Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 8To/37/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713010564 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Mozner ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8713010564.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Františka Moznera a sudcov JUDr. Mariána Sninského a JUDr. Petra Farkaša na verejnom zasadnutí konanom 9. marca 2016 v Prešove takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného K. E. proti rozsudku Okresného súdu Poprad z 10. júna 2015, sp. zn. 6T/154/2013. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Poprad rozsudkom z 10. júna 2015, sp. zn. 6T/154/2013 uznal obžalovaného K. E. vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že dňa 03.02.2013 okolo 06.00 hod. v Poprade, na Podjavorinskej ulici, v zariadení Regina, počas prevádzky pri barovom pulte napadol O. H., nar. XX. M. XXXX, trvale bytom K., X. XXX/XX a to tak, že ju udrel päsťou do jej pravého oka, následkom čoho stratila rovnováhu a spadla po schodíkoch vedúcich k barovému pultu na zem a následne si pri páde udrela hlavu o zem, čím poškodenej O. H., nar. XX. M. XXXX, trvale bytom K., X. XXX/XX, spôsobil pomliaždenie pravej nadočnice a pravej jarmovej oblasti, a otras mozgu s dobou liečenia 36 dní, pričom bola obmedzovaná na obvyklom spôsobe života tým, že v období od 03.02.2013 do 08.02.2013 bola hospitalizovaná v Nemocnici Poprad, a.s., na oddelení anesteziológie a intenzívnej medicíny a na oddelení úrazovej chirurgie, počas hospitalizácie musela dodržiavať nemocničný režim, bola odlúčená od rodiny, po prepustení z nemocničnej liečby u nej pretrvávali ťažkosti v zmysle závratov pri vstávaní z postele, musela absolvovať kontrolné neurologické vyšetrenia, vzhľadom na silný otras mozgu mala doporučené fyzické a psychické šetrenie a pre krvné podliatiny v oblasti tváre bola obmedzená v spoločenskom styku po dobu 14 dní. Za to mu uložil podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 41 ods. 1 Tr. zákona, § 36 písm. j) Tr. zákona, § 37 písm. h) Tr. zákona, § 38 ods. 2 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere deväť mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil. Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona mu stanovil skúšobnú dobu na šestnásť mesiacov. Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodeným škodu, a to N. K., a.s., XX. M. X a XX, XXX XX G., IČO: XX XXX XXX vo výške 328,10 eur, W. L. K. a.s., G. 29/A, XXX XX G., IČO: XXX XXX XX vo výške 5.878,99 eur a O. H., nar. XX. M. XXXX, trvale bytom K., X. XXX/ XX, prechodne bytom K., S. č. XX vo výške 1.650,- eur. Podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku odkázal poškodenú O. H. so zvyškom nároku na náhradu škody na občiansko-súdne konanie. Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní odvolanie. V dodatočne predložených písomných dôvodoch prostredníctvom svojho obhajcu namieta výrok o vine a vytýka okresnému súdu nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, keď zdôrazňuje, že za základ rozsudku vzal len dôkazy svedčiace v jeho neprospech a neposudzoval ich v kontexte so všetkými vykonanými dôkazmi. Tak uveril svedkovi Y. G., hoci tento v čase skutku spal a poškodenej O. H., ktorá si nič nepamätala, pričom obaja títo svedkovia boli pod silným vplyvom alkoholu. Odvolateľ poukazoval na to, že výpovede svedka Y. G. v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní obsahujú diametrálne odlišnosti, ktoré pomenoval jednak tým, že tento svedok uvádzal odlišný čas príchodu do zariadenia Regina a inak vypovedal ohľadom požívania alkoholu. Konkrétne zdôraznil výpoveď svedka z 8. marca 2013 v tom, že do zariadenia Regina prišiel v spoločnosti poškodenej O. H. a svedkyne G. H. v čase okolo 06.00 hod, pričom vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní 22. januára 2014 uvádzal, že v čase skutku sa v Regine už nachádzal. Odvolateľ poukazoval na to, že do zariadenia prišli títo traja už o 4.00 hod. Okrem toho na hlavnom pojednávaní svedok Y. G. uvádzal, že s poškodenou a svedkyňou H. spoločne požili fľašu hruškovice, ho to oťapilo, driemal až pomaly zaspával na stole, ktorý bol niekoľko metrov od baru. V tejto súvislosti mal svedok podľa odvolateľa vypovedať v prípravnom konaní odchýlne. Tu totiž udával, že vypil asi dve alebo tri veľké pivá a dve alebo tri poldeci tvrdého alkoholu a driemal na stole až zaspal. Odvolateľ zdôraznil, že svedok Y. G. podľa neho nebol očitým svedkom incidentu, svedkyňa G. H. ho musela zobudiť a ďalšie informácie získal tento svedok sprostredkovane. Poškodená O. H. neuviedla priebeh celého skutku a jej výpoveď je nehodnoverná. Záznam hliadky mestskej polície potvrdzoval, že všetky osoby boli pod vplyvom alkoholu. Ani svedkyňa G. H. si celý priebeh skutku nepamätala. Oproti tomu výpovede svedkov Y. N., O. M. a V. G. potvrdzujú jeho obhajobu. Znalec S.. L. E. síce uviedol, že poranenia, ktoré poškodená utrpela sú typické pre úder päsťou, ale nevylúčil, že by takéto poranenie vzniklo po páde alebo náraze na tupý predmet. Poškodená už v minulosti utrpela podobné poranenie, mala opakované poranenie mozgu, čo malo vplyv aj na to, že jej mozog je zraniteľnejší a bola opakovane liečená pre nadmerné požívanie alkoholu a iných látok. Podľa odvolateľa tak na základe vykonaných dôkazov nebolo bezpečne zistené príčinné pôsobenie konania obžalovaného na chránené spoločenské vzťahy a nebolo možné bezpečne a naisto ustáliť jednoznačne záver, že skutku sa dopustil obžalovaný. Okresný súd nesprávne aplikoval aj zásadu „ in dubio pro reo“. Podľa odvolateľa sa okresný súd vôbec nezaoberal aplikáciou § 25 Tr. zákona o nutnej obrane, keď obrana obžalovaného proti útoku ohrozujúcom jeho zdravie bola primeraná povahe a nebezpečnosti útoku poškodenej, pričom škoda spôsobená obrancom môže byť väčšia ako škoda hroziaca z útoku. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a spod podanej obžaloby ho oslobodil. Prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd považoval obhajobu obžalovaného za vyvrátenú výpoveďou svedka Y. G., ktorý incident vnímal zo vzdialenosti jedného metra a potvrdil, že obžalovaný udrel poškodenú päsťou do oblasti pravého oka až spadla. Toto svedectvo je podporené zisteniami znalca z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvie traumatológia, ktorý iný mechanizmus vzniku zistených poranení označil za málo pravdepodobný kvôli tomu, že nedošlo k vzniku ďalších sprievodných poranení. Výpovede svedkov, ktorý potvrdzovali spôsob obrany obžalovaného vyhodnotil okresný súd ako účelové a prezentované v snahe pomôcť obžalovanému. V ich obsahu jednak poukázal na konkrétne rozdiely v popise spôsobu, akým obžalovaný odtlačil poškodenú a jednak ich považoval za rozporné s tvrdeniami svedka Y. G. a so znaleckým dokazovaním. Okresný súd poukázal na to, že skutok sa odohral na mieste verejnosti prístupnom za súčasnej prítomnosti veľkého počtu hostí. Pri ukladaní trestu okresný súd zohľadnil účel trestu, vedenie riadneho života obžalovaným a v jeho neprospech spáchanie viac trestných činov. Nakoľko nepovažoval osobu obžalovaného za natoľko narušenú, neuložil mu nepodmienečný trest odňatia slobody. Výrok o náhrade škody súd prvého stupňa odôvodnil jednak absenciou pochybností o základe a výške uplatnených nárokov na náhradu škody a pri odkaze poškodenej O. H. so zvyškom jej nároku aj širším rozsahom jeho uplatnenia než ako bola v trestnom konaní preukázaná. Na podklade takto riadne a včas podaného odvolania osobou na to oprávnenou Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a nezistiac pritom chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodnili podanie dovolania, a po doplnení dokazovania potrebného na to, aby mohol vo veci rozhodnúť dospel k záveru, že podané odvolanie nie je dôvodné. V prvom rade odvolací súd preskúmal postup konania predchádzajúci napadnutému rozsudku, či tento netrpí takými podstatnými chybami, v dôsledku ktorých by bolo nevyhnutné napadnutý rozsudok zrušiť. Pri tomto prieskume zistil, že vo veci rozhodoval príslušný súd v zákonnom zložení, právo na obhajobu obžalovaného bolo dodržané, keďže tento sa zúčastnil hlavného pojednávania, na ktorom mal možnosť predniesť svoju obhajobu, následne mal možnosť vyjadriť sa k dôkazom vykonaným vo vzťahu k výrokom o vine a treste, predniesť svoju záverečnú reč a vyjadriť sa v rámci práva posledného slova. Z toho vyplýva, že konanie predchádzajúce vyhláseniu rozsudku je v súlade so zákonom, a mohlo tak tvoriť podklad pre skutkové a právne závery pri rozhodovaní o vine a treste. Súd prvého stupňa pritom vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie, a tak pred odvolacím súdom nebolo potrebné dokazovanie doplňovať. Dôkazy prvostupňový súd vyhodnotil spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a takýmto postupom dospel v otázke viny i trestu k správnym skutkovým a právnym záverom. Obsah vykonaného dokazovania je pritom rozvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku, v ktorom konajúci súd v súlade s § 168 ods. 1 Tr. poriadku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Rozviedol aj svoje právne úvahy pri posudzovaní dokázaných skutočností podľa príslušných ustanovení zákona. Ani v tomto smere teda rozsudok netrpí chybami. Odvolací súd si pritom logické a presvedčivé dôvody súdu prvého stupňa v celom rozsahu osvojil, v podrobnostiach na ne odkazuje a nad ich rámec aj so zreteľom na podstatu odvolacích námietok k veci dodáva: K výhradám obžalovaného proti hodnoteniu dôkazov je nutné zdôrazniť, že proces dokazovania v trestnom konaní je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých, vo veci vykonaných dôkazov, dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Ak teda súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku, tzn. že ich hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrnne a dospel tak k logicky odôvodneným úplným skutkovým zisteniam, nemôže odvolací súd napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe svojho presvedčenia hodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž napadnutý rozsudok netrpí žiadnou chybou. Preto ani hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obžalovaného, neznamená porušenie ustanovení, ktorých účelom je objasnenie veci či zabezpečenie práva na obhajobu. K odlišnostiam, na ktoré obžalovaný poukázal v súvislosti s doterajšími výpoveďami svedka Y. G. treba uviesť, že tento na hlavnom pojednávaní v skutočnosti uvádzal, že okolo 04.00 hod. išli z diskotéky a do baru Regina išli ešte niečo vypiť, sadli si k stolu a vypili asi fľašku hruškovice a až potom zaregistroval ako prišiel obžalovaný s doma alebo troma ďalšími kamarátmi a obžalovaný začal skákať do poškodenej O. H. s otázkami či je chlap alebo žena. Pokiaľ ide teda o časove okolnosti pobytu svedka v zariadení Regina, nemal krajský súd pochybnosti, že tento vo svojich doterajších výpovediach zásadne nespochybnil skutočnosť, že v čase skutku sa nachádzal na mieste činu. Pokiaľ ide o odlišnosti v jeho výpovediach k druhu požitého alkoholu, aj v tomto je v zásade hodnoverné jeho priznanie, že pred samotným incidentom požíval alkohol, čo nakoniec bolo objektivizované aj zisteniami hliadky mestskej polície. Krajský súd nepovažuje za zásadné pre posúdenie hodnovernosti tohto svedka ani to, že na hlavnom pojednávaní svedok vo svojej výpovedi priamo prešiel k opisu priebehu incidentu medzi obžalovaným a poškodenou, a nespomenul okolnosti, na základe ktorých začal vnímať, že medzi obžalovaným a poškodenou dochádza ku konfliktu, ktorý vyvrcholil úderom do tváre poškodenej. V tomto smere považoval krajský súd za rozhodujúce, že v oboch prípadoch v prípravnom konaní svedok Y. G. vypovedal, že bol zobudený svedkyňou H. s tým, že mu táto svedkyňa oznamovala, že do poškodenej niekto pri bare skáče. Následne priebeh útoku obžalovaného na poškodenú teda osobne a bezprostredne zmyslami vnímal. Preto námietky obžalovaného, že svedok Y. G. priebeh skutku nevnímal, lebo bol opitý, spal a informácie mal len sprostredkovane, nemožno považovať za opodstatnené. Tento svedok sa síce nachádzal v stave po požití alkoholu, no bol zobudený svedkyňou G. H. včas na to, aby vnímal priebeh incidentu a bez toho, aby poznal najpravdepodobnejší mechanizmus vzniku poranení tak, ako ich neskôr popísal znalec z odvetvia traumatológie. Opakovane a jednoznačne však potvrdil, že videl, ako obžalovaný udrel rukou poškodenú do tváre, do oblasti pravého oka až spadla. Preto nie je dôvod pochybovať ani o pravdivosti jeho opisu správania sa poškodenej a obžalovaného pred týmto útokom. V tomto smere z výpovede svedka Y. G. v podstate vyplýva, že poškodená na obžalovaného neútočila a ani sa nechystala útočiť. Samotná poškodená to, z toho čo si pamätá, aj potvrdzuje. Skutočnosť, že svedkyňa G. H. neuviedla k priebehu incidentu nič podstatné nemá vplyv na hodnovernosť týchto dôkazov. Krajský súd nemôže prisvedčiť ani názoru odvolateľa, že by svedok Y. G. mal vo svojich doterajších výpovediach zásadné rozdiely. To, že uvádzal odlišný čas spoločného príchodu do zariadenia Regina, neznižuje jeho hodnovernosť, lebo sa to netýka priebehu konfliktu medzi obžalovaným a poškodenou. Naopak, ako na to správne poukázal už okresný súd, zásadné rozpory sú vo výpovediach svedkov Y. N., O. M. a V. G.. Títo svedkovia uvádzali odlišné verzie priebehu konfliktu a akým konaním obžalovaného následne poškodená spadla. Pritom všetci traja mali podľa svojich výpovedí priebeh skutku vidieť z relatívne krátkej vzdialenosti. Preto im ani krajský súd neuveril, keď uvádzali, že poškodená najprv obžalovaného udrela a až potom spadla na zem. Okolnosť, že mozog poškodenej mal byť podľa odvolateľa zraniteľnejší ho nijako neospravedlňuje, lebo práve on bez ohľadu na dôsledky sa rozhodol útočiť na hlavu poškodenej a viesť útok na jej tvár. Tomuto jeho zámeru nebránilo ani, že bola pod vplyvom alkoholu, ani to či v minulosti bola opakovane liečená pre nadmerné požívanie alkoholu a iných látok. Krajský súd nemal pochybnosti o vine obžalovaného a tak nebolo namieste použiť zásadu „in dubio pro reo“. Z týchto dôkazov vyplýva, že práve v priamej príčinnej súvislosti s konaním obžalovaného boli porušené záujmy chránené Trestným zákonom. Bez jeho útoku by totiž k spôsobeným následkom nebolo došlo. Okresný súd správne postupoval aj vtedy, keď sa s ohľadom na skutkové zistenia nezaoberal aplikáciou § 25 Tr. zákona o nutnej obrane. Nutnou obranou rozumieme právom garantovanú možnosť brániť sa proti protiprávnym fyzickým útokom tým spôsobom, že obranca môže útočníkovi v nutnej obrane spôsobiť ujmu na zdraví, pričom obranca za také konanie nebude trestne zodpovedný. Nutnú obranu však možno použiť len na odvrátenie priamo hroziaceho alebo trvajúceho útoku. V danom prípade nebolo vôbec preukázané, že by poškodená priamo hrozila útokom a už vôbec nie, že by útočila na obžalovaného. Obžalovaný nemal teda žiaden zákonný dôvod spôsobiť jej ujmu na zdraví. Preto, pokiaľ ide o úvahy, ktorými sa okresný súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny, ani v tomto smere okresný súd nepochybil. Z týchto dôvodov nepovažoval krajský súd odvolacie námietky obžalovaného smerujúce voči výroku o vine za opodstatnené. Pokiaľ ide o výrok o treste, voči ktorému obžalovaný neuplatnil žiadne konkrétne výhrady, ani ten netrpí žiadnymi chybami, ktoré by odôvodňovali jeho zrušenie, prípadne zmenu. Odvolací súd sa pripája k argumentácii súdu prvého stupňa, ktorý správne rozhodol aj o riadne a včas uplatnených nárokoch na náhradu škody. Vzhľadom na uvedené dôvody odvolanie obžalovaného nepovažoval za dôvodné a podľa § 319 Tr. poriadku ich zamietol. jednohlasne Poučenie: Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.