Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 11CoE/5/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8515203586 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8515203586.2 Uznesenie Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/ A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, zastúpeného advokátkou JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 42 174 716, korešpondenčná adresa Vajnorská 100/ A, 831 04 Bratislava, proti povinnému: E. O., V.. X.X.XXXX, P. L. I. XXX, o vymoženie 1.047,37 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 5Er/103/2015-16 zo dňa 28.9.2015, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa. o d ô v o d n e n i e : Prvostupňový súd napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Michala Brožinu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vychádzal zo zistenia, že oprávnený podal exekútorovi dňa 31.3.2015 návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie 1 047,37 eur s prísl. na základe právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku sp. zn. IDB0410214, ktorý dňa 31.5.2011 vydal STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. Súdny exekútor JUDr. Michal Brožina požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd preskúmaním žiadosti o udelenie poverenia, návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, exekučného titulu, priloženej zmluvy o úvere zo dňa 18.4.2007 a Obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2007) zistil, že právny predchodca oprávneného, spol. Poštová banka, a.s., uzavrel s povinným dňa 18.4.2007 zmluvu o úvere, na základe ktorej poskytol právny predchodca oprávneného povinnému finančné prostriedky. Túto zmluvu vyhodnotil rozhodcovský súd ako zmluvu o úvere, ktorá mala spotrebiteľský charakter. V bode 11.2 Obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2007) sa nachádza rozhodcovská doložka, podľa ktorej zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere a týchto obchodných podmienok, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh Banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou o úvere a obchodnými podmienkami, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere alebo obchodných podmienok, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., IČO: 35 862 882, zapísaná v OR SR OS Bratislava 1, odd. Sa, vl. č. 3157/B [RAM], podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava. Zo súdom zistených skutočností vyplýva, že právny predchodca oprávneného s povinným uzavreli zmluvu o úvere, ktorá mala spotrebiteľský charakter - povinný vystupoval ako fyzická osoba, ktorá uzatvorením zmluvy zabezpečovala svoje potreby, teda ako spotrebiteľ, kým právny predchodca oprávneného pri poskytovaní úveru vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti (banka), teda ako dodávateľ. Súd sa preto zameral na kontrolu exekučného titulu a rozhodcovskej doložky, ktorá bola podkladom pre konanie rozhodcovského súdu berúc do úvahy kritéria, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a teda či rozhodcovská doložka nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka). Rozhodcovská doložka sa v danom prípade nachádza v pomerne rozsiahlych obchodných podmienkach, pričom v samotnej zmluve o úvere o uzatváraní rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky nie je ani zmienka. Znenie rozhodcovskej doložky neumožňuje alternatívne riešenie sporov pred rozhodcovským súdom alebo pred príslušným všeobecným súdom. Od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne pred rozhodcovským súdom stanoveným v tejto rozhodcovskej doložke. Už takéto znenie rozhodcovskej doložky podľa názoru súdu spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Tomuto naznačuje i už skôr spomínané začlenenie podmienky, podľa ktorej sa vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, do príkladného výpočtu neprijateľných zmluvných podmienok v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného od 1.1.2008. Navyše je zrejmé, že rozhodcovskú doložku, podľa ktorej sa všetky spory z tohto spotrebiteľského vzťahu medzi účastníkmi majú riešiť v rozhodcovskom konaní, si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami obsiahnutými v obchodných podmienkach. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo prijať a podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Zákon síce nevylučuje možnosť riešenia sporov v rozhodcovskom konaní aj v spotrebiteľských veciach, súd je však toho názoru, že ak má byť rozhodcovská zmluva, resp. doložka, uzavretá so spotrebiteľom právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje predovšetkým informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá-ktorá voľba konkrétne znamená. Z predloženej rozhodcovskej doložky nevyplýva, že povinnému boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie, predovšetkým čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní a aké sú jeho dôsledky. Absentujú akékoľvek informácie o podstatných skutočnostiach a následkoch rozhodcovského konania, ktoré sú potrebné pre naozaj slobodné rozhodnutie spotrebiteľa so znalosťou veci, ako napr. o záväznosti rozhodcovského rozsudku, voči ktorému zväčša nie je prípustný opravný prostriedok v zmysle dvojinštančnosti konania (ako je tomu napr. v súdnom konaní pred všeobecnými súdmi, keď rozhodnutie súdu prvého stupňa môže na základe odvolania preskúmať druhostupňový súd; súd za opravný prostriedok nepovažuje žalobu o zrušenie rozhodcovského konania), alebo o tom, že týmto dojednaním sa riešenie sporov prenáša na súkromnú osobu, ako ani poučenie aspoň o základnom procesnom postupe rozhodcovského súdu a o právach a povinnostiach povinného v prípadnom rozhodcovskom konaní. Je len ťažké predstaviť si rokovanie spotrebiteľa o rozhodcovskej doložke a jeho skutočnú vôľu uzavrieť rozhodcovskú doložku, ak spotrebiteľ nepozná jej reálny obsah, resp. nepozná procesné pravidlá konania pred rozhodcovským súdom. Spotrebiteľ tak možno (ak vôbec) bol formálne oboznámený, že uzatvára aj rozhodcovskú doložku, avšak jednoznačne nebol poučený o právnych dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej doložky so zameraním na potenciálne zhoršenie procesných práv a povinností v neprospech spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním. S poukazom na uvedené skutočnosti súd považoval uvedenú rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, a teda za neplatné zmluvné dojednanie medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Vzhľadom na skutočnosť, že právnym predchodcom oprávneného bola banka, súdu je známe, že táto mala v zmysle ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách povinnosť ponúknuť svojim klientom (spotrebiteľom) návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súd však zastáva názor, že takýto návrh by mal byť predkladaný takým spôsobom, aby klientovi (spotrebiteľovi) umožňoval jeho pomerne jednoduché odlíšenie od ostatných zmluvných podmienok predkladaných mu druhou stranou zmluvného vzťahu, ako aj oddelenie od ostatného obsahu zmluvy (tak, aby klientovi nespôsobilo žiadne ťažkosti vrátane prípadného rizika čakania na prepracovanie návrhu zmluvy v prípade odstraňovania pre neho neakceptovateľnej rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky). Z návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (doložky) má vyplývať vôľa navrhovateľa - banky, aby bola v prípade prijatia návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (doložky) spotrebiteľom takýmto návrhom viazaná a podrobila sa rozhodcovskému konaniu. Až spotrebiteľ je následne oprávnený, nie však povinný, prijať takýto návrh. Požiadavku na takto ponúknutý (predložený) návrh nemožno považovať za splnenú, ak banka návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy začlení medzi iné zmluvné podmienky, u ktorých je známe, že sa s nimi klient (spotrebiteľ) v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne, často i vôbec, neoboznamuje (hoci spravidla v zmluve potvrdzuje presný opak). Rozhodcovská doložka v danom prípade pritom nemá znenie návrhu, ale rovno dojednania, pričom vôľu neprijať túto rozhodcovskú doložku musí spotrebiteľ prejaviť najneskôr pri uzavretí zmluvy. Neplatnosť rozhodcovskej doložky spôsobuje, že rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať spor medzi účastníkmi konania, a preto ním vydaný rozsudok nemôže byť spôsobilým exekučným titulom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu rozporu exekučného titulu so zákonom. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie a navrhol, aby príslušný súd uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje, alternatívne, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. Je toho názoru, že súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, a to skúmaním iných listín ako pripúšťa znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu podľa § 45 ods. 1,2 ZoRK a prekážky rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké právne účinky ako rozsudok všeobecného súdu, má ním byť exekučný súd viazaný rovnako. Exekučný súd preto nemá oprávnenie skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK). Poukázal na to, že právny predchodca oprávneného postupoval v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Poukázal tiež na nemožnosť aplikácie Smernice 93/13/EHS a rozsudkov Súdneho dvora EÚ, ako aj na neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia. Sudca prvostupňového súdu podanému odvolaniu nevyhovel a vec postúpil na ďalšie rozhodnutie v súlade s § 374 ods. 4 O.s.p. odvolaciemu súdu. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez zopakovania, či doplňovania dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa. Preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený toto uznesenie preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu oprávneného nie je možné vyhovieť. Pre konečné rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci má zásadný význam skutočnosť, že rozhodcovská doložka, uvedená v Zmluve o úvere zo dňa 18.4.2007 nebola platne uzavretá a aj v období od 25.11.2004 do 31.12.2007 sa mohli posudzovať spotrebiteľské zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka podľa ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v znení v tom čase platnom. Zmluva o úvere zo dňa 18.4.2007 uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou, je z hľadiska svojho obsahu úverovou zmluvou upravenou v ustanoveniach § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá sa v súlade s § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka spravuje Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Pokiaľ je však účastníkom takejto úverovej zmluvy osoba spĺňajúca podmienky pre označenie spotrebiteľa, musí byť takýto záväzkový vzťah posudzovaný v prvom rade podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Tento zákon je lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Obchodný zákonník sa preto aplikuje len na tie práva a povinnosti zmluvných strán, ktoré nie sú osobitne upravené Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Použitie Občianskeho zákonníka bolo však v období od 25.11.2004 do 31.12.2007 prípustné nielen podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, t.j. v prípadoch, ak niektoré otázky nebolo možné riešiť podľa Obchodného zákonníka, ale aj podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Podľa tohto ustanovenia sú spotrebiteľskými zmluvami aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka, ak sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, t.j. Občianskeho zákonníka, sa majú primerane použiť ustanovenia tohto osobitného predpisu, t.j. Občianskeho zákonníka. Platnosť rozhodcovskej doložky dojednanej v Zmluve o úvere zo dňa 18.4.2007 sa musí posudzovať tak podľa ustanovení § 3, 4 a 5 zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z. z. - ďalej len ZoRK, ako aj podľa ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 18.4.2007. Predmetná rozhodcovská doložka tak, ako vyplýva z bodu 11.2 obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2007) vyžaduje, aby sa všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad riešili v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s. s miestom rozhodcovského konania v Bratislave, s tým, že rozhodnutie bude pre obidve zmluvné strany konečné a záväzné. Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od názoru občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31.12.2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008.“ Ku dňu uzavretia zmluvy zo dňa 18.4.2007 neobsahoval ani Zákon o ochrane spotrebiteľa, ani Občiansky zákonník, ale ani Zákon o spotrebiteľských úveroch, či Obchodný zákonník ustanovenia, na základe ktorých by bolo možné posudzovať primeranosť zmluvných dojednaní riešiacich právomoc subjektu oprávneného rozhodovať o právach a povinnostiach z tejto zmluvy. Až s účinnosťou od 1.1.2008 bolo do Občianskeho zákonníka zapracované ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/, ktoré špecifickým spôsobom prevzalo zásadu upravenú v Prílohe k článku 3 ods. 3 bod 1, písm. q/ Smernice Rady č. 93/13/ EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá označila za nekalú podmienku takú, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo bránenie v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Podobne od 1.1.2008 nadobudla účinnosť nová úprava § 53 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka o podmienkach individuálneho dojednania zmluvnej podmienky. Avšak vzhľadom k tomu, že s účinnosťou od 1.5.2004 pristúpila Slovenská republika k Európskej únii, sú považované súdy Slovenskej republiky ako vnútroštátne súdy členského štátu Európskej únie, za súčasť súdneho systému Európskej únie. Zmluva o pristúpení výslovne zakotvila záväznosť úniového práva pre pristupujúce štáty. Počnúc od 21.4.1993 nadobudla účinnosť Smernica Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách - ďalej len „Smernica“. Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná je považovaná za neprimeranú, ak v rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje významnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ktoré vyplývajú z danej zmluvy v neprospech spotrebiteľa. Podľa čl. 3. ods. 2 vety prvej podmienka je vždy považovaná za nedohodnutú individuálne, pokiaľ bola spísaná vopred, a spotrebiteľ preto nemohol mať žiadny vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti s vopred spísanou bežnou zmluvou. Podľa čl. 3 ods. 3 príloha Smernice obsahuje informatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za neprimerané. V prílohe Smernice „Podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3“ sa pod písmenom q/ ako príklad neprimeranej podmienky uvádza: „neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.“ Smernicu ES nemožno aplikovať priamo, lebo Smernica ako prameň komunitárneho práva nemá horizontálny (teda v zásade súkromnoprávny) priamy účinok. Avšak existuje komunitárna povinnosť vykladať vnútroštátne právo spôsobom zlučiteľným so Smernicou, ako to vyložil Európsky Súdny dvor vo veci C-17/83 von Colson & Comman (tzv. nepriamy účinok smernice). Podľa rozsudku Európskeho súdneho dvora C-106/89 vo veci Marleasing S.A. proti La Comercial Internationale de Alimentation S.A. národnú úpravu neuskutočňujúcu alebo špatne uskutočňujúcu Smernicu je nutné v čo najväčšom rozsahu interpretovať vo svetle a znení Smernice, aby bol dosiahnutý výsledok uvedený v Smernici. Pritom právo Európskej únie, a teda aj Smernicu o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj vykonávajúcu národnú úpravu treba vykladať iba v kontexte Európskej únie a nie práva národného. Preto podľa názoru odvolacieho súdu je výhradná rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá zakladá výlučnú právomoc rozhodcovského súdu, ktorá podľa spisových údajov nebola individuálne dohodnutá, neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Takéto zmluvné ustanovenie je neplatné podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorých výklad je v súlade s čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Za tohto stavu nie je právne významné, že do Občianskeho zákonníka bola ako neprimeraná zmluvná podmienka spotrebiteľskej zmluvy uvedená až s účinnosťou od 1.1.2008 aj podmienka vyžadovať v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva, ktorá nebola individuálne dohodnutá, nesmie zhoršovať postavenie spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní v porovnaní s jeho základnými právami v súdnom konaní. Jedným z týchto práv je aj právo na ústne prejednanie veci pred všeobecným súdom spotrebiteľa, ak je v postavení odporcu (§ 51, § 85 ods. 1, § 115 ods. 1 O.s.p.). Za individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy treba považovať také, ktorému predchádzalo poučenie spotrebiteľa o právnych dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy so zameraním na zhoršenie procesných práv a povinností v neprospech spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním. Spotrebiteľovi musí byť pritom daná reálna možnosť voľby, či prijme alebo neprijme rozhodcovskú zmluvu. Voľba spotrebiteľa v prospech všeobecného súdu nesmie byť spojená s možnosťou neuzavretia samotnej spotrebiteľskej zmluvy. Veriteľ (dodávateľ) musí splnenie týchto podmienok individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy v prípade pochybnosti preukázať (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka), inak sa nepovažuje rozhodcovská zmluva za individuálne dojednanú. Poučovaciu povinnosť veriteľa navrhujúceho uzavretie rozhodcovskej zmluvy spotrebiteľovi možno vyvodiť z ustanovenia § 93b zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, upravujúceho podmienky uzavretia rozhodcovskej zmluvy. Ani zo Zmluvy o úvere zo dňa 18.4.2007, ani z ďalších listín, ktoré mal rozhodcovský súd a exekučný súd k dispozícii nevyplýva, že povinná pred podpisom zmluvy bola predchodcom oprávneného takto poučená. V dôsledku toho nastupuje zákonom stanovená domnienka, že takto dohodnutá rozhodcovská doložka sa nepovažuje za individuálne dojednanú. Táto rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky je daná tým, že sídlo rozhodcovského súdu nie je totožné so sídlom všeobecného súdu spotrebiteľa a už vôbec nejde o sídlo na inom mieste výhodnejšom pre spotrebiteľa. Odvolací súd aj s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 je toho názoru, že dojednanie právomoci rozhodcovského súdu vzdialeného od miesta bydliska povinného 400 km je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá výrazne zhoršuje postavenie spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní v porovnaní s jeho základnými právami súdneho konania. Jedným z týchto práv je aj právo na ústne prejednanie veci pred všeobecným súdom spotrebiteľa, ak je v postavení odporcu (§ 84 a 84 ods. 1 O.s.p.). Za opodstatnenú nepovažuje odvolací súd ani obranu oprávneného týkajúcu sa tvrdeného prekročenia právomocí exekučného súdu pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 6Cdo 1/2012 zo dňa 21.3.2012. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou, súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnene posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomocí rozhodcovského súdu má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriaci samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založený spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy nebránia ustanovenia § 21 ods. 2, alebo § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania, než spotrebiteľov, znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci, v spotrebiteľskej veci tomu tak nie je. Aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu. Judikatúra súdov vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998- I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami. Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne správne. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.