Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 13Co/57/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114220752 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114220752.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr. Jozefa Engela a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: H. S., nar. X.XX.XXXX, bytom Q. XXX, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Klimekom, so sídlom Prešov, Sládkovičova 8, proti žalovanému: Slovenská republika, zast. Generálnou prokuratúrou SR, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 9.2.2015 pod č. k. 28C/231/2014-68, jednohlasne takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, ktorou bol žalovaný zaviazaný na plnenie žalobcovi a na náhradu trov konania. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania na účet jeho právneho zástupcu vo výške 160,09 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Prešov vyššie označeným rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.442,19 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 29.4.2014 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 708,45 eur na účet jeho právneho zástupcu, všetko do 15 dní od jeho právoplatnosti. V prevyšujúcej časti týkajúcej sa úrokov z omeškania návrh zamietol. Vychádzal z odôvodnenia návrhu, ktorým žalobca žiadal, aby súd rozhodol o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tak, aby zaviazal žalovaného k zaplateniu istiny vo výške 1.442,19 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 22.3.2014 do zaplatenia, dôvodiac, že i napriek tomu, že najsamprv označil ako žalovaných Slovenskú republiku, zast. Generálnou prokuratúrou, a Slovenskú republiku, zast. Ministerstvom spravodlivosti, nebolo reagované na žiadosť právneho zástupcu žalobcu s poukazom na ustanovenie § 118 ods. 2 O.s.p., ako aj zákona č. 514/2003 Z.z., s tým, že orgánom, ktorý zastupuje štát v tomto konaní, je Generálna prokuratúra SR. V zmysle ustálenej judikatúry musí súd ex offo konať s orgánom štátu, a ktorý je zodpovedný v zmysle označeného zákona, keďže pasívne legitimovaný je štát. Orgán štátu ho iba zastupuje. Súd si dal pripojiť vyšetrovací spis žalobcu - obvineného H. S. ČVS: Y.-XXX/X-Y.-W.-XXXX, z ktorého zistil, že v trestnom konaní vyšetrovateľ vzniesol obvinenie voči žalobcovi (č. l. 84) a následne Okresná prokuratúra W. svojím uznesením zo dňa 18.10.2012 (č. l. 8 tohto spisu) trestné konanie voči nemu zastavila. Avšak voči vzneseniu obvinenia zo dňa 16.7.2012 zo strany vyšetrovateľa policajného zboru bola podaná zo strany žalobcu sťažnosť, o ktorej následne rozhodla Okresná prokuratúra W. uznesením (č. l. 90 vyšetrovacieho spisu), keď sťažnosť H. S. zamietla, pretože nie je dôvodná, a vo svojom odôvodnení uviedla vyšetrovateľovi, že správne rozhodol o vznesení obvinenia H. S.. Následne došlo k zastaveniu trestného stíhania v októbri 2012, ale podľa názoru súdu práve tým, že vyšetrovateľ vzniesol obvinenie, voči ktorému podal žalobca sťažnosť a prokurátor nariadil ďalšie vyšetrovanie vo veci s tým, že túto sťažnosť zamietol napriek tomu, že nakoniec okresná prokuratúra zastavila trestné stíhanie, je v konečnom dôsledku orgánom, ktorý koná v mene štátu (Generálna prokuratúra). Z pripojeného označeného vyšetrovacieho spisu vyplýva, že voči žalobcovi bolo dňa 16.7.2012 vznesené obvinenie za zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona. Voči vzneseniu obvinenia podal žalobca v zákonnej lehote sťažnosť. Dňa 26.7.2012 vydal prokurátor Okresnej prokuratúry W. uznesenie, ktorým rozhodol podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, že sťažnosť obvineného H. S. zamieta, pretože je nedôvodná. Vyšetrovanie naďalej pokračovalo v zmysle uznesenia okresnej prokuratúry, ktorým sťažnosť obvineného zamietol, kde prokurátor uviedol, že z doposiaľ zabezpečených dôkazov vyšetrovateľ správne rozhodol o vznesení obvinenia, pretože je odôvodnený zámer, že svojím konaní naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu ublíženia na zdraví. Na základe tohto uznesenia vyšetrovateľ vo veci ďalej konal. Dňa 28.9.2012 predložil Okresnej prokuratúre W. návrh na podanie obžaloby na obvineného H. S.. Následne 18.10.2012 okresná prokuratúra v zmysle ustanovení § 215 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku trestné stíhanie voči obvinenému H.K. S. zastavila, pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že prokurátor nevzhliadol v konaní obvineného naplnenie skutkovej podstaty trestného činu a jeho konanie nemožno považovať za trestné, pretože v ňom absentuje subjektívna a objektívna stránka trestného činu. Žalobca ako obvinený si v konaní zvolil obhajcu. Po skončení vyšetrovania a predložení spisu na prokuratúru, prokurátor uznesením zo dňa 18.10.2012 trestné stíhanie voči žalobcovi zastavil podľa § 215 písm. b/ Trestného poriadku. Vzhľadom na zastavenie trestného stíhania voči jeho osobe mu vznikla trestným stíhaním škoda, za ktorú zodpovedá štát v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., pozostávajúca zo zaplatených trov obhajoby vo výške 1.442,19 eur, ktoré si uplatňuje v tomto konaní. Na základe vykonaného dokazovania a aplikáciou ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci, súd prvého stupňa uzavrel, že návrh žalobcu proti označenému žalovanému je dôvodný. V prvom rade sa opätovne vyjadril k námietke Generálnej prokuratúry SR, že nie je orgánom štátu, ktorý zastupuje štát v zmysle označeného zákona. Zopakoval, že v zmysle ustálenej judikatúry musí konať vo veci a musí sám určiť bez ohľadu na to, ktorý orgán žalobca žaluje. Žalobcovi by plne, v zmysle zaužívanej judikatúry, stačilo podať žalobu v zmysle označeného zákona len tak, že by žaloval Slovenskú republiku bez zastupujúceho orgánu a súd by musel sám určiť, ktorý orgán je zastupujúcim štát. Po oboznámení sa s príslušným vyšetrovacím spisom dospel k záveru, že orgánom, ktorý koná v mene štátu, je Generálna prokuratúra SR, a to v zmysle § 4 ods. 1 písm. f/. Generálna prokuratúra v konaní namietala, že celé vyšetrovanie skončilo rozhodnutím prokurátora, že trestné konanie zastavil 18.10.2012. Avšak toto nebolo jediné rozhodnutie prokurátora vo veci. Dňa 16.7.2012 bolo vznesené obvinenie proti žalobcovi, voči ktorému podal ako obvinený sťažnosť. Prvé rozhodnutie okresnej prokuratúry bolo uznesenie zo dňa 28.7.2012, kedy túto sťažnosť zamietol a vrátil vec naspäť na vyšetrovanie veci. V uznesení okresný prokurátor uviedol, že vyšetrovateľ postupoval správne pri vznesení obvinenia voči žalobcovi. Následne podal vyšetrovateľ návrh na podanie obžaloby dňa 26.9.2012 a až následne okresná prokuratúra zastavila 18.10.2012 trestné stíhanie voči žalobcovi. Teda súd má za to, že práve Generálna prokuratúra je orgán verejnej moci, ktorý zastupuje štát v tomto konaní, pretože škodu spôsobila prokuratúra a nie vyšetrovateľ, pretože po sťažnosti žalobcu reagovala tak, že túto sťažnosť zamietla a toto rozhodnutie súd považuje za kľúčové a z tohto odvíja zastupovanie štátu v tomto konaní. Rozhodujúcim je teda uznesenie o vznesení obvinenia a následné uznesenie okresnej prokuratúry o zamietnutí sťažnosti obvineného - žalobcu. Súd prvého stupňa uzavrel, že orgánom verejnej moci, ktorý koná v mene štátu v tomto konaní, je Generálna prokuratúra SR. Čo sa týka priznaných trov obhajoby žalobcovi vo výške 1.442,19 eur, jednalo sa o tri úkony - ďalšia porada s klientom 31.7., 25.7. a 15.8.. V tomto smere čo sa týka výšky uplatneného nároku teda žalobca dôkazné bremeno uniesol. Predložil súdu doklady o tom, že takáto ďalšia porada s klientom prebehla, žalobca to vo svojej výpovedi aj potvrdil. Účelnosť týchto ďalších porád mal súd za preukázanú nielen z tvrdení žalobcu, ale aj zo samotného vyšetrovacieho spisu, pretože každá porada s klientom predchádzala nejakým úkonom vo vyšetrovaní, ktoré na ňu nadväzovali, a znamenala prípravu na tieto úkony, a to či už po výsluchu svedkov, alebo pred ich výsluchom, alebo pred podaním obžaloby. Teda pochybnosť o účelnosti týchto právnych úkonov súd nemal. Okrem istiny priznal žalobcovi aj 9,25 % úrok z omeškania ročne od 29.4.2014 do zaplatenia, a to v zmysle § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Žalobca uplatnil svoj nárok na úrok z omeškania od 22.3.2014, pretože v tom čase bola doručená Generálnej prokuratúre žiadosť na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Generálna prokuratúra však namietala tú skutočnosť, že nedošlo k prerokovaniu tohto návrhu, a preto by sa mal úrok z omeškania priznať až po uplynutí šiestich mesiacov od vybavenia žiadosti. Z vykonaného dokazovania však je zrejmé, že Generálna prokuratúra postupovala pri vybavovaní tak, že 29.4.2014 postúpila vec Ministerstvu spravodlivosti s tým, že vo veci je nepríslušná konať a zároveň oznámila, že posiela uvedenú žiadosť Ministerstvu spravodlivosti SR. Z jeho vyjadrenia zo dňa 4.7.2014 zase vyplýva, že Ministerstvo spravodlivosti vrátilo žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody Generálnej prokuratúre a tá 15.7.2014 oznámila, že vo veci nebude konať. Preto s poukazom na ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. priznal žalobcovi úroky z omeškania dňom oznámenia Generálnej prokuratúre, že neuspokojí nárok žalobcu na náhradu škody. Týmto dňom je deň 29.4.2014. V tejto súvislosti neobstojí tvrdenie Generálnej prokuratúre, že by sa v tomto prípade mala použiť zákonom stanovená 6-mesačná lehota. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu v celkovej výške 708,45 eur pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia a súdneho poplatku z podaného návrhu. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalovaný odvolanie, ktorým žiadal o jeho zmenu tak, aby návrh žalobcu bol v celom rozsahu zamietnutý, alternatívne zrušiť rozsudok a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Rozsudok považuje v celom rozsahu za nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený. I naďalej zastáva názor, že Generálna prokuratúra SR nie je oprávnená konať v mene štátu v tomto súdnom konaní. Naopak, má za to, že v danej veci mal súd konať v mene štátu s Ministerstvom vnútra SR, keďže v predmetnej trestnej veci tvoriacej právny základ nároku žalobcu nebola podaná obžaloba, a teda nedošlo ku zákonom požadovanému (kumulatívnemu) naplneniu podmienok § 4 ods. 1 písm. b/, bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré jediné by bolo spôsobilé vylúčiť príslušnosť Ministerstva vnútra SR zastupovať štát v tomto konaní. Okresný súd ustálil príslušnosť Generálnej prokuratúry SR zastupovať štát v konaní usúdiac, že zodpovedá za vydanie rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia (ďalej len „rozhodnutie o sťažnosti“). Popri vyššie citovanej právnej úprave súd prehliadol i to, že sám nie je oprávnený posudzovať zákonnosť ním vyzdvihnutého rozhodnutia prokurátora. Keďže rozhodnutie o sťažnosti nebolo následne zrušené alebo zmenené, dodnes ho je potrebné považovať za zákonné. Právna fikcia nezákonnosti zaťažuje v zmysle ustálenej praxe súdov len uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré bolo vydané v pôsobnosti Ministerstva vnútra SR. Táto skutočnosť tiež potvrdzuje príslušnosť tohto ministerstva zastupovať štát v tomto konaní. Ďalej uviedol, že súd sa zákonným spôsobom nevysporiadal ani s problematikou úrokov z omeškania, keď ignoroval znenie § 16 ods. 4, vety poslednej, zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého, ak súd rozhodnutím o náhradu škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia na neskôr. Ak Generálna prokuratúra SR postúpila 29.4.2014 žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku Ministerstvu spravodlivosti SR, realizovala tým len svoju zákonnú povinnosť danú jej ustanovením § 15 ods. 2 citovaného zákona (vrátane vyrozumenia žalobcu). Tento úkon nemožno zamieňať s vyrozumením o výsledku prerokovania v zmysle § 16 ods. 4, vety prvej, zákona, rovnako ako nemožno posudzovať postúpenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku príslušnému orgánu s prerokovaním žiadosti príslušným orgánom. Keďže Generálna prokuratúra SR žiadosť žalobcu neprerokovala, nie je deň 29.4.2014 dňom oznámenia, že nárok žalobcu neuspokojí. Taktiež súd nemusel žalobcovi priznať úroky z omeškania vôbec. Ak tak urobil, mohol naviazať začiatok plynutia lehoty z omeškania až na márne uplynutie lehoty na plnenie stanovenej v rozsudku. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 11.3.2015 žiadal potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny a priznať náhradu trov odvolacieho konania. V tomto smere, okrem iného, zdôraznil a poukázal na svoje podania zo dňa 31.10.2014 a 7.1.2015, ktorým bolo doložené aj stanovisko Ministerstva vnútra SR k uplatnenému nároku. Žiaden ústredný orgán, ani Ministerstvo spravodlivosti SR, ani Generálna prokuratúra SR a ani Ministerstvo vnútra SR sa nepovažujú za orgány, ktoré by mali vystupovať v mene štátu - Slovenskej republiky na riešenie uplatneného nároku náhrady škody. Takýto postoj takýchto orgánov je už šikanózny voči občanovi, pretože ho vystavuje právnej neistote, u ktorého orgánu si nárok má uplatniť a ktorý orgán v prípade žaloby označiť ako konajúci v mene Slovenskej republiky. Preto v danom štádiu už nie je relevantná námietka ohľadne toho, ktoré rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní je určujúce pre ustálenie, ktorý ústredný orgán má vystupovať v mene štátu. Rozhodujúce je to, že účastníkom konania a tým, kto znáša dôsledky za spôsobenú škodu, je štát - Slovenská republika, pričom tento účastník bol aj žalovaný. V súvislosti s priznaným úrokom z omeškania ohľadom začatia jeho plynutia sa stotožnil so záverom okresného súdu. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že jeho odvolaniu nie je možné vyhovieť. Pokiaľ súd prvého stupňa návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovel, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. Preto odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom žalovaného odvolací súd dopĺňa: Podľa názoru odvolacieho súdu, podstatným a základným problémom prejednávanej veci je otázka, ktorý orgán (či Generálna prokuratúra SR alebo Ministerstvo vnútra SR) je oprávnený konať za štát v prípade uplatneného nároku žalobcu na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Výšku uplatneného nároku odvolací súd za spornú nepovažuje a v súvislosti s ňou odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom. Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. Z pripojeného vyšetrovacieho spisu vyplýva nasledujúca chronológia celej trestnej veci: Na č. l. 84 vyšetrovacieho spisu sa nachádza uznesenie zo dňa 16.7.2012, ktorým bolo vznesené obvinenie proti H. S. (v tomto konaní žalobcu) za zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného poriadku. Na sťažnosť obvineného proti tomuto uzneseniu Okresná prokuratúra W. uznesením zo dňa 26.7.2012 (č. l. 90 vyšetrovacieho spisu) jeho sťažnosť zamietla. Vyšetrovanie ďalej pokračovalo v zmysle uznesenia okresnej prokuratúry, ktorým sťažnosť obvineného zamietol, keď prokurátor uviedol, že z doposiaľ zabezpečených dôkazov vyšetrovateľ správne rozhodol o vznesení obvinenia, pretože je odôvodnený zámer, že svojím konaním naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu ublíženia na zdraví. Na základe tohto uznesenia vyšetrovateľ vo veci ďalej konal. Dňa 28.9.2012 (č. l. 198 vyšetrovacieho spisu) predložil Okresnej prokuratúre W. návrh na podanie obžaloby na obvineného H. S.. Následne dňa 18.10.2012 Okresná prokuratúra v zmysle § 215 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku trestné konanie voči obvinenému H. S. zastavila, pretože vytýkaný skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že prokurátor nevzhliadol v konaní obvineného naplnenie skutkovej podstaty trestného činu a jeho konanie nemožno považovať za trestné, pretože v ňom absentuje subjektívna a objektívna stránka trestného činu (č. l. 8 tohto spisu). Teda ak súd prvého stupňa konštatoval, že po sťažnosti žalobcu reagovala okresná prokuratúra tak, že jeho sťažnosť zamietla a toto rozhodnutie považoval za kľúčové pre posúdenie otázky, ktorý orgán štátu zodpovedá za spôsobenú škodu žalobcovi, teda že v mene štátu tak konala Generálna prokuratúra SR, s týmto jeho záverom sa odvolací súd plne stotožňuje. Z tohto dôvodu neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že v danom prípade za škodu žalobcu zodpovedá v mene štátu nie Generálna prokuratúra, ale Ministerstvo vnútra SR. Čo sa týka ďalšej odvolacej námietky žalovaného ohľadom začatia plynutia úroku z omeškania z priznanej istiny od 29.4.2014, v tejto súvislosti odvolací súd taktiež plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, ktorou bol žalovaný zaviazaný na plnenie žalobcovi a na náhradu trov konania ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešnému žalobcovi patrí právo na náhradu trov konania, pozostávajúcich z odmeny za poskytnutie právnych služieb advokátom za tri úkony právnej služby - 1. ďalšia porada s klientom zo dňa 10.3.2015 v sume 35,68 eur (1/2 sadzba), 2. vyjadrenie zo dňa 11.3.2015 v sume 71,37 eur, 3. účasť na pojednávaní dňa 30.3.2016 v sume 35,68 eur (1/2 sadzba) + prislúchajúci režijný paušál v sume 25,36 eur (2 x 8,39 + 8,58), spolu 168,09 eur. Vzhľadom na to, že odvolací súd je viazaný návrhom žalobcu a tento si uplatnil trovy odvolacieho konania iba v sume 160,09 eur, priznal mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania tak, ako si ju žalobca vyčíslil vo vyjadrení zo dňa 11.3.2015 t.j. v sume 160,09 eur. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.