Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 11Co/11/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213206468 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8213206468.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Jozefa Škraba a JUDr. Mareka Kohúta v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený Tomáš Kušnír, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1/ I. H.Ý., bytom H., C. XXX, 2/ J.Z. H.M., bytom H., C. XXX, 3/ I.Z. S.B., bytom H., C. XXXX/XX, zastúpená JUDr. Vierou Mulikovou, advokátkou, advokátskej kancelárie v Bardejove, Stöcklova 21, o zaplatení 2.664,75 eur s prísl., o odvolaní žalovanej v 3/ rade proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 6C/64/2013-113 zo dňa 21.10.2014, takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. o plnení žalovanej v 3/ rade a vo výroku o náhrade trov konania. Odvolací súd nepriznáva žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaných v 1/ až 3/ rade zaplatiť žalobcovi sumu 2.612,50 eur, kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 40,82 eur a 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 2.612,50 eur od 14.11.2011 do zaplatenia, všetko v pravidelných mesačných splátkach vo výške 52,25 eru splatných vždy do 25-teho dňa toho-ktorého mesiaca počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia, kde splnením povinnosti jedným zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných. Vo zvyšnej časti žalobu súd zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. V dôvodoch tohto rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovaným zaplatenia sumy 2.664,75 eur, úroku z omeškania vo výške 40,98 eur, úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 2.664,75 eur od 14.11.2011 do zaplatenia a náhrady trov konania s tým, že plnením jedného zo žalovaných zanikne v rozsahu jeho plnenia povinnosť ostatných žalovaných. V žalobe uviedol, že žalovaní v 1/ a 2/ rade uzatvorili dňa 1.12.2005 zo spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. zmluvu č. XXXXXXXXX ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky a na základe ktorej boli žalovaným v 1/ a 2/ rade poskytnuté formou úveru peňažné prostriedky, za ktorých vrátenie spôsobovom uvedeným v zmluve a obchodných podmienkach prevzala ručiteľský záväzok žalovaná v 3/ rade. Úver, ktorý bol poskytnutý vo výške 3.319,39 eur mal byť podľa žalobcovho tvrdenia vrátený žalovanými v 1/ a 2/ rade tak, že tento sa mal splácať v splátkach vo výške 52,25 eur mesačne, splatných vždy k 20. dňu v mesiaci, čo sa nestalo, preto žalobca dňa 13.11.2011 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa stali splatnými aj splátky splatné pôvodne od 20.11.2011 do 20.11.2014. Žalobca tvrdil, že v žalobe uplatňuje splátky úveru splatné od 20.9.2010 do 20.11.2014 v počte 51 a v celkovej výške 2.664,75 eur, zvyšné splátky si neuplatňuje a tiež žiada úroky z omeškania, a to jednak z jednotlivých splátok vo výške 52,25 eur, odo dňa nasledujúceho po splatnosti tej ktorej splátky počnúc splátkou splatnou dňa 20.9.2010 do dňa 13.11.2011, kedy bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, čo je podľa žalobcu spolu úrok z omeškania vo výške 40,98 eur, ako aj pokračujúci úrok z omeškania zo sumy 2.664,75 eur vo výške 9 % ročne odo dňa nasledujúceho po vyhlásení mimoriadnej splatnosti, t.j. odo dňa 14.11.2011 zo zaplatenia. Žalobca tvrdil, že pohľadávku zo zmluvy o úvere nadobudol jej postúpením od pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s., a to na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28.9.2011, pričom po postúpení pohľadávky žiadne úhrady mu realizované neboli. 2. Súd na základe vykonaného dokazovania zistil skutkový stav, podľa ktorého žalovaní v 1/ a 2/ rade uzatvorili 1.12.2005 s obchodnou spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. v písomnej forme zmluvu označenú ako Zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, ktorej predmetom bolo poskytnutie splátkového úveru týmto žalovaným vo výške 100.000,- Sk, ktorý sa títo zaviazali splatiť v dohodnutom čase, v stanovenom čase platiť úroky, poplatky dohodnuté v zmluvy, ďalšie poplatky a náklady spojené s úverom a dodržiavať dohodnuté podmienky (čl. II bod 3 zmluvy). Úver mali žalovaní splácať v splátkach vo výške 1.574,- Sk mesačne, splatných vždy k 20. dňu v mesiaci s tým, že prvá splátka bude splatná 20.1.2006 a posledná dňa 20.11.2014. Dohodnutá výška úrokov bola 11,60 % ročne s tým, že išlo o sadzbu premenlivú. Za správu úveru mal byť žalovanými hradený poplatok 50,- Sk mesačne. V čl. V bod 4 zmluvy, ktorá je označená ako Zmluva o úvere uzavretá podľa § 497 až 507 Obchodného zákonníka je zakotvené dojednanie o tom, že vzájomné právne vzťahy zmluvných strán sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka. V rovnaký deň ako bola so žalovanými v prvom a v druhom rade uzatvorená zmluva o úvere, žalovaná v 3/ rade v písomnej dohode o ručení uzatvorenej podľa § 303 až 312 Obchodného zákonníka vyhlásila, že uspokojí pohľadávky veriteľa vzniknuté z úverovej zmluvy, úroky, úroky z omeškania a všetky poplatky a náklady spojené s úverovou zmluvou v prípade, ak dlžníci neuhradia veriteľovi pohľadávku riadne a včas, a to aj bez doručenia výzvy na plnenie dlžníkovi s tým, že zmluvné strany sa dohodli na vylúčení ustanovenia § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka. Vyššie uvedené skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné boli preukázané predloženým písomným vyhotovením úverovej zmluvy, dohody o ručení a účastníckymi výpoveďami žalovaných. Žalovaní úver nevrátili, pričom na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28.9.2011 bola pohľadávka voči žalovaným postúpená na žalobcu a následne 13.11.2011 vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru. Na preukázanie postúpenia pohľadávky bola súdu predložená Zmluva o postúpení pohľadávok č.1285/2011/Cs s prílohami a oznámenia Slovenskej sporiteľne, a.s. o postúpení pohľadávky adresovanej žalovaným. Žalovaní v 1/ a 2/ rade, ktorí boli dlžníkmi z predmetnej úverovej zmluvy potvrdili uzavretie úverovej zmluvy s tým, že s jej podmienkami boli riadne oboznámení, potvrdili aj čerpanie peňažných prostriedkov a tiež skutočnosť, že úver nesplácali dohodnutým spôsobom, čo odôvodnili stratou zamestnania. Uplatnený nárok ani čo do základu, ani čo do výšky nepopreli. Ani žalovaná v 3/ rade ako ručiteľka za vrátenie úveru nepoprela svoje ručiteľské vyhlásenie, nepoprela ani nesplácanie úveru, nároku žalobcu sa však bránila tvrdením, že neboli splnené podmienky na to, aby bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, ktorú žalobca v žalobe tvrdil dňom 13.11.2011. Súd na základe vykonaného dokazovania a po právnom posúdení uplatneného nároku v zmysle zákonných ustanovení dospel k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru tak, ako to tvrdil. Uvedené však nič nemení na tom, že jeho nárok je z prevažnej časti dôvodný, keďže žalovaní v 1/ a 2/ rade ako dlžníci nesplatili jednotlivé splátky úveru v lehote ich splatnosti tak, ako sa k tomu zaviazali a táto povinnosť nebola splnená ani žalovanou v 3/ rade ako ručiteľkou, pričom ku dňu vyhlásenia rozsudku bol splatný a nepremlčaný dlh žalovaných vo výške 50 splátok 52,25 eur, t.j. vo výške 2.612,50 € predstavujúce preto prisúdenú istinu. Keďže nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci bolo posúdiť aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, ktorý tvrdil, že uplatňovanú pohľadávku nadobudol postúpením, pristúpil súd k skúmaniu tejto otázky. Zmenu v osobe veriteľa z dôvodu postúpenia pohľadávky upravujú príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to § 524 ods. 1, 2 a § 526 ods. 1 OZ. Žalobca predĺžil písomnú Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 28.9.2011, č. 1285/2011 CS s prílohami, ako aj oznámenie postupcu - Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 28.9.2011 o postúpení pohľadávky z predmetnej zmluvy o úvere adresovanej tak žalovaným v 1/ a 2/ rade ako dlžníkom, ako aj žalovanej v 3/ rade ako ručiteľke, spolu s poštovými podacími hárkami. Tým bolo v súlade so zákonnými ustanoveniami preukázané, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný v tomto konaní na uplatnenie pohľadávky. Nárok žalobcu bolo treba posúdiť ako nárok zo Zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, čo zodpovedalo vôli zmluvných strán. Zároveň však nemožno opomenúť, že žalovaní do záväzkového vzťahu vstupovali ako spotrebitelia, a preto vzhľadom na zákonné kritériá obsiahnuté v zákone č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom k 1.12.2005 bolo treba na daný záväzkový vzťah aplikovať aj osobitné ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. Súd vzhľadom na žalobcom predložené listinné dôkazy a na výpovede žalovaných nemal pochybnosti o dôvodnosti prevažnej časti žalobcom uplatneného nároku, s výnimkou časti istiny vo výške 52,25 eur predstavujúcej splátku úveru splatnú až v budúcnosti po vyhlásení rozsudku dňa 20.11.2014, a to vrátane nároku na zaplatenie úrokov z omeškania a ich výšky, ktorá je v súlade s ustanovením § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalobca predloženým výpisom peňažných pohybov na účte účastníkmi uzavretej Zmluvy o úvere preukázal tak poskytnutie peňažných prostriedkov dlžníkom, ako aj nesplácanie úveru dohodnutým spôsobom, keďže ako vyplýva z toho výpisu od splátky úveru uskutočnenej dňa 20.6.2008 žiadna ďalšia úhrada urobená nebola. Poskytnutie peňažných prostriedkov a nesplácanie úveru potvrdili aj samotní žalovaní. Keďže povinnosťou žalovaných v 1/ a 2/ rade ako dlžníkov z úverovej zmluvy bolo úver splácať v splátkach po 1.574,- Sk (po prepočte 52,25 eur) mesačne vždy k 20. dňu v mesiaci, a to od 20.1.2006 až do 20.11.2014 a nakoľko žalobca uplatnil iba nárok na zaplatenie dohodnutých splátok úveru splatných od 20.9.2010 do 20.11.2014, teda nie splátok splatných viac ako 3 roky pred podaním žaloby, ktoré by boli premlčané, na čo by súd v zmysle ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení od 1.5.2014 musel prihliadať z úradnej povinnosti, nemôže byť pochýb o tom, že v časti zaplatenia splátok úveru splatných od 20.9.2010 do 20.10.2014 spolu vo výške 2.612,50 eur (t.j. 50 splátok po 52,25 eur) je žaloba žalobcu dôvodná. Na tom nič nemení ani obrana žalovanej v 3/ rade, lebo bez ohľadu na to, či by žalobca mal alebo nemal vôľu úver zosplatniť skôr, všetky tieto splátky do dňa vyhlásenia rozsudku sú z dôvodu uplynutia postupného času ich splatnosti splatné, preto v tejto časti nemožno mať pochybnosti o dôvodnosti nároku žalobcu. Žalovaná v 3/ rade bola ručiteľkou žalovaných v 1/ a 2/ rade, ako to vyplýva z dohody o ručení, na ktorej to potvrdila podpisom, ako aj z jej výpovede pred súdom. Žalobca najneskôr doručením žaloby žalovanú v 3/ rade vyzval na splnenie peňažného záväzku titulom úhrady splátok úveru. Ani žalovaná v 3/ rade svoju povinnosť voči žalobcovi nesplnila, preto sú splnené podmienky stanovené v ustanovení § 306 Obchodného zákonníka a v zmysle uzavretej Zmluvy o úvere je žalobca oprávnený domáhať sa splatenia splátok úveru od všetkých žalovaných, teda aj od žalovanej v 3/ rade ako ručiteľky. Vzhľadom na uvedené súd žalobe žalobcu v časti zaplatenia do dňa vyhlásenia rozsudku splatných splátok úveru vo výške 2.612,50 eur vyhovel tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Keďže žalovaní sa dostali do omeškania so zaplatením splatných splátok úveru, čo ani sami nepopreli, čím veriteľovi priamo zo zákona vzniklo právo na úrok z omeškania, ktorého sadzba požadovaná žalobcom (9 % ročne) je v súlade s § 369 od. 1 Obchodného zákonníka, vyhovel súd žalobe aj v časti o zaplatenie úroku z omeškania. Pokiaľ ide o žalobcom požadovaný kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 40,98 eur predstavujúci 9 % ročný úrok z omeškania z jednotlivých splátok úveru počnúc dňom nasledujúcim po dni splatnosti, tak ako bol tento vyčíslený v žalobe, tak súd tu priznal kapitalizovaný úrok z omeškania iba vo výške 40,82 eur, keďže zrejme z dôvodu sčítacej chyby uplatnená bola vyššia suma, a to 40,98 eur, hoci zo súčtu jednotlivých vyčíslených úrokov z omeškania žalobcom vyplýva ich celková výška 40,82 eur. V časti kapitalizovaného úroku z omeškania 0,16 eur preto súd žalobu zamietol. Využijúc právo vyplývajúceho súdu z ustanovenia § 160 ods. 1 O.s.p bolo so súhlasom žalobcu žalovaným s prihliadnutím na ich preukázané osobné a majetkové pomery povolané splácať prisúdenú istinu s príslušenstvom v splátkach tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania vzhľadom na výsledok konania by pre rozhodnutie bola namieste aplikácie ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p., avšak vzhľadom na zistené dôvody hodné osobitného zreteľa súd o trovách konania musel rozhodnúť podľa § 150 ods. 1 O.s.p. Zlé majetkové, sociálne a osobné pomery žalovaných spojení s ich postupom v priebehu konania, ktorého sa riadne zúčastňovali s výnimkou námietok splatnosti dlhu vznesených žalovanou v 3/ rade, základ ani výšku uplatňovaného nároku nespochybňovali, ako aj porovnanie dopadu takéhoto rozhodnutia na majetkove pomery účastníkov, keď nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi vzhľadom na jeho majetkové pomery bude mať preňho minimálny dopad v porovnaní s tým, aký by uloženie povinnosti čo i čiastočnej náhrady trov konania malo na žalovaných, to všetko vo svojom súhrne znamenali dôvody hodne osobitného zreteľa, a tak súd o trovách konania rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal. 3. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná v 3/ rade, a to proti tej časti, v ktorej súd žalobe vyhovel a v časti týkajúcej sa trov konania. Žalovaná v 3/ rade poukázala na ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov, podľa ktorého, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou aj bez súhlasu klienta. Toto práva banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informácie o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom, len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. Z gramatického a logického výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že banka je oprávnená písomnou zmluvou postúpiť časť pohľadávky zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku klienta, len vtedy, ak tento klient je s platením v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Zo slovného spojenia pohľadávka zodpovedajúca tomuto peňažnému záväzku je zrejmé, že banka nemôže postúpiť tú časť pohľadávky, ktorá nespĺňa predpoklad 90 dňového omeškania. Zámer zákonodarcu umožniť postúpiť, len pohľadávku po splatnosti je obsiahnutý v dôvodovej správe k Zákonu o bankách, kde sa v osobitnej časti § 92 uvádza „v odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj k osobe, ktorá nie je bankou“ (pôvodný odsek 7 sa stal odsekom 8 po novelizácií zákona č. 552/2008). Z uvedeného teda vyplýva, že ak si žalobca uplatňuje voči žalovaných pohľadávku zloženú zo splátok úveru splatných po dátume 28.9.2011, tak potom je zrejmé, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. musel žalobcovi postúpiť pohľadávku ako celok a nielen časť pohľadávky, ktorá má zodpovedať peňažnému záväzku, s ktorým mal byť klient v omeškaní. Je teda nepochybne, že právny predchodca žalobcu musel zmluvný vzťah zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy ukončiť ešte pred dátumom postúpenia pohľadávky. Inak povedané, banka nemôže postúpiť nebanke celý živý úver, ale len pohľadávky z ukončeného úveru. Zo živého úveru môže postúpiť len splatné splátky, ktoré zodpovedajú nesplácanému dlhu, ktorý spĺňa predpoklad 90 dňového omeškania. Uvedené totiž korešponduje s ustanovením § 3 ods. 2 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov, podľa ktorého bez bankového povolenia nemôže nikto poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania, alebo predmetu inej svojej činnosti z návratných peňažných prostriedkov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Ako vyplýva z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, banka bez zosplatnenia úveru nemôže na nebanku postúpiť pohľadávku z celého úveru, ale len zodpovedajúcu časť záväzku, teda aktuálneho dlhu dlžníka ku dňu postúpenia pohľadávky za podmienky, že tieto splátky úveru sú nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti a zároveň musí byť splnená podmienka, že banka písomne vyzve svojho klienta na úhradu peňažného záväzku, s ktorým je v omeškaní nepretržite 90 dní. Ku dňu postúpenia pohľadávky, t.j. k 28.9.2011 dlh vo výške 5.271,- eur nemohol existovať, lebo takáto suma predstavuje celú skapitalizovanú výšku celého úveru, ktorý mal trvať do roku 2014, pričom Slovenská sporiteľňa, a.s. celý úver skapitalizovala bez toho, aby tento úverový vzťah ukončila a následne takto skapitalizovanú sumu postúpila na žalobcu. O uvedenom svedčí aj fakt, že mimoriadnu splatnosť úveru nevyhlásil právny predchodca žalobcu, ale až samotný žalobca po postúpení pohľadávky. Vyhlásiť predčasnú splatnosť bankového úveru je výlučným oprávnením banky a toto musí banka realizovať ešte pred postúpením pohľadávky. Okrem toho z § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že postupca môže postúpiť časť svojej pohľadávky na postupníka iba po predchádzajúcej výzve adresovanej klientovi - dlžníkovi. Žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa predložil ako dôkaz výzvu Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 25.9.2008, ktorá mala byť adresovaná len žalovanému v 1/ rade. Okrem toho, že žalovanej v 2/ rade a žalovanej v 3/ rade žiadna takáto výzva adresovaná nebola, žalobca o doručení tejto výzvy žalovanému v 1/ rade nepredložil žiadny dôkaz. Tým nie sú preukázané zákonne predpoklady v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, kedy možno postúpiť bez zosplatnenia časť nesplatených splátok, teda aktuálneho dlhu ku dňu postúpenia pohľadávky. Z uvedeného dôvodu žalovaná v 3/ rade má za to, že žalobca nemohol platne nadobudnúť pohľadávku od Slovenskej sporiteľne, a.s., a preto znáša námietku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Postúpenie pohľadávky, ktoré realizovali Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalobca, je teda neplatným právnym úkonom podľa § 39 OZ, pretože sa týmto právnym úkonom obchádzal Zákon o bankách. Z prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok č. 1285/2011/Ce zo dňa 28.9.2011 vyplýva, že omeškanie žalovaných so splácaním už ku dňu 28.9.2011 predstavovalo 1.256 dní, čo znamená, že celý nárok žalobcu je už premlčaný. Z tohto dôvodu žalovaná v 3/ rade vzniesla námietku premlčania. Žalovaná v 3/ rade navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie a súčasne si uplatnila aj náhradu trov konania. 4. Proti rozsudku prvého stupňa, a to v časti trov konania podal odvolanie aj žalobca. Mal za to, že v danom prípade pokiaľ súd chcel zohľadniť majetkovú a sociálnu situáciu žalovaných, potom mu mali byť v rámci náhrady trov hradené aspoň náklady vynaložené na súdny poplatok. Pokiaľ ide o zhoršenú finančnú situáciu žalovaných táto bola zohľadnená tým, že im bolo umožnené splácať dlžnú sumu postupne v splátkach. Takýmto spôsobom rovnako môžu byť žalovaní zaviazaní aj na úhradu trov konania a právneho zastúpenia. Žalobca navrhol v tejto časti zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa a priznať mu náhradu trov konania v plnom rozsahu. 5. Žalobca vo vyjadrení na odvolanie žalovanej v 3/ rade poukázal na čl. 19 bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Pokiaľ išlo o námietku premlčania tu poukázal na to, že v konaní si uplatnil splátky úveru splatné od 20.9.2010 do 20.11.2014, a teda tieto so zreteľom na ustanovenia o premlčaní nie sú premlčané. Na odvolacom pojednávaní žalobca v súvislosti s podaným odvolaním poukázal na ustanovenie § 91 Zákona o bankách a ustanovenie § 89 Zákona o bankách, v ktorých sa uvádza, že banka s klientom môže dohodnúť podmienky úveru aj odchýlne od zákona, a teda aj postúpenie pohľadávky. Ďalej žalobca poukázal aj na to, že aj keby neboli naplnené podmienky § 92 ods. 8, so zreteľom na § 89 ods. 1 a na konštantnú judikatúru českého Ústavného súdu i slovenského Ústavného súdu, treba považovať túto zmluvu o postúpení pohľadávky za platnú. Ide v tomto kontexte o dispozitívne ustanovenie, kde sa účastníci mohli odchýliť od zákonnej úpravy a v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia Ústavných súdov č. II.ÚS 87/04 a II.ÚS 165/2011 Českej republiky a ďalej na rozhodnutia Ústavného súdu SR I.ÚS 242/2007 I.ÚS 640/2014 a IV.ÚS 362/2009, ktoré podporujú toto stanovisko, ktoré vyslovila na odvolacom pojednávaní. 6. Odvolací súd s odkazom na ustanovenie § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Na odvolacie konanie aplikoval ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, keďže odvolania účastníkov boli podané pred 1.7.2016, kedy nadobudol účinnosť Zákon o civilnom sporom poriadku. Takto postupoval v súlade s princípom legitímneho očakávania daný právnou úpravou účinnou v čase podania odvolaní ako aj opierajúce o princíp právnej istoty s ohľadom na právo, ktoré vzniklo podľa doterajších právnych predpisov. Súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav a vyvodil aj správny právny záver pokiaľ žalovanú v 3/ rade zaviazal na plnenie ako tú, ktorá zodpovedá na základe ručiteľského vyhlásenia. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok treba povedať, že námietka neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s. na žalobcu je nedôvodná nakoľko vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktoré boli súčasťou zmluvy o úvere žalovaní výslovne súhlasili s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akékoľvek požiadavky alebo nie voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Súčasne s poukazom na ustanovenie § 89 ods. 1 Zákona o bankách je takáto dohoda medzi bankou a žalovanými možná a v súlade so zákonom. Podľa § 89 ods. 1 Zákona o bankách, banka a pobočka zahraničnej banky pri vykonávaní bankových činnosti na území SR uzatvárajú a vykonávajú obchody so svojimi klientmi na zmluvnom základe v súlade s právnymi poriadkom SR. Klient má právo na uzavretie zmluvy o obchode v slovenskom jazyku, ako aj na poskytovanie informácií od banky a pobočky zahraničnej banky na predkladanie podaní banky a pobočke zahraničnej banky a na uskutočňovanie inej komunikácie s bankou a pobočkou zahraničnej banky v slovenskom jazyku; tým nie je dotknutá možnosť súbežného používania iných jazykov ,ak to ustanovuje osobitný zákon alebo ak sa na tom banka alebo pobočka zahraničnej banky so svojim klientom písomne dohodnú, pričom klient má právo vybrať si rozhodujúci jazyk pre znenie zmluvy, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchýlne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Takáto zmluva musí mať formu a podobu vyžadovanú zákonom, alebo dohodou účastníkov, pričom banka alebo pobočka zahraničnej banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovanie a ochranu podľa § 42 ods. 1. Ďalej odvolací súd poukazuje na spomínané rozhodnutia Ústavných súdov, na rozhodnutie II.ÚS 87/04 Ústavného súdu ČR, v ktorom sa konštatuje, že záver, že určitý právny úkon je neplatný pre rozbor so zákonom alebo preto, že zákon obchádza sa musí opierať o rozumný výklad dotknutého zákonného ustanovenia, nestačí vystačiť len s gramatickým výkladom. Významnú úlohu tu zohráva predovšetkým výklad teleologický. Je preto nutné sa vždy pýtať na účel zákonného príkazu, či zákazu. Ústavný súd zdôraznil, že v súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor so zákonom ma automatický za následok neplatnosť právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnej sfére nie je len ochrana záujmov štátu, ale predovšetkým ochrana súkromnoprávnych vzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov podľa zásady pacta sunt servanda (zmluvy sa musia dodržiavať). V súkromnoprávnej sfére platí zásada, že čo nie je zakázané je dovolené, preto každý zákonný zásah do tejto sféry je treba vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody, a preto je nutné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom reštriktívne a nie extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s čl. 4 ods. 4 listiny, podľa ktorého pri používaní ustanovenia o medziach základných práv a slobôd (v tomto prípade zmluvnej voľnosti strán) musí byť zohľadnená ich podstata a zmysel, a takéto obmedzenia nesmú byť zneužívanie iným účelom než pre ktoré boli stanovené. Podobne rozhodnutie Ústavného súdu ČR II.ÚS 165/2011 sa zaoberá otázkou dobrej viery a právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv, pochopiteľne len tých, ktoré boli nadobudnuté v dobrej viere, kedy dobrá viera vystupuje ako korektív všeobecne platný pre občianske právo. V tejto súvislosti žalobca poukázal práve na túto dobrú vieru pri nadobudnutí práv zo Zmluvy o postúpení pohľadávky. V rozhodnutí Ústavného súdu SR I.ÚS 242/2007 sa zdôrazňuje, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možno obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy, Jje taká prax, že všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim. 7. So zreteľom na tieto dôvody potom odvolací súd považoval odvolaciu námietku týkajúcu sa neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky za nedôvodnú. Nedôvodná je aj námietka premlčania nároku žalobcu, keďže predmetom žaloby boli pohľadávky vyplývajúce zo splátok za obdobie od 20.9.2010 do 20.11.2014, pričom žaloba bola podaná 20.8.2013, teda 3-ročná premlčacia lehota pri jednotlivých splátkach tu neuplynula. 8. Z týchto dôvodoch odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. 9. Pokiaľ išlo o odvolanie žalobcu týkajúce sa trov konania, odvolací súd sa tu rovnako ako súd prvého stupňa stotožnil s tým, že sociálna a majetková situácia žalovaných v 1/ až 3/ rade je taká, že túto treba hodnotiť ako dôvod hodný osobitného zreteľa s tým, že pokiaľ ide o majetkovú sféru žalobcu táto je taká, že nedôjde k neprimeranému poškodeniu jeho majetkových práv, ak mu náhrada trov konania nebude priznaná. Z rovnakých dôvodov odvolací súd rozhodol aj pokiaľ ide o náhradu trov odvolacieho konania. Pokiaľ ide o rozhodnutie odvolacieho súdu týkajúce sa trov konania, tu odvolací súd postupoval podľa § 396 Civilného sporového poriadku a § 257 Civilného sporového poriadku. 10. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca, alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd, f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP). Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b). Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorú za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 1, 2 CSP). Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).