Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 5CoE/107/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8410206899 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8410206899.2 Uznesenie Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: AKKA servis, s.r.o., Žabotova 2/B, 811 04 Bratislava, IČO: 44 948 042, proti povinnej: L. P., nar. XX.XX.XXXX, G. XXX, C. C. Ves, štátnej občianke Slovenskej republiky, o vymoženie 2.798,78 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok č. k. 2Er/1194/2010-10 zo dňa 11.11.2011 jednohlasne takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie súdu 1. stupňa. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora K.. J. F. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 1 ods. 2; 2 písm. a), b); 3 ods. 1, 2; 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, §§ 44 ods. 1; 45 ods. 1 až 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Konštatoval, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným, pričom v tejto zmluve je výslovne uvedené, že sa na ňu vzťahuje režim § 497 a nasl. Obchodného zákonníka (na základe dohody zmluvných strán v zmysle § 262 ods. 1 OBZ.) Tieto ustanovenia však v danom prípade nemožno použiť, pretože prednosť má špeciálna právna úprava - zákon č. 258/01 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v zmysle zásady lex specialis derogat lex generalis (špeciálna právna úprava ruší všeobecnú právnu úpravu t.j. úpravu v Obchodnom zákonníku.) Zmluva je v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože bola uzavretá medzi veriteľom (t.j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov ako podnikanie - oprávneným) a spotrebiteľom (t.j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania - v priebehu konania nebolo oprávneným tvrdené ani preukázané, že úver poskytol povinnému na účel výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania), ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver (dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru) a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Takisto zo zmluvy nevyplýva, že ide o prípady v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda prípady, kedy nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa tohto zákona. V predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len RPMN). Tento údaj má za cieľ chrániť spotrebiteľa, pretože odplata je často zložito formulovaná tak, že spotrebiteľ skutočnú cenu úveru nevie zistiť. Preto práve RPMN mu umožňuje v jednom číselnom vyjadrení mať všetky úroky a poplatky. Ak tento údaj dodávateľ v zmluve neuvedie, vystavuje sa preňho nepriaznivým následkom, že úver bude bezúročný a bez poplatkov. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Tieto zákonné ustanovenia pritom môžu mať rozmanitý charakter, pričom môže ísť aj o ustanovenia, ktoré ustanovujú povinnosť exekučného súdu skúmať aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda posúdiť, či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom. Takýmto ustanovením je aj ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní (z.č. 244/2002 Z.z.), ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) zák. č. 244/2002 a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, nestráca síce svoju vlastnosť exekučného titulu, tieto jeho nedostatky však predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Z vyššie uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 zák. č. 244/2002 je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku však súd musí zamietnuť návrh na udelenie poverenia, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom. Exekučný súd je tak povinný už v tejto fáze konania prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a v prípade, že ich zistí, žiadosť na udelenie poverenia zamietnuť. Tento záver je aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania (§ 6 v spojení s § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku). Exekučný súd je v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane súdneho exekútora, ako aj na strane účastníkov (i na strane súdu) boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy, ak je zjavné, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok odporuje ustanoveniu § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a následne by mal exekučné konanie zastaviť, je s touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore. Exekučný titul v tejto veci tvorí rozsudok stáleho rozhodcovského súdu, podľa ktorého povinnej bola uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 2.798,78 eura spolu s 0,08 % úrokom z omeškania denne (t.j. 29,2 % ročne, čo je v rozpore s § 517 ods. 2 OZ) zo sumy 2.864,78 eura od 16.4.2010 do 30.4.2010, zo sumy 2.831,78 eura od 16.5.2010 do 25.5.2010, zo sumy 2.798,78 eura od 16.6.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania v sume 165,53 eura, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Stály rozhodcovský súd skutočnosť chýbajúcej RPMN v spotrebiteľskej zmluve v zmysle § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch nezohľadnil. Ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) a napriek tomu boli poplatky a úroky dohodnuté, plnenie zo zmluvy týkajúce sa týchto poplatkov a úrokov je plnením právom nedovoleným. Ak je takéto plnenie obsiahnuté v rozhodcovskom rozsudku a bola podaná žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre takéto plnenie, exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to v právom nedovolenej časti tohto plnenia (t.j. pre úroky a poplatky - v tomto prípade exekučný titul v rozpore s § 4 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch priznával oprávnenému okrem poskytnutého úveru aj úroky z úveru a poplatky veriteľa súvisiace s poskytovaním úveru v zmysle bodu 5. Všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvoria súčasť vyššie uvedenej zmluvy o revolvingovom úvere) aj bez návrhu. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že v exekučnom titule nie je možné oddeliť nedovolené plnenie od ostatného právom dovoleného vymáhaného plnenia (istinu = úver od úrokov z úveru a poplatkov veriteľa - istina aj úroky a poplatky sú vo výroku a aj v jeho odôvodnení vyjadrené iba jednou súhrnnou sumou - 2.798,78 eura), nie je možné uvažovať iba o čiastočnom zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pre právom nedovolenú časť vymáhaného plnenia - úroky a poplatky za poskytnutie úveru). Preto súd musel rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu vzhľadom na to, že v tomto prípade ide o nevykonateľné rozhodnutie. Tým, že je rozhodnutie rozhodcovského súdu nevykonateľné ohľadne istiny, je nevykonateľné aj ohľadne úrokov z omeškania, ktoré sú príslušenstvom tejto pohľadávky (istiny). Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní uviedol, že napadnuté rozhodnutie je nesprávne, nakoľko súd nesprávne práve posúdil vec, nedostatočne zistil skutkový stav, pričom súčasne konal nad rámec právomoci zverenej mu zákonom. Exekučný súd nie je z hľadiska preskúmania exekučného titulu po materiálnej stránke oprávnený posudzovať právny vzťah, ktorý bol základom pre nárok priznaný v exekučnom titule. V exekučnom konaní súd nemôže zaujímať stanoviská a úvahy k výroku exekučného titulu. Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd skúma najmä, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či k návrhu je priložený exekučný titul opatrený potvrdením o vykonateľnosti, či exekučný titul je materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule, prípadne či na nich prešlo právo alebo povinnosť z exekučného titulu a či sú splnené podmienky podľa § 103 O.s.p. Splnenie podmienok zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie musí mať povahu zjavného nedostatku týchto listín. Táto požiadavka materiálnej stránky exekučného titulu vyplýva zo samotnej povahy exekučného konania, kde konajúci súd nemá možnosť inak ako z exekučného titulu sa oboznámiť s priebehom rozhodcovského konania. Uvedené znamená, že exekučný súd nemôže zaujímať stanoviská a úvahy k výroku exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) a musí sa obmedziť len na také dôvody zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci. Oprávnený v odvolaní poukázal na nález Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. ÚS 5/2000, na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na ustanovenie § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, na rozhodnutie ESD vo veci C-126/97, na ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a v odvolaní ďalej uviedol, že povinná uzavrela so spoločnosťou COFIDIS a.s. ako veriteľom dňa 15.05.2008 Zmluvu o revolvingovom úvere č. 70144503. Vzhľadom k tomu, že povinná si neplnila svoje záväzky riadne a včas, spoločnosť COFIDIS, a.s. listom zo 14.01.2009 odstúpila od zmluvy a poistenia. Dňa 16.09.2009 bola pohľadávka vyplývajúca zo Zmluvy o revolvingovom úvere č. 70144503 postúpená na základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok spoločnosťou COFIDIS, a.s. na oprávneného. Povinnej bolo postúpenie pohľadávky oznámené písomne, o čom svedčí doručenka o prevzatí zásielky zo dňa 23.09.2009. Oprávnený dňa 16.09.2009 oznámil povinnej postúpenie pohľadávky a vyzval povinnú na zaplatenie dlžnej sumy. Dňa 05.10.2009 oprávnený opätovne zaslal povinnej list, v ktorom sa pokúsil vec riešiť mimosúdnou cestou. napriek tomu, že povinná bola v omeškaní so splácaním svojich záväzkov od konca roka 2008, oprávnený na základe žiadosti povinnej uzatvoril s povinnou dňa 01.02.2010 Dohodu o splátkach a Uznaní záväzku. Povinná v Dohode uznala čo do dôvodu a výšky dlh v celkovej výške 2.897,77 eura. Oprávnený a povinná sa v predmetnej Dohode dohodli, že povinná svoj dlh bude uhrádzať mesačnými splátkami vo výške 33,- eur vždy k 15. dňu v mesiaci počnúc mesiacom marec. Povinná súhlasila, že v prípade omeškania so zaplatením čo i len jednej splátky stráca výhodu splátok a celý dlh, prípadne jeho neuhradená časť sa stáva splatnou k prvému dňu omeškania. Povinná si bola tiež vedomá, že v prípade omeškania s úhradou splátky si oprávnený bude účtovať úrok z omeškania vo výške 0,08 % denne z dlžnej sumy. Povinná ku dňu podania žaloby uhradila na účet oprávneného sumu v celkovej výške 99,- eur, a to splátkami v dňoch 02.03.2010, 30.04.2010 a 25.05.2010, každú vo výške 33,- eur. Zmluvné strany sa v Dohode dohodli aj o tom, že záväzok dlžníka vzniknutý zo zmluvy o revolvingovom úvere sa nahrádza záväzkom podľa čl. I. ods. 1 Dohody a dlžník je povinný plniť tento nový záväzok. Oprávnený v súvislosti s vyššie uvedeným poukázal na ust. § 558 a 570 Občianskeho zákonníka a ďalej uviedol, že súčasťou Dohody bola ja rozhodcovská doložka, ktorou sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory vzniknuté z Dohody budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Najvyšším rozhodcovským súdom a.s., pričom nie je dotknuté právom navrhovateľa predložiť spor na rozhodnutie príslušnému súdu SR, s čím zmluvné strany súhlasia. Rozhodcovský súd vykonal dokazovanie na základe predložených dôkazov a dospel k záveru, že nárok uplatnený oprávneným je dôvodný a povinnú zaviazal na zaplatenie istiny spolu s príslušenstvom a trovami konania. Súd sa oboznámil nielen s dohodou o uznaní dlhu a splácaní dlhu v splátkach, ale aj so Zmluvou o revolvingovom úvere č. 70144503 spolu s jej prílohami, ktoré predstavujú Všeobecné obchodné podmienky a formulár o spotrebiteľských úveroch, v ktorom je uvedená RPMN vo výške 29 %. Povinná sa k výzve na žalobnú odpoveď rozhodcovskému súdu nevyjadrila. Vzhľadom nato, že oprávnený sa mnohokrát pokúšal urovnať spor mimosúdnou cestou, uzatvoril s povinnou splátkový kalendár a povinná v priebehu súdneho sporu uznala svoj dlh voči oprávnenému, prvostupňový súd odopiera oprávnenému hrubým spôsobom prístup k právu. Exekučný súd sa nijako nezaoberal skutočnosťou, že medzi oprávneným a povinnou došlo k uzavretiu Dohody o uznaní záväzku a splácaní dlhu v splátkach, na základe ktorej došlo k novácii záväzku. Súd nevyzval oprávneného na predloženie predmetnej Dohody, prípadne na predloženie iných rozhodujúcich dôkazov a ani nevyzval rozhodcovský súd na predloženie rozhodcovského spisu. Zo znenia rozhodcovskej doložky uvedenej v čl. III ods. 4 Dohody o splátkach a uznaní záväzku vyplýva, že oprávnený si dohodol s povinnou znenie rozhodcovskej doložky v súlade s ust. § 53 Občianskeho zákonníka obsiahnutý vo vete, že touto doložkou nie je dotknuté právo navrhovateľa predložiť spor na rozhodnutie príslušnému súdu Slovenskej republiky, s čím zmluvné strany súhlasia. Uvedenou možnosťou povinnej obrátiť sa na všeobecný súd bola dodržaná zákonná povinnosť v zmysle § 53 OZ a nebola tým spôsobená žiadna nerovnováha medzi právami a povinnosťami dodávateľa a spotrebiteľa tak, ako to tvrdí v napadnutom uznesení súd prvého stupňa. Rozhodcovská doložka, ktorá je pre povinnú nevýhradná, nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) OZ- Dojednaná rozhodcovská doložka neobsahovala možnosť riešiť spor výlučne v rozhodcovskom konaní, preto rozhodcovský súd mal právomoc v predmetnej veci rozhodovať. Oprávnený v odvolaní analyzoval postoj Smernice k rozhodcovským doložkám, poukázal na vzťah Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku a na jeho ustanovenie § 251 ods. 4 a ďalej uviedol, že občianske súdne konanie sa okrem osobitných prípadov začína na návrh, ktorý sa podáva na súde. Exekučné konanie sa tak isto začína na návrh, ktorý sa podáva u súdneho exekútora. Súdny exekútor nie je štátnym orgánom, preto súd skúma procesné podmienky exekučného konania až potom, čo súdny exekútor požiada súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vydaním poverenia súd vlastne iba rozhodne o tom, že sú splnené podmienky exekučného konania, ktoré sú okrem všeobecných podmienok konania bližšie špecifikované v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd v tomto štádiu nesmie preskúmavať, či právoplatný exekučný titul je tým exekučným titulom, ktorý je správny podľa hmotného práva alebo na základe iných predpisov. Ide tu o pochopenie podstatného rozdielu úpravy možnosti viesť exekúciu a možnosti vykonať exekúciu. Ak súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia skúma samotnú materiálnu opodstatnenosť procesne platného exekučného titulu, odpiera navrhovateľovi exekučného konania prístup k právu tak, ako by vo všeobecnom občianskom konaní zastavil súd konanie preto, že ide o návrh, ktorý zrejme nie je uplatňovaný na základe zákona. Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, keď posúdil rozhodcovskú doložku dohodnutú medzi oprávneným a povinným ako neplatnú. Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. O odvolaní oprávneného rozhodol odvolací Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 5CoE/104/2011-26 zo dňa 19.04.2012 tak, že napadnuté uznesenie potvrdil. Na základe dovolania podaného oprávneným dovolací Najvyšší súd SR uznesením č. k. 3Cdo/368/2012-49 zo dňa 30.09.2013 zrušil uznesenie Krajského súdu v Prešove z 19.04.2012 sp. zn. 5CoE/104/2011 a vrátil vec tomuto súdu na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu bola okolnosť, že odvolací súd nepostupoval v súlade s ust. § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, keď neskúmal, vzhľadom na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vydal vyšší súdny úradník, či obsah spisu, prípadne predkladacia spáva obsahovali minimálne náležitosti, z ktorých by bolo zrejmé, že sudca súdu prvého stupňa sa podaným odvolaním zaoberal a nevyhovel mu. Na základe uvedeného odvolací Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 5CoE/82/2015-63 zo dňa 25.08.2015 vrátil vec súdu prvého stupňa na postup podľa ust. § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku. Súd prvého stupňa odstránil dovolacím súdom vytýkaný procesný nedostatok dňa 25.09.2015, kedy sa zákonný sudca vyjadril, že sa stotožňuje s právnym názorom vyššieho súdneho úradníka vyjadrením na č. l. 10 (napadnuté uznesenie) a nasl. v spise a odvolaniu podanému oprávneným nemieni vyhovieť. Nariadil predložiť vec na rozhodnutie o odvolaní oprávneného odvolaciemu súdu. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na základe podaného odvolania opätovne preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 214 O.s.p.s tým, že v zmysle ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovení §§ 44 ods. 2 (v znení účinnom do 31.12.2014) a 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1, 5 a síce nesprávne uvedeného ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) (uvedené § 53 ods. 1 písm. r), ale správne citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 7 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Odvolací súd výzvou zo dňa 03.12.2015 vyzval právnu zástupkyňu oprávneného a povinnú v zmysle ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p., aby sa v lehote 15 dní odo dňa doručenia výzvy vyjadrili k možnému použitiu ustanovení §§ 44 ods. 2 (v znení účinnom do 31.12.2014) a 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1, 5 a síce nesprávne uvedeného ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) (uvedené § 53 ods. 1 písm. r), ale správne citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka. Právna zástupkyňa oprávneného prevzala výzvu odvolacieho súdu dňa 07.12.2015 a povinná dňa 16.12.2015. Oprávnený sa k predmetnej výzve vyjadril v podaní doručenom odvolaciemu súdu dňa 12.01.2016. V podaní uviedol, že rozhodcovská doložka v danej veci bola platne dojednaná a odlišné právne posúdenie veci príslušným súdom je nesprávne, nakoľko súd nesprávne právne posúdil prejednávanú vec, nedostatočne zistil skutkový stav, pričom konal nad rámec právomoci, ktorá mu bola vo veci zverená. Exekučný súd prekročil svoje zákonné oprávnenie. Nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku exekučného titulu. Okresný súd nekonal ako exekučný súd, ale ako súd vyššej inštancie rozhodujúci o opravnom prostriedku voči rozhodcovskému rozsudku. Hmotnoprávne meritórne preskúmal platnosť právneho titulu nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ktorého súčasťou bola rozhodcovská doložka. Takýto výklad § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní je nezákonný a protiústavný. Oprávnený ďalej poukázal na výklad ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a na cieľ exekučného konania a ďalej namietal, že splnenie formálnej stránky vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku nebolo spochybnené. Tiež poukázal na ust. § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a namietal, že záver, že by ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní oprávňovali exekučný súd na hmotnoprávne posúdenie otázok, na ktorých je založený rozhodcovský rozsudok, je absurdný. Dôsledkom postupu súdu je, že hoci oprávnený disponuje právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, neexistuje zákonný spôsob, akým by sa mohol domôcť svojho práva, ktoré povinný nikdy nespochybnil. Novému uplatneniu práva na súde bráni prekážka res iducata v podobe právoplatného rozhodcovského rozsudku. Prekážka res iudicata trvá až do okamihu, kým nebude výrokom rozhodnutia právoplatne zrušený či zmenený. Ak by bol exekučný súd oprávnený preskúmavať rozhodcovský rozsudok, rovnakú právomoc by bolo nutné pripustiť vo vzťahu ku všetkým exekučným titulom. Oprávnenie exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej doložky nemožno vyvodiť ani z judikatúry ESD. Oprávnený poukázal na rozsudok ESD vo veciach C-76/10, C-40/08 a na judikatúru Ústavného súdu SR (napr. vo veciach I. ÚS 5/2000, PL. ÚS 21/2000, II. ÚS 143/2002 a na ďalšie) a namietal, že aj v prípade, ak by bolo teoreticky pripustené, že rozhodcovské konanie zabezpečuje jeho účastníkom menšiu mieru „spravodlivosti“, alebo pre nich predstavuje vzdanie sa určitých práv či akékoľvek iné negatíva, táto skutočnosť nemôže spôsobiť „nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov.“ Povinnému nebola rozhodcovským konaním spôsobená žiadna ujma. Rozhodcovská doložka nie je neprijateľnou podmienkou, a teda ani plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom nie je právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom. Rozhodcovská doložka nie je uvedená vo výpočte neprijateľných podmienok v Občianskom zákonníku a nespĺňa pojmové znaky generálnej klauzuly neprijateľnej podmienky. Rozhodcovskou doložkou v zmysle článku II bodu 4 dohody o uznaní dlhu a splácaní dlhu v splátkach nie je dotknuté právo navrhovateľa predložiť spor na rozhodnutie príslušnému súdu Slovenskej republiky, s čím zmluvné strany súhlasili. Uvedenou možnosťou povinného obrátiť sa na všeobecný súd bola dodržaná zákonná povinnosť v zmysle ust. § 53 Občianskeho zákonníka. Dojednaná rozhodcovská doložka neobsahovala možnosť riešiť spor výlučne v rozhodcovskom konaní, preto rozhodcovský súd mal právomoc v predmetnej veci rozhodovať. Oprávnený dňa 16.09.2009 písomne oznámil povinnému postúpenie pohľadávky a vyzval povinného na zaplatenie dlžnej sumy. Dňa 015.10.2009 oprávnený opätovne zaslal list povinnému, v ktorom sa pokúsil riešiť vec mimosúdnou cestou. Napriek tomu, že povinný bol v omeškaní so splácaním svojich záväzkov od konca roka 2008, oprávnený na základe žiadosti povinného uzatvoril s povinným dňa 01.02.2010 Dohodu o splátkach a Uznaní záväzku v súlade s ust. § 269 ods. 2 a ust. § 323 Obchodného zákonníka, v ktorej povinný uznal svoj záväzok čo do dôvodu a výšky a zaviazal sa ho splácať formou pravidelných mesačných splátok vo výške 33,- eur vždy k 15. dňu v mesiaci počnúc mesiacom marec. Napriek uvedenej nízkej splátke povinný uhradil len tri splátky v dňoch 02.03.2010, 30.04.2010, 25.05.2010 a žiadnu ďalšiu splátku už neuhradil. Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa ustanovenia § 243d ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014. Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy, t.j. 15.5.2008, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 7 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, nekalé obchodné praktiky sú zakázané. Obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Obchodná praktika, ktorá môže podstatne narušiť ekonomické správanie skupiny spotrebiteľov, ktorí sú osobitne zraniteľní z dôvodu ich duševnej poruchy alebo telesnej vady, veku alebo dôverčivosti, spôsobom, ktorý môže predávajúci rozumne predpokladať, sa posudzuje z pohľadu priemerného člena tejto skupiny. Tým nie je dotknutá bežná a oprávnená reklamná praktika, akou je zveličujúce vyhlásenie alebo vyhlásenie, ktoré nie je mienené doslovne. Za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania podľa § 8 a agresívna obchodná praktika podľa § 9. Zoznam obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, je v prílohe č. 1. V predmetnom exekučnom konaní je ako exekučný titul predložený rozhodcovský rozsudok. Právomoc rozhodcovského rozsudku bola daná v zmysle čl. II ods. 4 na základe Dohody o uznaní dlhu a splácaní dlhu v splátkach zo dňa 01.02.2010, v ktorom sa účastníci dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto dohody, zmluvy o revolvingovom úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Najvyšší rozhodcovský súd a.s., IČO: 44 246 480, so sídlom v Bratislave, zapísanou v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 4542/B, ak žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konania bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu. Týmto nie je dotknuté právo navrhovateľa a predložiť spor na rozhodnutie príslušnému súdu Slovenskej republiky, s čím zmluvné strany súhlasia. Pokiaľ oprávnený z návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 3Cdo 146/2011, 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011). Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. O súdnu ochranu podľa rozhodcovského rozsudku možno žiadať súd len na základe platnej rozhodcovskej zmluvy a nie podsunutej rozhodcovskej klauzuly v rámci vopred namnoženého formulára adresovaného spotrebiteľom, ktorého obsah nemôže nielen spotrebiteľ, ale ani osoba konajúca za veriteľa nijako ovplyvniť (čl. 3 ods. 2 smernice 93/13/EHS). Platí to aj na doplnky a zmeny formulárovej povahy. Pri vyhodnocovaní praktiky veriteľa súd musí operovať priemerným spotrebiteľom, keďže existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ podpíše pre neho výhodný dokument, napr. sledujúci dosiahnutie splátok. Preto je potrebné posúdiť, či zo strany dodávateľa nešlo o nekalú obchodnú praktiku. Rozhodcovská doložka je v spotrebiteľských zmluvách neprípustná. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v Dohode o uznaní dlhu a splácaní dlhu v splátkach zo dňa 01.02.2010 má síce formálne charakter rozhodcovskej doložky, pretože tvorí súčasť listiny obsahujúcej aj uznanie záväzku povinnej a dohodu účastníkov o úhrade pohľadávky v splátkach a netvorí súčasť formulárovej zmluvy o úvere. Taktiež znenie dohodnutej rozhodcovskej doložky zodpovedá požiadavke § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, keď nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s veriteľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Napriek tomu táto rozhodcovská doložka je neplatná, pretože nespĺňa podmienku individuálneho dojednania. Z Dohody o uznaní dlhu a splácaní dlhu v splátkach vyplýva, že účastníci rozhodcovskú zmluvu formou osobitnej zmluvy neuzatvorili. Rozhodcovská doložka v čl. II bode 4. Dohody zo dňa 01.02.2010 je obsahom formulárovej dohody, ktorú povinná nemala možnosť ovplyvniť ani individuálne dohodnúť, alebo zmeniť. Rozhodcovskú doložku si povinná ako spotrebiteľ osobne nevyjednala a nemala na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohla len zmluvu, ako celok odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým všeobecným obchodných podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 neplatná. Za individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy treba považovať také, ktorému predchádzalo poučenie spotrebiteľa o právnych dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy so zameraním na zhoršenie procesných práv a povinností v neprospech spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním. Spotrebiteľovi musí byť pritom daná reálne možnosť voľby, či príjme alebo neprijme rozhodcovskú zmluvu. Voľba spotrebiteľa v prospech všeobecného súdu nesmie byť spojená s možnosťou neuzavretia samotnej spotrebiteľskej zmluvy. Veriteľ (dodávateľ) musí splnenie týchto podmienok individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy v prípade pochybností preukázať (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka), inak sa nepovažuje rozhodcovská zmluva za individuálne dojednanú. Z Dohody o uznaní dlhu a splácaní dlhu v splátkach zo dňa 01.02.2010 a ani z ďalších listín, ktoré mal tak rozhodcovský súd ako aj súd v tomto exekučnom konaní k dispozícii nevyplýva, že povinná pred podpisom zmluvy bola oprávneným takto poučená. V dôsledku toho nastupuje zákonom stanovená domnienka, že tam dohodnutá rozhodcovská doložka sa nepovažuje za individuálne dojednanú, inými slovami povedané, bola uzavretá neplatne. Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ oprávnený namietal nemožnosť exekučného súdu skúmať exekučný titul, odvolací súd konštatuje: Podľa § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok. Teória rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti, tzv. formálne a tzv. materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú suspenzívny účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (res iudicatae), v ktorom nemožno znovu konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdom nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného riešenia, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom ( čl. 125 ods. 1 písm. a/ a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa uvedené vzťahuje aj na rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. Z účinkov materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky rovnako, ako z účinkov materiálnej právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ustanovenie § 40 zákona o rozhodcovskom konaní, o žalobe o zrušení rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní vykladané doslovne, potom by súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by bol zjavne proti zreteľne vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 zákona o rozhodcovskom konaní zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v rozsahu tam uvedenom. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto zmysle je potom potrebné vykladať aj ustanovenie § 45 citovaného zákona. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona rozhodcovskom konaní je potrebné na účely § 45 zákona o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 citovaného zákona oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, teda nie je ním viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do jeho materiálnej právoplatnosti. K odvolacej námietke oprávneného, že v danom prípade došlo k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej doložky a možnosť riešenia prípadného sporu v rozhodcovskom konaní si vybral sám povinný, odvolací súd konštatuje, že pokiaľ ide o Uznanie dlhu a dohodu o splatení dlhu, ide o formulárovú dohodu. Oprávnený nepreukázal, že by povinná mala možnosť obsah predmetnej dohody ovplyvniť. Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená, že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho nejaký osobitný význam. Spotrebiteľ, ak si želá niečo z určitých dôvodov, minimálne sa predpokladá, že vie, prečo chce niečo individuálne vyjednať. Skutočnosť, že doložka je formulovaná v rámci štandardnej formulárovej zmluvy, neodôvodňuje záver, že oprávnený preukázal osobitné vyjednanie. Naopak, ide o sofistikované docielenie stavu, ktorý má formálne indikovať vyňatie rozhodcovskej doložky z režimu súdnej kontroly, čo odvolací súd hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku v zmysle cieľov Smernice 2005/29 „O nekalých obchodných praktikách“, články 5 a nasl. Javí sa nanajvýš nevierohodné, že zrazu by si spotrebiteľ - povinná v tomto exekučnom konaní osobitne vyjednávala rozhodcu, o pravidlách postupu ktorého zdá sa nemá ani tušenia a oprávnený nemôže očakávať od súdu len akési „formálne“ odklepnutie exekúcie. Aj exekučné konanie je konanie, v ktorom sa má poskytnúť spravodlivá ochrana práv, a to aj práv povinného v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (Oceano Grupo Editorial, Asturcom, Mostaza Claro, Pannom), ako aj v zmysle Charty základných práv Európskej únie, ktorá predpokladá vysoký stupeň politiky ochrany spotrebiteľa (čl. 38), a to všetko v záujme vyššej kvality života a ochrany hospodárskych záujmov spotrebiteľa (čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Nie je treba preto aplikovať ani nepriamy účinok Smernice na to, aby bolo možné skonštatovať, že oprávnený ako dodávateľ (jeho nástupca) mal v čase uzatvárania zmluvy explicitne zakázané dojednávať v typových zmluvách podmienky, ktoré spôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. O tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu informovanosti alebo slabšej vyjednávacej pozície (porov. rozsudok súdneho dvora MOSTAZA CLARO , bod. 25), by rovnako nemali byť žiadne pochybnosti. Z uvedeného (aj zo Smernice) teda vyplýva, že na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O takýto prípad ide aj v predmetnej právnej veci. Rozhodcovská doložka, od ktorej v danom prípade rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc na rozhodovanie vo veci, je neprijateľná. Spotrebiteľ nemal na výber a bol nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovskú doložku dohodnutú za daných okolností je potrebné považovať za neprimeranú zmluvnú podmienku, ktorá je v rozpore s platným právom. Rozhodcovská doložka zakladajúca právomoc rozhodcovského súdu nebola v danom prípade spotrebiteľom - povinnou osobitne dojednaná a ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný orgánom, ktorý na to nemal právomoc, potom ide o akt, ktorý nemá atribúty exekučného titulu a dôsledkom je zastavenie exekučného konania, zastavenie exekúcie alebo zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré má v konečnom ten dôsledok, že v zmysle § 44 ods. 3 Exekučného poriadku sa exekučné konanie zastaví. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie, keďže toto bolo vo výroku vecne správne , v súlade s ustanovením § 213 ods. 2 podľa ustanovenia § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ako vecne správne potvrdil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.