Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 19CoPr/2/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8711213540 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8711213540.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Klenkovej PhD. a JUDr. Jany Burešovej spore žalobcu Velička spol. s.r.o., so sídlom Fraňa Kráľa 2064/48, Poprad - Veľká, IČO: 36 461 351 právne zastúpeného Beňo & partners advokátska kancelária s.r.o., Nám. Sv. Egídia 40/93 Poprad proti žalovaným 1/ J. K., nar. XX.XX.XXXX bytom L. B. XXXX/XX W., 2/ V. B. nar. XX.XX.XXXX bytom T. XXXX/XX W., 3/ V. N. nar. XX.XX.XXXX bytom T. XXXX/X, W., 4/ A. D. nar. XX.XX.XXXX bytom R. XXXX/XX W. právne zastúpeným JUDr. Martinom Bašistom, advokátom, Štefánikova 8, Poprad, o náhradu škody vo výške 13,850,76 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 17Cpr/4/2011-676 zo dňa 04.11.2015 takto r o z h o d o l : Zmenu žaloby nepripúšťa. Potvrdzuje rozsudok. Žalovaným v 1. - 4. rade priznáva voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným trovy konania vo výške a spôsobom ako uviedol vo výroku rozsudku. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou, súdu doručenou 27.10.2011, domáhal toho, aby súd uložil žalovaným v 1. - 4. rade zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne náhradu škody vo výške 13.850,76 eura s 9 % úrokom z omeškania ročne od 09.06.2011 do zaplatenia na tom skutkovom základe, že žalované ako jeho zamestnankyne zodpovedajú za schodok na hodnotách, ktoré im zveril. Žalovaná v 1. rade vykonávala u neho na základe pracovnej zmluvy z 30.06.2006 prácu v pozícií vedúca predavačka od 01.07.2006, žalovaná v 2. rade na základe pracovnej zmluvy z 09.06.2008 prácu predavačky od 10.06.2008, žalovaná v 3. rade na základe pracovnej zmluvy z 01.04.2008 prácu predavačky od 01.04.2009 a žalovaná v 4. rade na základe pracovnej zmluvy od 29.09.2008 prácu predavačky od 29.09.2009 do 31.12.2011. Žalované v 1.- 4. rade uzatvorili so žalobcom dohodu o hmotnej zodpovednosti, žalovaná v 1.rade 13.07.2006, žalovaná v 2.rade 09.06.2008, žalovaná v 3.rade 01.04.2009, žalovaná v 4. rade 20.09.2010. V predajni žalobcu bola dňa 31.08.2010 zistená škoda - manko vo výške 4.991,38 eura, dňa 08.09.2010 vo výške 853,38 eura, 10.09.2010 vo výške 5.844,76 eura, 28.11.2010 vo výške 2.665,40 eura, dňa 03.01.2011 vo výške 3.551,42 eura a dňa 28.01.2011 vo výške 1.789,18 eura. Predajňa žalobcu bola na ulici M. v W.. Žalované so žalobou nesúhlasili, žiaden schodok na zverených hodnotách nespôsobili. Nie je zrejmé, na základe akých skutočností by mali zodpovedať za manko v rozpätí obdobia 31.08.2010 - 28.11.2010, všetky dohody o hmotnej zodpovednosti, ktoré s nimi žalobca podpísal, mali charakter individuálnych dohôd o hmotnej zodpovednosti, nejde o spoločnú hmotnú zodpovednosť. Súd prvej inštancie z rozsiahleho dokazovania výsluchom žalobcu, žalovaných, svedkov, listinných dôkazov a znaleckého posúdenia dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná. Žalobca si uplatnil voči žalovaným nárok na náhradu škody titulom zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať. Povinnosťou zamestnávateľa bolo preukázať dohodu o hmotnej zodpovednosti zamestnanca a existenciu schodku. Žalobca so žalovanými uzatvoril individuálne dohody o hmotnej zodpovednosti, tieto neboli uzatvorené spoločne. Čo sa týka dohôd o hmotnej zodpovednosti, ani v jednej neboli špecifikované hodnoty, za ktoré má tá ktorá žalovaná niesť zodpovednosť, t.j. každá žalovaná zodpovedala za všetky zverené hodnoty nachádzajúce sa v prevádzkovej jednotke. Podľa súdu prvej inštancie v konkrétnom prípade preto platne nevznikla individuálna ani spoločná hmotná zodpovednosť. Žalované by mohli zodpovedať za škodu len na základe právnej úpravy o všeobecnej zodpovednosti. Žalobca však nepreukázal existenciu zavinenia žalovaných v 1. - 4. rade vo forme nedbanlivosti alebo úmyslu. So žalovanými taktiež neuzavrel dohodu o hmotnej zodpovednosti v deň nástupu do práce. Žalované tak nemôžu zodpovedať za schodok v medziobdobí od nástupu do práce do uzatvorenia dohody o hmotnej zodpovednosti. Žalobca tiež nepreukázal vykonávanie inventarizácie vždy k dátumu uzatvorenia dohody o hmotnej zodpovednosti s každou žalovanou. Nemožno vychádzať z inventarizácií vykonaných v dňoch 30.06.2010, 31.08.2010, 08.09.2010, 28.11.2010, 03.01.2011, keď dátum uzatvorenia dohody o hmotnej zodpovednosti u žalovanej v 1. rade bol deň 13.07.2006, u žalovanej v 2. rade 09.06.2008, u žalovanej v 3. rade 01.04.2009 a u žalovanej v 4. rade 20.09.2010. Žalobca nepreukázal vykonanie inventarizácií. Súd taktiež uviedol, že na právne posúdenie veci nemali vplyv skutočnosti zistené zo znaleckého posudku o tom, že v danej predajni vzniklo za sporné obdobie 01.07.2010 - 31.01.2011 manko na základe rozdielu medzi skutočným fyzickým stavom zásob ktorý je nižší ako v účtovníctve. Súd vec právne posúdil podľa ustanovení Zákonníka práce - § 179 ods. 1 a 2, § 182 ods. 1, 2, 3, 4, § 183 ods. 2, § 184 ods. 1. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca s odôvodnením, že na základe vykonaných dôkazov dospel súd k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalobcu vykonaným dokazovaním bolo preukázané že so žalovanými v 1. - 4. rade uzatvoril individuálne dohody o hmotnej zodpovednosti. Tieto dohody sú platnými nakoľko zákon dáva zamestnávateľovi na výber aj uzatvorenie spoločnej hmotnej zodpovednosti, umožňuje mu to avšak neprikazuje. Nie je možné tak vyvodiť, že by neuzatvorenie spoločnej hmotnej zodpovednosti na pracovisku s viacerými zamestnancami tam kde zodpovedajú spoločne za zverené hodnoty malo za následok sankciu neplatnosti dohody o hmotnej zodpovednosti. Pokiaľ súd prvej inštancie poukázal na to, že nebola vykonaná inventarizácia pri uzatváraní dohôd o hmotnej zodpovednosti, neznamená to, že nevykonanie inventarizácie je podmienkou platnosti dohody o hmotnej zodpovednosti. Nie je podstatné či dohody o hmotnej zodpovednosti boli uzatvorené v deň nástupu do práce alebo neskôr, právne relevantné je to, či jednotlivé dohody boli platné v čase vzniku škody, za ktoré žalované v 1. - 4. rade zodpovedajú. V odvolaní taktiež navrhol, vzhľadom na rôzne časové obdobia platnosti a účinnosti dohôd o hmotnej zodpovednosti žalovaných v 1. - 4. rade, aby súd pripustil zmenu návrhu a to tak, že žalované v 1., 2. a 3. rade sú povinné zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne z titulu náhrady škody sumu vo výške 5.844,76 s ročným úrokom z omeškania vo výške 9% od 09.06.2011. Žalované v 1., 2., 3. a 4. rade sú povinné zaplatiť žalobcovi povinne a nerozdielne z titulu náhrady škody sumu vo výške 8.006 eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 9% odo dňa 09.06.2011 a žalované v 1. - 4. rade sú povinné zaplatiť žalobcovi náhradu trov, ktoré mu s konaním vznikli. 3. Žalované v 1. - 4. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že odvolanie žalobcu je nedôvodné. Pri rozhodovaní súdu nedošlo k žiadnemu porušeniu príslušných zákonných ustanovení a súd postupoval s plnou starostlivosťou. V odvolacích dôvodoch žalobca opakuje vyjadrenia, ktoré boli prednesené pred súdom prvej inštancie. V odvolaní neuviedol také skutočnosti, ktorými by priamo poukázal na prípadnú nesprávnosť právnych záverov rozhodnutia. Navrhli, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako zákonné a vecne správne. Uplatnili si trovy odvolacieho konania. 4. Žalobca k vyjadreniu žalovaných k jeho odvolaniu žiadne stanovisko nezaujal. 5. Krajský súd v Prešove ( ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní ako aj na rozhodnutie o pripustení zmeny žaloby v odvolacom konaní, vychádzajúc z ustanovenia § 470 ods. 1 a ods. 2 veta prvá) Zákona č.160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, preskúmal dôvody pre pripustenie respektíve nepripustenie zmeny žaloby, preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli ako aj webovej stránke súdu (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru o neexistencii predpokladov pre to, aby mal v odvolacom konaní pripustiť zmenu žaloby a aby mal odvolaniu žalobcu vyhovieť. 6. Žalobca v odvolaní podanom ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku navrhol pripustiť zmenu žaloby s poukazom na ustanovenie § 95 O.s.p, realizoval teda úkon, účinky ktorého zostali zachované, bolo preto potrebné v prvom rade vyhodnotiť, či je dôvodné, aby bola zmena žaloby v odvolacom konaní pripustená. 7. V zmysle § 95 O.s.p. účinného do 30.06.2016 navrhovateľ mohol za konania meniť so súhlasom súdu návrh na začatie konania. Súd zmenu pripustiť nemal ak výsledky dovtedajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd prvej inštancie konal o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal toho, aby bolo žalovaným v 1. - 4. rade uložené spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 13,850,76 s 9% ročným úrokom od 09.06.2011. K zodpovednosti takto definovanej, t.j. zodpovednosti spoločnej a nerozdielnej, bolo vykonané dokazovanie. Pokiaľ sa žalobca domáhal požiadavkou na pripustenie zmeny žaloby definovanej ako nárok zo zodpovednosti spoločnej a nerozdielnej, sumárne v rovnakej výške vo vzťahu k žalovaným v 1. - 4. rade, len kvantifikovanej v rôznych hodnotách, domáhal sa nároku, vo vzťahu ku ktorému nebolo vykonané dokazovanie. Vymedzenie skutku, ktorý je predmetom žaloby a ku ktorému bolo vykonané dokazovanie, má byť navzájom, ak má byť zmena žaloby pripustená, logicky so zmeneným petitom žaloby prepojené, v opačnom prípade by pripustenie zmeny žaloby odporovalo zásade hospodárnosti konania pred súdom. Vychádzajúc z uvedeného preto odvolací súd zmenu žaloby v odvolacom konaní nepripustil, majúc za to, že výsledky vykonaného dokazovania nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu ak má byť dodržaná zásada procesnej ekonómie konania pred súdom. 8. Čo sa týka odvolania žalobcu voči rozsudku súdu prvej inštancie, v odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Medze odvolacieho prieskumu vyplývajú z podstaty odvolacích dôvodov. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre riadne zistenie skutkového stavu, vec správne právne posúdil, na správnych skutkových zisteniach a právnom posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa stotožňuje s podstatnými závermi súdu prvej inštancie a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza: Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie. Pod nesprávnym právnym posúdením treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Námietka nesprávneho právneho posúdenia nebola relevantnou. Je síce možné súhlasiť so žalobcom o nesprávnosti záveru súdu prvého stupňa pokiaľ mal súd za to, že v konkrétnom prípade, nakoľko nevznikla spoločná hmotná zodpovednosť, nevznikla platne ani individuálna zodpovednosť, keďže boli hodnoty zverené viacerým osobám spoločne a žalobca nepreukázal vykonávanie inventarizácií vždy k dátumu uzatvorenia dohody o hmotnej zodpovednosti s každou žalovanou. 9. Podľa § 182 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnanec prevzal na základe dohody o hmotnej zodpovednosti zodpovednosť za zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné hodnoty určené na obeh alebo obrat, ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za vzniknutý schodok. V dohodách sa môže so zamestnancami súčasne dohodnúť, že ak budú pracovať na pracovisku s viacerými zamestnancami, ktorí uzatvorili dohodu o hmotnej zodpovednosti, zodpovedajú s nimi za schodok spoločne ( spoločná hmotná zodpovednosť). Podľa § 184 ods. 1 Zákonníka práce inventarizácia sa musí vykonať pri uzatvorení dohody o hmotnej zodpovednosti, pri jej zániku, pri preradení zamestnanca na inú prácu alebo na iné pracovisko, pri jeho preložení a pri skončení pracovného pomeru. 10. Dohodou o hmotnej zodpovednosti sa zamestnanec zaväzuje zachovávať vyrovnanú bilančnú rovnováhu zverených hodnôt tak, aby nedošlo ku schodku. Ak zamestnávateľ pri uzatvorení dohody o hmotnej zodpovednosti nevykonaná inventarizáciu hodnôt, za ktoré má zamestnanec zodpovedať, neznamená to, že dohoda o hmotnej zodpovednosti je neplatnou. V takom prípade je totiž na zamestnávateľovi preukázanie toho, aké hodnoty boli zamestnancovi zverené, aký bol ich stav v dobe, kedy ich prevzal a či došlo ku vzniku škody, t.j. schodku na týchto hodnotách. Charakteristickým znakom zverených hodnôt, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať, je ich určenie na obeh alebo obrat a osobná dispozícia zodpovedného zamestnanca po celý čas, po ktorý sa mu zverili (R/12/1976). 11. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca ako zamestnávateľ uzavrel so žalovanými v jednotlivosti dohody o hmotnej zodpovednosti bez doložky o spoločnej hmotnej zodpovednosti. Pri uzatváraní jednotlivých dohôd nevykonal inventarizáciu zverených hodnôt. V tejto situácií bolo na ňom preukázať, že hodnoty, ktoré im zveril, boli v osobnej dispozícii tej - ktorej žalovanej, konkrétne. Takýto záver však z rozsiahleho dokazovania nevyplynul, to že bolo znaleckým dokazovaním zistené, že vznikol schodok, neznamená preukázanie toho, ako vznikol, kto konkrétne za vzniknutý schodok nesie zodpovednosť. 12. Žalobca sa naviac domáhal voči žalovaným, a to aj v návrhu na pripustenie zmeny žaloby zodpovednosti spoločnej a nerozdielnej. Podľa § 187 ods. 2 Zákonníka práce ak zodpovedá zamestnávateľovi za škodu niekoľko zamestnancov, každý z nich uhradí pomernú časť škody podľa miery svojho zavinenia. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia, na možné použitie ktorého odvolací súd strany sporu upozornil, nakoľko pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité, pri stanovení rozsahu zodpovednosti jednotlivých zamestnancov vychádza právna úprava z princípu delenej zodpovednosti. V Zákonníku práce je zásada delenej zodpovednosti upravená ako výlučná na rozdiel od Občianskeho zákonníka. Solidárna zodpovednosť sa v prípadoch posudzovaných podľa Zákonníka práce nepripúšťa, a to ani výnimka. Každý zo zodpovedných zamestnancov je povinný uhradiť zamestnávateľovi len taký podiel, ktorý zodpovedá miere jeho zavinenia. Z vykonaného dokazovanie nie je zistiteľné, či za škodu vzniknutú žalobcovi zodpovedajú žalované a pokiaľ áno, ktorá z nich a v akom rozsahu. V sporovom konaní pritom platí, že tá zo strán sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, musí takúto skutočnosť tvrdiť a k tvrdenej skutočnosti musí predložiť alebo označiť dôkazy, inak úspešnou byť nemôže. 13. Z vykonaných dôkazov nebolo možné dospieť k záveru, že žalované zodpovedajú žalobcovi na základe osobitnej zodpovednosti podľa § 182 a nasl. Zákonníka práce, záveru o všeobecnej zodpovednosti podľa § 179 a nasl. Zákonníka práce vykonané dôkazy v kontexte s požiadavkou žalobcu, aby súd uložil žalovaným nahradiť škodu spoločne a nerozdielne, nezodpovedajú. Pokiaľ preto súd prvej inštancie žalobu zamietol, je jeho rozhodnutie vecne správne, vrátane rozhodnutia o trovách konania a odvolací súd ho podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 14. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalované boli v odvolacom konaní plne úspešné, priznal im preto voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Ich kvantifikáciu zrealizuje súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP. Existencia dôvodov pre výnimočné nepriznanie náhrady trov odvolacieho konania nebola tvrdená a v zmysle § 257 CSP zo spisu ani nevyplynula. 15. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 ( § 3 ods. 9 zákona č.757/2004 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.