Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 19Co/151/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8613204544 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8613204544.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Martina Barana v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislav, IČO: 35 724 803, právne zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 85102 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1. N. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale K. C. O. XX, XXX XX C. O., štátny občan SR, 2. P. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. O. XX, XXX XX C. O., štátny občan SR, za účasti intervenienta na strane žalovaných Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpený JUDr. Igor Šafranko, advokát, Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, v konaní o zaplatenie sumy 1.508,48 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník číslo konania 3C/272/2013-166 zo dňa 05.02.2016 takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia nesplatenej časti úveru, ktorý bol poskytnutý žalovaným zo strany jeho právneho predchodcu. Predmetná pohľadávka mu bola postúpená zmluvou o postúpení pohľadávky. Dôvodom pre zamietnutie žaloby bola skutočnosť, že postúpenie pohľadávky bolo v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, pričom nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky, ktorej splatnosť už nastala, čím nie je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu v predmetnom konaní nakoľko zmluva o postúpení pohľadávky je neplatnou. Na žalobcu nemohla byť platne postúpená pohľadávka pozostávajúca z čiastkových nárokov, ktorých splatnosť nenastala, nakoľko žalobca nie je držiteľom bankového povolenia na poskytovanie bankových úverov, teda ani na ich správu, ktorá je súčasťou bankovej činnosti poskytovania úverov. Taktiež nebola preukázaná výzva, ktorá v zmysle citovaného zákona musí predchádzať úkonu banky. Z týchto dôvodov preto súd prvej inštancie žalobu zamietol. 2. O trovách konania vo vzťahu medzi účastníkmi konania rozhodol tak, že trovy konania úspešným žalovaným nepriznal, nakoľko im nevznikli. Súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi, ktorý mal plný úspech a ktorý stal na strane žalovaných v prvom a druhom rade. 3. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Namietal nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav. Poukázal na to, že súd neaplikoval správny právny predpis, nakoľko text odôvodnenia poukazuje na ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý však bol účinný až po uzavretí zmluvy, ktorá bola podpísaná 23.04.2004, zároveň ani v tom čase platný zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, pričom v danom prípade sa jednalo o úver na opravu a prestavbu rodinného domu. Zároveň poukázal na skutočnosť, že v zmysle všeobecných obchodných podmienok banky je možne vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru pričom toto právo prechádza aj na postupníka. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, týkajúce sa otázky mimoriadnej splatnosti úveru. Taktiež poukázal na skutočnosť, že z § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva to, že predmetom postúpenia môže byť len splatná pohľadávka. V zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách s úkonmi, ktoré sú nutné, nemožno dávať do súvislosti aj aktívnu legitimáciu žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zároveň namietol rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý priznal náhradu trov vedľajšiemu účastníkovi s tým, že v danom prípade nejde o trovy účelne vynaložené na uplatnenie alebo bránenie práva a združenie na ochranu spotrebiteľa musí byť samé z podstaty svojej existencie schopné poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach, nakoľko jeho účelom je aj zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní. Poukazoval na skutočnosť, že dôvodom vstupu spotrebiteľského združenia bolo len navýšenie trov konania a získanie finančných prostriedkov za vstúpenie. Z týchto dôvodov žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel, prípadne zrušil vec a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia. 4. K podanému odvolaniu sa nevyjadrili žalovaní v prvom a druhom rade ako aj vedľajší účastník. 5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok pričom bol viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 C. s. p. ako aj rozsahom odvolania v zmysle § 379 C. s. p. Odvolací súd po preskúmaní odvolania dospel k záveru, že toto nie je dôvodné a napadnuté výroky súdu prvej inštancie sú vecne správne, preto je dôvodné rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť v zmysle § 387 ods.1 C. s. p. 6. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, pričom sa v rozsudku vysporiadal s tvrdeniami sporových strán. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktoré je presvedčivé a výstižné. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil a taktiež dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého bolo nepochybné, že zmluva o splátkovom úvere medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými bola uzavretá 23.04.2004, následne bola uzavretá zmluva o postúpení pohľadávky medzi žalobcom a bankou dňa 15.12.2011 a 27.12.2011 oznámila banka dlžníkom postúpenie pohľadávky. Mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil žalobca, ktorý však, ako vyplýva z obsahu spisu, nie je subjektom autorizácie činnosti, ktorá podlieha bankovému povoleniu a zároveň dohľadu Národnej banky Slovenska. V tejto súvislosti k prvej odvolacej námietke žalobcu je potrebné uviesť, že v danom prípade sa jedná o záväzkový vzťah, na ktorý sa aplikuje zákon o bankách bez ohľadu na to, či žalovaní sú spotrebiteľmi alebo nie. Predmetný vzťah vznikol z bankového úveru, ktorý je regulovaný špeciálnou právnou úpravou a to zákonom o bankách pričom zákon o bankách hovorí o možnosti postúpenia pohľadávky zodpovedajúcej peňažnému záväzku klienta. V danom prípade nie je rozhodujúce to, či klientom je spotrebiteľ alebo nie. Klientom banky je akákoľvek osoba, teda aj osoba spotrebiteľa. V danom prípade však nie je nutné riešiť to, či má byť použitá úprava zákona o spotrebiteľských úveroch alebo nie, nakoľko dôvodom pre zamietnutie tejto žaloby bolo nesplnenie povinnosti v zmysle zákona o bankách, preto námietku žalobcu podľa ktorej sa na predmetný úver nevzťahujú ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno vyhodnotiť ako dôvodnú. Žalobca nepochybne sám vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, pričom nepreukázal to, že disponuje takýmto povolením na základe ktorého by mohol vykonávať správu nezosplatnených úverov poskytovaných bankami. Z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že predmetom postúpenia sú len pohľadávky zo strany banky, resp. ich časť, ktoré sú už splatné. Banka mala oprávnenie postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu napriek písomnej výzve v omeškaní, v tomto prípade však k takému postupu nedošlo. Z vykonaného dokazovania nevyplýva to a ani žalobca to nepreukázal, že došlo k písomnej výzve potom, čo klient banky bol nepretržite dlhšie ako 90 dní v omeškaní, čo je zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktorá v čase postúpenia týchto pohľadávok nevyhlásila ich mimoriadnu splatnosť a toto oprávnenie nepochybne neprináleží žalobcovi. Pokiaľ došlo k situácií, keď banka úver nezosplatnila, naopak k tomu pristúpil až žalobca, potom nedošlo k postúpeniu zosplatnenej pohľadávky, ale k postupeniu zmluvy o úvere, čo je v rozpore s ustanovením zákona o bankách ohľadom možnosti postúpenia bankových pohľadávok. Z tohto dôvodu nepochybne je dôvodný právny záver súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, čim nie je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu v konaní. Pokiaľ nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou zmluvy o úvere, úver nebol v čase postúpenia splatný, splatnými sa mohli stať do tej doby len jednotlivé splátky úveru zo splatením ktorých boli žalovaní v omeškaní. Pokiaľ však došlo k postúpeniu pohľadávky z úveru v celom rozsahu na žalobcu, postupoval postupca v rozpore s § 92 ods. 8 zákona č.483/2001 Z.z. nakoľko v čase postúpenia pohľadávky nebol splatný celý úver, konečná splatnosť úveru nastala až 20.04.2013, pričom zmluva bola podpísaná už 15.12.2011. Banka teda nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu a preto je takýto právny úkon neplatným podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Ak by už v čase vyhlásenia rozsudku sa stali ostatné splátky splatnými, súd z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu nemohol vyhovieť takto podanej žalobe. 7. V danom prípade súd poukazuje na obdobné rozhodnutia či už Krajského súdu v Bratislave pod spisovou značkou 6Co/58/2016 alebo Krajského súdu v Prešove pod spisovými značkami 4Co/145/2014 a 19Co/177/2014. 8. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok žalobcu vo vzťahu k trovám vedľajšieho účastníka, tieto odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Každý účastník sporu ma právo byť právne zastúpený, pričom je zásadou občianskeho súdneho konania, že v prípade neúspechu sporovej strany, táto je povinná niesť trovy konania úspešnej strany. Niet dôvodu na výnimku z tejto zásady ani u právnických osôb, ktoré vstupujú do konania na strane spotrebiteľa a ktoré sú právne zastúpené. Nepochybne úkony vykonané právnym zástupcom vedľajšieho účastníka súviseli s ochranou spotrebiteľa, pričom aj žalobca bol právne zastúpený advokátom, ktorý sa venuje zastupovaniu spoločností, ktoré vymáhajú pohľadávky. Z tohto dôvodu ani konanie vedľajšie účastníka nie je v rozpore s dobrými mravmi. Každý účastník má právo byť zastúpený advokátom, pričom nie je vylúčené aby právnická osoba, ktorá zastupuje záujmy spotrebiteľov bola zastúpená advokátom, ktorý pokiaľ vykoná účelné úkony právnej služby, nepochybne má právo na náhradu trov konania. Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie v napadnutom výroku o trovách vedľajšieho účastníka potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 C. s. p. 9. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 C. s. p. v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 C. s. p. a § 255 ods. 2 C. s. p. tak, že na náhradu trov odvolacieho konania strany nemajú právo, nakoľko žalobca nebol úspešný a žalovaným v prvom aj v druhom rade ako aj vedľajšiemu účastníkovi trovy odvolacieho konania nevznikli. 10. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.