Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 13Co/62/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8714205389 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8714205389.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr. Jozefa Engela a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobkyne: B. V., rod. J., nar. XX.X.XXXX, bytom I., Š. XXXX/XX, zastúpenej: Slovak Legal Consulting, s.r.o., so sídlom Poprad, Nám. sv. Egídia 97, IČO: 36 859 630, proti žalovanému: N. V., nar. X.X.XXXX, bytom I., Š. X, zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Bašistom, so sídlom Poprad, Štefánikova 8, o určenie príspevku rozvedenej manželke, na odvolanie oboch účastníkov proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 10.2.2015 pod č. k. 20C/59/2014-77, jednohlasne takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa. Žiadny z účastníkov n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Poprad vyššie označeným rozsudkom zaviazal žalovaného prispievať na výživu žalobkyne sumou 50,- eur mesačne vždy do 20. dňa v mesiaci vopred, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku. Zároveň ho zaviazal zaplatiť na účet žalobkyne príspevok na výživu rozvedenej manželky za obdobie od 9.5.2014 do 14.5.2014 sumu 19,35 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Napokon žalovaného zaviazal zaplatiť na účet žalobkyne príspevok na výživu rozvedenej manželky za obdobie od 15.5.2014 do 31.5.2014 sumu 54,84 eur, taktiež do 3 dní od jeho právoplatnosti. Zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Vychádzal z odôvodnenia návrhu, ktorým sa žalobkyňa domáhala vydania rozhodnutia, ktorým bude žalovanému uložená povinnosť prispievať mesačne na jej výživu ako rozvedenej manželky sumou 100,- eur mesačne, dôvodiac, že je nezamestnaná, má zdravotné problémy, v dôsledku čoho bola uznaná invalidnou, mesačne poberá invalidný dôchodok v sume 187,80 eur, pričom ďalší príjem nemá. Z poskytnutého dôchodku mesačne hradí výdavky, pričom dôchodok na tieto výdavky nepostačuje. Žalovaný sa k podanému návrhu písomne nevyjadril, prostredníctvom právneho zástupcu predložil doklady o svojej finančnej situácii a záväzkoch. Na základe vykonaného dokazovania a aplikáciou § 72 ods. 1, 2, 3 a § 73 Zákona o rodine uzavrel, že návrh žalobkyne je čiastočne dôvodný. Mal za preukázané, že došlo k zániku manželstva účastníkov a že v čase podania návrhu lehota na priznanie výživného rozvedenej manželke neuplynula. Pretože z listinných dôkazov je zrejmé, že zdravotný stav žalobkyne nie je dobrý, čo vyústilo do priznania invalidného dôchodku, s prihliadnutím na nevyhnutné platby spojené s výživou a bývaním mal za to, že invalidný dôchodok vo výške 187,80 eur mesačne nie je postačujúcim. Navyše, nie je možné očakávať príjem z iného titulu. Ďalej konštatoval, že žalovaný síce súdu predložil doklad o svojich záväzkoch, avšak z predložených listín nie je zrejmé, aké sú jeho príjmy, čo toto súd zohľadnil, a žalovaného zaviazal povinnosťou prispievať na výživu žalobkyne sumou 50,- eur mesačne, pretože túto sumu považoval za dostatočnú a zohľadňujúcu tiež nároky a potreby žalovaného. V prípade zmeny pomerov majú účastníci možnosť samostatným návrhom žiadať zrušenie uloženej povinnosti. Pretože časť nároku bola vyčíslená za obdobie pred uplynutím 5-ročnej lehoty a časť nároku po uplynutí lehoty a do budúcna, o nároku žalobkyne rozhodol jednotlivými čiastkovými výrokmi uvedenými vo výrokovej časti rozsudku. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.. S ohľadom na charakter sporu a osoby účastníkov žiadnemu z nich trovy konania nepriznal. V podstate proti všetkým výrokom rozsudku súdu prvého stupňa podala žalobkyňa odvolanie, a to dôvodiac nasledovne: I. Pokiaľ sa týka prvého napadnutého výroku rozsudku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť prispievať na jej výživu sumou 50,- eur mesačne vždy do 20. dňa v mesiaci vopred, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku, uviedla, že na rozdiel od názoru súdu sa domnieva, že suma 50,- eur mesačne nie je pre ňu dostatočná. Naopak, ako vyplýva z jej vyjadrení, súčet jej výdavkov predstavuje sumu 375,- eur mesačne. Jej jediným príjmom je invalidný dôchodok vo výške 246,40 eur mesačne, teda rozdiel medzi príjmami a výdavkami je -129,- eur. Príspevok vo výške 50,- eur mesačne nepredstavuje ani polovicu z tohto rozdielu, a teda v žiadnom prípade nie je pre ňu dostatočný. Do sumy výdavkov počítala skutočne len nevyhnutné výdavky, ktoré odzrkadľujú jej veľmi jednoduchý a skromný životný štýl, ktorý je poznačený zlým zdravotným stavom. Od žalovaného požaduje výživné na rozvedenú manželku len vo výške, aby svojimi príjmami dosiahla aspoň hranicu chudoby, čo je štatistický údaj (podľa dostupných zdrojov ŠÚ SR je to momentálne 346,- eur). Okrem toho sa stále vedie na súde konanie pod sp. zn. 9C/64/2010 o vyporiadanie BSM po rozvode manželstva, ktoré stále prebieha, ktorého súčasťou je aj byt, v ktorom momentálne žije sama. Žalovaný je stále bezpodielovým spoluvlastníkom bytu, pričom všetky náklady za jeho podiel uhrádza ona. Súd vyzval účastníkov konania na pojednávaní dňa 13.6.2014 a 18.8.2014 na predloženie príjmov, pričom žalovaný túto výzvu nerešpektoval. Teda nepredložil v konaní žiadne dôkazy o jeho príjmoch, pravdepodobne ich nepovažoval za dôkazy potrebné na preukázanie jeho tvrdení. Preto nepovažuje za správne, že súd vyhodnotil toto nepredloženie dôkazov o príjme z jeho strany v jeho prospech, a to tak, že znížil sumu priznaného príspevku na výživu zo žiadanej sumy 100,- eur mesačne na 50,- eur. Taktiež sa nezakladá na pravde, že poukazovala v minulosti na skutočnosť, že v čase rozvodu manželstva nemala žiadne zdravotné problémy. Toto nevyplýva ani z predložených dôkazov. Naopak, zdravotné problémy mala už pred rozvodom manželstva a počas rozvodu, a po rozvode sa kvôli stresu z rozvodu ešte zhoršili, ale napriek nim i naďalej pracovala, aj keď sa necítila dobre. Preto ohľadom tohto výroku žiadala o jeho zmenu tak, aby súd uložil žalovanému povinnosť prispievať na jej výživu sumou 100,- eur mesačne, vždy do 20. dňa v mesiaci vopred, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku, subsidiárne v tejto časti zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. II. Pokiaľ súd prvého stupňa nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania, uviedla, že v tejto súvislosti odôvodnenie ust. § 142 ods. 3 O.s.p. je zjavne nesprávne, keďže toto sa vzťahuje na úplne iné prípady a nemožno ho aplikovať na nepriznanie trov konania. Naopak, sa domnieva, že súd jej mal priznať v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p. plnú náhradu trov konania, keďže rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Preto navrhla tento výrok zmeniť tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy súdneho konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, subsidiárne v tejto časti zrušiť rozsudok a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. III. Tretím dôvodom odvolania napadla rozsudok ako celok, keďže ním súd nezaviazal žalovaného zaplatiť na jej účet príspevok na výživu rozvedenej manželky za obdobie od 1.6.2014 až do konca mesiaca, v ktorom nadobudne právoplatnosť rozsudok. Súd jej priznal príspevok na výživu za obdobie od 9.5.2014 do 31.5.2014 a potom až od mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku. Tým vznikla zrejme medzera v období od 1.6.2014 až do konca mesiaca, v ktorom rozsudok nadobudne právoplatnosť, v ktorej jej súd príspevok na výživu nepriznal. Takáto medzera v priznaní príspevku pritom nemá žiadnu oporu v právnych predpisoch a súd túto medzeru ani nijakým spôsobom v rozsudku nezdôvodnil. Preto v tejto súvislosti navrhla doplniť rozsudok súdu prvého stupňa o výrok, že žalovaný je povinný zaplatiť na jej účet príspevok na výživu rozvedenej manželke vo výške 100,- eur mesačne za obdobie od 1.6.2014 do konca mesiaca, v ktorom rozsudok nadobudne právoplatnosť, subsidiárne napadnutý rozsudok zrušiť v plnom rozsahu a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania. Proti rozsudku súdu prvého stupňa, vo výrokoch, ktorým bol zaviazaný prispievať na výživu žalobkyne sumou 50,- eur mesačne a zaplatiť na jej účet príspevok na výživu rozvedenej manželky za obdobie od 15.5.2014 do 31.5.2014 sumu 54,84 eur, podal žalovaný odvolanie, ktorým v tejto časti žiadal zrušiť rozsudok a vec mu vrátiť na nové dokazovanie a rozhodnutie. Predovšetkým sa domnieva, že súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní neprihliadol na všetky skutočnosti a vydal napadnuté výrokové časti rozsudku na základe nedostatočného a nesprávneho zistenia skutkového stavu a následného nesprávneho právneho posúdenia relevantných skutočností. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 72 ods. 1, 3 Zákona o rodine, a to najmä ohľadom toho, že príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu 5 rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru. Má za to, že návrh žalobkyne bol podaný 5 dní pred ukončením 5-ročnej lehoty na priznanie výživného na rozvedeného manžela, pričom bol zároveň podaný aj účelovo. Žalobkyňa uviedla, že jej nepriaznivý zdravotný stav pretrváva dlho pred podaním návrhu. Preto je toho názoru, že návrh mohla podať skôr ako 5 dní pred ukončením lehoty. Pokiaľ tvrdí, že nemala vedomosť o tom, že niečo také môže žiadať od bývalého manžela, toto tvrdenie považuje za irelevantné, pretože nevedomosť zákona neospravedlňuje. Po rozvode manželstva opätovne uzavrel manželstvo, pričom so svojou súčasnou manželkou má sám v súčasnosti množstvo záväzkov, najmä finančných, ktoré musí plniť, a nemá dostatok peňažných prostriedkov na úhradu príspevku žalobkyni, teda momentálne to nie je v jeho možnostiach a schopnostiach, a nemá ani majetkové pomery, ktoré by mu to dovoľovali. Taktiež je toho názoru, že žalobkyňa nespĺňa podmienku na výnimočné predĺženie doby poskytovania príspevku na rozvedeného manžela uvedenú v ust. § 72 ods. 3 Zákona o rodine, pretože jej zdravotný stav nie je taký, aby si vyžadoval sústavnú opateru, pretože žije a stará sa o seba sama. Počas doby cca 4 rokov, kedy pracovala v zahraničí, si tam aj platila poistenie, a teda či jej nevyplýva nárok na príspevok odtiaľ, keďže v tomto čase si neuhrádzala poistenie v Slovenskej republike. On ako žalovaný je zamestnancom C. W. Š. G. I. ako majster odbornej výchovy na dobu určitú, a to do 30.6.2015, kde jeho čistý mesačný príjem je 475,- eur. Popritom vykonáva živnosť, ktorá je však v súčasnej dobe stratová, čo preukazuje aj priložené daňové priznanie. Spolu s manželkou vedú spoločný účet, z ktorého uhrádzajú väčšinu platieb spojených s vedením domácnosti, či so zabezpečovaním iných potrieb pre život, ktoré platby konkretizoval čo do ich výšky mesačne (až v odvolaní). Obaja účastníci sa na podané odvolania písomne nevyjadrili. Odvolací súd prejednal odvolania oboch účastníkov proti rozsudku súdu prvého stupňa a dospel k záveru, že ani jedno z nich nie je dôvodné. Pokiaľ súd prvého stupňa uložil povinnosť žalovanému prispievať na výživu žalobkyne sumou 50,- eur mesačne vždy do 20. dňa v mesiaci vopred, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku, uložil mu zároveň povinnosť zaplatiť na jej účet príspevok na výživu za obdobie od 9.5.2014 do 14.5.2014 sumu 19,35 eur a za obdobie od 15.5.2014 do 31.5.2014 sumu 54,84 eur, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. Preto odvolací súd v tejto časti plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti neobstojí námietka žalobkyne, že okresný súd plne pokryl jej návrh do obdobia a výšky. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom oboch účastníkov konania odvolací súd dopĺňa: Ako vyplýva z predloženého spisu, žalobkyňa sa podaným návrhom domáhala uloženia povinnosti žalovanému prispievať na jej výživu ako rozvedenej manželky sumou 100,- eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, počnúc dňom 1.7.2014. Manželstvo účastníkov bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Poprad zo dňa 16.4.2009 pod č. k. 12C/108/2008-58, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 14.5.2009. Teda ak sa podaným návrhom žalobkyňa domáha príspevku na výživu rozvedeného manžela od 1.7.2014 (zmeneným návrhom zo dňa 6.2.2015 už od 1.6.2014), správne konštatoval súd prvého stupňa, že v čase podania návrhu lehota pre priznanie príspevku na výživu rozvedeného manželstva žalobkyni ešte neuplynula, a to v zmysle § 72 ods. 3 Zákona o rodine, ktorý pojednáva o tom, že príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie nad dobu 5 rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti aj lehoty na priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela tak, ako žalobkyňa uviedla v zmene návrhu na začatie konania od 9.5.2014 (vrátane) do 14.5.2014 (vrátane) a za obdobie od 15.5.2014 (vrátane) do 31.5.2014 (vrátane). Podľa § 72 ods. 1 Zákona o rodine, rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. V súvislosti s týmto uznesením oprávneným je bývalý manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť. Táto neschopnosť môže vyplývať zo subjektívnych alebo objektívnych skutočností na strane oprávneného. Medzi subjektívne patrí zlý zdravotný stav, žiadna kvalifikácia alebo jej strata v dôsledku dlhodobej absencie zo zamestnania z dôvodu výkonu osobnej starostlivosti o deti a rodinu. Objektívnymi skutočnosťami sú osobná starostlivosť o maloleté dieťa do 3 rokov veku, resp. staršie dieťa, ak vyžaduje nepretržitú opateru alebo faktická nemožnosť umiestniť dieťa do zariadenia poskytujúceho dennú závislosť v danom mieste alebo faktická nemožnosť nájsť si zamestnanie v danom mieste zodpovedajúce jeho fyzickým a duševným schopnostiam. Povinným je bývalý manžel. Tento príspevok nemá mať charakter sankčného výživného, preto je irelevantné, z akých dôvodov došlo k rozvratu manželstva. Sama skutočnosť, že rozvedená manželka (rozvedený manžel) poberá invalidný dôchodok, nestačí pre záver o tom, že rozvedená manželka (rozvedený manžel) nie sú schopní sami sa živiť, pokiaľ z tohto dôvodu nie sú schopní uhradiť vedľa nutných nákladov na stravovanie taktiež ďalšie nevyhnutné životné potreby. V prípade osoby žalobkyne podľa § 72 ods. 1 Zákona o rodine o takýto prípad nejde. Ako už bolo vyššie uvedené, manželstvo účastníkov bolo právoplatne rozvedené dňa 14.5.2009. V spise na č. l. 66 sa nachádza rozhodnutie o tom, že žalobkyňa vyhovuje podmienkam vydania žiadosti o vyhotovenie preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím (miera funkčnej poruchy 50 %). Ide o rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny I. zo dňa 2.1.2013. Na č. l. 67 spisu sa nachádza rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny I. zo dňa 6.5.2013, v ktorom sa konštatuje, že žalobkyňa nie je občanom v hmotnej núdzi, nespĺňa nárok na pomoc v hmotnej núdzi a nepriznáva sa jej dávka a príspevky. Po zhodnotení vyššie uvedených dôkazov a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa nespĺňa nárok na vyšší príspevok na výživu rozvedeného manžela, než ho určil súd prvého stupňa (50,- eur mesačne), a to z dôvodu nesplnenia podmienok podľa § 72 ods. 1, 3 Zákona o rodine. Z tohto dôvodu je rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu povinnosti žalovaného k nej na platenie príspevku na výživu rozvedeného manžela správny. Čo sa týka odvolania žalovaného, toto je čiastočne neopodstatnené konštatovaním okresného súdu, že počas celého prvostupňového konania nepredložil dôkazy o svojich zárobkových pomeroch (príjmoch) a výdavkoch. Ak čiastočne s tým súvisiace dôkazy predložil až v odvolacom konaní, na ne už odvolací súd prihliadať nemohol (§ 205a ods. 1 písm. c/ O.s.p.). K jeho odvolaniu odvolací súd pre úplnosť uvádza, že pokiaľ sa v ňom odvoláva na to, že uzavrel ďalšie manželstvo, čím by mu mala odpadnúť povinnosť platiť príspevok na výživu žalobkyne ako rozvedenej manželke, toto právo si môže uplatniť vo vzťahu k nej osobitným podaním. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p., a to z toho dôvodu, že v podstate obaja účastníci v odvolacom konaní úspešní neboli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.