Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 13Co/19/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8615200716 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8615200716.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Romana Tótha a JUDr. Petra Šama, v právnej veci žalobkyne: T.. R. V., W.. X.XX.XXXX, M. F. V. Č.. XXX, XXX XX J., právne zastúpenej JUDr. Milošom Kaščákom, advokátom, so Kalinčiakova 10, 093 01 Vranov nad Topľou, proti žalovanému: C. Q., W.. XX.XX.XXXX, M. F. F.Ľ. XXX/X, XXX XX J., o zaplatenie 10.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník č. k. 8C/66/2015-90 zo dňa 29.9.2015, jednohlasne takto r o z h o d o l : I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej. II. R u š í rozsudok vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len súd prvej inštancie) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 5.379,86 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 10.000,- eur od 25.12.2014 do 12.5.2015 a 5,05 % ročne zo sumy 5.379,86 eur od 13.5.2015 do zaplatenia, ako nahradiť žalobkyni trovy konania pozostávajúce z časti zaplateného súdneho poplatku v rozsahu 329,49 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 1.929,65 eur. 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa návrhom zo dňa 18.2.2015 domáhala uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu vo výške 10.000,- eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 0,5 % denne zo sumy 10.000,- eur od 25.12.2014 do zaplatenia a nahradiť jej trovy konania. Svoj návrh odôvodnila tým, že dňa 26.2.2007 so žalovaným uzatvorila zmluvu o pôžičke č. XXXXXX, na základe ktorej prenechala žalovanému na voľné nakladanie finančnú hotovosť vo výške 300.000,- Sk (9.958,18 eur). Na základe dodatku k zmluve o pôžičke č. XXXXXX zo dňa 2.10.2008 sa žalovaný zaviazal splácať na jej účet 2 %-ný výnos z vkladu mesačne. Na základe dodatku k zmluve o pôžičke zo dňa 10.2.2008 odovzdala žalobkyňa žalovanému sumu 41,82 eur, pričom celková suma pôžičky tak predstavovala sumu 10.000,- eur. Na základe dodatku k zmluve jej žalovaný tak, ako sa zaviazal, splácal mesačný výnos 2 %, a to v rokoch 2007, 2008 a časť roku 2009, pričom z výnosov jej zaplatil sumu 3.189,03 eur. Žalobkyňa ďalej uviedla, že dňa 2.12.2014 na základe článku V. Záverečných ustanovení zmluvy žalovanému zmluvu vypovedala a vyzvala ho na vrátenie dlžnej sumy 10.000,- eur, pričom v prípade omeškania si v zmluve dohodli úrok z omeškania vo výške 0,5 % denne z dlžnej sumy. Žalovaný aj napriek urgenciám a predžalobným výzvam dlžnú sumu neuhradil, pričom na základe zmluvy mal finančné prostriedky vrátiť do 20 dní odo dňa doručenia výpovede, ktorá mu bola doručená 4.12.2014. 3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že uznáva, že dňa 26.2.2007 uzatvoril so žalobkyňou zmluvu o pôžičke na sumu 300.000,- Sk, s následným dodatkom zo dňa 10.2.2009 bola dlžná suma prepočítaná na euro vo výške 9.958,18 eur a v ten deň bola aj doplnená o 41,82 eur na celkovú sumu 10.000,- eur. Konštatoval ale, že zmluva bola dohodnutá ako bezúročná a finančné prostriedky boli poskytnuté na voľné nakladanie na dobu neurčitú s výpovednou lehotou 20 dní od doručenia výpovede druhej strane. Žalovaný potvrdil, že dňa 2.10.2008 podpísal prehlásenie, avšak uviedol, že to bolo nesprávne označené ako dodatok k zmluve o pôžičke, nakoľko dodatok musí byť podpísaný oboma zmluvnými stranami. V tomto prehlásení písomne potvrdil, že pôžičku bude splácať a prehlásenie podpísal dodatočne na naliehanie žalobkyne, ktorá chcela mať písomné potvrdenú výšku splátky chybne označenú ako výnos. Žalovaný konštatoval, že dlžná suma bola od 10.4.2007 riadne splácaná, pričom k 31.12.2009 bola splatená vo výške 5.379,86 eur a dňa 12.5.2015 uhradil na bankový účet žalobkyne zvyšných 4.620,14 eur. Žalovaný taktiež namietal uplatnenú výšku úroku z omeškania 0,5 % denne z dlžnej sumy, čo predstavuje 182,5% ročne ako v rozpore s dobrými mravmi a uviedol, že aj dohoda o výške úrokov musela byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu priemernú mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Žalovaný žiadal návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietnuť. 4. Podaním zo dňa 11.5.2015 vzala žalobkyňa návrh v časti o zaplatenie istiny v rozsahu 4.620,14 eur a v časti úroku z omeškania prevyšujúceho 5,05 % ročne späť z dôvodu čiastočného plnenia žalovaného vo výške 4.620,14 eur dňa 12.5.2015. Trvala na podanej žalobe v rozsahu zaplatenia istiny 5.379,86 eur, úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 10.000,- eur od 25.12.2014 do 12.5.2015 a zo sumy 5.379,86 eur od 13.5.2015 do zaplatenia a na náhrade trov konania. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 7.7.2015 konanie v časti o zaplatenie sumy 4.620,14 Eur a v časti o zaplatenie úroku z omeškania prevyšujúceho sadzbu 5,05% ročne ako aj úroku z omeškania zo sumy 4.620,14 Eur od 13.05.2015 do zaplatenia zastavil. Zároveň žalobkyni vrátil časť zaplateného súdneho poplatku za návrh na začatie konania vo výške 277,21 Eur a to prostredníctvom prevádzkovateľa systému. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 4.8.2015. 5. Súd prvej inštancie uznesením aplikujúc ustanovenia §§ 657, 658 ods. 1. 40 ods. 1, 35 ods. 2, 101, 517 ods. 1, 2 všetko Občianskeho zákonníka a §§ 10c a 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/95, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka uzavrel, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že medzi nimi došlo dňa 26.2.2007 k uzavretiu zmluvy o pôžičke, na základe ktorej žalobkyňa (ako veriteľ) poskytla žalovanému (ako dlžníkovi) na voľné nakladanie sumu 300.000,- Sk, ktorá bola dňa 10.2.2009 (po prechode na menu Euro) navýšená o 41,82 eur na sumu 10.000,- eur. Medzi účastníkmi nebolo sporné ani to, že žalobkyňa tieto finančné prostriedky žalovanému prenechala a ani to, že žalovaný ako dlžník vyplácal v priebehu rokov 2007 až 2009 žalovanej takmer pravidelne (raz mesačne) do roku 2009 sumu 6.000,- Sk a v roku 2009 sumu 200,- eur. 6. Žalovaný ale spochybnil platnosť dodatku k zmluve o pôžičke, na základe ktorého mal žalobkyni z požičanej istiny vyplácať výnos 2 % mesačne a tvrdil, že ním poukazované platby boli splátkami bezúročnej pôžičky. Taktiež tvrdil, že pod pojmom „výnos“ nerozumie úrok, ale splátku pôžičky. Žalovaný namietal neplatnosť Dodatku k zmluve o pôžičke zo dňa 2.10.2008 z dôvodu, že ten bol podpísaný len ním (dlžníkom), a nie žalobkyňou (veriteľom). K tomu súd prvej inštancie poznamenáva, že je pravdou, že dodatok zo dňa 2.10.2018 je podpísaný len žalovaným ako dlžníkom a že podľa bodu V. Zmluvy o pôžičke č. XXXXXX „zmeny a doplnky tejto zmluvy je možné vykonať po dohode oboch zmluvných strán a len v písomnej forme“, avšak zákon pri zmluve o pôžičke výslovne nestanovuje, že pre jej platnosť sa vyžaduje písomná forma. Aj napriek tomu, že v zmysle ustanovenia § 40 ods. 1 OZ aj nedodržanie formy dohodnutej účastníkmi by malo mať za následok neplatnosť právneho úkonu, súd prvej inštancie sa stotožnil so záverom obsiahnutým v náleze Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 1264/11 (na ktorý poukázala žalobkyňa), podľa ktorého „nedostatok náležitostí právneho úkonu, ktoré si zmluvné strany vymienili, nie sú tak zásadnou prekážkou pre to, aby z toho dôvodu bola ich zhodná vôľa od počiatku negovaná. Pokiaľ oprávnený účastník, t. j. ten, kto je neplatnosťou právneho úkonu chránený a kto sa jej môže dovolať, považuje právny úkon za vyhovujúci a prijateľný, nemal by mu zákon nad mieru nutnú a primeranú jeho slobodnú vôľu a uváženie obmedzovať. ... Inými slovami: písomne uzavretú zmluvu s výhradou zmien v písomnej forme možno zmeniť aj inou formou (napr. ústne urobenými právnymi úkonmi), pokiaľ nie je včas namietaná ich relatívna neplatnosť; tento záver sa netýka zmlúv, u ktorých písomnú formu stanoví zákon“. V prejednávanej veci sa neplatnosti dodatku k zmluve o pôžičke dovoláva žalovaný, ktorý ale tento dodatok podpísal (čo sám aj potvrdil) a neplatnosť vyvodzuje len z toho, že ho nepodpísala žalobkyňa, ktorá práve odvodzujúc od tohto dodatku uplatňuje svoje právo. Pritom je to práve žalovaný, ktorý je uvedeným dodatkom viazaný k plneniu povinnosti (vyplácať výnos), ktorý dodatok ako povinná osoba podpísal. Taktiež je to práve žalovaný, ktorý formuloval znenia tak zmluvy o úvere (vrátane vymienenia si písomnej formy), ako aj dodatkov k nej, čo potvrdil vo svojej výpovedi na pojednávaní. Ak má byť dôvodom neplatnosti, t. j. nedodržanie písomnej formy pre nepodpísanie zmluvy, chránený účastník, tak je to účastník, ktorý zmluvu nepodpísal (neprejavil svoju vôľu písomnou formou), ktorým je v tomto prípade žalobkyňa a nie žalovaný, ktorý svoju vôľu byť dodatkom k zmluve viazaný na dodatku riadne podpísal. Navyše je taktiež nutné uviesť, že uvedený dodatok k zmluve bol žalovaným podpísaný dňa 2.10.2008 a žalovaný jeho platnosť namietal až vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 12.5.2015, t. j. po vyše 6 a pol roku a vzhľadom na to, že ho sám podpísal, nemôže tvrdiť, že o ňom nemohol mať vedomosť. Relatívna neplatnosť tohto úkonu tak nebola namietaná včas (t. j. v lehote 3 rokov odo dňa urobenia právneho úkonu v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka). Taktiež tvrdenia žalovaného, že pod pojmom „výnos“ on osobne rozumel splácanie pôžičky (istiny), svedčia o tom, že žalovaný pripustil viazanosť týmto dodatkom. 7. Žalobkyňa predložila dňa 31.7.2015 aj ďalší Dodatok k zmluve č. XXXXXX, a to zo dňa 26.2.2007, ktorý je obsahovo totožný s Dodatkom zo dňa 2.10.2008 a ktorý je podpísaný oboma zmluvnými stranami. Na pojednávaní však žalovaný spochybnil pravosť svojho podpisu na tomto dodatku a žiadal doplniť dokazovanie jeho znaleckým preskúmaním. Súd prvej inštancie však tento jeho návrh zamietol, a to z dôvodu, že ho považoval za nehospodárne, a to z hľadiska časového, ako aj trov konania. Podľa súdu prvej inštancie ani v prípade preukázania toho, že podpis na dodatku zo dňa 26.2.2007 nie je podpisom žalovaného, nič nezmení na skutočnosti, že podpis na dodatku zo dňa 2.10.2008 je podpisom žalovaného, čo žalovaný sám potvrdil. 8. Žalovaný taktiež namietal to, že pojem „výnos“ nechápal v zmysle úroku, ale v zmysle splátok pôžičky. V prvom rade je podľa súdu prvej inštancie potrebné uviesť, že žalovaný potvrdil, že zmluvu, ako aj jej dodatky formuloval on sám. Pojem „výnos“ použil v zmluvnom vzťahu prvýkrát (v návrhu dodatku) on sám, a preto aj prípadná neurčitosť takéhoto pojmu v zmluve musí byť na jeho ťarchu. Navyše podľa názoru súdu prvej inštancie pojem výnos nie je tak neurčitý, aby ho bolo možné chápať v zmysle splátky istiny pôžičky. Slovník slovenského jazyka rozumie pod slovom „výnos“ - zisk, úžitok, výťažok, úroda, zvyšovať... . Rovnako wikipédia taktiež - výťažok, výnosnoť, výťažnosť, prírastok statkov priraditeľný hospodárskej jednotke, zisk... Je teda podľa súdu prvej inštancie možné konštatovať, že pod pojmom „výnos“ sa vo všeobecnosti rozumie určitá pridaná hodnota (prírastok) k určitému základu, čo v kontexte zmluvy o pôžičke (upravenej v Občianskom zákonníku) prislúcha na odplatu pôžičky, teda úrok. Navyše žalovaný bol v tom čase podnikateľom, ako to vyplýva zo živnostenského listu už od roku 1992 a od podnikateľa je nutné vyžadovať zvýšenú úroveň tak právneho, ako aj ekonomického vedomia ako od fyzických osôb - nepodnikateľov, ktorým je (a aj v tom čase bola) žalobkyňa. O tom, že skutočnou vôľou zmluvných strán nebolo uzavrieť zmluvu o bezúročnej pôžičke, napokon podľa súdu prvej inštancie svedčia aj ďalšie okolnosti prípadu, keď z výpovedí účastníkov konania zistil, že títo nie sú a ani v čase uzavretia zmluvy, neboli v žiadnom rodinnom a ani bližšom priateľskom vzťahu a spoznali sa len cez spoločného známeho, zmluvu uzavreli v ten istý deň, ako sa spoznali. Súdu sa nejaví ako pravdepodobné a logické, aby žalobkyňa požičiavala bezúročne sumu 300.000,- Sk de facto cudziemu človeku, a to navyše na podnikateľské účely (v príjmových pokladničných dokladoch vypísaných žalovaným pri preberaní pôžičky je uvedené, že má ísť o „vklad na obchodovanie“), keď je vo všeobecnosti známe, že podnikanie so sebou prináša aj podnikateľské riziko. Taktiež z Dodatku k zmluve o pôžičke zo dňa 10.2.2009, ktorý taktiež formuloval žalovaný a ktorý bol uzavretý v súvislosti z prechodom na menu Euro, je zrejmé, že počiatočný stav tejto pôžičky mal byť 300.000,- Sk a žalobkyňa mala v tento deň vyplatiť žalovanému ešte sumu 41,82 eur, aby po prepočte na menu Euro bol konečný stav pôžičky 10.000,- eur. Ak by boli pravdivé tvrdenia žalovaného, že ním poukazované plnenia mali byť započítavané na istinu úveru, vzhľadom na to, že tieto plnenia poukazoval už v rokoch 2007 a 2008, nebol by „počiatočný stav“ istiny pôžičky ku dňu uzavretia dodatku dňa 10.2.2009 vo výške 300.000,- Sk (9.958,18 eur), a nebol by ani dôvod na jeho zaokrúhľovanie na sumu 10.000,- eur vkladom vo výške 41,82 eur. Súdu sa javí ako nelogické aj tvrdenie žalovaného, že Dodatok k zmluve zo dňa 2.10.2008 (žalovaným označený ako jednostranné prehlásenie), mal podpísať až na naliehanie žalobkyne, pretože ak by bolo pravdivé tvrdenie žalovaného, že zmluva mala byť bezúročná, nie je súdu známy jediný dôvod, pre ktorý by mala žalobkyňa takto naliehať na žalovaného, ak mohla jednostranne zmluvu vypovedať a žiadať do 20 dní vrátenie celej sumy pôžičky. Aj keď je pravdou, že skutočnosť, že sa súdu javí ako nepravdepodobné a nelogické, aby žalobkyňa uzatvárala v takom prípade zmluvu bezúročnú, ešte samo o sebe neznamená, že tomu tak nemohlo byť, súd však vyhodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a na základe takto vyhodnotených dôkazov dospel k záveru, že predmetná zmluva o pôžičke nebola zmluvou bezúročnou a že plnenia žalovaného vykonané v rokoch 2007 až 2009 boli splátkami dohodnutého úroku (zmluvnými stranami označeného ako výnos). 9. Žalovaný taktiež namietal výšku úroku s konštatovaním, že úroky sú podľa jeho názoru v rozpore s dobrými mravmi (poukázal na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka a na to, že úroky sú v rozpore s dobrými mravmi, ak presiahnu priemernú mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy). Vo vzťahu súd prvej inštancie poznamenal, že o toto tvrdenie by sa bolo možné oprieť v prípade, že by žalovaný ako dlžník bol v pozícii spotrebiteľa a žalobkyňa ako veriteľka bola v pozícii dodávateľa. V prejednávanej veci je to ale naopak, žalobkyňa (veriteľ) fyzickou osobou - nepodnikateľom a žalovaný (dlžník) je fyzickou osobou - podnikateľom, pričom z príjmových pokladničných dokladov (ako aj z výpovede na pojednávaní) je zrejmé, že pôžičku si žalovaný bral na účel podnikania - vklad na obchodovanie. Navyše pôžička nebola žiadnym spôsobom zabezpečená a žalovaný (pokiaľ sa odvoláva na mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy) neuviedol, prečo si potom nevzal pôžičku alebo úver v peňažnom ústave, ale naopak, uzavrel zmluvy o pôžičke, a to preukázateľne nielen so žalobkyňou, ale aj s ďalšími fyzickými osobami (čo potvrdil aj vo svojej výpovedi). Žalovaný dobrovoľne súhlasil s výškou úroku (výnosu) vo výške 2 % mesačne, sám znenie zmluvy a dodatkov formuloval a úrok aj zo začiatku riadne vyplácal. Finančné prostriedky mal použiť na svoje podnikateľské aktivity, čo je (v spojení so skutočnosťou, že pôžička nebola žiadnym spôsobom zabezpečená) spojené so zvýšenou mierou rizika, ktoré je prenášané aj na veriteľa. Vzhľadom na túto mieru rizika nie je možné spravodlivo žiadať, aby ho znášala žalobkyňa ako fyzická osoba - nepodnikateľ bez zohľadnenia do možnosti žiadať od dlžníka (podnikateľa) vyšší úrok ako je priemerná miera úrokov poskytovaná peňažnými ústavmi, ak si takýto úrok zmluvné strany riadne dojednali. 10. Z výpisov z účtu súd prvej inštancie zistil, že žalovaný v priebehu rokov 2007 až 2009 zaplatil žalobkyni spolu 5.579,02 eur, pričom žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že zaplatil 5.379,86 eur, keď do svojho výpočtu nezahrnul plnenie vykonané dňa 10.6.2008 vo výške 6.000,- Sk. Tento rozdiel podľa súdu prvej inštancie nič nemení na skutočnosti, že išlo o splácanie úroku pôžičky, a nie jej istiny a teda že samotnú istinu pôžičky v tom čase nesplácal. 11. Rovnako súd prvej inštancie zamietol návrh žalovaného na preskúmanie, či predmetný výnos bol alebo nebol zdanený z dôvodu, že aj prípadné preukázanie, že výnos nebol zdanený, nemôže mať za následok konštatovanie neplatnosti dodatku k zmluve o pôžičke a nemôže mať vplyv na správne právne posúdenie tejto veci. Ak by aj nedošlo k zdaneniu výnosu, mohlo by to zakladať zodpovednostný vzťah daňovníka voči príslušnému správnemu orgánu, ktorým ale nie je súd. Ako je vyššie konštatované, aj prípadné preukázanie tejto skutočnosti nemôže mať vplyv na právne posúdenie veci a na rozhodnutie v tomto konaní. 12. Vzhľadom na to, že plnenia žalovaného vykonávané v rokoch 2007 až 2009 boli splátkami úroku pôžičky (označeného ako výnos) a do vypovedania zmluvy o pôžičke žalobkyňou nedošlo k úhrade ani časti istiny, žalovaný mal povinnosť zaplatiť žalobkyni celú istinu vo výške 10.000,- eur. Dňa 12.5.2015 (po podaní žaloby) žalovaný zaplatil žalobkyni 4.620,14 eur, a preto ho súd týmto rozsudkom zaväzuje zaplatiť zvyšných 5.379,86 eur. Žalovaný je taktiež povinný zaplatiť žalobkyni aj úroky z omeškania v zmysle ustanovenia § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, keď žalobkyňa si ich uplatnila vo výške 5,05 % ročne aj napriek tomu, že záväzkový vzťah vznikol pred 1.2.2013, a preto mohla žiadať úroky z omeškania v úrokovej sadzbe o 8 percentuálnych bodov vyššej, ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Vzhľadom k uvedenému je súd prvej inštancie viazaný návrhom žalobkyne, nemohol jej priznať viac, ako sama žiadala a preto jej priznal nárok na úroky z omeškania v sadzbe 5,05 % ročne, a to zo sumy 10.000,- eur od 25.12.2014 (t. j. po uplynutí lehoty na vrátenie pôžičky po doručení jej výpovede) do 12.5.2015 (kedy došlo k čiastočnému plneniu zo strany žalovaného vo výške 4.620,14 eur) a od nasledujúceho dňa 13.5.2015 do zaplatenia zo sumy zvyšných 5.379,86 eur. 13. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 a druhej vety § 146 ods. 2 O.s.p., keď žalobkyňa vzala žalobu v časti o zaplatenie sumy 4.620,14 eur späť v dôsledku správania sa žalovaného (zaplatenia tejto časti uplatneného nároku po podaní žaloby) a vo zvyšnej časti bola v konaní úspešná, preto jej patrí právo na náhradu trov konania, ktoré v zákonnej lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p. vyčíslila. 14. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, a to ako proti celku s tým, že mal za to, že súd prvej inštancie nevykonal všetky navrhované dôkazy a nedostatočne zistil skutkový stav veci. Zároveň vyslovil, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu posúdeniu v prejednávanej veci. 15. Namietal pravosť predloženej listiny z 23.2.2007 ako údajného dodatku k uzatvorenej zmluve o pôžičke. Mal za to, že predložená fotokópia údajného dodatku k zmluve, ktorý predložil právny zástupca žalobkyne, je falzifikát, pričom žiadal, aby bol predložený originál tejto listiny a navrhol, aby konajúci súd dal preskúmať pravosť predloženej listiny. Žalovaný nepoprel, že podpis na listine vyzerá ako jeho, ale nakoľko predpokladaná listina bola len fotokópiou, nemožno podľa neho z nej jednoznačne určiť pravosť jeho podpisu a tiež pravosť celej predkladanej listiny. Pochybnosti o pravosti takto podľa žalovaného zvyšuje aj skutočnosť, že uvedenú listinu z 23.2.2007 predložil právny zástupca až potom, čo prvostupňový súd na prvom pojednávaní dňa 29.6.2015 vyslovil svoj právny názor v zmysle § 100 O.s.p., že dodatok k zmluve o pôžičke zo dňa 10.2.2008, ktorý bol prezentovaný ako dodatok k zmluve o pôžičke, nie je podpísaný druhou stranou, čiže ide o jednostranne podpísaný dokument a teda podľa názoru súdu, nie je za tohto skutkového stavu naplnená písomná forma právneho úkonu dodatku zmluvy o pôžičke, a to s ohľadom na odsek 5 zmluvy o pôžičke, ktorá taktiež hovorí, že zmeny dodatku k tejto zmluve je možné vykonať len po dohode oboch zmluvných strán, ale len v písomnej forme a taktiež s poukazom na § 40 Občianskeho zákonníka. Po tomto vyhlásení si podľa žalovaného právny zástupca žalobkyne uvedomil, že ním predloženú listinu zo dňa 2.10.2008 nemožno považovať za platne uzavretý dodatok k zmluve o pôžičke, nakoľko nebol podpísaný oboma zmluvnými stranami a preto si vyžiadal lehotu na doplnenie dokazovania, nakoľko bolo zrejmé, že ním predložené dôkazy nepostačujú na preukázanie jeho tvrdení. V tejto súvislosti položil žalovaný otázku, či o tomto dodatku právny zástupca žalobkyne vedel, a ak áno, prečo ho nepredložil na začiatku konania. Potom, ako právny zástupca žalobkyne predložil súdu listinu zo dňa 23.10.2007, žalovaný okamžite spochybnil pravosť tejto predloženej listiny a jednoznačne vyhlásil, že takúto listinu nikdy nevyhotovil a nepodpísal a zároveň žiadal o predloženie jeho originálu, keď je veľmi jednoduché doplniť podpis do existujúcej listiny, prepísať dátum na listine a celé to následne skopírovať a tvrdiť, že je to dodatok k zmluve podpísaný oboma stranami. Žalovaný si je istý, že originál predpokladanej listiny z 23.2.2007 nikdy neexistoval, takúto listinu nikdy nevyhotovil a nepodpísal. Zároveň podľa žalovaného existuje ďalší závažný dôvod pochybovať o pravosti predloženej listiny, nakoľko ak existovala listina zo dňa 23.2.2007 ako dodatok k zmluve o pôžičke, ktorým bolo dohodnuté vyplácanie výnosu vo výške 2 % z vkladu mesačne, prečo potom existuje originál listiny z 2.10.2008, ktorý je jednostranne podpísaný žalovaným a žalobkyňa ho predložila, už keď podávala svoju žalobu. Podľa žalovaného ide o zásadný dôkaz, ktorý mení dôkaznú situáciu, keď žalovaný trval na tom, že požičanú sumu 300.000,- Sk spláca žalobkyni v pravidelných mesačných splátkach po 6.000,- Sk, a to, ako sa ústne dohodli pri uzatvorení zmluvy o bezúročnej pôžičke dňa 23.2.2007. 16. Zároveň podľa žalovaného vzniká otázka, prečo, keď žalobkyňa tvrdila, že by bezúročnú zmluvu nikdy neuzatvorila, táto uzatvorila so žalovaným zmluvu o bezúročnej pôžičke na sumu 300.000,- Sk a netrvala na tom, aby v uzatváranej zmluve bol uvedený aj príslušný úrok. Žalobkyňa ďalej sama uviedla, že má so žalovaným uzavreté ďalšie dve zmluvy o pôžičke na sumu 2.000,- eur a na sumu 7.000,- eur, pri ktorých nebol dohodnutý žiaden úrok, ani žiaden výnos s tým, že žalobkyňa si nárokuje v iných konaniach ich vrátenie, pričom si ani v jednom prípade neuplatňuje vyplatenie žiadneho úroku, ani výnosu. Podľa žalovaného nie je jasné, prečo uzatvárala tieto ďalšie zmluvy a prečo žalovanému poskytla ďalšie financie bez toho, aby si dohodla akýkoľvek úrok alebo výnos z požičaných peňazí. Žalovaný má za to, že žalobkyňa s ním uzatvorila zmluvu o bezúročnej pôžičke, nakoľko ju o to požiadal ich spoločný známy, ktorému ona dôverovala. Zmluvné strany si ani v jednej z uzavretých zmlúv o pôžičke nedohodli žiaden úrok ani výnos a žalovaný len ústne prisľúbil žalobkyni, že jej bude splácať poskytnutú pôžičku pravidelne v mesačných splátkach po 6.000,- Sk, čo bolo v tom čase v jeho finančných možnostiach. Žalovaný sám uznal, že podpísal listinu z 10.2.2008, ktorú aj sám vyhotovil na základe vzoru z internetu, kde však bolo chybne uvedené, že bude splácať „výnos“ z poskytnutých peňazí vo výške 2 %, a nie splátky. V čase podpísania uvedených listín pravidelne uhrádzal svoj peňažný záväzok v mesačných splátkach po 6.000,- Sk, čo predstavuje sumu 2 % z požičanej čiastky 30.000,- Sk a preto aj ponechal v tejto listine splátku uvedenú v percentách a nie v konkrétnej sume. Uvedená listina nie je podľa žalovaného platným dodatkom k zmluve o pôžičke z 23.2.2007, a ani samotným uznaním dlhu a preto považuje za nesprávne považovať ju ako dôkaz v konaní. Žalovaný ďalej namietal, že ak by sa jednalo o úrok, ako tvrdí žalovaná (zrejme mal na mysli žalobkyňu), predpokladá, že uvedený úrok by bol jej príjmom, ktorý podlieha dani z príjmu a preto zrejme, ak by uvedené príjmové sumy brala ako úrok, bola povinná podľa daňového priznania zahrnúť uvedené výnosy do svojho daňového priznania. Ak to žalobkyňa neurobila, je zrejmé, že uvedené sumy brala ako splátky z požičanej sumy, inak by vzniklo podozrenie zo spáchania trestného činu krátenia dane. 17. Dodatok k zmluve o pôžičke z 10.2.2008 slúžil podľa žalovaného len na prepočítanie pôvodnej požičanej sumy na novú menu Euro. Prepočet v tomto dodatku bol urobený na pôvodne požičanú sumu, a nie na dlžnú sumu v čase jej podpísania. Zmluva bola uzatvorená na sumu 30.000,- Sk a po prepočte na Euro bol v tomto zmysle aj vyhotovený dodatok k zmluve, v ktorom sa pôvodná požičaná suma prepočítava na novú menu Euro a aby bola suma po prepočte zaokrúhlená, doplatila sa suma 41,872 eur. Do ale podľa žalovaného neznamená, že táto zmluva nebola riadne splácaná tak, ako sa zmluvné strany dohodli. Dodatok o prepočte nezahŕňal splátky, nakoľko to nebolo uznaním zvyšku záväzku, ale dodatok k zmluve a zároveň žalovaný chcel zdôrazniť, že tento bol aj riadne podpísaný oboma zmluvnými stranami. 18. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol žalovaný v rámci svojho odvolacieho petitu, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 19. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného toto považovala za nedôvodné a žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania. Podstatou odvolania žalovaného je snaha, aby ním samotné formulované tvrdenie, že má žalobkyni vyplácať mesačne 2 % výnos z pôžičky, súd posúdil ako obyčajné splátky istiny, s tým, že žalovaný popiera, že by jej mal platiť nejaké výnosy. Zmyslom tohto postupu žalovaného je snaha zahrnúť vyplácané výnosy ako istinu s tým, že v takom prípade by mal žalovaný celú istinu uhradenú. Pre žalobkyňu je nepochopiteľné, ako si môže podnikateľ s 23-ročnou praxou vôbec dovoliť tvrdiť, že nevie, čo je výnos aj napriek jeho formulácii v zmluve a dodatkoch (ktoré formuloval a vypracoval on sám), žalovaný výnos vnímal len ako obyčajné postupné splácanie istiny. Žalobkyňa peniaze požičala žalovanému len z toho dôvodu, že sa chválil, ako ich vie dobre investovať, pričom aj v súdnom spise sú dôkazy o tom, že aj ďalší ľudia mu napožičiavali peniaze, ktoré on ďalej mal zhodnocovať, pričom žalobkyňa vyslovila presvedčenie, že išlo len o nejakú pyramídovú hru. Absolútnym základom veci je teda posúdenie, či výnos je výnosom, ako tvrdí žalobkyňa, alebo výnos s 2 % úrokom mesačne je postupným splácaním istiny, ako to fabuluje žalovaný. Podľa žalobkyne, žalovaný zabúda na skutočnosť, že zmluva o pôžičke bola koncipovaná na dobu neurčitú a k vráteniu peňazí - istiny, malo dôjsť jednorázovo na základe doručenia výpovede. Žalovaný v zmysle ním formulovanej zmluvy teda žalobkyni nikdy nemohol splácať postupne istinu v mesačných 2 %-ných splátkach pred doručením výpovede a jeho tvrdenia sú len účelové. 20. Zároveň spochybňovanie dodatku z roku 2007, ktorý je podpísaný oboma účastníkmi konania a poukazovanie na neplatnosť dodatku z roku 2008, ktorý je podpísaný len žalovaným, je podľa žalobkyne nedôvodné, keď podrobne sa k tomu vyjadril vo svojom rozhodnutí súd, pričom to, že žalobkyňa nemala na pojednávaní k dispozícii tento dodatok, nič nemení na tom, že práve na základe neho jej žalovaný pravidelne zasielal na jej účet výnosy. Ak žalovaný tvrdí, že toto z roku 2007 neexistuje, z akého dôvodu by jej od uzavretia zmluvy o pôžičke z roku 2007 vyplácal výnosy, keď ním podpísaný jednostranný dodatok o výnosoch je až z roku 2008. Podľa žalobkyne je absolútne zrejmé, že ich vzťah mali, okrem iného, písomne uzatvorený v roku 2007, pričom podpis žalovaného je na ňom pravý, modrý. Za zásadnú vec považovala žalobkyňa tú skutočnosť, že žalovaný nemôže namietať neplatnosť dodatku z roku 2008, ktorý sám podpísal z dôvodu, že tam chýba aj jej podpis. 21. Ohľadom dôvery vhodnosti tvrdení žalovaného poukázala žalobkyňa na novú skutočnosť, a to, že dňa 2.12.2015 v inom súdnom konaní, ktoré má so žalovaným, vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 2C/136/2015 o zaplatenie 2.000,- eur s prísl., bol vyhlásený rozsudok, ktorým súd zaviazal žalovaného na zaplatenie na zaplatenie istiny, úrokov z omeškania a trov konania. Toto konanie dáva do pozornosti z toho dôvodu, že žalovaný si v súdnom konaní dovolil tvrdiť, že všetky jeho záväzky žalobkyni vyplatil údajne prostredníctvom tretej osoby bez príjmového dokladu, pričom si zabezpečil od tejto tretej osoby aj čestné vyhlásenie, pričom táto tretia osoba si dovolila podľa žalobkyne krivo tvrdiť, že jej údajne dlh za žalovaného postupne splácala, a to dokonca údajne bez vyžiadania si príjmových dokladov, čo je samozrejme nezmysel, keďže na takéto konanie nebol dôvod a nikdy k tomu samozrejme nedošlo. 22. Pokiaľ žalovaný poukazuje, resp. dôvodí, že žalobkyňa mohla spáchať trestný čin krátenia dane, poukázala v tejto súvislosti žalobkyňa na skutočnosť, že samotný žalovaný spláca dlhy prostredníctvom tretích osôb, bez daňových dokladov, pričom ním nastrčená osoba sa na pojednávaní dňa 2.12.2015 vyjadrila, že taktiež v rámci svojej podnikateľskej činnosti pracovala s peniazmi bez dokladu. Tieto tvrdenia žalovaného môžu podľa žalobkyni nasvedčovať spáchaniu trestného činu krivého obvinenia, avšak nemá absolútne záujem so žalovaným čokoľvek ďalej riešiť, chce späť iba svoje peniaze, ktoré mu požičala. 23. Zároveň si žalobkyňa uplatnila voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania. 24. Odvolací súd v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku prejednal vec podľa Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalovaného bolo podané pred týmto dátumom. V prípade žalovaného ide teda o právo na prejednanie odvolania, ktoré mu vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, a teda z hľadiska princípu legitímneho očakávania i právnej istoty je treba jeho odvolanie prejednať podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy tieto boli podané. V podmienkach právneho a demokratického štátu majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje práva a právne postavenie nadobudnuté v minulosti. Odvolací súd teda podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal vec v medziach, ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné. 25. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a v medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadovalo ani dôležitý verejný záujem. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a veľmi podrobne odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). 26. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že žalovaným namietaná pravosť predloženej listiny z 23.2.2007 s tým, že je zrejmé, že na strane žalovaného došlo k omylu, nakoľko táto listina je datovaná ku dňu 26.2.2007, je pre posúdenie veci právne irelevantná, ale podstatným je naopak posúdenie dodatku zo dňa 2.10.2008, pričom odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že nedodržanie písomnej formy tohto dodatku, keď tento podpísal iba žalovaný, nespôsobuje jeho neplatnosť vo vzťahu k žalobkyni, ktorá je ním ako oprávnená účastníčka chránená a ktorá jediná, nakoľko tento nepodpísala, sa môže dovolať jeho neplatnosti. Naopak, tejto neplatnosti sa nemôže dovolávať žalovaný, ktorý podľa svojho vyjadrenia tento dodatok sám napísal, aj vlastnoručne podpísal a ktorý je týmto dodatkom viazaný k plneniu povinností vyplácať výnos. Preto ani preukázanie prípadnej neplatnosti dodatku k zmluve č. XXXXX zo dňa 26.2.2007 tak, ako to tvrdil žalovaný, nič nemôže meniť na skutočnosti, že žalovaný dobrovoľne súhlasil s úrokom z pôžičky vo výške 2 % mesačne a tento dobrovoľne aj žalobkyni splácal, pričom ním uvádzané tvrdenie, že sa jednalo o platby istiny pôžičky, je nevierohodné, už aj s poukazom na súdom prvej inštancie zdôraznenú dĺžku podnikateľskej činnosti žalovaného (žalovaný podniká od roku 1992), ako aj na tú skutočnosť, že žalobkyňa nie je a ani v minulosti nikdy nebola podnikateľkou, ale najmä tá skutočnosť, že žalobkyňa tieto finančné prostriedky požičala žalovanému ako úplne cudzej osobe, s ktorým nebola v žiadnom, či už príbuzenskom, alebo bližšom priateľskom vzťahu, preto je aj podľa názoru odvolacieho súdu vylúčené, aby táto zverila peňažné prostriedky v značnej výške úplne cudzej osobe bez akéhokoľvek ručiteľského záväzku, či už nehnuteľnosťou tejto osoby, alebo nejakou treťou osobou a naviac bez akéhokoľvek výnosu, t. j. s absolútnym rizikom, že sa jej nevráti ani požičaná istina s plným vedomím si v prípade, ak boli pravdivé tvrdenia žalovaného, že z tejto pôžičky nebude mať žiadny, a to ani minimálny výnos. Napokon o opaku svedčí aj samotné vyjadrenie žalovaného, ktorý na pojednávaní pred súdom prvého stupňa uviedol, že obdobné pôžičky mal uzavreté aj s inými osobami, ako so žalobkyňou a už vôbec neobstojí, že ním spísaná a formulovaná zmluva o pôžičke, resp. jej dodatky a v nich uvedený 2 %-ný výnos bol len z toho dôvodu, že tento v takejto podobe skopíroval z internetu. 27. Pokiaľ sa žalovaný odvoláva na nesplnenie si údajných povinností zo strany žalobkyne v prípade, ak by súd zhodne s jej tvrdením uzavrel, že žalobkyni splácal 2 %-ný výnos z peňazí poskytnutej pôžičky, tak je potrebné uviesť, že žalovaný jednoznačne v príjmových pokladničných dokladoch, ktoré vlastnoručne vypísal a ktoré sú rovnako účtovné doklady, uviedol, že poskytnutá suma (300.000,- Sk) je „vklad na obchodovanie“, z čoho jednoznačne vyplýva, že táto suma bola poskytnutá žalovanému na jeho podnikateľské účely, a nie ako bezúročná „výpomoc“ pre žalovaného. Rovnako žalovaný si musí byť vedomý, že pokiaľ sám v príjmových pokladničných dokladoch uviedol účel pôžičky ako vklad na obchodovanie, takto poskytnutá pôžička musela byť poskytnutá žalovaným za účelom dosiahnutia zisku, úžitku, resp. výťažku výnosu pre žalobkyňu, ktorá by nepodstúpila takéto podnikateľské riziko v prípade, ak by jej z neho neplynul možný budúci výnos. 28. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní kládol otázku, prečo žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy o bezúročnej pôžičke na sumu 300.000,- Sk netrvala na tom, aby v uzatváranej zmluve bol uvedený aj príslušný úrok, ak by mu peniaze bezúročne nepožičala, tak k tomuto odvolací súd považuje za potrebné dodať, že je síce pravdivé tvrdenie žalovaného, že zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej dňa 26.2.2007 nevyplýva žiaden nárok žalobkyne ako veriteľa na úrok z tejto pôžičky, avšak následne tí istí účastníci uzavreli zmluvu o pôžičke zo dňa 2.10.2008, v ktorej predmetom bola len oprava identifikačných údajov žalovaného ako veriteľa s tým, že v ten istý deň, t. j. dňa 2.10.2008 dodatkom k tejto zmluve sa žalovaný zaviazal splácať na účet veriteľa (žalobkyne) 2 %-ný výnos z vkladu mesačne, t. j. spolu so zmluvou o pôžičke, žalovaný sám vyhotovil, ako aj vlastnoručne podpísal dodatok k tejto zmluve, z ktorej vyplývalo, že sa zaviazal vyplácať žalobkyni 2 %-ný výnos z jej vkladu mesačne. Napokon aj formulácia v tomto dodatku „vklad“ samotným žalovaným svedčí, že sa jednalo o vklad na podnikanie žalovaného, a nie tak, ako to žalovaný uvádzal, o „priateľskú výpomoc“. Napokon rovnako podstatným je, že suma splácaná žalovaným vo výške 6.000,- Sk (aj keď si účastníci podľa článku 3 v podmienkach splácania pôžičky dohodli splatenie celej pôžičky jednorázovo naraz - 300.000,- Sk, a až po vypovedaní zmluvy jednou zo zmluvných strán), presne zodpovedá 2 %-nému výnosu z požičanej finančnej hotovosti vo výške 300.000,- Sk. 29. V kontexte s vyššie uvedeným je preto potrebné posúdiť aj žalovaným namietané, v odvolaní prepočítanie pôvodne požičanej sumy na novú menu Euro v zmysle dodatku k zmluve o pôžičke zo dňa 10.2.2008, z ktorého jednoznačne vyplýva, že konečný stav pôžičky tak, ako je to priamo uvedené v tomto dodatku, po žalobkyňou doplatení sumy vo výške 41,82 eur, predstavuje ku dňu spísania tohto dodatku, t. j. ku dňu 10.2.2009 sumu 10.000,- eur, čo napokon vyplýva aj z platieb žalovaného v prospech žalobkyne, keď do zavedenia meny Euro žalovaný žalobkyni poukazoval každý mesiac sumu vo výške 6.000,- Sk a po zavedení meny Euro platby vo výške 200,- eur mesačne, t. j. platby zodpovedajúce 2 %-tám sumy 10.000,- eur. 30. Poukazujúc na uvedené preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne (postupom podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p.), vrátane priznaného príslušenstva pohľadávky (úroku z omeškania), voči priznaniu ktorého taktiež smerovalo odvolanie žalovaného, ale vo vzťahu ku ktorému (úroku z omeškania) žalovaný svoje odvolanie nijako bližšie nekonkretizoval, t. j., či namieta výšku priznaného úroku z omeškania, prípadne dobu, za ktorú je povinný tento úrok z omeškania žalobkyni zaplatiť, ale ako vyplýva z podaného odvolania, tento namietal istinu, t. j. sumu, z ktorej mu bolo priznané omeškanie - úroky z omeškania vo vzťahu k žalobkyni. 31. Nesprávne je súdom prvej inštancie rozhodnutie o náhrade trov konania, kde žalobkyňa okrem iného zobrala čiastočne späť svoj návrh aj v časti požadovaného úroku omeškania prevyšujúceho sadzbu 5,05% ročne, keď pôvodne v návrhu požadovala úroky z omeškania vo výške 0,5% denne (182,5% ročne) zo sumy 10.000,- eur od 25.12.2014 do zaplatenia. Žalobkyňa teda zavinila zastavenie konania v časti úroku z omeškania vo výške 177,45 % ročne (rozdiel medzi pôvodne požadovanou výškou úroku z omeškania 182,5% ročne a po späťvzatí požadovanou výškou 5,05 % ročne ) zo sumy 10.000,- eur od 25.12.2014 do 12.5.2015 a v časti úroku z omeškania vo výške 177,45 % ročne zo 5.379,86 eur od 13.5.2015 do zaplatenia. Naopak žalovaný bol neúspešný v časti istiny vo výške 5.379,86 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 10.000,- eur od 25.12.2014 do 12.5.2015 a 5,05 % ročne zo sumy 5.379,86 eur od 13.5.2015 do zaplatenia na zaplatenie ktorých nárokov bol zaviazaný rozhodnutím. Žalovaný svojím konaním (dodatočnou úhradou sumy 4.620,14 Eur po začatí konania ) zavinil zastavenie konania v časti istiny 4.620,14 Eur a úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo tejto sumy od 13.5.2015 do zaplatenia. 32. Poukazujúc na vyššie uvedené je preto nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade prvoinštančných trov, ktorý rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 a druhej vety § 146 ods. 2 O.s.p., keď žalobkyňa vzala žalobu v časti o zaplatenie sumy 4.620,14 eur späť v dôsledku správania sa žalovaného (zaplatenia tejto časti uplatneného nároku po podaní žaloby) a vo zvyšnej časti bola v konaní úspešná, preto jej patrí právo na náhradu trov konania. Je potrebné prisvedčiť aplikácii ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. súdom prvej inštancie, keď po čiastočnom späťvzatí návrhu bola žalobkyňa plne úspešná. Nesprávna však bola aplikácia ustanovenia druhej vety § 146 ods. 2 O.s.p. podľa ktorého ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Aj žalobkyňa zavinila zastavenie konania v rozsahu tak ako to uviedol odvolací súd vyššie (v časti úroku z omeškania vo výške 177,45 % ročne zo sumy 10.000,- eur od 25.12.2014 do 12.5.2015 a v časti úroku z omeškania vo výške 177,45 % ročne zo 5.379,86 eur od 13.5.2015 do zaplatenia). Preto musí súd prvej inštancie po kapitalizovaní úroku z omeškania rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania podľa prvej časti ustanovenia § 255 ods. 2 C.S.P. predtým prvá časť ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. v zmysle ktorého, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí s tým, že pri kapitalizácii úroku z omeškania pre potreby posúdenia miery úspechu toho-ktorého účastníka v konaní u úrokov ktoré boli žiadané od presne stanovenej doby do zaplatenia treba zohľadniť dátum, keď bolo súdu prvej inštancie doručené čiastočné späťvzatie návrhu, t.j. tieto kapitalizovať od požadovaného dátumu, kedy sa mal žalovaný dostať do omeškania s plnením do dátumu, keď bolo súdu prvej inštancie doručené čiastočné späťvzatie návrhu a následne k takto kapitalizovanému úroku z omeškania pre účely posúdenia miery úspechu v konaní na ťarchu žalovaného pripočítať pôvodne požadovanú výšku istinu ohľadom ktorej celej výšky bol žalovaný neúspešný v konaní resp. zavinil čiastočné zastavenie konania. 33. Je zároveň potrebné uviesť, že po zrušení veci vo výroku o náhrade trov konania a vrátení vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie v tejto časti podľa ustanovenia § 142 ods. 1 a druhej vety § 221 ods. 1, pís. h) O.s.p. bude už súd prvej inštancie postupovať v ďalšom konaní v súlade s ustanovením § 470 ods. 1 zákona číslo 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok - ďalej len „CSP“), podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon i na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Preto o náhrade trov konania vrátane trov tohto odvolacieho konania rozhodne prvoinštančný súd postupom podľa s ustanovenia § 262 CSP samostatným uznesením najskôr o samotnom nároku na ich náhradu podľa odseku 1 citovaného ustanovenia, ktorého mieru posúdi podľa vyššie uvedeného záväzného právneho názoru odvolacieho súdu a následne po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne súd prvej inštancie v súlade odsekom 2 citovaného ustanovenia o samotnej výške náhrady trov konania rozhodnutím vydaným vyšším súdnym úradníkom. 34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).