Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 3Co/378/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712200769 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8712200769.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a sudcov JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Petra Straku v právnej veci žalobcu: A.. N. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom R. XXXX/ XX, S. proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava v konaní o zaplatenie náhrady škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 06. 03. 2015, č. k. XXC/XX/XXXX-XXX v spojení s opravnými uzneseniami zo dňa 06. 03. 2015, č. k. XXC/XX/XXXX-XXX a zo dňa 10. 11. 2015, č. k. XXC/XX/XXXX-XXX takto jednohlasne r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Poprad z 06. 03. 2015, č. k. XXC/XX/XXXX-XXX v spojení s opravnými uzneseniami z 06. 03. 2015, č. k. XXC/XX/XXXX-XXX a z 10. 11. 2015, č. k. XXC/XX/XXXX- XXX vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1 000 Eur a vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 1 000 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Právne vec posúdil podľa § § 1 ods. 1, 2, § 2, § 4 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 9 ods. 1, § 10, § 22 ods. 3, § 27 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie odôvodnil zistením, cit.: „Dňa 31. 07. 2002 na základe vopred pripravenej policajnej akcie s využitím inštitútu agenta došlo k zásahu voči žalobcovi a na základe uznesenia vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania S. z 31. 07. 2002 bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 a trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa ust. § 160a ods. 1, 2 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005. V čase od 31. 07. 2002 do 03. 08. 2002 bol žalobca umiestnený v cele policajného zaistenia a dňa 03. 08. 2002 bol uznesením Okresného súdu S. sp. zn. Nt/XX/XX vzatý do väzby s umiestnením v W. na výkon väzby F. s tým, že od 13. 08. 2002 do 27. 08. 2002 väzbu vykonal v nemocnici pre obvinených a odsúdených v R. z dôvodu zdravotných problémov. Nakoľko pominuli dôvody väzby, uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry S. zo dňa 27. 08. 2002 bol žalobca prepustený z väzby na slobodu. Rozsudkom Okresného súdu S. z 03. 03. 2010 sp. zn. XT/XXX/XXXX bol žalobca podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že skutok, ktorý sa stal spôsobom opísaným v rozsudku nie je trestným činom. Uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 08. 12. 2010, sp. zn. XTo/XX/XXXX bolo odvolanie prokurátora zamietnuté a rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 08. 12. 2010. Dňa 07. 07. 2011 žalobca podal u žalovaného žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a prípisom zo dňa 11. 01. 2012 mu žalovaný oznámil zamietnutie nároku z dôvodu nesplnenia podmienok. Žalobca sa v predmetnom konaní pôvodne domáhal náhrady škody z titulu nezákonných rozhodnutí a nesprávneho úradného postupu vo výške 300 000 Eur, z titulu výkonu väzby vo výške 100 000 Eur, z titulu škody na zdraví vo výške 100 000 Eur, z titulu nemajetkovej ujmy za poškodenie dobrej povesti, občianskej cti, dôstojnosti, dobrého mena a sťaženia spoločenského uplatnenia v spoločenskom, súkromnom a pracovnom živote vo výške 280 000 Eur a z titulu ušlého zisku na služobnom plate vo výške 74 580,49 Eur. Na pojednávaní dňa 20. 02. 2015 žalobca zmenil podaný návrh tak, že žiadal, aby bol žalovaný zaviazaný uhradiť žalobcovi náhradu škody a nemajetkovú ujmu z titulu výkonu väzby, poškodenia zdravia, nezákonných rozhodnutí a nesprávneho úradného postupu v celkovej výške 74 000 Eur. Uznesením súd zmenu petitu návrhu pripustil. Žalovaný uplatnený nárok žalobcu neuznáva a má za to, že žalobca nespĺňa podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody. Z výsluchu svedkyne B. E., matky žalobcu, súd zistil, že počas pozastavenia výkonu štátnej služby mu bola vyplácaná suma 165,96 Eur (5 000 Sk) mesačne, čo mal žalobca akurát na zaplatenie výživného. Po štyroch rokoch si žalobca našiel prácu v realitnej kancelárií, pričom po celý čas svedkyňa cítila tlak na psychiku žalobcu. Jej manžel chodieval so žalobcom na pojednávania a susedia, ako aj známi sa ich vypytovali, čo sa stalo, čo žalobca urobil, pretože reportáž o ňom odvysielala aj televízia A.. Po dvoch rokoch práce v realitnej kancelárií sa žalobca zrútil a presťahoval sa bývať k rodičom. Ambulantne sa liečil na psychiatrii a stav sa mu zlepšil asi po troch mesiacoch. Medzi tým prišiel o zamestnanie a nakoniec začal pracovať v továrni v B.. Po prepustení z väzby bol schudnutý o 20 kg, psychický bol na dne a hovoril nezmysly. Z výsluchu svedkyne M. D., bývalej manželky žalobcu, súd zistil, že od roku 2002 exmanželia nežili v spoločnej domácnosti, rozviedli sa v roku 1999. Spolu majú dve deti, pričom výška vyživovacej povinnosti bola pri rozvode upravená sumou 1 765 Sk na dieťa. Svedkyňa sa od spoločného známeho dozvedela, že žalobca je vo väzbe pre úplatok, že na neho bol nasadený agent, vedela, že žalobca bol v zlom psychickom stave a o jeho liečení sa dozvedela od lekárky. Potvrdila, že žalobca po strate zamestnania trpel, tiež svedkyňa, aj jej rodina trpeli, pretože na spoločné deti žalobca neprispieval výživným v dohodnutej výške. Z výsluchu svedka Z. M., rodinného známeho žalobcu, súd zistil, že žalobca bol po prepustený z väzby v zlom psychickom stave, svedok žalobcu aj zamestnal vo svojej firme, pričom svedok z okolia zachytil informácie o údajnom odsúdený žalobcu a o tom ako sa ľudia od neho odvracajú. Z výsluchu svedkyne G. E., manželky žalobcu, súd zistil, že sa zoznámili počas pobytu v B., spočiatku žalobca zatajoval svoje vzdelanie a dôvod, prečo pracuje v sklade. V B. spoločne žili rok, následne asi rok žili spolu v U. Q., kde žalobca pracoval vo fabrike na výrobu televízorov, vykonával prácu nízko hodnotenú a zo svojho životopisu úplne vyhodil údaje o absolvovaní vysokej školy. V roku 2011 sa zosobášili, v súčasnosti žijú oddelene od času, keď sa žalobca opäť zamestnal ako colník. K samotnému obmedzeniu slobody žalobca uviedol, že bol zaistený zásahovou jednotkou priamo na pracovisku, v pracovnej dobe, čo preňho znamenalo obrovský šok. Do cely predbežného zadržania bol eskortovaný v uniforme, čo tiež sťažilo jeho situáciu. Výkon väzby veľmi zle znášal, nemal žiaden kontakt s rodinou, žiadne finančné prostriedky, ani žiadne možnosti písomného, ani telefonického kontaktu. Trpel ťažkými depresívnymi stavmi, silnou klaustrofóbiou a z tohto dôvodu mu bola nasadená liečba. Mal myšlienky aj na samovraždu a počas výkonu väzby schudol 20 kg. Po prepustení trpel posttraumatickým stresom a následne sa dva roky liečil v psychiatrickej ambulancii v S.. Väzba na ňom zanechala následky, s ktorými sa stretáva aj v súčasnosti. Aj keď väzba trvala mesiac, jej následky boli dlhodobé a liečenie v psychiatrickej ambulancii predstavovalo taktiež neúmernú záťaž. Po vynesení oslobodzujúceho rozsudku v roku 2010 sa vrátil späť do pôvodného zamestnania, pričom dôvody väzby a jej následky pociťuje dodnes, napr. bol dotazovaný na väzbu, na jej dôvody a následky počas bezpečnostných previerok H., neskôr aj v práci pri vybavovaní klienta, zo strany klienta mu bolo oznámené, že aj on bol vo väzbe. Tiež na pracovisku sa voči nemu kolegovia správajú nedôverčivo z titulu jeho trestného stíhania. Pri rozhodovaní súd vychádzal z toho, že vykonaným dokazovaním boli preukázané podmienky vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, a teda i za nemajetkovú ujmu, náhrada ktorej sa žalobou uplatňuje. Nezákonným trestným stíhaním žalobcu sa vážne zasiahlo do jeho dobrej povesti, zanechalo negatívne dôsledky v jeho osobnom, rodinnom, spoločenskom, ale aj v pracovnom živote. Berúc do úvahy následné reakcie, ktoré zásah do práv žalobcu vyvolal v jednotlivých sférach jeho osobnosti a dĺžku trvania trestného stíhania, po tom voľnou úvahou súd určil rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy sumou 1 000 Eur. Za 28 dní väzobného stíhania s prihliadnutím aj na závery Najvyššieho súdu ČR sp. zn. XXCd/XXXX/XXXX, priznaný nárok v sume 1 000 Eur predstavuje náhradu cca 35 Eur za jeden deň väzobného stíhania. Súd priznal žalobcovi len náhradu za výkon väzby, lebo v časti uplatneného nároku z titulu nesprávneho úradného postupu, či nezákonného rozhodnutia, tento nárok nebol preukázaný. Povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní je náležite zistiť trestné činy a ich páchateľov, aby mohli byť spravodlivo potrestaní a rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb. Typickým prejavom dodržania tejto zásady bolo i okamžité prepustenie žalobcu z väzby v čase, kedy väzba splnila svoj účel. Naviac k spáchaniu skutku došlo, avšak vzhľadom na porušenie procesných predpisov orgánmi činnými v trestnom konaní (policajné navádzanie, neprípustná iniciačná metóda), nebolo možné konštatovať vinu žalobcu a uložiť mu primeraný trest. Preto súd žalobu do sumy 74 000 Eur nepovažoval za primeranú a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. V zmysle ust. § 151 ods. 3 O. s. p., o trovách konania bude rozhodnuté až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca i žalovaný. Žalobca odvolaním napadol zamietavý výrok rozsudku súdu prvého stupňa v časti uplatnenej náhrady škody za výkon väzby a v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutia. Uviedol, že súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy za výkon väzby vzal do úvahy len dĺžku len trvania, nevzal do úvahy skutočné traumy spôsobené výkonom väzby preukázané a hraničiace s myšlienkami žalobcu na samovraždu, nemožnosť prijímať potravu. Zdôraznil, že po začatí väzby bol pozbavený výkonu štátnej služby, a to s odôvodnením o začatí trestného stíhania a väzby a samotné dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby bolo ukončené až v roku 2010, čo spôsobilo závažné dopady na situáciu žalobcu. Uvedené je možné chápať aj ako porušenie ústavného princípu prezumpcie neviny. Ďalej uviedol, že z obsahu trestného spisu jasne vyplýva, že úradný postup súdu bol nesprávny a rozhodnutia vydané súdom nezákonné. Nesprávnosť úradného postupu vyplýva priamo z trestného spisu, súd uvedené nevzal do úvahy, nesprávne vec vyhodnotil a dospel k nesprávnym právnym záverom. V trestnom spise sa nachádzajú dôkazy o závažných porušeniach úradného postupu pri prejednaní a rozhodovaní o trestnej veci. Samotné použitia a činnosť agenta - provokatéra bola právoplatným rozsudkami súdov vyhodnotená ako nesprávna, v rozpore s Trestným zákonom a Trestným poriadkom, Ústavou SR, ako aj čl. 39 Listiny základných práv a slobôd, aj čl. 49 Ústavy SR, čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Samotná činnosť agenta - provokatéra je v rozpore so zásadou spravodlivého procesu a skutkové zistenia vzťahujúce sa k osobe obžalovaného sú výsledkom policajného navádzania, teda neprípustnej iniciačnej metódy, tak ako to vyslovil Európsky súd pre ľudské práva a ktoré nie sú v súlade ani s platnou vnútroštátnou právnou normou. Nesprávnosť úradného postupu je zrejmá aj v súvislosti s tým, že Krajský súd v S. vo svojom rozhodnutí - uznesením zo dňa 11. 10. 2005 sp. zn. XTo/XX/XX napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vrátil vec na došetrenie so záväzným pokynom vykonať riadne došetrenie veci, vrátane rekonštrukcie prípadu na mieste činu. Ako vyplýva zo spisu, orgány činné v trestnom konaní nevykonali došetrenie skutočnosti, na ktoré ich odvolací súd upozornil a nebola vykonaná ani rekonštrukcia veci. Uvedený postup zo strany orgánov činných v trestnom konaní vykazoval znaky nezákonného postupu voči osobe žalobcu, pretože podľa ust. § 2 ods. 10 Trestného poriadku boli tieto orgány povinné vykonávať s rovnakou starostlivosťou aj dôkazy, ktoré svedčia v prospech osoby žalobcu. Na tieto nezrovnalosti žalobca opakovane upozorňoval, nielen vo svojich výpovediach v rámci pojednávaní, ale aj vo svojich odvolaniach, odvolací súd tieto námietky akceptoval a nariadil súdu prvého stupňa aj prokuratúre vykonať náležité došetrenie prípadu. Napriek uvedenému, aj keď Okresný súd S. svojim rozsudkom zo dňa 03. 03. 2010, sp. zn. XT/XXX/XXXX oslobodil žalobcu spod obžaloby, v odôvodnení ponechal konštatovanie, že predmetný skutok sa stal, aj keď na to neexistujú priame dôkazy, čo žalobca považuje za ďalšie pretrvávanie nezákonného stavu. Dňa 28. 07. 2003 žalobca urobil riadne písomné trestné oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu na osobu agenta vystupujúceho pod krycím menom C. Z.. Oznámenie nebolo vybavené zákonným spôsobom do dnešného dňa, ale po tom, čo bolo šesťkrát odstupované ďalšiemu kompetentnému orgánu, bolo nakoniec rozhodnutím Okresného prokuratúry S. zo dňa 05. 11. 2003 posúdené ako forma obrany žalobcu. Do dnešného dňa v predmetnej veci nebolo začaté trestné stíhanie. Uznesenie o začatí trestného stíhania, o vznesení obvinenia, o vzatí žalobcu do väzby, rozsudok Okresného súdu S. zo dňa 04. 06. 2003 sp. zn. XT/XXX/ XXXX, rozsudok Okresného súdu S. zo dňa 05. 05. 2005, sp. zn. XT/XXX/XXXX a trestný rozkaz zo dňa 30. 09. 20085 sp. zn. XT/XXX/XXXX sú nezákonnými rozhodnutiami, a to na základe oslobodzujúceho rozsudku a v zmysle ustálenej judikatúry, kedy obdobné prípady možno považovať za prípady, kedy nemalo byť trestné stíhanie, ani začaté, ani sa v ňom nemalo pokračovať, lebo žalobca bol právoplatne oslobodený a skutok nie je trestným činom so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi. Súd prvého stupňa nedostatočne zhodnotil skutkový stav, a preto dospel k nesprávnym právnym záverom ohľadne výšky náhrady nemajetkovej ujmy za výkon väzby, pričom sa striktne pridržiaval iba pokynov Krajského súdu v S. ohľadom výšky náhrady nemajetkovej ujmy za výkon väzby. S poukazom na vyššie uvedené žalobca má za to, že súd nesprávne vyhodnotil samotný priebeh trestného konania voči jeho osobe, a to tým spôsobom, že pokračuje v dehonestácií osoby žalobcu, o čom svedčia aj poznámky sudcu na pojednávaní nariadenom dňa 12. 02. 2014. Konajúci sudca po oboznámení sa s uznesením odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa, odignoroval právne vety uvedené v žalobnom návrhu a vyjadril nasledovné: „Judikáty nie sú prameňom práva v SR a ja si urobím v tej veci vlastný judikát“, tiež naznačil niečo nezrozumiteľné na adresu sudcov Najvyššieho súdu SR ohľadne vydávania judikátov. Po tom ako žalobca vo svojom prednese citoval chyby v trestnom konaní, za ktoré žiada náhradu škody, sudca uviedol: „No povedali ste si svoje, teraz si ja poviem svoje“. Oboznámenie sa s trestným spisom bolo vykonané tak, že listoval a čítal názvy listín v spise a v závere z celého oslobodzujúceho rozsudku odcitoval iba jednu skrátenú vetu: „Žalobca bol oslobodený, pretože colné orgány neposkytli súdu, odmietli odtajniť informácie o predispozícií obžalovaného k spáchaniu trestného činu ako predpoklad k legálnemu použitiu agenta“. Uvedené skutočnosti predstavujú porušenie zákona a postupu, keď predmetné konanie o náhradu škody trvá už štvrtý rok a pokiaľ sa k tomu pripočíta trestné konanie, ktoré trvalo 8,5 roka, tak za 12 rokov musel žalobca absolvovať súdne konania, aby dosiahol pravdu a spravodlivosť, ktorá mu je v tomto štáte odopieraná a popieraná. Na záver uviedol, že ako občan nebol predtým nikdy trestaný, je úspešným pracovníkom a teraz po znovu prijatí do zamestnania, za jeden rok odhalil pre štát daňové úniky v rozsahu viac ako 1 000 000 Eur. Aj v tejto súvislosti potom vyznieva priznaná náhrada škody a nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 Eur dehonestujúco a neplní svoju úlohu. Navrhol, aby odvolací súd v zamietavom výroku zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a určil výšku náhrady nemajetkovej ujmy v primeranej výške zodpovedajúcej okolnostiam prípadu v intenciách žalobného návrhu, alternatívne navrhol v napadnutej časti rozsudok zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie. Žalovaný odvolaním napadol vyhovujúci výrok rozsudku (o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1 000 Eur) namietajúc nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku v tejto časti. Uviedol, že rozsudok nie je dostatočne odôvodnený, absentuje v ňom náležité odôvodnenie o existencii nemajetkovej ujmy, ako aj jej preskúmateľnej výške. Názory súdu prezentované v rozhodnutí, sú nelogické, nekonzistentné a vzájomné rozporuplné. Žalovaný má za to, že kontradiktórne závery súdu prvého stupňa sú v priamom protiklade s požiadavkou na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozsudku v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p.. Rozsudok v napadnutej časti žalovaný považuje za nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.. V priebehu prvostupňového konania žalovaný inter allia poukazoval na ust. § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb., ktoré výslovne upravuje podmienky, kedy k vzniku nároku na náhradu škody z titulu rozhodnutia o väzbe nemôže dôjsť. Pojmovým znakom predmetného ustanovenia je existencia zavinenia väzby, ktorá automaticky bráni vzniku nároku na náhradu škody. Otázku zavinenia väzby je potrebné skúmať komplexne, a to nielen vo svetle oslobodzujúceho rozsudku, ale predovšetkým vo vzťahu k celému trestnému konaniu a podrobne verifikovať naplnenie dôvodov, pre ktoré bol žalobca v rozhodnom čase vzatý do väzby, ako aj mieru zavinenia väzby zo strany samotného žalobcu, ktorá má význam pre priznanie práva na náhradu škody z titulu rozhodnutia o väzbe. Čo sa týka vývoja dôkaznej situácie v trestnom konaní, má žalovaný za to, že aj vzhľadom na výsledok trestného konania, ktorým došlo k oslobodeniu spod obžaloby nie preto, žeby sa skutok nestal, ale preto, že nebol trestným činom, potvrdzuje záver o dôvodnosti trestného stíhania, v rámci ktorého bolo potrebné vykonať všetky úkony za účelom dôsledného zistenia skutkového stavu, riadne zaobstarať a vyhodnotiť dôkazy, posúdiť skutok a vyvodiť závery. Pri zohľadnení adekvátnych faktorov je potrebné obdobne posudzovať splnenie väzobných dôvodov i zavinenia u žalobcu. Zdôraznil, že v samotnom odôvodnení rozhodnutia súd poukázal na skutočnosť, že výkon väzby a celkovo trestné konanie nemali dopad na výkon profesie žalobcu, resp. len minimálny. Súd skonštatoval, že kontakt žalobcu s matkou jeho deti a s deťmi nebol ani pred vzatím žalobcu do väzby intenzívny, a preto nemožno konštatovať, žeby výkon väzby zasiahol do manželského zväzku žalobcu. Súd mal za to, že práve nepriaznivý zdravotný stav vyplývajúci z psychických problémov žalobcu mu neumožnil požiadať o návštevu príbuzných. Toto však rozhodne nemožno pričítať žalovanému. Ďalej uviedol, že hoci výška zadosťučinenia v peniazoch je predmetom voľnej úvahy súdu, aj táto úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Žalovaný sa nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa a poukazuje na tú skutočnosť, že súdom uvádzaný rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 11. 01. 2012, sp. zn. 30Cdo/2357/2010 sa zaoberal výškou náhrady nemajetkovej ujmy v širšom, t. j. medzinárodnom kontexte. Napokon v súlade s ustálenou judikatúrou zákon nezakladá prezumpciu vzniku nemajetkovej ujmy, t.j., žeby v prípade vykonania väzby a následného oslobodenia spod obžaloby, automaticky dochádzalo k vzniku práva osoby, na ktorej bola vykonaná väzba na náhradu nemajetkovej ujmy. Podľa názoru žalovaného rozhodnutie súdu prvého stupňa navyše napĺňa v kontexte všetky vyššie uvedených skutočností prvky arbitrárnosti, nakoľko kontradiktórne závery súdu prvého stupňa o nepreukázaní existencie konkrétnej nemajetkovej ujmy u žalobcu za súčasného konštatovania dôvodnosti nároku žalobcu na peňažnú náhradu vo výške 1 000 Eur za nemajetkovú ujmu z titulu rozhodnutia o väzbe sú v priamom protiklade s požiadavkou na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozsudku v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p.. Preto žalovaný považuje rozsudok v napadnutej časti za nedostatočne odôvodnený, nepreskúmateľný, navrhuje rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť, žalobu v napadnutej časti zamietnuť, alternatívne rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len „O. s. p.“) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p. ) a dospel k záveru, že rozsudok je správny. Predmetom odvolacieho konania sú žalobcom uplatnené dva samostatné nároky : 1. nárok na náhradu škody z titulu rozhodnutia o väzbe 2. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutia, v celkovej výške 74 000 Eur. Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom vyhovel žalobe v časti uplatneného nároku na náhradu škody z titulu rozhodnutia o väzbe a zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi 1 000 Eur titulom náhrady škody za výkon väzby. V prevyšujúcej časti o uplatnenom nároku na náhradu škody z titulu väzby a o uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutia, žalobu zamietol. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody z titulu rozhodnutia o väzbe, odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol dôvody, pre ktoré čiastočne žalobe vyhovel. K tomu odvolací súd poznamenáva: Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinného od 1.7.2004, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení platnom do 30.6.2004 (ďalej len zákona č. 58/69 Zb.), právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/69 Zb., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak však ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných prípadoch je týmto orgánom, a, ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Československej socialistickej republiky, federálny ústredný orgán, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, b, ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej socialistickej republiky, ústredný orgán republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, a ak niet takéhoto ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí aj v prípade, keď nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1). Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/69 Zb., právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Podľa článku 5 ods. 1 písm. c/, ods. 3 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 209/1992, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní. Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Podľa § článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných predpisov, ďalej len Ústavy Slovenskej republiky), štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa článku 17 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, osobná sloboda sa zaručuje. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Prvostupňový súd vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach prvostupňového súdu sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Vyplýva to aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruistoriace. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, str. 12, § 29; Hirobalanice, Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-D;, Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Ústavný súd SR sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnenie nárokov a obranu proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03). S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel; jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekomfortné. V súvislosti s námietkami žalovaného, že nie je daný základ nároku na náhradu škody odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: „Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. februára 1990 sp.zn. XCz X/XX publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 sp.zn. 1Cdo 53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. 8. 2010, sp. zn. 4MCdo 15/2009) Majúc na zreteli uvedené sa odvolací súd stotožňuje s názorom žalobcu, že v prípade zásahu do osobnosti človeka ide o objektívnu zodpovednosť a štát musí niesť následky neoprávneného trestného stíhania vrátane väzby osoby, ktorá bola spod obžaloby oslobodená. Odvolací súd si uvedomuje, že nahradiť stratu slobody sa absolútne nedá. Čo musí zažívať neoprávnene zatknutá osoba je nepredstaviteľné. V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa ustálilo medziiným na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov, podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 194/2010 zo dňa 30.3.2011). Pokiaľ ide o žalobcom namietanú výšku priznanej nemajetkovej ujmy, odvolací súd poukazuje na to, že si uvedomuje balansujúcu judikatúru vo vzťahu k rozsahu nemajetkovej ujmy v súvislosti s väzbou dotknutej osoby a trestným konaním. Odvolaciemu súdu sa zdá, že v súvislosti s trestným konaním a väzbou osoby je celkom dôvodné zastabilizovať judikatúru dolnou a hornou hranicou tak, aby súd v rámci diskrečnej právomoci mohol spravodlivo zohľadniť všetky okolnosti prípadu a priznať adekvátnu náhradu ujmy (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/2357/2010). Podľa odvolacieho súdu je primerané odškodniť dotknutú osobu v rámci relutárnej satisfakcie za väzbu v rámci rozpätia 20 Eur - 60 Eur za deň väzby so zreteľom na všetky okolnosti prípadu. Zároveň odvolací súd v prípade výnimočných okolností konkrétnej právnej veci pripúšťa aj vyššiu relutárnu satisfakciu. Náhrada ujmy za väzbu bola súdom prvého stupňa priznaná v rámci uvažovaného limitu (priznaný limit in abstracto 20 - 60 Eur za deň väzby). V tejto súvislosti žalobca tvrdil, s čím sa aj odvolací súd stotožňuje, že žalobca bol vo väzbe po prvýkrát vo svojom živote, väzba ovplyvnila jeho profesijný život, nakoľko po začatí väzby bol žalobca dočasne pozbavený výkonu štátnej služby. Väzba bola pre žalobcu veľmi deprimujúcou záležitosťou, čo sa odzrkadlilo na zdravotnom stave žalobcu, ktorý počas výkonu väzby v F. bol ambulantne ošetrený a následne eskortovaný do väzenskej nemocnice v R., kde mu bola podávaná medikamentózna liečba. Keďže priznaná náhrada škody za výkon väzby zapadá do úvah primeranosti relutárnej satisfakcie, správne postupoval súd prvého stupňa, ak priznal žalobcovi náhradu škody z titulu rozhodnutia o väzbe vo výške 1 000 Eur, t. j. za jeden deň väzby sumu 35,71 Eur (28 dní väzby x 35,71 Eur za deň). Odvolací súd z preskúmaného rozsudku i prislúchajúceho spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa aj pre účely rozhodovania o náhrade nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie, zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal podľa procesnej iniciatívy strán dokazovania, ktoré aj vyhodnotil a dospel pre účely rozhodnutia o tejto časti žalobného návrhu k záveru, že žaloba v tejto časti nie je dôvodná. V nadväznosti na žalobcom uplatnené odvolacie námietky považuje odvolací súd za potrebné dodať: K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu, za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutia musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby, jej fyzickej a morálnej integrity, tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny), musí tu byť zistená existencia príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom a neoprávnenosťou (protiprávnosťou) takéhoto zásahu. Nenaplnenie ktoréhokoľvek z týchto predpokladov potom vylučuje možnosť nástupu sankcie podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka. Občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka tak prichádza do úvahy len u tých zásahov do osobnosti takej osoby, chránenej všeobecným osobnostným právom, ktoré možno kvalifikovať ako neoprávnené (protiprávne). O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby však nejde, okrem iného, aj v prípadoch, keď je zásah dovolený (resp. jeho možnosť je predpokladaná zákonom). Do tejto skupiny patria aj prípady, kedy je do osobnosti fyzickej osoby zasahované napr. v rámci trestného konania (napr. podľa ust. § 160 Trestného poriadku v spojení s ust. § 32 Trestného poriadku účinného v čase začatia trestného konania proti žalobcovi). V týchto - pokiaľ nie sú prekročené zákonom stanovené medze - ide o situácie, kedy nad individuálnymi záujmami jednotlivých fyzických osôb, do ktorých osobností je zasahované, prevláda závažnejší, významnejší a funkčne vyšší osobitný verejný záujem. Takýto zásah podmienený výkonom iného subjektívneho práva alebo zákonom stanovenej povinnosti zostáva povoleným za predpokladu, že sa stal v medziach určených zákonom primeraným spôsobom. O taký prípad by nešlo vtedy, ak by sa konajúci orgán činný v trestnom konaní dopustil excesu pri výkone jeho oprávnení, napr. pri neprípustných neprocesných úkonoch orgánov v trestnom konaní vo vzťahu k obvinenému či obžalovanému. Žalobca v predmetnom konaní ani netvrdil, žeby orgány činné v trestnom konaní vybočili z ich medzi stanovených zákonom. V tejto súvislosti vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd zdôrazňuje, že v právomoci súdov v občianskom súdnom konaní nie je preskúmavať postup orgánov činných v trestnom konaní v medziach tohto konania, lebo takúto možnosť rieši najmä inštitút trestného práva procesného. Každopádne sa však odvolací súd stotožňuje so súdom prvého stupňa v predmetnej veci s tým, že nedošlo k naplneniu predpokladov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní. Všeobecne, ak je voči fyzickej osobe v súlade s podmienkami stanovenými v zákone vznesené obvinenie a ak úkony orgánov činných v trestnom konaní sú vykonávané v medziach zákona, aj keď žalobca tvrdí, že voči nemu nemalo byť trestné konanie ani začaté, ani v ňom pokračované, tieto nepredstavujú bez ďalšieho zásah do osobnostných práv ani v prípade, ak neskôr dôjde k oslobodeniu danej osoby spod obžaloby. Iba trestné stíhanie realizované v rozpore so zákonom, prípadne ústavným poriadkom, realizácia neprípustných úkonov a iné, môžu byť spôsobilé vyvolať ujmu vo sfére osobnostných práv fyzickej osoby (uznesenie NS SR sp. zn. 5MCdo/7/2010). Takúto skutočnosť súd v priebehu konania nezistil a takúto skutočnosť žalobca v konaní ani netvrdil. Preto v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutia nárok nie je dôvodný. Za takéhoto stavu správne postupoval súd prvého stupňa, ak v tejto časti návrh žalobcu zamietol. Z vyššie uvedených dôvodov je rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch vecne správne a odvolací súd postupom podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. rozsudok v tejto časti potvrdil. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.