014 predložené dôkazy však neboli vykonané spôsobom podľa § 129 O.s.p., t.j. neboli listiny prečítané alebo oboznámený ich obsah. Súd iba oboznámil, že žalobca splnil mu uloženú povinnosť. Takýto nezákonný postup súdu je treba hodnotiť ako vadu konania, ktorým bola odňatá možnosť konať pred súdom a ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie. V závere odvolania žalobca napadol aj výrok o trovách konania z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.. Súd priznal nárok na náhradu odmeny za jeden úkon právnej pomoci vo výške 1.203,41 eur. Z odôvodnenia však nevyplýva, podľa ktorého ustanovenia vyhlášky č. 655/2004 Z.z. rozhodoval, a teda ako dospel k takejto sume. Možno sa len domnievať, že priznal nárok aj zo sumy, ktorá bola požadovaná na výplatu. Ak by tomu tak bolo, v takom prípade by bolo rozhodnutie nesprávne, pretože žaloba o neúčinnosť právnych úkonov je z hľadiska odmeny konaním, pri ktorom nemožno určiť výšku podľa § 10 vyhlášky. V konaní o neúčinnosť je základná sadzba určená podľa § 11 ods. 1a vyhlášky v 1/13 výpočtového základu. Taktiež súd priznal nárok na odmenu aj za písomné podanie z 8.4.2013. Toto podanie je iba oznámením, teda nemeritórnym úkonom, za ktoré je náhrada v rozpore s označenou vyhláškou, pretože v ňom žalovaný nezaujímal žiadne zásadné a vecné stanovisko, ale ani procesné, ktoré by bolo treba považovať za také, ktoré bolo potrebné pre účelnú ochranu práva. Súd mal posúdiť nárok aj podľa § 150 O.s.p. a vyhodnotiť, či neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, a náhradu trov priznať iba sčasti, resp. nepriznať vôbec, pretože správca je povinný podľa ZKR po sankciou zodpovednosti za škodu uplatniť neúčinnosť právneho úkonu na súde a taktiež iný majetok, ktorý by bolo možné speňažiť. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 7.7.2014 žiadal potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. Poukázal predovšetkým na ustanovenie § 118a ods. 1 O.s.p., podľa ktorého, vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou, o základe veci v sporoch o ochranu hospodárskej súťaže, o základe veci v sporoch o ochranu práv porušených alebo ohrozených nekalým súťažným konaním, o základe veci v sporoch z porušenia alebo ohrozenia práva na obchodné tajomstvo, sú účastníci povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania; to neplatí, ak neboli splnené podmienky na vykonanie prvého pojednávania a došlo k jeho odročeniu (§ 101 ods. 2 O.s.p.). V súlade s ustanovením § 118a ods. 3 O.s.p., v predvolaní na súdne pojednávanie zo dňa 5.9.2012, ktoré bolo nariadené na deň 29.10.2012, boli účastníci v zmysle koncentračnej zásady súdom poučení o povinnosti uviesť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy najneskôr do skončenia prvého pojednávania. V súvislosti s ustanovením § 57 ods. 4 ZKR poukázal na to, že právny úkon ukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa v tom prípade, pokiaľ práve v dôsledku tohto právneho úkonu sa zmenšil majetok úpadcu tak, že z neho nie je možné uspokojiť prihlásenú pohľadávku konkurzného veriteľa. Žalobca síce v konaní preukazoval ukrátenie uspokojenia pohľadávok konkurzných veriteľov ich prihláškami podanými v konkurznom konaní, avšak ohľadom výšky majetku úpadcu v čase vykonania napadnutého právneho úkonu, prípadne po jeho vykonaní neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti a jeho výšku ani nijakým spôsobom nepreukazoval aj napriek tomu, že mal dôkaznú povinnosť a na túto povinnosť platila naviac aj koncentračná zásada. Nepreukázal tak ukrátenie uspokojenia pohľadávok konkurzných veriteľov ako jednej zo základných podmienok úspešnosti odporovateľnej žaloby, pričom v zmysle uvedeného ustanovenia preukázanie tvrdenia, že napadnutým právnym úkonom došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok konkurzných veriteľov, je jedným zo základných predpokladov úspešného odporovania právnemu úkonu. Dôkazné bremeno, že predmetný úkon je právnym úkonom, ktorý ukrátil uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov, bolo na žalobcovi, ktorý však dôkazné bremeno jednoznačne neuniesol. V súvislosti s ustanovením § 60 ods. 1 ZKR poukázal na to, že z opisu rozhodujúcich skutočností obsiahnutých v žalobe žalobcu zo dňa 17.5.2012 a ani z jeho prednesu na pojednávaní dňa 29.10.2012 nevyplýva, že by žalovanému bol alebo musel byť známy takýto úmysel dlžníka. Keďže žalobca si túto svoju povinnosť nesplnil (§ 118a ods. 1 O.s.p.), nepreukázal základný predpoklad pre odporovanie právnemu úkonu podľa tohto ustanovenia. Bez preukázania tohto základného predpokladu sú právne irelevantné tvrdenia, ako aj dôkazy o splnení ďalších predpokladov odporovania, pričom ak by sa tak aj stalo po súdnom pojednávaní dňa 29.10.2012, súd na ne už nemôže prihliadať. Dôkazné bremeno v spore je na žalobcovi, ktorý sa domáha určenia neúčinnosti právneho úkonu, ktorý bol preto povinný podľa § 118a ods. 1 O.s.p. opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania, čo však žalobca nepochybne neučinil. Za povšimnutie stojí aj fakt, že žalobca si v konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov pod č.k. 2Cb/67/2012 uplatnil nárok na zaplatenie doplatku odplaty za poskytované pohľadávky, vyplývajúci z identickej zmluvy o postúpení pohľadávok, pričom v tomto konaní nespochybňoval fakt, že by malo ísť o neúčinný právny úkon, avšak pre účely tohto konania už vyrukoval s koncepciou neúčinnosti tohto právneho úkonu. Žalovaný nemôže opomenúť ani ďalšiu podstatnú skutočnosť, ktorou je preklúzia žalobcom uplatneného nároku. Podľa § 57 ods. 2 ZKR (v znení platnom k 2.12.2011), právo odporovať právnemu úkonu zanikne, ak sa neuplatní u povinnej osoby alebo na súde do šiestich mesiacov od vyhlásenia konkurzu; právo odporovať právnemu úkonu sa považuje za uplatnené u povinnej osoby, len ak povinná osoba toto právo písomne uznala. V tejto súvislosti poukázal na zmenu návrhu žalobcom (6.5.2013) počas prvostupňového konania, teda že za zmenu návrhu treba považovať, ak navrhovateľ z nezmeneného skutkového stavu požaduje viac, alebo iné plnenie, prípadne rovnaké plnenie, ale na základe iného skutkového stavu. Toto rozlíšenie má svoj význam, pretože zmena návrhu je možná len so súhlasom súdu a súd o nej rozhodne uznesením, ale najmä z hľadiska plynutia premlčacích a prekluzívnych lehôt, keďže hmotnoprávne účinky zmeneného návrhu nastávajú dňom jeho doručenia súdu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1MObdoV 19/2007). Hmotnoprávne účinky zmenenej žaloby ako novouplatneného práva alebo novouplatnenej časti práva nastávajú dňom, kedy došlo súdu písomné podanie obsahujúce zmenu žaloby, prípadne dňom, keď žalobca učinil toto podanie ústne do zápisnice; týmto dňom sa preto zastavuje beh premlčacích a prekluzívnych lehôt ohľadom takto uplatnených práv. Na súdnom pojednávaní dňa 6.5.2013 zástupkyňa žalobcu v súlade s dispozičným oprávnením podľa § 95 ods. 1 O.s.p. predložila súdu návrh na zmenu návrhu, pričom súd v súlade s jej návrhom túto zmenu procesným uznesením pripustil. Táto zmena návrhu bola súdom pripustená taktiež už po uplynutí koncentrácie podľa § 118a ods. 1 O.s.p., pričom hmotnoprávne účinky takto zmeneného návrhu nastali až dňa 6.5.2013, teda už po uplynutí prekluzívnej lehoty podľa § 57 ods. 2 ZKR, pričom na preklúziu žalobcom uplatneného nároku musí konajúci súd prihliadať ex lége. K vecnej stránke sporu žalovaný uviedol, že podmienkou odporovania ukracujúceho právneho úkonu podľa § 60 ZKR je, že úkon dlžníka bol urobený s úmyslom ukrátiť svojich veriteľov, ktorý musel byť druhej strane známy. Ak ide o právny úkon urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, úmysel dlžníka a vedomosť druhej strany úkonu sa predpokladá. Vedomosť druhej strany musí existovať v čase urobenia právneho úkonu. Je zrejmé, že u žalovaného nejde o spriaznenú osobu podľa § 9 ods. 1 ZKR, pričom v prípade napadnutého právneho úkonu ide o štandardnú obchodnú transakciu. Keďže úkon postúpenia pohľadávky nebol urobený v prospech osoby s dlžníkom spriaznenej, vedomosť, toho v prospech koho bol úkon urobený, o tomto úmysle, nestačí prezumovať, ale musí byť spoľahlivo preukázaný, čiže tento úmysel musí byť známy tomu, kto mal prospech z úpadcovho odporovateľného úkonu. Tento úmysel sa musí vzťahovať k dátumu, kedy bol právny úkon urobený. V tejto súvislosti poukázal na to, že k právnemu úkonu postúpenia pohľadávok došlo viac ako jeden rok pred vyhlásením konkurzu. Pri skúmaní úmyslu ukrátiť konkurzného veriteľa, ako aj skúmaní, že tento úmysel musel byť druhej strane známy, čo sú esenciálne náležitosti pri odporovateľnosti právneho úkonu, je potrebné skúmať aj ostatné skutočnosti, ktoré uzavretiu právneho úkonu predchádzali. Žalobca vedomosť žalovaného, že došlo k ukráteniu pohľadávok veriteľov úpadcu, zdôvodňuje tým, že zistil údajný rozpor vo výpovedi konateľa žalovaného na súdnom pojednávaní na Okresnom súde Bardejov v konaní č.k. 2Cb/67/2012 a v tomto konaní, keď na pojednávaní na Okresnom súde Bardejov hovoril o troch stretnutiach a v tomto konaní uvádza iba dve stretnutia. Už z konania vedeného na Okresnom súde Bardejov pod vyššie uvedenou spisovou značkou vyplýva, že o postúpení pohľadávok sa jednalo viackrát, pretože zmluvné strany sa nevedeli dohodnúť na odplate za postupované pohľadávky. Sám konateľ úpadcu na tomto pojednávaní uviedol, že pôvodne žiadal vyššiu sumu odplaty, než aká bola dohodnutá v zmluve o postúpení pohľadávok, čo jednoznačne vylučuje úvahy žalobcu o tom, že by bol žalovaný tomuto úkonu pripisoval nejaký iný úmysel. To, z akých dôvodov chce postupca odpredať svoje pohľadávky, ho nezaujímalo, zaujímala ho iba výška odplaty za postupované pohľadávky, pričom žalovaný nemal a nemá žiadnu vedomosť o ekonomickej situácii úpadcu a ani ho táto ekonomická situácia nezaujímala. Pokiaľ by mal súd vychádzať iba zo subjektívnych úvah správcu o odporovateľnosti právneho úkonu bez toho, aby tieto úvahy boli v rámci koncentračnej zásady a dôkaznej povinnosti správcu bez akýchkoľvek pochybností dôkladne preukázané, vniesol by tým potenciálne neistotu do všetkých obchodno-právnych vzťahov podnikateľských subjektov, čo však zákonodarca zrejme nemal v úmysle. Veriteľ nesie bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa a ohľadom toho, že tento úmysel musel byť druhej strane známy, pričom v zmysle koncentračnej zásady bol žalobca povinný tieto skutočnosti v zmysle § 118a ods. 1 O.s.p. preukázať najneskôr do 29.10.2012, čo však jednoznačne neučinil. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1, 2, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že jeho odvolaniu nie je možné vyhovieť. Pokiaľ súd prvého stupňa návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. Preto odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd dopĺňa: Predovšetkým je potrebné uviesť, že návrh žalobcu zo dňa 17.5.2012 (č.l. 1) smeroval proti žalovanému: GESENS, s.r.o., Rhodyho 14, Bardejov, IČO: 43935702. Takto bol žalovaný označený aj v záhlaví napadnutého rozsudku. Počas odvolacieho konania došlo k dobrovoľnému výmazu tejto označenej spoločnosti dňa 21.11.2014 v dôsledku zlúčenia s právnym nástupcom, a to spoločnosťou REZATOX s.r.o., Pri Habánskom mlyne 16, Bratislava - Staré Mesto (výpis z Obchodného registra Okresného súdu Banská Bystrica na č.l. 289). Spoločnosť REZATOX s.r.o., so sídlom Bratislava - Staré Mesto od 31.12.2014 zmenila obchodné meno na Dukasa Corp. s.r.o., so sídlom Bratislava, Slovinská 3412/8 (výpis z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I na č.l. 290. Z návrhu žalobcu zo dňa 17.5.2012 (č.l. 1) vyplýva, že týmto návrhom žiadal určiť, že Zmluva o postúpení pohľadávok z 1.10.2010, ktorou úpadca postúpil na žalovaného pohľadávky voči dlžníkovi Kontakt Bau, s.r.o., Partizánska 1265/21, Bardejov, IČO: 36 947 763, v celkovej hodnote 388.833,04 eur za odplatu 160.000,- eur, je voči veriteľom úpadcu v konkurze právne neúčinná a žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 388.833,04 eur. Odporovateľnosť tohto právneho úkonu zdôvodnil ustanovením § 60 ZKR. Podľa § 60 ods. 1, 2, 3 ZKR, odporovať možno tiež každému právnemu úkonu, ktorým dlžník ukrátil svojich veriteľov (ďalej len „ukracujúci právny úkon“), ak bol urobený s úmyslom dlžníka ukrátiť svojich veriteľov a tento úmysel bol alebo musel byť druhej strane známy. Ak ide o právny úkon urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle sa predpokladá, ak sa nepreukáže opak. Odporovať možno len tým ukracujúcim právnym úkonom, ktoré boli urobené počas piatich rokov pred začatím konkurzného konania. V súvislosti s odporovaním ukracujúcemu právnemu úkonu v zmysle tohto ustanovenia súd prvého stupňa uzavrel, že pri jeho aplikácii sa vyžaduje, aby dlžník urobil právny úkon s úmyslom ukrátiť svojich veriteľov a tento úmysel musel byť druhej strane známy. Existenciu úmyslu dlžníka a vedomosť druhej strany o tomto úmysle alebo osoby, v prospech ktorej bol právny úkon urobený, je povinný preukázať žalobca. Z doposiaľ vykonaného dokazovania nevyplýva záver (aj podľa názoru odvolacieho súdu), že žalobca preukázal druhú podmienku odporovania ukracujúcemu právnemu úkonu podľa § 60 ods. 1 ZKR, a to že tento úmysel bol alebo musel byť druhej strane (v tomto prípade žalovanému ako postupníka zo ZoPP zo dňa 1.10.2010) známy. Nie je pritom postačujúce preukázanie iba prvej podmienky, že ukracujúci právny úkon bol urobený s úmyslom dlžníka ukrátiť svojich veriteľov. Ako už bolo vyššie uvedené, zmluva o postúpení pohľadávky bola uzavretá medzi predchodcom úpadcu ako postupcom a predchodcom žalovaného ako postupníkom dňa 1.10.2010, pričom na majetok úpadcu bol vyhlásený konkurz dňa 20.1.2012. Teda pokiaľ ide o uvedenú zmluvu o postúpení pohľadávky, je potrebné prisvedčiť tvrdeniu žalovaného, že sa jednalo o štandardnú obchodnú transakciu v zmysle bežných obchodných vzťahov. V tejto súvislosti odvolací súd znovu odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom ohľadom nepreukázania zo strany žalobcu ukracujúceho právneho úkonu v zmysle § 60 ods. 1 ZKR. To isté sa týka aj odseku 2 tohto ustanovenia, podľa ktorého, ak ide o právny úkon urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle sa predpokladá, ak sa nepreukáže opak. Aj podľa názoru odvolacieho súdu splnenie tohto ustanovenia (§ 60 ods. 2 ZKR) do úvahy neprichádza, pretože žalobca počas celého konania nepreukázal, že ide o právny úkon (ZoPP) urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom. Pokiaľ poukazuje na možnú previazanosť Y. Q. (konateľa postupcu) a W. F. (konateľa postupníka) aj podľa názoru odvolacieho súdu ide iba o nepreukázané domnienky žalobcu. V tejto súvislosti nemožno uznať žiadnu z odvolacích námietok žalobcu, pokiaľ nimi preukazuje dôvodnosť odporovania ukracujúcemu právnemu úkonu podľa § 60 ZKR. V podanom návrhu zo dňa 17.5.2012 (č.l. 1), ako aj v odvolaní žalobca poukazuje zároveň na ustanovenie § 57 ods. 4 ZKR, podľa ktorého odporovať podľa tohto zákona možno len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Aby odporovateľnosť bolo možné posúdiť podľa tohto ustanovenia, musí byť najsamprv splnená podmienka podľa § 57 ods. 2 ZKR, podľa ktorého právo odporovať právnemu úkonu zanikne, ak sa neuplatní u povinnej osoby alebo na súd do jedného roka od vyhlásenia konkurzu; právo odporovať právnemu úkonu sa považuje za uplatnené u povinnej osoby, len ak povinná osoba toto právo písomne uznala. V súvislosti s vyššie citovaným ustanovením neušlo pozornosti odvolaciemu súdu nasledovné zistenie: Ako už bolo uvedené, návrhom na začatie konania zo dňa 17.5.2012 (č.l. 1) žalobca sa domáhal odporovateľnosti ukracujúcemu právnemu úkonu, a to Zmluvy o postúpení pohľadávok z 1.10.2012, ktorou úpadca postúpil na žalovaného pohľadávky proti dlžníkovi Kontakt Bau, s.r.o., Partizánska 1265/21, Bardejov, IČO: 36 947 763, v celkovej hodnote 388.833,04 eur za odplatu 160.000,- eur. Označená zmluva o postúpení pohľadávok sa nachádza na č.l. 7 spisu, pričom v jej čl. III. je uvedená odplata za postupcom postupované pohľadávky vo výške 160.000,- eur. Na pojednávaní dňa 6.5.2013 (č.l. 217) súd prvého stupňa pripustil zmenu žaloby tak, že žalobca žiada určiť, že Zmluva o postúpení pohľadávok z 1.10.2010, ktorou úpadca postúpil na žalovaného pohľadávky proti dlžníkovi Kontakt Bau, s.r.o., Partizánska 1265/21, Bardejov, IČO: 36 947 763, v celkovej hodnote 388.833,04 eur za odplatu 130.000,- eur je voči veriteľom úpadcu v konkurze právne neúčinná a žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi do všeobecnej podstaty sumu 388.833,04 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Na č.l. 261 sa nachádza Zmluva o postúpení pohľadávky medzi tým istým postupcom a postupníkom zo dňa 1.10.2010, v ktorej v č.l. III. sa uvádza odplata za postupcom postupovanej pohľadávky vo výške 130.000,- eur. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že práve z tejto zmluvy vychádzal súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci samej, i keď existovala aj ZoPP z toho istého dňa za odplatu 160.000,- eur. V súvislosti s vyššie uvedeným zistením odvolací súd uzatvára, že žalobca na pojednávaní dňa 6.5.2013 bez zmeny skutkového stavu navrhol niečo iné, než požadoval pôvodne návrhom na začatie konania zo dňa 17.5.2012. V súvislosti so zmenou návrhu na pojednávaní dňa 6.5.2013 a jeho pripustením nemožno okresnému súdu nič vytknúť, keď jeho postup bol správny v súlade s § 95 O.s.p.. Na uvedenom pojednávaní boli prítomní prinajmenšom obaja zástupcovia účastníkov konania. Teda ak zmena návrhu súdom prvého stupňa bola pripustená na uvedenom pojednávaní v súlade s jeho písomným podaním z toho istého dňa (č.l. 227) a na žalobcu ako úpadcu bol vyhlásený konkurz ešte dňa 20.1.2012, odvolací súd konštatuje, že žalobca o zmenu petitu pôvodného návrhu požiadal bez zmeny skutkového stavu až po uplynutí jedno-ročnej prekluzívnej lehoty, už aj z toho dôvodu bolo potrebné návrh žalobcu zamietnuť (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.5.2012, sp.zn. 4Obdo 13/2012). Čo sa týka odvolacej námietky žalobcu ohľadom nesprávneho postupu súdu prvého stupňa na pojednávaniach v súvislosti s ustanovením § 126 ods. 2 a § 131 O.s.p., v tejto súvislosti odvolací súd po preskúmaní zápisníc z jednotlivých pojednávaní takéto pochybenie nezistil. Ak okresný súd vyhlásil na pojednávaní dňa 10.3.2014 dokazovanie za skončené a na nasledujúcich pojednávaniach vykonával ďalšie dôkazy, takémuto jeho postupu nebránilo žiadne z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta, že účastníci vôbec neboli, resp. nesprávne boli poučení v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., takéto zistenie môže mať za následok iba to, že v odvolacom konaní možno uviesť skutočnosti alebo označiť dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa (§ 205a ods. 1 písm. c) O.s.p.). Odvolací súd taktiež dospel k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka žalobcu ako odvolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku, pretože tento vyhovuje požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p.. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci samej. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. V tejto súvislosti možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Skutkové a právne závery prvostupňového súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 4 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR; a preto odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej o zamietnutí návrhu žalobcu ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Dôvodná je však posledná odvolacia námietka žalobcu spočívajúca v tom, že súd prvého stupňa nesprávne priznal nárok na náhradu odmeny za jeden úkon právnej pomoci vo výške 1.203,41 eur. Z odôvodnenia rozsudku ohľadom priznaných trov konania totiž nevyplýva, podľa ktorého ustanovenia vyhlášky č. 655/2004 Z.z. postupoval, teda či pri výpočte úkonu právnej služby vychádzal zo sumy, ktorá bola požadovaná na výplatu, resp. či nebolo potrebné základnú sadzbu určiť podľa § 11 ods. 1 a vyhlášky v 1/13 výpočtového základu. V tejto súvislosti je odôvodnenie rozsudku v tejto časti nepreskúmateľné. Z uvedeného dôvodu odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania a v tomto rozsahu mu vec vracia na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.). Pri novom rozhodovaní o trovách tak prvostupňového, ako aj odvolacieho konania je taktiež daná možnosť úvahy súdu nárok na náhradu trov posúdiť podľa § 150 ods. 1 O.s.p., a to vzhľadom na to, že v zmysle ZKR je správca povinný pod sankciou zodpovednosti za škodu uplatniť neúčinnosť právneho úkonu na súde, pričom nie vždy musí byť úspešný. Ak by v zmysle tohto ustanovenia o trovách celého konania súd prvého stupňa rozhodol, dôvody hodné osobitného zreteľa musia byť náležite zdôvodnené. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.