Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 4To/13/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8714010307 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8714010307.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr. Mariána Sninského a JUDr. Petra Tobiaša, na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.09.2016, v trestnej veci obžalovaného O. Y. pre zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 6T/83/2014 zo dňa 21.10.2015, takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie okresného prokurátora. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodil obžalovaného O. Y. spod obžaloby Okresnej prokuratúry Poprad 2Pv 812/12 zo dňa 20.06.2014 podanej na Okresnom súde Poprad dňa 26.06.2014 pre skutok, ktorého sa mal dopustiť tak, že dňa 16.3.2012 v čase okolo 21.30 hod. vlákal poškodenú maloletú J.P., nar. XX.X.XXXX do miestnosti šatne, nachádzajúcej sa v objekte futbalového štadióna v obci L. na ul. M. č. XXX, okres J., a to pod zámienkou, že jej vydá registračku, kde následne na to zamkol za nimi dvere a začal poškodenú mal. J.P. bozkávať po perách a po krku a hovoril jej, že s ňou chce súložiť, že on to musí mať a tiež poškodenej uviedol, že ak sa nevyzlečie, že ju vyzlečie on a že uvidí, čo jej urobí, na čo začala poškodená mal. J.P. plakať a prosiť ho, aby prestal, no aj napriek tomu jej obvinený ďalej vyzliekol bundu a začal jej ťahať tričko, kde poškodená ho odtláčala od seba rukami do hrude, avšak on jej chytil obe ruky za lakte a začal z nej dole ťahať tričko, a pretože sa poškodená bála, že jej potrhá tričko, tak si ho vyzliekla sama, pričom obžalovaný sa jej aj naďalej vyhrážal, že ak s ním nebude poškodená mal. J.P. súložiť, že uvidí, čo jej spraví, na čo jej začal ťahať dolu nohavice a pretože to bolo podľa poškodenej strašne silno a ona sa bála, aby jej ich nepotrhal, rozopla si rázporok a gombík, na čo jej ich obžalovaný stiahol, kde počas celej tejto doby poškodená obžalovaného viackrát prosila, aby prestal, vravela mu, že čo to robí, kde na to obžalovaný nereagoval a poškodenú mal. J.P. položil na čalúnenú rohovú sedačku, na ktorej ostala ležať na chrbte, pričom táto kopala nohami a viackrát ho trafila do hrude, na to si obžalovaný sadol na jej nohy a chytil jej obe ruky, držal jej ich nad hlavou, kde už predtým sa rýchlo zobliekol aj ona keď si na ňu ľahol, stiahol jej dolu nohavičky a zobliekol podprsenku, roztiahol jej nohy a pritlačil ju o sedačku, aj napriek tomu, že sa ho poškodená mal. J.P. snažila odtlačiť, nepodarilo sa jej to, nakoľko obžalovaný má zavalitú postavu, pričom ho stále prosila, aby prestal a pri tom stále plakala, no aj napriek tomu obvinený pokračoval naďalej vo svojom konaní a svojím stoporeným pohlavným údom vnikol do vagíny poškodenej mal. J.P. a chvíľu súložil, kde po tom ju chytil za boky, ľahol si on na chrbát na sedačku a poškodenú si posadil na seba, svojím stoporeným pohlavným údom znovu vnikol do nej a povedal jej, aby mu to robila ona a pokračoval v súloži, a to opätovne aj napriek tomu, že poškodená plakala a opakovala mu, nech to nechá, kde po určitom čase došlo u obžalovaného k vyvrcholeniu a tento ejakuloval na svoje brucho, pričom súlož trvala asi 15 minút a pri tomto k zraneniu poškodenej J.P. nedošlo, pretože skutok nie je trestným činom. Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. poškodenú E. J. s nárokom na náhradu škody odkázal na občiansko-súdne konanie. Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal okresný prokurátor odvolanie, ktoré neskôr osobitným podaním písomne odôvodnil v podstate tým, že namietal hodnotenie vykonaných dôkazov, na základe ktorého súd prvého stupňa podľa odvolateľa nesprávne právne posúdil konanie obžalovaného, keď rozhodol, že v konaní obžalovaného vo vzťahu k poškodenej neboli naplnené zákonné znaky skutkovej podstaty žiadneho trestného činu, keď okresný súd odkázal na trestné oznámenie, v ktorom samotná poškodená uviedla, že obžalovaný nepoužil násilie a išlo o normálny pohlavný styk a zmena v jej výpovedi nastala až po vznesení obvinenia, pritom v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatoval, že poškodená počas skutku nekričala, nebúchala o stenu miestnosti, ktorá sa nachádzala v bezprostrednej blízkosti obydlia poškodenej a od začiatku sa bránila tak, že obžalovaného verbálne odmietala a snažila sa ho presvedčiť, aby upustil od svojho konania, avšak obžalovaný jej slovné prosby, argumenty a plač ignoroval a pokračoval vo svojom konaní, ktoré ako uviedla poškodená bolo agresívne a pod vplyvom alkoholu. Podľa odvolateľa bolo neprípustné, aby v neprospech poškodenej bolo hodnotené jej konanie, že po tom, čo sa ju obžalovaný snažil vyzliecť a pri tom jej strhával veci, ktoré mala oblečené na sebe, zo strachu, že jej obžalovaný potrhá oblečenie, toto sama vyzliekla, pričom po celý čas plakala a opakovane prosila obžalovaného, aby prestal a jednoznačne dávala obžalovanému najavo nesúhlas, pričom v podanom trestnom oznámení uvádzala, že obžalovaného sa bála kvôli tomu, že vedela, že ak je pod vplyvom alkoholu tak je agresívny. Rovnako odvolateľ považoval za neprípustné, že okresný súd vykladal konanie poškodenej ako nedostatočne resp. nie vážne mienený odpor len preto, že táto nevyužila všetky možnosti, ktoré podľa názoru súdu mala využiť. Podľa odvolateľa poškodená totiž objasnila svoje konanie tým, že sa bála kričať a búchať, pretože by to počuli rodičia a otec bol v tom čase pod vplyvom alkoholu a mala obavu, že by obžalovaného zbil a svoje možnosti úniku v danej chvíli vyhodnotila podľa svojho uváženia a snažila sa obžalovaného presvedčiť, aby vo svojom konaní nepokračoval, pričom podstatnou bola skutočnosť, že zamkol priestory, do ktorých ju vlákal pod zámienkou vydania registračky a poškodená nemala možnosť úniku a kým obžalovaný je postavy vysokej a statnej a bol pod vplyvom alkoholu, ktorý fyzickú silu znásobuje a odbúrava akékoľvek zábrany, tak poškodená bola v čase skutku osobou mladšou ako 18 rokov, o čom mal obžalovaný vedomosť a bola postavy nízkej, a tak si poškodená bola vedomá toho, že nemá reálnu možnosť fyzicky sa ubrániť, no napriek tomu svoj nesúhlas s jeho konaním prejavovala aspoň slovne, plačom a odstrkovaním obžalovaného a touto formou obrany voči obžalovanému dúfala, že slovným prejavom a plačom zmení jeho rozhodnutie. K samotnej zápisnici o podanom trestnom oznámení pritom okresný prokurátor namietal to, že nebola spísaná za prítomnosti zákonného zástupcu poškodenej, ani psychológa či inej odborne spôsobilej osoby, hoci poškodená nemala 18 rokov, pričom vo všetkých následných výpovediach tak v prípravnom konaní ako aj v konaní pred súdom podrobne a presne popísala konanie obžalovaného a na svojich výpovediach zotrvala. Podľa odvolateľa znalkyňa J.. V. J. poukázala na skutočnosť, že výsluch poškodenej pri spisovaní zápisnice o podaní trestného oznámenia nebol urobený tak, ako sa v prípadoch takýchto trestných činov vyžaduje, a preto neobstojí ani to, že sa súd prvého stupňa pri hodnotení konania obžalovaného oprel o závery jej znaleckého posudku z psychologického vyšetrenia poškodenej, keď znalkyňa uviedla, že chronologické popisovanie udalosti môže byť spôsobené opakovanými výsluchmi a snahou zrozumiteľne popísať okolnosti činu, a preto v takých prípadoch je nosný prvý výsluch, ktorý však nebol veľmi podrobne popísaný. Záverom podaného odvolania okresný prokurátor hodnotil skutkový stav tak, že obžalovaný v inkriminovaný večer vylákal poškodenú do priestorov futbalovej šatne pod zámienkou vydania registračky, uvedené priestory zamkol, aby poškodená nemohla ujsť, bol funkcionárom futbalového oddielu, kde poškodená sa futbalu aktívne venovala, pričom svoje konanie vopred plánoval, mal vedomosť, že poškodená nedovŕšila 18 rok svojho veku, slovné prosby a plač poškodenej ignoroval a uvedomujúc si svoju fyzickú prevahu, ktorá bola posilnená požitým alkoholom pokračoval vo svojom konaní a proti vôli poškodenej vykonal s ňou súlož. Krajský prokurátor na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní okresného prokurátora ešte vyčítal súdu prvého stupňa, že trestné oznámenie nebolo spísané zákonným spôsobom, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal so skutočnosťou, že niet žiadneho motívu na strane poškodenej, aby chcela obžalovanému poškodiť, a že pri hodnotení je popri veku poškodenej a dôvodmi jej obrany potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že obžalovaného poznala a nepochybne by ináč reagovala, pokiaľ by išlo o neznámeho človeka, pričom o pravdivosti jej tvrdení svedčí aj skutočnosť, že si poškodená následne sama ubližovala, navštevovala psychiatrickú a psychologickú ambulanciu a zmenu v jej správaní si všimli aj jej rodičia. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa s tým, aby tento vec v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. Obžalovaný sa prostredníctvom svojho obhajcu písomne vyjadril k podanému odvolaniu tak, že odvolateľ sa zaoberá len dôkazmi, ktoré by mali svedčiť v prospech poškodenej a odmieta akceptovať objektívne dôkazy a zistenia znalcov a súdu, pričom obžalovaný poukázal na to, že skutok sa mal stať dňa 16.03.2012 v Batizovciach a trestné oznámenia bolo podané až dňa 24.03.2012 v Bratislave za asistencie A.. J. A. a aj podľa znaleckých posudkov H.. K. a H.. Z. poškodená prišla na vyšetrenie v sprievode priateľa, pričom pôvodne bola vec dňa 02.05.2012 odmietnutá, no v dôsledku podaní A.. J. A. došlo k opätovnému trestnému stíhaniu obžalovaného, a tak je obžalovaný toho názoru, že výpovede poškodenej boli ovplyvnené A.. J. A., sú nehodnoverné, boli neustále menené a neustále bola požadovaná čoraz vyššia finančná čiastka z titulu náhrady škody . Poškodená prostredníctvom písomného vyjadrenia svojho splnomocnenca vyjadrila s podaným odvolaním okresného prokurátora súhlas. Na základe takto podaného odvolania postupoval potom krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a po takomto preskúmaní dospel k nasledovným záverom. Pred súdom prvého stupňa boli vykonané na hlavnom pojednávaní zákonom predpísaným spôsobom v zásade všetky dostupné a potrebné dôkazy v podstate v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné. Okresný súd zákonným spôsobom získané a vykonané dôkazy vyhodnotil riadiac sa pritom ust. § 2 ods. 12 Tr. por. podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán a dospel tak ku správnym a úplným skutkovým záverom, ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu plne zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania. V odôvodnení napadnutého rozsudku potom okresný súd vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä tých, ktoré si navzájom odporujú. Krajský súd považuje za potrebné k odvolacím námietkam prokurátora uviesť, že vzhľadom na vykonané dôkazy, neboli v posudzovanej veci, ani podľa názoru krajského súdu, pochybnosti o tom, že žalovaný skutok sa stal (poškodená od samotného počiatku nemenne tvrdila, že k súloži medzi ňou a obžalovaným došlo, pričom túto skutočnosť obžalovaný pred otcom poškodenej potvrdil, uvádzal len, že išlo o súlož dobrovoľnú), no bez akýchkoľvek pochybností nebolo preukázané, že tento skutok je trestným činom. Vina obžalovaného môže byť založená len na spoľahlivo zistenom skutkovom stave, o ktorom nie sú dôvodné, závažné pochybnosti. To potom znamená, že nedokázaná vina sa rovná dokázanej nevine, teda nevina obžalovaného nemusí byť preukázaná so stopercentnou istotou, postačí, ak s istotou nie je dokázaná jeho vina. Pre trestnosť zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Tr. zák. sa vyžaduje, aby páchateľ násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donútil ženu k súloži alebo na taký čin zneužil jej bezbrannosť. Podľa § 122 ods. 2 Tr. zák. trestný čin je spáchaný násilím, ak páchateľ použije na jeho spáchanie fyzické násilie proti telesnej integrite inej osoby alebo ak je spáchaný na osobe, ktorú páchateľ uviedol do stavu bezbrannosti ľsťou, alebo ak páchateľ použil násilie proti veci iného. Podľa § 127 ods. 7 Tr. zák. bezbrannou osobou sa na účely tohto zákona rozumie osoba, ktorá vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, okolnosti činu alebo okolnosti na strane páchateľa nemala nádej účinne sa ubrániť pred jeho útokom. Obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je nevinný, pričom už v prípravnom konaní vo svojej výpovedi zo dňa 27.04.2012 poprel vykonanie súlože s poškodenou a poukázal na to, že k súloži malo dôjsť v objekte, kde býva so svojimi rodičmi a nevie si predstaviť, že keby začala kričať, volať o pomoc alebo búchať, určite by to do ich bytu bolo počuť. Zo zápisnice o obhliadke miesta činu a pripojenom orientačného plániku vyplýva, že byt rodiny J. a miesto činu v šatni rozhodcov sa nachádzajú v jednej budove, pričom medzi miestom činu a bytom rodiny J. sa nachádza len miestnosť bývalého bufetu. Obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku mala priamo usviedčať len poškodená E. J.. Trestné oznámenie v prejednávanej veci však poškodená podala až 24.03.2012 za okolnosti, že sa s obžalovaným stretla aj na druhý deň po skutku a tak jej nič nebránilo trestné oznámenie podať aj skôr a podľa vlastného vyjadrenia tak urobila až po tom, čo sa o skutku porozprávala so svojim vtedajším priateľom A.. J. A.. Vo všeobecnosti možno povedať, že prípadné pochybenie orgánov činných v trestnom konaní pri prijímaní trestného oznámenia od poškodenej či pri iných úkonoch trestného konania nemožno pričítať na škodu obžalovaného a vzhľadom na to, že pri zisťovaní skutočností nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal postupujú z úradnej povinnosti zachovávajúc zásadu prezumpcie neviny, z ktorej plynie, že obvinený nie je povinný dokazovať svoju nevinu, vylúčiť ich použitie by bolo nevyhnutné, len pokiaľ by mali podporovať vinu obžalovaného, chyba orgánov činných v trestnom konaní nemôže ale spôsobovať nepoužiteľnosť dôkazov vyznievajúcich v prospech obžalovaného. Pokiaľ ide o namietanú zákonnosť zápisnice o trestnom oznámení zo dňa 24.03.2012, počas ktorej bola poškodená ako oznamovateľka skutočností, že bol spáchaný trestný čin aj vypočutá, z jej obsahu vyplýva dodržanie postupu podľa § 196 ods. 1, ods. 2 Tr. por. Poškodená podala ústne do zápisnice trestné oznámenie a bola vypočutá policajným orgánom. Toto podanie malo formálne a obsahové náležitosti podania podľa § 62 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a bolo poškodenou podpísané. Keďže išlo o podnet poškodenej ako oznamovateľky skutočností, z ktorých vyplývalo podozrenie zo spáchania trestného činu, pri ktorom trestný poriadok v zmysle § 62 ods. 2 Tr. por. výslovne nevyžaduje u oznamovateľa mladšieho ako 18 rokov prítomnosť zákonného zástupcu, či inej osoby, nemôže neprítomnosť zákonného zástupcu príp. inej osoby uvádzanej odvolateľom viesť k nezákonnosti či nepoužiteľnosti tohto dôkazu pre ďalšie konanie. Trestné oznámenie je prameňom, z ktorého sa orgány činné v trestnom konaní často úplne prvým spôsobom dozvedajú o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, získavajú podklady pre ďalšie konanie a až po ich preverení rozhodujú, či takéto podanie je dostačujúcim k začatiu trestného stíhania. Ide teda o prípustný dôkaz v zmysle § 119 ods. 2 Tr. por., lebo môže prispieť na náležité objasnenie veci a bol získaný z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku. Okresný súd preto správne postupoval, keď tento listinný dôkaz na hlavnom pojednávaní zákonným spôsobom vykonal. V trestnom oznámení dňa 24.3.2012 poškodená uviedla, že po tom, čo na výzvu obžalovaného vošla do šatne, obžalovaný zamkol dvere a začal ju bozkávať, na čo mu povedala, aby prestal lebo nie je kurva a má priateľa, vyzliekol jej nohavice a v šatni ju položil na rohovú sedačku, stále opakovala, aby prestal, že nie je kurva a nechce podviesť svojho priateľa, pričom potom mali normálny pohlavný styk, ktorý prebiehal tak, že najprv bola pod obžalovaným a potom bola ona hore a obžalovaný ležal, pričom aj počas súlože plakala a opakovala mu, že to nechce, vravela aby prestal a povedala mu, aby si teda švihol, na čo jej povedal, že čo na neho kričí, po súloži išla domov, kde nikomu nič nepovedala, lebo sa bála aby nenastal konflikt medzi obžalovaným a jej otcom, ktorý mal tiež vypité a bála sa, že by jej nikto neveril a o tom, čo sa vtedy stalo povedala až 24.03.2012 svojmu priateľovi A.. J. A.. Dodala, že obžalovaný ani pred pohlavným stykom ani počas neho nepoužil žiadne násilie ani sa jej nijako nevyhrážal ani ju k súloži žiadnym spôsobom nenútil, pri súloži jej nespôsobil žiadne zranenia, o útek sa nepokúšala, lebo videla, že dvere zamkol ani po súloži sa jej nevyhrážal a súlož s ním vykonala, lebo sa bála, že jej niečo urobí, lebo v tom čase bol pod vplyvom alkoholu a ona vie, že keď si obžalovaný vypije a nie je po jeho, tak je agresívny, no nikdy v minulosti k nej agresívne nesprával, len jej v minulosti viackrát navrhoval súlož, no vždy ho odmietla. Po viac ako roku od skutku, vo svojej výpovedi v prípravnom konaní zo dňa 18.03.2013 poškodená už uvádzala, že jej vravel, že keď sa nevyzlečie sama, tak ju vyzlečie on a že uvidí čo s ňou urobí, začala plakať a hovorila mu aby si uvedomil čo robí, na čo jej vyzliekol bundu, tlačila ho rukami do hrude, začal ju ťahať za tričko a keďže sa bála, že jej tričko potrhá, tak si ho vyzliekla sama, keď mu zvonil telefón, ktorý nezodvihol a len povedal poškodenej, že s ňou musí súložiť a musí sa ponáhľať, lebo má doma chorú dcéru a že poškodená uvidí, čo jej spraví, keď s ním nebude súložiť, potom ju zobul a zo strachu, aby jej nepotrhal nohavice, si odopla gombík a obžalovaný jej vyzliekol aj nohavice, zostala v spodnom prádle, plakala a vravela, že to nechce, no položil ju na chrbát, počas toho sa sám rýchlo vyzliekol, bozkával ju, vyzliekol ju aj zo spodného prádla, roztiahol jej nohy a hoci sa ho snažila rukami odtlačiť tak s ňou súložil a po chvíli ju chytil za boky, posadil ju na seba a znova súložil. Potvrdila, že zo strany obžalovaného nedošlo k tomu, aby bola nejako zranená a nedošlo ani k poškodeniu jej oblečenia, ktoré vtedy mala, na stenu nebúchala, lebo by ju chytil a nedovolil by jej búchať, dvere sa nepokúšala otvoriť, nakoľko by to nemalo zmysel, lebo obžalovaný ich zamkol, na gynekologickom vyšetrení nebola a to, že nepodala trestné oznámenie v nasledujúci deň vysvetľovala tým, že jej bolo trápne, hanbila sa, cítila sa veľmi zle za to, ako ju obžalovaný oklamal tým, že jej dá registračku a on chcel vlastne sex. V súvislosti s predmetným skutkom psychiatrickú ambulanciu nenavštívila. V minulosti jej obžalovaný len vravel, že sa mu páči, no o sexe jej nevravel v minulosti nič. V ďalšej svojej výpovedi počas prípravného konania dňa 10.10.2013 už uvádzala, že obžalovaný sa úplne vyzliekol ešte úplne na začiatku keď jej vravel, že chce s ňou mať sex. Pri zmene sexuálnej polohy jej povedal, aby si sadla na neho a ďalej s ňou súložil. O súloži povedala ako prvému svojmu priateľovi, a to asi po troch týždňoch resp. po mesiaci a išli spolu podať trestné oznámenie, psychiatrickú ambulanciu navštívila kvôli predmetnému skutku a navštevuje psychiatrickú ambulanciu naďalej. Dodala, že plakala a keď povedala obžalovanému, nech sa ponáhľa tak sa jej spýtal, že prečo na neho kričí. Počas konfrontácie s obžalovaným v prípravnom konaní uvádzala, že ho kopala do hrude, pričom jej vravel, aby prestala, lebo bude zle a že bude zle, ak sa bude brániť. Na hlavnom pojednávaní poškodená E. J. na rozdiel od svojich doterajších výpovedí uviedla, že potom, čo jej obžalovaný začal strhávať tričko, škrtil ju tým tričkom a tak si ho vyzliekla sama, potom jej chcel vyzliecť nohavice, bála sa aby jej ich nepotrhal, a tak si ich vyzliekla sama, stále ho odstrkávala, bála sa ho, že jej niečo urobí preto, lebo mal vypité a mal silnejšiu postavu. Dodala, že sa bála búchať na stenu prípadne kričať, lebo keby tak urobila, rodičia by to počuli. Na to sa obžalovaný vyzliekol, položil ju na chrbát, ona ho kopala do hrude, on si sadol na jej stehná a vyhrážal sa, aby nekričala a neplakala, úplne ju vyzliekol, rozkročil jej nohy, chytil za stehná a do nej vošiel, udierala ho po hrudi, obe ruky jej držal za hlavou. Tvrdila, že potom od nej chcel aby si na neho sadla, zodvihol ju a posadil na seba, pričom mu zazvonil telefón, že mu volá jeho žena a povedal jej, že manželka mu volá preto, lebo má doma chorú dcéru a tak mu povedala, aby sa konečne spravil čo aj urobil, zasvietil jej aby sa obliekla, otvoril jej dvere a ona odišla. Na druhý deň ráno jej zatelefonoval, a keď si prišla po registračku, tak od nej žiadal sex, pričom mu povedala že bude kričať, tak jej registračku dal a ona odišla. Asi po dvoch týždňoch to ako prvému povedala A.. J. A., lebo svedomie jej to nedalo a dodala, že psychicky jej bolo ublížené strašne a že doma sa potom rezala nožíkom. Za násilie, ktoré obžalovaný pri skutku použil považovala to, že ju držal, ťahal za tričko a celý čas sa jej vyhrážal a to tým, že ak s ním nebude mať sex, bude s ňou zle a bránila sa tak, že plakala, prosila ho aby prestal a odstrkávala ho, pričom sama sa vyzliekla preto, lebo sa bála, aby jej tričko a nohavice nepotrhal, bála sa ako pôjde domov, keď by išla s potrhanými vecami, že rodičia zistia a hlavne sa bála otca. Pritom s obžalovaným mala dovtedy výborné vzťahy. Rozpory oproti tomu ako skutok popisovala v trestnom oznámení vysvetľovala tým, že pri podaní trestného oznámenia nemala svojho zákonného zástupcu a policajtovi povedala, že obžalovanému neustále opakovala, že nechce podviesť svojho priateľa. Zo spáchania skutku, tak ako sa obžalovanému kladie obžalobou za vinu, ho priamo usvedčovala jedine poškodená. Jej výpoveď však, a to najmä pre svoju vnútornú rozpornosť, aj podľa názoru krajského súdu, vyznieva nepresvedčivo a nehodnoverne. Už v trestnom oznámení sa vyjadrovala k podstatným skutočnostiam pre posúdenie, či došlo k spáchaniu trestného činu a k osobe údajného páchateľa, a preto sa krajský súd nestotožňuje s názorom, že by toto oznámenie bolo obsahovo málo výpovedné pre ďalšie konanie. Poškodená pritom v každej svojej výpovedi, či už v prípravnom konaní vrátane konfrontácie s obžalovaným i na hlavnom pojednávaní zotrvala na svojom tvrdení, že s obžalovaným pohlavný styk mala, no nedokázala rozpory vo svojich výpovediach hodnoverne a logicky vysvetliť, pričom nejasnosti z toho vyplývajúce nebolo možné odstrániť ani ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi. Ďalej nie je možné ignorovať dokazovaním nevyvrátené zistenia znalkyne J.. V. J., že pri popisovaní prežitých udalostí má poškodená tendenciu k skresľovaniu, k dopĺňaniu detailov a jej pohotovosť ku klamstvu je vysoká, podáva o sebe skreslený obraz a má tendenciu prenášať zodpovednosť na iných. Znalkyňa zdôraznila, že vzhľadom na tendenciu poškodenej ku klamstvu, je potrebné výpovede poškodenej podrobne preveriť a so skresleniami vo výpovediach rátať, pričom poškodená má sklon hľadať oporu v niekom silnejšom, je ľahko ovplyvniteľná a nedá sa vylúčiť ani nahováranie zo strany iných osôb a jej výpovede môžu byť teda ovplyvnené inými osobami. Podrobné, veľmi chronologické vyjadrovanie sa vo všeobecnosti považuje za neobjektívne aj keď u poškodenej mohlo byť spôsobené opakovanými výsluchmi a snahou zrozumiteľne popísať okolnosti skutku a za nosný znalkyňa považovala prvotný, hoci podľa jej názoru nie veľmi podrobne popísaný výsluch. Ani údaje zistené o osobnosti poškodenej nedávajú záruku jej hodnovernosti, pretože je egocentricky zameraná s nízkou citlivosťou voči morálnym normám, so životným štýlom zameraným na uspokojovanie vlastných potrieb a záujmov, s ťažkým rozhodovaním, a hoci u menovanej znalkyňa nezistila žiadne poruchy vnímania, pamäťové schopnosti poškodenej sú však podpriemerné a čo si nezapamätá, môže dopĺňať na základe vlastných predpokladov. Hoci poškodená pred súdom uvádzala, že skutok má na ňu ťažký psychický dopad, znalkyňa u poškodenej nezistila žiadne znaky sexuálnej traumatizácie. Poškodená tvrdila, že o skutku ako prvému povedala svedkovi A.. J. A., pričom práve z jeho výpovede vyplynulo, že poškodená /hoci výroky obžalovaného prednesené počas skutku sama popisovala odlišne/ vravela, že sa jej obžalovaný vyhrážal, že jej ublíži, keď nebude súložiť. Podľa správy H.. F. L., v ktorej psychiatrickej ambulancii bola poškodená evidovaná od 23.03.2012 do 06.11.2013, pri prvovyšetrení poškodená neuvádzala traumatické udalosti, tie uvádzala až v októbri 2012 a vtedy aj bola odoslaná na Kliniku detskej psychiatrie DFNsP, Bratislava, kde bola dňa 11.10.2012 vyšetrená so záverom bez známok tenzie, s myslením bez porúch a oslabenými vôľovými vlastnosťami, pričom na vyšetrenie sa dostavila v sprievode a z iniciatívy J. A., s ktorým žila v spoločnej domácnosti. Usmerňujúci a upozorňujúci prístup A.. J. A. voči poškodenej a skutočnosť, že menovaný prejavoval snahu kontrolovať vyšetrenie poškodenej u psychologičky H.. H. D. potvrdzuje správa H.. H. D. zo dňa 16.08.2013. Tieto skutočnosti v spojení s jej ľahkou ovplyvniteľnosťou a sklonom hľadať oporu v niekom silnejšom ani podľa odvolacieho súdu nevylučujú, že k zmene výpovede poškodenej po podaní trestného oznámenia (počas ktorého vypovedala v neprítomnosti tohto svedka) mohlo dôjsť práve pod vplyvom A.. J. A.. Znalkyňa H.. C. K., ktorá spolu s H.. Z. Z. vyšetrila duševný stav poškodenej a spoločne podali znalecký posudok z odvetvia psychiatrie zdôraznila, že konanie obžalovaného neviedlo u poškodenej k rozvoju duševnej poruchy ani duševnej choroby a vzhľadom na to, že nedošlo k ujme na zdraví poškodenej, nebola určená ani doba potrebná na jej vyliečenie. Znalkyňa H.. G. M.-Y., ktorá spolu s H.. C. K. vyšetrili duševný stav obžalovaného a podali znalecký posudok z odvetvia psychiatrie a sexuológie, potvrdila, že u obžalovaného nezistili ani duševnú poruchu ani duševnú chorobu, ktorá by mala vplyv na úroveň jeho ovládacích a rozpoznávacích schopností ani žiadnu z foriem sexuálnej deviácie ani stopové fenomény, ktoré by svedčili pre sexuálnu agresivitu, no poškodenú si viac všímal a hodnotil ju ako vyzývavú, mal dojem, že sa jej páči, čo znalkyne charakterizovali ako prejav primeraného mužského záujmu o peknú ženu. Hodnotiac psychické zdravie, osobnosť a intelekt obžalovaného nepovažovali ho ani z psychiatrického ani zo sexuálneho hľadiska za nebezpečného pre spoločnosť a tak nenavrhli žiadnu z foriem liečenia. Výpoveď poškodenej k okolnostiam a priebehu jej súlože s obžalovaným nie je hodnoverne podporovaná ani žiadnym z nepriamych dôkazov, ktoré navyše rovnako trpia vnútornou rozpornosťou, ktorá nebola dokazovaním vyvrátená. Na druhej strane však z výpovedí rodičov poškodenej vyplýva, že obžalovaného poznali ako človeka, ktorý nebol agresívny. Otec poškodenej svedok Z. J. v prípravnom konaní uviedol, že o údajnom znásilnení svojej dcéry sa dozvedel z uznesenia od policajta, no na hlavnom pojednávaní už uvádzal, že mu o tom dcéra povedala až po týždni, čo bližšie konkretizoval tak, že mu nič nerozprávala len plakala a po ďalšom týždni mu už povedala, že ju obžalovaný sledoval, potom vtiahol do nejakej futbalovej miestnosti a že ju chytil rukou ústa a že sa nechcela dať, že jej niečo potrhal, keď ju ťahal. Rozpory medzi výpoveďami svedok nevedel vysvetliť, no trval na tom, že mu obžalovaný, s ktorým dovtedy boli kamaráti neskôr osobne povedal, že poškodená s ním súložila dobrovoľne. Aj matka poškodenej svedkyňa Y. J. uviedla, že s obžalovaným vychádzala dobre a potvrdila, že nebol násilným ani agresívnym človekom, o skutku sa dozvedela po týždni či dvoch po návrate poškodenej a jej priateľa z Bratislavy, pričom jej poškodená len povedala, že obžalovanému vravela, že to nechce, plakala a bránila sa a že z nej trhal tričko, pričom to vravela v prítomnosti oboch rodičov. Bratranec poškodenej V. J. na hlavnom pojednávaní uvádzal, že sa priamo od poškodenej asi po týždni dozvedel len to, že bola znásilnená obžalovaným, čím zmenil svoju výpoveď z prípravného konania, kedy uvádzal, že mu o tom poškodená nehovorila a dozvedel sa to od niekoho z dediny, pričom rozpor nevedel vysvetliť. Aj ďalšia príbuzná poškodenej, svedkyňa G. J. uvádzala rozdielne údaje o tom, kedy sa o údajnom znásilnení dozvedela a rozpory vysvetliť nevedela. Svedkovia H. L., Y. O., D. L. síce na hlavnom pojednávaní potvrdzovali, že v čase skutku bol obžalovaný v ich prítomnosti, no aj v tomto smere sa krajský súd plne pripája k argumentácii okresného súdu a z rovnakých dôvodov nepovažuje ich výpovede za hodnoverné. K preukázaniu viny páchateľa však musia existovať priame, respektíve aspoň nepriame dôkazy, kto- rých súhrn musí tvoriť logickú a ničím nenarušovanú sústavu vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, kto- rá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti skutku v ktorom sa vidí trestný čin a usvedčuje z jeho spáchania páchateľa, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru (rozh. Najvyššieho súdu SR č.k. 1 Kn 597/2010 zo dňa 26.11.2010). Z vykonaného dokazovania aj podľa názoru krajského súdu nemožno bez rozumných a dôvodných pochybností vyvodiť, že by obžalovaný vykonal s poškodenou súlož fyzickým násilím proti jej telesnej integrite, ani to, že by poškodenú uviedol do stavu bezbrannosti. Na podklade vykonaných dôkazov nemožno bez rozumných a dôvodných pochybností konštatovať, že by obžalovanú znehybnil, zbavil ju možnosti aktívne, fyzicky sa brániť, kričať o pomoc či inak jednoznačne prejavovať nesúhlas s ním prejavovaným zámerom s ňou súložiť. Poškodenou popísané slovné výrazy obžalovaného, že uvidí čo jej spraví, nemožno pre ich nejednoznačnú povahu považovať za hrozbu násilím o to viac, že obžalovaný sa podľa vlastnej výpovede poškodenej a vlastne aj jej rodičov nikdy proti poškodenej nesprával agresívne a boli s ním v dlhoročnom nekonfliktnom až priateľskom vzťahu, navyše vzhľadom na nízku z už vyššie uvedených dôvodov konštatovanú dôveryhodnosť poškodenej nie je možné dospieť k spoľahlivému záveru, že takéto slovné výrazy obžalovaný aj naozaj použil. Samotná poškodená časovo najbližšie k predmetnej súloži charakterizovala vykonanú súlož ako normálnu bez toho, aby sa obžalovaný správal násilne. Pri neskoršej zmene jej výpovede pritom nemožno vylúčiť jednak ovplyvnenie jej priateľom a jednak snahu javiť sa v lepšom svetle. K dôveryhodnosti tvrdení poškodenej neprispieva ani skutočnosť, že poškodená ani podľa vlastného vyjadrenia nekričala o pomoc, nepokúšala sa vytváraním prekážok prejaviť svoj nesúhlas s tým, že sa obžalovaný chystá s ňou súložiť, pričom jej obžalovaný kričať nebránil, ale sama sa vyzliekla bez toho, aby jej čo i len čiastočne poškodil oblečenie, čo by inak nasvedčovalo reálnej hrozbe vzniku škody na jej veciach. Krajský súd pritom nepovažuje škodu na veciach za porovnateľnú s takým závažným zásahom do slobody rozhodovania, akým je zásah do slobody rozhodovania vo veciach voľby sexuálneho partnera. Preto konanie poškodenej, ktorá sa sama vyzliekla už po prvotnej snahe obžalovaného ju vyzliecť, nemožno považovať za jednoznačnú obranu pred fyzickým násilím. Ani fyzická disproporcia medzi vzhľadom obžalovaného a poškodenej sama osebe neznamená, že by osoba s menším vzrastom a fyzickým potenciálom bola automaticky zbavená schopnosti prejaviť intenzívny fyzický odpor. Poškodená bola dlhoročnou futbalistkou a pri viacerých okamihoch počas skutku, aj podľa vlastnej výpovede, mala evidentne príležitosť svoju fyzickú silu prejaviť tak, aby obžalovaný buď od svojho konania upustil alebo sa rozhodol s poškodenou zápasiť, pričom ako poškodená sama uviedla, ponáhľal sa domov k svojej dcére, čo nasvedčovalo tomu, že na jej strane vznikala časová výhoda. Neurčité vyjadrenia poškodenej, že obžalovaný je pod vplyvom alkoholu agresívnym, pritom nepodložila žiadnou konkrétnou skúsenosťou. Naopak zdôrazňovala, že obžalovaného poznala ako dobrého človeka a o žiadnych minulých prejavoch jeho prípadnej agresivity neuviedla nič. Poškodená navyše, ako sama uviedla, pri súloži neutrpela žiadne fyzické poranenia a keď bezprostredne po súloži jej obžalovaný bez ďalších prekážok umožnil odísť, nijako nekonala takým spôsobom, z ktorého by bolo zrejmé, že sa na mieste činu musela podvoliť násilnému konaniu obžalovaného, alebo že zažila stav bezbrannosti, ktorý obžalovaný zneužil a v dôsledku ktorého stratila nádej sa ubrániť pred jeho útokom. Ani polícii ani nikomu zo svojej rodiny či svojmu vtedajšiemu priateľovi o konaní obžalovaného niekoľko dní nič nepovedala. Napokon znaleckým skúmaním neboli potvrdené ani vyjadrenia poškodenej o tom, že by konanie obžalovaného zanechalo na jej psychike traumatizujúce účinky. Tieto skutočnosti vrátane toho, že poškodená podala trestné oznámenie na obžalovaného s odstupom deväť dní, potom, čo mala byť násilím donútená k súloži o ktorej súčasne uviedla, že ju považovala za normálnu súlož a jej tvrdenia o donútení k súloži zo strany obžalovaného hodnoverne nepotvrdzujú žiadne ďalšie dôkazy, za situácie, že obžalovaný spáchanie stíhaného skutku poprel, sú tými závažnými okolnosťami, ktoré vzbudzujú dôvodné pochybnosti o tom, že skutok naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty žalovaného či iného trestného činu. Za existencie takýchto pochybností o pravdivosti usvedčujúcich výpovedí poškodenej a neexistencii iného objektívneho dôkazu, ktorý by pochybnosti vyplývajúce z nehodnovernosti týchto výpovedí odstránil, za existencie viacerých možných alternatív priebehu skutkového deja, nie je možné dospieť k bezpečnému záveru, teda záveru bez akýchkoľvek rozumných a dôvodných pochybností, že skutok je trestným činom. Podľa ustálenej súdnej praxe pritom v prípade, že ak aj po vyčerpaní všetkých dosiahnuteľných dôkazov a po ich vyhodnotení postupom podľa § 2 ods. 6 Tr. por. bude prichádzať do úvahy viac skutkových verzií je súd povinný vziať do úvahy tú, ktorá je pre obžalovaného najpriaznivejšia. Vyššie uvedené dôvodné závažné pochybnosti potom neumožňujú dospieť k spoľahlivému záveru, že žalovaný skutok je trestným činom a súd prvého stupňa postupoval správne, keď obžalovaného v zmysle jednej zo základných zásad trestného konania „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ spod obžaloby okresného prokurátora oslobodil. Na základe vyššie uvedených dôvodov potom, nezistiac dôvody pre zrušenie, či zmenu napadnutého rozhodnutia, krajský súd odvolanie okresného prokurátora postupom podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol. jednohlasne Poučenie: Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.