Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 20Co/289/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213200788 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8213200788.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Wagshalovej v právnej veci žalobcu Československá obchodní banka, a. s., so sídlom Radlická 333/150, 150 57 Praha 5, Bratislava, IČO: 36 854 140, zast. Mgr. Petrom Olejárom, usadený euroadvokát, so sídlom Bratislava, Miletičova 21, 821 08, proti žalovaným 1. S. B., nar. XX.X.XXXX a 2. Q. B., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom V. S. XXXX/X, O. - P. J., o zaplatenie 243.848,78 Kč s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 1C 121/2013-88 zo dňa 14. 3. 2014 jednohlasne takto r o z h o d o l : I. P o t v r d z u j e sa rozsudok. II. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvého stupňa“) žalobu v celom rozsahu zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Vo svojom rozhodnutí súd prvého stupňa okrem iného uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanými bol založený záväzkový vzťah, a to zmluvou o úvere č. 002428529R zo dňa 3.5.2007, na základe ktorej poskytol žalovaným spotrebiteľský úver do výšky úverového limitu 200.000,-Kč. Žalovaní mohli čerpať poskytnutý úver dňa 3.5.2007. Prostriedky boli prevedené na účet číslo 196765610/0300, vedený na meno žalovanej v 1. rade. Bol dohodnutý úrok 10,90 % p.a., RPNM činila 12,13 % p.a., poplatok za poskytnutie úveru 2.000,- Kč. Zmluvou o úvere sa žalovaní zaviazali splatiť vyčerpaný úver v 84 anuitných splátkach vo výške 3.439,- Kč, splatných vždy k 26. dni v mesiaci, pričom prvá splátka bola splatná dňa 26.6.2007 a posledná splátka bola splatná dňa 26.5.2014. Zmluvné strany sa dohodli, že vyčerpaná nesplatená istina úveru bude úročená úrokovou sadzbou 10,9% ročne s tým, že tento úrok bude hradený mesačne ako súčasť každej anuitnej mesačnej splátky. Za každý i začatý mesiac správy úveru žalobca žalovaným účtoval poplatok 30 Kč, ktorý bol splatný vždy k 26. dni v mesiaci, počínajúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po uzatvorení Zmluvy o úvere. Úrok z omeškania bol dohodnutý vo výške 15 % p.a. v prípade nezaplatenia splátok včas. Súčasťou zmluvy sú VOP, ktoré je klient povinný dodržiavať a bol s nimi oboznámený a podpisom zmluvy s nimi súhlasí. Zmluva bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa vyhodnotil Zmluvu o úvere vzhľadom na účastníkov zmluvy a spôsobu uzavretia zmluvy, keď žalobca ako veriteľ je podnikateľský subjekt, ktorý na formulári a v pevne stanovených obchodných podmienkach určil obsah zmluvy, pričom druhá zmluvná strana - dlžník - zákazník (žalovaný) nemal možnosť obsah a znenie zmluvy ovplyvniť či meniť (pevne stanovená forma zmluvy s označením uzavretia podľa § 497 Obch. zák. a pod.), ako spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahujú aj napriek zákonnej úprave úverovej zmluvy v Obchodnom zákonníku, všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách uvedené v Občianskom zákonníku v §§ 52-56 Občianskom zákonníku zavedené zákonom č. 107/2006 Sb., ktorý zmenil a doplnil Občianky zákonník s účinnosťou od 30.3.2006 a zaviedol do českého právneho poriadku inštitút tzv. spotrebiteľských zmlúv, podobne ako v Slovenskej republike za účelom vyvinutia úsilia na zabezpečenie postupnej zlučiteľnosti jej právnych predpisov s predpismi Európskej únie. Táto úprava českého aj nášho právneho poriadku bola nevyhnutná v súvislosti so vstupom Slovenska a Českej republiky do EÚ v máji 2004 a zosúlaďovala naše právne poriadky s niektorými právnymi aktmi Európskych spoločenstiev a EÚ. Keďže v danom prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu (spĺňa všetky podmienky, ktoré zmluvu určujú ako spotrebiteľskú) je treba aplikovať zákonné ustanovenie prijaté do Občianskeho zákonníka po 30.3.2006. Súd prvého stupňa nespochybnil aplikáciu Obchodného zákonníka (ustanovenia § 497 a nasledujúce upravujúce úverovú zmluvu) na vznik Zmluvy, avšak pre celkové posúdenie právneho vzťahu majú prednosť osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 65 OZ, rovnako ust. Zákona o spotrebiteľskom úvere. Tým pádom súd prvého stupňa použil ustanovenia Občianskeho zákonníka nielen na právne posúdenie vzniknutého právneho vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou, ale aj na z toho vyplývajúce účinky omeškania či premlčania nároku. Pričom ako vyplýva z cit. zák. ust. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona (myslí sa Občianskeho zákonníka) v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Zmluvy nesmú obsahovať dohody, ktoré by stavali spotrebiteľa do nevýhodnejšieho postavenia ako mu zákon priznáva, a to s poukazom na ust. § 55 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné dojednania spotrebiteľských zmlúv sa nemôžu odchýliť od zákona (myslí sa Občianskeho zákonníku) v neprospech spotrebiteľa. Takýto výklad je podľa názoru súdu prvého stupňa plne eurokonformný (t.j. výklad v súlade s komunitárnym právom). Aj preto bol súd prvého stupňa názoru, že je potrebné považovať záväzkovo právny vzťah vzniknutý medzi účastníkmi za občianskoprávny vzťah, nie vzťah obchodnoprávny. Taktiež ustanovenia Obchodného zákonníka, v rámci ktorých je zmluva o úvere považovaná za tzv. „absolútny obchod“, však v čase vzniku daného záväzkového vzťahu neobsahovali špeciálne ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa (OZ, zák. 321/2001 Sb.), ktoré aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku pôsobia ako lex specialis. Problematika ochrany spotrebiteľa je inštitút, ktorý treba vnímať komplexne a ktorý sa dotýka viacerých typov zmlúv. Európska únia venuje ochrane spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Vychádzajúc z európskej legislatívy aj zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov ako Občiansky zákonník možno tiež považovať za spotrebiteľské napriek tomu, že ich zákon priamo ako spotrebiteľské neoznačuje. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v Občanském zákonníku pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občanský zákonník, ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné podmienky) na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora je ochrana zavedená smernicou založená na myšlienke, že spotrebiteľ je v slabšej pozícii, a to vedie k tomu, že súhlasí s podmienkami pripravenými vopred druhou zmluvnou stranou bez toho, aby mohol ovplyvniť obsah týchto podmienok. Občiansky zákonník v § 52 v znení od 30.3.2006 vymedzuje zmluvné typy spotrebiteľských zmlúv len deklaratórne (išlo o užší výpočet ako je úprava v práve EÚ, aktuálna úprava v Občianskom zákonníku je už súladná s právom EÚ). Podľa čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, členské štáty EÚ zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Je nepochybné, že žalobca pri uzatváraní tejto zmluvy vystupoval ako dodávateľ a žalovaní vystupovali ako spotrebitelia, pretože pri uzatváraní zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka). Vzťahy medzi účastníkmi na základe zmlúv vznikli v dobe, kedy Česká republika už transformovala do právneho poriadku Smernice EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľa. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet ku zmluvnému jednaniu prichádza spravidla od dodávateľov, pričom spotrebiteľ nie je na všetky zmluvné dojednania pripravený a skúsený. Spoločným znakom tejto novej úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou aj prípadného obmedzenia autonómie vôle. K základným princípom spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Smernica Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách si stanovila práve za cieľ vyvážiť faktickú nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvého stupňa neakceptoval argumentáciu žalobcu o tom, že právny vzťah vzniknutý medzi účastníkmi konania je obchodnoprávny a že na jeho premlčanie sa vzťahuje 4 - ročná premlčacia doba v zmysle ust. Obchodného zákonníka, ktorá by podľa jeho názoru uplynula až dňa 26.12.2013. Žalobca si uplatňuje právo na zaplatenie sumy 243.848,78 Kč s prísl. na základe vyššie uvedenej Zmluvy o úvere. Skutočnosť, že žalovaným bol poskytnutý úver na základe predloženej zmluvy, vyplýva z predložených listinných dôkazov a výpisu z účtu na meno žalovanej. Uvedené nespochybnili ani žalovaní. Z dôvodu porušenia zmluvných povinností žalovaných - omeškanie so splácaním dlhu, žalobca listom zo dňa 26.11.2009 žalovaným oznámil, že dňa 26.12.2009 došlo k splatnosti celého dlhu a vyzval ich na zaplatenie dlhu do 7.1.2010. List bol žalovanými prevzatý dňa 29.12.2009. Žalovaní však namietali premlčanie pohľadávok žalobcu. Zo zisteného skutkového stavu teda vyplýva, že žalobca - veriteľ si mohol prvýkrát uplatniť pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy na súde dňom nasledujúcom po dni splatnosti celého dlhu, t.j. dňa 27.12.2009 bez ohľadu na výzvu na zaplatenie v lehote do 7.1.2010. Sám žalobca vo svojich podaniach poukazoval na počiatok plynutia premlčacej doby počnúc dňom splatnosti celého dlhu. Keď bola žaloba podaná na súde dňa 06.02.2013, bola už podaná po uplynutí premlčacej doby (ktorá podľa názoru súdu uplynula dňa 27.12.2012). Je zrejmé, že 3 - ročná premlčacia doba márne uplynula. Preto súd prvého stupňa vyhovel námietke premlčania vznesenej žalovanými a to s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu súdu týkajúcu sa posúdenia zmluvného vzťahu ako vzťahu občianskoprávneho vyplývajúcemu zo spotrebiteľskej zmluvy a z neho vyplývajúcej ochrany spotrebiteľa a použitia Občianskeho zákonníka na posúdenie otázky premlčania nároku žalobcu. Ak by súd prvého stupňa počítal premlčaciu dobu od poskytnutej doby na plnenie (do 7.1.2010), aj v tomto prípade by bol nárok žalobcu premlčaný (dňom 8.1.2013, pričom premlčacia lehota by začala plynúť dňom 8.1.2010). Keďže žalovaní vzniesli námietku premlčania nároku, ktorú súd prvého stupňa považoval za dôvodnú, súd žalobu v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovanými súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní okrem iného uviedol, že žalobcovia počas trvania zmluvného vzťahu so žalobcom neplnili svoje záväzky dohodnuté v zmluve a prestali splácať splátky, ku ktorým sa v zmluve o úvere zaviazali, na čo boli žalobcom opakovanie upozorňovaní prostredníctvom zaslaných upomienok a výziev na úhradu dlžných splátok. Keďže žalovaní nepreberali zásielky a na zaslané upomienky a výzvy nereagovali, žalobca pristúpil k zosplatneniu úveru. Žalovaní svoje záväzky však naďalej neplnili, preto žalobca pristúpil k uplatneniu svojho nároku na súde. Žalobca v podaní zo dňa 18. 4. 2013 špecifikoval výpočet úrokov z úveru a úrokov z omeškania. V podaní žalobcu zo dňa 11. 3. 2014 sa vyjadril k námietke premlčania a k možnosti splácať dlh žalovaných v splátkach. Žalobca si dovoľuje k veci uviesť, že zmluva o ČSOB spotrebiteľskom úvere č. 002428529R zo dňa 3. 5. 2007 bola uzavretá v súlade s u§ 497 a nasl. Zákona č. 513/1991 Sb. Obchodního zákonníku. Zmluva bola teda uzatvorená v súlade s právnymi predpismi Českej republiky, čím si zmluvné strany zvolili právo, ktorým sa má ich zmluvná vzťah riadiť, t.j. právo Českej republiky. Odvolateľ svoje tvrdenie opiera o článok 3 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), podľa ktorého sa zmluva spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť. Odvolateľ má ďalej za to, že táto voľba spĺňa aj podmienky pre voľbu práva pri spotrebiteľských zmluvách uvedené v článku 6 Nariadenia Rím I. Na predmetný právny vzťah sa vzhľadom na vyššie uvedené použijú ustanovenia českého právneho poriadku. V otázke posúdenia problematiky premlčania v spotrebiteľských zmluvách uzatvorených podľa obchodního zákonníku Českej republiky sú právna prax a ustálená judikatúra jednoznačné. Odvolateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR č. k. 32Cdo 3337/2010 zo dňa 24. 7. 2012 a uviedol, že navyše Najvyšší súd ČR v predmetnom rozsudku ďalej uvádza, že pokiaľ by úmyslom zákonodarcu bolo uprednostniť aplikáciu všetkých pre nepodnikateľa „výhodnejších“ úprav, iste by nepoužil formuláciu príkladným výpočtom s výslovným odkazom na úpravu spotrebiteľských zmlúv, adhéznych zmlúv a zneužívajúcich klauzúl, ale všeobecnú formuláciu. Žalobca sa stotožňuje s názorom súdu, že úprava rôznej doby premlčania nie je otázkou, ktorá by mala smerovať k použitiu Občianskeho zákonníka. V dôsledku uvedeného má žalobca za to, že Okresný súd Bardejov nesprávne posúdil vec, v dôsledku čoho došlo k zamietnutiu žaloby v celom rozsahu, ako aj nepriznaniu trov konania. S ohľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku 569,50 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 250,63 Eur. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v 2/ rade, ktorý uviedol, že vzhľadom na zistené skutočnosti súdom, v plnom rozsahu akceptuje jeho rozhodnutie zo dňa 14. 3. 2014, nakoľko si myslí, že nemožno spochybňovať jeho vedomosti a znalosti v zákonoch a právach. Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne správne právne závery prvostupňového súdu a len na ich doplnenie uvádza nasledovné: Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ preto treba podľa názoru odvolacieho súdu vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný. Odvolací súd už v minulosti použil na účely posúdenia premlčacej doby (i odstúpenia) pri spotrebiteľskom právnom vzťahu právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku (porov. rozsudky vo veciach sp. zn. 6Co 81/2012, 6Co 113/2010, 6Co 218/2012, 6Co 224/2012). Niektoré rozsudky pritom boli podrobené kontrole ústavnosti. Ústavný súd takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný (napr. vec I. ÚS 402/2013) a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (dualistická právna úprava odstúpenia a premlčania). Námietka odvolateľa o aplikácii českého práva a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (RÍM I.) je nedôvodná z dôvodu, že podľa čl. 28 tohto nariadenia sa nariadenie vzťahuje na zmluvy uzavreté po 17. decembri 2009. V prejednávanom prípade účastníci uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere dňa 3. 5. 2007. V danom prípade je dôvodné postupovať podľa § 10 ods. 4 zákona č. 97/1963 Zb. zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, podľa ktorého záväzkové vzťahy súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou sa spravujú slovenským právnym poriadkom, ibaže právo, ktoré by bolo inak rozhodné, poskytuje spotrebiteľovi lepšiu ochranu jeho práva. Za stavu, ak Dohoda o práve Českej republiky je upravená vo všeobecných obchodných podmienkach ČSOB (spoločné ustanovenia), ktoré nie sú individuálne dojednané a ani osobitne podpísané žalovanými, tak takáto dohoda o aplikácii práva Českej republiky je neplatná podľa § 39 OZ. Aj v prípade, žeby účastníci konania si platne zvolili právo, tak bol by namieste postup podľa § 9 ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb., podľa ktorého ak si účastníci spotrebiteľskej zmluvy zvolili právo, ktoré poskytuje spotrebiteľovi menšiu ochranu jeho práv ako Slovenský právny poriadok, ich vzťahy sa spravujú slovenským právnym poriadkom. Žalovaní úspešne namietali premlčanie ich pohľadávky, preto súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka majúce svoje zákonné premietnutie v § 101 Občianskeho zákonníka, t.j. trojročná premlčacia doba. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého žalobca ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému žiadne preukázateľné trovy spojené s odvolacím konaním nevznikli, preto túto náhradu účastníkom nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.