Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 13CoPr/1/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8613202437 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8613202437.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr. Petra Šama a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: K. V. V., F. F., O. X, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená 1/ Ministerstvom vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, 2/ Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Špitálska 4-6, Bratislava, 3/ Ministerstvom financií SR, Štefanovičova 5, Bratislava, 4/ Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, 5/ Okresným úradom T., W. Y. X, T., 6/ Okresným úradom F., H. C. XX, F., o určenie, že pracovný pomer žalobcu so žalovanými, garantovaný zákonným ustanovením § 61 ods. 1 Zákonníka práce, trvá, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 25.6.2014 pod č. k. 5C/125/2013-91, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej. M e n í výroky o trovách konania tak, že žalovanému náhradu trov konania n e - p r i z n á v a. N e p r i z n á v a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1) Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) zamietol žalobu, ktorou žalobca sa proti žalovaným domáhal určenia, že jeho pracovný pomer so žalovanými, garantovaný zákonným ustanovením § 61 ods. 1 Zákonníka práce, trvá. Zároveň žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému v zastúpení Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR náhradu trov konania v sume 87,07 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ostatným zástupcom žalovaného nepriznal náhradu trov konania a žalobca nemá právo na ich náhradu. 2) Žalobca žalobu odôvodnil tým, že titulom právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu F. pod sp. zn. 4C/184/1989 si nanovo vysúdil trvanie jeho pracovného pomeru s jeho prvým a do tejto doby jediným zamestnávateľom - Okresným národným výborom v F. (ďalej „ONV“), zastúpeného štátom, a to dňom 2.8.1991 nielen do budúcna, ale aj retroaktívne. Následne sa stalo to, čo sa nemalo. Žalobca do práce síce nastúpil hneď v nasledujúci pracovný deň (5.8.1991), ale nie na ONV, ale do nového úradu (Okresného úradu v F.), pričom však prácu mu v ňom nikto nepridelil, lebo z tohto úradu sa mu po troch dňoch ušiel znovu vyhadzovak na ulicu, sťa by bol nie živiteľ päťčlennej rodiny, ale ako nejaký prašivý pes. Zdôraznil, že dôvodom na akési okamžité prepustenie zo štátnych služieb po vyše 30 rokoch poctivej práce bolo to, že dňom 31.7.1991 boli zrušené národné výbory vládnym uznesením č. 550/90 dňom volieb, t.j. dňom 24.11.1990. Takto sa rozprúdila celá plejáda súdnych sporov na túto tému nielen doma, ale aj v zahraničí - Štrasburgu. Tento medzinárodný súd pre ľudské práva ešte svojím rozsudkom pod č. 32106/96 zo dňa 4.6.1996 vyslovil porušenie jeho práv v zmysle ods. 1 čl. 6 Dohovoru, ktorý pojednáva o spravodlivosti. Ďalšou chybou bolo a až po dnešné dni ňou neustále je, že štát na zjednanie nápravy a odčinenie krívd napáchaných na svojich obetiach bezprávia dodnes neprijal dostatočne účinné opatrenia, najmä v legislatíve, ktoré by umožňovali sa aj tohto jeho práva domôcť, a vôbec spravodlivosti ako takej. Na ďalšiu výpoveď zo dňa 27.8.1991, ktorá mu bola doručená 2.9.1991, neexistoval žiadny výpovedný dôvod, pretože v tom čase, t.j. od 2.8.1991 do 31.12.1991 sa nič v zmysle dikcie práva a Zákonníka práce (ďalej „ZP) nezrušovalo, ale ani nezanikalo. V čase od 1.3.1989 do 31.7.1991 nebol s ONV v F. v žiadnom pracovnoprávnom vzťahu, takže žiadny právny subjekt ani potom za ONV mu nijakú výpoveď z práce nemohol dať. Tu si niekto pomýlil svoju právnu povinnosť s jeho právom. Predsa si u nikoho ďalšiu výpoveď z práce nenárokoval, veď je to hlúposť. Za predpokladu, keby aj dôvod na výpoveď v 8. mesiaci v r. 1991 u žalobcu skutočne existoval, mohla by sa mu právne účinne dať iba podľa § 46 ods. 1 písm. a/ ods. 1 ZP, a žiadneho iného a tobôž už vonkoncom nie na základe písm. b/ tohto §-u a odseku. A to sa v skutočnosti stalo, keďže ho taký vo svojej písomnej výpovedi zo dňa 27.8.1991, uvedený ako nesprávny má, čím je táto výpoveď priamo zo zákona § 44 ZP neplatná. V 8. mesiaci r. 1991 a ďalej sa nepotreboval o prácu uchádzať u šéfa Okresného úradu v F.E.X. a žiadať ho o „milosť“, aby ho do nej prijal, pretože mal túto legitímne vysúdenú s právnym stavom podľa § 61 ods. 1 ZP, a navyše ešte aj konkludentne, lebo od mesiaca august 1991 do konca r. 1991 ho Okresný úrad platil ako svojho zamestnanca riadnou mesačnou mzdou a nie náhradou mzdy, ktorá sa nemôže vyplácať hocikomu. Taktiež v tejto súvislosti poukázal na list Ministerstva vnútra SR č. OVS 3-875/91 zo dňa 16.8.1991, ktorý bývalá prednostka Okresného úradu v F. v kontexte s § 251 ZP totálne odignorovala s právnym inštitútom singulárnou sukcesiou. 3) Žalovaný v zastúpení v záhlaví rozsudku uvedených subjektov vzniesol námietku nedostatku vecnej pasívnej legitimácie a z tohto dôvodu žiadal návrh zamietnuť. 4) Žaloba bola podaná na Okresný súd F. dňa 2.5.2007, pričom v nej ako žalovaného v 5. rade žalobca označil aj Krajský úrad T.. Krajský úrad v T. bol zrušený zákonom č. 254/2007 Z.z. o zrušení krajských úradov a o zmene a doplnení zákona č. 515/2003 Z.z. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení Nálezu Ústavného súdu SR č. 263/2006 Z.z.. V zmysle uvedeného právneho predpisu, pohľadávky a záväzky krajského úradu, ktoré nevznikli z činnosti jednotlivých obvodných úradov, prešli s účinnosťou od 1.10.2007 na obvodný úrad v sídle kraja, v prípade zrušeného Krajského úradu v T. na Obvodný úrad T.. Zákonom č. 180/2013 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 1.10.2013 boli obvodné úrady zmenené na okresné úrady so zachovaním právneho postavenia obvodných úradov. 5) Súd prvej inštancie uzavrel, že podľa § 251 ZP účinného v čase likvidácie národných výborov, ak sa zrušuje organizácia, určí orgán, ktorý organizáciu zrušuje, ktorá organizácia je povinná uspokojiť nároky pracovníkov zrušenej organizácie, prípadne uplatňovať jej nároky. Ak sa však vykonáva pri zrušení organizácie likvidácia, má túto povinnosť orgán vykonávajúci likvidáciu, prípadne štát. V náväznosti na likvidáciu národných výborov Ministerstvo vnútra SR spolu s Ministerstvom financií SR prijalo Zásady postupu riešenia pracovnoprávnych vzťahov pracovníkov aparátu národných výborov v súvislosti s ich zrušením a taktiež postup likvidačných skupín národných výborov do ukončenia likvidácie. V Zásadách a postupe, v súlade s § 13 zákona o organizácii miestnej štátnej správy sa konštatuje, že úlohy súvisiace s pracovnoprávnymi vzťahmi pracovníkov národných výborov plní v čase ich likvidácie likvidátor vymenovaný ministrom vnútra SR, ktorému odporúča riešiť ukončenie pracovných pomerov zamestnancov národných výborov dohodami o rozviazaní pracovných pomerov alebo výpoveďami z dôvodu organizačných zmien. Z toho však nemožno vyvodiť záver o prechode zamestnávateľských práv a povinností bývalého ONV na bývalý okresný úrad. Zásady, postup a Uznesenie vlády SR zo dňa 24.11.1990 treba považovať za rozhodnutie vydané podľa § 251 ZP, s tým, že pracovný pomer žalobcu likvidáciou bývalého ONV zanikol a povinnosti zamestnávateľa neprešli na bývalý okresný úrad, a teda ani na ďalšie orgány preberajúce jeho právomoci a kompetencie na základe reforiem miestnej štátnej správy (počnúc zákonom č. 472/1990 Zb., cez zákon č. 222/1996 Z.z. až po zákon č. 515/2003 Z.z. v znení zákona č. 254/2007 Z.z.). Avšak ani z jedného z citovaných zákonov nevyplýva to, že by na Slovenskú republiku prešli povinnosti zamestnávateľa žalobcu, teda že by Slovenská republika (zastúpená akýmkoľvek orgánom) vystupovala ako nositeľ povinností, ktoré sú predmetom tohto konania. Z tohto dôvodu označený žalovaný - Slovenská republika, zastúpená vyššie označenými subjektmi, či zastúpená pôvodne Krajským úradom v T., teraz Okresným úradom T. (zákon č. 180/2013 Z.z.) alebo Okresným úradom F., nie sú v tomto spore vecne pasívne legitimované, pretože na nich neprešli zamestnávateľské povinnosti z bývalého ONV, ktorý zanikol likvidáciou bez právneho nástupcu. O skutočnosti, že bývalý Okresný úrad F. a jeho právni nástupcovia neboli zamestnávateľmi žalobcu po zániku ONV, rozhodli už aj niekoľkonásobne súdy, a to v konaniach vedených na Okresnom súde Bardejov, najmä pod sp. zn. 4C/968/1998, 4C/194/92, 4C/52/2003, 4C/732/1998, 11C/129/1996, 4C/124/1991, 4C/184/1989, 4C/1676/1998, 3C/171/2005. Taktiež je potrebné poukázať na to, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že by mu patrilo postavenie štátneho zamestnanca v zmysle zákona č. 312/2001 Z.z., a teda nepreukázal ani to, že by mu mala byť poskytovaná primeraná práca v zmysle jeho pracovného zaradenia v štátnych službách (rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 11Co/7/2011-199 zo dňa 28.4.2011). Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol. 6) O trovách konania medzi žalobcom a žalovaným v zastúpení Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR, súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., pretože v konaní mal plný úspech tento zástupca. Trovy pozostávajú z náhrady cestovného tohto zástupcu na pojednávanie dňa 14.9.2009 na Okresný súd F. osobným motorovým vozidlom Škoda Octavia, EČV: F.-XXX-Q. s vodičom na trase F. - F. a späť 1012 km, spotreba 64,77 l, náklady v sume 72,87 eur, parkovné 0,50 eur, stravné za pracovnú cestu dňa 13.9.2009 (časové pásmo 12 až 18 hod.) v sume 5,40 eur, stravné za pracovnú cestu dňa 14.9.2009 (časové pásmo nad 18 hod.) v sume 8,30 eur (§ 5 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov). 7) O trovách konania medzi žalobcom a žalovaným v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, Ministerstvom financií SR, Ministerstvom spravodlivosti SR, Okresným úradom T., a Okresným úradom F., súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p., pretože zo strany týchto zástupcov takýto návrh súdu nebol predložený a žalobca ako neúspešný účastník nemá právo na ich náhradu. 8) Proti rozsudku súdu prvej inštancie, vo výroku vo veci samej a vo výroku o náhrade trov konania, podal žalobca odvolanie, ktorým podľa jeho obsahu žiadal o jeho zmenu tak, aby jeho návrhu bolo v celom rozsahu vyhovené. V odvolaní uviedol, že napadnutý rozsudok je neseriózny a nezákonný, a preto sa domáha jeho zrušenia. Táto právna vec má svoj pôvod ešte v súdnom konaní pod č. k. 4C/263/95 a začala sa jeho súdnym návrhom zo dňa 6.12.1994 a doposiaľ nebola právoplatne ukončená. Tým chce nielen povedať, ale aj zdôrazniť, že tu ide o res iudicata, pretože tento rozsudok je už teraz neplatný. Ďalej uviedol, že ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom. V prejednávanom prípade tou po ONV bol Okresný úrad v F.. Súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach. Preto otázka, ktorý orgán štátu, vzhľadom na obsah daného sporu, má v mene žalovaného konať, nie je otázkou pasívnej legitimácie žalovaného. Zistené nedostatky v zastúpení žalovaného majú povahu nedostatkov procesných podmienok konania, a preto legitimita oprávnenia konať pred súdom za štát môže byť v pochybnostiach predmetom šetrenia procesného súdu ex offo. 9) Ďalej argumentoval, že keď ho súd bráni ustanovením § 251 ZP, toto ustanovenie nemôže sa stotožňovať s pojmom zánik organizácie, ale len jej zrušením. Pokiaľ si Okresný súd L. myslí, že rozsudkom pod č. k. 4C/124/1991 ide proti nemu, tak je na omyle, pretože tento rozsudok trval aj po dni 31.7.1991. Ďalší omyl okresného súdu vidí v tom, ak konštatuje, že nikdy nebol štátnym zamestnancom. Je toho názoru, že celý produktívny svoj život žiadnym iným zamestnancom nebol, než štátnym, pretože sústava orgánov ľudovej kontroly bola vždy štátna, a ONV ako celok bol takisto štátnym orgánom a štátnou organizáciou. Nemá vedomie o tom, aby sa súdne konanie pod č. k. 4C/1676/98 skončilo aj vo veci samej. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie flagrantne porušuje jeho právo na prácu, ktorú si právoplatne vysúdil ešte rozsudkom pod č. k. 4C/184/89, pričom doslovne mu ho odníma, povyšujúc nezmyselné ním uvádzané rozsudky nad zákon, konkrétne ust. § 61 ods. 1 ZP o tom, že jeho pracovný pomer trvá, a to na rozdiel od toho, že netrvá a tento u neho už prestal existovať. Preto sa uvidí, čo na to povie Štrasburg - na svojvôľu a aroganciu súdnej moci voči nemu. 10) Opakovane poukázal na ministerské operatívne pokyny pre okresné úrady pod č. I. X/XXX/XX v časti (záverečnej) o právnom nástupníctve v spojení s listom Ministerstva vnútra SR č. I.-XXX/XXXX zo dňa 16.8.1991. Toto všetko sú závažné veci, ktoré súdy v minulosti nikdy nezaujímali a ani teraz nezaujímajú, pretože sa im vo všetkých „chorých“ rozsudkoch vyhýbajú a nikde ich neuvádzajú. Preto uvedené pokyny pripája v prílohe podaného odvolania spolu s judikatúrou o návrate do zamestnania po uplynutí prekážok v práci. 11) Pokiaľ ide o trovy konania, tie platiť nemôže, pretože má nízky tzv. starobný dôchodok. Úplne na záver uviedol, že pokiaľ Okresný úrad v F. bol za štát (v jeho mene) údajne oprávnený dať nezmyselnú výpoveď z 27.8.1991, tak prečo v mene štátu nebol už oprávnený mu dať vysúdenú prácu?! 12) Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 10.9.2014 navrhlo potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny, a to aj čo do výroku o trovách konania. Ostatní tzv. zástupcovia žalovaného sa na odvolanie žalobcu písomne nevyjadrili. 13) Odvolací súd aplikujúc ust. § 470 ods. 2 CSP prejednal podané odvolanie podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia totiž právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalobcu bolo podané ešte pred týmto dátumom. Preto odvolací súd má za to, že ide o právo, ktoré vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, a preto niet žiadnej zákonnej opory pre dokončenie tohto konania podľa novej právnej úpravy. V súlade s princípom legitímneho očakávania a právnej istoty preto odvolací súd posúdil odvolanie žalobcu v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. 14) Odvolací súd teda podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné. Pokiaľ súd prvej inštancie jeho návrh ako nedôvodný zamietol, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. Preto odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.). 15) Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd dopĺňa: 16) Predmetom konania je nárok žalobcu proti žalovanému v zastúpení vyššie označených subjektov, aby súd určil, že pracovný pomer žalobcu so žalovaným, garantovaný zákonným ustanovením § 61 ods. 1 ZP, trvá. 17) Podľa § 251 ZP, účinného do 31.3.2002, ak sa zrušuje zamestnávateľ, určí orgán, ktorý zamestnávateľa zrušuje, ktorý zamestnávateľ je povinný uspokojiť nároky zamestnancov zrušeného zamestnávateľa, prípadne uplatňovať jeho nároky. Ak sa však pri zrušení zamestnávateľa vykoná jeho likvidácia, má túto povinnosť likvidátor; pokiaľ likvidátor ku dňu skončenia likvidácie neuspokojí nároky zamestnancov zamestnávateľa, ktorý má podľa zákona postavenie orgánu štátu, má túto povinnosť štát. 18) Ako vyplýva z označených právoplatných rozsudkov Okresného súdu F., v týchto konaniach bolo jednoznačne preukázané, že bývalý zamestnávateľ žalobcu - ONV v F. bol zrušený zákonom č. 369/1990 Zb.. Tento zákon však výslovne neupravil spôsob vysporiadania práv a povinností bývalých národných výborov vrátane práv a povinností vyplývajúcich z pracovno-právnych vzťahov. Aj keď namiesto sústavy národných výborov boli zákonom č. 472/1990 Zb. vytvorené ako orgány miestnej štátnej správy okresné a obvodné úrady, z tejto právnej úpravy však nemožno vyvodiť záver, že by okresný úrad bol právnym nástupcom ONV. Taktiež z tohto právneho predpisu nevyplýva ani povinnosť prevzatia pracovníkov národných výborov do sústavy novovzniknutých orgánov miestnej štátnej správny. Prechod pracovníkov bývalých národných výborov bolo vecou výberu štatutárnych orgánov novovzniknutých okresných a obvodných úradov. V zmysle uznesenia vlády z 24.11.1990, boli na vyporiadanie práv a povinností vrátane práv a povinností z pracovno-právnych vzťahov vymenovaní likvidátori, ktorí v lehote do 31.7.1991 mali ukončiť likvidáciu bývalých národných výborov. Súdny spor medzi žalobcom a ONV v F. o neplatnosť skončenia pracovného pomeru (vedený pod sp. zn. 4C/184/89 na Okresnom súde F.) nebol k uvedenému dňu právoplatne skončený. Preto nebolo možné zo strany likvidátora a v súlade s ust. § 251 vtedy účinného ZP pracovno-právny vzťah žalobcu vyporiadať. To však neznamená, že právoplatným skončením konania sp. zn. 4C/184/1989 sa žalobca stal automaticky zamestnancom príslušného obvodného úradu. Ministerstvo vnútra SR v súčinnosti s Ministerstvom financií SR vydalo na riešenie nevysporiadaných pracovno-právnych vzťahov po ukončení likvidácie národných výborov pokyny obsiahnuté v „Postupe likvidačných skupín národných výborov do ukončenia ich likvidácie č. OVS 3/714/91“, v zmysle ktorých riešenie prešlo na okresné úrady. Preto uznesenie vlády SR z 24.11.1990, ako aj už označený postup likvidačných skupín národných výborov, je treba považovať za rozhodnutie vydané v zmysle ust. § 251 vtedy účinného ZP. Taktiež o skutočnosti, že bývalý Okresný úrad F. a jeho právni nástupcovia neboli zamestnávateľmi po zániku ONV, rozhodli už niekoľkonásobne súdy, a to v konaniach vedených Okresným súdom Bardejov, najmä pod sp. zn. 4C/968/98, 4C/194/92, 4C/52/03, 4C/732/98. 19) Na základe vyššie uvedeného možno jednoznačne ustáliť, že medzi žalobcom a žalovaným nevznikol pracovno-právny vzťah. Z tohto dôvodu možno vyvodiť, že nemohlo dôjsť ani k diskriminačnému konaniu zo strany žalovaného voči žalobcovi tým, že mu neprideľoval prácu. V konaní totiž nebolo preukázané, aby medzi žalobcom a žalovaným vznikol pracovno-právny vzťah, a neprideľovaním práce žalobcovi aby sa žalovaný dopustil diskriminačného konania (v zmysle § 365/2004 Z.z., účinného od 1.7.2014, či medzinárodných dohovorov) voči nemu, čo sa zároveň týka aj tzv. zástupcov žalovaného. Na tomto zistení nič nemenia ani žalobcom pripojené prílohy k odvolaniu na č. l. 94 až 96. Preto správne rozhodol súd prvej inštancie, ak návrh žalobcu v požadovanom znení v celom rozsahu zamietol. 20) Podaním zo dňa 10.11.2016 (č. l. 235) žalobca podal návrh na opravu a aktualizáciu doterajšieho znenia petitu návrhu do tej podoby, že „súd určuje, že pracovno-právny vzťah žalobcu, garantovaný mu zákonným ustanovením § 61 ods. 1 ZP, je daný k žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra SR“. Zároveň poznamenáva, že ostatní účastníci na strane žalovaného za Slovenskú republiku sú pre toto súdne konanie podľa jeho úsudku právne irelevantní. 21) Podľa § 371 CSP, žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť. Z tohto dôvodu odvolací súd podanie žalobcu zo dňa 10.11.2016 v tomto štádiu konania považuje za bezpredmetné. 22) Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). 23) Podľa § 369 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 24) Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 25) Odvolací súd v poradí druhým výrokom rozsudku zmenil výroky o trovách konania súdu prvej inštancie tak, že žalovanému (v zast. MPSVaR) ich náhradu nepriznáva. Dôvody hodné osobitného zreteľa vzhliadol v sociálnych a zárobkových pomeroch žalobcu. Ďalej spočívajú v tom, že žalobca si nesprávne vyložil ust. § 251 vtedy účinného ZP, a to v súvislosti s predmetom konania, pričom sa mohol domnievať, že jeho nárok je dôvodný. Z týchto dôvodov hodných osobitného zreteľa preto odvolací súd úspešnému žalovanému náhradu trov prvoinštančného konania nepriznal. 26) Z tých istých dôvodov nepriznal úspešnému žalovanému ani náhradu trov odvolacieho konania. 27) Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, posledná veta, CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca, alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd, f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP). Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b). Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 1, 2 CSP). Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).